znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 3/2014-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti R. M., zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Kubikom, Poľná cesta 966/9, Dunajská Streda, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 1 Obdo V 29/2010 a 1 Obdo V 19/2012), takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. M. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 (pôvodne   vedenej   pod   sp.   zn.   1 Obdo   V 29/2010   a 1 Obdo   V 19/2012) p o r u š e n é b o l o.

2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 konal bez zbytočných prieťahov.

3. R. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť R. M. trovy právneho zastúpenia spolu v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jeho advokáta JUDr. Petra Kubika, Poľná cesta 966/9, Dunajská Streda, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 3/2014-12 z 22. januára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť R. M. (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Petrom   Kubikom,   Poľná   cesta   966/9, Dunajská Streda, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 1 Obdo V 29/2010 a sp. zn. 1 Obdo V 19/2012).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou 19. októbra 2004   domáhal   zaplatenia   náhrady   škody   v   sume   5   269   849   Sk   s   príslušenstvom proti žalovaným   obchodnej   spoločnosti   J   &   T   ASSET   MANAGEMENT,   správcovská spoločnosť, a. s., Bratislava, a B. P. (ďalej aj „žalovaní“). V predmetnom konaní bol neskôr podaný návrh na rozšírenie predmetu konania na sumu 13 167 116 Sk (437 068,18 €) s príslušenstvom a do konania ako žalovaná v 3. rade vstúpila Československá obchodná banka, a. s., Bratislava. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Cbm 61/2004 z 25. februára 2008 žalobu sťažovateľa zamietol a uvedený rozsudok bol následne na základe sťažovateľom podaného   odvolania   potvrdený   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obo   84/2008   z 19. februára 2009. Konanie v predmetnej veci trvalo spolu štyri roky a štyri mesiace.

Sťažovateľ podal 14. apríla 2009 proti rozsudku najvyššieho súdu z 19. februára 2009 dovolanie. Súdny poplatok za podané dovolanie v sume 52 448,12 € bol sťažovateľom uhradený 15. februára 2010 a konanie o ňom bolo vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Obdo V 29/2010. Spis v tejto veci sa v období od 1. marca 2010 do 13. apríla 2010, t. j. mesiac a pol   nachádzal na Generálnej prokuratúre Slovenskej   republiky v dôsledku sťažovateľom podaného podnetu na podanie mimoriadneho dovolania a taktiež bol zaslaný ústavnému súdu v dôsledku sťažovateľom podanej sťažnosti a vrátený späť najvyššiemu súdu   15.   novembra   2010.   Vedomý   si   týchto   skutočností   sťažovateľ   trpezlivo   čakal na vybavenie svojho dovolania viac ako dva roky.

Pri nahliadnutí do spisu 23. júla 2012 právny zástupca sťažovateľa zistil, že spis v tejto veci bol 4. mája 2012 vrátený krajskému súdu bez rozhodnutia o dovolaní pre účely odstránenia   formálnych   nedostatkov   spisu   (napr.   vyznačenie   doložky   právoplatnosti a vykonateľnosti, založenie originálu dovolania do spisu, vyhotovenie predkladacej správy najvyššiemu   súdu).   Krajský   súd   22.   augusta   2012   následne   opätovne   predložil   spis najvyššiemu súdu a bola mu pridelená nová sp. zn. 1 Obdo V 19/2012.

V dôsledku   uvedeného postupu   najvyššieho súdu   podal   sťažovateľ v apríli 2013 sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorou namietal, že najvyšší súd o jeho dovolaní nerozhodol po viac ako štyroch rokoch a šiestich mesiacoch od jeho podania a deväť rokov od podania návrhu na začatie konania.

