SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 298/2015-42
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Scholczom, Krmanova 16, Košice, vo vecinamietaného porušenia základného práva na dobrú správu verejných vecí podľa čl. 1 ods. 1a 2, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva maťza rovnakých podmienok prístup k voleným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného právana inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky rozhodnutím vlády Slovenskej republiky č. 146/2015 (č. UV-6103/2015)z 11. februára 2015, ktorým vláda Slovenskej republiky neschválila návrh kandidátovna sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva za Slovenskú republiku, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e : I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na dobrú správu verejnýchvecí podľa čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k volenýmfunkciám podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy, ako ajzákladného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavyrozhodnutím vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 146/2015 (č. UV-6103/2015)z 11. februára 2015, ktorým vláda neschválila návrh kandidátov na sudcu Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) za Slovenskú republiku.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že rozhodnutím z 11. februára 2015 vládaneschválila návrh kandidátov na sudcu ESĽP ⬛⬛⬛⬛, a (ďalej aj „návrh kandidátov“).
Podľa sťažovateľa minister spravodlivosti Slovenskej republiky Tomáš Borec (ďalejlen „minister spravodlivosti“) odôvodnil toto rozhodnutie tak, že uviedol, že „Parlamentné zhromaždenie očakáva, že predložíme kandidátku, z ktorej si bude môcť vyberať z približne rovnocenných kandidátov. V tomto prípade to žiaľ nie je. Bol by jasný víťaz a to nie je dobré.“, a následne dodal, že predložený návrh kandidátov by podľa neho bol príslušnýmiorgánmi Rady Európy odmietnutý. Písomné odôvodnenie rozhodnutia vlády z 11. februára2015 sťažovateľovi nebolo doručené, a preto uvedené vyhlásenie ministra spravodlivostipovažuje za odôvodnenie tohto rozhodnutia.
Rozhodnutie vlády z 11. februára 2015, jemu predchádzajúci postup i jehoodôvodnenie je podľa sťažovateľa v rozpore s platným právnym poriadkom Slovenskejrepubliky, ako aj s požiadavkami, ktoré vyplývajú z predpisov Parlamentného zhromaždeniaRady Európy (ďalej aj „parlamentné zhromaždenie“), ktoré upravujú náležitosti kandidátkyna sudcu ESĽP, a porušuje aj základné práva sťažovateľa v spojení s viacerými princípmiprávneho štátu.
Sťažovateľ poukázal na to, že každý orgán výkonnej moci vrátane vlády musí prisvojom rozhodovaní rešpektovať základné právo na dobrú správu verejných vecí, ktoré nieje síce výslovne upravené v ústave, ale možno ho vyvodiť z čl. 1 ods. 1 ústavy,podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. Do obsahu tohto pojmu patrí ajzákladné právo na dobrú správu vecí verejných. Existenciu tohto základného práva podľasťažovateľa potvrdzujú nielen ústavné poriadky iných, najmä členských štátov Európskejúnie, ale aj čl. 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ktorý jeoznačený ako Právo na dobrú správu vecí verejných.
Sťažovateľ ďalej poukázal na čl. 41 ods. 2 písm. b) a c) charty, z ktorých podľa nehovyplýva, že právo na dobrú správu vecí verejných zahŕňa v sebe povinnosť administratívy(výkonnej moci) odôvodniť svoje rozhodnutia, ako aj právo každého na vypočutie predprijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že vláda ho nevypočula, t. j. nedala mupríležitosť objasniť svoje postavenie kandidáta na sudcu ESĽP, ktoré nadobudol platnouvoľbou v konaní pred Súdnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“), a taktiežna odporúčanie „Výboru ministrov Rady Európy Rec (2007)7 z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe – čl. 17, v zmysle ktorého musia byť správne rozhodnutia formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré boli vydané“.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že existenciu a akceptáciu základného práva na dobrúsprávu vecí verejných potvrdil aj ústavný súd v uznesení sp. zn. III. ÚS 62/2011z 8. februára 2011, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako zjavne neopodstatnená,t. j. ústavný súd ju preskúmaval podľa neho vecne. V súvislosti s v tejto sťažnostinamietaným porušením čl. 41 charty listinou prezidenta Slovenskej republiky majúcoupovahu opatrenia, ktorým bol sťažovateľ odvolaný z funkcie sudcu, ústavný súdv odôvodnení uznesenia sp. zn. III. ÚS 62/2011 z 8. februára 2011 vyslovil:„S prihliadnutím na uvedené preto nemožno vidieť žiadnu relevantnú súvislosť medziopatrením prezidenta a označeným právom podľa čl. 13 dohovoru, resp. čl. 47 charty.Ústavný súd nezistil porušenie ani ďalšieho zo sťažovateľom označeného práva, a to právana dobrú správu vecí verejných podľa čl. 41 charty, obsahom ktorého je právona spravodlivé a nestranné vybavenie jeho záležitosti v primeranej lehote orgánmiEurópskej únie. Prezident však nie je orgánom Európskej únie, ale orgánom výkonnej mociSlovenskej republiky, preto podľa ústavného súdu nie je možné ani vysloviť závero porušení základného práva podľa tohto článku charty.“
Sťažovateľ poukázal na to, že do obsahu základného práva na dobrú správu verejnýchvecí patria otázky, či orgán výkonnej moci:
- má alebo nemá dostatok kompetencie na prijatie individuálneho opatrenia, týkajúcesa fyzickej alebo právnickej osoby,
- rozhodol arbitrárne alebo nie, pretože toto základné právo vylučuje svojvoľnosťv rozhodovaní,
- nekonal v rozpore s právnym princípom legitímneho očakávania,
- konal, v konkrétnom prípade sťažovateľa, v súlade s medzinárodnými záväzkamičlenského štátu Rady Európy.
Vo vzťahu k otázke kompetencie orgánu výkonnej moci sťažovateľ poukázalna znenie čl. 2 ods. 2 a čl. 119 ústavy, z obsahu ktorých vyvodil záver, podľa ktoréhouvedené články vláde nedávajú žiadnu kompetenciu pre schvaľovanie návrhu kandidátovna medzinárodný súdny orgán a túto kompetenciu vláde nedáva ani žiaden osobitný zákona nevyplýva podľa neho ani z čl. 141a ústavy, ani z Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“), a preto neschválením návrhu kandidátov vládaprekročila svoje ústavné a zákonné kompetencie.
Takýto postup vlády je podľa sťažovateľa neústavným zásahom výkonnej mocido kompetencie súdnej rady, ktorej ústavným základom je čl. 141a ústavy a zákonnýmzákladom je zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnejrade“).
Vo vzťahu k otázke zákazu arbitrárnosti alebo svojvoľnosti rozhodovania orgánovvýkonnej moci, v tomto prípade vlády, sťažovateľ poukázal na „odporúčania 1649 (2004) a rezolúcie 1646 (2009)“ parlamentného zhromaždenia upravujúce podmienky, ktoré bymali spĺňať návrhy kandidátov na sudcov ESĽP. Podľa sťažovateľa nie je pravdou, že bynávrh kandidátov musel byť vyvážený tak, aby obsahoval z hľadiska ustanovených kritériívzťahujúcich sa na odbornosť a predchádzajúcu prax približne rovnocenných kandidátov,preto toto kritérium vlády je podľa neho vymyslené a nemá žiadnu oporu v dohovorea v citovaných dokumentoch parlamentného zhromaždenia.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že v prípade jeho vypočutia by mohol vláde predložiťv tejto súvislosti svoju argumentáciu, v ktorej by poukázal na to, že napríklad návrhkandidátov predložený v roku 2012 Českou republikou obsahoval „univerzitnú profesorku na viacerých univerzitách (v Nemecku, Luxembourgu a Prahe), docenta KU Praha, ktorý bol predsedom senátu na Najvyššom správnom súde v Brne a advokáta, v podstate bez akýchkoľvek akademických titulov a len limitovanou praxou v ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Parlamentné zhromaždenie zvolilo za sudcu ESĽP práve uvedenéhoadvokáta. Žiaden z kompetentných orgánov parlamentného zhromaždenia nespochybnilvyváženosť tohto návrhu kandidátov, hoci rozdiely medzi týmito kandidátmi boli veľké, čosa prejavilo v masívnej kritike výberu, ktorý vykonal poradný výbor vlády Českej republikya vláda Českej republiky.
