znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 3/04-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť J. C., B. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, D., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 32/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 32/01   p o r u š i l právo J. C., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a jeho   právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   vo   Zvolene   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   32/01 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. J. C.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   vo   Zvolene   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. C.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún), ktoré je Okresný súd vo Zvolene povinný vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. J. M. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   zo 14. januára   2004   č.   k.   I.   ÚS   3/04-10   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť J. C. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu vo Zvolene (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 32/01.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 3. apríla 2001 podal na okresnom súde žalobný návrh o náhradu škody, ktorým sa domáhal zaplatenia 42 397 Sk s prísl. Sťažovateľovi mal spôsobiť škodu žalovaný R. K., ktorý podľa žalobného návrhu s jeho osobným autom havaroval.

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   nepochybné,   že   v tomto   konaní   došlo   k zbytočným prieťahom,   pretože   lehoty,   ktoré   uplynuli   medzi   jednotlivými   pojednávaniami,   boli neprimerane dlhé a nijako zdôvodniteľné.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že ohľadom predmetnej veci vyčerpal aj právne prostriedky nápravy tým, že na prieťahy v konaní podal sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v znení   neskorších   predpisov, „napriek   tomu   v konaní   dochádza   naďalej k prieťahom“, preto   sa   sťažovateľ   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia,   ktoré   odôvodnil   negatívnym   dopadom   prebiehajúceho   konania   na   jeho majetkové pomery.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom Okresného súdu vo Zvolene porušené.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. Z. B., listom z 24. februára 2004 sp. zn. Spr. 2302/04 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 21. marca 2004.

Predsedníčka   okresného   súdu   okrem   čiastočného   prehľadu   procesných   úkonov uviedla vo vzťahu k danej veci nasledovné relevantné skutočnosti:   „ Vec 12 C 32/01 vybavovala sudkyňa JUDr. D. M., ktorá bola v r. 2002 viac ako 9 mesiacov PN. Preto opatrením predsedu súdu bola vec do ukončenia jej PN pridelená sudkyni Ľ. O. dňa 24. 9. 2002. Sudkyňa vo veci nekonala a dňa 10. 1. 2003 žiadala vec predložiť zák. sudkyni JUDr. M., ktorá k 31. 12. 2002 ukončila PN.   Sudkyňa JUDr. M. od 1. 2. 2003 nastúpila na stáž a od 1. 3. 2003 bola preložená na Krajský súd v Banskej Bystrici.   Je pravdou, že vo veci nebolo určené od 23. 5. 2002 žiadne pojednávanie z objektívnych   dôvodov.   V r.   2001   odišli   do   dôchodku   2   sudkyne   občiansko-právneho oddelenia   po   ktorých   zostalo   nevybavených   viac   ako   300   vecí   na   úseku   občiansko– právnom. Okresný súd vo Zvolene do dnešného dňa nie je dostatočne personálne obsadený, pracuje tu 15 sudcov namiesto 18 sudcov, ktorí by mali na súde pracovať. Nápad agendy na úseku občiansko–právnom za obdobie roka 1998 – 2002 bol druhý najvyšší v rámci kraja. Nebolo preto v možnostiach súdu zabezpečiť rýchlejšie vybavenie veci prípadným presunom agendy inému sudcovi.   Od nástupu sudkyne JUDr. K., ktorej bola vec pridelená 15. 4. 2003 sa vo veci koná bez prieťahov.   Sťažnosť žalobcu na nečinnosť súdu od 23. 5. 2002 do 15. 4. 2003 je odôvodnená, aj keď bola spôsobená objektívnymi príčinami.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol, že:

„Má zato, že nie je na OS vo Zvolene málo sudcov (...), ale sudcovia (...) málo prípadov   riešia   do   jedného   mesiaca   (...).“ Sťažovateľ   vidí   neúmernú   dĺžku   konania   a „dlhodobé absencie v právnom posúdení vecí“ ďalej v „pohodlnosti sudcov“ a „v slabých právomociach predsedu Okresného súdu, pretože asi nemôže sudcovi nariadiť, aby vec odpojednával (...)“.

Právny zástupca si uplatnil aj trovy právneho zastúpenia sťažovateľa za dva úkony právnej služby.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 32/01:

Dňa 3. apríla 2001 podal sťažovateľ na okresnom súde žalobný návrh o náhradu škody   (ktorá   mala   vzniknúť   poškodením   jeho   auta   pri   dopravnej   nehode)   vo   výške 42 397 Sk s prísl. proti R. K. (ďalej len „žalovaný“).

