znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 299/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ právne   zastúpenejadvokátkou   JUDr.   Slávkou   Zanovitovou,   Advokátska   kancelária,   Nábrežie   1226/3,Námestovo,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   ochranu   vlastníctvazaručeného čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdnyproces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,„práva na   bezpečné   finančné služby“ a „práva   na ochranu spotrebiteľa“ podľa   bodov2, 3 a 4 smernice Valného zhromaždenia OSN z 9. apríla 1985 na ochranu spotrebiteľarozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   14   C   605/2004   z 9.   novembra   2012a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 96/2013 z 29. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola20. marca 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctvazaručeného čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny proceszaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), „práva na bezpečné finančné služby“ a „práva na ochranu spotrebiteľa“ podľabodov   2,   3   a   4   smernice   Valného   zhromaždenia   OSN   z   9.   apríla   1985   na   ochranuspotrebiteľa (ďalej len „smernica OSN“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 14 C 605/2004 z 9. novembra 2012 a rozsudkom Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 96/2013 z 29. októbra 2014.

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdompod sp. zn. 14 C 605/2004 sa sťažovateľka žalobou proti Slovenskej republike v zastúpeníMinisterstvom financií Slovenskej republiky, Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,Národnou   bankou   Slovenska   (ďalej   len   „národná   banka“),   Generálnou   prokuratúrouSlovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“),   Radou   pre   vysielaniea retransmisiu (ďalej len „rada pre vysielanie“), ako aj samostatne proti národnej banke,generálnej   prokuratúre   a rade   pre   vysielanie   (spolu   ďalej   len   „žalovaní“)   domáhalazaplatenia sumy 6 472,81 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúťv príčinnej   súvislosti   s neprávnym   úradným   postupom   žalovaných,   ktorí   si   podľasťažovateľky   nesplnili   svoje   povinnosti   na   úseku   ochrany   spotrebiteľa,   keď   nezabrániliv činnosti nebankovým subjektom (AGW spol. s r. o.; SPOROINVEST a. s.; BDV družstvoBanská   Bystrica),   ktorým   sťažovateľka   zverila   svoje   finančné   prostriedky,   o ktorév dôsledku ich štátom nekontrolovanej činnosti prišla. Podľa sťažovateľky si štát skrz ňouoznačených   žalovaných   nesplnil   medzinárodnoprávne   záväzky   na   ochranu   spotrebiteľaplynúce   mu   zo   záverov   smernice   OSN,   v dôsledku   čoho   mal   vytvoriť   podmienky   pre„... podvodné podnikanie subjektov vykonávajúcich činnosť, ktorá je v súčasnosti zverená výlučne bankám... V dôsledku toho sa vytvoril priestor na podnikanie rôznych špekulantov, avšak   sťažovateľka   konajúc   v dôvere   v právnu   reguláciu   prijímania   vkladov   štátom v dôsledku toho aj jeho bezpečnosť tohto konania uzatvorila s vyššie uvedenými právnymi subjektmi zmluvy, na základe ktorých im za sľúbenú odplatu poskytla peňažné prostriedky.“.

3.   Okresný   súd   rozsudkom sp.   zn. 14   C 605/2004   z 9.   novembra 2012   konanieo žalobe sťažovateľky vo vzťahu k trom žalovaným (národnej banke, generálnej prokuratúrea rade pre vysielanie) zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby sťažovateľkou proti nim a vovzťahu   k ostatným   žalovaným   (Slovenskej   republike   v zastúpení   Ministerstvom   financiíSlovenskej   republiky,   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky,   národnou   bankou,generálnou   prokuratúrou   a   radou   pre   vysielanie)   žalobu   sťažovateľky   zamietols odôvodnením,   že sťažovateľka   v žalobe   bližšie   nešpecifikovala,   aké   opatrenia   žalovanízanedbali vykonať v záujme jej ochrany ako spotrebiteľa, pričom okresný súd podotkol, ženestačí len všeobecne poukázať na to, že odporca nepostupoval v súlade so zákonom, ale„... nesprávny úradný postup musí byť konkrétny, špecifikovaný postup, presne pomenovaná činnosť, ktorá bola v rozpore s ustanoveniami konkrétneho zákona“.

4. O odvolaní   sťažovateľky   proti   výroku   označeného   rozsudku   okresného   súdu,ktorým   jej   žalobu   zamietol,   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Co   96/2013z 29. októbra 2014, ktorým tento odvolaním napadnutý výrok okresného súdu ako vecnesprávny potvrdil.

