znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 3/98

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Richarda Rapanta a   sudcov   JUDr.   Jána Klučku   a JUDr.   Viery   Mrázovej   po   prerokovaní   návrhu prezidenta   Slovenskej   republiky   na   podanie   výkladu   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   v   časti:   „Štátne   orgány   môžu   konať...   v   rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví zákon“ na neverejnom zasadnutí 5. februára 1998 podáva tento

v ý k l a d :

1. Článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v časti: „Štátne orgány môžu konať... v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ zodpovedá konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez výnimky a súčasne zákonom ustanoveným spôsobom. Tento výklad platí aj vtedy, keď sa orgán štátu domnieva, že iný štátny orgán konal spôsobom, ktorý nebol v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Údajné protiústavné konanie jedného orgánu štátu nie je pre iný štátny orgán dôvodom, aby konal inak ako v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom.

2.   Len   taký   postup   orgánov   štátu,   ktorý   zohľadňuje ústavné princípy   citovaného ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky spôsobom a v rozsahu uvedenom vyššie pod bodom 1, je naplnením princípu právnej istoty ako nedielnej súčasti právneho štátu v zmysle čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Po   predbežnom   prerokovaní   návrhu   prezidenta   Slovenskej   republiky   na   podanie výkladu ústavného zákona, ak je vec sporná, Ústavný súd Slovenskej republiky 22. januára 1998 prijal na konanie tú jeho časť, v ktorej namietal spornosť výkladu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v časti: „Štátne orgány môžu konať... v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ tak, či výkladu ústavnej normy v ňom obsiahnutej zodpovedá   konanie orgánu   štátu   v   rozsahu   zákona   bez   akýchkoľvek   výnimiek   alebo   či   výkladu   tohoto ustanovenia zodpovedajú aj výnimky z tejto ústavnej normy. Ďalšou spornou skutočnosťou, ktorá v tejto súvislosti vyvstala je tá, či výkladu ústavnej normy obsiahnutej v citovanom ustanovení čl. 2 ods. 2 ústavy zodpovedá súčasné (súbežné) konanie orgánu štátu ako v rozsahu,   tak   aj   spôsobom   ustanoveným   zákonom   alebo   či   výkladu   tohoto   ustanovenia zodpovedajú aj výnimky z tejto ústavnej normy.

V rozsahu a spôsobom, v ktorom citované ustanovenie čl. 2 ods.   2 ústavy tvorí súčasť právneho štátu, vznikol medzi účastníkmi konania spor aj o výklad termínu „právny štát“ z čl. 1 ústavy“.

1. Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky určuje miesto a postavenie štátnej moci   predstavovanej   štátnymi   orgánmi   vo   vzťahu   k   právu   tak,   že   stanovuje   ich podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere čl. 2 ods. 2 ústavy upravuje princíp právneho štátu, t. j. vládu práva. V dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Ústava ustanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. Z uvedeného však nemožno vyvodiť záver,   že   právnym   základom   uplatňovania   štátnej   moci   „v   rozsahu   zákona“   môžu   byť výlučne len zákony. Tam, kde to ústava alebo zákon umožňujú, sú orgány štátu viazané aj medzinárodnými zmluvami (čl. 11, čl. 144 ods. 2), nariadeniami vlády (čl. 120 ods. 1), ako aj všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev alebo iných ústredných orgánov štátnej   správy   (čl.   123   ústavy).   Oprávnenie   na   vydávanie   právnych   predpisov   tzv. sekundárnej   normotvorby, ako   aj jeho právny rozsah   však vyplýva výlučne   zo   zákona. V uvedenom smere Ústava Slovenskej republiky neumožňuje vydávanie takých právnych predpisov, k vydaniu ktorých by nedošlo na základe zákona. Iba zákony upravujú rozsah, v akom   štátne   orgány   môžu   uplatňovať   jednotlivé   zložky   štátnej   moci   i   to,   či   právnym základom   ich   uplatňovania   budú   zákony,   iné   právne   predpisy   tzv.   sekundárnej normotvorby, alebo medzinárodné zmluvy.

V   dôsledku   uvedeného   preto   štátnym   orgánom   Slovenskej   republiky   zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad   rámec   zákona,   t. j.   mimo   rozsah   zákonom   ustanovených   právomocí.   Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť   len   v   dôsledku   neskoršej   a   obsahovo   odlišnej   zákonnej   úpravy.   Ten   orgán   štátu, ktorého   postavenie   a   právomoci   zákon   upravuje,   nie   je   preto   oprávnený   z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje.

Uvedenému nie je na ujmu ani stav, ktorý nastáva v prípade kompetenčných sporov medzi štátnymi orgánmi. Aj keď tieto spory rozhodujú súdy (čl. 126 ústavy, príp. § 8a Občianskeho súdneho poriadku), t. j. právomoc príslušného orgánu štátu uplatňovať štátnu moc v určitej (sporovej) otázke sa odvodzuje od rozhodnutia súdneho orgánu, ide o otázku, ktorá   už   bola   zaradená   do   rozsahu   právomoci   štátneho   orgánu   zákonom   a súdy   iba spresňujú, do zákonnej právomoci ktorého zo sporových orgánov táto otázka patrí.

