znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 298/2015-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátom   JUDr.   Petrom   Scholczom,   Krmanova   16,   Košice,   vo   vecinamietaného porušenia základného práva na dobrú správu verejných vecí podľa čl. 1 ods. 1a 2, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva maťza rovnakých podmienok prístup k voleným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného právana inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky   rozhodnutím   vlády   Slovenskej   republiky   č.   146/2015   (č.   UV-6103/2015)z 11. februára   2015,   ktorým   vláda   Slovenskej   republiky   neschválila   návrh   kandidátovna sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva za Slovenskú republiku, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e : I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na dobrú správu verejnýchvecí podľa čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k volenýmfunkciám podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy, ako ajzákladného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavyrozhodnutím vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 146/2015 (č. UV-6103/2015)z 11. februára 2015, ktorým vláda neschválila návrh kandidátov na sudcu Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) za Slovenskú republiku.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že rozhodnutím z 11. februára 2015 vládaneschválila   návrh   kandidátov   na   sudcu   ESĽP ⬛⬛⬛⬛, a (ďalej aj „návrh kandidátov“).

Podľa sťažovateľa minister spravodlivosti Slovenskej republiky Tomáš Borec (ďalejlen „minister spravodlivosti“) odôvodnil toto rozhodnutie tak, že uviedol, že „Parlamentné zhromaždenie očakáva, že predložíme kandidátku, z ktorej si bude môcť vyberať z približne rovnocenných kandidátov. V tomto prípade to žiaľ nie je. Bol by jasný víťaz a to nie je dobré.“, a následne dodal, že predložený návrh kandidátov by podľa neho bol príslušnýmiorgánmi Rady Európy odmietnutý. Písomné odôvodnenie rozhodnutia vlády z 11. februára2015 sťažovateľovi nebolo doručené, a preto uvedené vyhlásenie ministra spravodlivostipovažuje za odôvodnenie tohto rozhodnutia.

Rozhodnutie   vlády   z   11.   februára   2015,   jemu   predchádzajúci   postup   i   jehoodôvodnenie je podľa sťažovateľa v rozpore s platným právnym poriadkom Slovenskejrepubliky, ako aj s požiadavkami, ktoré vyplývajú z predpisov Parlamentného zhromaždeniaRady Európy (ďalej aj „parlamentné zhromaždenie“), ktoré upravujú náležitosti kandidátkyna sudcu ESĽP, a porušuje aj základné práva sťažovateľa v spojení s viacerými princípmiprávneho štátu.

Sťažovateľ poukázal na to, že každý orgán výkonnej moci vrátane vlády musí prisvojom rozhodovaní rešpektovať základné právo na dobrú správu verejných vecí, ktoré nieje   síce   výslovne   upravené   v   ústave,   ale   možno   ho   vyvodiť   z   čl.   1   ods.   1   ústavy,podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. Do obsahu tohto pojmu patrí ajzákladné právo na dobrú správu vecí verejných. Existenciu tohto základného práva podľasťažovateľa potvrdzujú nielen ústavné poriadky iných, najmä členských štátov Európskejúnie, ale aj čl. 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ktorý jeoznačený ako Právo na dobrú správu vecí verejných.

Sťažovateľ ďalej poukázal na čl. 41 ods. 2 písm. b) a c) charty, z ktorých podľa nehovyplýva, že právo na dobrú správu vecí verejných zahŕňa v sebe povinnosť administratívy(výkonnej moci) odôvodniť svoje rozhodnutia, ako aj právo každého na vypočutie predprijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že vláda ho nevypočula, t. j. nedala mupríležitosť objasniť svoje postavenie kandidáta na sudcu ESĽP, ktoré nadobudol platnouvoľbou v konaní pred Súdnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“), a taktiežna odporúčanie „Výboru ministrov Rady Európy Rec (2007)7 z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe – čl. 17, v zmysle ktorého musia byť správne rozhodnutia formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré boli vydané“.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   existenciu   a   akceptáciu   základného   práva   na   dobrúsprávu   vecí   verejných   potvrdil   aj   ústavný   súd   v   uznesení   sp.   zn.   III. ÚS 62/2011z 8. februára 2011, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako zjavne neopodstatnená,t. j.   ústavný   súd   ju   preskúmaval   podľa   neho   vecne.   V   súvislosti   s   v   tejto   sťažnostinamietaným   porušením   čl.   41   charty   listinou   prezidenta   Slovenskej   republiky   majúcoupovahu   opatrenia,   ktorým   bol sťažovateľ   odvolaný   z   funkcie   sudcu,   ústavný   súdv odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   III. ÚS 62/2011   z   8.   februára   2011   vyslovil:„S prihliadnutím   na   uvedené   preto   nemožno   vidieť   žiadnu   relevantnú   súvislosť   medziopatrením prezidenta a označeným právom podľa čl. 13 dohovoru, resp. čl. 47 charty.Ústavný súd nezistil porušenie ani ďalšieho zo sťažovateľom označeného práva, a to právana   dobrú   správu   vecí   verejných   podľa   čl.   41   charty,   obsahom   ktorého   je   právona spravodlivé   a   nestranné   vybavenie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   orgánmiEurópskej únie. Prezident však nie je orgánom Európskej únie, ale orgánom výkonnej mociSlovenskej   republiky,   preto   podľa   ústavného   súdu   nie   je   možné   ani   vysloviť   závero porušení základného práva podľa tohto článku charty.“

Sťažovateľ poukázal na to, že do obsahu základného práva na dobrú správu verejnýchvecí patria otázky, či orgán výkonnej moci:

- má alebo nemá dostatok kompetencie na prijatie individuálneho opatrenia, týkajúcesa fyzickej alebo právnickej osoby,

- rozhodol arbitrárne alebo nie, pretože toto základné právo vylučuje svojvoľnosťv rozhodovaní,

- nekonal v rozpore s právnym princípom legitímneho očakávania,

- konal, v konkrétnom prípade sťažovateľa, v súlade s medzinárodnými záväzkamičlenského štátu Rady Európy.

Vo   vzťahu   k   otázke   kompetencie   orgánu   výkonnej   moci   sťažovateľ   poukázalna znenie čl. 2 ods. 2 a čl. 119 ústavy, z obsahu ktorých vyvodil záver, podľa ktoréhouvedené články vláde nedávajú žiadnu kompetenciu pre schvaľovanie návrhu kandidátovna medzinárodný súdny orgán a túto kompetenciu vláde nedáva ani žiaden osobitný zákona nevyplýva podľa neho ani z čl. 141a ústavy, ani z Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“), a preto neschválením návrhu kandidátov vládaprekročila svoje ústavné a zákonné kompetencie.

Takýto   postup   vlády   je   podľa   sťažovateľa   neústavným   zásahom   výkonnej   mocido kompetencie súdnej rady, ktorej ústavným základom je čl. 141a ústavy a zákonnýmzákladom   je   zákon   č.   185/2002   Z.   z.   o   Súdnej   rade   Slovenskej   republiky   a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnejrade“).

Vo vzťahu k otázke zákazu arbitrárnosti alebo svojvoľnosti rozhodovania orgánovvýkonnej moci, v tomto prípade vlády, sťažovateľ poukázal na „odporúčania 1649 (2004) a rezolúcie 1646 (2009)“ parlamentného zhromaždenia upravujúce podmienky, ktoré bymali spĺňať návrhy kandidátov na sudcov ESĽP. Podľa sťažovateľa nie je pravdou, že bynávrh kandidátov musel byť vyvážený tak, aby obsahoval z hľadiska ustanovených kritériívzťahujúcich sa na odbornosť a predchádzajúcu prax približne rovnocenných kandidátov,preto toto kritérium vlády je podľa neho vymyslené a nemá žiadnu oporu v dohovorea v citovaných dokumentoch parlamentného zhromaždenia.

Sťažovateľ ďalej uviedol,   že   v prípade jeho   vypočutia by   mohol vláde   predložiťv tejto   súvislosti   svoju   argumentáciu,   v   ktorej   by   poukázal   na   to,   že   napríklad   návrhkandidátov predložený v roku 2012 Českou republikou obsahoval „univerzitnú profesorku na viacerých univerzitách (v Nemecku, Luxembourgu a Prahe), docenta KU Praha, ktorý bol predsedom senátu na Najvyššom správnom súde v Brne a advokáta, v podstate bez akýchkoľvek   akademických   titulov   a len   limitovanou   praxou   v   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd“. Parlamentné zhromaždenie zvolilo za sudcu ESĽP práve uvedenéhoadvokáta.   Žiaden   z   kompetentných   orgánov   parlamentného   zhromaždenia   nespochybnilvyváženosť tohto návrhu kandidátov, hoci rozdiely medzi týmito kandidátmi boli veľké, čosa prejavilo v masívnej kritike výberu, ktorý vykonal poradný výbor vlády Českej republikya vláda Českej republiky.

Vláda návrh kandidátov nepredložila v súlade s „Rezolúciou Výboru ministrov Rady Európy CM/Res (2010)26 z 10. 11. 2010“ Poradnému výboru odborníkov na kandidátovna zvolenie za sudcu ESĽP (ďalej aj,,Poradný výbor“), ale sama bez potrebnej kompetenciea stanoviska uvedeného Poradného výboru uzavrela, že pre nevyváženosť by jej tento návrhkandidátov   bol   vrátený.   Takýto   postup   vlády   podľa   sťažovateľa   trpí „arbitrárnosťou a ukazuje, že vláda nebola ochotná rešpektovať rezolúciu Výboru ministrov Rady Európy CM/Res (2010)26 z 10. 11. 2010“.

Vo vzťahu k tretej otázke týkajúcej sa porušenia princípu legitímneho očakávaniasťažovateľ   poukázal   na   to,   že   tento   princíp   sa   vzťahuje   aj   na   konania,   rozhodovaniaa opatrenia vlády a v danom prípade sa jeho porušenie vládou prejavilo takto:

«1. vláda od roku 2004 návrhy kandidátov Súdnej rady na medzinárodné súdne orgány   schvaľovala   bez   akejkoľvek   intervencie;   žiadne   preskúmavanie   kandidátov z hľadiska kritérií podľa § 27g zákona č. 185/2000 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a čl. 21 Dohovoru sa nevykonávalo;

2. Predseda   vlády   Róbert   Fico   túto   ústavnú   prax   vlády   verejne   potvrdil pri komentovaní   druhého   zoznamu kandidátov,   ktorý   sa   týka   voľby kandidátov v   tomto prípade keď vyhlásil, že vláda je v tomto prípade „poštárom“;

3. Jediný zoznam kandidátov, ktorý vláda posudzovala aj z meritórneho hľadiska, hoci žiadna právna norma ju na to neoprávňovala, t. j. z hľadiska splnenia predpokladov na voľbu kandidáta na sudcu ESĽP bol zoznam, na ktorom sa nachádza sťažovateľ;

4. Sťažovateľ si bol vedomý ústavnej praxe vlády pri predkladaní návrhov kandidátov Súdnej rady na medzinárodné súdne orgány (bod 1 a 2). Dôvera v takýto postup vlády bol jediný dôvod prečo sa uchádzal o postavenie kandidáta v konaní pred Súdnou radou; ak by nemal   legitímnu   dôveru   v   postup   a   rozhodovanie   vlády   ako   „poštára“   tak   by   ani nekandidoval;

5. Sťažovateľ si bol vedomý smerníc Výboru ministrov RE, podľa ktorých by sa vláda mohla   odchýliť   od   kandidátky   predloženej   Súdnou   radou   výlučne   na   základe   toho, že kandidáti nespĺňali kritériá, ktoré boli základom na ich výber Súdnou radou a vyplývajú z platného práva (§ 27g zákona č. 185/2000 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a čl. 21 Dohovoru) a mal legitímnu dôveru v to, že aj vláda pozná a rešpektuje tieto smernice, pretože tieto smernice boli adresované vládam členských štátov Rady Európy.»