5.   Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľka   namieta   porušenie   ňouoznačených   základných   práv   a práv   z dôvodu,   že   tak   krajský   súd, „...   rovnako   ako prvostupňový súd nebral do úvahy jej argumentáciu pokiaľ išlo o špecifikáciu jednotlivých porušení povinnosti za štát konajúcich subjektov. Vysporiadaním sa s jej argumentáciou len konštatovaním,   že   sťažovateľka   nešpecifikovala,   aké   opatrenia   mal   odporca   vykonať neobstojí,   keďže   tieto   opatrenia   vyšpecifikovala   pri   každom   jednotlivom   žalovanom subjekte.   Týmto   spôsobom,   ako   aj   nevykonaním   potrebného   dokazovania   Okresný   súd Bratislava   I.   a   Krajský   súd   Bratislava   potvrdením   jeho   rozhodnutia   porušil   právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd....

...   bolo   poškodené   jej   právo   vlastniť   majetok,   keď   štát   prostredníctvom   svojich orgánov právnymi predpismi vytvoril priestor pre podnikanie rôznych špekulantov, ktorí vďaka   tomuto   priestoru   mali   možnosť   beztrestne   okrádať   v   dobrej   viere   konajúcich spotrebiteľov a tým zasahovať do ich práva vlastniť majetok spôsobom, ktorý bol minimálne v rozpore s dobrými mravmi.

...   Tvrdenie   o hrubej   nedbanlivosti   sťažovateľky   neobstojí,   keďže   spoliehanie   sa na riadne   fungovanie   zákonov   a   plnenie   si   povinností   ministerstvami   a   inými   štátnymi orgánmi nemožno považovať za hrubú nedbanlivosť. Na tomto princípe funguje ochrana spotrebiteľa   aj   v   rámci   Európskej   únie.   Aj   keď   sťažovateľka   vstúpila   do   záväzkových vzťahov, ktoré jej mali priniesť vysoký výnos, vzhľadom na svoje vzdelanie a skúsenosti v danom čase nemala dostatočnú rozpoznávaciu schopnosť, ktorá by jej umožňovala zistiť všetky   z   toho   vyplývajúce   riziká   a   s   ohľadom   na   ne   prispôsobiť   aj   svoje   rozhodnutie. Spoliehala sa na Slovenskú republiku, ktorá bola v roku 2001 a 2002 prístupovou krajinou do EÚ, postupne preberala záväzky z toho vyplývajúce a ktorá mala časom prevziať všetky záväzky vyplývajúce z členstva v EÚ vrátane rozsiahlych záväzkov pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa....

...   Slovenská   republika   napriek   jej   medzinárodným   záväzkom   túto   ochranu nezabezpečila ani 20 rokov po schválení smernice OSN na ochranu spotrebiteľa.“.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľky   podľa   čl.   20   ods.   1   a   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky,   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na bezpečné finančné služby v zmysle bodu 2. smernice OSN na ochranu spotrebiteľa z roku 1985 a právo na ochranu spotrebiteľa v zmysle bodu 2., 3. a 4. smernice OSN na ochranu spotrebiteľa   z   roku   1985   v   konaní   Krajského   súdu   Bratislava   sp.   zn.   2Co   96/2013 v nadväznosti na Rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 14C 605/2004-637 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 2 Co 96/2013-698 zo dňa 29.10.2014 a Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 14 C 605/2004-637 zo dňa 9.11.2012 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I., aby ju znova prerokoval a rozhodol. Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 €, ktoré je Okresný súd Bratislava I. a Krajský súd Bratislava povinní nahradiť sťažovateľke na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Slávky Zanovitovej č. ú..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd Bratislava je povinný nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 € na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Slávky Zanovitovej č. ú..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu

9.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkou napádané rozhodnutie okresného súdu, ústavný súdkonštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplývaz citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právu aleboslobode porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba aleboprávnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskejrepubliky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľkou   označených   základných   právoprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jej   sťažnosťuž po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

9.2   Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania,sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   napadnutého   rozsudku   okresného   súdusp. zn. 14 C 605/2004 z 9. novembra 2012, a to využitím riadneho opravného prostriedku(odvolania), ktoré, tak ako to vyplýva aj zo sťažnosti, sťažovateľka napokon aj využila.Na základe   sťažovateľkou   podaného   odvolania   sa   krajský   súd   v   rozsahu   svojhopreskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakýmiskutkovými   a   právnymi   argumentmi,   aké   sťažovateľka   proti   postupu   a   rozhodnutiuokresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

