znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 3/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   JUDr.   R.   B.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   B., Advokátska   kancelária   JUDr.   M.   B.,   s. r.   o.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 1 prvou vetou Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 6/2010 z 22. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. B. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2010 doručená sťažnosť JUDr. R. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. M. B., s. r. o., B., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 1 prvou vetou Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 MCdo 6/2010 z 22. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Porušovateľ porušil základné práva a slobody Sťažovateľa... právoplatným rozsudkom sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 zo dňa 22. septembra 2010 vo veci žalobcu... P... proti Sťažovateľovi ako Žalovanému o zaplatenie 1 957,25 EUR s príslušenstvom, ktorým rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 36/2009 zo dňa 18. mája 2009 a Okresného súdu Humenné sp. zn. 10 C 160/2006 zo dňa 12. novembra 2008 a to tak, že toto dovolanie zamietol...

Obchodná   spoločnosť   S...   sa   žalobou   podanou   na   Okresný   súd   Humenné... domáhala, aby Okresný súd zaviazal Sťažovateľa ako Žalovaného na zaplatenie sumy 1 957,25 EUR... s príslušenstvom vyplývajúcej z neuhradených faktúr za služby poskytované na   základe   zmluvy   o   pripojení   uzavretej   medzi   ňou   a   Žalovaným.   V   priebehu   konania Pôvodný žalobca postúpil predmetnú pohľadávku Žalobcovi v dôsledku čoho Okresný súd rozhodol o pripustení zmeny účastníka na strane navrhovateľa, t. j. do konania na strane navrhovateľa vstúpil Žalobca.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10C/160/2006 zo dňa 12. novembra 2008... rozhodol, že Žalovaný je povinný zaplatiť Žalobcovi sumu 1 957,25 EUR... spolu s príslušenstvom. Žalovaný sa... bránil tvrdením, že predmetnú účastnícku stanicu nepoužíval ani on, ani členovia jeho rodiny, nakoľko v rodinnom dome počas relevantného obdobia nikto nebýval. Táto skutočnosť je preukázateľná aj tým, že Sťažovateľ má dlhodobo nahlásený trvalý pobyt na inej adrese a zároveň aj fakturovanými a využívanými službami na tejto adrese trvalého pobytu   Po obdržaní prvej   faktúry podal   Žalovaný dňa   18.   novembra   2004 reklamáciu, o ktorej   vybavení   bol   vyrozumený   po   uplynutí   viac   ako   mesiaca   od   jej   podania (28. decembra 2004), a to len formálnym listom bez presných informácií o odchádzajúcich hovoroch, dĺžkach ich trvania a tarifách. Na základe článku VII bodu 6 reklamačného poriadku   Všeobecných   podmienok   Pôvodného   žalobcu   na   poskytovanie   „Verejnej telekomunikačnej služby ISDN“ (ďalej len „Všeobecné podmienky“), ku ktorým Žalovaný uzavretím zmluvy o pripojení pristúpil sa reklamácia nevybavená v lehote 30 dní považuje za uznanú, t. j. Žalobca mal povinnosť ju akceptovať. Žalovaný Žalobcu prostredníctvom konajúceho súdu vyzval, aby preukázal relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali reálne poskytnutie   služieb   na   základe   zmluvy   o   pripojení.   Dôkazy,   ktoré   Žalovaný   navrhol   sa v konaní   nepodarilo   vykonať,   nakoľko   Žalobca   nevedel   označiť   pracovníkov,   ktorí vybavovali reklamáciu Žalovaného a ani poskytnúť presný zoznam odchádzajúcich hovorov za relevantné obdobie, ktorý by preukazoval reálne poskytnutie vyfaktúrovaných služieb. Okresný   súd   Žalovanému   s   odvolaním   sa   na   túto   skutočnosť   vytýkal,   že   relevantným spôsobom nepreukázal tvrdenia uvedené vo svojich výpovediach, a teda Žalobcov nárok uznal za opodstatnený...

Proti Rozsudku Okresného súdu podal Žalovaný... odvolanie, v ktorom žiadal, aby Krajský   súd...   napadnuté   rozhodnutie   zmenil   tak,   že   Žalobcov   návrh   v   celom   rozsahu zamietne...

Krajský súd... Rozsudok Okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa s názorom Okresného súdu, že Žalovaný v predmetnej právnej veci neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že z telefónnej stanice nebolo v rozhodnom čase volané. Žalovanému vytkol, že v tomto smere nepredložil   a   neoznačil   žiadne   podstatné   dôkazy,   ktoré   by   mohol   súd   vykonať.   Svoje tvrdenie oprel o skutočnosť, že ním označené dôkazy nebolo možné z objektívnych príčin vykonať, nakoľko Žalobca záznamy o zozname hovorov z telefónnych staníc neuchováva v elektronickej evidencii dlhšie ako jeden rok po ich uskutočnení...