Vo   vzťahu   k   otázke   postupu   vlády   v   súlade   s   jeho   medzinárodnými   záväzkamivyplývajúcimi z jeho členstva v Rade Európy sťažovateľ uviedol, že vláda by sa mohlana základe   smerníc   Výboru   ministrov   Rady   Európy   odchýliť   od   návrhu   kandidátovpredloženého súdnou radou výlučne na základe toho, ak by kandidáti nespĺňali kritériá,ktoré boli základom na ich výber súdnou radou a ktoré vyplývajú z platného práva (§ 27gzákona o súdnej rade a čl. 21 dohovoru).

Keďže vláda podľa sťažovateľa neodôvodnila neschválenie návrhu kandidátov inak,než jeho nevyváženosťou medzi kompetentnosťou jednotlivých kandidátov, odôvodnenie jejrozhodnutia z 11. februára 2015 je nielen svojvoľné, ale súčasne ním podľa neho potvrdila,že sťažovateľ spĺňa všetky kritériá kandidáta na sudcu ESĽP, ktoré boli základom pre jehozvolenie súdnou radou, čím sa vláda dostala do rozporu nielen s princípom právneho štátu,ale aj s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky v Rade Európy.

V   súvislosti   s   argumentáciou   týkajúcou   sa   porušenia   základného   práva   maťza rovnakých   podmienok   prístup   k   volenej   funkcii   sudcu   ESĽP   sťažovateľ   poukázalna závery   uvedené   v náleze   ústavného súdu   sp. zn.   II. ÚS 5/03 a   následne uviedol,   žev procese voľby kandidátov na sudcu ESĽP, z ktorých jeden má nahradiť doterajšieho sudcuJána Šikutu, súdna rada predložila tri návrhy kandidátov, pričom prvé dva z nich vládapredložila   príslušným   orgánom   parlamentného   zhromaždenia   bez   ďalšieho   skúmania,tvrdiac,   že   plní   len   úlohu „poštára“.   Osobitne   pri   druhom   návrhu   bola   vláda   dôrazneupozornená, že uvedení kandidáti nie sú spôsobilí pre voľbu v parlamentnom zhromaždení,vláda ich však aj po takom varovaní predložila a uvedený návrh na rozdiel od prvého bolvrátený   bez   toho,   aby   kandidáti   boli   vôbec   vypočutí   pred   podvýborom   parlamentnéhozhromaždenia pre výber sudcov ESĽP.

Tretí návrh kandidátov vláda neschválila a týmto rozhodnutím ho odmietla predložiťPoradnému   výboru   s   odôvodnením,   že   jeden   z   kandidátov   prevyšuje   ostatných   dvochkandidátov, a preto je tento návrh nevyvážený. Uvedeným postupom vlády došlo podľasťažovateľa k zásahu do jeho základného práva na rovnaký prístup k volenej funkcii sudcuESĽP, ktoré spočíva:

„- v   inom,   menej   priaznivom   nakladaní   so   sťažovateľom   oproti   kandidátom na predošlých zoznamoch, najmä na druhom zozname, ktorí boli, predložení Poradnému panelu expertov ku kandidátom na post sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva;

- pri sťažovateľovi vláda sama posúdila vyváženosť zoznamu kandidátov a kvalitu jednotlivých   kandidátov;   pri   prvej,   ale   najmä   pri   druhej   kandidátke   ponechala   toto posúdenie,   vcelku   správne,   na   Poradný   panel   expertov   ku   kandidátom   na   post   sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva na príslušný podvýbor PZ RE;

- vláda takto konala napriek tomu, že sa nezmenil ústavný ani zákonný základ pre jej postup   a   rozhodovanie   o   kandidátke,   na   ktorej   sa   nachádzal   sťažovateľ   oproti   takému základu, ktorý vláda používala v predošlých postupoch a rozhodovaniach o kandidátoch na sudcov medzinárodných súdov.“

Postupom vlády došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na dobrúsprávu verejných vecí a mať za rovnakých podmienok prístup k volenej funkcii v spojitosti sjeho priamou diskrimináciou, pretože záver vlády, podľa ktorého je lepšie kvalifikovanýmkandidátom, „mu bráni v opätovnej kandidatúre, lebo ak súdna rada zvolí znovu dvoch menej kvalifikovaných kandidátov a bol by medzi nimi aj sťažovateľ, tak takú kandidatúru by vláda s veľkou pravdepodobnosťou opäť neschválila“.

Podľa sťažovateľa k jeho diskriminácii došlo aj s prihliadnutím na to, že predošlé dvanávrhy   kandidátov   boli   vládou   predložené   Poradnému   výboru   bez   akéhokoľvekposudzovania,   dokonca   druhý   návrh   kandidátov   obsahoval   už   odmietnutú   kandidátku( ⬛⬛⬛⬛ ) a dvoch kandidátov, o ktorých uvedený Poradný výbor vyhlásil, že sú úplnenespôsobilí na kandidátov na sudcu ESĽP, a títo kandidáti neboli dokonca ani pozvanína pohovor pred podvýborom parlamentného zhromaždenia. V tejto súvislosti sťažovateľtaktiež poukázal na to, že podpredseda vlády Miroslav Lajčák ako člen vlády zodpovednýza vykonanie uznesenia o schválení návrhu kandidátov č. 699/2013 zo 4. decembra 2013na konci júna 2014 verejne hovoril o tom, že parlamentné zhromaždenie nie je spokojné anis druhým návrhom kandidátov na sudcu ESĽP, avšak vláda ho napriek tomu nielenženestiahla,   ale   v   septembri   2014   bolo   toto   uznesenie   predložené   sekretariátu   Poradnéhovýboru..   Sťažovateľ   ďalej   citoval   ministra   zahraničných   vecí   a   európskych   záležitostíSlovenskej republiky Miroslava Lajčáka, ktorý vo vzťahu k uvedenému povedal: „Faktom zostáva, že predloženie kandidátov SR na post sudcu ESĽP je v zmysle Ústavy SR plne v kompetencii   Súdnej rady   SR. Podľa ustálenej praxe môže   zmenu,   respektíve   zrušenie uznesenia iniciovať iba samotný predkladateľ, v tomto prípade Súdna rada SR. Nemôže tak spraviť minister Miroslav Lajčák a ani iný člen vlády.“

Z uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že vláda si bola vedomá nedostatku svojejkompetencie   vstupovať   do   tvorby   návrhu   kandidátov   na   sudcu   ESĽP,   keďže   napriekoznámeniu o nevhodnosti kandidátov svoje uznesenie č. 699/2013 zo 4. decembra 2013,ktorým   schválila   druhý   návrh   kandidátov,   nezrušila,   avšak   na   druhej   strane   návrhkandidátov,   na   ktorom   sa   nachádzal   sťažovateľ,   uznesením   č.   146/2015   (rozhodnutímz 11. februára 2015) neschválila z toho dôvodu, že sťažovateľ bol kvalifikovanejším na postsudcu ESĽP ako ďalší dvaja kandidáti.

Na   základe   uvedeného   možno   podľa   sťažovateľa   konštatovať,   že   vládapri posudzovaní rovnakej situácie v už uvedených veciach postupovala diskriminačne, čímzvýhodnila kandidátov na druhom návrhu kandidátov a znevýhodnila kandidátov vrátanesťažovateľa na v poradí treťom návrhu kandidátov, a tým zároveň sťažovateľa poškodilapri uplatňovaní   jeho   základného   práva   mať   za   rovnakých   podmienok   prístup   k   volenejfunkcii sudcu ESĽP. Rozhodnutím z 11. februára 2015 tak podľa sťažovateľa došlo nielenk porušeniu základného práva na dobrú správu verejných vecí, ale v spojitosti s týmtozákladným právom aj k jeho priamej diskriminácii.

Sťažovateľ ústavnému súdu podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   vzhľadom   na to,   že   súdna   rada   na   svojom   zasadnutí   konanom23. februára 2015 prijala uznesenie, ktorým schválila vyhlásenie nových volieb kandidátovna sudcu ESĽP na 13. apríl 2015, navrhol, aby dočasným opatrením zabránil vzniku dvochnávrhov kandidátov.

Podľa sťažovateľa sú v tejto veci splnené všetky predpoklady na to, aby ju bolomožné považovať za naliehavú, pretože voľba kandidátov na sudcu ESĽP mešká už takmerdva roky, a aj preto, že voľba nových kandidátov súdnou radou je vyhlásená na 13. apríl2015 napriek tomu, že nie je vyriešené, či súdna rada bola oprávnená vyhlásiť tieto voľby.

Sťažovateľ na základe tejto sťažnosti navrhuje, aby príslušný senát ústavného súdurozhodol tak, že jeho sťažnosť prijme na ďalšie konanie a zároveň svojím uznesením uložísúdnej rade, aby sa zdržala volieb kandidátov na sudcu ESĽP, ktoré predsedníčka súdnejrady vyhlásila 23. februára 2015 na 13. apríl 2015, až do rozhodnutia vo veci samej.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktoromvysloví:

„Rozhodnutím Vlády Slovenskej republiky zo dňa 11. februára 2015, číslo 146/2015 (č. m. UV-6103/2015), ktorým vláda neschválila návrhy kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ vláda porušila základné právo sťažovateľa na dobrú správu verejných vecí podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným funkciám podľa čl. čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2.

Rozhodnutie Vlády Slovenskej republiky zo dňa 11. februára 2015, číslo 146/2015 (č. m. UV-6103/2015) sa v časti, v ktorej vláda neschválila návrh Súdnej rady Slovenskej republiky na ⬛⬛⬛⬛ ako kandidáta na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva sa zrušuje.