Vláda návrh kandidátov nepredložila v súlade s „Rezolúciou Výboru ministrov Rady Európy CM/Res (2010)26 z 10. 11. 2010“ Poradnému výboru odborníkov na kandidátovna zvolenie za sudcu ESĽP (ďalej aj,,Poradný výbor“), ale sama bez potrebnej kompetenciea stanoviska uvedeného Poradného výboru uzavrela, že pre nevyváženosť by jej tento návrhkandidátov bol vrátený. Takýto postup vlády podľa sťažovateľa trpí „arbitrárnosťou a ukazuje, že vláda nebola ochotná rešpektovať rezolúciu Výboru ministrov Rady Európy CM/Res (2010)26 z 10. 11. 2010“.
Vo vzťahu k tretej otázke týkajúcej sa porušenia princípu legitímneho očakávaniasťažovateľ poukázal na to, že tento princíp sa vzťahuje aj na konania, rozhodovaniaa opatrenia vlády a v danom prípade sa jeho porušenie vládou prejavilo takto:
«1. vláda od roku 2004 návrhy kandidátov Súdnej rady na medzinárodné súdne orgány schvaľovala bez akejkoľvek intervencie; žiadne preskúmavanie kandidátov z hľadiska kritérií podľa § 27g zákona č. 185/2000 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a čl. 21 Dohovoru sa nevykonávalo;
2. Predseda vlády Róbert Fico túto ústavnú prax vlády verejne potvrdil pri komentovaní druhého zoznamu kandidátov, ktorý sa týka voľby kandidátov v tomto prípade keď vyhlásil, že vláda je v tomto prípade „poštárom“;
3. Jediný zoznam kandidátov, ktorý vláda posudzovala aj z meritórneho hľadiska, hoci žiadna právna norma ju na to neoprávňovala, t. j. z hľadiska splnenia predpokladov na voľbu kandidáta na sudcu ESĽP bol zoznam, na ktorom sa nachádza sťažovateľ;
4. Sťažovateľ si bol vedomý ústavnej praxe vlády pri predkladaní návrhov kandidátov Súdnej rady na medzinárodné súdne orgány (bod 1 a 2). Dôvera v takýto postup vlády bol jediný dôvod prečo sa uchádzal o postavenie kandidáta v konaní pred Súdnou radou; ak by nemal legitímnu dôveru v postup a rozhodovanie vlády ako „poštára“ tak by ani nekandidoval;
5. Sťažovateľ si bol vedomý smerníc Výboru ministrov RE, podľa ktorých by sa vláda mohla odchýliť od kandidátky predloženej Súdnou radou výlučne na základe toho, že kandidáti nespĺňali kritériá, ktoré boli základom na ich výber Súdnou radou a vyplývajú z platného práva (§ 27g zákona č. 185/2000 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a čl. 21 Dohovoru) a mal legitímnu dôveru v to, že aj vláda pozná a rešpektuje tieto smernice, pretože tieto smernice boli adresované vládam členských štátov Rady Európy.»
Vo vzťahu k otázke postupu vlády v súlade s jeho medzinárodnými záväzkamivyplývajúcimi z jeho členstva v Rade Európy sťažovateľ uviedol, že vláda by sa mohlana základe smerníc Výboru ministrov Rady Európy odchýliť od návrhu kandidátovpredloženého súdnou radou výlučne na základe toho, ak by kandidáti nespĺňali kritériá,ktoré boli základom na ich výber súdnou radou a ktoré vyplývajú z platného práva (§ 27gzákona o súdnej rade a čl. 21 dohovoru).
Keďže vláda podľa sťažovateľa neodôvodnila neschválenie návrhu kandidátov inak,než jeho nevyváženosťou medzi kompetentnosťou jednotlivých kandidátov, odôvodnenie jejrozhodnutia z 11. februára 2015 je nielen svojvoľné, ale súčasne ním podľa neho potvrdila,že sťažovateľ spĺňa všetky kritériá kandidáta na sudcu ESĽP, ktoré boli základom pre jehozvolenie súdnou radou, čím sa vláda dostala do rozporu nielen s princípom právneho štátu,ale aj s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky v Rade Európy.
V súvislosti s argumentáciou týkajúcou sa porušenia základného práva maťza rovnakých podmienok prístup k volenej funkcii sudcu ESĽP sťažovateľ poukázalna závery uvedené v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 5/03 a následne uviedol, žev procese voľby kandidátov na sudcu ESĽP, z ktorých jeden má nahradiť doterajšieho sudcuJána Šikutu, súdna rada predložila tri návrhy kandidátov, pričom prvé dva z nich vládapredložila príslušným orgánom parlamentného zhromaždenia bez ďalšieho skúmania,tvrdiac, že plní len úlohu „poštára“. Osobitne pri druhom návrhu bola vláda dôrazneupozornená, že uvedení kandidáti nie sú spôsobilí pre voľbu v parlamentnom zhromaždení,vláda ich však aj po takom varovaní predložila a uvedený návrh na rozdiel od prvého bolvrátený bez toho, aby kandidáti boli vôbec vypočutí pred podvýborom parlamentnéhozhromaždenia pre výber sudcov ESĽP.
Tretí návrh kandidátov vláda neschválila a týmto rozhodnutím ho odmietla predložiťPoradnému výboru s odôvodnením, že jeden z kandidátov prevyšuje ostatných dvochkandidátov, a preto je tento návrh nevyvážený. Uvedeným postupom vlády došlo podľasťažovateľa k zásahu do jeho základného práva na rovnaký prístup k volenej funkcii sudcuESĽP, ktoré spočíva:
„- v inom, menej priaznivom nakladaní so sťažovateľom oproti kandidátom na predošlých zoznamoch, najmä na druhom zozname, ktorí boli, predložení Poradnému panelu expertov ku kandidátom na post sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva;
- pri sťažovateľovi vláda sama posúdila vyváženosť zoznamu kandidátov a kvalitu jednotlivých kandidátov; pri prvej, ale najmä pri druhej kandidátke ponechala toto posúdenie, vcelku správne, na Poradný panel expertov ku kandidátom na post sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva na príslušný podvýbor PZ RE;
- vláda takto konala napriek tomu, že sa nezmenil ústavný ani zákonný základ pre jej postup a rozhodovanie o kandidátke, na ktorej sa nachádzal sťažovateľ oproti takému základu, ktorý vláda používala v predošlých postupoch a rozhodovaniach o kandidátoch na sudcov medzinárodných súdov.“
Postupom vlády došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na dobrúsprávu verejných vecí a mať za rovnakých podmienok prístup k volenej funkcii v spojitosti sjeho priamou diskrimináciou, pretože záver vlády, podľa ktorého je lepšie kvalifikovanýmkandidátom, „mu bráni v opätovnej kandidatúre, lebo ak súdna rada zvolí znovu dvoch menej kvalifikovaných kandidátov a bol by medzi nimi aj sťažovateľ, tak takú kandidatúru by vláda s veľkou pravdepodobnosťou opäť neschválila“.
Podľa sťažovateľa k jeho diskriminácii došlo aj s prihliadnutím na to, že predošlé dvanávrhy kandidátov boli vládou predložené Poradnému výboru bez akéhokoľvekposudzovania, dokonca druhý návrh kandidátov obsahoval už odmietnutú kandidátku( ⬛⬛⬛⬛ ) a dvoch kandidátov, o ktorých uvedený Poradný výbor vyhlásil, že sú úplnenespôsobilí na kandidátov na sudcu ESĽP, a títo kandidáti neboli dokonca ani pozvanína pohovor pred podvýborom parlamentného zhromaždenia. V tejto súvislosti sťažovateľtaktiež poukázal na to, že podpredseda vlády Miroslav Lajčák ako člen vlády zodpovednýza vykonanie uznesenia o schválení návrhu kandidátov č. 699/2013 zo 4. decembra 2013na konci júna 2014 verejne hovoril o tom, že parlamentné zhromaždenie nie je spokojné anis druhým návrhom kandidátov na sudcu ESĽP, avšak vláda ho napriek tomu nielenženestiahla, ale v septembri 2014 bolo toto uznesenie predložené sekretariátu Poradnéhovýboru.. Sťažovateľ ďalej citoval ministra zahraničných vecí a európskych záležitostíSlovenskej republiky Miroslava Lajčáka, ktorý vo vzťahu k uvedenému povedal: „Faktom zostáva, že predloženie kandidátov SR na post sudcu ESĽP je v zmysle Ústavy SR plne v kompetencii Súdnej rady SR. Podľa ustálenej praxe môže zmenu, respektíve zrušenie uznesenia iniciovať iba samotný predkladateľ, v tomto prípade Súdna rada SR. Nemôže tak spraviť minister Miroslav Lajčák a ani iný člen vlády.“
Z uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že vláda si bola vedomá nedostatku svojejkompetencie vstupovať do tvorby návrhu kandidátov na sudcu ESĽP, keďže napriekoznámeniu o nevhodnosti kandidátov svoje uznesenie č. 699/2013 zo 4. decembra 2013,ktorým schválila druhý návrh kandidátov, nezrušila, avšak na druhej strane návrhkandidátov, na ktorom sa nachádzal sťažovateľ, uznesením č. 146/2015 (rozhodnutímz 11. februára 2015) neschválila z toho dôvodu, že sťažovateľ bol kvalifikovanejším na postsudcu ESĽP ako ďalší dvaja kandidáti.