Vzhľadom na právny a faktický stav uvedenej veci je sťažovateľ toho názoru, že najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Právnu vec, ktorá je predmetom dovolania, nie je podľa sťažovateľa možné z právnej či   skutkovej   stránky   považovať   za   natoľko   zložitú,   aby   ňou   bolo   možné   ospravedlniť uvedenú   dĺžku   konania.   Podstatou   žaloby   sťažovateľa   o   náhradu   škody   je   totiž   to,   že sťažovateľ ako podielnik Reštitučného otvoreného podielového fondu (ďalej len „ROPF“), ktorý bol spravovaný žalovaným v prvom rade, spolu s ostatnými žalovanými porušili svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších   predpisov,   čím   spôsobili sťažovateľovi,   ako aj ostatným podielnikom   ROPF škodu. Posúdenie veci zjednodušuje, že porušenie povinnosti žalovaných bolo konštatované Úradom pre finančný trh rozhodnutím sp.   zn. GRUFT-113/20047/SANE z 24. februára 2004   a   rozhodnutím   sp.   zn.   GRUFT-126/20047/SANE   z   23.   novembra   2004,   kde   bola určená   aj   suma   škody   spôsobená   žalovanými.   Súdy   s   poukazom   na   §   135   ods.   1 Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   boli v rámci   konania vo   veci   samej týmito   rozhodnutiami   viazané,   v   priebehu   súdneho   konania   bolo   potrebné   iba   odvodiť z celkovej už zistenej škody časť pripadajúcu na sťažovateľa a ustáliť príčinnú súvislosť medzi   porušením   povinnosti   žalovaných   a   vzniknutou   škodou.   Z   právnej   stránky   ide o klasický a relatívne jednoduchý prípad ustálenia existencie predpokladov zodpovednosti za   škodu   s   tým,   že   väčšina   predpokladov   tejto   zodpovednosti   už   bola   prv   zistená v administratívnom konaní.

Pre sťažovateľa má konanie vo veci samej osobitný význam nielen z morálneho hľadiska,   pretože   sa   cíti   byť   konaním   žalovaných   podvedený,   ale   navyše   je   pre   neho dôležitý   aj   z   finančného   hľadiska,   keďže   utrpel   nemalú   škodu   a   vynaložil   už   nemalé náklady   v   doterajšom   priebehu   súdneho   konania   na   uplatnenie   svojich   práv   a   právom chránených záujmov. Iba zaplatený súdny poplatok na súdoch rôznych stupňov predstavuje sumu presahujúcu 100 000 €.

Sťažovateľ sa v celom priebehu konania snažil vystupovať aktívne, uplatňovať svoje práva   a   právom   chránené   záujmy   čo   najefektívnejšie   a   svojím   konaním   alebo   svojou nečinnosťou prieťahy v konaní nezapríčinil.

Naproti tomu postup súdov, osobitne najvyššieho súdu, nemožno hodnotiť tak, že by nimi bolo naplnené právo sťažovateľa na právo na prerokovanie veci v primeranej lehote a bez   zbytočných   prieťahov.   Z   už   uvedeného   je   zrejmé,   že   najvyšší   súd   sa   prvýkrát dovolaním   sťažovateľa   zaoberal   až   po   troch   rokoch   a   od   opätovného   vrátenia   spisu z krajského súdu na najvyšší súd uplynul ďalší rok bez toho, aby o dovolaní sťažovateľa bolo   rozhodnuté,   napriek   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   na   prieťahy.   Podľa   štatistík Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky „priemerná   dĺžka   súdneho   konania v obchodných veciach bola v roku 2012 na Slovensku 13,8 mesiaca“. Dovolacie konanie na najvyššom súde vo veci sťažovateľa prebieha viac ako trojnásobne dlhšie a trvá rovnaký čas   ako   konania   na   súdoch   zúčastnených   na   rozhodovaní   vo   veci   samej   do   podania dovolania. Podľa sťažovateľa je potrebné poukázať aj na to, že „celé konanie na súdoch rôznych   stupňov   prebieha   už   deväť   rokov“.   Predmetnou   vecou   sa   najvyšší   súd   podľa sťažovateľa jednoducho nezaoberal, a tým zapríčinil vznik prieťahov v tomto konaní, čo je poburujúce aj s ohľadom na celkovú sumu štátu zaplatených súdnych poplatkov (viac ako 100 000 €), za ktoré štát nebol schopný zabezpečiť ochranu jeho základných práv.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,   v   ktorom   vysloví,   že   jeho   základné právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 19/2012 porušené, prikáže najvyššiemu súdu, aby v uvedenom konaní konal bez zbytočných   prieťahov,   prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 52 448,12 €, ako aj náhradu trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda najvyššieho súdu, v zastúpení JUDr. Juraja Semana, prípisom č. k. Kp 3/2013-63 zo 14. februára 2014, v ktorom popísal priebeh konania vo veci sp. zn. 1 Obdo V 19/2012 takto:

„Predmetom konania v právnej veci sťažovateľa (v procesnom postavení žalobcu) na najvyššom súde bolo rozhodovanie jeho dovolaní proti rozsudku najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 84/2008-428 z 19. februára 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 24. marca 2009, v znení opravného uznesenia č. k. 6 Obo 84/2008-450 zo 14. apríla 2009. Napadnutým rozsudkom najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cbm 61/2004- 382   z   20.   novembra   2007   v   znení   opravného   uznesenia   č.   k.   3   Cbm   61/2004-403 z 25. februára   2008   a   žalobcovi   uložil   povinnosť   zaplatiť   žalovanému   v   3.   rade   trovy odvolacieho konania v sume 1.548,81 eur.

