znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 299/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A. M.,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou TIMAR & partners,   s.   r.   o.,   Štúrova   42,   Šaľa,   konajúcou   prostredníctvom   konateľky a advokátky Mgr. Evy Timár Myjavcovej, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Galanta sp. zn. 26 C 264/2011 z 11. septembra 2012 a jeho postupom v tomto konaní a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 542/2012 z 20. novembra 2013 a jeho postupom v tomto konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. januára 2014   doručená   sťažnosť   A. M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozhodnutím Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26 C 264/2011 z 11. septembra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a jeho postupom v tomto konaní a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 542/2012 z 20. novembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a jeho postupom v tomto konaní.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 9. decembra 2011 na okresnom   súde   žalobu, ktorou   sa   domáhala vydania   motorového   vozidla.   Predmetné motorové   vozidlo   nadobudla   na   základe   kúpno-predajnej   zmluvy   z 5.   novembra   2009 od pôvodného   vlastníka,   ktorý   v máji   2009   odovzdal   toto   motorové   vozidlo   na   opravu obchodnej   spoločnosti.   Z dôvodu   nezaplatenej faktúry   si   obchodná   spoločnosť   uplatnila na motorové   vozidlo   zádržné   právo   a sťažovateľke   ho   odmietla   vydať.   Sťažovateľka pred všeobecnými súdmi tvrdila, že keďže na pôvodného vlastníka bolo v roku 2011 vedené reštrukturalizačné konanie a vzhľadom na to, že obchodná spoločnosť svoju pohľadávku do reštrukturalizácie   neprihlásila,   zanikla   vymáhateľnosť   pohľadávky   obchodnej spoločnosti proti pôvodnému vlastníkovi. Podľa názoru sťažovateľky zánik vymáhateľnosti pohľadávky musí mať priamy vplyv aj na zánik vymáhateľnosti zádržného práva.

3. Sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy sa s týmto argumentom nevysporiadali, a teda   svoje   rozhodnutia   náležite   neodôvodnili.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   výklad   zákona okresným   súdom,   že   aj   napriek   zániku   vymáhateľnosti   pohľadávky   zádržné   právo   aj naďalej   trvá,   a to   z dôvodu,   že   nezaniklo   jedným   zo   spôsobov   uvedených   v   §   151v Občianskeho zákonníka, je ústavne nekonformný a neudržateľný. Podľa sťažovateľky by to v danej veci znamenalo, že zádržné právo obchodnej spoločnosti by bolo „tzv. nekonečné“, pretože   z dôvodu   straty   vymáhateľnosti   pohľadávky   obchodnej   spoločnosti   proti pôvodnému vlastníkovi je zo zákona vylúčené, aby došlo k naplneniu § 151u Občianskeho zákonníka.   Napokon   sťažovateľka   namieta   to,   že   krajský   súd   jej   v takto   dôležitej   veci nepripustil   možnosť   podať   dovolanie.   Na   základe   uvedeného   malo   dôjsť   k porušeniu sťažovateľkiných v petite sťažnosti označených práv.

4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu a konaniami, ktoré im predchádzali, došlo k porušeniu jej práva podľa čl. 20 ústavy v spojení s čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy, a ďalej aby ústavný súd napadnuté   rozsudky   okresného   a krajského   súdu   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu na ďalšie   konanie.   Sťažovateľka   tiež   žiada,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a priznal jej náhradu trov konania pred ústavným súdom.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   je   rozhodnúť   o   jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   alebo   o   jeho   odmietnutí,   a   teda   vylúčení   z   ďalšieho   konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   napadnutým   rozsudkom okresného súdu  

7.   Ústavný   súd   vychádza   z ústavného   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   prislúcha   ústavnému   súdu   právomoc   zaoberať   sa   namietaným   porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8. Vzhľadom   na takto formulovaný princíp   subsidiarity   je v daných okolnostiach vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou uplatnených   námietkach   porušenia   jej   práv   napadnutým rozsudkom   okresného   súdu. Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania ako riadneho opravného   prostriedku   na   krajskom   súde,   v ktorého   právomoci bolo   posúdiť   relevantné skutkové   a právne   okolnosti   prípadu.   Túto   možnosť   sťažovateľka   aj   reálne   využila a napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   už   bol   predmetom   posúdenia   krajským   súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   napadnutým   rozsudkom krajského súdu

9.   O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

10.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd v tejto   súvislosti   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na všetky   kľúčové právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

11. Sťažovateľka namieta, že pohľadávka obchodnej spoločnosti sa stala vzhľadom na   skončené   reštrukualizačné   konanie   nevymáhateľnou.   Podľa   názoru   sťažovateľky   je zádržné   právo   (uplatnené   obchodnou   spoločnosťou   na   motorové   vozidlo   pôvodného vlastníka, od ktorého ho následne odkúpila sťažovateľka) právom akcesorickým a existovať môže len vtedy, ak existuje samotná pohľadávka. Zánik vymáhateľnosti pohľadávky musí mať   preto   priamy   vplyv   aj   na   zánik   vymáhateľnosti   zádržného   práva.   Okresný   súd v napadnutom rozsudku vyslovil názor, že pre zánik zádržného práva je rozhodujúca úprava ustanovená   v   §   151v   Občianskeho   zákonníka,   v ktorom   sú   uvedené   dôvody   zániku zádržného práva, pričom v konaní nebolo preukázané, že by jeden z uvedených dôvodov nastal. S týmto jeho názorom sa stotožnil aj krajský súd.