Na základe uvedeného možno podľa sťažovateľa konštatovať, že vládapri posudzovaní rovnakej situácie v už uvedených veciach postupovala diskriminačne, čímzvýhodnila kandidátov na druhom návrhu kandidátov a znevýhodnila kandidátov vrátanesťažovateľa na v poradí treťom návrhu kandidátov, a tým zároveň sťažovateľa poškodilapri uplatňovaní jeho základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k volenejfunkcii sudcu ESĽP. Rozhodnutím z 11. februára 2015 tak podľa sťažovateľa došlo nielenk porušeniu základného práva na dobrú správu verejných vecí, ale v spojitosti s týmtozákladným právom aj k jeho priamej diskriminácii.
Sťažovateľ ústavnému súdu podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) vzhľadom na to, že súdna rada na svojom zasadnutí konanom23. februára 2015 prijala uznesenie, ktorým schválila vyhlásenie nových volieb kandidátovna sudcu ESĽP na 13. apríl 2015, navrhol, aby dočasným opatrením zabránil vzniku dvochnávrhov kandidátov.
Podľa sťažovateľa sú v tejto veci splnené všetky predpoklady na to, aby ju bolomožné považovať za naliehavú, pretože voľba kandidátov na sudcu ESĽP mešká už takmerdva roky, a aj preto, že voľba nových kandidátov súdnou radou je vyhlásená na 13. apríl2015 napriek tomu, že nie je vyriešené, či súdna rada bola oprávnená vyhlásiť tieto voľby.
Sťažovateľ na základe tejto sťažnosti navrhuje, aby príslušný senát ústavného súdurozhodol tak, že jeho sťažnosť prijme na ďalšie konanie a zároveň svojím uznesením uložísúdnej rade, aby sa zdržala volieb kandidátov na sudcu ESĽP, ktoré predsedníčka súdnejrady vyhlásila 23. februára 2015 na 13. apríl 2015, až do rozhodnutia vo veci samej.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktoromvysloví:
„Rozhodnutím Vlády Slovenskej republiky zo dňa 11. februára 2015, číslo 146/2015 (č. m. UV-6103/2015), ktorým vláda neschválila návrhy kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ vláda porušila základné právo sťažovateľa na dobrú správu verejných vecí podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným funkciám podľa čl. čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2.
Rozhodnutie Vlády Slovenskej republiky zo dňa 11. februára 2015, číslo 146/2015 (č. m. UV-6103/2015) sa v časti, v ktorej vláda neschválila návrh Súdnej rady Slovenskej republiky na ⬛⬛⬛⬛ ako kandidáta na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva sa zrušuje.
Vec sa vracia vláde Slovenskej republiky na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom je vláda Slovenskej republiky povinná prerokovať zoznam kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a a predložiť ho na ďalší postup Sekretariátu Poradného panelu expertov ku kandidátom na post sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva.“
Na základe výzvy ústavného súdu sa k podanej sťažnosti sťažovateľa vyjadrila vládapodaním č. 5434/2015/KPV z 1. apríla 2015, ktorá prostredníctvom svojho predseduv úvode vyjadrenia z 1. apríla 2015 popísala chronologicky skutkové okolnosti, ktorépredchádzali vydaniu rozhodnutia z 11. februára 2015, a uviedla, že predsedníčka súdnejrady bola listom zo 6. októbra 2014 informovaná podpredsedom vlády a ministromzahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, že parlamentnézhromaždenie formálne potvrdilo odmietnutie návrhu kandidátov Slovenskej republikyna post sudcu ESĽP schválených uznesením vlády č. 699 zo 4. decembra 2013. Tajomníkparlamentného zhromaždenia následne vyzval Slovenskú republiku, aby predložila novýnávrh kandidátov.
Na základe uvedeného v súlade s § 27g zákona o súdnej rade zvolila súdna radaspomedzi navrhnutých uchádzačov ako kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republikusvojím uznesením č. 365 z 1. decembra 2014 ⬛⬛⬛⬛ a a uznesením č. 380 z 26. januára 2015 ⬛⬛⬛⬛ (sťažovateľa). Uvedený návrhkandidátov na sudcu ESĽP spolu s návrhom na jeho schválenie následne predsedníčkasúdnej rady predložila na rokovanie vlády. Vláda 11. februára 2015 ako 7. bod programuprerokovala návrh kandidátov na sudcu ESĽP (materiál č. UV-6103/2015) predloženýpredsedníčkou súdnej rady na základe čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy, pričom pri hlasovanío uvedenom návrhu sa všetci členovia vlády zdržali hlasovania, v dôsledku čoho návrhnezískal dostatočnú podporu a nebol vládou schválený.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa kompetencie vlády rozhodovaťo návrhu kandidátov na sudcu ESĽP vláda uviedla, že je toho názoru, že nekonalanad rámec čl. 119 ústavy, a teda v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, a zároveň poukázalana čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy, z dikcie ktorého podľa nej vyplýva, že v pôsobnostisúdnej rady je predkladať vláde návrhy, o ktorých môže vláda rozhodnúť svojím uznesením.Podľa vlády z uvedeného ustanovenia implicitne vyplýva jej oprávnenie rozhodovaťo návrhu kandidátov na sudcov ESĽP napriek tomu, že toto oprávnenie nie je explicitnevyjadrené v čl. 119 ústavy, avšak nepriamo ho možno vyvodiť z čl. 119 písm. i) ústavyv spojení s čl. 22 dohovoru, podľa ktorého sú sudcovia volení parlamentným zhromaždenímza každú Vysokú zmluvnú stranu väčšinou odovzdaných hlasov zo zoznamu trochkandidátov navrhnutých Vysokou zmluvnou stranou, pričom Vysokou zmluvnou stranou sarozumie Slovenská republika, zastúpená jej vládou.
Z uvedeného podľa názoru vlády vyplýva, že ona je zodpovedná za navrhnutiekandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku parlamentnému zhromaždeniu, a preto ajs prihliadnutím na odmietnutie návrhu kandidátov schválených jej uznesením č. 699zo 4. decembra 2014 „sa rozhodla naplniť legitímny účel a aktívnejšie pristupovať pri využívaní svojho oprávnenia schváliť prípadne neschváliť návrh kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku než tomu bolo v minulosti tak, aby predišla ďalšiemu možnému odmietnutiu ňou schváleného zoznamu kandidátov Parlamentným zhromaždením Rady Európy“. Vláda je na základe uvedeného toho názoru, že neschválením návrhukandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku zasahuje do práv uvedených kandidátovústavne konformným spôsobom, ktorý nemožno považovať za porušenie ich práv.
Vláda ďalej poukázala na ustanovenia čl. 141a ods. 5 písm. c) a e) ústavy, ktoré súpodľa nej svojím znením identické so znením čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy, a preto nie jepodľa nej dôvod na ich nerovnakú aplikáciu.
Vláda poukázala na skutočnosť, že v doterajšej aplikačnej praxi rozhodovalao návrhoch na kandidátov na sudcov ESĽP za Slovenskú republiku vždy uznesením,ak návrh kandidátov schválila. Podľa vlády jej oprávnenie rozhodovať o návrhu kandidátovna sudcu ESĽP za Slovenskú republiku možno vyvodiť prostredníctvom výkladu ústavy.
V tejto súvislosti upozornila vláda na to, že ustanovenie čl. 141a ods. 5 písm. f)ústavy bolo do textu ústavy inkorporované ústavným zákonom z 23. februára 2001č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.“) s účinnosťou od 1.júla 2001 a taktiež poukázala na pôvodnú dovtedy platnú ústavnú úpravu kreovania sudcov(podľa čl. 145 ústavy boli sudcovia volení na obdobie 4 rokov Národnou radou Slovenskejrepubliky na návrh vlády).