Ako   vyplýva   zo   záznamov   aplikácie   Súdny   manažment,   dovolanie   sťažovateľa v predmetnej   veci   bolo   tunajšiemu   súdu   doručené   11.   mája   2010   a   zaevidované   pod spisovou značkou 1 Obdo V 29/2010. Dňa 27. októbra 2010 bol spis zaslaný na ústavný súd a dňa 15. novembra 2010 vrátený najvyššiemu súdu. Najvyšší súd listom zo dňa 30. apríla 2012   vrátil   spis   sp.   zn.   3   Cbm   61/2004   Krajskému   súdu   v   Bratislave   bez   rozhodnutia o dovolaní s pokynom odstrániť vytknuté nedostatky vzniknuté pred predložením súdneho spisu   dovolaciemu   súdu   a   brániace   vecnému   prejednaniu   podaného   dovolania.   Jeden z vytýkaných nedostatkov spočíval v tom, že súd prvého stupňa nepredložil najvyššiemu súdu   na   rozhodnutie   dovolanie   žalobcu   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako   súdu odvolacieho   č.   k.   6   Obo   89/2009-526   zo   16.   decembra   2009,   ktorým   najvyšší   súd potvrdil odvolaním   žalobcu   napadnuté   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 3 Cbm 61/2004-503   zo   17.   júla   2009,   ktorým   súd   prvého   stupňa   nepriznal   žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Za tejto situácie považoval najvyšší súd predloženie dovolania vo veci samej súdom prvého stupňa za predčasné, s poukazom na to, že najskôr treba   rozhodnúť   o   dovolaní   žalobcu   proti   procesnému   rozhodnutiu   o   nepriznaní oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   od   ktorého   rozhodnutia   sa   odvíja   zaplatenie   alebo nezaplatenie súdneho poplatku žalobcom za ním podané dovolanie vo veci samej. Ak by totiž   žalobca ani   po   rozhodnutí dovolacieho súdu o   odmietnutí   jeho dovolania   vo   veci oslobodenia od súdnych poplatkov nezaplatil poplatok za dovolanie vo veci samej, súd prvého   stupňa   by   musel   do   volacie   konanie   zastaviť   a   v takom   prípade   by   sa   spis   už nepredkladal dovolaciemu súdu na konanie a rozhodnutie o dovolaní vo veci samej. Krajský súd v Bratislave, nerešpektujúc pokyny dovolacieho súdu, dňa 27. augusta 2012 predložil   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   nielen   dovolanie   žalobcu   vo   veci oslobodenia od súdnych poplatkov, ale aj dovolanie proti rozsudku č. k. 6 Obo 84/2008-428 z 19. februára 2009. Dovolanie vo veci oslobodenia od súdnych poplatkov sa viedlo pod sp. zn.   1   Obdo   V   20/2012   a   dovolanie   vo   veci   samej   bolo   zapísané   pod   sp.   zn. 1 Obdo V 19/2012. Vo veci sp. zn. 1 Obdo V 20/2012 vydal najvyšší súd dňa 26. septembra 2013 uznesenie, ktorým odmietol dovolanie žalobcu proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 89/2009-526 zo 16. decembra 2009 (potvrdzujúce rozhodnutie súdu prvého stupňa o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov).   V   konaní   sp.   zn.   1   Obdo   V   19/2012 najvyšší súd listom z 26. septembra 2013 vrátil spis sp. zn. 3 Cbm 61/2004 súdu prvého stupňa   bez   rozhodnutia   o   dovolaní   ako   predčasne   predložený   s   upozornením,   že povinnosťou súdu prvého stupňa je doručiť účastníkom konania uznesenie dovolacieho súdu z 26. septembra 2013 sp. zn. 1 Obdo V 20/2012. Poukázal tiež na to, že od tohto doručenia a následného   oboznámenia   sa   žalobcu   s   obsahom   doručovaného   uznesenia   sa   odvíja zaplatenie alebo nezaplatenie súdneho poplatku žalobcom za ním podané dovolanie vo veci samej.   V   prípade,   ak   ani   po   doručení   predmetného   uznesenia   žalobca   nezaplatí   súdny poplatok   za   dovolanie   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho,   bude povinnosťou súdu prvého stupňa z tohto dôvodu zastaviť dovolacie konanie. Pre prípad, že dovolateľ súdny poplatok už zaplatil (o čom dovolací súd napriek tvrdeniam dovolateľa na tretej strane dovolania nenašiel v súdnom spise žiadny doklad), mal súd prvého stupňa po zažurnalizovaní   dokladu   preukazujúceho   túto   skutočnosť,   spis   opätovne   predložiť dovolacíemu súdu na rozhodnutie o dovolaní vo veci samej.