Žalovaný... 2. decembra 2009 podal opakovaný podnet na podanie mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora SR...

O Mimoriadnom dovolaní rozhodol Porušiteľ rozsudkom sp. zn. 3M Cdo 6/2010 zo dňa   22.   septembra   2010...   a to   tak,   že Mimoriadne   dovolanie   zamietol.   Stotožnil sa s právnymi závermi súdov nižších stupňov, že Žalovaný si nesplnil svoju procesnú povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalovanému vytkol, že pokiaľ chcel v konaní dosiahnuť úspech, mal prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania a na svoje tvrdenia mal   označiť   dôkazné   prostriedky.   Paradoxne   však   Porušiteľ   v   odôvodnení   rozhodnutia uviedol,   že   nevykonanie   dôkazov,   opakovane   navrhnutých   Žalovaným   nemalo   pre predmetné konanie zásadný vyznám a bolo by nadbytočné, a preto nešlo o pochybenie na strane súdov. Podľa názoru obsiahnutého v Rozsudku Najvyššieho súdu SR si Žalovaný v tomto smere svoju procesnú povinnosť nesplnil a preto Porušiteľ Mimoriadne dovolanie zamietol ako neopodstatnené. Porušiteľ v tejto súvislosti uvádza tzv. presúvanie dôkazného bremena. Aj Žalovaný subjekt, ktorý sa chce v konaní ubrániť, musí na podporu svojich tvrdení predložiť relevantné dôkazy.»

Sťažovateľ poukazuje na porušenie svojich práv rozsudkom najvyššieho súdu takto: «V Rozsudku Najvyššieho súdu sa na strane 6 uvádza, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. To znamená, že účastníci konania majú jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Skutočnosť, že určitý účastník je nositeľom dôkazného bremena znamená, že ak sa ním tvrdená skutočnosť nepreukáže, má sa za to, že nenastala. Následkom   nesplnenia   si   týchto   povinnosti   je   vydanie   nepriaznivého   rozhodnutia   pre stranu, ktorá svoje tvrdenia relevantne nepreukázala. Porušiteľ v Rozsudku Najvyššieho súdu   uvádza,   že   „dôkazným   bremenom   sa   rozumie   procesná   zodpovednosť   účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté   o veci   samej   v   jeho   neprospech“.   Ďalej   konštatuje,   že   „Žalobcu   zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej“. Dôkazné bremeno ohľadne tvrdených skutočností má ten účastník konania, ktorý tieto skutočnosti tvrdí.   Žalobca   ako   nositeľ   dôkazného   bremena,   teda   povinnosti   tvrdenia,   s   ktorou   je neoddeliteľne   spätá   dôkazná   povinnosť   ako   jediný   dôkaz,   o   ktorý   svoje   tvrdenia   oprel predložil   vystavené   faktúry.   Vystavenie   faktúry   však   nie   je   možné   za   dostatočný   dôkaz považovať, nakoľko k jej vystaveniu mohlo dôjsť aj svojvoľne, prípadne s chybami, alebo bez reálneho poskytnutia služieb. Predstavuje len účtovný doklad a nie dodací list. S týmto názorom sa úplne stotožnil aj Generálny prokurátor SR, ktorý v Mimoriadnom dovolaní na strane   5   uviedol,   že   „takýto   dôkaz   s   prihliadnutím   na   námietky   vznesené   odporcom (Sťažovateľom),   ktorými spochybňoval   vyúčtovanie služieb a žiadal ich vydokladovanie, nemožno považovať za dostatočný“. Žalobca bol v tomto prípade úplne zbavený zákonnej povinnosti náležité preukázať svoje tvrdenia.

Žalovanému   bolo   Porušiteľom   a   konajúcimi   súdmi   nižších   stupňov   vyčítané,   že neuniesol dôkazné bremeno, a teda o veci samej muselo byť rozhodnuté v jeho neprospech. Porušiteľ   v   tejto   súvislosti   hovorí   o   tzv.   presúvaní   dôkazného   bremena.   Porušiteľ Sťažovateľovi vyčíta neunesenie dôkazného bremena a neoznačenie relevantných dôkazov. Na strane 7 Rozsudku Najvyššieho súdu SR uvádza, že „Žalovaný ale na preukázanie tohto svojho tvrdenia neoznačil žiadne dôkazy.“ Takisto Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že Sťažovateľ nepredložil žiadne podstatné dôkazy, ktoré by mohol súd vykonať. Pokiaľ teda chcel Sťažovateľ dosiahnuť priaznivý výsledok vo veci, mal podľa Porušiteľa a konajúcich súdov označiť dôkazné prostriedky na podporu svojich tvrdení.

