znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 3/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn. 17 CoE 155/2012 z 25. júla 2012, sp. zn. 14 CoE 247/2012 z 9. júla 2012, sp. zn. 14 CoE 248/2012 z 13. júla 2012, sp. zn. 14 CoE 236/2012 z 13. júla 2012, sp. zn. 1 CoE 182/2012 z 24. apríla 2012, sp. zn. 14 CoE 135/2012 z 2. mája 2012, sp. zn. 41 CoE 127/2012, sp. zn. 41 CoE 175/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 16 CoE 205/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 2 CoE 282/2012 z 31. júla 2012,   sp.   zn. 13 CoE 180/2012 z 2. augusta   2012,   sp.   zn. 17 CoE 161/2012 z 25. júla 2012, sp. zn. 2 CoE 279/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 2 CoE 266/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 16 CoE 196/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 1 CoE 359/2012 z 12. júla 2012, sp. zn. 2 CoE 265/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 41 CoE 196/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE 180/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE 160/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 13 CoE 186/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 13 CoE 187/2012 z 8. augusta 2012, sp. zn. 14 CoE 280/2012 z 13. augusta 2012, sp. zn. 17 CoE 181/2012 zo 16. augusta 2012, sp. zn. 2 CoE 382/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 14 CoE 270/2012 z 13. augusta 2012, sp. zn. 13   CoE   179/2012   z 2.   augusta   2012   a   sp.   zn.   2   CoE   309/2012   z 31.   júla   2012 v spojení s postupom Okresného súdu Lučenec a jeho uzneseniami sp. zn. 10 Er 48/2011 z 30. januára 2012, sp. zn. 10 Er 622/2009 zo 6. februára 2012, sp. zn. 10 Er 1107/2010 z 30.   januára 2012, sp. zn.   17   Er   916/2008   zo 6.   marca 2012,   sp.   zn.   6   Er   1015/2010 zo 14. decembra 2011, sp. zn. 6 Er 842/2010 zo 14. decembra 2011, sp. zn. 21 Er 444/2008 zo 17. februára 2012, sp. zn. 12 Er 446/2008 z 21. marca 2012, sp. zn. 14 Er 277/2008 z 24. februára 2012, sp. zn. 14 Er 942/2007 z 23. februára 2012, sp. zn. 8 Er 526/2008 z 27. februára 2012, sp. zn. 8 Er 525/2008 z 27. februára 2012, sp. zn. 14 Er 129/2009 z 24. februára 2012, sp. zn. 13 Er 1048/2008 zo 7. februára 2012, sp. zn. 8 Er 809/2009 zo 16.   marca   2012,   sp.   zn.   8   Er 156/2009   z 9.   marca   2012,   sp.   zn.   13   Er   25/2009 z 3. februára   2012, sp.   zn.   10   Er 38/2011   z 26.   januára   2012, sp.   zn.   21   Er   1006/2007 zo 17. februára 2012, sp. zn. 14 Er 476/2007 z 22. februára 2012, sp. zn. 6 Er 1014/2007 zo 7. februára 2012, sp. zn. 6 Er 838/2007 zo 6. februára 2012, sp. zn. 17 Er 805/2010 z 2. februára   2012, sp.   zn.   12   Er 704/2007   z 22. marca   2012, sp.   zn.   10   Er   805/2010 z 26. januára 2012, sp. zn. 14 Er 686/2011 z 2. marca 2012, sp. zn. 8 Er 127/2009 z 9. marca 2012 a sp. zn. 10 Er 976/2010 z 27. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13262/2012 až sp.   zn.   Rvp   13268/2012,   sp.   zn.   Rvp   13684/2012   až sp. zn. Rvp 13702/2012,   sp.   zn. Rvp 13375/2012   až   sp.   zn.   Rvp   13376/2012,   sp. zn. Rvp 13772/2012   až   sp.   zn.   Rvp 13777/2012 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn. Rvp 13262/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli v rozmedzí od 25. októbra 2012 do 5. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 17 CoE 155/2012 z 25.   júla   2012   (Rvp   13262/2012),   sp.   zn.   14   CoE   247/2012   z 9. júla   2012   (Rvp 13263/2012), sp. zn. 14 CoE 248/2012 z 13. júla 2012 (Rvp 13264/2012), sp. zn. 14 CoE 236/2012 z 13. júla 2012 (Rvp 13265/2012), sp. zn. 1 CoE 182/2012 z 24. apríla 2012 (Rvp 13266/2012), sp. zn. 14 CoE 135/2012 z 2. mája 2012 (Rvp 13267/2012), sp. zn. 41 CoE 127/2012 (Rvp 13268/2012), sp. zn. 41 CoE 175/2012 z 8. augusta 2012 (Rvp 13684/2012 a Rvp 13772/2012), sp. zn. 16 CoE 205/2012 z 31. júla 2012 (Rvp 13685/2012), sp. zn. 2 CoE 282/2012 z 31. júla 2012 (Rvp 13686/2012), sp. zn. 13 CoE 180/2012 z 2. augusta 2012   (Rvp 13687/2012),   sp.   zn.   17   CoE   161/2012   z 25.   júla   2012   (Rvp   13688/2012), sp. zn. 2 CoE 279/2012 z 31. júla 2012 (Rvp 13689/2012), sp. zn. 2 CoE 266/2012 z 31. júla 2012   (Rvp   13690/2012),   sp.   zn.   16   CoE   196/2012   z 31.   júla   2012   (Rvp   13691/2012), sp. zn. 1 CoE 359/2012 z 12. júla 2012 (Rvp 13692/2012), sp. zn. 2 CoE 265/2012 z 31. júla 2012 (Rvp 13693/2012), sp. zn. 41 CoE 196/2012 z 8. augusta 2012 (Rvp 13694/2012 a Rvp   13777/2012),   sp.   zn.   41   CoE   180/2012   z 8.   