znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 3/02-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2002 v senáte   zloženom   z predsedu   senátu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Štefana   Ogurčáka a Daniela   Švábyho   vo   veci   porušenia   základného   práva   Š.   S.,   bytom   L.,   zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., Advokátska kancelária, P., podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 419/99 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 419/99   p o r u š i l právo Š. S., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Š. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Prešove povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 16. januára 2002 č. k. I. ÚS 3/02-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie návrh Š. S., bytom L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., Advokátska kancelária, P., vo veci porušenia jej základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorého sa mal dopustiť Okresný súd v Prešove (ďalej len „okresný súd“) postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 419/99.

V návrhu doručenom ústavnému súdu 29. júna 2001 v spojení s ďalšími podaniami (ďalej   len   „sťažnosť“)   sťažovateľka   uviedla,   že   okresnému   súdu   podala   žalobný   návrh 17. septembra 1999 a od tej doby okresný súd vykonal len jeden úkon. Okresný súd začal vo veci konať až na jej sťažnosť z 18. júna 2001 adresovanú predsedovi okresného súdu, keď jej 3. júla 2001 oznámil nezrovnalosť v označení odporcu „C. I. spol. s r. o., predajňa I. P., P.“, proti ktorému podala návrh na začatie konania vo veci zaplatenia sumy 79 990 Sk s príslušenstvom. Dňa 5. novembra 2001 jej okresný súd oznámil, že vec bola postúpená Okresnému súdu Košice II. Na okresnom súde zistila, že spis bol odoslaný 8. novembra 2001 a okresný súd návrh vedený pod sp. zn. 12 C 419/99 eviduje ako ukončenú vec. Okresný súd Košice II doposiaľ nenariadil pojednávanie, hoci mu bola adresovaná žiadosť o vytýčenie pojednávania. Sťažovateľka nemá vedomosť o tom, pod akým číslom konania sa spis teraz vedie. Sťažovateľka s poukazom na čl. 127 ústavy navrhla, aby ústavný súd „vyhovel sťažnosti a priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000,- Sk“.

Okresný   súd   vo   vyjadreniach   predsedu   súdu   JUDr.   Š.   T.   z 21. septembra   2001, 2. apríla 2002 a 6. augusta 2002 žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   419/99   nedošlo   k porušeniu   namietaného základného práva, a to vzhľadom na „skutočnosť, že samotná navrhovateľka (...) spôsobila prieťah   vo   veci   (...)   nesprávnym   označením   žalovaného,   keďže   práve   toto   podstatne predĺžilo   konanie“.   Okresný   súd   uviedol,   že   Š.   S.   podala   tunajšiemu   súdu   žalobu 17. septembra 1999 voči žalovanému C. I., spol. s r. o., P., ktorou sa domáhala zaplatenia 79 990   Sk.   Sudkyňa, ktorej   bola   vec   pridelená   na prejednanie   a rozhodnutie,   referátom zo 14. augusta 2000 požiadala o výpis z obchodného registra týkajúceho sa žalovaného. Tento   úkon   bol   zopakovaný   na   základe   jej   referátu   zo   6.   októbra   2000.   V súvislosti s výkonom   jej   stáže   na Krajskom   súde   v Prešove   bola predmetná   vec 29. januára 2001 prerozdelená do senátu iného sudcu, ktorý referátom z 9. mája 2001 požiadal opakovane o výpis z obchodného registra a taktiež vyzval žalobkyňu (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľku) prostredníctvom jej právnej zástupkyne na upresnenie označenia žalovaného. Presné označenie žalovaného bolo súdu známe až 10. septembra 2001. Z príslušného výpisu z obchodného registra bolo zistené, že ešte pred podaním žaloby došlo k zmene subjektu – žalovaného,   teda   povinnosťou   žalobkyne   bolo označiť   žalovaného správne,   čím   by   sa podstatne skrátila dĺžka konania. Okresný súd napokon uviedol, že po upresnení žalovaného a zistení jeho sídla bola vec dňom 2. novembra 2001 postúpená Okresnému súdu Košice II ako súdu miestne príslušnému s tým, že ďalší priebeh konania mu nie je známy.

Vzhľadom na to, že povaha veci si nevyžadovala nariadenie ústneho pojednávania, ústavný súd so súhlasom účastníkov konania od neho upustil podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.