9.3   Vychádzajúc   z   postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánuochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (II.   ÚS   1/95,II. ÚS 21/96),   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   (voči   okresnému   súdu)už po jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jejprerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

10. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu  

10.1 V súvislosti s napádaným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 96/2013z 29. októbra   2014   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považujeza potrebné   v   prvom   rade   pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

10.2 Vzhľadom na konštatovanie krajského súdu, že s rozsudkom okresného súdu„... sa stotožňuje s dôvodmi... ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje...“,   sa   javí   nevyhnutným   na   dokreslenie   celkového   stavu   veci   uviesť   tiežpodstatné závery z rozhodnutia okresného súdu:

«Navrhovateľka si v zmysle zásady kontradiktórnosti konania a povinnosti uniesť dôkazné bremeno svojho tvrdenia uplatnila svoj návrh proti ňou označeným odporcom ako sú   uvedení   v   hlavičke   tohto   rozhodnutia.   V   konaní   vzniesli   námietku   pasívnej   vecnej legitimácie z dôvodu, že nespĺňajú podmienky uvedené v § 9 ods. 1 z. č. 58/1969 odporcovia v   6. (Slovenská   republika   zastúpená   národnou   bankou,   pozn.) a   v   8.   rade (Slovenská republika v zastúpení radou pre vysielanie, pozn.). Súd konštatuje, že predmetný zákon v uvedenom ustanovení jasne špecifikuje kto môže byť orgánom zastupujúcim štát v prípade uplatnenia   si   zodpovednosti   podľa   z.   č.   58/1969   Zb.   Navrhovateľka   však   napriek prednesenej námietke pasívnej legitimácie zo strany uvedených odporcov a aj napriek výzve súdu na uvedenom označení zotrvala, keď označenie odporcov je výlučne dispozitívnym úkonom navrhovateľa ako účastníka konania. Preto sa súd stotožnil s uvedenou námietkou odporcov v 6. a v 8. rade a konštatuje, že títo nie sú vo veci pasívne vecne legitimovaní ako zástupcovia SR, nakoľko nie sú ústrednými orgánmi štátu a preto návrh voči nim zamietol... Spoločnosť AGW s. r. o., SPOROINVEST a. s. a BDV družstvo si svoje povinnosti vyplývajúce im zo zmlúv nesplnili a navrhovateľke nevrátili vložené peniaze s dohodnutými úrokmi, keď zatvorili svoje pobočky a bol na ne vyhlásený konkurz. Navrhovateľke tak vznikla voči uvedeným spoločnostiam pohľadávka zo záväzkovo právnych vzťahov, ktoré si prihlásila v konkurznom konaní vedenom voči uvedeným spoločnostiam. Konkurzné konanie voči AGW s. r. o. a SPOROINVEST, a. s. nie je doposiaľ ukončené, t. j. nie je známe v akej výške bude v konkurznom konaní uspokojený nárok navrhovateľky. Nie je preto možné ustáliť   výšku   škody,   ktorá   navrhovateľke   mohla   vzniknúť,   resp.   dospieť   k   záveru,   že navrhovateľke škoda vznikla....

V zmysle uvedeného, pokiaľ si navrhovateľka uplatnila pohľadávku v konkurznom konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže byť v rámci   konkurzu   uspokojená.   Totiž   uplatnenie   a   vymáhanie   pohľadávky   voči   dlžníkovi a zároveň   jej   uplatnenie   ako   náhrady   škody   sa   vzájomne   vylučujú   a   podmieňujú   a   až výsledok   uplatnenia   pohľadávky   môže   privodiť   vznik   škody.   Z   tohto   pohľadu   je   žaloba podaná predčasne v časti nárokov zo zmlúv zo SPOROINVEST, a. s. a AGW s. r. o., nakoľko navrhovateľke škoda (v podobe nevymožiteľnosti pohľadávky) ešte nevznikla a môže jej vzniknúť až po skončení konkurzného konania, kedy bude vedieť aj v akej výške a odkedy jej vlastne aj začne plynúť premlčacia lehota (§ 22 zák. č. 58/1969 Zb.). V prvom rade si teda navrhovateľka musí vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu   k iným   subjektom   si   môže   uplatňovať   mimozáväzkovú   zodpovednosť   za   vznik majetkovej ujmy až potom, čo táto ujma zo záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo navrhovateľa na plnenie nebolo a už nemôže ani byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník sa preto nemožno úspešne domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma veriteľovi vznikla, teda pred   vyporiadaním   pohľadávky   navrhovateľa   voči   uvedeným   spoločnostiam   a   to   buď v rámci konkurzného konania alebo po jeho skončení zo zostatku majetku. Aj z uvedeného dôvodu   súd   návrh   ako   predčasne   podaný   v   časti   nároku   vyplývajúceho   zo   zmlúv so SPOROINVEST, a. s., a AGW, s. r. o., zamietol...