Sťažovateľ   však   preukázateľne   a   opakovane...   navrhoval,   aby   konajúce   súdy zaviazali   Žalobcu   na   predloženie   dôkazu,   ktorý   by   preukázal   oprávnenosť   nárokovanej sumy...

Je zákonnou povinnosťou súdu zaoberať sa námietkami a návrhy účastníka konania za   účelom   úplného   zistenia   skutkového   stavu   a   odstránenia   rozporov,   ktoré   v prebiehajúcom konaní vznikli. Práve naopak Porušiteľ uviedol, že vykonanie navrhnutého dôkazu   by   nemalo   zásadný   význam   (bolo   by   nadbytočné),   a   preto   k   tomu   nepristúpil. Rovnako sa nesprávne uspokojil s argumentom, že vykonanie navrhnutého dôkazu nebolo objektívne   možné   nakoľko   dokumentácia   sa   eviduje   len   v   trvaní   jedného   roka,   a   túto skutočnosť pripísal na škodu Žalovaného. Je logické, že Žalobca mal predsa vo svojom záujme a so zreteľom na prebiehajúci spor o zaplatenie fakturovaných súm, tieto výpisy hovorov uchovať.

V tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že v prípade vykonania daného dôkazu by sa   potvrdili   skutočnosti   tvrdené   Sťažovateľom,   preukázalo   by   sa   neunesenie   dôkazného bremena na strane Žalobcu a Sťažovateľ by dosiahol pre neho priaznivé rozhodnutie vo veci. Sťažovateľ teda zásadne nesúhlasí s právnym názorom Porušiteľa o tom, že vykonanie daného dôkazu by nemalo pre konanie zásadný význam...

Žalovaný   údajne   okrem   iného   nepreukázal,   že   sa   v   čase   keď   údajne   došlo k využívaniu účastníckej linky dochádzalo a následne v čase doručovania faktúr nezdržiaval na   predmetnom   mieste.   Predmetnú   účastnícku   stanicu   nepoužíval   ani   Žalovaný,   ani členovia jeho rodiny, nakoľko v rodinnom dome počas relevantného obdobia nikto nebýval. Táto skutočnosť je preukázateľná aj tým, že Sťažovateľ má dlhodobo nahlásený trvalý pobyt na inej adrese a zároveň aj fakturovanými a využívanými službami na tejto adrese trvalého pobytu.   Žalobca   mal   naopak   preukázať,   že   služby   na   predmetnej   linke   boli   skutočne poskytnuté bez ohľadu na to, či bolo dostatočne preukázané, že Žalovaný v tom čase v dome býval. Rozhodujúce pre predmetný spor malo byť jednoznačné preukázanie, či predmetná užívateľská linka bola alebo nebola v danom čase skutočne využívaná (samotné vystavenie faktúr bez doloženia akýchkoľvek dôkazov zo strany Žalobcu túto skutočnosť nepreukazuje). Porušiteľ taktiež neprihliadol na to, že Krajský súd ako súd odvolací sa vo svojom rozhodnutí   nezaoberal   skutočnosťou,   že   Žalobca   svojim   postupom   pri   vybavovaní reklamácie porušil podmienky reklamácie stanovené vo Všeobecných podmienkach... Porušiteľ...   poukazuje   na   porušenie   Sťažovateľa   týkajúce   sa   neoznámenia   zmeny adresy na doručovanie, na druhej strane sa však nevysporiadal s námietkami a návrhmi Sťažovateľa   týkajúcimi   sa   článku   VII   bodu   6   reklamačného   poriadku   totožných Všeobecných podmienok.

Toto   konanie   súdov   opätovne   preukazuje,   že   konajúce   súdy   v   danom   prípade nerešpektovali   zásadu   rovnakého   postavenia   účastníkov   konania,   keďže   opakovane nerešpektovali návrhy Žalovaného na vykonanie dôkazov a nedali mu možnosť,   aby sa účinne bránil. Na ťarchu Žalovaného prisúdili dôkazné bremeno o preukazovaní opaku tvrdení, ktoré Žalobca sám dôveryhodne a dostatočne nepreukázal.»

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje   na   ďalšie   porušenia   všeobecných   obchodných podmienok   zo   strany   žalobcu   a   je   toho   názoru,   že „Konajúce   súdy   nepristúpili k vyhodnoteniu   všetkých   predložených   a   navrhovaných   dôkazov,   nedostatočne   zistili skutkový   stav,   nevysporiadali   sa   s   argumentmi   Sťažovateľa   na   základe   čoho   došlo k bezdôvodnému obohateniu na jeho úkor (uznaniu Žalobcovho nároku). Porušiteľ teda napriek tomu, že Žalobca v priebehu celého konania nepreukázal tvrdenie o poskytnutých službách   a   nepreukázal   nárok   na   žalovanú   sumu,   potvrdil   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov, čím boli porušené základné princípy občianskeho súdneho konania a základné práva Sťažovateľa.