Vec sa vracia vláde Slovenskej republiky na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom je vláda Slovenskej republiky povinná prerokovať zoznam kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a a predložiť ho na ďalší postup Sekretariátu Poradného panelu expertov ku kandidátom na post sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k podanej sťažnosti sťažovateľa vyjadrila vládapodaním   č.   5434/2015/KPV   z   1.   apríla   2015,   ktorá   prostredníctvom   svojho   predseduv úvode   vyjadrenia   z   1.   apríla   2015   popísala   chronologicky   skutkové   okolnosti,   ktorépredchádzali vydaniu rozhodnutia z 11. februára 2015, a uviedla, že predsedníčka   súdnejrady   bola   listom   zo   6.   októbra   2014   informovaná   podpredsedom   vlády   a   ministromzahraničných   vecí   a   európskych   záležitostí   Slovenskej   republiky,   že   parlamentnézhromaždenie   formálne   potvrdilo   odmietnutie   návrhu   kandidátov   Slovenskej   republikyna post sudcu ESĽP schválených uznesením vlády č. 699 zo 4. decembra 2013. Tajomníkparlamentného zhromaždenia následne vyzval Slovenskú republiku, aby predložila novýnávrh kandidátov.

Na základe uvedeného v súlade s § 27g zákona o súdnej rade zvolila súdna radaspomedzi navrhnutých uchádzačov ako kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republikusvojím   uznesením   č. 365   z 1. decembra   2014 ⬛⬛⬛⬛ a a uznesením   č.   380   z   26.   januára   2015 ⬛⬛⬛⬛ (sťažovateľa).   Uvedený   návrhkandidátov na sudcu ESĽP spolu s návrhom na jeho schválenie následne predsedníčkasúdnej rady predložila na rokovanie vlády. Vláda 11. februára 2015 ako 7. bod programuprerokovala   návrh   kandidátov   na   sudcu   ESĽP   (materiál   č.   UV-6103/2015)   predloženýpredsedníčkou súdnej rady na základe čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy, pričom pri hlasovanío uvedenom návrhu sa všetci členovia vlády zdržali hlasovania, v dôsledku čoho návrhnezískal dostatočnú podporu a nebol vládou schválený.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa kompetencie vlády rozhodovaťo návrhu   kandidátov   na   sudcu   ESĽP   vláda   uviedla,   že   je   toho   názoru,   že   nekonalanad rámec čl. 119 ústavy, a teda v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, a zároveň poukázalana čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy, z dikcie ktorého podľa nej vyplýva, že v pôsobnostisúdnej rady je predkladať vláde návrhy, o ktorých môže vláda rozhodnúť svojím uznesením.Podľa vlády   z uvedeného   ustanovenia   implicitne   vyplýva   jej   oprávnenie   rozhodovaťo návrhu kandidátov na sudcov ESĽP napriek tomu, že toto oprávnenie nie je explicitnevyjadrené v čl. 119 ústavy, avšak nepriamo ho možno vyvodiť z čl. 119 písm. i) ústavyv spojení s čl. 22 dohovoru, podľa ktorého sú sudcovia volení parlamentným zhromaždenímza   každú   Vysokú   zmluvnú   stranu   väčšinou   odovzdaných   hlasov   zo   zoznamu   trochkandidátov navrhnutých Vysokou zmluvnou stranou, pričom Vysokou zmluvnou stranou sarozumie Slovenská republika, zastúpená jej vládou.

Z   uvedeného   podľa   názoru   vlády   vyplýva,   že   ona   je   zodpovedná   za   navrhnutiekandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku parlamentnému zhromaždeniu, a preto ajs   prihliadnutím   na   odmietnutie   návrhu   kandidátov   schválených   jej   uznesením   č.   699zo 4. decembra   2014 „sa   rozhodla   naplniť   legitímny   účel   a   aktívnejšie   pristupovať pri využívaní svojho oprávnenia schváliť prípadne neschváliť návrh kandidátov na sudcu ESĽP   za   Slovenskú   republiku   než   tomu   bolo   v   minulosti   tak,   aby   predišla   ďalšiemu možnému odmietnutiu ňou schváleného zoznamu kandidátov Parlamentným zhromaždením Rady   Európy“.   Vláda   je   na   základe   uvedeného   toho   názoru,   že   neschválením   návrhukandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku zasahuje do práv uvedených kandidátovústavne konformným spôsobom, ktorý nemožno považovať za porušenie ich práv.

Vláda ďalej poukázala na ustanovenia čl. 141a ods. 5 písm. c) a e) ústavy, ktoré súpodľa nej svojím znením identické so znením čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy, a preto nie jepodľa nej dôvod na ich nerovnakú aplikáciu.

Vláda   poukázala   na   skutočnosť,   že   v   doterajšej   aplikačnej   praxi   rozhodovalao návrhoch   na   kandidátov   na   sudcov   ESĽP   za   Slovenskú   republiku   vždy   uznesením,ak návrh kandidátov schválila. Podľa vlády jej oprávnenie rozhodovať o návrhu kandidátovna sudcu ESĽP za Slovenskú republiku možno vyvodiť prostredníctvom výkladu ústavy.

V tejto súvislosti upozornila vláda na to, že ustanovenie čl. 141a ods. 5 písm. f)ústavy   bolo   do   textu   ústavy   inkorporované   ústavným   zákonom   z   23.   februára   2001č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.“) s účinnosťou od 1.júla 2001 a taktiež poukázala na pôvodnú dovtedy platnú ústavnú úpravu kreovania sudcov(podľa čl. 145 ústavy boli sudcovia volení na obdobie 4 rokov Národnou radou Slovenskejrepubliky na návrh vlády).

Prijatím   ústavného   zákona   č.   90/2001   Z.   z.   došlo   k   zásadnej   zmene   vyvolanejzriadením   súdnej   rady.   Cieľom   tejto   zmeny   bolo   výrazne   zmierniť   vplyv   dvoch   moci(zákonodarnej a výkonnej) na kreovanie súdnej moci, avšak ústavodarcom nebol spôsobkreovania medzinárodnej súdnej inštitúcie vo vnútroštátnej etape ponechaný len na orgánreprezentujúci súdnu moc, ale bola ním ponechaná v tomto procese aj ingerencia mocivýkonnej, konkrétne vlády, obdobne ako v čl. 141a ods. 5 písm. c) a e) ústavy ústavodarcaponechal ingerenčný priestor pre prezidenta Slovenskej republiky.

Vláda   poukázala   na   dôvody   úpravy   vnútroštátnej   etapy   kreovania   ESĽP,t. j. terajšieho čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy [vtedajší čl. 141a ods. 3 písm. c) ústavy], ktoréboli   podľa   predkladateľov   návrhu   ústavného   zákona   rovnaké   ako   tie,   ktoré   ich   viedlik formulovaniu vtedajšieho   čl.   141a ods.   3 písm. c) ústavy, ktorým ústavodarca   zverildo pôsobnosti   súdnej   rady   predkladať   prezidentovi   Slovenskej   republiky   návrhyna vymenovanie predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) a návrhy na ich odvolanie. Vláda taktiež poukázala na dôvodovú správupredkladateľov,   v   ktorej   k   uvedenému   ustanoveniu   v   jej   osobitnej   časti   uviedli:„Oprávnenie   súdnej   rady   predkladať   prezidentovi   Slovenskej   republiky   návrhy na vymenovanie predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a návrhy na ich odvolanie (článok 141a ods. 3 písm. c)) so zreteľom na navrhovaný spôsob uznášania sa súdnej rady (viď nižšie) zamedzí možnosť jednostranne politicky či inak motivovaného výberu kandidáta, nereflektujúceho názory sudcov. Účasť sudcov pri výbere kandidátov na uvedené funkcie výraznou mierou umožní prezidentovi Slovenskej republiky do týchto ústavných funkcií menovať sudcov nielen odborne na vysokej úrovni, ale aj požívajúcich medzi   sudcami   vysoký   morálny   kredit   a   autoritu   a   predstavujúcich   osobnosti   schopné posilniť integritu súdnictva a jeho dôveryhodnosť. V podstate rovnaké dôvody sú základom pre v článku 141a ods. 3 písm. d).“

Cieľom zriadenia súdnej rady bolo okrem iného vytvoriť orgán reprezentujúci súdnumoc, ktorý by sa spolupodieľal na kreovaní súdnej moci, ktorej kreovanie bolo dovtedyv rukách ostatných dvoch zložiek moci. Podľa názoru vlády nebolo cieľom tejto ústavnejúpravy   eliminovať   ingerenciu   ostatných   mocí   do   kreovania   súdnych   orgánov,   ale   lenobmedzenie miery ingerencie v prospech ďalšieho ústavného orgánu, ktorý by zohľadňovalpopri politických aspektoch aj aspekty odborné.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa poukazujúcou na čl. 41 ods. 1 a 2 písm. c)charty vláda uviedla, že prioritne sa uvedené ustanovenia vzťahujú na inštitúcie, orgány,úrady a agentúry Európskej únie vo vzťahu k občanom členských štátov Európskej úniea ona   je   orgánom   výkonnej   moci   Slovenskej   republiky,   ktorej   postavenie   je   upravenév šiestej hlave ústavy. Na podporu uvedenej argumentácie navyše poukázala na záveryústavného súdu vyslovené v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 62/2011 z 8. februára 2011, ktorýmzamietol sťažnosť sťažovateľa (sudcu) proti rozhodnutiu prezidenta Slovenskej republikypodľa   čl.   147   ods.   2   písm.   a)   ústavy   a   v   rámci   ktorého   v súvislosti   so   sťažovateľomnamietaným porušením čl. 41 charty uviedol, že prezident Slovenskej republiky nie jeorgánom Európskej únie, ale orgánom výkonnej moci Slovenskej republiky, a preto podľaústavného súdu nebolo možné vysloviť záver o porušení uvedeného základného práva podľatohto článku charty.

V   tejto   súvislosti   vláda   taktiež   poukázala   na   to,   že   judikáty   najvyššieho   súdu,na ktoré   odkazuje   sťažovateľ   (sp.   zn.   8   Sžo   12/2009   zo   17.   decembra   2009,sp. zn. 8 Sžo 440/2009   z   18.   marca   2010   a   sp.   zn.   1   Sžr   54/2013   z   19.   marca   2013),sa vzťahujú na činnosť orgánov verejnej správy, a nie na činnosť ústavných orgánov, medziktoré patrí aj vláda.

Podľa vlády si sťažovateľ v tomto prípade nesprávne vykladá čl. 119 a čl. 141a ods. 5písm.   f)   ústavy   tak,   že   dospel   k   záveru,   že   došlo   k   porušeniu   ním   označených   právrozhodnutím vlády.