Prijatím ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. došlo k zásadnej zmene vyvolanejzriadením súdnej rady. Cieľom tejto zmeny bolo výrazne zmierniť vplyv dvoch moci(zákonodarnej a výkonnej) na kreovanie súdnej moci, avšak ústavodarcom nebol spôsobkreovania medzinárodnej súdnej inštitúcie vo vnútroštátnej etape ponechaný len na orgánreprezentujúci súdnu moc, ale bola ním ponechaná v tomto procese aj ingerencia mocivýkonnej, konkrétne vlády, obdobne ako v čl. 141a ods. 5 písm. c) a e) ústavy ústavodarcaponechal ingerenčný priestor pre prezidenta Slovenskej republiky.
Vláda poukázala na dôvody úpravy vnútroštátnej etapy kreovania ESĽP,t. j. terajšieho čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy [vtedajší čl. 141a ods. 3 písm. c) ústavy], ktoréboli podľa predkladateľov návrhu ústavného zákona rovnaké ako tie, ktoré ich viedlik formulovaniu vtedajšieho čl. 141a ods. 3 písm. c) ústavy, ktorým ústavodarca zverildo pôsobnosti súdnej rady predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhyna vymenovanie predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) a návrhy na ich odvolanie. Vláda taktiež poukázala na dôvodovú správupredkladateľov, v ktorej k uvedenému ustanoveniu v jej osobitnej časti uviedli:„Oprávnenie súdnej rady predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na vymenovanie predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a návrhy na ich odvolanie (článok 141a ods. 3 písm. c)) so zreteľom na navrhovaný spôsob uznášania sa súdnej rady (viď nižšie) zamedzí možnosť jednostranne politicky či inak motivovaného výberu kandidáta, nereflektujúceho názory sudcov. Účasť sudcov pri výbere kandidátov na uvedené funkcie výraznou mierou umožní prezidentovi Slovenskej republiky do týchto ústavných funkcií menovať sudcov nielen odborne na vysokej úrovni, ale aj požívajúcich medzi sudcami vysoký morálny kredit a autoritu a predstavujúcich osobnosti schopné posilniť integritu súdnictva a jeho dôveryhodnosť. V podstate rovnaké dôvody sú základom pre v článku 141a ods. 3 písm. d).“
Cieľom zriadenia súdnej rady bolo okrem iného vytvoriť orgán reprezentujúci súdnumoc, ktorý by sa spolupodieľal na kreovaní súdnej moci, ktorej kreovanie bolo dovtedyv rukách ostatných dvoch zložiek moci. Podľa názoru vlády nebolo cieľom tejto ústavnejúpravy eliminovať ingerenciu ostatných mocí do kreovania súdnych orgánov, ale lenobmedzenie miery ingerencie v prospech ďalšieho ústavného orgánu, ktorý by zohľadňovalpopri politických aspektoch aj aspekty odborné.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa poukazujúcou na čl. 41 ods. 1 a 2 písm. c)charty vláda uviedla, že prioritne sa uvedené ustanovenia vzťahujú na inštitúcie, orgány,úrady a agentúry Európskej únie vo vzťahu k občanom členských štátov Európskej úniea ona je orgánom výkonnej moci Slovenskej republiky, ktorej postavenie je upravenév šiestej hlave ústavy. Na podporu uvedenej argumentácie navyše poukázala na záveryústavného súdu vyslovené v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 62/2011 z 8. februára 2011, ktorýmzamietol sťažnosť sťažovateľa (sudcu) proti rozhodnutiu prezidenta Slovenskej republikypodľa čl. 147 ods. 2 písm. a) ústavy a v rámci ktorého v súvislosti so sťažovateľomnamietaným porušením čl. 41 charty uviedol, že prezident Slovenskej republiky nie jeorgánom Európskej únie, ale orgánom výkonnej moci Slovenskej republiky, a preto podľaústavného súdu nebolo možné vysloviť záver o porušení uvedeného základného práva podľatohto článku charty.
V tejto súvislosti vláda taktiež poukázala na to, že judikáty najvyššieho súdu,na ktoré odkazuje sťažovateľ (sp. zn. 8 Sžo 12/2009 zo 17. decembra 2009,sp. zn. 8 Sžo 440/2009 z 18. marca 2010 a sp. zn. 1 Sžr 54/2013 z 19. marca 2013),sa vzťahujú na činnosť orgánov verejnej správy, a nie na činnosť ústavných orgánov, medziktoré patrí aj vláda.
Podľa vlády si sťažovateľ v tomto prípade nesprávne vykladá čl. 119 a čl. 141a ods. 5písm. f) ústavy tak, že dospel k záveru, že došlo k porušeniu ním označených právrozhodnutím vlády.
Pri rozhodovaní o návrhu kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku vznikápodľa vlády ústavnoprávny vzťah medzi vládou a súdnou radou. Neschválenie návrhukandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku vládou zakladá povinnosť súdnej radyzopakovať celý proces od začiatku, teda vykonať novú voľbu nových kandidátov a predložiťnový návrh kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku. Preto vláda nemohla porušiťsťažovateľom uvedené práva, keďže nerozhodovala o sťažovateľovi, ale o návrhupredloženom súdnou radou.
Vláda ďalej poukázala na to, že v súlade s čl. 114 ods. 1 ústavy proti nej možnovyvodiť politickú zodpovednosť za jej rozhodnutia v podobe hlasovania o vyslovenínedôvery vláde Národnou radou Slovenskej republiky.
Uznesenie vlády, ktorého prijatím vláda schvaľuje návrh kandidátov na sudcu ESĽPza Slovenskú republiku, nie je individuálnym právnym aktom s právotvornými účinkamikonštitutívnymi (ex nunc) alebo deklaratórnymi (ex tunc), ktorým orgány verejnej správyzaväzujú nimi spravované subjekty, a preto ním podľa názoru vlády nemohlo dôjsťk porušeniu označených základných práv sťažovateľa, t. j. v danom prípade nie je danáprávomoc ústavného súdu proti vláde, a preto by sťažnosť sťažovateľa mala byť ústavnýmsúdom odmietnutá.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej mu nebolo umožnené zúčastniťsa rokovania vlády a predložiť na ňom svoje argumenty, vláda poukázala predovšetkýmna to, že je kolektívnym orgánom, ktorého schôdze sú podľa § 1a prvej vety zákonač. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v zneníneskorších predpisov neverejné a účasť členov vlády na nich je povinná. Účasť ďalších osôbna schôdzi vlády upravuje rokovací poriadok vlády (uznesenie vlády č. 512 z 13. júna 2001v znení neskorších uznesení), ktorý vo svojom čl. 4 ods. 4 umožňuje k jednotlivým bodomprogramu rokovania vlády účasť na základe pozvania predsedu vlády aj predkladateľoma spolupredkladateľom materiálov, ktorí sa nezúčastňujú celého rokovania vlády, a taktiežsa rokovania vlády, spravidla na návrh predkladateľa alebo so súhlasom predsedajúcehona prerokovaní jednotlivých materiálov, môžu zúčastniť osoby, ktoré materiál vypracovalialebo sa na ňom podieľali.
Predkladateľom materiálu č. UV-6103/2015 „Návrh kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva za Slovenskú republiku“ bola súdna rada, zastúpená jejpredsedníčkou, ktorá sa na rokovaní vlády zúčastnila, avšak ako predkladateľka nevyužilasvoje procesné právo a nepožiadala predsedajúceho o účasť osôb, ktorých sa materiál týkal,na rokovaní vlády. Z tohto dôvodu predseda vlády nemal ani možnosť, aby o tejto procesnejotázke mohol akokoľvek rozhodnúť, z čoho vyplýva, že vláda postupovala v súladeso zákonom i s rokovacím poriadkom vlády.
V tejto súvislosti vláda taktiež poukázala na to, že na uvedenej schôdzi vládysa nezúčastnili ani zvyšní kandidáti, ktorí boli zapísaní v súdnou radou predloženom návrhukandidátov, a sťažovateľ navyše nie je ani osobou, ktorá materiál vypracovala alebo sana jeho vypracovaní podieľala, preto jeho pozvanie na rokovanie vlády by boloneopodstatnené. Vláda v prípade sťažovateľa postupovala štandardne, nediskriminovalaho ani vo vzťahu k jeho súčasným spolukandidátom, ako ani vo vzťahu k predchádzajúcimkandidátom. Podľa § 27g ods. 5 prvej vety zákona o súdnej rade je vecou súdnej rady,či umožní kandidátovi na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republikuv medzinárodných súdnych orgánoch, vyjadriť sa na tzv. „hearingu“ alebo nie, ale vládetakáto povinnosť zákonom uložená nebola.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa neodôvodnenia uzneseniaz 11. februára 2015 vláda uviedla, že spravidla v zbore rozhoduje formou uznesenia, ktorésa neodôvodňuje, pretože vo svojej podstate nejde o externý akt riadenia, ktorému súpriznané právotvorné účinky, tak ako to je pri individuálnych právnych aktoch, ktorépôsobia externe od orgánu verejnej moci k jeho adresátovi, ktorý sa spravidlanachádza mimo verejnej moci. Vláda ďalej poukázala na to, že vo vzťahu k materiálu č. UV-6103/2015 „Návrh kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva za Slovenskú republiku“ neprijala uznesenie, a preto ani nemala čo odôvodňovať a zaslať sťažovateľovi.