Správne   a   dostatočné   zistenie   skutkového   stavu   predstavuje   nielen   jednu   zo základných   podmienok   pre   zákonu   zodpovedajúce   rozhodnutie,   ale   je   tiež   jedným   zo základných   znakov   ústavne   ustanoveného   postupu   a   ochrany   práv.   Príslušné   súdy nerešpektovali zásadu rovnosti účastníkov konania, zakotvenú v Čl. 12 ods. 1 a Čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, kedy majú byť všetkým účastníkom konania dané rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Konajúce súdy nevzali do úvahy všetky skutkové tvrdenia a vo veci nezákonne rozhodli. Generálny prokurátor SR v Mimoriadnom dovolaní namietal, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b) OSP). O takúto procesnú vadu sa jedná aj v prípade ak súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami OSP a toto procesné pochybenie malo za následok, že jeho rozhodnutie v predmetnej právnej veci je nesprávne. Tento nedostatok neodstránil ani Porušiteľ, práve naopak   napadnuté   rozhodnutia   potvrdil,   čím   došlo   k   zásahu   do   základných   práv Sťažovateľa.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 zo dňa 22. septembra 2010 boli porušené základné ústavné práva Sťažovateľa na:

spravodlivé súdne konanie, vyplývajúce z Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 LISTINY ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD;

súdnu a inú právnu ochranu, vyplývajúce z Čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 2 LISTINY ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD;

na rovnosť v konaní   podľa   Čl.   47 ods.   3 Ústavy Slovenskej   republiky   v spojení s Čl. 12 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a

na   rovnosť   v   konaní   podľa   Čl.   37   ods.   3   v   spojení   s   Čl.   1   prvá   veta   LISTINY ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD;

zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 zo dňa 22. septembra 2010 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie;

priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 10 C 160/2006 z 12. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 36/2009 z 18. mája 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť sumu 58 964 Sk s príslušenstvom a na povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy súdneho konania.

Rozsudkom   krajského   súdu   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený   z   týchto dôvodov: „Navrhovateľ   preukazoval,   že   odporcovi   vyfakturoval   poskytované   služby jednotlivými faktúrami, pričom neskôr dňa 9. 2. 2005 od zmluvy o pripojení odstúpil. Iba voči jednej faktúre znejúcej na sumu 12.170,- Sk odporca podal reklamáciu, ktorá bola vybavená v jeho neprospech.

Odporca svoju obranu založil na tom, že svoje záväzky si riadne voči navrhovateľovi plnil, služby, ktoré mu boli poskytované nepresahovali 3.000,- Sk mesačne, že predmetnú účastnícku stanicu prestal používať následne po tom, čo sa spolu s rodinou odsťahoval z predmetného   rodinného   domu,   avšak   telefónna   stanica   ostala   zachovaná   z   dôvodu náhodných   návštev.   Reklamácia,   ktorá   bola   vybavená   zo   strany   navrhovateľa,   bola vybavená   len   formálne   a   ostatné   faktúry   mu   doručené   neboli,   pretože   v   predmetnom rodinnom dome nebýva.

Odvolací súd v zhode s prvostupňovým súdom bol toho názoru, že medzi účastníkmi konania došlo k riadnemu uzavretiu zmluvy o pripojení, túto zmluvu nikto z účastníkov nepoprel. Keďže táto okolnosť nebola sporná, správne pristúpil k preskúmavaniu naplnenia jednotlivých   podmienok   týkajúcich   sa   poskytovania   verejnej   telekomunikačnej   služby. Pokiaľ odporca popieral doručenie predmetných faktúr, jeho tvrdenie mu bolo na ťarchu, pretože   v   zmysle   všeobecných   podmienok   týkajúcich   sa   poskytovania   služieb   hlavne v článku 8 týkajúcich sa doručovania písomností, je užívateľ povinný každú zmenu adresy na doručovanie oznámiť spoločnosti a až do okamihu doručenia oznámenia o zmene adresy sa považuje za adresu určenú na doručovanie adresa, ktorá bola oznámená ako posledná. V prípade   doručovania   písomností   a   upomienok   zasielaných   prostredníctvom   pošty   sa považujú   tieto   písomnosti   za   doručené   užívateľovi   vtedy,   ak   zásielka   nebola   na   pošte vyzdvihnutá   v   určenej   odbernej   lehote.   V   tomto   smere   preto   tvrdenia   odporcu   neboli opodstatnené. Bolo len a len jeho povinnosťou spravovať sa podľa všeobecných podmienok a okolnosti súvisiace s doručovaním mu písomnosti, vo vzťahu k tejto telefónnej stanici, oznámiť navrhovateľovi zmenu adresy doručovania tak, aby mu tieto zásielky mohli byť úspešne doručované, navyše ak vedel, že v predmetnom rodinnom dome, v ktorom bola telefónna stanica nebola zrušená. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že dôkazné bremeno bolo na odporcovi. Mal preukázať, že z tejto telefónnej stanice nemohlo byť volané. V tomto smere nepredložil a neoznačil žiadne podstatné dôkazy, ktoré by mohol súd vykonať. Ním označené dôkazy týkajúce sa zoznamu hovorov z tejto telefónnej stanice nebolo možné objektívne zabezpečiť v dôsledku neuchovávania záznamov dlhšie ako jeden rok. Iný dôkaz k tomuto neoznačil. V zmysle všeobecných podmienok (ktoré sa v spise nachádzajú), hlavne článku IV. bodu 11, užívateľ zodpovedá že všetky volania uskutočnené z prístupu ISDN využívané ha poskytovanie verejných komunikačných služieb bez ohľadu, na   osobu,   ktorá   toto   volanie   uskutočnila   a   je   povinný   zaplatiť   cenu   za   užívanie   takto poskytovaných služieb.