Pri rozhodovaní o návrhu kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku vznikápodľa   vlády   ústavnoprávny   vzťah   medzi   vládou   a   súdnou   radou.   Neschválenie   návrhukandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku vládou zakladá povinnosť súdnej radyzopakovať celý proces od začiatku, teda vykonať novú voľbu nových kandidátov a predložiťnový návrh kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku. Preto vláda nemohla porušiťsťažovateľom   uvedené   práva,   keďže   nerozhodovala   o   sťažovateľovi,   ale   o návrhupredloženom súdnou radou.

Vláda ďalej poukázala na to, že v súlade s čl. 114 ods. 1 ústavy proti nej možnovyvodiť   politickú   zodpovednosť   za   jej   rozhodnutia   v   podobe   hlasovania   o   vyslovenínedôvery vláde Národnou radou Slovenskej republiky.

Uznesenie vlády, ktorého prijatím vláda schvaľuje návrh kandidátov na sudcu ESĽPza Slovenskú republiku, nie je individuálnym právnym aktom s právotvornými účinkamikonštitutívnymi (ex nunc) alebo deklaratórnymi (ex tunc), ktorým orgány verejnej správyzaväzujú   nimi   spravované   subjekty,   a   preto   ním   podľa   názoru   vlády   nemohlo   dôjsťk porušeniu označených základných práv sťažovateľa, t. j. v danom prípade nie je danáprávomoc ústavného súdu proti vláde, a preto by sťažnosť sťažovateľa mala byť ústavnýmsúdom odmietnutá.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa,   podľa   ktorej   mu   nebolo   umožnené   zúčastniťsa rokovania vlády a predložiť na ňom svoje argumenty, vláda poukázala predovšetkýmna to,   že   je   kolektívnym   orgánom,   ktorého   schôdze   sú   podľa   §   1a   prvej   vety   zákonač. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v zneníneskorších predpisov neverejné a účasť členov vlády na nich je povinná. Účasť ďalších osôbna schôdzi vlády upravuje rokovací poriadok vlády (uznesenie vlády č. 512 z 13. júna 2001v znení neskorších uznesení), ktorý vo svojom čl. 4 ods. 4 umožňuje k jednotlivým bodomprogramu rokovania vlády účasť na základe pozvania predsedu vlády aj predkladateľoma spolupredkladateľom materiálov, ktorí sa nezúčastňujú celého rokovania vlády, a taktiežsa rokovania vlády, spravidla na návrh predkladateľa alebo so súhlasom predsedajúcehona prerokovaní jednotlivých materiálov, môžu zúčastniť osoby, ktoré materiál vypracovalialebo sa na ňom podieľali.

Predkladateľom   materiálu   č.   UV-6103/2015 „Návrh   kandidátov   na   sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva za Slovenskú republiku“ bola súdna rada, zastúpená jejpredsedníčkou, ktorá sa na rokovaní vlády zúčastnila, avšak ako predkladateľka nevyužilasvoje procesné právo a nepožiadala predsedajúceho o účasť osôb, ktorých sa materiál týkal,na rokovaní vlády. Z tohto dôvodu predseda vlády nemal ani možnosť, aby o tejto procesnejotázke   mohol   akokoľvek   rozhodnúť,   z   čoho   vyplýva,   že   vláda   postupovala   v   súladeso zákonom i s rokovacím poriadkom vlády.

V   tejto   súvislosti   vláda   taktiež   poukázala   na   to,   že   na   uvedenej   schôdzi   vládysa nezúčastnili ani zvyšní kandidáti, ktorí boli zapísaní v súdnou radou predloženom návrhukandidátov, a sťažovateľ navyše nie je ani osobou, ktorá materiál vypracovala alebo sana jeho   vypracovaní   podieľala,   preto   jeho   pozvanie   na   rokovanie   vlády   by   boloneopodstatnené.   Vláda   v   prípade   sťažovateľa   postupovala   štandardne,   nediskriminovalaho ani vo vzťahu k jeho súčasným spolukandidátom, ako ani vo vzťahu k predchádzajúcimkandidátom. Podľa § 27g ods. 5 prvej vety zákona o súdnej rade je vecou súdnej rady,či umožní   kandidátovi   na   sudcu,   ktorý   by   mal   pôsobiť   za   Slovenskú   republikuv medzinárodných súdnych orgánoch, vyjadriť sa na tzv. „hearingu“ alebo nie, ale vládetakáto povinnosť zákonom uložená nebola.

Vo   vzťahu   k   argumentácii   sťažovateľa   týkajúcej   sa   neodôvodnenia   uzneseniaz 11. februára 2015 vláda uviedla, že spravidla v zbore rozhoduje formou uznesenia, ktorésa   neodôvodňuje,   pretože   vo   svojej   podstate   nejde   o   externý   akt   riadenia,   ktorému   súpriznané   právotvorné   účinky,   tak   ako   to   je   pri   individuálnych   právnych   aktoch,   ktorépôsobia   externe   od   orgánu   verejnej   moci   k   jeho   adresátovi,   ktorý   sa   spravidlanachádza mimo verejnej moci. Vláda ďalej poukázala na to, že vo vzťahu k materiálu č. UV-6103/2015 „Návrh kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva za Slovenskú republiku“ neprijala uznesenie, a preto ani nemala čo odôvodňovať a zaslať sťažovateľovi.

V   súvislosti   s   tvrdením   sťažovateľa,   podľa   ktorého   za   odôvodnenie   uzneseniaz 11. februára   2015   považuje   výrok   ministra   spravodlivosti,   vláda   uviedla,   že   ministerspravodlivosti týmto výrokom ako jeden z členov vlády odpovedal na otázku novinárova vyjadril   svoj   subjektívny   názor,   z   ktorého   možno   nanajvýš   nepriamo   usudzovať,   akohlasoval, avšak nemožno z neho vôbec vyvodiť záver o hlasovaní ďalších členov vlády.Napokon vláda poukázala na skutočnosť, že jej rokovania sú neverejné a jej povinnosťouje informovať len o výsledku rokovania, avšak nie o jeho priebehu, t. j. pomere hlasovčlenov   vlády,   ktorým   bol   predložený   materiál   schválený   alebo   neschválený,   resp.   akohlasovali jednotliví členovia vlády. Z uvedených dôvodov považuje vláda túto argumentáciusťažovateľa   za   právne   irelevantnú.   Vláda   poznamenala,   že   v   tomto   prípade   návrhna kandidátov neschválila, pretože sa všetci jej členovia zdržali hlasovania.

Podľa vlády sa ňou uvedené dôvody vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcejsa   absencie   odôvodnenia   vzťahujú   aj   na   jeho   argumentáciu   týkajúcu   sa   doručenia„rozhodnutia“ vlády.   V   tejto   súvislosti   vláda   navyše   poukázala   na   to,   že   ani   jednoz uznesení,   ktorým   vláda   rozhodovala   o   návrhoch   kandidátov   na   sudcu   ESĽP,   neboloodôvodnené a doručené niektorému z kandidátov a ani jeden z kandidátov sa nezúčastnilrokovania vlády.

Z   uvedeného   podľa   vlády   vyplýva,   že   vláda   postupovala   v   súlade   so   zákonom,rokovacím poriadkom vlády a neodchýlila sa od svojho spôsobu rozhodovania o návrhukandidátov   v   porovnaní   s   minulosťou,   a   samotná   skutočnosť,   že   neschválila   návrhna kandidátov, nie je porušením princípu legitímneho očakávania.

Sťažovateľ   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   porušenia   princípu   legitímnehoočakávania opiera o tvrdenie, že v doterajšej praxi vláda jej predložený návrh kandidátovvždy schválila. Legitímne očakávanie podľa vlády spočíva v tom, že pokiaľ sú splnenéprávnymi predpismi   ustanovené podmienky   (teda,   že   navrhnutý kandidát   bude   zvolenýsúdnou radou a že spĺňa ďalšie zákonom ustanovené podmienky), vláda si splní svojupovinnosť zaoberať sa návrhom kandidátov, avšak nemožno ho vztiahnuť aj na samotnývýsledok   rokovania.   Vláda   sa   návrhom   na   kandidátov   zaoberala   na   svojom   zasadnutí11. februára 2015.

Podľa   názoru   vlády   v   danom   prípade   ide   o   ústavnoprávny   vzťah   medzi   dvomaústavnými orgánmi vládou a súdnou radou. Neschválenie návrhu kandidátov vládou zakladápovinnosť pre súdnu radu uskutočniť nové voľby a navrhnúť vláde novú trojicu kandidátovna sudcu ESĽP za Slovenskú republiku, pričom subjektom tohto vzťahu nie sú samotníkandidáti.

Na   základe   uvedeného   vláda   ústavnému   súdu   navrhla,   aby   vydal   nález,   ktorýmvysloví, že svojím rozhodnutím z 11. februára 2015 neporušila základné právo sťažovateľana dobrú správu verejných vecí a základné právo mať za rovnakých podmienok prístupk voleným funkciám, a taktiež aby nebolo vydané uznesenie, ktorým by súdnej rade uložilpovinnosť zdržať sa volieb kandidátov vyhlásených na 13. apríl 2015 až do rozhodnutiavo veci samej.

Sťažovateľ   sa   k   stanovisku   vlády   vyjadril   podaním   zo   7.   apríla   2015,   v   ktoromvo vzťahu   k   porušeniu   čl.   2   ods.   2   ústavy   a   argumentácii   vlády   o   jej   právomocina neschválenie   návrhu   kandidátov   vyvodenej   výkladom   z   čl.   119   ústavy   a   ďalšíchustanovení ústavy a dohovoru uviedol, že ústavu nemožno dopĺňať výkladom a právomocnemožno   vyvodzovať   z   výkladu,   resp.   nepriamo,   pretože   je   to   v   príkrom   rozpores princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy).

Podľa sťažovateľa je úplne vylúčené, aby právomoc vlády bola začlenená do druhéhooddielu siedmej hlavy ústavy označenej Súdna moc, t. j. čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy.

Sťažovateľ poukázal na to, že podľa čl. 21 ods. 2 dohovoru sudca ESĽP zasadáv tomto súdnom orgáne ako súkromná osoba, a preto podľa neho predloženie kandidátana sudcu nemôže byť zásadná otázka zahraničnej politiky a vnútornej už vôbec nie.

Sťažovateľ   taktiež   poukázal   v   tejto   súvislosti   na   nález   ústavného   súdusp. zn. PL. ÚS 1/96   z 21. novembra   1996,   v   ktorom   tento   ústavný   súd   vymedzil   pojem„zásadné opatrenia“, hoci len vo vzťahu k čl. 119 písm. d) ústavy, a podal výklad, z ktoréhovyplýva aj záver, že zásadným opatrením v domácej a zahraničnej politike môže byť lentaké   opatrenie,   ktoré   má   mimoriadny   význam   pre   zahraničnú   alebo   domácu   politikuSlovenskej republiky z hľadiska jej dlhodobého rozvoja a vývoja. Podľa   sťažovateľa   saza také opatrenie nedá považovať predloženie návrhu kandidátov.