Podľa   názoru   súdu   v   danom   prípade   je   podstatné,   ktorý   orgán   štátu   nesprávne úradne postupoval, pretože uvedená skutočnosť má vplyv na pasívnu legitimáciu účastníka v spore. Pasívne legitimovaným je štát zastúpený orgánom, ktorý mal nesprávne úradne postupovať,   prípadne   orgánom,   ktorý   za   nesprávny   úradný   postup   zodpovedá   a   má spôsobilosť byť účastníkom konania podľa procesných noriem. Navrhovateľka poukazuje na nesprávny úradný postup Ministerstva financií SR, Ministerstva vnútra SR a Generálnej prokuratúry, keď súd už vyššie skonštatoval, že ďalší označení zástupcovia štátu a to NBS a Rada pre vysielanie a retransmisiu nie sú v konaní pasívne legitimovaní ako zástupcovia štátu. Ako nesprávny úradný postup odporcu v 1. rade (Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom   financií   Slovenskej   republiky,   pozn.) navrhovateľka   označila   jeho legislatívnu   činnosť,   a   to   novelu   bankového   zákona   č.   21/1992   Zb.,   vypracovanie a podnietenie prijatia zákona č. 44/1998 Zb., čím mal konať v rozpore s legislatívnymi pravidlami tvorby zákonov č. 519/1997 Zb. a v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Súd konštatuje, že navrhovateľka v konaní nijako nepreukázala, že by odporca v 1. rade porušil konkrétne   špecifikovanú   povinnosť   danú   mu   zákonom,   resp.   Ústavou   SR,   pričom legislatívnu činnosť bez ďalšieho nemožno považovať za nesprávny úradný postup odporcu, keď súd zároveň uvádza, že odporca aj keď ako predkladateľ je len jedným zo subjektov participujúcich na príprave zákona, ktorý v konečnom znení schvaľuje hlasovaním NR SR. Vo vzťahu k odporcovi v 2. rade (Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, pozn.) navrhovateľka uvádzala, že nevyužil všetky prostriedky, ktoré mal k dispozícii a ktoré využiť mohol voči tzv. „nebankovým subjektom“ a že nedal zamietavé   pripomienky   k   návrhu   zákona   č.   44/1998   Zb.   Navrhovateľka   však   neuviedla žiadne   rozhodujúce   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   nečinnosti   odporcu   v   2.   rade spočívajúcej v opomenutí   robiť   všetky potrebné opatrenia na odhalenie trestných činov a zistenie ich páchateľov, ktoré je formulované ako všeobecná povinnosť, porušenie ktorej možno však vyvodiť jedine až na základe zistenia porušenia povinnosti urobiť konkrétne opatrenia,   a teda   postupovať   určitým   predpísaným   spôsobom   za   splnenia   podmienok uložených dikciou hypotézy konkrétnej právnej normy. V tomto smere odporca v 2. rade preukázal listinnými dôkazmi k svojmu vyjadreniu,   že orgány činné v trestnom konaní venovali   pozornosť   zisťovaniu   skutočností,   ktoré   by   mohli   nasvedčovať   podozreniu z páchania trestnej činnosti a teda nezostali nečinné tak, že by to bolo možné kvalifikovať ako   nesprávny   úradný   postup,   v   priamej   príčinnej   súvislosti   s   ktorým   uzatvorila navrhovateľka jednotlivé zmluvy a vložila tak na ich základe do nebankových subjektov svoje   peňažné   prostriedky.   Taktiež   súd   uvádza,   že   nepodanie   negatívneho   stanoviska k návrhu zákona nemožno považovať za nesprávny úradný postup.