Súd prvého stupňa správne vyvodil, že bolo na odporcovi preukázať svoje tvrdenia.“

Rozsudok krajského súdu napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním č. k. VI/2 Pz 700/09-11 z 15. marca 2010 (ďalej len „mimoriadne dovolanie“).

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom mimoriadne dovolanie zamietol.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 1 prvou vetou listiny rozsudkom najvyššieho súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 1 prvou vetou listiny rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu označených základných práv

- nesprávnym právnym názorom najvyššieho súdu, že vykonanie dôkazu výpisom hovorov by nemalo pre prebiehajúce konanie zásadný význam,

- tým, že najvyšší súd neprihliadal na to, že krajský súd sa nezaoberal vo svojom rozsudku skutočnosťou, že žalobca porušil všeobecné obchodné podmienky pri vybavovaní reklamácie, a tým, že neprerušil poskytovanie telekomunikačnej služby ISDN z dôvodu nezaplatenia splatnej ceny,

-   tým,   že   vyčíta   sťažovateľovi   porušenie   všeobecných   obchodných   podmienok neoznámením   zmeny   adresy   na   doručovanie   a   na   druhej   strane   sa   nevysporiadal s námietkami sťažovateľa o porušení všeobecných obchodných podmienok žalobcom, a tak nerešpektoval zásadu rovnakého zaobchádzania.

Mimoriadne dovolanie podal generálny prokurátor z dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a odôvodnil ho takto: „Okresný súd v Humennom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi žalovanú sumu bez toho, aby bol nárok navrhovateľa riadne, v súlade s OSP, preukázaný. Aj napriek tomu, že na túto skutočnosť odporca v konaní poukazoval a žiadal dlžnú sumu riadne vyšpecifikovať a to napríklad predložením   výpisov   hovorov   realizovaných   za   fakturované   obdobie,   z   ktorých   by   bolo zrejmé či a kam sa z účastníckej telefónnej stanice telefonovalo, s jeho požiadavkou na preukázanie opodstatnenosti návrhu sa Okresný súd v Humennom vôbec nezaoberal a za dôkaz preukazujúci opodstatnenosť návrhu považoval faktúry vystavené navrhovateľom. Zo súdneho spisu teda vyplýva, že jediným dôkazom, o ktorý navrhovateľ oprel svoje tvrdenie o existencii dlžnej sumy vo výške 58 964,- Sk sú ním vystavené faktúry. Takýto dôkaz   však   s   prihliadnutím   na   námietky   vznesené   odporcom,   ktorými   spochybňoval vyúčtovanie služieb a žiadal ich vydokladovanie, nemožno považovať za dostatočný. V tejto súvislosti neobstojí aj právny názor odvolacieho súdu (č. l. 183) podľa ktorého dôkazné bremeno bolo na odporcovi a práve odporca mal preukázať, že z telefónnej stanice nemohlo byť   volané.   Ním   požadované   dôkazy   t.   j.   výpisy   hovorov   nebolo   možné   podľa   názoru odvolacieho súdu z objektívnych dôvodom zadovážiť, nakoľko ich navrhovateľ neuchováva dlhšie ako jeden rok.