12. Krajský súd vo svojom napadnutom rozsudku uviedol:„V   konaní   bolo nesporným (a   preukázaným),   že na   pôvodného   vlastníka vozidla prebiehalo   reštruktualizačné   konanie,   ktoré   bolo   ukončené   uznesením   Okresného   súdu Bratislava   I   zo   dňa   30.11.2011,   pričom   odporca   si   v   rámci   uvedeného   konania   svoju pohľadávku neprihlásil,   na základe   čoho   pohľadávka   odporcu   stratila   jednu   zo   svojich vlastností resp. účinkov, a to vymáhateľnosť (§155 ods. 2 z. č. 7/2005 Z. z.) a zmenila sa na naturálnu obligáciu. Druhá veta uvedeného ustanovenia sa na daný prípad nevzťahuje, nakoľko v čase, v ktorom sa mal odporca možnosť predmetnú pohľadávku prihlásiť, už bola vlastníkom   vozidla   navrhovateľka,   teda   vozidlo   nespadalo   do   majetku   dlžníka. Navrhovateľka v tejto súvislosti vyjadrila právny názor, že výkon zádržného práva zanikol zo zákona s poukazom na ust. § 853 OZ per analógiám s ust. § 100 ods. 2 OZ, t. j. ak sa záložné   právo   nepremlčuje   skôr   ako   zabezpečená   pohľadávka,   zádržné   právo   (rovnako právo akcesorické), sa rovnako nepremlčuje skôr ako ním zabezpečená pohľadávka, z čoho vyvodila, že trvá tak dlho ako zabezpečená pohľadávka. Ak teda v danom prípade zanikla ex lége   vymáhateľnosť   zabezpečenej   pohľadávky   odporcu,   zanikla   aj   vymáhateľnosť zádržného   práva   ako   práva   akcesorického.   Napriek   nespornej   logickej   konštrukcii uvedeného   názoru,   súd   sa   v   tejto   časti   stotožnil   s   názorom   odporcu,   ktorý   poukázal na skutočnosť, že premlčanie a zánik vymáhateľnosti nie sú totožné pojmy (napriek tomu, že premlčanie   nesporne   spôsobuje   zánik   vymáhateľnosti).   Zánik   vymáhateľnosti   v   danom prípade však nebol spôsobený plynutím času (ako je to v prípade premlčania), ale nastal ako   zákonom   stanovený   dôsledok   na   základe   iných   právnych   skutočností,   odlišných od plynutia času. Navyše cit. ust. § 100 ods. 2 OZ určuje najskorší možný čas premlčania akcesorického   záložného   práva,   nie   konečný...   Zároveň   súd   pri   rozhodovaní   vychádzal z ust. § 155 ods. 4 ZKR, podľa ktorého plánom potvrdeným v reštruktualizačnom konaní zostávajú nedotknuté práva veriteľov (nielen tých, ktorí pohľadávky prihlásili) domáhať sa uspokojenia ich pôvodných zabezpečených pohľadávok z majetku tretích osôb. Súd má za to, že v danom prípade je pre zánik zádržného práva rozhodujúca úprava ust. § 151 v OZ, ktoré   ustanovenie   stanovilo   dôvody   zániku   zádržného   práva,   pričom   v   konaní   nebolo preukázané, že by jeden z uvedených dôvodov nastal.“

13. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ho ústavný súd hodnotí ako dôkladne a kvalifikovane odôvodnený, rešpektujúci zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku   (§ 157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Krajský   súd   v napadnutom rozsudku zrozumiteľne a zároveň presvedčivo objasnil hlavné dôvody, na základe ktorých vo veci rozhodol. Napadnutý rozsudok   krajského súdu nevzbudzuje žiadne pochybnosti o správnosti   skutkových   a právnych   záverov   či   o arbitrárnosti   rozsudku.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam   (m.   m.   I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I. ÚS 382/06).   Takéto   nedostatky   však z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplývajú.

14. Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných   právnych   noriem   rozhodnú   tak,   že   ich   skutkové   a   právne   závery   nie   sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces.

15. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).

16. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a   základným právom sťažovateľky podľa čl. 20 v spojení s čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

17. Sťažovateľka napokon namietala, že krajský súd v jej veci nepripustil podanie dovolania.   Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   uviedol,   že   dovolanie   proti   svojmu potvrdzujúcemu rozsudku nepripustil, pretože rozhodnutie nepovažoval po právnej stránke za   rozhodnutie   zásadného   významu,   keď   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   s ktorým   sa odvolací   súd   stotožnil,   možno   považovať   za   rozhodnutie,   ktorého   závery   sú   súladné s judikatúrou v obdobných veciach.

18. Ani v tejto časti sťažnosti nevidí ústavný súd prejav svojvôle krajského súdu, ktorý posúdil význam veci a na základe toho rozhodol tak, že podanie dovolania nepripustil. Preto aj táto časť sťažnosti sťažovateľky musí byť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

19. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014