V   súvislosti   s   argumentáciou   vlády,   že   pri   predkladaní   návrhu   kandidátov   ideo zásadnú otázku zahraničnej politiky, sťažovateľ poukázal rovnako ako vo svojej sťažnostina   rezolúciu   Výboru   ministrov   Rady   Európy   CM/Res   (2010)26   z 10.   novembra   2010,ktorou bol zriadený Poradný výbor zložený zo siedmich významných právnikov, ktorémuby   mala   vláda   návrh   kandidátov   predložiť   pred   jeho   predložením   parlamentnémuzhromaždeniu,   a   v prípade,   ak   ju   tento   Poradný   výbor   neodmietne   pre   nesplneniepredpokladov ustanovených v čl. 21 ods. 1 dohovoru, oboznámi s tým vládu, a tá môženávrh kandidátov predložiť parlamentnému zhromaždeniu.

Podľa   sťažovateľa   za   návrh   kandidátov   zodpovedá   vnútroštátne   súdna   radaa medzinárodne orgány zriadené parlamentným zhromaždením a podľa smerníc Výboruministrov   Rady Európy   by sa podľa neho vláda mohla odchýliť od návrhu kandidátovpredloženého súdnou radou výlučne na základe toho, že kandidáti nespĺňali kritériá, ktoréboli základom na ich výber súdnou radou a vyplývajú z platného práva (§ 27g zákonao súdnej rade   a   čl.   21   dohovoru).   Takéto   odchýlenie   by   podľa   sťažovateľa   prichádzalodo úvahy len vtedy, ak by vláda vôbec mala kompetenciu odmietať návrh kandidátov, ktorúpodľa neho zjavne nemá. Z argumentov vlády podľa sťažovateľa vyplýva potvrdenie, že nietžiadneho výslovného ústavného ani zákonného podkladu na jej právomoc ne/schvaľovaťnávrh kandidátov.

K námietke vlády, podľa ktorej vláda nemôže byť porušovateľom základných práv,sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012,v ktorom bola sťažnosť podaná fyzickou osobou proti uzneseniu vlády, ktorým ju vládaodvolala   z   verejnej   funkcie,   v   rámci   odôvodnenia   ktorého   ústavný   súd   konštatoval:„Sumarizujúc doteraz uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenievlády, ktoré patrí do skupiny individuálnych právnych aktov, nielenže trpí vadou nedostatkudôvodov odvolania sťažovateľa, ale neobsahuje ani odkaz na príslušné ustanovenie zákonaidentifikujúce   dôvod   odvolania   sťažovateľa   napriek   právnej   relevancii   jeho   externýchúčinkov   (pritom   dôvod   neobsahoval   ani   prípis   predsedníčky   vlády),   čo   je   z   hľadiskapožiadaviek na ochranu verejných subjektívnych práv sťažovateľa z ústavného hľadiskaneakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd preto dospel k záveru, že vláda namietanýmuznesením, ako   aj postupom, ktorý   predchádzal   jeho vydaniu,   porušila základné právosťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (bod 1výroku tohto nálezu).“ Ďalej ústavný súd uviedol: „Sťažovateľ sa domáha aj vysloveniaporušenia svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b)ústavy a podľa čl. 21 ods. 1 a 4 a čl. 26 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 14 dohovoru.Ústavný súd konštatuje, tak ako už viackrát zdôraznil, že ochranu ústavnosti je nutné spájaťs minimalizáciou zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci (IV. ÚS 197/2010,I. ÚS 43/2011).   V   posudzovanom   prípade   preto   nepovažoval   za   nevyhnutné   zaujímaťmeritórne   stanovisko   k   namietanému   porušeniu   označených   práv   podľa   ústavy,   listinya dohovoru, a to aj predovšetkým z toho dôvodu, že úloha zabezpečiť ich ochranu patríprimárne vláde, ktorá sa s ňou bude môcť opätovne vysporiadať po vrátení veci na ďalšiekonanie.“

Sťažovateľ poukázal na to, že z uvedeného je zrejmé, že vláda aj vo veci vedenejústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 478/2011 rozhodovala o návrhu príslušného ministraa napriek tomu ústavný súd uznal, že došlo k porušeniu práv osoby, ktorej sa návrh týkal.

K argumentácii vlády týkajúcej sa nevypočutia sťažovateľa, absencie odôvodneniauznesenia z 11. februára 2015 a jeho nedoručenia sťažovateľ poukázal taktiež na záveryz časti odôvodnenia nálezu sp. zn. IV. ÚS 478/2011, v ktorom ústavný súd uviedol:„V   posudzovanom   prípade   teda   podľa   názoru   ústavného   súdu   nepostačovalo   lenprijať uznesenie vlády na základe materiálu predloženého niektorým členom vlády, ktoréhoobsahom sú/boli dôvody na odvolanie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, bez toho,aby jeho prijatiu   predchádzal postup, v rámci ktorého mal byť   sťažovateľ   informovanýo dôvodoch svojho odvolania z funkcie a mal mať možnosť sa k týmto dôvodom vyjadriťnajneskôr na rokovaní vlády, na ktoré mal byť prizvaný. Zároveň mali byť konkrétne dôvodyodvolania sťažovateľa z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne premietnuté doobsahu   namietaného   uznesenia   vlády,   a   to   aj   vzhľadom   na   konštitutívne   účinkynamietaného   uznesenia   vlády   a   jeho   pracovnoprávne   dôsledky   na   sťažovateľa   (zánikverejnej funkcie a skončenie pracovného pomeru v Sociálnej poisťovni).“

Okrem uvedeného sťažovateľ považoval za potrebné uviesť, že návrh kandidátov bolvládou neschválený, pričom neschválenie je rozhodnutím, čo podľa neho vyplýva priamoz čl. 9 ods. 4 a 5 rokovacieho poriadku vlády, v ktorom sa uvádza, že na prijatie uzneseniaalebo iného rozhodnutia vlády je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členovvlády (odsek 4). Rokovací poriadok teda rozlišuje uznesenie a iné rozhodnutie, pričom inýmrozhodnutím je aj neschválenie predloženého materiálu. Podľa sťažovateľa iný výklad nie jemožný, pretože inak by k neschváleniu návrhu kandidátov vládou nebolo došlo.

Vo vzťahu k argumentácii vlády týkajúcej sa odôvodnenia uznesenia z 11. februára20015 výrokom ministra spravodlivosti sťažovateľ uviedol, že minister spravodlivosti akočlen vlády otvoril diskusiu o návrhu kandidátov predloženom súdnou radou a po jehoargumentoch došlo k jeho neschváleniu.

Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   to,   že „v   prostredí   európskej   právnej   kultúry sa považovalo za právny akt, ktorý je preskúmateľný súdom aj nepublikované stanovisko hovorcu Komisie, oznámené len tlačovým agentúram a týkajúce sa právomoci Komisie podľa   nariadenia   4064/89.   Preskúmaniu   tohto   stanoviska   nebránilo   to,   že   nebolo adresované určitej osobe a bolo vydané len ústne. Na preskúmanie vplýval predovšetkým obsah   tohto   vyhlásenia   a   nesporne   právne   účinky   týkajúce   sa   kompetenčnej   otázky Komisie (Rozsudok Société Anonyme à Participation Ouvrière Compagnie Nationale Air France, T-3/93, ECLI:EU:T: 1994:36, body 58 až 84).“.

Na   základe   takého   prístupu   súdnych   inštitúcií   Európskej   únie   sa   sťažovateľdomnieva, že v členskom štáte Európskej únie by ústne odôvodnenie rozhodnutia vlády,ktoré člen vlády adresoval médiám, malo postačovať ako dôvody tohto rozhodnutia, ktoré satak stali súčasťou napadnutého uznesenia vlády.

V tejto súvislosti sťažovateľ navyše poukázal na závery uvedené v odôvodnení nálezuústavného   súdu   sp.   zn.   IV. ÚS 478/2011:   „Podľa   názoru   ústavného   súdu   má   totorozhodnutie v danom prípade povahu individuálneho právneho aktu. Vláda nemá špeciálnezákonom   ustanovené   procesné   pravidlá   na   realizáciu   tejto   svojej   právomoci,t. j. na rozhodovanie o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch fyzickýchosôb   (teda   procesné   pravidlá   na   rozhodovanie   o   ich   subjektívnych   právach).   Rovnakoneexistuje   žiadny   právny   predpis,   ktorý   by   explicitne   formuloval   náležitosti   takéhotorozhodnutia   vlády.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   vláda   musí   aj   napriek   absenciiprocesných   pravidiel   explicitne   sa   vzťahujúcich   na   jej   postup   v   takýchto   a   obdobnýchprípadoch   a absencii formálnoprávnych   náležitosti takéhoto   rozhodnutia   pri   uplatňovanísvojej zákonom ustanovenej právomoci rešpektovať minimálny štandard procesných práv,ktorý je priamo vyvoditeľný z ústavy (čl. 46 ods. 1).

K tomuto minimálnemu štandardu procesných práv podľa názoru ústavného súdupredovšetkým patrí

- povinnosť príslušného orgánu verejnej správy, resp. verejnej moci (v posudzovanomprípade vlády) oboznámiť dotknutú osobu s dôvodmi, pre ktoré má byť odvolaná z verejnejfunkcie,

- povinnosť príslušného orgánu verejnej správy (moci) poskytnúť dotknutej osobemožnosť, aby sa vyjadrila k dôvodom, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie.“

Uvedené   závery   ústavného   súdu   podľa   sťažovateľa   v   celom   rozsahu   platia   ajna uznesenie z 11. februára 2015.

Vo   vzťahu   k   argumentácii   vlády,   podľa   ktorej   princíp   legitímneho   očakávanianemožno vztiahnuť aj na výsledok rozhodovania vlády, sťažovateľ uviedol:

„Tomuto   argumentu   sa   nedá   rozumieť.   Veď   práve   prvé,   v   histórii   Slovenskej republiky,   neschválenie   zoznamu   kandidátov,   bez   jeho   predloženia   Poradnému   panelu výboru   PZ   RE   je   porušením   princípu   legitímneho   očakávania   z   dôvodov,   ktoré   som už uviedol   v   sťažnosti.   Legitímne   očakávanie   a   legitímnu   dôveru   zakladajú   totiž   nielen konkrétne rozhodnutia orgánu verejnej moci, ale aj jeho politické rozhodnutia a ustálená aplikačná prax. K tomu však vo vyjadrení vlády niet ani zmienky.