V   sporovom   konaní   platí   pravidlo,   že   dôkazné   bremeno   ohľadne   tvrdených skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý tieto skutočnosti tvrdí. V prejednávanej veci   bolo   preto   na   navrhovateľovi,   aby   preukázal   svoje   tvrdenie   o   existencii a opodstatnenosti uplatňovanej dlžnej sumy za služby vo výške 58 964,- Sk. Konajúce súdy mali   jeho   tvrdenia   preukázané   iba   faktúrami,   pričom   námietky   odporcu   spočívajúce v spochybňovaní existenciu dlžnej sumy, ktoré odporca vnášal počas celého konania, vôbec neboli   zohľadnené.   Preto   za   situácie,   keď   tvrdenia   účastníkov   o   základe   a   výške navrhovateľom uplatneného nároku boli od počiatku rozporné, bolo povinnosťou súdu tieto rozpory odstrániť a za tým účelom sa zaoberať aj námietkami odporcu, ktorými požadoval, aby navrhovateľ preukázal opodstatnenosť návrhu a to predložením dokladov, z ktorých dospel k fakturovaným sumám atak posúdiť, či je daný základ návrhu na začatie konania a v akej   výške.   Za   absurdné   treba   označiť   tvrdenie   súdu,   že   nakoľko   výpisy   z   hovorov navrhovateľ archivuje iba jeden rok, je táto skutočnosť na škodu dôkazu odporcu. Naopak, ak navrhovateľ bol v spore o zaplatenie fakturovaných súm, mal práve vo svojom záujme výpisy hovorov uchovať.

Ako z vyššie uvedeného vyplýva, skutkové zistenia v danej veci nedávali okresnému súdu (a ani odvolaciemu súdu) dostatočný základ pre jeho rozhodnutie, v dôsledku čoho je konanie   pred   súdom   postihnuté   vadou   spočívajúcou   v   porušení   zákonných   ustanovení o dokazovaní, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b) OSP). Vadou   konania   v   zmysle   §   243f   ods.   l   písm.   b)   OSP   je   najmä   neúplnosť   alebo nesprávnosť zistení skutkového stavu nie však z pohľadu výsledkov hodnotenia vykonaných dôkazov, ale z pohľadu postupu súdu v dôkaznom procese. O vadu konania pri zisťovaní skutkového stavu veci sa jedná najmä vtedy, ak pri dokazovaní súdy nepostupovali v súlade s § 120 OSP a rozhodli na základe nesprávne alebo neúplné zisteného skutkového stavu veci, a to všetko len za predpokladu, že tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Inou vadou konania v danom prípade teda skutočnosť, že rozhodnutie Okresného súdu   v   Humennom   vychádza   z nesprávne   a   neúplné   zisteného   stavu   veci   z   dôvodu,   že navrhovateľ   preukázateľne   neuniesol   dôkazné   bremeno.   Predmetnú   vadu   konania neodstránil ani odvolací súd.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   rozsudku   najvyššieho   súdu   konštatuje,   že   v   ňom nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   nesprávnosti   skutkových a právnych záverov namietaných sťažovateľom alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom zistení   skutkového   stavu   veci,   nesprávnych   právnych   záveroch   či   nedostatočnom odôvodnení záverov najvyššieho súdu.

Najvyšší   súd   v   relevantnej   časti   napadnutého   rozsudku   uviedol: «Z   ustanovenia § 242   ods.   1   O.   s.   p.   s   použitím   §   243i   ods.   2   O.   s.   p.   vyplýva,   že   súd   rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní je viazaný tak rozsahom mimoriadneho dovolania, ako aj v ňom uplatneným dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Obligatórne sa zaoberá len vadami konania uvedenými v ustanovení § 237 O. s. p. a inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k takýmto vadám. Vady uvedené v § 237 O. s. p. neboli generálnym prokurátorom tvrdené a ich existencia v konaní o mimoriadnom dovolaní ani nevyšla najavo.

Generálny   prokurátor v mimoriadnom   dovolaní namieta,   že v   konaní na súdoch nižších stupňov došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.). O procesnú vadu tejto povahy ide tiež vtedy, keď súd   pri   vykonávaní   dokazovania   nepostupoval   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   a jeho   procesné   pochybenie   malo   za   následok,   že   jeho rozhodnutie vo veci je nesprávne.

Úvodom treba poukázať na to, že mimoriadne dovolanie sa netýka otázky doručenia predmetných faktúr; nenamieta sa v ňom, že závery nižších stupňov ohľadom okolností, za ktorých došlo k doručeniu predmetných faktúr žalovanému, sú nesprávne. V dôsledku toho sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   o   mimoriadnom   dovolaní   nezaoberal námietkami žalovaného o ich nedoručení, ktoré zopakoval aj vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu, a (z dôvodov vysvetlených bližšie už v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu) vychádzal z toho, že uvedené faktúry boli žalovanému riadne doručené.