Navrhovateľka   v   konaní   argumentovala,   že   nesprávny   úradný   postup   odporcu v 7. rade (Slovenská   republika   v zastúpení   generálnou   prokuratúrou,   pozn.) spočíval v nedodržaní   povinnosti   danej   mu   v   §   3   z. č.   314/1996   Zb.,   t.   j.   vykonávať   opatrenia na predchádzanie   zistenie   a   odstránenie   porušenia   zákonnosti.   Taktiež   sa   rovnako   ako odporca v 2. rade mal dopustiť nesprávneho úradného postupu tým, že nedal zamietavé stanovisko k návrhu zákona č. 44/1998 Zb. Súd uvádza, že navrhovateľka nešpecifikovala aké opatrenia mal odporca vykonať. Podľa názoru súdu nestačí len všeobecne poukázať na to, že odporca nepostupoval v súlade so zákonom. Nesprávny úradný postup musí byť konkrétny,   špecifikovaný   postup,   presne   pomenovaná   činnosť,   ktorá   bola   v   rozpore s ustanoveniam   ktorého   zákona.   Navrhovateľka   tak   neurobila,   neoznačila   konkrétne konanie v rozpore s označeným ustanovením zákona. Taktiež súd zhodne ako pri odporcovi v 2. rade uvádza, že nepodanie negatívneho stanoviska k návrhu zákona nemožno považovať za nesprávny úradný postup.

Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo,   čo   im   zákon   neukladá.   Obchodným   spoločnostiam   je   umožnené   vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmlúv. V súlade s princípom zmluvnej voľnosti a rovnakého postavenia účastníkov právnych vzťahov navrhovateľka dobrovoľne vstúpila do záväzkového   vzťahu   s   obchodnými   spoločnosťami   a   teda   na   základe   individuálneho slobodného   rozhodnutia   prevzala   na   seba   práva   a   povinnosti   v   snahe   čo   najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie. Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromnoprávnej oblasti t. j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Pokiaľ by štát prostredníctvom   svojich   príslušných   orgánov   zakázal   nebankovým   subjektom   činnosť spočívajúcu   v   uzatváraní   zmlúv   s   občanmi,   zasiahol   by   tým   do   občiansko   obchodno- právnych   vzťahov   a   do   zmluvnej   autonómie   subjektov   súkromného   práva   ako   aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, pretože   by   tým   obmedzil   resp.   zmaril   ich   možnosť   nadobudnúť   v   zmysle   zmluvných dojednaní majetkové hodnoty vo forme pohľadávok a ich príslušenstva – úrokov.

Zo   skutkových   okolností   prípadu   súd   dovodil,   že   bola   to   práve   samotná navrhovateľka, ktorá svojou hrubou nedbalosťou zanedbala prevenčnú povinnosť uloženú zákonom a preto musí následky s tým spojené znášať sama. Navrhovateľka sa mohla totiž pred uzatvorením zmluvy presvedčiť napr. na základe výpisu z obchodného registra, že obchodná   spoločnosť   s   ktorou   vstúpila   do   záväzkového   vzťahu   nie   je   investičnou spoločnosťou   ani   fondom,   keďže   nemala   predpísanú   formu,   dodatok   k   označeniu obchodného mena, ani zákonom predpísané základné imanie a na základe predložených zmlúv mohla poznať (bez právnych a iných odborných znalostí) že sa nejedná o dovolenú činnosť   kolektívneho   investovania   predajom   podielových   listov   či   formou   akcií. Z predložených zmlúv vyplýva, že vložené finančné prostriedky mali navrhovateľke priniesť nezanedbateľné   výnosy   a   aj   z   tohto   dôvodu   mala   postupovať   s   priemernou   dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nej spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ju podielu viny nezbavuje....

Keďže navrhovateľka preukázala vznik škody len v časti nároku z vkladov do BDV družstva,   nepreukázala   nesprávny   úradný   postup   odporcov,   ani   existenciu   príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, súd nárok zamietol.»

10.3 „Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa...“ krajský súd v ňomuvedené dôvody v podstatnej časti ešte takto doplnil:

«V prejednávanej veci je nepochybné,   že navrhovateľka   dobrovoľne,   z vlastného rozhodnutia v rokoch 2001, 2002 uzavrela s podnikateľskými subjektmi AGW spol. s r. o., BDV družstvo, SPOROINVEST a. s., zmluvy podľa Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka   s   vymedzením   podmienok   v   zmluve   presne   uvedených.   K   investovaniu   sa navrhovateľka   rozhodla   na   základe   svojho   presvedčenia   podporovaného   reklamou uvádzanou aj vo verejnoprávnej televízii. Domnievala sa, že ide o investičné spoločnosti, ktoré spĺňajú podmienky podnikania podľa zákona a sú pod dozorom štátnych orgánov. Neuviedla už konkrétne právne skutočnosti, o ktoré svoje presvedčenie takto investovať opierala.