1.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   tvrdenie   sťažovateľky,   že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 419/99 došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

Predmet konania, ktorý bol vymedzený návrhom na začatie konania a rozhodnutím ústavného   súdu   o jeho   prijatí   na   konanie,   sa   týka   len   postupu   okresného   súdu   (t.   j. Okresného súdu v Prešove) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 419/99, a nie aj postupu Okresného súdu Košice II, ktorému okresný súd začiatkom novembra 2001 vec postúpil na konanie   a rozhodnutie   ako   miestne   príslušnému   súdu.   Ústavný   súd   preto   v rámci   tohto konania nemohol preskúmať postup Okresného súdu Košice II (pozri napr. II. ÚS 55/98).

Vzhľadom na to, že priebeh konania pred okresným súdom uvádzaný účastníkmi tohto konania (pozri časť I tohto rozhodnutia) zodpovedá skutočnostiam, ktoré ústavný súd zistil zo spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 419/99, ústavný súd sa oň mohol v zásade oprieť pri posúdení predmetu konania.

2. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   konania   a postup   súdu (napr. II.   ÚS   25/95,   I.   ÚS   3/00).   Podľa   rovnakých   kritérií   ústavný   súd   postupoval   aj v danom prípade.

a)   Konanie   pred   okresným   súdom   sa   začalo   17.   septembra   1999   a skončilo 2. novembra 2001, keď okresný súd z dôvodu svojej miestnej nepríslušnosti postúpil vec Okresnému   súdu   Košice   II.   Okresný   súd   sa   teda   v namietanom   období   zaoberal   len skúmaním podmienok konania, a preto zložitosť veci (predmet, skutková a právna povaha sporu) nemohla mať žiadny vplyv na dĺžku konania pred okresným súdom.

b)   Základom   obrany   okresného   súdu   proti   námietkam   sťažovateľky   o porušení označeného základného práva bolo tvrdenie, že to bolo práve správanie sťažovateľky, ktorá nesprávne označila žalovaného, čo podstatne predĺžilo konanie vo veci.

Je   skutočnosťou,   tak   ako   to   ústavný   súd   zistil   zo   spisu   okresného   súdu,   že sťažovateľka   v žalobe   označila   žalovaného   ako   „C.   I.   spol.   s r.   o.,   predajňa   I.   P.,   P.“ a okresný   súd   na   základe   výpisu   z   obchodného   registra   Okresného   súdu   Košice I zo 4. septembra 2001, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „C. I., a. s., so sídlom K.“, podľa §   69   ods.   2   Obchodného   zákonníka   preberá   všetok   majetok,   práva   a záväzky   uvedenej spoločnosti   s ručením   obmedzeným   zrušenej   bez   likvidácie   rozhodnutím   valného zhromaždenia   o premene   spoločnosti   na   uvedenú   akciovú   spoločnosť   z decembra   1998, zistil   označenie   žalovaného,   ktoré   sa   nezhoduje   s jeho   označením   v žalobe.   Následne okresný súd postúpil vec začiatkom novembra 2001 Okresnému súdu Košice II ako miestne príslušnému na konanie o predmetnej žalobe.

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   žalovaný   nebol   v žalobe   správne   označený,   čo   je okolnosť,   na   ktorú   ústavný   súd   musí   prihliadať   pri   posudzovaní   tvrdenia   o   porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým aj splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 55/02, II. ÚS 10/01). A fortiori musel ústavný súd na túto okolnosť prihliadnuť v danej veci vzhľadom na to, že sťažovateľka ako žalobkyňa v konaní pred okresným súdom bola kvalifikovane zastúpená a pripojila k žalobe doklad (list Slovenskej obchodnej inšpekcie z 22. júla 1999), z ktorého bolo možné zistiť už pri podávaní žaloby označenie   žalovaného,   ktoré   zodpovedá   označeniu   uvedenému   vo   výpise   z obchodného registra zo 4. septembra 2001.