Podľa § 101 ods. 1 O. s. p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného   z vykonaných   dôkazov,   ako   aj   na   základe   skutočností,   ktoré   neboli   medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti a § 153 ods. 1 O. s. p.)

V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti   významné   podľa   hmotného   práva   pre   rozhodnutie   o   veci   (či   už   z   dôvodu nečinnosti   účastníka,   ktorý   nesplnil   povinnosť   označiť   dôkazy   na   preukázanie   svojich tvrdení   stanovenú   v   §   101   a   §   120   ods.   1   vety   prvej   O.   s.   p.,   alebo   preto,   že   takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec).

Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia vtom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti;   žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom. ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.

Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V danom prípade uzavretie zmluvy o pripojení potvrdil aj žalovaný (otázka uzavretia tejto   zmluvy   nebola   medzi   nimi   sporná).   Žalobkyňa   na   preukázanie   svojho   tvrdenia o poskytnutí   plnenia   predložila   súdu   ako   dôkaz   štyri   faktúry.   V   týchto   faktúrach   sú jednotlivé plnenia špecifikované jednak podľa fakturačného obdobia, druhu, jednotkovej ceny,   času   á   množstva   [napríklad   vo   faktúre   č.   8837055419   išlo   fakturačné   obdobie „01. 10. 2004 - 31. 10. 2004“ s tým, že ako pravidelný poplatok (pozn. dovolacieho súdu: povinnosť platiť ktorý,   má účastník až do zániku právneho vzťahu založeného zmluvou o pripojení spravidla aj v prípade, že iné služby nevyužíva) uvádza „ST ISDN Dynamik zmenou TP1“ v množstve 1, cene 649 Sk (bez DPH), ďalej ako poplatky za prevádzku sa uvádzajú „internet 0,19 tr. A“ v množstve 2, čase 3:08:59 a cene 113,80 Sk (bez DPH), ďalej „miestne volania“ v množstve 44, čase 0:46:58 v cene 0,00 Sk, „volania na Orange“ v množstve 32, čase 0:34:36 a cene 244,20 Sk (bez DPH) a volania na „zahraničný mobil“ v množstve 31, čase 12:54:47 a cene 9 219,90 Sk (bez DPH), spolu v cene 12 170,00 Sk (s DPH)]. Na preukázanie svojho tvrdenia o nezaplatení za poskytnuté plnenia žalobkyňa predložila   súdu   upomienky:   adresované   žalovanému   (napokon,   skutočnosť,   že   nedošlo k zaplateniu sporných súm, ani nebola sporná). S poukazom na vyššie uvedený stručný výklad o bremene tvrdenia a bremene dôkazu možno konštatovať, že predložením týchto, dokladov žalobkyňa   plnila povinnosť   účastníka konania označiť dôkazy   na preukázanie svojich tvrdení.

Na   druhej   strane   žalovaný,   plniac   svoju   povinnosť   tvrdenia,   uvádzal,   že   plnenia podľa zmluvy o pripojení (pozn. dovolacieho súdu: zrejme aj vrátane plnenia, za ktoré je účastník   povinný   platiť   pravidelný   poplatok   až   do   zániku   právneho   vzťahu   založeného zmluvou o pripojení) mu nemohli byť poskytnuté, lebo koncové zariadenie nebolo nikým využívané. Žalovaný ale na preukázanie tohto svojho tvrdenia neoznačil žiadne dôkazy. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v dôsledku toho správny záver súdov nižších stupňov, že žalovaný nesplnil svoju procesnú, povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Na druhej strane žalovaný, plniac svoju povinnosť tvrdenia, že plnenia podľa zmluvy o pripojení (pozn. dovolacieho súdu: zrejme aj vrátane plnenia, za ktoré je účastník povinný platiť pravidelný poplatok až do zániku právneho vzťahu založeného zmluvou o pripojení) mu nemohli byť poskytnuté, lebo koncové zariadenie nebolo nikým využívané. Žalovaný ale na preukázanie tohto svojho tvrdenia neoznačil žiadne dôkazy. Podľa právneho názoru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   v dôsledku   toho   správy   záver   súdov   nižších stupňov,   že žalovaný nesplnil svoju procesnú povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Generálny prokurátor namieta, že dôkaz, o ktorý žalobkyňa oprela svoje tvrdenie o existencii dlhu 58 964 Sk (žalobkyňou predložené faktúry), je nedostatočný a že súdy mali vyhovieť návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania výpisom z odchádzajúcich hovorov, lebo len tak y bolo možné zistiť, kedy a kam bolo z koncového zariadenia volané. Zo spisu vyplýva,   že   takýto   dôkaz   (z   dôvodov   vysvetlených   už   odvolacím   súdom)   nemohol   byť v konaní   vykonaný.   Podľa   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   však   v danom   prípade nevykonanie uvedeného dôkazu nemalo zásadný význam.

So zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci treba osobitne zdôrazniť podstatu   tvrdení   žalovaného.   Keďže   argumentoval   tým,   že   telefónne   zariadenie v rozhodujúcom čase nebolo vôbec (nikým) využívané, bola bez právneho významu otázka bližšieho   zisťovania;   údajov   evidovaných   žalobkyňou   o   tom,   kedy   a   kani   sa   z   neho telefonovalo.   Opodstatnený   je   preto   záver,   že   z aspektu   toho,   čo   žalovaný   tvrdil,   aby dosiahol   zamietnutie   proti   nemu   smerujúcej   žaloby,   by   vykonanie   dokazovania   týmto dôkazom   bolo   v   preskúmavanej   veci   nielen   nemožné   (vzhľadom   na   dobu,   po   ktorú   sa podklady archivujú), ale aj nadbytočné. Pokiaľ chcel byť žalovaný v konaní úspešný, mal prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania a na svoje tvrdenia (o nevyužívaní koncového zariadenia) mal označiť dôkazné prostriedky. V uvedenom zmysle ale žalovaný procesnú povinnosť tvrdenia nesplnil.

Z dôvodov vyššie uvedených dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že generálny   prokurátor   neopodstatnene   podal   mimoriadne   dovolanie   argumentujúc,   že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p. Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho opravný prostriedok zamietol podľa § 243b ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.»

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   je   veľmi podrobné, dôsledné a vyčerpávajúce a sťažovateľ neuviedol v sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu.

Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa podrobne a dôsledne vysporiadal s dovolacím dôvodom uvedeným generálnym prokurátorom v jeho mimoriadnom dovolaní, ktorým mal byť nesprávne a neúplne zistený stav veci, z dôvodu, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   podrobne   ozrejmil   teóriu   dôkazného bremena, ktorú následne aplikoval na prípad sťažovateľa, a tak odôvodnil svoj názor o tom, že faktúra, ktorá obsahuje jednotlivé plnenia špecifikované podľa fakturačného obdobia, druhu, jednotkovej ceny, času a množstva, je dostatočným dôkazom na podporu tvrdenia žalobcu   o   tom,   že   sťažovateľovi   boli   poskytnuté   služby,   za   ktoré   požaduje   platbu,   a následne   aj   názor   o   tom,   že   predložením   výpisu   hovorov   by   sa   nepreukázalo   tvrdenie sťažovateľa o tom, že koncové zariadenie nebolo nikým využívané.

S takýmto názorom najvyššieho súdu sa ústavný súd v plnom rozsahu stotožňuje, pričom konštatuje, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne okolnosti, ktoré by tento názor spochybnili.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom   najvyššieho   súdu,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu takýmto nie je.

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv malo dôjsť tiež tým, že najvyšší súd neprihliadal na to, že krajský súd sa nezaoberal vo svojom rozsudku skutočnosťou, že žalobca   porušil   všeobecné   obchodné   podmienky   pri   vybavovaní   reklamácie   tým,   že neprerušil   poskytovanie   telekomunikačnej   služby   ISDN   z   dôvodu   nezaplatenia   splatnej ceny,   a   tým,   že   vyčíta   sťažovateľovi   porušenie   všeobecných   obchodných   podmienok neoznámením   zmeny   adresy   na   doručovanie,   a   na   druhej   strane   sa   nevysporiadal s námietkami sťažovateľa o porušení všeobecných obchodných podmienok žalobcom, a tak nerešpektoval zásadu rovnakého zaobchádzania. Vo vzťahu k týmto dôvodom sťažnosti ústavný   súd   uvádza,   že   najvyšší   súd   je   rozsahom   mimoriadneho   dovolania   viazaný. Skutočnosti uvádzané sťažovateľom neboli obsahom podaného mimoriadneho dovolania, a preto sa nimi najvyšší súd ani nemohol zaoberať.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   2   ústavy   a   čl.   36   ods.   2   listiny rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   s   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takého rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nemožno   vylúčiť preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny treba uviesť, že ustanovenie tohto článku v podstate upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej   rozhodol   orgán   verejnej   správy.   Ide   vlastne   skôr   o   kompetenčné   ustanovenie určujúce,   kedy   súdna   moc   preskúmava   rozhodnutia   orgánov   verejnej   správy,   než o ustanovenie   zakladajúce   základné   právo.   Vo   veci   sťažovateľa   nerozhodoval   orgán verejnej   správy.   Je   teda   evidentné,   že   medzi   uvedeným   článkom   ústavy,   resp.   listiny a sťažovateľom napadnutým rozhodnutím neexistuje žiadna relevantná súvislosť.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné aj v tejto časti sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sa   k   rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011