Zo   spisu   nijako   nevyplýva,   a   navrhovateľka   v   tomto   smere   vôbec   nepreukázala (ani len   netvrdila),   žeby   dané   spoločnosti   boli   subjektmi,   ktoré   na   základe   zákona č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch a neskôr na základe zákona č. 385/1999 Z. z., o kolektívnom investovaní boli správcovskou spoločnosťou, žeby kolektívne investovali, teda zhromažďovali peňažné prostriedky od verejnosti na základe verejnej výzvy podľa citovaného zákona s cieľom investovať takto zhromaždené peňažné prostriedky   do   majetku   vymedzeného   daným   zákonom,   žeby   vytvárali   a   spravovali podielové fondy a vykonávali nútenú správu podielových fondov; nebolo preukázané ani to, žeby navrhovateľka podľa citovaného zákona bola investorom, a teda žeby štát bez ohľadu na orgán, ktorý by ho zastupoval, mal vo vzťahu k nim, teda k navrhovateľke a daným spoločnostiam, práva a povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o kolektívnom investovaní, resp. v čase vzniku spoločností zo zákona č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch. (Zákon č. 385/1999 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 1.1.2000, ním bol zrušený   zákon   č.   248/1992   Zb.   o   investičných   spoločnostiach   a   investičných   fondoch.) Kolektívnym investovaním pritom nie je činnosť podľa zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Medzi   navrhovateľkou   a   všetkými   uvádzanými   spoločnosťami   bol   teda   vzťah   založený len podľa Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka, ktoré zakotvujú širokú zmluvnú voľnosť účastníkov takýchto vzťahov. Zriadenie, postavenie, činnosť, ale aj zánik daných spoločností sa riadi Obchodným zákonníkom, resp. v osobitých prípadoch Občianskym zákonníkom.   Len   z   nich   treba   odvíjať   sankcie,   práva   a   povinnosti   či   už   spoločnosti, jej predstaviteľov a jej zmluvných partnerov v prípade porušenia ustanovení týchto zákonov. Aj napriek tomu však odporca bez zreteľa na subjekt, ktorý ho zastupoval, pripravil a prijal legislatívne zmeny na väčšiu ochranu fyzických osôb, ako to preukázal v konaní pred súdom prvého stupňa....

Čo sa týka dôvodov odvolania spočívajúcich v tom, že ide o spotrebiteľské zmluvy a ako   také   mal   aj   súd   posudzovať   a   priznať   im   ochranu   podľa   zákona   o   ochrane spotrebiteľov, podľa práva Európskej únie, odvolací súd dôvodí, že zmluvný vzťah medzi navrhovateľkou a „nebankovými subjektmi“ bol založený v rokoch 2001, 2002, a že teda vtedy vznikli právne skutočnosti, od ktorých navrhovateľka svoj nárok na náhradu škody aj odvíja; stalo sa tak teda ešte pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie. Ako je uvedené vyššie, na vec bolo potrebné aplikovať (len) právo platné v danom čase; nebolo tak možné aplikovať právo Európskej   únie, vnútroštátne právo účinné v inom (neskoršom) období.»

10.4 Z citovaného je zrejmé, že krajský súd stotožniac sa s rozhodnutím okresnéhosúdu   svoje   rozhodnutie   o vecnej   správnosti   zamietnutia   žaloby   sťažovateľky   založilvo vzťahu k jednotlivým žalovaným na troch skutočnostiach, a to (i) na absencii pasívnejlegitimácie na strane dvoch žalovaných (Slovenská republika v zastúpení národnou bankoua v zastúpení radou pre vysielanie) a vo vzťahu k ostaným žalovaným (Slovenská republikav zastúpení Ministerstvom financií Slovenskej republiky, Ministerstvom vnútra Slovenskejrepubliky   a v zastúpení   generálnou   prokuratúrou)   odmietnutie   žaloby   založil   (ii)na nepreukázaní vzniku škody v dôsledku podľa sťažovateľky štátom neregulovanej činnostidvoch nebankových subjektov (AGW s. r. o., SPOROINVEST a. s.) a (iii) na nepreukázanípríčinnej súvislosti medzi sťažovateľke v dôsledku činnosti nebankového subjektu BDVdružstva   vzniknutou   škodou   na   jednej   strane   a   činnosťou   označených   žalovaných   akozástupcov štátu na strane druhej.

