znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 3/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom Mgr. Ľ. J., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd,   namietaného   porušenia   princípu   prezumpcie   neviny a práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn. 3 To 69/2006 zo 6. júla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2006 faxom a 7. septembra 2007 poštou doručená sťažnosť V. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   namietaného   porušenia   princípu prezumpcie neviny a práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a namietaného porušenia   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 69/2006 zo 6. júla 2006.

Sťažovateľ   uviedol,   že „najpodstatnejšou   námietkou   obhajoby   sťažovateľa v trestnom konaní bolo to, že jeho vina nebola dostatočne dokázaná. Hlavným dôkazom obžaloby sú tvrdenia poškodenej. Ostatné dôkazy sú nepriame (...). V konaní boli vykonané dôkazy   svedčiace   v   prospech   obžalovaného   a   spochybňujúce   až   vyvracajúce   tvrdenia poškodenej a teda obžalobu (...). Odvolací súd sa plne stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa, vec iba posúdil podľa iného zákonného ustanovenia. S (...) obhajobou sa oba sudy náležíte nevysporiadali V konaní tak došlo k selekcii dôkazov v neprospech obžalovaného. (...)V konaní boli navyše použité dôkazy, ktoré sa netýkajú bodov obžaloby, ale ktoré vec a osobu obžalovaného vykresľujú pre neho nepriaznivo a vzbudzujú celkový dojem v jeho neprospech (...). Ďalšie skutočnosti a podrobnosti vyplývajú zo spisového materiálu, hlavne z odôvodnenia odvolania obžalovaného. (...) Porušenie vyššie označených ústavných práv sťažovateľ vidí v tom, že súd sa nevysporiadal s celou obranou sťažovateľa a   pri   posudzovaní   viny   vychádzal   z   dôkazov,   ktoré   svedčili   proti   nemu,   s   dôkazmi svedčiacimi v prospech sťažovateľa ako boli sťažovateľom prednesené v jeho obhajobe sa vcelku nevysporiadal. (...) Sťažovateľ sa tiež domnieva, že dôkaznú núdzu alebo medzery v dôkazoch   nemožno   pričítať   na   jeho   ťarchu,   je   to   v   rozpore   s   princípom   prezumpcie neviny.   Ak   súd   pokladá   námietky   sťažovateľa   prednesené   v   rámci   jeho   obhajoby   za nedôvodné, ako to uviedol po vyhlásení pri ústnom odôvodňovaní svojho rozhodnutia, je na ňom, aby tento svoj záver natoľko zdôvodnil, aby bolo zrejmé, ktoré skutkové okolnosti vo vzťahu k obhajobe túto obhajobu vyvracajú“.

Na základe uvedeného žiadal vydať toto rozhodnutie: „Rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 69/2006 zo dňa 6. 7. 2006 v trestnej veci sťažovateľa, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkov 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v ňom vyjadreného princípu prezumpcie neviny a ústavného práva na obhajobu podľa článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 To 69/2006 zo dňa 6. 7. 2006 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