Konajúca sudkyňa pokynom zo 6. apríla 2001 uložila kancelárii okresného súdu, aby bola kópia žalobného návrhu doručená žalovanému s tým, aby informoval okresný súd o tom, či nahlásil poistnú udalosť poisťovni.

Dňa   11.   apríla   2001   dala   sudkyňa   kancelárii   okresného   súdu   pokyn,   aby   bol zapožičaný spisový materiál ohľadom dopravnej nehody z 10. novembra 1998, pri ktorej mala vzniknúť predmetná škoda.

Dňa 25. apríla 2001 žalovaný doručil okresnému súdu vyjadrenie k žalobe. Dňa 30. apríla 2001 sťažovateľ predložil okresnému súdu fotokópie žaloby a iné prílohy a dôkazy.

Dňa 30. apríla 2001 dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Revúcej   zaslal   okresnému   súdu   spisový   materiál   týkajúci   sa   dopravnej   nehody žalovaného.

Dňa 24. mája 2001 právny zástupca žalovaného žiadal o ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaní, ktoré bolo nariadené na 31. máj 2001.

Dňa   25.   mája   2001   konajúca   sudkyňa   upravila   kanceláriu   okresného   súdu,   aby pojednávanie určené na 31. máj 2001 bolo preročené na 21. jún 2001.

Pojednávanie nariadené na 21. jún 2001 bolo odročené na 28. august 2001 za účelom opätovného predvolania účastníkov konania a svedkov.

Dňa 21. augusta 2001 sťažovateľ rozšíril žalobu o ďalšiu účastníčku (svoju sestru E. N.) na strane žalobcov.

Dňa 28. augusta 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd pripustil,   aby do   konania pristúpil   ďalší   účastník   na strane žalobcu.   Pojednávanie   bolo odročené na neurčito za účelom opätovného predvolania účastníkov konania a navrhnutých svedkov.

Dňa 24. septembra 2001 sťažovateľ doručil okresnému súdu prehlásenie svedkov z Austrálie, ktorí sú na dovolenke na Slovensku „a sú ochotní vypovedať“ ako svedkovia.Konajúca sudkyňa 25. januára 2002 vyzvala sťažovateľa, aby oznámil súdu, či ním navrhnutí svedkovia z Austrálie sa zdržiavajú na Slovensku, prípadne kedy by mohli byť vypočutí.

Sťažovateľ 6. februára 2002 oznámil okresnému súdu, že ním navrhnutí svedkovia už odcestovali do Austrálie, ak by sa „však v priebehu mesiaca objavili, ihneď to bude súdu dané na vedomie“.  

Dňa 10. apríla 2002 konajúca sudkyňa nariadila vo veci pojednávanie na 23. máj 2002.Dňa 23. apríla 2002 bol zrušený termín pojednávania nariadený na 23. máj 2002.Dňa 2. júla 2002 právny zástupca sťažovateľa podal návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.

Dňa   24.   septembra   2002   vydala   predsedníčka   okresného   súdu   opatrenie,   ktorým pridelila vec sp. zn. 12 C 32/01 na prejednanie a vykonanie jednotlivých úkonov sudkyni Ľ. O. do ukončenia práceneschopnosti zákonnej sudkyne JUDr. M., ktorá je práceneschopná od 27. mája 2002.

Dňa 10. januára 2003 predsedníčka okresného súdu dala pokyn kancelárie, aby bol predmetný   spis   predložený   zákonnej   sudkyni,   vzhľadom   na   ukončenie   jej práceneschopnosti.

Dňa 26. marca 2003 bol spísaný úradný   záznam, z ktorého vyplýva, že zákonná sudkyňa   v danej   veci   od   1.   februára   2003   nastúpila   na   stáž   na   Krajský   súd   v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“).

Dňa 15. apríla 2003   bolo vydané opatrenie predsedníčky okresného súdu, ktorým rozhodla vec prideliť JUDr. K.

Dňa 6. augusta 2003 konajúca sudkyňa dala pokyn kancelárii okresného súdu, aby fotokópia   návrhu   sťažovateľa   na   prikázanie   veci   inému   súdu   z dôvodu   vhodnosti   bola zaslaná žalovanému s cieľom zaujatia stanoviska k tomuto návrhu.