augusta   2012   (Rvp 13695/2012 a Rvp 13773/2012),   sp.   zn.   41   CoE   160/2012   z 8.   augusta   2012   (Rvp 13696/2012 a Rvp 13774/2012),   sp.   zn.   13   CoE   186/2012   z 8.   augusta   2012   (Rvp 13697/2012), sp. zn. 13 CoE 187/2012 z 8. augusta 2012 (Rvp 13698/2012), sp. zn. 14 CoE 280/2012 z 13.   augusta   2012   (Rvp   13699/2012), sp.   zn.   17   CoE   181/2012   zo 16. augusta   2012 (Rvp 13700/2012   a Rvp   13776/2012), sp.   zn.   2   CoE   382/2012   z 31.   júla   2012 (Rvp 13701/2012), sp.   zn.   14   CoE   270/2012   z 13.   augusta   2012   (Rvp   13702/2012 a Rvp 13775/2012), sp.   zn.   13   CoE   179/2012   z 2.   augusta   2012   (Rvp   13375/2012) a sp. zn. 2 CoE 309/2012 z 31. júla 2012 (Rvp 13376/2012; ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“), v spojení s postupom a uzneseniami Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   10   Er   48/2011   z 30.   januára   2012   (Rvp 13262/2012), sp. zn. 10 Er 622/2009   zo   6.   februára   2012   (Rvp   13263/2012),   sp. zn. 10   Er   1107/2010 z 30. januára   2012   (Rvp   13264/2012),   sp.   zn.   17   Er   916/2008   zo 6. marca   2012 (Rvp 13265/2012),   sp.   zn.   6   Er   1015/2010   zo   14.   decembra   2011   (Rvp 13266/2012), sp. zn. 6   Er   842/2010 zo 14. decembra   2011 (Rvp   13267/2012),   sp. zn. 21 Er   444/2008 zo 17. februára   2012   (Rvp 13268/2012), sp. zn.   12   Er   446/2008   z 21. marca   2012 (Rvp 13684/2012   a Rvp 13772),   sp.   zn.   14   Er   277/2008   z 24.   februára   2012 (Rvp 13685/2012),   sp.   zn.   14   Er 942/2007   z 23.   februára   2012   (Rvp   13686/2012), sp. zn. 8 Er   526/2008   z 27.   februára   2012   (Rvp   13687/2012),   sp.   zn.   8   Er 525/2008 z 27. februára   2012   (Rvp   13688/2012),   sp. zn.   14   Er   129/2009   z 24.   februára   2012 (Rvp 13689/2012),   sp.   zn.   13   Er   1048/2008   zo 7. februára   2012   (Rvp   13690/2012), sp. zn. 8 Er   809/2009   zo   16.   marca   2012   (Rvp 13691/2012),   sp.   zn.   8   Er   156/2009 z 9. marca   2012   (Rvp   13692/2012),   sp.   zn.   13 Er 25/2009   z 3.   februára   2012 (Rvp 13693/2012), sp.   zn.   10   Er   38/2011   z 26.   januára   2012   (Rvp   13694/2012 a Rvp 13777/2012), sp.   zn.   21   Er 1006/2007   zo   17.   februára   2012   (Rvp   13695/2012 a Rvp 13773/2012),   sp.   zn.   14   Er 476/2007   z 22.   februára   2012   (Rvp 13696/2012 a Rvp 13774/2012), sp.   zn.   6   Er 1014/2007   zo   7.   februára   2012   (Rvp 13697/2012), sp. zn. 6 Er   838/2007   zo   6.   februára   2012   (Rvp   13698/2012),   sp.   zn.   17   Er   805/2010 z 2. februára   2012   (Rvp   13699/2012), sp. zn.   12   Er   704/2007   z 22.   marca   2012 (Rvp 13700/2012   a Rvp   13776/2012), sp.   zn.   10   Er   805/2010   z 26.   januára   2012 (Rvp 13701/2012), sp.   zn.   14   Er   686/2011   z 2.   marca   2012   (Rvp   13702/2012 a Rvp 13775/2012), sp.   zn.   8   Er   127/2009   z 9.   marca   2012   (Rvp 13375/2012), sp. zn. 10 Er 976/2010   z 27.   januára   2012   (Rvp   13376/2012;   ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2.   Zo   sťažností   a z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných   v úverových   zmluvách.   Po   zročnosti pohľadávok   a v nadväznosti   na   rozhodcovské   doložky   v úverových   zmluvách   boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v exekučných   konaniach   vedených   okresným   súdom.   Okresný   súd   ako   súd   exekučný rozhodol svojimi napadnutými rozhodnutiami (pozri bod 1) o prebiehajúcom exekučnom konaní/exekúcii tak, že „... exekúciu vyhlásil za neprípustnú, resp. ju zastavil“. Napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené   ako   vecne   správne,   a to   predovšetkým   z dôvodu,   že   oba   súdy   vyhodnotili rozhodcovskú doložku zakladajúcu právomoc zvoleného rozhodcovského súdu na konanie za   nekalú   zmluvnú   podmienku,   ktorá   v spojení   s   ďalšími   nekalými   podmienkami obsiahnutými   v zmluvách   o úvere   ako   spotrebiteľských   zmluvách   spôsobovala   značnú nerovnováhu v právnom postavení dlžníkov ako spotrebiteľov a sťažovateľky ako silnejšej zmluvnej strany v dôsledku aplikácie noriem spotrebiteľskej legislatívy.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných ústavných sťažnostiach možno zhrnúť do niekoľkých rovín.