V súvislosti s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého za odôvodnenie uzneseniaz 11. februára 2015 považuje výrok ministra spravodlivosti, vláda uviedla, že ministerspravodlivosti týmto výrokom ako jeden z členov vlády odpovedal na otázku novinárova vyjadril svoj subjektívny názor, z ktorého možno nanajvýš nepriamo usudzovať, akohlasoval, avšak nemožno z neho vôbec vyvodiť záver o hlasovaní ďalších členov vlády.Napokon vláda poukázala na skutočnosť, že jej rokovania sú neverejné a jej povinnosťouje informovať len o výsledku rokovania, avšak nie o jeho priebehu, t. j. pomere hlasovčlenov vlády, ktorým bol predložený materiál schválený alebo neschválený, resp. akohlasovali jednotliví členovia vlády. Z uvedených dôvodov považuje vláda túto argumentáciusťažovateľa za právne irelevantnú. Vláda poznamenala, že v tomto prípade návrhna kandidátov neschválila, pretože sa všetci jej členovia zdržali hlasovania.
Podľa vlády sa ňou uvedené dôvody vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcejsa absencie odôvodnenia vzťahujú aj na jeho argumentáciu týkajúcu sa doručenia„rozhodnutia“ vlády. V tejto súvislosti vláda navyše poukázala na to, že ani jednoz uznesení, ktorým vláda rozhodovala o návrhoch kandidátov na sudcu ESĽP, neboloodôvodnené a doručené niektorému z kandidátov a ani jeden z kandidátov sa nezúčastnilrokovania vlády.
Z uvedeného podľa vlády vyplýva, že vláda postupovala v súlade so zákonom,rokovacím poriadkom vlády a neodchýlila sa od svojho spôsobu rozhodovania o návrhukandidátov v porovnaní s minulosťou, a samotná skutočnosť, že neschválila návrhna kandidátov, nie je porušením princípu legitímneho očakávania.
Sťažovateľ svoju argumentáciu týkajúcu sa porušenia princípu legitímnehoočakávania opiera o tvrdenie, že v doterajšej praxi vláda jej predložený návrh kandidátovvždy schválila. Legitímne očakávanie podľa vlády spočíva v tom, že pokiaľ sú splnenéprávnymi predpismi ustanovené podmienky (teda, že navrhnutý kandidát bude zvolenýsúdnou radou a že spĺňa ďalšie zákonom ustanovené podmienky), vláda si splní svojupovinnosť zaoberať sa návrhom kandidátov, avšak nemožno ho vztiahnuť aj na samotnývýsledok rokovania. Vláda sa návrhom na kandidátov zaoberala na svojom zasadnutí11. februára 2015.
Podľa názoru vlády v danom prípade ide o ústavnoprávny vzťah medzi dvomaústavnými orgánmi vládou a súdnou radou. Neschválenie návrhu kandidátov vládou zakladápovinnosť pre súdnu radu uskutočniť nové voľby a navrhnúť vláde novú trojicu kandidátovna sudcu ESĽP za Slovenskú republiku, pričom subjektom tohto vzťahu nie sú samotníkandidáti.
Na základe uvedeného vláda ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález, ktorýmvysloví, že svojím rozhodnutím z 11. februára 2015 neporušila základné právo sťažovateľana dobrú správu verejných vecí a základné právo mať za rovnakých podmienok prístupk voleným funkciám, a taktiež aby nebolo vydané uznesenie, ktorým by súdnej rade uložilpovinnosť zdržať sa volieb kandidátov vyhlásených na 13. apríl 2015 až do rozhodnutiavo veci samej.
Sťažovateľ sa k stanovisku vlády vyjadril podaním zo 7. apríla 2015, v ktoromvo vzťahu k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy a argumentácii vlády o jej právomocina neschválenie návrhu kandidátov vyvodenej výkladom z čl. 119 ústavy a ďalšíchustanovení ústavy a dohovoru uviedol, že ústavu nemožno dopĺňať výkladom a právomocnemožno vyvodzovať z výkladu, resp. nepriamo, pretože je to v príkrom rozpores princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy).
Podľa sťažovateľa je úplne vylúčené, aby právomoc vlády bola začlenená do druhéhooddielu siedmej hlavy ústavy označenej Súdna moc, t. j. čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy.
Sťažovateľ poukázal na to, že podľa čl. 21 ods. 2 dohovoru sudca ESĽP zasadáv tomto súdnom orgáne ako súkromná osoba, a preto podľa neho predloženie kandidátana sudcu nemôže byť zásadná otázka zahraničnej politiky a vnútornej už vôbec nie.
Sťažovateľ taktiež poukázal v tejto súvislosti na nález ústavného súdusp. zn. PL. ÚS 1/96 z 21. novembra 1996, v ktorom tento ústavný súd vymedzil pojem„zásadné opatrenia“, hoci len vo vzťahu k čl. 119 písm. d) ústavy, a podal výklad, z ktoréhovyplýva aj záver, že zásadným opatrením v domácej a zahraničnej politike môže byť lentaké opatrenie, ktoré má mimoriadny význam pre zahraničnú alebo domácu politikuSlovenskej republiky z hľadiska jej dlhodobého rozvoja a vývoja. Podľa sťažovateľa saza také opatrenie nedá považovať predloženie návrhu kandidátov.
V súvislosti s argumentáciou vlády, že pri predkladaní návrhu kandidátov ideo zásadnú otázku zahraničnej politiky, sťažovateľ poukázal rovnako ako vo svojej sťažnostina rezolúciu Výboru ministrov Rady Európy CM/Res (2010)26 z 10. novembra 2010,ktorou bol zriadený Poradný výbor zložený zo siedmich významných právnikov, ktorémuby mala vláda návrh kandidátov predložiť pred jeho predložením parlamentnémuzhromaždeniu, a v prípade, ak ju tento Poradný výbor neodmietne pre nesplneniepredpokladov ustanovených v čl. 21 ods. 1 dohovoru, oboznámi s tým vládu, a tá môženávrh kandidátov predložiť parlamentnému zhromaždeniu.
Podľa sťažovateľa za návrh kandidátov zodpovedá vnútroštátne súdna radaa medzinárodne orgány zriadené parlamentným zhromaždením a podľa smerníc Výboruministrov Rady Európy by sa podľa neho vláda mohla odchýliť od návrhu kandidátovpredloženého súdnou radou výlučne na základe toho, že kandidáti nespĺňali kritériá, ktoréboli základom na ich výber súdnou radou a vyplývajú z platného práva (§ 27g zákonao súdnej rade a čl. 21 dohovoru). Takéto odchýlenie by podľa sťažovateľa prichádzalodo úvahy len vtedy, ak by vláda vôbec mala kompetenciu odmietať návrh kandidátov, ktorúpodľa neho zjavne nemá. Z argumentov vlády podľa sťažovateľa vyplýva potvrdenie, že nietžiadneho výslovného ústavného ani zákonného podkladu na jej právomoc ne/schvaľovaťnávrh kandidátov.
K námietke vlády, podľa ktorej vláda nemôže byť porušovateľom základných práv,sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012,v ktorom bola sťažnosť podaná fyzickou osobou proti uzneseniu vlády, ktorým ju vládaodvolala z verejnej funkcie, v rámci odôvodnenia ktorého ústavný súd konštatoval:„Sumarizujúc doteraz uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenievlády, ktoré patrí do skupiny individuálnych právnych aktov, nielenže trpí vadou nedostatkudôvodov odvolania sťažovateľa, ale neobsahuje ani odkaz na príslušné ustanovenie zákonaidentifikujúce dôvod odvolania sťažovateľa napriek právnej relevancii jeho externýchúčinkov (pritom dôvod neobsahoval ani prípis predsedníčky vlády), čo je z hľadiskapožiadaviek na ochranu verejných subjektívnych práv sťažovateľa z ústavného hľadiskaneakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd preto dospel k záveru, že vláda namietanýmuznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušila základné právosťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (bod 1výroku tohto nálezu).“ Ďalej ústavný súd uviedol: „Sťažovateľ sa domáha aj vysloveniaporušenia svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b)ústavy a podľa čl. 21 ods. 1 a 4 a čl. 26 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 14 dohovoru.Ústavný súd konštatuje, tak ako už viackrát zdôraznil, že ochranu ústavnosti je nutné spájaťs minimalizáciou zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci (IV. ÚS 197/2010,I. ÚS 43/2011). V posudzovanom prípade preto nepovažoval za nevyhnutné zaujímaťmeritórne stanovisko k namietanému porušeniu označených práv podľa ústavy, listinya dohovoru, a to aj predovšetkým z toho dôvodu, že úloha zabezpečiť ich ochranu patríprimárne vláde, ktorá sa s ňou bude môcť opätovne vysporiadať po vrátení veci na ďalšiekonanie.“
Sťažovateľ poukázal na to, že z uvedeného je zrejmé, že vláda aj vo veci vedenejústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 478/2011 rozhodovala o návrhu príslušného ministraa napriek tomu ústavný súd uznal, že došlo k porušeniu práv osoby, ktorej sa návrh týkal.