S odvolaním sa na už uvedenú judikatúru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn. 3 To 69/2006 zo 6. júla 2006, ktorým zrušil prvostupňový rozsudok v celom rozsahu, uznal sťažovateľa za vinného v súvislosti so spáchaním pokračujúceho trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona a odsúdil ho na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 6 mesiacov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny, v podstatnej časti uviedol, že „okresný súd (...) vykonal všetky potrebné a dostupné dôkazy v záujme zistenia   skutkového   stavu   veci,   objasnenia   všetkých   skutočností   významných   pre rozhodnutie   a   na   podklade   vykonaných   dôkazov   správne   zistil   okolnosti,   za   ktorých obžalovaný   spáchal   čiastkové   skutky   uvedené   pod   bodmi   1/   až   5/   výrokovej   časti napadnutého   rozsudku.   V odôvodnení   rozsudku   v   súlade   s   ustanovením   §   125   Tr.   por. vyložil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, existenciu ktorých skutočností pokladal vzhľadom na výsledky dokazovania za vylúčenú, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov pri posudzovaní konania obžalovaného v otázke viny i ako sa vyrovnal s jeho obhajobou. So zreteľom na to, že dôkazy,   na   ktoré   poukázal   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   okresný   súd   (aj   podľa názoru   odvolacieho   súdu   spáchanie   všetkých   piatich   čiastkových   skutkov   bolo obžalovanému jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, okrem svedeckej výpovede Z. Š., ktorá na nej bez podstatných zmien zotrvala od začiatku trestného stíhania, včítane   konfrontácie   s   obžalovaným,   aj   svedeckými   výpoveďami   R.   T.,   I.   M.,   M.   P.   - obžalovaný pred ňou priznal, že poškodenú udrel, Z. K., I. P., JUDr. A. O., M. L. i P. K., o objektívnosti výpovedí ktorých neboli zistené žiadne pochybnosti, práve naopak, s týmito dôkazmi korešpondovali aj ostatné vo veci vykonané dôkazy, najmä dôkazy listinné, na ktoré podrobnejšie poukázal okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku) navzájom na seba nadväzujú,   navzájom   sa   podporujú   a   dopĺňajú,   nemal   ani   odvolací   súd   pochybnosti   o správnosti   skutkových   záverov   súdu   prvého   stupňa.   Odvolací   súd   dospel   k   rovnakým skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými ten rozviedol   a   vysvetlil   svoje   zistenia.   Okresný   súd   (...)   pochybil   však,   keď   konanie obžalovaného (...) právne posúdil ako trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby (...) podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného od 1.1.2006 (...), preto krajský súd (...) toto pochybenie   okresného   súdu   napravil   (...)   konanie   obžalovaného   právne   posúdil   ako pokračujúci trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. účinného do 31.12.2005, keď skutkový stav pod bodmi 1/ až 5/ výrokovej   časti   napadnutého   rozsudku   bol   správne   zistený   už   súdom   prvého   stupňa. (...)Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd potom na podklade odvolania okresného prokurátora   a   čiastočne   dôvodne   podaného   odvolania   obžalovaným   (...)   zrušil   (...) napadnutý rozsudok v celom rozsahu a pochybenie okresného súdu za splnenia podmienky uvedenej v ustanovení § 259 ods. 3 Tr. por. napravil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozsudku“.

Napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   predchádzal   rozsudok   Okresného   súdu Trenčín č. k. 2 T 140/2005-479 z 28. apríla 2006 (ďalej len „okresný súd“ - na ktorého skutkové   zistenia   krajský   súd   v celosti   poukázal   a ktorý   tvorí   súčasť   spisu),   ktorý podrobnejším spôsobom rozviedol a vyhodnotil predovšetkým svedecké výpovede a listinné dôkazy, o ktoré oprel svoje právne závery.

Podľa názoru ústavného súdu citované dôvody uvedené v rozhodnutí krajského súdu možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti   prípadu   ich   možno   rozumne   zahrnúť   pod   znenie   a   zmysel   trestno-právnych noriem   (procesných   i hmotnoprávnych)   aplikovaných   v danej   veci.   Obsah   zo   spisu okresného súdu sp. zn. 2 T 140/2005 vyplývajúcich dôkazov (predovšetkým svedeckých výpovedí   a listinných   dôkazov)   zároveň   pripúšťa   interpretáciu   faktov   a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované krajským súdom.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak   aj   doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad   v   prípade Delcourt,   resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na skúmanie tvrdenej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti   s tým zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah, ktorý   zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný   súd   v danej   veci   ďalej   poznamenáva,   že   na   posúdenie   skutkových a právnych záverov je zásadne príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor než prijal v tejto veci krajský súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti, a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu   všeobecným súdom, v tomto prípade krajským súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však právne závery krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu a priznanie   náhrady   trov   konania)   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008