Nakoľko   najvyšší   súd   k   dnešnému   dňu   neeviduje   žiadne   neskončené   konanie o dovolaní sťažovateľa, považujeme návrh sťažovateľa adresovaný ústavnému súdu, aby najvyššiemu súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov, za neaktuálny.

K dĺžke konania na najvyššom súde považujeme za potrebné poukázať na skutočnosť, že vec bola pridelená senátu O – V, ktorý v danom čase prejednával a rozhodoval všetky dovolania účastníkov smerujúce proti rozhodnutiam vydaným senátmi obchodnoprávneho kolégia   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho   (§   10a   ods.   2   zákona   č.   99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov). Predsedom senátu bol JUDr. Juraj Seman, ktorý súčasne ako predseda obchodnoprávneho kolégia vykonával a aj v súčasnosti vykonáva okrem rozhodovacej činnosti aj ďalšie činnosti v súlade s Rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platným pre ten-ktorý rok, zverené mu podľa § 21 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   a   podľa   čl.   17   Rokovacieho   poriadku   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky.

Všetky   senáty   najvyššieho   súdu,   až   na   zákonné   výnimky,   vybavujú   veci   podľa poradia, v akom im boli predložené. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že uplatňovanie práva priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy musí byť v súlade s čl. 12 ods. 2 ústavy, ktorý zaručuje základné práva (vrátane práva na konanie bez zbytočných prieťahov) všetkým oprávneným osobám bez akéhokoľvek zvýhodňovania. Je nespochybniteľným faktom, že v rovnakom čase na identickom mieste sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám,   ktoré   sa   v   početných   konaniach   obrátili   na   súd   s   požiadavkou   o   odstránenie právnej   neistoty.   S   prihliadnutím   na   túto   okolnosť,   nikto   z   účastníkov   konania   nemôže oprávnene žiadať, aby sa súd ihneď zaoberal práve jeho vecou, pretože to nie je v jeho fyzických možnostiach.“ V závere svojho vyjadrenia najvyšší súd navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 19/2012 k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo.

Sťažovateľ na vyjadrenie najvyššieho súdu zo 14. februára 2014 reagoval prípisom z 24. marca 2014, v ktorom uviedol:

«V prvom rade treba zdôrazniť, že sťažovateľ nemá a ani nemal žiadnu vedomosť o tom, že spis vedený na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Odbo V 19/2012 bol opäť vrátený (druhý krát) na Krajský súd v Bratislave. Pred podaním sťažnosti na prieťahy v konaní sťažovateľ na základe nahliadnutia do spisu i telefonicky zisťoval, že spis sa nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky. O druhom vrátení spisu na Krajský súd   v   Bratislave   nebol   informovaný   a   to   ani   zo   strany   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, ani zo strany Krajského súdu v Bratislave.