Podľa   vlády   na   rešpektovanie   tohto   princípu,   ktorý   má   svoje   hlboké   korene v princípe právneho štátu postačuje, že sa návrhom Súdnej rady zaoberala a neschválila ho. Preto, podľa vlády, vzniká Súdnej rade povinnosť vykonať novú voľbu.

Na tomto mieste sa treba pristaviť. Na vznik takej povinnosti Súdnej rady musí existovať právny základ. Aký právny základ je v tomto prípade, ak vláda jedným dychom tvrdí, že vo veci nerozhodla a preto nebolo čo odôvodňovať? Po ďalšie, Súdna rada by mala vedieť, prečo musí zopakovať proces voľby a podľa všetkého a tvrdenia vlády Súdna rada koná svojvoľne. Nemá rozhodnutie vlády, nevie jeho dôvody a napriek tomu koná voľby. To zakladá   dôvod   na   napadnutie   volieb   pre   ich   protiústavnosť   a   nezákonnosť   a   len potvrdzuje, že zoznam kandidátov, na ktorom som aj ja, je stále platný a povinnosť vlády predložiť ho Poradnému panelu výboru PZ RE stále trvá.“

V závere svojho podania sťažovateľ uviedol, že argumenty obsiahnuté vo vyjadrenívlády nie sú podľa neho akceptovateľné, sú v rozpore s ústavou, dohovorom, ako aj nálezomústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 478/2011, a taktiež že vláda k viacerým jeho závažnýmargumentom vôbec nezaujala názor, a tak sa dá podľa neho povedať, že ich nenamieta, hociide o vážne dôvody svedčiace o porušení jeho základných práv.

Na základe uvedeného sťažovateľ uviedol, že rozširuje svoj návrh, a ústavnému súdunavrhol, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol aj týmto výrokom:„Rozhodnutím Vlády Slovenskej republiky zo dňa 11. februára 2015, číslo 146/2015 (č. m. UV-6103/2015), ktorým vláda neschválila návrhy kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ vláda porušila základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Ústavnému   súdu   bolo   doručené   14.   apríla   2015   podanie   sťažovateľa,   v ktoromuviedol:

„Na 29. zasadnutí Súdnej rady Slovenskej republiky... boli zvolení traja kandidáti na sudcu   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (materiál   č.   68/2015) ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛....

Ústavný súd doposiaľ nerozhodol o mojom návrhu na dočasné opatrenie, ktorý je súčasťou sťažnosti...

Z dôvodov, ktoré sú uvedené v mojej sťažnosti a stanovisku, ktoré som už doručil ústavnému súdu do spisu Rvp 2963/2015 a na základe toho,   že ústavný súd do voľby uvedených kandidátov nerozhodol o mojom návrhu na dočasné opatrenie vo vzťahu k súdnej rade,

1) beriem späť návrh na dočasné opatrenie uvedené pod IX. sťažnosti späť a

2) navrhujem, aby ústavný súd rozhodol, na základe skutočností uvedených v tomto podaní, dočasným opatrením takto:

Prijíma sťažnosť na ďalšie konanie a po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal toto uznesenie

ukladá Vláde Slovenskej republiky,   aby   sa   zdržala prerokovania a   schvaľovania zoznamu   kandidátov   na   sudcu   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ktorí boli zvolení na 29. zasadnutí Súdnej rady Slovenskej   republiky   konanom   13.   apríla   2015   a   jeho   predloženie   na   ďalší   postup Sekretariátu Poradného panelu expertov ku kandidátom na post sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva až do rozhodnutia vo veci samej.“

Podaním zo 17. mája 2015 doručeným ústavnému súdu 26. mája 2015 sťažovateľústavnému súdu oznámil:

„Svoju sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 2963/2015 beriem podmienečne späť, s tým, že účinky tohto procesného úkonu nastávajú deň po dni, keď vláda Slovenskej republiky predloží, po mojej úspešnej voľbe za kandidáta na sudcu Všeobecného súdu Európskej únie Súdnou radou Slovenskej republiky, moju kandidatúru príslušnej inštitúcii Európskej únii na ďalší postup.

Ak sa odkladacia podmienka tohto procesného úkonu nesplní, naďalej trvám v celom rozsahu na sťažnosti.“

Podaním   z   1.   júna   2015   doručeným   ústavnému   súdu   2.   júna   2015   sťažovateľústavnému súdu oznámil, že „naďalej trvám na sťažnosti podanej v tejto veci, pretože podmienka, na ktorú som viazal jej späťvzatie podaním zo dňa 17. mája 2015 sa nesplnila“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 108 ústavy je vláda vrcholným orgánom výkonnej moci.

Podľa   čl.   119   písm.   i)   ústavy   vláda   rozhoduje   v   zbore   o   zásadných   otázkachvnútornej a zahraničnej politiky.

Podľa čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy účinného od 1. júla 2007 do pôsobnosti súdnejrady   patrí   predkladať   vláde   návrhy   kandidátov   na   sudcov,   ktorí   by   mali   pôsobiťza Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch.

Podľa čl. 22 ods. 1 dohovoru sudcov ESĽP volí parlamentné zhromaždenie za každúVysokú   zmluvnú   stranu   väčšinou   odovzdaných   hlasov   zo   zoznamu   troch   kandidátovnavrhnutých Vysokou zmluvnou stranou.

Podľa čl. 21 ods. 1 dohovoru sudcovia musia mať vysoký morálny charakter a musiaspĺňať podmienky na výkon vysokých súdnych funkcií alebo byť uznávanými právnikmi.

Podľa § 27g ods. 1 zákona o súdnej rade návrh na voľbu kandidáta na sudcu, ktorý bymal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, môže súdnej radepodať

a) člen súdnej rady,

b) minister spravodlivosti Slovenskej republiky,

c) stavovská organizácia sudcov,

d) iná stavovská právnická organizácia.

Podľa § 27g ods. 2 zákona o súdnej rade za kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiťza Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, možno navrhnúť občana,ktorý a) získal   právnické   vzdelanie   absolvovaním   magisterského   štúdia   na   právnickejfakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný alebo nostrifikovaný doklado získaní právnického vzdelania absolvovaním štúdia rovnakej úrovne na vysokej školev zahraničí,

b) je bezúhonný, preukázateľne je významnou osobnosťou v odbore práva a jehomorálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať,

c) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,

d) má plnú spôsobilosť na právne úkony a je zdravotne spôsobilý na výkon funkciesudcu,

e) zložil odbornú justičnú skúšku, prokurátorskú skúšku, advokátsku skúšku alebonotársku skúšku a aspoň päť rokov vykonával právnickú prax.

Podľa § 27g ods. 4 zákona o súdnej rade pri voľbe kandidáta na sudcu, ktorý by malpôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodnom súdnom orgáne, sa primerane použijúustanovenia § 6 ods. 7, § 27a ods. 3 a § 27b až 27e.

Podľa § 27g ods. 5 zákona o súdnej rade pri návrhoch podľa § 27g ods. 1 a 2 môžesúdna rada kandidátov vypočuť, a to pred svojím rozhodnutím. Návrh je schválený, ak zaňv tajnom   hlasovaní   hlasovala   nadpolovičná   väčšina   všetkých   členov   súdnej   rady.Na opakované a nové hlasovanie o návrhoch sa primerane použijú ustanovenia § 27c ods. 3a § 27d.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   napadnutýmuznesením   vlády   z   11.   februára   2015,   ktorým   neschválila   návrh   zoznamu   kandidátovna funkciu sudcu ESĽP predložený súdnou radou, a argumentuje predovšetkým absencioukompetencie vlády schvaľovať návrh kandidátov na medzinárodný súdny orgán, v dôsledkučoho mala neschválením návrhu kandidátov prekročiť svoje ústavné a zákonné kompetencie.Takýto   postup   vlády   je   podľa   sťažovateľa   neústavným   zásahom   výkonnej   moci   dokompetencie   súdnej   rady.   Vláda   neodôvodnila   neschválenie   návrhu   inak   než   jehonevyváženosťou, pokiaľ ide o kompetentnosť jednotlivých kandidátov. Podľa sťažovateľavšak „nie je... pravda, že kandidátka musí byť vyvážená tak, že obsahuje kandidátov, ktorí sú, z hľadiska ustanovených kritérií vzťahujúcich sa na odbornosť a predchádzajúcu prax, približne   rovnocenní.   Toto   kritérium   je   vymyslené   a   nemá   žiadnu   oporu   v   Dohovore a v citovaných dokumentoch PZ Rady Európy.“. Rozhodovanie a postup vlády boli pretoarbitrárne a navyše v rozpore s princípom legitímneho očakávania a legitímnej dôverysťažovateľa „vzťahujúcich sa na postupy a rozhodovanie vlády“. Vláda navyše sťažovateľanevypočula   a jej   postup   a   rozhodovanie   vo   vzťahu   k   jeho   osobe   predstavovali priamudiskrimináciu.

Podstata sťažnosti nastoľuje otázky významné najmä z hľadiska základného právaobčanov mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám (čl. 30ods. 4 ústavy). Vo vzťahu k obsahu tohto základného práva už ústavný súd v rámci svojejjudikatúry uviedol, že jeho súčasťou je, aby orgány verejnej moci majúce právnu povinnosťspolupôsobiť pri uchádzaní sa o verejnú funkciu a pri ustanovovaní do takejto funkcie sitieto   povinnosti   plnili,   a   tak   zaručili   možnosť   prístupu   k   voleným   a   iným   verejnýmfunkciám. Ak tieto orgány porušia svoje povinnosti, a tak sťažia, uľahčia alebo znemožniauchádzanie sa o funkciu alebo ustanovenie do funkcie niektorého uchádzača, porušia týmjeho základné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy (mutatis mutandis III. ÚS 75/01).

Obsahom   tohto   základného   práva   je   prístup   k   volenej   a   inej   verejnej   funkciia možnosť nediskriminačného uchádzania sa o takú funkciu. Článok 30 ods. 4 ústavy všaknezaručuje právo verejnú funkciu dostať, ale iba právo na prístup k nej, t. j. právo uchádzaťsa o verejnú funkciu za rovnakých podmienok, aké majú vytvorené iní uchádzači (mutatismutandis IV. ÚS 299/2011).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnycha faktických garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je nauplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie predorgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konanídostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.Koncepcia   týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkon   a   ochranu   základných   práva slobôd,   a   preto   ich   imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   uplatňovania   a   ochranyzákladných   práv   a   slobôd.   Existencia   takýchto   konaní   však   nevyčerpáva   ústavnépožiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konanív jednotlivých prípadoch predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takétokonania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonomvytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súdv   tomto   smere   osobitne   pripomína   objektivitu   postupu   orgánu   verejnej   moci.   Lenobjektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa (mutatis mutandisII. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,ktorý ustanoví zákon, ktorý je vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje v súlade s princípomprávneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy) všetky orgány verejnej moci pri akejkoľvekich činnosti a zvlášť vtedy, ak sa výkon ich kompetencií týka základných práv a slobôdfyzických osôb alebo právnických osôb.