10.5 Podľa   prvého   z uvádzaných   dôvodov   zamietnutia   žaloby   (i),   ktorý   sa   upínana dve žalované (Slovenská republika v zastúpení národnou bankou a v zastúpení radou prevysielanie), tieto subjekty nemajú postavenie ústredných orgánov štátu, a preto ani nie súa ani nemôžu byť pasívne legitimované zastupovať štát v konaní o žalobe o náhradu škody,ktorá   by   mala   vzniknúť   v príčinnej   súvislosti   s postupom,   resp.   s konaním   štátu   (jehoorgánov) podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutímorgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, podľa § 18 v spojení s § 1 ods. 1ktorého   štát   zodpovedá   za   škodu   spôsobenú   v rámci   plnenia   úloh   štátnych   orgánova orgánov   spoločenskej   organizácie   pri   plnení   úloh   štátneho   orgánu,   ktoré   na   tútoorganizáciu prešli.

10.6   V súvislosti   s druhým   (ii)   dôvodom   zamietnutia   žaloby   uplatneným   protizostávajúcim   trom   žalovaným   (Slovenská   republika   v zastúpení   Ministerstvom   financiíSlovenskej republiky, Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a v zastúpení generálnouprokuratúrou),   ktorých   sťažovateľka   v žalobe   označila   za   akýchsi   „spolupáchateľov“nebankových subjektov (AGW s. r. o., SPOROINVEST a. s.), v dôsledku činnosti ktorýchjej mala vzniknúť škoda, ktorej náhrady sa domáhala, krajský súd stotožniac sa s okresnýmsúdom konštatoval, že vzhľadom na zistenie, že sťažovateľka si finančnú čiastku rovnajúcusa ňou v žalobe vyčíslenej škode uplatnila nielen žalobou voči štátu, ale aj voči označenýmnebankovým   subjektom   v ešte   neskončených   konkurzných   konaniach   vedených   na   ichmajetok, možno z tohto dôvodu žalobu v tejto časti považovať za predčasnú, pretože kvôlineskončeniu predmetných konkurzných konaní ešte nie je možné ustáliť, či a v akej výškesťažovateľke vôbec škoda vznikla.

10.7 Pokiaľ ide o uvedené dva dôvody zamietnutia žaloby sťažovateľky, zo sťažnostinevyplýva, žeby sťažovateľka s týmito závermi krajského súdu rozporovala. Objektom jejnámietok v sťažnosti podanej ústavnému súdu je v podstate iba tretí z dôvodov zamietnutiajej   žaloby,   podľa   ktorého   (iii)   sťažovateľka   ako   žalobkyňa   neuniesla   dôkazné   bremenoo danosti príčinnej súvislosti medzi jej vzniknutou škodu rovnajúcou sa finančnej čiastke(s príslušenstvom), ktorú vložila ako členský vklad do BDV družstva a ktorá jej v dôsledkuzániku tohto družstva ani po skončení konkurzného konania nebola vrátená, a činnosťouoznačených   žalovaných   reprezentujúcich   štát.   Podľa   krajského   súdu   sťažovateľkanekonkretizovala, akou činnosťou alebo nečinnosťou (t. j. zanedbaním akých konkrétnychpovinností) štát v zastúpení označenými žalovanými (v zastúpení Ministerstvom financiíSlovenskej republiky, Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a v zastúpení generálnouprokuratúrou)   zanedbal   svoje   zákonom   mu   uložené   povinnosti   na ochranu   sťažovateľkyako spotrebiteľa, preto žalobu aj v tejto časti zamietol.