Sťažovateľ   podal   dovolanie   v   apríli   2009   a   súčasne   požiadal   o   oslobodenie od vysokého súdneho poplatku, ktorej v súvisiacom konaní nebolo vyhovené. Zo samotného vyjadrenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   zrejmé,   že   vo   veci   samej   nedošlo k rozhodnutiu od mája 2010, kedy prvýkrát bolo dovolanie doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky   (po   rozhodnutí   o   žiadosti   sťažovateľa   ohľadne súdneho poplatku). Začína   teda   plynúť   štvrtý   kalendárny   rok,   keď   sťažovateľovi   nebola   poskytnutá   súdna ochrana   vo   forme   rozhodnutia   súdu   o   podanom   dovolaní.   Pri   takej   dlhej   dobe   nie   je podstatné,   pre   aké   údajné   formálne   vady   do   dnešného   dňa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky nerozhodol o podanom dovolaní. Nie vinou sťažovateľa si súdy posielajú jeho dovolanie dlhé roky „sem a tam“ namiesto rozhodovania. Sťažovateľ splnil si všetky svoje povinnosti, ktoré sú nevyhnutné na rozhodnutie o podanom dovolaní. Dokonca vo februári 2010, po tom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozhodnutie Krajského súdu Bratislava   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   zaplatil   súdny   poplatok za podané dovolanie. Od tohto momentu z pohľadu sťažovateľa nič nebránilo Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   v rozhodnutí   vo veci samej.   Argumentácia Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky,   že   mu   bránilo   v   rozhodnutí   vo   veci   samej   dovolanie   sťažovateľa podané vo veci súdneho poplatku sa javí ako účelové, pretože súdny poplatok bol zaplatený. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   mal   možnosť   overiť   zaplatenie   súdneho   poplatku na Krajskom   súde   Bratislava   a   rozhodnúť   tak   o   dovolaní   vo   veci   súdneho   poplatku a dovolaní vo veci samej naraz. Neurobil však tak, ale vec údajne opäť vrátil na Krajský súd v Bratislave bez rozhodnutia vo veci samej. Takéto umelé predlžovanie konania nie je ospravedlniteľné ani zaťažením súdov poukazujúc na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ani viacerými vráteniami spisu krajskému súdu a nezodpovedá ani rozumnej miere intenzite faktorov, ktoré môžu súdne konanie predlžovať. Z pohľadu sťažovateľa ide zo strany najvyššieho súdu o hľadanie dôvodu, prečo sa nemusí zaoberať dovolaním vo veci samej   namiesto   hľadania   možnosti   ako   naplniť   právo   sťažovateľa   na   konanie   bez zbytočných prieťahov a právo na súdnu ochranu.

Vo svetle vyjadrenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky treba pripomenúť, že sťažovateľ nikdy nežiadal, aby s jeho vecou najvyšší súd sa zaoberal prednostne. Trpezlivo čakal na svoje poradie. Na druhej strane, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky z rôznych formálnych   dôvodov   sa   nezoberá   vecou   samou   ani   štyri   roky   po   tom,   čo   mu   spis   bol prvýkrát   predložený,   je   to   jednoznačným   porušením   práva   sťažovateľa   na   konanie   bez zbytočných prieťahov. Taktiež treba k argumentácii najvyššieho súdu o vybavovaní vecí podľa poradia podotknúť, že dovolanie vo veci súdneho poplatku bolo vybavené skôr, ako dovolanie vo veci samej, napriek tomu, že evidentne bolo dovolanie vo veci samej doručené súdu skôr usudzujúc zo spisovej značky.

Na   záver   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   ak   momentálne   spis   sa   nenachádza na Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky,   nie   je   to   dôvodom   na   nevyslovenie   porušenia práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o podanom dovolaní mal spis k dispozícii od roku 2010, mal teda dostatok časového priestoru, aby s využitím dostupných zákonných možností odstránil prípadné formálne nedostatky spisu a vo veci rozhodol. Posunutím spisu späť na Krajský súd v Bratislave bez rozhodnutia vo veci samej sa zodpovednosti za oneskorené rozhodnutie, na ktoré je príslušný a oprávnený jedine on a nie Krajský súd v Bratislave, sa nemôže zbaviť.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľa   upustil   od   ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a   verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa   sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ sa týka čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   posudzovaného   konania   o   dovolaní   podanom   proti   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 84/2008 z 19. februára 2009 v konaní o náhradu škody spôsobenej   sťažovateľovi   ako   podielnikovi   ROPF   žalovaným   porušením   povinností vyplývajúcich zo zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších predpisov. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa, najvyššieho súdu a z nimi predložených   na   vec   sa   vzťahujúcich   listín   ústavný   súd   nezistil,   žiadne   skutočnosti svedčiace o tom, že by celková dĺžka tohto konania bola výrazne ovplyvnená právnou alebo skutkovou zložitosťou tejto veci, keďže najvyšší súd sa v predmetnom konaní vecou samou nezaoberal.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria   –   správania   sťažovateľa   v   predmetnom konaní   –   ústavný   súd   nezistil   žiadne   nedostatky,   ktorých   dôsledkom   by   mohlo   dôjsť k predĺženiu predmetného konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup najvyššieho súdu na rozhodovaní v predmetnej veci.   Pri   skúmaní   uvedeného   postupu   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   vychádzal   jednak z priebehu predmetného konania popísaného vo vyjadrení najvyššieho súdu zo 14. februára 2014, ale aj z vlastných zistení v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil, že predmetné konanie bolo poznačené jednak dlhým obdobím nečinnosti   najvyššieho súdu   trvajúcim   od predloženia   spisu   najvyššiemu súdu   11. mája 2010 až do vrátenia spisu krajskému súdu ako predčasne predloženého 30. apríla 2012. V uvedenom   období   bol   spis   v   predmetnej   veci   v   dispozičnej   sfére   najvyššieho   súdu s výnimkou   krátkodobého   obdobia   dvoch   týždňov   (27.   októbra   2010   do   15.   novembra 2010),   počas   ktorého   sa   spis   v   tejto   veci   nachádzal   na   ústavnom   súde.   S   ohľadom na celkovú dĺžku uvedeného obdobia trvajúceho takmer dva roky, počas ktorého najvyšší súd nevykonal v predmetnej veci viac ako prvotné úkony, je podľa názoru ústavného súdu potrebné uvedené obdobie označiť za obdobie nečinnosti tohto súdu.