Dňa 19. augusta 2003 právny zástupca žalovaného oznámil súdu, že sa k návrhu sťažovateľa na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti nemôže vyjadriť, pretože predmetnú písomnosť nedostal.

Zo záznamu z 20. augusta 2003 vyplýva, že právnemu zástupcovi žalovaného bol zaslaný opis návrhu sťažovateľa na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti z 2. júla 2002.Uznesením   okresného   súdu   z   24.   septembra   2003   bol   sťažovateľ   zaviazaný   na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.Dňa 5. decembra 2003 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o návrhu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.

Dňa   26.   januára   2004   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu   bez   rozhodnutia   ako predčasne predložený.

Dňa 10. februára 2004 konajúca sudkyňa vyzvala sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá na návrhu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti a aby upresnil, či ide o návrh podľa   §   12   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   alebo   o námietku   zaujatosti   sudcov okresného súdu.

Dňa 19. februára 2004 sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že zástupca žalobcu doručil   súdu   stanovisko,   že   trvá   na   návrhu   na   prikázanie   veci   inému   súdu   z dôvodu vhodnosti.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní o náhradu   škody   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C 32/01,   v ktorom   sťažovateľ vystupuje ako žalobca, došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra   ústavného   súdu   a ESĽP   sa   ustálila v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná vec po skutkovej stránke môže vykazovať určitú zložitosť (napr. preto, že niektorí svedkovia majú pobyt v Austrálii), avšak doterajšiu dĺžku konania vôbec nemožno ospravedlniť touto okolnosťou.

2. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol v napadnutej veci od 28. augusta 2001 do 27. mája 2002 (keď sa   zákonná sudkyňa stala dlhodobo   práceneschopnou), t.   j. deväť mesiacov,   a od 24. septembra 2002 do 20. augusta 2003 (keď právnemu zástupcovi žalovaného bol zaslaný opis návrhu sťažovateľa na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti z 2. júla 2002), t. j. viac ako jedenásť mesiacov, bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, teda vyše dvadsiatich   mesiacov   neboli   vykonané   vo   veci   žiadne   úkony   smerujúce   k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Vzhľadom na uvedenú bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu a vzhľadom na to, že ani od 5.   decembra   2003   (keď   bol   spis   predčasne   predložený   krajskému   súdu,   aby   rozhodol o návrhu sťažovateľa na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti) neboli vo veci vykonané efektívne úkony smerujúce k odstraňovaniu právnej neistoty sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu.  

Uvedené   prieťahy,   ktoré   neboli   závislé   od   zložitosti   veci   a   ani   neboli   vyvolané správaním sťažovateľa, bolo potrebné v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 108/02) považovať za „zbytočný prieťah“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tieto prieťahy nebolo možné ospravedlniť skutočnosťami   uvádzanými   vo   vyjadrení   predsedníčky   okresného   súdu   (nedostatočné personálne obsadenie a tzv. objektívne dôvody), pretože – tak ako to už bolo uvedené v cit. judikatúre ústavného súdu – nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   za   tým   účelom   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej   lehote.   Z obsahu   predmetného   spisu   okresného   súdu   síce   vyplýva,   že predsedníčka   okresného   súdu   24.   septembra   2002   vydala   opatrenie,   ktorým   pridelila predmetnú vec na prejednanie a vykonanie jednotlivých úkonov sudkyni Ľ. O. do ukončenia práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   JUDr.   M.,   avšak   toto   opatrenie   nebolo   možné považovať za efektívne, pretože sudkyňa Ľ. O. nevykonala vo veci žiaden úkon.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré odôvodnil negatívnym dopadom prebiehajúceho konania na jeho majetkové pomery.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je žiadnou garanciou na to, aby okresný súd nepokračoval v nečinnosti v napadnutom konaní, a iba konštatovanie porušenia označených základných práv nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj primerané finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané výške 20 000 Sk. Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6.   Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   (§   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde) požadovanú náhradu trov konania vo výške 8 800 Sk z dôvodu trov ich právneho zastúpenia advokátom JUDr. J. M.

Náhrada sa priznala za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti, ktoré boli vykonané v roku 2003). Za tieto úkony právnej služby patrí odmena v sume po 4 270 Sk a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 128 Sk (§ 13 ods. 8,   §   19   ods. 3   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú zaokrúhlene celkom sumu 8 800 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2004