Uvedený príkaz sa vzťahuje aj na výkon ústavných a zákonných právomocí vlády.Ústavný súd preto skúmal, či ho vláda pri rozhodovaní o návrhu kandidátov na sudcovESĽP   predloženého súdnou radou rešpektovala v miere, ktorá   je z   ústavného hľadiskaakceptovateľná a udržateľná, a či teda garantovala právo sťažovateľa na prístup k verejnejfunkcii za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.

Prijatím ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. bol okrem iných zmien do ústavy vloženýčl.   141a,   ktorým   bolo   do   pôsobnosti   súdnej   rady   zverené   predkladať   vláde   návrhykandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodnýchsúdnych   orgánoch   [v   súčasnosti   ide   o   čl.   141a   ods.   5   písm.   f)   ústavy].   Zo   samotnejformulácie „predkladať vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov“ použitej včl.   141a   ods.   5   písm.   f) ústavy   možno   vyvodiť,   že   ústavodarca   počíta   s   úlohou   vládyv procese výberu kandidátov.

Podľa čl. 22 ods. 1 dohovoru sudcov ESĽP volí parlamentné zhromaždenie za každúVysokú   zmluvnú   stranu   väčšinou   odovzdaných   hlasov   zo   zoznamu   troch   kandidátovnavrhnutých Vysokou zmluvnou stranou.

Vysokou   zmluvnou   stranou   podľa   dohovoru   sa   rozumie   Slovenská   republika,zastúpená   vládou   Slovenskej   republiky,   ktorá   je   zodpovedná   za   predloženie   návrhuzoznamu kandidátov na sudcu ESĽP parlamentnému zhromaždeniu.

Ústava zveruje v čl. 119 písm. i) vláde právomoc rozhodovať o zásadných otázkachvnútornej a zahraničnej politiky.

Vzhľadom   na   stupeň   právnej   regulácie   medzinárodných   vzťahov   a   význammedzinárodných   súdnych   orgánov   vrátane   ESĽP,   ktorého   rozhodnutia   nielen   zakladajúmedzinárodnoprávne   záväzky   Slovenskej   republiky   v   individuálnych   prípadoch,ale vzhľadom   na   ich   precedenčný   charakter   môžu   zásadným   spôsobom   ovplyvňovaťvnútroštátnu administratívnu a súdnu prax, a dokonca aj zákonodarstvo a vývoj právnehoporiadku, možno nomináciu kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskúrepubliku v medzinárodných súdnych orgánoch, jednoznačne zahrnúť medzi zásadné otázkyvnútornej a zahraničnej politiky, a to aj pri zohľadnení jej špecifickej povahy spočívajúcejvo výraznej limitácii jej politického aspektu existujúcou právnou reguláciou reflektujúcousúdny charakter medzinárodných súdnych orgánov a z toho vyplývajúcu požiadavku ichnezávislého a nestranného rozhodovania.

Z uvedených dôvodov vláda disponuje právomocou schvaľovať zoznam kandidátov,ktorý má byť Slovenskou republikou predložený Poradnému výboru ku kandidátom prevoľby   sudcu   ESĽP   a   v   prípade   jeho   súhlasného   stanoviska   následne   parlamentnémuzhromaždeniu. Vyplýva to z ustanovení čl. 119 písm. i) ústavy v spojení s čl. 141a ods. 5písm. f) ústavy.

Relevantnú úlohu vlády v procese výberu kandidátov na sudcov ESĽP uznávajúnapokon aj príslušné dokumenty Rady Európy vrátane smernice Výboru ministrov RadyEurópy   týkajúcej   sa   výberu   kandidátov   na   miesto   sudcu   na   ESĽP,   resp. výkladovéhomemoranda k tejto smernici (The final decision will be a matter for the government, as theState’s representative in international affairs, which thus retains the possibility of departingfrom the selection body’s proposal. In Guidelines of the Committee of Ministers on theselection of candidates for the post of judge at the European Court of Human Rights –Explanatory Memorandum; dostupné na internete:

<https://wcd.coe.int/ViewDoc.jsp?Ref=CM(2012)40&Language=lanEnglish&Ver=addfinal&Site=COE&BackColorInternet=DBDCF2&BackColorIntranet=FDC864&BackColorLogged=FDC864)>.

V   porovnaní   s   inými   otázkami   vnútornej   a   zahraničnej   politiky   spadajúcimido pôsobnosti čl. 119 písm. i) ústavy je však rozsah úvahy vlády v danom prípade značneobmedzený.

Súdny charakter medzinárodných súdnych orgánov a s tým súvisiaca požiadavka ichnezávislého a nestranného rozhodovania sú v prípade obsadzovania postov sudcov ESĽPreflektované v ustanoveniach čl. 21 dohovoru, v zmysle ktorého musia mať sudcovia vysokýmorálny charakter a musia spĺňať podmienky na výkon vysokých súdnych funkcií alebo byťuznávanými právnikmi (odsek 1), v súde zasadajú ako súkromné osoby (odsek 2) a počassvojho   funkčného   obdobia nemôžu vykonávať   činnosť   nezlučiteľnú   s ich nezávislosťou,nestrannosťou alebo s požiadavkami súvisiacimi so stálym výkonom ich funkcie (odsek 3).

Záväzné požiadavky vyplývajúce z dohovoru limitujú politický aspekt rozhodovaniavlády v záujme spravodlivého, transparentného a nestranného výberu, v rámci ktorého budúuplatnené odborné kritériá.

Ústavodarca tieto skutočnosti zohľadnil tým, že samotný výber kandidátov zverildo pôsobnosti súdnej rady [čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy], ktorá na základe právnej úpravyobsiahnutej   v   §   27g   zákona   o   súdnej   rade   a   kritérií   vyplývajúcich   z   čl.   21   dohovoru(podrobne   interpretovaného   vo   viacerých   dokumentoch   Rady   Európy)   zodpovedáza predloženie konkrétnych personálnych návrhov vláde. Vláda teda nemôže sama vyberaťkonkrétnych kandidátov, ale je obmedzená návrhom súdnej rady (the body responsible forrecommending candidates – the selection body).

Z   právnej   úpravy   však   nevyplýva   povinnosť   vlády   predložiť   návrh   súdnej   radyautomaticky bez vlastného posúdenia Poradnému výboru. Interpretácia sťažovateľa, podľaktorej je vláda v danej fáze výberu kandidátov iba „poštárom“, popiera reálny mocenský –rozhodovací charakter právomoci vlády vyplývajúcej z čl. 119 písm. i) ústavy. Vláda musímať   pri   realizácii   svojej   mocenskej   právomoci   v   prípadoch,   pokiaľ   nesie   za   svojerozhodnutie aj politickú zodpovednosť, určitý priestor na úvahu a rozhodnutie.

Na vnútroštátnej (národnej) úrovni je práve vláda orgánom, ktorý má právomoc prijaťfinálne   rozhodnutie   (the   final   decision-maker),   t. j.   schváliť   alebo   neschváliť   návrhpredkladaný podľa čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy súdnou radou.

Na   uvedenom   závere   nič   nemení   ani   zriadenie   Poradného   výboru   odborníkovna kandidátov   na   zvolenie   za   sudcu   ESĽP,   keďže   mandát   tohto   orgánu   nenahrádzarozhodovacie právomoci vnútroštátnych orgánov. Poradný výbor sa vyjadruje iba k osobám,ktoré štát ako zmluvná strana dohovoru zamýšľa navrhnúť parlamentnému zhromaždeniuako kandidátov na sudcov ESĽP.

Vzhľadom   na   tieto   dôvody   nemohla   samotná   skutočnosť,   že   vláda   na   svojomzasadnutí 11. februára 2015 neschválila návrh zoznamu kandidátov na funkciu sudcu ESĽPpredložený súdnou radou, predstavovať porušenie základných práv sťažovateľa alebo ďalšíchustanovení ústavy, ktoré vo svojej sťažnosti označil. Takýto postup vlády nepredstavuje anineústavný zásah výkonnej moci do kompetencií súdnej rady.

Rozhodovanie vlády sa však týkalo základného práva mať za rovnakých podmienokprístup k voleným a iným verejným funkciám uplatňovaného uchádzačmi o kandidatúruna post   sudcu   ESĽP,   v   dôsledku   čoho   bolo   potrebné   posúdiť   aj   ďalšiu   argumentáciusťažovateľa   obsiahnutú   v   sťažnosti   namietajúcu   arbitrárnosť   rozhodnutia   vládya diskriminačný prístup vo vzťahu k sťažovateľovi.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za dôležité uviesť, že sťažovateľ voľbouv súdnej rade nenadobudol postavenie kandidáta na post sudcu ESĽP. Podľa čl. 141a ods. 5písm.   f)   ústavy   súdna   rada   predkladá   vláde   Slovenskej   republiky   návrhy   kandidátovna sudcov,   ktorí   by   mali   pôsobiť   za   Slovenskú   republiku   v   medzinárodných   súdnychorgánoch.   Uchádzač   navrhovaný   súdnou   radou   nadobúda   postavenie   kandidáta   ažna základe   rozhodnutia   vlády,   ktorým   ako   orgán   oprávnený   a   povinný   prijať   finálnerozhodnutie [čl. 119 písm. i) ústavy] schváli návrh predložený súdnou radou.

Z   uvedeného   dôvodu   nemohlo   dôjsť   nepredložením   údajov   o   sťažovateľovina posúdenie Poradnému výboru ani k porušeniu rezolúcie Výboru ministrov Rady EurópyCM/Res   (2010)26   z   10.   novembra   2010.   Sťažovateľ   totiž   nenadobudol   právny   statuskandidáta, ktorého Slovenská republika ako zmluvná strana dohovoru zamýšľa predložiťparlamentnému zhromaždeniu na voľbu sudcu ESĽP.

Status sťažovateľa je dôležitý aj v súvislosti s jeho odvolávaním sa na rozhodnutieústavného súdu z 21. júna 2012 vo veci sp. zn. IV. ÚS 478/2011. V označenom prípade išloo uznesenie vlády, ktorým odvolala fyzickú osobu z verejnej funkcie, ktorú už pred tým tátoosoba   riadne   nadobudla   a   vykonávala.   Rozhodnutie   vlády   tak   zasiahlo   do   právnehopostavenia dotknutej osoby, pričom odvolanie z verejnej funkcie malo aj pracovnoprávnedôsledky v podobe skončenia pracovného pomeru.