Okrem uvedeného obdobia nečinnosti ústavný súd zistil, že predmetné konanie bolo poznačené   aj   neefektívnou   činnosťou   najvyššieho   súdu.   Krajský   súd   predmetnú   vec predložil späť 27. augusta 2012 spolu s oboma vo veci podanými dovolaniami (dovolaním vo veci samej zaevidovaným pod sp. zn. 1 Obdo V 19/2012, ako aj dovolaním podaným v konaní o oslobodení od súdneho poplatku zaevidovaným pod sp. zn. 1 Obdo V 20/2012). Najvyšší   súd   o   sťažovateľom   podanom   dovolaní   v   konaní   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov rozhodol 26. septembra 2013 a následne spis opäť vrátil krajskému súdu, a to bez toho, aby dôsledne venoval pozornosť tvrdeniu sťažovateľa o zaplatení poplatku za podané dovolanie z obsahu samotného dovolania (podľa zistenia ústavného súdu bol tento súdny poplatok zaplatený už 16. februára 2010), vrátil spis v predmetnej veci späť krajskému súdu namiesto   toho,   aby   využil   dané   mu   možnosti   overenia   si   úhrady   súdneho   poplatku sťažovateľom, a takýmto postupom spôsobil taktiež len zbytočné predĺženie predmetného konania. O nedôslednom postupe najvyššieho súdu v predmetnom konaní napokon svedčí aj fakt, že spis v predmetnej veci bol opätovne najvyššiemu súdu preukázateľne doručený 10. decembra 2013 a podľa zistenia ústavného súdu v súčasnosti je predmetné konanie vedené pod novou sp. zn. 1 Obdo V 23/2013, avšak najvyšší súd vo svojom vo vyjadrení zo 14. februára 2014 uviedol, že „Nakoľko najvyšší súd k dnešnému dňu neeviduje žiadne neskončené   konanie   o   dovolaní   sťažovateľa,   považujeme   návrh   sťažovateľa   adresovaný ústavnému   súdu,   aby   najvyššiemu   súdu   prikázal   konať   bez   zbytočných   prieťahov, za neaktuálny“.

Uvedené skutočnosti nesvedčia o tom, že by najvyšší súd organizoval svoj procesný postup   v   posudzovanom   konaní   tak,   aby   sa   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty sťažovateľa   týkajúci   sa   práv,   ktoré   boli   predmetom   konania,   tak   ako   mu   to   ukladá ustanovenie   §   100   ods.   1   OSP,   ktoré   predstavuje   premietnutie   ústavnej   garancie   práva účastníkov   občianskeho   súdneho   konania   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných prieťahov v zákonnej rovine.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už takmer štyri roky a dosiaľ v ňom nedošlo k preskúmaniu veci samej. Aj v dôsledku nečinnosti a neefektívnej   činnosti   najvyššieho   súdu   s   ohľadom   na   uvedené   nemožno   dobu predmetného konania vedeného na najvyššom súde považovať za ústavne akceptovateľnú ako vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ani vo vzťahu k právu podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   označené   práva sťažovateľa boli porušené.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal tomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 52 448,12 € od najvyššieho súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku preskúmavaného konania a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým   postup najvyššieho súdu   v predmetnej veci   a predmet uvedeného konania, t. j. čo je pre účastníka konania v stávke – „at stake“, právnu a skutkovú zložitosť   predmetnej   veci,   správanie   sťažovateľa,   ktorým   nijako   neprispel   k   predĺženiu konania,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2 000 €   sťažovateľovi   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. Petrom Kubikom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) podľa návrhu právneho zástupcu sťažovateľa a v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   b)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 260,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,81 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty v sume 55,19 € tak predstavuje celkovú sumu 331,13 €.

Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014