znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 299/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., L., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Daňového úradu Košice č. 9818301/1/393889/2012 zo 7. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2012 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie   základných   práv   podľa   čl. 46   ods.   1   a 2   v spojení   s   čl.   12   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozhodnutím Daňového úradu Košice (ďalej len „daňový úrad“) č. 9818301/1/393889/2012 zo 7. marca 2012.

2. Sťažovateľka svoju sťažnosť na nesprávny a nezákonný postup daňového úradu odôvodnila tým, že „... odvolanie proti rozhodnutiu č. 738/230/19854/11/PekZ zo dňa 8. 8. 2011,   ktoré   podalo   občianske   združenie   DR   SR   za   sťažovateľa   bolo   daňovým   úradom zamietnuté z dôvodu, že bolo podané osobou na to nepríslušnou... o čom bol daňový subjekt vyrozumený Oznámením...

... podaním zo dňa 23. 11. 2011 sťažovateľ vyjadril svoj zámer podať odvolanie prostredníctvom inštitútu odpustenia zmeškanej lehoty... Dňa 15. 3. 2012 bolo sťažovateľovi doručené   rozhodnutie,   ktorým   daňový   úrad   Košice   nevyhovel   žiadosti   sťažovateľa o odpustenie zmeškanej lehoty na podanie odvolania...

Sťažovateľ   má   jednoznačne   za   to,   že   rozhodnutie   Daňového   riaditeľstva   Košice č. 9818301/1/393889/2012 z 7. 3. 2012 je nezákonné a z toho dôvodu napáda predmetné rozhodnutie a jeho vydaniu predchádzajúci postup... “.

V ďalšej   časti   sťažovateľka   uviedla: „...   ak   by   konanie   o   žalobe   o   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   o   odpustení   zmeškanej   lehoty   (ktorú   sťažovateľ   podal   súčasne s touto sťažnosťou na Krajský súd v Košiciach) bolo všeobecným súdom v zmysle § 250d ods.   3   zastavené   z   dôvodu,   že   žaloba   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   nemôže   byť predmetom   preskúmavania   súdom,   za   súčasného   nepodania   sťažnosti   pre   porušenie základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 Ústavy SR malo za následok zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti určenej v § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. a sťažovateľ by tým prišiel o akúkoľvek   možnosť   domáhať   sa   preskúmania   a   nápravy   nezákonného   postupu a rozhodovania   daňového   úradu   ako   porušovateľa   jeho   základného   práva   a   slobody. Súčasné   podanie   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   všeobecným   súdom v správnom súdnictve a sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd preto považuje sťažovateľ za jediný možný postup v rámci ktorého bude vylúčená možnosť, že jeho právam nebude poskytnutá náležitá ochrana.“

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46. ods. 1 a 2 a čl. 12. ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom porušovateľa a jeho rozhodnutím č. 9818301/1/393889/2012 zo dňa 7. 3. 2012 porušené boli.

Rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9818301/1/393889/2012 zo dňa 7. 3. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-   € ktoré je porušovateľ povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

6. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

7.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a následných rozhodnutí   daňového   úradu   v jej   daňovej   veci   najmä   z hľadiska   rešpektovania   ňou označených   základných   práv   zaručených   ústavou   a práva   zaručeného   dohovorom, v dôsledku   porušenia   ktorých   sa   domáhala ako   v   konaní pred   ústavným súdom,   tak   aj podaním   žaloby   o   preskúmanie správnych   rozhodnutí   všeobecným   súdom   zrušenia   ňou označených rozhodnutí (body 2 a 3).

8. Ak sa za tejto situácie domáhala svojho práva jednak na všeobecnom súde (bod 2) a zároveň na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať všeobecný súd.

9.   Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   178/2010, I. ÚS 138/2011, I.   ÚS   66/2012),   že   v   prípade podania opravného prostriedku   (prípadne žaloby   v rámci   správneho   súdnictva)   a   súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   ústavná sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o   takomto   opravnom   prostriedku (v danom prípade o „správnej žalobe“). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54, alebo vo veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04,   body   47   a   48)   napadnutému opravným prostriedkom.

10.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2012