10.8 V uvedených súvislostiach krajský súd a pred ním aj okresný súd sťažovateľkezrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlili, že ňou označené subjekty,do dispozičnej   sféry   ktorých   investovala   svoje   finančné   prostriedky,   nemali   charaktera právny   status   bánk   (napokon   aj   samotná   sťažovateľka   tieto   subjekty   označuje   ako„nebankové“),   činnosť   ktorých   prostredníctvom   zákonodarstva   reguluje   štát   s priamozákonom   zakotvenou   povinnosťou   národnej   banky   dozoru   a dohľadu   nad   ich   činnosťou(t. j. nad činnosťou bánk, nie „nebankových“ subjektov), a teda že v danom prípade išloo subjekty súkromného práva (obchodné spoločnosti), ktoré boli založené, vznikli a vyvíjalisvoju činnosť nie podľa zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorýchzákonov (s účinnosťou do 31. decembra 2001 to bol zákon č. 21/1992 Zb. o bankách, pozn.),ale podľa Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti treba podotknúť, že štát síce zákonomreguluje   pravidlá   vzniku,   zániku   a fungovania   obchodných   spoločností   ako   subjektovsúkromno-právnych vzťahov, avšak nemôže niesť „osobnú“ zodpovednosť za ich prípadnýpodnikateľský   neúspech   (napr.   subjekt   vstupujúci   do   obchodno-právneho   vzťahus obchodnou   spoločnosťou,   ktorá   mu   nepreplatí   zročnú   faktúru   z dôvodu   zániku,   si adabsurdum nemôže nárokovať jej úhradu od štátu). Je vecou obozretnosti, predvídavosti,náležitej   starostlivosti   a napokon   aj   vecou   osobného   rizika   subjektov   vstupujúcichso súkromno-právnych   vzťahov   s v rôznych   oblastiach   podnikajúcimi   obchodnýmispoločnosťami,   aby   sa   správali   preventívne   v záujme   predchádzania   vzniku   škodám(z napadnutých   rozhodnutí   vyplýva,   že   sťažovateľka,   ak   si   nebola   istá,   pred   tým,   akoinvestovala v nebankových spoločnostiach, sa vôbec neinformovala napríklad v národnejbanke o skutočnom právnom statuse uvedených spoločností, pozn.), pretože zodpovednosťza svoju osobnú nevedomosť nemôžu následne prenášať na štát.

10.9 Nad rámec ústavný súd podotýka, že sťažovateľka sa žalobou o náhradu škodydomáhala   od   štátu   náhrady   škody,   ktorú   do   dôsledkov   identifikovala   s istinou,   ktorúdobrovoľne   zverila   nebankovým   subjektom   a s príslušenstvom   tejto   istiny,   ktoré   malopredstavovať výnosy z investovania tejto istiny (t.j. iba predpokladané výnosy z podnikania,ktoré nevie a nemôže do budúcna s istotou garantovať ani sám podnikateľský subjekt, tobôžnie   štát,   pozn.)   nebankovými   subjektmi   pri   ich   podnikateľskej   aktivite   „nebankového“charakteru, za úspešnosť alebo neúspešnosť ktorej (podnikateľskej aktivity) však štát nemôženiesť   žiadnu   „osobnú“,   resp.   inštitucionalizovanú   (prenesenú   na   štátne   orgány)zodpovednosť.   Okrem   toho   ak   sa   sťažovateľka   domnievala,   že   príslušné   štátne   orgánynekonajú, resp. že sú nečinné v rozhodnom čase, t. j. v čase, keď mali podľa jej názorukonať a nekonali, mala a mohla sa domáhať ochrany svojich práv už v tomto rozhodnomčase   žalobou   proti   ich   nečinnosti   prostredníctvom   právnych   nástrojov,   ktoré   malak dispozícii   v systéme   všeobecných   súdov   v správnom   súdnictve   podľa   §   250t   a nasl.Občianskeho súdneho poriadku.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03).O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

12.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   napadnutý   rozsudokkrajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súdnezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplývaz nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdusp. zn. 2 Co 96/2013 z 29. októbra 2014 je zrozumiteľné a vnútorne logicky previazané,vychádza zo skutkových okolností posudzovanej veci a ústavne konformnej interpretáciea aplikácie relevantných právnych noriem a nevykazuje znaky svojvôle.

13. Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého   rozhodnutia.   Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   (II.   ÚS   4/94,II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) opakovane zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranunemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusírozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ichdôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavnéa arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo ajextrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

14. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje,že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označenýchpráv, ktorých porušenie namieta, neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatísťažnosti na ďalšie konanie reálne odôvodňovala záver o ich porušení, preto ústavný súdsťažnosť   sťažovateľky   už   po jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenúodmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

15. V súvislosti so sťažovateľkou namietanou smernicou OSN je potrebné podotknúť,že smernica nemá charakter všeobecne záväzného právneho predpisu. Je to iba právny akt,ktorý má pre členský štát odporúčací charakter v smere stanovenia cieľov, ktoré sa majúčlenské štáty snažiť nimi zvolenými prostriedkami dosiahnuť.

16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutýchrozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučineniaa úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práv alebo slobôd sťažovateľky(čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 1. júla 2015