znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 299/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť D. Ch., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. J., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom a rozhodnutím Krajskej prokuratúry v T. č. k. 1 KPt 269/07-11 z 8. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. Ch. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2009 doručená sťažnosť D. Ch. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím   Krajskej   prokuratúry   v T.   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) č. k. 1 KPt 269/07-11 z 8. januára 2009.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa a pripojených príloh k sťažnosti zistil tento skutkový stav:

Sťažovateľ   podal   trestné   oznámenie   na   I.   Š.   pre   podozrenie   zo   spáchania trestného činu poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“). Uznesením Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   v T.   (ďalej   len   „OR   PZ“)   č. k. ČVS: ORP-4390/2-OSV-TT-2005-CH z 3. júla 2008 bolo toto trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   zastavené.   Proti   uvedenému   uzneseniu   sťažovateľ   podal sťažnosť, ktorú prokurátorka Okresnej prokuratúry T. (ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením č. k. 2 Pv 60/06-61 z 8. septembra 2008 ako nedôvodnú zamietla. Sťažovateľ následne   podal   podnet   na   preskúmanie   zákonnosti   uvedených   uznesení   Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), ktorá ho odstúpila na vybavenie   krajskej   prokuratúre.   Krajská   prokuratúra   prípisom   sp. zn. 1 KPt   269/07 z 8. januára 2009 sťažovateľovi oznámila, že jeho podnet ako nedôvodný odkladá.

Sťažovateľ   preto   žiadal,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho sťažnosť   na ďalšie   konanie a rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné   právo D.   Ch.   na súdnu   a inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vybavením jeho podnetu zo dňa 9. 10. 2008 Krajskou prokuratúrou T., sp. zn. 1 Kpt 269/07-11 zo dňa 8. 1. 2009 porušené boli.

2. D. Ch. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 6 600,- Eur, ktoré mu je Krajská prokuratúra T. povinná vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajská prokuratúra T. je povinná uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke JUDr. Ľ. J. so sídlom T..., v sume 245,70 Eur (slovom dvestoštyridsaťpäť eur sedemdesiat centov) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajskej prokuratúry ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   okrem   iného   rozhoduje o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a   posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o   právnych prostriedkoch   nápravy   a   ochrany   práv   a   slobôd   (vrátane   základných   práv   a   slobôd) fyzických   osôb   a   právnických   osôb   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktoré   Slovenská   republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Skutkové   a   právne   závery   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o   právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak by vyvodené   závery   boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis napr. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).

Krajská prokuratúra sa v odložení podnetu č. k. 1 KPt 269/07-11 z 8. januára 2009, ktorým   zamietla   podnet   sťažovateľa   na   preskúmanie   zákonnosti   uznesenia   OR   PZ č. k. ORP-4390/2-OSV-TT-2005-CH z 3. júla 2008, ktorým podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku   zastavil   trestné   stíhanie,   stotožnila   s   rozhodujúcimi   skutkovými i právnymi   závermi   vyšetrovateľa   a   okresnej   prokuratúry.   Podľa   názoru   krajskej prokuratúry nebol v danom prípade ani v postupe, ani v rozhodnutí povereného príslušníka Policajného   zboru   a   prokurátorky   okresnej   prokuratúry   zistený   nezákonný   postup a pochybenie.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že súčasťou práva na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je oprávnenie „každého“,   aby   na   základe   jeho   návrhu   (oznámenia,   podnetu)   bol   orgán   prokuratúry povinný   podať obžalobu   či   vydať záväzný   pokyn   na   začatie   trestného   stíhania.   Takéto základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákone č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, III. ÚS 278/06).

Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok, a teda ani ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľa trestnému oznámeniu a následne podnetu adresovanému krajskej prokuratúre) bolo vyhovené. Postupom orgánov činných v trestnom konaní pri vyhodnocovaní trestných oznámení ani nadväzujúcimi rozhodnutiami nemožno teda   zasiahnuť   do   ústavným   poriadkom   chránených   základných   práv   a   iných   práv oznamovateľov.

Z uvedenej   judikatúry   ústavného   súdu   teda   vyplýva,   že   trestné   oznámenie   nemá charakter nástroja na ochranu subjektívneho práva fyzickej či právnickej osoby, ale v zásade ide o formu účasti občanov pri presadzovaní verejného záujmu na potlačovaní kriminality. Z   tejto   pomoci   fyzických   a   právnických   osôb   orgánom   verejnej   moci   k   náležitému zisťovaniu trestných činov a k spravodlivému potrestaniu ich páchateľov nemožno žiadnym spôsobom   odvodzovať   aktívnu   legitimáciu   fyzických   a   právnických   osôb   na   začatie trestného stíhania proti inému (I. ÚS 263/09).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru,   že   vybavením   podnetu   sťažovateľa   z   9.   októbra   2008   krajskou   prokuratúrou č. k. 1 KPt 269/07-11 z 8. januára 2009, v ktorom krajská prokuratúra vyjadrila svoje závery k prešetreniu   podnetu   sťažovateľa   jeho   odložením,   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   jeho označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, a preto v tejto časti sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009