3.1 V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného   v exekučnom   konaní   preskúmať   exekučný   titul,   ktorým   bol   rozsudok rozhodcovského súdu, a tvrdí, že „Všeobecný súd vo veci sťažovateľa/sťažovateľa nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo   vydané   v súlade   s platnými   predpismi.   Aj   keby   bolo   pravdou   to,   čo   v odôvodnení napadnutého   uznesenia   uviedol   všeobecný   súd,   nemalo   by   to   vplyv   na   vyššie   uvedené tvrdenie   a to   preto,   že   v čase,   keď   došlo   k vydaniu   rozhodnutia   rozhodcovského   súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dĺžnikovi) nič nebránilo využiť   možnosť   podať   žalobu   o zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   príslušnému všeobecnému súdu.“. Ďalej poukázala na to, že „... právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.... rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako   je   viazaný   rozsudkom   všeobecného   súdu   (ust.   §159   ods.   2   OSP).“. Poukázala   aj na dôsledky   tohto   postupu   okresného   súdu   a uviedla: „Exekučný   súd   konal   pri   revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie,   v ktorej   rozhodujúc   o právnom   postavení   účastníkov   rozhodcovského   konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou.“

3.2 V druhej rovine poukázala na závažné procesné pochybenie v postupe okresného a krajského súdu, ktoré tieto oba súdy mali ignorovať/postupovať v rozpore s § 57 ods. 5 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   (ďalej aj „Exekučný   poriadok“),   k čomu   argumentovala,   že „Prvostupňový   súd...   nedodržal... procesný postup upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku a odňal tak oprávnenému možnosť konať pred súdom. Súd nenariadil ústne pojednávanie a tento   nedostatok   nekorigoval   ani   súd   druhého   stupňa!   Ak   by   aj   bolo   pravdou,   že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods.1 písm. f),O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