K argumentácii vlády týkajúcej sa nevypočutia sťažovateľa, absencie odôvodneniauznesenia z 11. februára 2015 a jeho nedoručenia sťažovateľ poukázal taktiež na záveryz časti odôvodnenia nálezu sp. zn. IV. ÚS 478/2011, v ktorom ústavný súd uviedol:„V posudzovanom prípade teda podľa názoru ústavného súdu nepostačovalo lenprijať uznesenie vlády na základe materiálu predloženého niektorým členom vlády, ktoréhoobsahom sú/boli dôvody na odvolanie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, bez toho,aby jeho prijatiu predchádzal postup, v rámci ktorého mal byť sťažovateľ informovanýo dôvodoch svojho odvolania z funkcie a mal mať možnosť sa k týmto dôvodom vyjadriťnajneskôr na rokovaní vlády, na ktoré mal byť prizvaný. Zároveň mali byť konkrétne dôvodyodvolania sťažovateľa z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne premietnuté doobsahu namietaného uznesenia vlády, a to aj vzhľadom na konštitutívne účinkynamietaného uznesenia vlády a jeho pracovnoprávne dôsledky na sťažovateľa (zánikverejnej funkcie a skončenie pracovného pomeru v Sociálnej poisťovni).“
Okrem uvedeného sťažovateľ považoval za potrebné uviesť, že návrh kandidátov bolvládou neschválený, pričom neschválenie je rozhodnutím, čo podľa neho vyplýva priamoz čl. 9 ods. 4 a 5 rokovacieho poriadku vlády, v ktorom sa uvádza, že na prijatie uzneseniaalebo iného rozhodnutia vlády je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členovvlády (odsek 4). Rokovací poriadok teda rozlišuje uznesenie a iné rozhodnutie, pričom inýmrozhodnutím je aj neschválenie predloženého materiálu. Podľa sťažovateľa iný výklad nie jemožný, pretože inak by k neschváleniu návrhu kandidátov vládou nebolo došlo.
Vo vzťahu k argumentácii vlády týkajúcej sa odôvodnenia uznesenia z 11. februára20015 výrokom ministra spravodlivosti sťažovateľ uviedol, že minister spravodlivosti akočlen vlády otvoril diskusiu o návrhu kandidátov predloženom súdnou radou a po jehoargumentoch došlo k jeho neschváleniu.
Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že „v prostredí európskej právnej kultúry sa považovalo za právny akt, ktorý je preskúmateľný súdom aj nepublikované stanovisko hovorcu Komisie, oznámené len tlačovým agentúram a týkajúce sa právomoci Komisie podľa nariadenia 4064/89. Preskúmaniu tohto stanoviska nebránilo to, že nebolo adresované určitej osobe a bolo vydané len ústne. Na preskúmanie vplýval predovšetkým obsah tohto vyhlásenia a nesporne právne účinky týkajúce sa kompetenčnej otázky Komisie (Rozsudok Société Anonyme à Participation Ouvrière Compagnie Nationale Air France, T-3/93, ECLI:EU:T: 1994:36, body 58 až 84).“.
Na základe takého prístupu súdnych inštitúcií Európskej únie sa sťažovateľdomnieva, že v členskom štáte Európskej únie by ústne odôvodnenie rozhodnutia vlády,ktoré člen vlády adresoval médiám, malo postačovať ako dôvody tohto rozhodnutia, ktoré satak stali súčasťou napadnutého uznesenia vlády.
V tejto súvislosti sťažovateľ navyše poukázal na závery uvedené v odôvodnení nálezuústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 478/2011: „Podľa názoru ústavného súdu má totorozhodnutie v danom prípade povahu individuálneho právneho aktu. Vláda nemá špeciálnezákonom ustanovené procesné pravidlá na realizáciu tejto svojej právomoci,t. j. na rozhodovanie o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch fyzickýchosôb (teda procesné pravidlá na rozhodovanie o ich subjektívnych právach). Rovnakoneexistuje žiadny právny predpis, ktorý by explicitne formuloval náležitosti takéhotorozhodnutia vlády. Podľa názoru ústavného súdu však vláda musí aj napriek absenciiprocesných pravidiel explicitne sa vzťahujúcich na jej postup v takýchto a obdobnýchprípadoch a absencii formálnoprávnych náležitosti takéhoto rozhodnutia pri uplatňovanísvojej zákonom ustanovenej právomoci rešpektovať minimálny štandard procesných práv,ktorý je priamo vyvoditeľný z ústavy (čl. 46 ods. 1).
K tomuto minimálnemu štandardu procesných práv podľa názoru ústavného súdupredovšetkým patrí
- povinnosť príslušného orgánu verejnej správy, resp. verejnej moci (v posudzovanomprípade vlády) oboznámiť dotknutú osobu s dôvodmi, pre ktoré má byť odvolaná z verejnejfunkcie,
- povinnosť príslušného orgánu verejnej správy (moci) poskytnúť dotknutej osobemožnosť, aby sa vyjadrila k dôvodom, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie.“
Uvedené závery ústavného súdu podľa sťažovateľa v celom rozsahu platia ajna uznesenie z 11. februára 2015.
Vo vzťahu k argumentácii vlády, podľa ktorej princíp legitímneho očakávanianemožno vztiahnuť aj na výsledok rozhodovania vlády, sťažovateľ uviedol:
„Tomuto argumentu sa nedá rozumieť. Veď práve prvé, v histórii Slovenskej republiky, neschválenie zoznamu kandidátov, bez jeho predloženia Poradnému panelu výboru PZ RE je porušením princípu legitímneho očakávania z dôvodov, ktoré som už uviedol v sťažnosti. Legitímne očakávanie a legitímnu dôveru zakladajú totiž nielen konkrétne rozhodnutia orgánu verejnej moci, ale aj jeho politické rozhodnutia a ustálená aplikačná prax. K tomu však vo vyjadrení vlády niet ani zmienky.
Podľa vlády na rešpektovanie tohto princípu, ktorý má svoje hlboké korene v princípe právneho štátu postačuje, že sa návrhom Súdnej rady zaoberala a neschválila ho. Preto, podľa vlády, vzniká Súdnej rade povinnosť vykonať novú voľbu.
Na tomto mieste sa treba pristaviť. Na vznik takej povinnosti Súdnej rady musí existovať právny základ. Aký právny základ je v tomto prípade, ak vláda jedným dychom tvrdí, že vo veci nerozhodla a preto nebolo čo odôvodňovať? Po ďalšie, Súdna rada by mala vedieť, prečo musí zopakovať proces voľby a podľa všetkého a tvrdenia vlády Súdna rada koná svojvoľne. Nemá rozhodnutie vlády, nevie jeho dôvody a napriek tomu koná voľby. To zakladá dôvod na napadnutie volieb pre ich protiústavnosť a nezákonnosť a len potvrdzuje, že zoznam kandidátov, na ktorom som aj ja, je stále platný a povinnosť vlády predložiť ho Poradnému panelu výboru PZ RE stále trvá.“
V závere svojho podania sťažovateľ uviedol, že argumenty obsiahnuté vo vyjadrenívlády nie sú podľa neho akceptovateľné, sú v rozpore s ústavou, dohovorom, ako aj nálezomústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 478/2011, a taktiež že vláda k viacerým jeho závažnýmargumentom vôbec nezaujala názor, a tak sa dá podľa neho povedať, že ich nenamieta, hociide o vážne dôvody svedčiace o porušení jeho základných práv.