Výnimka z tohoto pravidla neexistuje ani v prípade, keď sa orgán štátu domnieval, že iný   orgán   štátu   konal   alebo   rozhodoval   spôsobom,   ktorý   nie   je   v   súlade   s Ústavou Slovenskej   republiky.   Ak   je   na   to   procesne   oprávnený,   môže   takýto   orgán   požadovať konanie pred ústavným súdom na posúdenie súladu označeného konania, opomenutia alebo rozhodnutia iného štátneho orgánu s Ústavou Slovenskej republiky. Procesné oprávnenie k podaniu návrhu na ústavný súd však nemá (a ani nemôže mať) žiadny vplyv a dopad ani na zákonný rozsah právomocí orgánu štátu a nemôže byť dôvodom na konanie orgánu štátu mimo zákonného rozsahu jeho právomocí.

Ani Ústava Slovenskej republiky a ani zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z. nespájajú ani s podaniami na ústavný súd a ani s jeho rozhodnutiami také právne účinky, ktoré by tie orgány štátu, ktorým sú určené, oprávňovali konať nad rámec ich zákonom ustanovených právomocí. Pokiaľ ide o účinky rozhodnutia o výklade ústavného zákona, ak je vec sporná, ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 60/97 túto skutočnosť výslovne potvrdil, keď uviedol, že: „Nie je teda možné, aby v dôsledku výkladu ústavného zákona, subjekt ktorého   sa   tento   výklad   týka,   konal   tak,   ako   to   zákon   neupravuje.“   Hoci   v   zákonom určených   prípadoch   môže   mať   podanie   na   ústavný   súd   vplyv   na   bezprostredný   výkon zákonných právomocí štátneho orgánu (podanie všeobecného súdu na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho   poriadku   má   za   následok   prerušenie   súdneho   konania)   v   žiadnom   prípade nepredstavuje   aj   zákonný   dôvod   na   konanie   orgánu   štátu   nad   rámec   jeho   zákonom vymedzenej právomoci.

2.   Konanie   orgánov   štátu   v   rozsahu   zákona   nie   je   jediným   ústavným   príkazom obsiahnutým v citovanom ustanovení čl. 2 ods. 2 ústavy. Uvedené ustanovenie súčasne určuje, že konanie orgánu štátu v rozsahu zákona sa musí uskutočňovať aj „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Podobne ako právomoci, tak aj spôsob konania orgánov štátu, môže byť upravený   len   zákonom;   určuje   spôsob   konania   orgánov   štátu.   Výklad   citovaného ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy a osobitne slovného spojenia „v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ potvrdzuje, že ústavodarca predpokladal súbežné (súčasné) splnenie oboch príkazov   ústavných   noriem   v   nej   obsiahnutých.   Príkazu   ústavnej   normy   obsiahnutej   v citovanom ustanovení čl. 2 ods. 2 ústavy preto nezodpovedá konanie orgánu štátu zákonom ustanoveným postupom, ktoré sa neuskutočnilo v rozsahu zákona a ani konanie orgánu štátu,   ktoré   sa   uskutočnilo   v rozsahu   zákona,   ale nie   zákonom   ustanoveným postupom. Odvolanie sa na zákonom ustanovený postup preto orgánu štátu neumožňuje konať nad rozsah zákona a naopak poukaz (odvolanie sa) na konanie v rozsahu zákona orgánu štátu neumožňuje konať iným ako zákonom ustanoveným postupom. Odvolanie sa orgánu štátu len na jeden z príkazov ústavnej normy obsiahnutej v čl. 2 ods. 2 ústavy neznamená preto jej   výklad   a   aj   uplatňovanie   ústavou   zamýšľaným   spôsobom.   Výklad   citovaného ustanovenia   čl.   2 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   neumožňuje ani v tomto prípade výnimku z tohoto pravidla, a to ani vtedy, ak sa orgán štátu domnieva, že iný štátny orgán konal v rozpore (v   nesúlade)   s Ústavou   Slovenskej   republiky.   Údajné porušenie   ústavy jedným orgánom štátu nie je (a ani nemôže byť) pre iný orgán štátu dôvodom, aby nekonal v rozsahu zákona a zákonom stanoveným postupom.

3. Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky, ako aj súčasné uplatňovanie   ústavných   príkazov   o   konaní   orgánu   štátu   v   rozsahu   zákona   a zákonom ustanoveným   spôsobom   v   právnom   štáte   napĺňa   princíp   právnej   istoty.   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   PL. ÚS 36/95   už   uviedol,   že:   „K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok...“. Článok 2 ods. 2 ústavy v citovanom ustanovení prispieva k právnej istote tým, že bez ústavou určeného zákonného základu, v jeho rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom žiadny štátny orgán Slovenskej republiky nemôže   a   nesmie   konať.   Každej   zmene   takéhoto   konania   v   rozsahu   a   spôsobom ustanoveným zákonom musí predchádzať zodpovedajúci akt zákonodarcu, ktorý je svojou právnou úpravou takúto zmenu jediný oprávnený uskutočniť. Citované ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden orgán štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť, kedy   a za   akých   podmienok nebude   konať v rozsahu   zákona a zákonom   ustanoveným spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ústavy preto nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy   a   z   vlastného   rozhodnutia   aj   nad   rámec   zákona   a   tiež   iným   ako   zákonom ustanoveným postupom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 1998