3.3   V neposlednom   rade   sa   sťažovateľka   snaží   vyvolať   konanie   o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a poukazuje na to, že „Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia   práva   Únie   v jednotlivých   jazykových   verziách   odlišný,   musí   byť   toto ustanovenie   vykladané   podľa   všeobecného   významu   a cieľa   právnej   úpravy,   ktorej   je súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv   postupom a napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a krajského   súdu,   zruší   napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe   konania   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 13262/2012   až   sp.   zn.   Rvp   13268/2012,   sp.   zn.   Rvp   13684/2012   až sp. zn. Rvp 13702/2012,   sp.   zn.   Rvp 13375/2012   až   sp.   zn.   Rvp   13376/2012 a sp. zn. Rvp 13772/2012 až sp. zn. Rvp 13777/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe sťažovateľky   a okresného   súdu   a krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10. Pokiaľ ide o predmetné uznesenia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je v podstate   totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere   koncipovaných   formulárovou   formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel k záveru,   že   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľke   sú   známe dôvody   odmietnutia   sťažností v obdobných   prípadoch   a ustálený   právny   názor   ústavného   súdu   na   danú   právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej   argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd   plne   stotožňuje   s dôvodmi   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   č.   k. I. ÚS 379/2012-19   z 22.   augusta   2012,   č.   k.   I.   ÚS   381/2012-26   z 22.   augusta   2012, I. ÚS 220/2011-16 z 9. júna 2011...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.

12.   K námietke   sťažovateľky   spočívajúcej   v rozhodovacej   činnosti   tak   okresného súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (pozri bod 3.2) ústavný súd uvádza, že už z citácie napadnutých rozhodnutí tak okresného súdu, ako aj krajského   súdu   v   sťažnostiach   vrátane   z ich   kópií   priložených   k podaným   sťažnostiam vyplýva, že všetky napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súd (bližšie pozri bod   1)   boli   okresným   súdom   a krajským   súdom   rozhodnuté   do   účinnosti   novely Exekučného poriadku zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „novelizácia   Exekučného   poriadku“).   V prípade   uznesení   krajského   súdu sp. zn. 14 CoE 280/2012 z 13. augusta 2012, sp. zn. 17 CoE 181/2012 zo 1. augusta 2012 a sp. zn. 14 CoE 270/2012 z 13. augusta 2012 ústavný súd poukazuje, že týmito označenými rozhodnutiami krajský súd rozhodol v odvolacom konaní o potvrdení uznesení okresného súdu sp. 17 Er 805/2012 z 2. februára 2012, sp. zn. 12 Er 704/2007 z 22. marca 2012 a sp. zn.   14   Er   686/2011   z 2. marca   2012,   pričom   povinnosť   krajského   súdu   ako   súdu odvolacieho   v odvolacom   konaní   nariadiť   pojednávanie   vyplýva   z   §   214   ods.   1   OSP. Z ďalšieho znenia § 214 OSP, a to § 214 ods. 2 OSP vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto   skutočnosť   podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   za   podmienky   účinnosti   novelizácie Exekučného poriadku účinnej od 9. augusta 2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí krajského súdu ako súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového rozhodnutia z vecnej stránky ako rozhodnutia správneho, či nariadi alebo nenariadi pojednávanie na prejednanie odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše, v znení obsahu dôvodovej správy k novelizácii Exekučného poriadku sa dôvodová správa má vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu.