Na druhej strane ústavný súd už vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky vzťahu nedostatkov   žaloby   (návrhu   na   začatie   konania)   a práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy zdôraznil, že s týmto základným právom je málo zlučiteľný taký postup štátneho orgánu (súdu), ktorého výsledkom je, že až po niekoľkých rokoch od začatia konania súd pristupuje k výzve žalobcu (navrhovateľa), aby odstránil nedostatky svojho návrhu v občianskom súdnom konaní, teda k výzve, ktorá svojou povahou patrí k úkonom vykonávaným spravidla na začiatku občianskeho súdneho konania (mutatis mutandis I. ÚS 21/00, I. ÚS 33/01). Táto okolnosť (nedostatky návrhu) teda sama osebe nemôže ospravedlniť nečinnosť okresného súdu ani urobiť sťažovateľa zodpovedným za vzniknutý prieťah (pozri napr. I. ÚS 47/96). Preto na posúdenie otázky, či a v akej miere sa táto okolnosť prejavila v danej veci na dĺžke konania, bolo ešte potrebné preskúmať postup okresného súdu pri odstraňovaní uvedeného nedostatku návrhu.

c) V danej veci okresný súd vyzval právnu zástupkyňu žalobkyne (sťažovateľky) na správne   označenie   žalovaného   až   11.   júla   2001,   t.   j.   po   roku   a desiatich   mesiacoch od podania žaloby okresnému súdu. Pretože zástupkyňa sťažovateľky nedostatky žaloby v označení žalovaného odstránila do jedného mesiaca od doručenia tejto výzvy, nemohli tieto samy osebe predĺžiť konanie o rok a desať mesiacov.

Je síce pravdou, že okresný súd najprv sám (bez súčinnosti so žalobkyňou) zisťoval prostredníctvom obchodného registra na základe označenia žalovaného v žalobe skutočnosti potrebné na posúdenie svojej miestnej príslušnosti. Podľa názoru ústavného súdu pokiaľ však okresný súd zvolil takýto postup, vzal tým na seba zodpovednosť za jeho vykonanie bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že okresný súd mohol podstatne skôr potrebné skutočnosti o žalovanom zistiť už z údajov uvedených v žalobe a z dokladov k nej pripojených. Okresný súd totiž opakovane požiadal (30. augusta 2000 a 21.   mája   2001)   o výpis   z obchodného   registra   bez   údaja   (IČO)   o obchodnom   mene zisťovanej   obchodnej   spoločnosti,   ktorý   vyžadoval   obchodný   register.   Tento   údaj   bol pritom uvedený v dokladoch pripojených k žalobe (č. l. 3 spisu). Zo spisu ďalej vyplynulo, že   tento   údaj   sa   zhoduje   s tým,   ktorý   okresnému   súdu   na   jeho   výzvu   z 11.   júla   2001 oznámila žalobkyňa 9. augusta 2001 a ktorý následne na žiadosť okresného súdu uviedol príslušný obchodný register vo svojom výpise zo 4. septembra 2001. Tento výpis sa potom stal   podkladom   pre   posúdenie   miestnej   príslušnosti   okresného   súdu   a   postúpenie   veci z tohto dôvodu inému okresnému súdu.

Okrem toho ústavný súd zistil   aj opakované obdobia nečinnosti okresného súdu: od 17. septembra 1999 (doručená žaloba) do 30. augusta 2000 (prvá žiadosť okresného súdu o výpis z obchodného registra) a od 12. októbra 2000 (druhá takáto jeho žiadosť a zároveň odpoveď obchodného registra) do 21. mája 2001 (tretia takáto jeho žiadosť). Obdobie tejto nečinnosti,   ktorá   predsedom   okresného   súdu   nebola   dostatočne   vysvetlená,   spolu predstavuje   18   mesiacov,   čo   je   obdobie,   ktoré   ústavný   súd   považuje   v danej   veci   za zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe týchto skutočností ústavný súd teda nemohol prijať argument okresného súdu,   že to   bolo práve   správanie sťažovateľky, ktoré   podstatne   predĺžilo v namietanom období súdne konanie. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v občianskom súdnom konaní sp. zn. 12 C 419/99 nepostupoval spôsobom, ktorý by viedol k odstráneniu právnej neistoty   sťažovateľky   vo   veci,   s ktorou   sa   na   tento   súd   s dôverou   o riadny   výkon spravodlivosti obrátila.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

3.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala podľa tohto ustanovenia ústavy priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   porušenie   namietaného   práva, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a príslušnú judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   týkajúcu   sa   účinnosti   právneho   prostriedku   nápravy   vo   vzťahu k porušeniu   základného   práva   na   súdne   konanie   v primeranej   lehote   (napr.   sťažnosť č. 57984/00   Milan   Andrášik   c.   Slovenská   republika,   rozhodnutie   o prijateľnosti z 22. októbra 2002) v kontexte s čl. 154c ods. 1 ústavy ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, ktoré podľa zásad spravodlivosti považuje za primerané vo výške 15 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2002