V   aktuálne   posudzovanom   prípade   však   sťažovateľ   verejnú   funkciu   nenadobudola nesplnil ani všetky právom stanovené podmienky na nadobudnutie postavenia kandidátanavrhovaného Slovenskou republikou na post sudcu ESĽP. Tento kontext je dôležitý priposudzovaní   postupu   a   rozhodovania   vlády   z   hľadiska   požiadaviek   vyplývajúcichzo základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejnýmfunkciám (čl. 30 ods. 4 ústavy) a základného práva na inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1ústavy).

Ako už bolo uvedené, obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy jeprístup k volenej a inej verejnej funkcii a možnosť nediskriminačného uchádzania sa o takúfunkciu. Článok 30 ods. 4 ústavy však nezaručuje právo verejnú funkciu dostať, ale ibaprávo na prístup k nej, t. j. právo uchádzať sa o verejnú funkciu za rovnakých podmienok,aké majú vytvorené iní uchádzači.

Obsahom tohto práva nie je právny nárok na získanie uvedenej funkcie, lebo tentovzniká až vtedy, keď uchádzač splnil v procese prístupu všetky predpísané podmienky(mutatis mutandis III. ÚS 79/04).

Medzi sťažovateľom a vládou nebola sporná skutočnosť, že vláda aj v minulostirozhodovala   o   schválení   návrhu   zoznamu   kandidátov   na   sudcov   ESĽP   predkladanýchsúdnou radou. Sťažovateľ však namieta, že vláda tieto návrhy v minulosti schvaľovala „bez akejkoľvek   intervencie“.   Vláda   na   túto   námietku   reaguje   tým,   že   vzhľadomna neakceptovanie predchádzajúcich dvoch kandidátok týkajúcich sa aktuálnej voľby sudcu,ktorý   má   byť   zvolený   zo   zoznamu   kandidátov   predloženého   Slovenskou   republikou,sa rozhodla „aktívnejšie   pristupovať   pri   využívaní   svojho   oprávnenia   schváliť   prípadne neschváliť   návrh   kandidátov   na   sudcu   ESĽP   za   Slovenskú   republiku   než   tomu   bolo v minulosti tak, aby predišla ďalšiemu možnému odmietnutiu ňou schváleného zoznamu kandidátov Parlamentným zhromaždením Rady Európy“.

Je objektívnou skutočnosťou, že vláda bola konfrontovaná so situáciou, keď ňouschválený   zoznam   kandidátov   na   voľbu   sudcu   ESĽP   za   Slovenskú   republiku   nebolopakovane   (dvakrát)   parlamentným   zhromaždením,   resp.   jeho   príslušnými   orgánmiakceptovaný. Vzhľadom na právomoc a s ňou spojenú zodpovednosť vlády za schváleniea predloženie zoznamu spôsobilých kandidátov pre voľby sudcu ESĽP [čl. 119 písm. i)ústavy v spojení s čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy] nemožno aktívnejší spôsob využívania jejprávomoci   kvalifikovať   ako   prejav   arbitrárnosti,   diskriminácie   alebo   ako   porušeniezákladných práv uchádzačov o pozíciu kandidáta. Rozdielny prístup či zmena spočívajúcav aktívnejšom a dôslednejšom využívaní tejto právomoci zo strany vlády bola odôvodnenáskutočnosťami, ktoré majú charakter objektívneho, relevantného a dostatočne závažnéhodôvodu.   Samotný   fakt,   že   vláda   reagovala   na   dané   skutočnosti   dôslednejším   využitímprávomoci, ktorá jej v zmysle ústavy prislúcha (a prislúchala aj v minulosti bez ohľaduna prípadné hoci aj medializované vyjadrenia jej jednotlivých členov), možno hodnotiť akoprimeranú reakciu, ktorá nemôže byť posudzovaná ako porušenie ústavnosti.

Pokiaľ   ide   o   samotný   obsah   rozhodnutia   vlády   a postup,   ktorý   mu   predchádzal,považuje   ústavný   súd   za   užitočné   pripomenúť,   že   v   zmysle   jeho   doterajšej   judikatúrytýkajúcej sa kreovania verejných funkcií uznesenie súdnej rady, vlády alebo národnej radyako výsledok hlasovania orgánu verejnej moci je právnou skutočnosťou verejného právavo forme rozhodnutia. Nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobnápovahe   správneho   aktu   alebo   súdneho   aktu,   ale   o   osobitný   druh   právneho   konania.Výsledok   hlasovania   týkajúci   sa   kreovania   verejných,   resp.   ústavných   činiteľov   saneodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná azákonná   úprava   nepripúšťa   v   predmetných   súvislostiach   ani   možnosť   odvolania   protirozhodnutiu   (mutatis   mutandis   III. ÚS 79/04,   III. ÚS 238/05).   Uvedené   ústavný   súdkonštatoval   aj   vo   vzťahu   k   procesu   kreovania   návrhu   kandidátov   na   post   sudcu   ESĽP(III. ÚS 561/2014).

Na druhej strane ústavný súd uviedol, že „v právnom štáte je nevyhnutné, aby každýorgán verejnej moci... postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitusvojho   postupu   smerujúceho   k   ochrane   alebo   uplatňovaniu   základného   práva   alebozákladnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovanízákladného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebiehav právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu“(II. ÚS 5/03). Zákaz svojvôle, ktorý je s požiadavkou objektivity spojený ako jeho negácia,je jedným zo samozrejmých znakov materiálneho právneho štátu (porovnaj PL. ÚS 52/99,PL. ÚS 49/03,   PL. ÚS 1/04,   PL. ÚS 12/05).   Absencia   úpravy   postupu,   resp.   spôsobuvýkonu právomoci orgánu verejnej moci neznamená, že neexistuje implicitná požiadavkaobjektívnosti (z nej vyplýva aj požiadavka primeranej transparentnosti) postupu orgánovverejnej moci (II. ÚS 29/2011).

Z   požiadavky   transparentnosti   výkonu   štátnej   moci,   resp.   princípu   verejnejkontrolovateľnosti výkonu štátnej moci občanmi, od ktorých táto moc pochádza (čl. 2 ods. 1ústavy), zase vyplýva požiadavka, aby boli orgány štátnej moci v prípadoch rozhodnutí,ktoré   sa   týkajú   základných   práv   a   slobôd,   spôsobilé   aspoň   stručne   zverejniť   podstatnédôvody,   ktoré   k   príslušnému   rozhodnutiu   viedli   (porovnaj   mutatis   mutandisPL. ÚS 4/2012).

Podľa ústavného súdu možno súhlasiť so sťažovateľom, že v situácii, keď neexistujeiné oficiálne komuniké dôvodov rozhodnutia vlády týkajúceho sa základných práv a slobôd,možno aj ústne odôvodnenie rozhodnutia vlády, ktoré člen vlády (v danom prípade ministerspravodlivosti) adresoval médiám, považovať za odôvodnenie tohto rozhodnutia.

Na rozdiel od sťažovateľa sa však ústavný súd nedomnieva, že by dôvod rozhodnutiaspočívajúci   v   zásadnej   nevyváženosti   kandidátky   bolo   možné   kvalifikovať   ako   prejavarbitrárnosti rozhodnutia vlády s odôvodnením, že takýto dôvod odmietnutia právna úpravavylučuje. Z čl. 22 dohovoru vyplýva exkluzívna právomoc parlamentného zhromaždeniavoliť   (vyberať)   sudcu   ESĽP   z   národného   zoznamu   kandidátov   predloženého   Vysokouzmluvnou stranou. Predloženie zjavne nevyváženého zoznamu kandidátov zo strany štátuako   zmluvnej   strany   dohovoru   môže   predstavovať   obchádzanie   uvedenej   právomociparlamentného zhromaždenia vyberať sudcu ESĽP, resp. vyvolať podozrenie, že by mohloísť o takéto obchádzanie v snahe zaistiť zvolenie niektorému z kandidátov.

Samozrejme, v praxi nemožno zaistiť akúsi „ideálnu“ vyváženosť kandidátov a jepotrebné   zohľadniť,   že   účelom   celého   postupu   je   vybrať,   a   nie   prípadne   odradiťčo najkvalitnejších   kandidátov.   Preto   je   uvedené   kritérium   potrebné   uplatňovať   lenso značnou mierou zdržanlivosti, pričom relatívna vyváženosť zoznamu kandidátov by malavyplynúť   predovšetkým   z   dôsledného   uplatňovania   ostatných   kritérií   týkajúcich   savhodnosti, resp. spôsobilosti navrhovaných osôb na post kandidáta v procese ich výberusúdnou radou. Uvedené však nevylučuje takéto posúdenie aj zo strany vlády, osobitnev situácii, keď predchádzajúce zoznamy kandidátov boli opakovane odmietnuté.

Návrh   na   schválenie   zoznamu   kandidátov   na   sudcu   ESĽP   bol   prerokovanýna zasadnutí vlády za rovnakých podmienok ako predchádzajúce obdobné návrhy súdnejrady. V posudzovanom prípade sa o predloženom návrhu súdnej rady vo vláde hlasovalorovnako,   ako   aj   o   predchádzajúcich   obdobných   návrhoch.   Zo   žiadnych   skutočnostínevyplýva, že by sa z hľadiska procesného postupu so sťažovateľom zaobchádzalo odlišnýmspôsobom v porovnaní s ostatnými uchádzačmi o post kandidáta na sudcu ESĽP.

Z odôvodnenia rozhodnutia vlády poskytnutého ministrom spravodlivosti vyplýva, ževláda neposudzovala personálnu akceptovateľnosť či neakceptovateľnosť jednotlivých osôbnavrhovaných   súdnou   radou   na   posty   kandidátov   na   funkciu   sudcu   ESĽP,   ale   skôrvyváženosť kandidátky ako celku. Rozhodnutie vlády nevylúčilo žiadnu z navrhovanýchosôb   z   možnosti   opätovne   sa   v   ďalšom   priebehu   výberu   uchádzať   o   post   kandidátana funkciu   sudcu   ESĽP.   Z   uvedených   dôvodov   nedošlo   k namietanému   porušeniuoznačených základných práv sťažovateľa v dôsledku skutočnosti, že nebol osobne prítomný,resp. vypočutý   na   rokovaní   vlády,   ani   v   dôsledku   skutočnosti,   že   sa   mu   inak   riadnezverejnené rozhodnutie vlády nedoručovalo osobne.

Postup vlády pri schvaľovaní zoznamu kandidátov, ktorý vyústil do namietanéhouznesenia,   zodpovedá   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   konformnej   interpretáciia aplikácii čl. 119 písm. i) ústavy v spojení s čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy a nepredstavujeporušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojenís čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   ako   zjavne   neopodstatnenú,   v   dôsledku   čoho   stratilo   opodstatnenie   rozhodovaťo ďalších procesných návrhoch sťažovateľa podaných v priebehu konania.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015