13. Podľa názoru ústavného súdu je zarážajúcou nepozornosťou, resp. úmyselným zavádzaním ústavného súdu, ak sťažovateľka argumentuje porušením právnych predpisov, ktoré „prima facie“ neboli porušené napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, resp. v danom   prípade   porovnaním   účinnosti   namietanej právnej   úpravy a časového hľadiska, v ktorom boli napadnuté rozhodnutia tak okresného súdu, ako aj krajského súdu vydané, zo sťažovateľkinej   argumentácie   je   zrejmá   absencia   príčinnej   súvislosti,   resp.   absencia obsahovej formy [rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 12 Er 704/2007 z 22. marca 2012 (sťažnosť   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   13700/2012)   bola   vedená   exekúcia   zastavená,   nie vyhlásená   za   neprípustnú,   pozn.],   a v nadväznosti   na   to   sú   podané   ústavné   sťažnosti v konaní pred ústavným súdom nedôvodné.

14. V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich vybavenia   v predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania   neexistujúcich   porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

15.   K sťažovateľkou   namietanému   konaniu   o prejudiciálnej   otázke   ústavný   súd poukazuje   na   to,   že   účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa stabilizovanej   judikatúry   Súdneho   dvora   spolupráca   vnútroštátneho   súdu   so   Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred   ktorým   začal   spor   a   ktorý   nesie   zodpovednosť   za   súdne   rozhodnutie,   posúdiť   so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

16. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

17.   Ak   taký   súd,   ktorý   je   súdom,   proti   ktorého   rozhodnutiu   už   niet   žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c)   OSP   zabezpečiť   spravodlivú   ochranu   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 206/08).

18. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú   z   dôvodu   svojho   postavenia   vo   vnútroštátnom   súdnom   systéme   povinné   predkladať prejudiciálne   otázky,   sa   môžu   tejto   povinnosti   vyhnúť   za   splnenia   niektorého   alebo viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je   výklad práva Spoločenstva alebo   Únie   taký   jasný,   že   nevznikajú   žiadne rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

19. Krajský súd napr. vo svojom uznesení sp. zn. 2 CoE 282/2012 z 31. júla 2012 v podstatnom   uviedol,   že   «Odvolací   súd   poukazuje   na   rozhodnutie,   ku   ktorému   došiel Súdny   dvor   Európskej   únie   pri   výklade   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“)vo veci C-40/08 a to:   Smernica...   sa   má   vykladať   v tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý   rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných   pravidiel   môže   takéto   posúdenie   vykonať   v rámci   obdobných   opravných prostriedkov   vnútroštátnej   povahy.   Ak   je   to   tak,   prináleží   vnútroštátnemu   súdu   vyvodiť všetky   dôsledky,   ktoré   z toho   podľa   daného   vnútroštátneho   práva   vyplývajú,   s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.».

20. Po oboznámení sa s obsahom tejto časti odôvodnenia krajského súdu vo vzťahu k požiadavke sťažovateľky na začatie konania o prejudicálnej otázke ústavný súd uvádza, že krajský súd pri svojich úvahách pri výklade rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie vychádzal z relevantnej judikatúry Súdneho dvora, ktorú vyložil v medziach   svojej   právomoci,   pričom   v kontexte   vnútroštátnej   spotrebiteľskej legislatívy   aj   posúdil   viaceré   zmluvné dojednania   v zmluve   o úvere   za   nekalé zmluvné podmienky, o ktorých rozhodol. Inými slovami, krajský súd disponujúc s právnym názorom Súdneho dvora (pozri bod 19) nepovažoval za potrebné otvárať konanie o otázkach, pri ktorých pochybnosti nemal (pozri bod 18).

21.   V neposlednom   rade   ústavný   súd   nemohol   prehliadnuť   predovšetkým „hmotnoprávne“   aspekty   tvoriace   nosné   dôvody   podaných   súdnych   žalôb   v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj   otázka,   aký   význam   a efektivitu   má   pre   sťažovateľku   tento   postup,   keďže   aj   podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí   z materiálneho   hľadiska   v obdobných   prípadoch   ako neefektívny.

22. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013