znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 299/06-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. E. R., Rakúsko, zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 v súvislosti s čl. 5 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní o vydanie potvrdenia o štátnom občianstve vedenom Krajským úradom v N. pod sp. zn. 2006/06466 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   A.   E.   R. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. septembra 2006   doručené   podanie   zo   7.   septembra   2006   označené   ako „Sťažnosť   podľa   čl.   127 Ústavy...“ Ing.   A.   E.   R.,   Rakúsko   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. M. Ď., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 v súvislosti s čl. 5 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   o vydanie   potvrdenia   o štátnom občianstve   vedenom   Krajským   úradom   v N. (ďalej   len   „krajský   úrad“)   pod sp. zn. 2006/06466.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   postupom   krajského   úradu   v konaní   o vydanie   potvrdenia o štátnom občianstve pre T. B., naposledy bytom N. (ďalej len „p. B.“), ktoré bolo začaté 23.   júna   2006   na návrh   sťažovateľa.   Ďalej   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   potvrdenie Okresného úradu N. (ďalej len okresný úrad“) sp. zn. PRA 95/03645 zo 4. decembra 1995, ako aj odpoveď krajského úradu sp. zn. 2006/06466 z 10. júla 2006 a vec vrátil krajskému úradu na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia advokátom v sume 6 888 Sk.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   adoptívnym   synom   a jediným   právnym nástupcom T. B. T. B. si ako oprávnená osoba ešte 23. decembra 1992 uplatnil reštitučný nárok na vydanie pozemkových nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území obce M.   Jednou   z podmienok   reštitučného   nároku   bolo,   aby   oprávnená   osoba   mala   štátne občianstvo   bývalej   Českej   a Slovenskej   federatívnej   republiky.   Preukázanie   štátneho občianstva   T.   B.   bolo   teda   jednou   zo   základných   zákonných   podmienok   na   úspešné uplatnenie reštitučného nároku na vydanie nehnuteľností. Štátne občianstvo sa preukazuje osvedčením   o štátnom   občianstve,   ktoré   vydáva   príslušný   krajský   úrad.   V prípade preukazovania   štátneho   občianstva   už   nežijúcej   osoby   vydáva   krajský   úrad   potvrdenie o štátnom občianstve. Osvedčenie, resp. potvrdenie o štátnom občianstve je deklaratórnej povahy   a nemá   formu   rozhodnutia.   Skutočnosť,   že   T.   B.   spĺňal   zákonnú   podmienku štátneho   občianstva   v čase   podania   žiadosti   o vydanie   nehnuteľností,   preukazovalo osvedčenie o štátnom občianstve, ktoré mu ešte 9. decembra 1992 vydal okresný úrad. Po smrti   T.   B.   20.   októbra   1993   stal   sa   účastníkom   reštitučného   konania   o vydanie nehnuteľností sťažovateľ ako právny nástupca. Okresný úrad 4. decembra 1995 osvedčenie o štátnom občianstve T. B. z 9. decembra 1992 zrušil písomnosťou nazvanou „Potvrdenie“. Táto   písomnosť   bola   vydaná   pod sp. zn. PRA 95/03645.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť reštitučné   konanie   o vydanie   nehnuteľností   nemohlo   byť   do   dnešného   dňa   právoplatné ukončené.   T.   B.   nadobudol   československé   štátne   občianstvo   v roku   1918,   pretože

28. októbra 1918, teda v deň vzniku Československej republiky, mal domovské právo na jeho   území.   Hoci   potom   v roku   1945   z územia   Československej   republiky   odišiel, československé štátne občianstvo nikdy nestratil. Z tohto dôvodu ho treba dnes považovať za štátneho občana Slovenskej republiky. Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu 23. júna 2006 požiadal krajský úrad o vydanie potvrdenia o štátnom občianstve pre T. B. K žiadosti   pripojil   listinné   dôkazy   preukazujúce   rozhodujúce   skutočnosti.   Krajský   úrad listom   sp. zn. 2006/06466   z 10.   júla   2006   žiadosti   o vydanie   potvrdenia   nevyhovel. Skonštatoval,   že   žiadosť   z 23.   júna   2006   neobsahuje   nové   skutočnosti,   ktoré   by potvrdzovali zachovanie, resp. navrátenie československého štátneho občianstva T. B.

Podľa názoru sťažovateľa krajský úrad porušil označené články ústavy. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje aj na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 23/96, podľa ktorého „Nevydanie   osvedčenia   o štátnom   občianstve   Slovenskej   republiky   štátnemu   občanovi, ktorý spĺňa zákonné predpoklady na jeho vydanie, je takým porušením zákona, ktoré má za následok   porušenie   čl.   5   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli“. Keďže postupom krajského   úradu   je   zároveň   ohrozený   aj   výsledok   reštitučného   konania,   dochádza   tým aj k porušeniu čl. 20 ústavy.

Z prípisu krajského úradu sp. zn. 2006/06466 z 10. júla 2006 vyplýva, že 23. júna 2006   bola   zaevidovaná   žiadosť   právneho   zástupcu   sťažovateľa   o vydanie   potvrdenia o štátnom občianstve pre nebohého T. B. Po preštudovaní písomného podania sa konštatuje, že toto neobsahuje nové skutočnosti, ktoré by potvrdzovali zachovanie, resp. navrátenie jeho československého štátneho občianstva. Z tohto dôvodu krajský úrad nemôže žiadosti vyhovieť a považuje vec za uzavretú.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „   zákon   o ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je   daná   jeho   právomoc   na   prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Podaná   sťažnosť   smeruje   voči   postupu   krajského   úradu,   ktorý   svojím   prípisom sp. zn. 2006/06466 z 10. júla 2006 odmietol vydať potvrdenie o štátnom občianstve T. B. Podľa právneho názoru sťažovateľa ani osvedčenie o štátnom občianstve (pre žijúce osoby), ale ani potvrdenie o štátnom občianstve (pre zosnulé osoby) nie je možné považovať za rozhodnutie.

Z ustanovenia   §   244   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   v rámci správneho súdnictva je možné domáhať sa súdneho preskúmania rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa   piatej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 250v Občianskeho súdneho poriadku) môže fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany   proti   zásahu,   ak   taký   zásah   alebo   jeho   dôsledky   trvajú,   alebo   hrozí   jeho opakovanie.

Z citovaných   ustanovení   vyplýva,   že   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným právam sťažovateľa má všeobecný súd, a to v rámci správneho súdnictva. Tým vzhľadom na   subsidiaritu   právomoci   ústavného   súdu,   je   právomoc   ústavného   súdu   v danej   veci vylúčená.   Sťažovateľ   mal   možnosť   podať   žalobu   príslušnému   krajskému   súdu   a tam sa mohol   domáhať   ochrany   porušených   základných   práv.   Sťažovateľovi   nič   nebráni opätovne   požiadať   o vydanie   potvrdenia   a v prípade   neúspechu   takejto   žiadosti   podať v zákonnej lehote žalobu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2006