Na základe uvedeného sťažovateľ uviedol, že rozširuje svoj návrh, a ústavnému súdunavrhol, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol aj týmto výrokom:„Rozhodnutím Vlády Slovenskej republiky zo dňa 11. februára 2015, číslo 146/2015 (č. m. UV-6103/2015), ktorým vláda neschválila návrhy kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ vláda porušila základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“
Ústavnému súdu bolo doručené 14. apríla 2015 podanie sťažovateľa, v ktoromuviedol:
„Na 29. zasadnutí Súdnej rady Slovenskej republiky... boli zvolení traja kandidáti na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva (materiál č. 68/2015) ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛....
Ústavný súd doposiaľ nerozhodol o mojom návrhu na dočasné opatrenie, ktorý je súčasťou sťažnosti...
Z dôvodov, ktoré sú uvedené v mojej sťažnosti a stanovisku, ktoré som už doručil ústavnému súdu do spisu Rvp 2963/2015 a na základe toho, že ústavný súd do voľby uvedených kandidátov nerozhodol o mojom návrhu na dočasné opatrenie vo vzťahu k súdnej rade,
1) beriem späť návrh na dočasné opatrenie uvedené pod IX. sťažnosti späť a
2) navrhujem, aby ústavný súd rozhodol, na základe skutočností uvedených v tomto podaní, dočasným opatrením takto:
Prijíma sťažnosť na ďalšie konanie a po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal toto uznesenie
ukladá Vláde Slovenskej republiky, aby sa zdržala prerokovania a schvaľovania zoznamu kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ktorí boli zvolení na 29. zasadnutí Súdnej rady Slovenskej republiky konanom 13. apríla 2015 a jeho predloženie na ďalší postup Sekretariátu Poradného panelu expertov ku kandidátom na post sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva až do rozhodnutia vo veci samej.“
Podaním zo 17. mája 2015 doručeným ústavnému súdu 26. mája 2015 sťažovateľústavnému súdu oznámil:
„Svoju sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 2963/2015 beriem podmienečne späť, s tým, že účinky tohto procesného úkonu nastávajú deň po dni, keď vláda Slovenskej republiky predloží, po mojej úspešnej voľbe za kandidáta na sudcu Všeobecného súdu Európskej únie Súdnou radou Slovenskej republiky, moju kandidatúru príslušnej inštitúcii Európskej únii na ďalší postup.
Ak sa odkladacia podmienka tohto procesného úkonu nesplní, naďalej trvám v celom rozsahu na sťažnosti.“
Podaním z 1. júna 2015 doručeným ústavnému súdu 2. júna 2015 sťažovateľústavnému súdu oznámil, že „naďalej trvám na sťažnosti podanej v tejto veci, pretože podmienka, na ktorú som viazal jej späťvzatie podaním zo dňa 17. mája 2015 sa nesplnila“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 108 ústavy je vláda vrcholným orgánom výkonnej moci.
Podľa čl. 119 písm. i) ústavy vláda rozhoduje v zbore o zásadných otázkachvnútornej a zahraničnej politiky.
Podľa čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy účinného od 1. júla 2007 do pôsobnosti súdnejrady patrí predkladať vláde návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiťza Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch.
Podľa čl. 22 ods. 1 dohovoru sudcov ESĽP volí parlamentné zhromaždenie za každúVysokú zmluvnú stranu väčšinou odovzdaných hlasov zo zoznamu troch kandidátovnavrhnutých Vysokou zmluvnou stranou.
Podľa čl. 21 ods. 1 dohovoru sudcovia musia mať vysoký morálny charakter a musiaspĺňať podmienky na výkon vysokých súdnych funkcií alebo byť uznávanými právnikmi.
Podľa § 27g ods. 1 zákona o súdnej rade návrh na voľbu kandidáta na sudcu, ktorý bymal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, môže súdnej radepodať
a) člen súdnej rady,
b) minister spravodlivosti Slovenskej republiky,
c) stavovská organizácia sudcov,
d) iná stavovská právnická organizácia.
Podľa § 27g ods. 2 zákona o súdnej rade za kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiťza Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, možno navrhnúť občana,ktorý a) získal právnické vzdelanie absolvovaním magisterského štúdia na právnickejfakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný alebo nostrifikovaný doklado získaní právnického vzdelania absolvovaním štúdia rovnakej úrovne na vysokej školev zahraničí,
b) je bezúhonný, preukázateľne je významnou osobnosťou v odbore práva a jehomorálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať,
c) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,
d) má plnú spôsobilosť na právne úkony a je zdravotne spôsobilý na výkon funkciesudcu,
e) zložil odbornú justičnú skúšku, prokurátorskú skúšku, advokátsku skúšku alebonotársku skúšku a aspoň päť rokov vykonával právnickú prax.
Podľa § 27g ods. 4 zákona o súdnej rade pri voľbe kandidáta na sudcu, ktorý by malpôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodnom súdnom orgáne, sa primerane použijúustanovenia § 6 ods. 7, § 27a ods. 3 a § 27b až 27e.
Podľa § 27g ods. 5 zákona o súdnej rade pri návrhoch podľa § 27g ods. 1 a 2 môžesúdna rada kandidátov vypočuť, a to pred svojím rozhodnutím. Návrh je schválený, ak zaňv tajnom hlasovaní hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých členov súdnej rady.Na opakované a nové hlasovanie o návrhoch sa primerane použijú ustanovenia § 27c ods. 3a § 27d.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv napadnutýmuznesením vlády z 11. februára 2015, ktorým neschválila návrh zoznamu kandidátovna funkciu sudcu ESĽP predložený súdnou radou, a argumentuje predovšetkým absencioukompetencie vlády schvaľovať návrh kandidátov na medzinárodný súdny orgán, v dôsledkučoho mala neschválením návrhu kandidátov prekročiť svoje ústavné a zákonné kompetencie.Takýto postup vlády je podľa sťažovateľa neústavným zásahom výkonnej moci dokompetencie súdnej rady. Vláda neodôvodnila neschválenie návrhu inak než jehonevyváženosťou, pokiaľ ide o kompetentnosť jednotlivých kandidátov. Podľa sťažovateľavšak „nie je... pravda, že kandidátka musí byť vyvážená tak, že obsahuje kandidátov, ktorí sú, z hľadiska ustanovených kritérií vzťahujúcich sa na odbornosť a predchádzajúcu prax, približne rovnocenní. Toto kritérium je vymyslené a nemá žiadnu oporu v Dohovore a v citovaných dokumentoch PZ Rady Európy.“. Rozhodovanie a postup vlády boli pretoarbitrárne a navyše v rozpore s princípom legitímneho očakávania a legitímnej dôverysťažovateľa „vzťahujúcich sa na postupy a rozhodovanie vlády“. Vláda navyše sťažovateľanevypočula a jej postup a rozhodovanie vo vzťahu k jeho osobe predstavovali priamudiskrimináciu.
Podstata sťažnosti nastoľuje otázky významné najmä z hľadiska základného právaobčanov mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám (čl. 30ods. 4 ústavy). Vo vzťahu k obsahu tohto základného práva už ústavný súd v rámci svojejjudikatúry uviedol, že jeho súčasťou je, aby orgány verejnej moci majúce právnu povinnosťspolupôsobiť pri uchádzaní sa o verejnú funkciu a pri ustanovovaní do takejto funkcie sitieto povinnosti plnili, a tak zaručili možnosť prístupu k voleným a iným verejnýmfunkciám. Ak tieto orgány porušia svoje povinnosti, a tak sťažia, uľahčia alebo znemožniauchádzanie sa o funkciu alebo ustanovenie do funkcie niektorého uchádzača, porušia týmjeho základné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy (mutatis mutandis III. ÚS 75/01).
Obsahom tohto základného práva je prístup k volenej a inej verejnej funkciia možnosť nediskriminačného uchádzania sa o takú funkciu. Článok 30 ods. 4 ústavy všaknezaručuje právo verejnú funkciu dostať, ale iba právo na prístup k nej, t. j. právo uchádzaťsa o verejnú funkciu za rovnakých podmienok, aké majú vytvorené iní uchádzači (mutatismutandis IV. ÚS 299/2011).
Ústavný súd taktiež vyslovil, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnycha faktických garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je nauplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie predorgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konanídostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základných práva slobôd, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky uplatňovania a ochranyzákladných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavnépožiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konanív jednotlivých prípadoch predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takétokonania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonomvytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súdv tomto smere osobitne pripomína objektivitu postupu orgánu verejnej moci. Lenobjektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa (mutatis mutandisII. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).
Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,ktorý ustanoví zákon, ktorý je vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje v súlade s princípomprávneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy) všetky orgány verejnej moci pri akejkoľvekich činnosti a zvlášť vtedy, ak sa výkon ich kompetencií týka základných práv a slobôdfyzických osôb alebo právnických osôb.
Uvedený príkaz sa vzťahuje aj na výkon ústavných a zákonných právomocí vlády.Ústavný súd preto skúmal, či ho vláda pri rozhodovaní o návrhu kandidátov na sudcovESĽP predloženého súdnou radou rešpektovala v miere, ktorá je z ústavného hľadiskaakceptovateľná a udržateľná, a či teda garantovala právo sťažovateľa na prístup k verejnejfunkcii za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.
Prijatím ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. bol okrem iných zmien do ústavy vloženýčl. 141a, ktorým bolo do pôsobnosti súdnej rady zverené predkladať vláde návrhykandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodnýchsúdnych orgánoch [v súčasnosti ide o čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy]. Zo samotnejformulácie „predkladať vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov“ použitej včl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy možno vyvodiť, že ústavodarca počíta s úlohou vládyv procese výberu kandidátov.
Podľa čl. 22 ods. 1 dohovoru sudcov ESĽP volí parlamentné zhromaždenie za každúVysokú zmluvnú stranu väčšinou odovzdaných hlasov zo zoznamu troch kandidátovnavrhnutých Vysokou zmluvnou stranou.
Vysokou zmluvnou stranou podľa dohovoru sa rozumie Slovenská republika,zastúpená vládou Slovenskej republiky, ktorá je zodpovedná za predloženie návrhuzoznamu kandidátov na sudcu ESĽP parlamentnému zhromaždeniu.
Ústava zveruje v čl. 119 písm. i) vláde právomoc rozhodovať o zásadných otázkachvnútornej a zahraničnej politiky.
Vzhľadom na stupeň právnej regulácie medzinárodných vzťahov a význammedzinárodných súdnych orgánov vrátane ESĽP, ktorého rozhodnutia nielen zakladajúmedzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch,ale vzhľadom na ich precedenčný charakter môžu zásadným spôsobom ovplyvňovaťvnútroštátnu administratívnu a súdnu prax, a dokonca aj zákonodarstvo a vývoj právnehoporiadku, možno nomináciu kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskúrepubliku v medzinárodných súdnych orgánoch, jednoznačne zahrnúť medzi zásadné otázkyvnútornej a zahraničnej politiky, a to aj pri zohľadnení jej špecifickej povahy spočívajúcejvo výraznej limitácii jej politického aspektu existujúcou právnou reguláciou reflektujúcousúdny charakter medzinárodných súdnych orgánov a z toho vyplývajúcu požiadavku ichnezávislého a nestranného rozhodovania.
Z uvedených dôvodov vláda disponuje právomocou schvaľovať zoznam kandidátov,ktorý má byť Slovenskou republikou predložený Poradnému výboru ku kandidátom prevoľby sudcu ESĽP a v prípade jeho súhlasného stanoviska následne parlamentnémuzhromaždeniu. Vyplýva to z ustanovení čl. 119 písm. i) ústavy v spojení s čl. 141a ods. 5písm. f) ústavy.
Relevantnú úlohu vlády v procese výberu kandidátov na sudcov ESĽP uznávajúnapokon aj príslušné dokumenty Rady Európy vrátane smernice Výboru ministrov RadyEurópy týkajúcej sa výberu kandidátov na miesto sudcu na ESĽP, resp. výkladovéhomemoranda k tejto smernici (The final decision will be a matter for the government, as theState’s representative in international affairs, which thus retains the possibility of departingfrom the selection body’s proposal. In Guidelines of the Committee of Ministers on theselection of candidates for the post of judge at the European Court of Human Rights –Explanatory Memorandum; dostupné na internete:
<https://wcd.coe.int/ViewDoc.jsp?Ref=CM(2012)40&Language=lanEnglish&Ver=addfinal&Site=COE&BackColorInternet=DBDCF2&BackColorIntranet=FDC864&BackColorLogged=FDC864)>.
V porovnaní s inými otázkami vnútornej a zahraničnej politiky spadajúcimido pôsobnosti čl. 119 písm. i) ústavy je však rozsah úvahy vlády v danom prípade značneobmedzený.
Súdny charakter medzinárodných súdnych orgánov a s tým súvisiaca požiadavka ichnezávislého a nestranného rozhodovania sú v prípade obsadzovania postov sudcov ESĽPreflektované v ustanoveniach čl. 21 dohovoru, v zmysle ktorého musia mať sudcovia vysokýmorálny charakter a musia spĺňať podmienky na výkon vysokých súdnych funkcií alebo byťuznávanými právnikmi (odsek 1), v súde zasadajú ako súkromné osoby (odsek 2) a počassvojho funkčného obdobia nemôžu vykonávať činnosť nezlučiteľnú s ich nezávislosťou,nestrannosťou alebo s požiadavkami súvisiacimi so stálym výkonom ich funkcie (odsek 3).
Záväzné požiadavky vyplývajúce z dohovoru limitujú politický aspekt rozhodovaniavlády v záujme spravodlivého, transparentného a nestranného výberu, v rámci ktorého budúuplatnené odborné kritériá.
Ústavodarca tieto skutočnosti zohľadnil tým, že samotný výber kandidátov zverildo pôsobnosti súdnej rady [čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy], ktorá na základe právnej úpravyobsiahnutej v § 27g zákona o súdnej rade a kritérií vyplývajúcich z čl. 21 dohovoru(podrobne interpretovaného vo viacerých dokumentoch Rady Európy) zodpovedáza predloženie konkrétnych personálnych návrhov vláde. Vláda teda nemôže sama vyberaťkonkrétnych kandidátov, ale je obmedzená návrhom súdnej rady (the body responsible forrecommending candidates – the selection body).
Z právnej úpravy však nevyplýva povinnosť vlády predložiť návrh súdnej radyautomaticky bez vlastného posúdenia Poradnému výboru. Interpretácia sťažovateľa, podľaktorej je vláda v danej fáze výberu kandidátov iba „poštárom“, popiera reálny mocenský –rozhodovací charakter právomoci vlády vyplývajúcej z čl. 119 písm. i) ústavy. Vláda musímať pri realizácii svojej mocenskej právomoci v prípadoch, pokiaľ nesie za svojerozhodnutie aj politickú zodpovednosť, určitý priestor na úvahu a rozhodnutie.
Na vnútroštátnej (národnej) úrovni je práve vláda orgánom, ktorý má právomoc prijaťfinálne rozhodnutie (the final decision-maker), t. j. schváliť alebo neschváliť návrhpredkladaný podľa čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy súdnou radou.
Na uvedenom závere nič nemení ani zriadenie Poradného výboru odborníkovna kandidátov na zvolenie za sudcu ESĽP, keďže mandát tohto orgánu nenahrádzarozhodovacie právomoci vnútroštátnych orgánov. Poradný výbor sa vyjadruje iba k osobám,ktoré štát ako zmluvná strana dohovoru zamýšľa navrhnúť parlamentnému zhromaždeniuako kandidátov na sudcov ESĽP.
Vzhľadom na tieto dôvody nemohla samotná skutočnosť, že vláda na svojomzasadnutí 11. februára 2015 neschválila návrh zoznamu kandidátov na funkciu sudcu ESĽPpredložený súdnou radou, predstavovať porušenie základných práv sťažovateľa alebo ďalšíchustanovení ústavy, ktoré vo svojej sťažnosti označil. Takýto postup vlády nepredstavuje anineústavný zásah výkonnej moci do kompetencií súdnej rady.
Rozhodovanie vlády sa však týkalo základného práva mať za rovnakých podmienokprístup k voleným a iným verejným funkciám uplatňovaného uchádzačmi o kandidatúruna post sudcu ESĽP, v dôsledku čoho bolo potrebné posúdiť aj ďalšiu argumentáciusťažovateľa obsiahnutú v sťažnosti namietajúcu arbitrárnosť rozhodnutia vládya diskriminačný prístup vo vzťahu k sťažovateľovi.
V tejto súvislosti považuje ústavný súd za dôležité uviesť, že sťažovateľ voľbouv súdnej rade nenadobudol postavenie kandidáta na post sudcu ESĽP. Podľa čl. 141a ods. 5písm. f) ústavy súdna rada predkladá vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátovna sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnychorgánoch. Uchádzač navrhovaný súdnou radou nadobúda postavenie kandidáta ažna základe rozhodnutia vlády, ktorým ako orgán oprávnený a povinný prijať finálnerozhodnutie [čl. 119 písm. i) ústavy] schváli návrh predložený súdnou radou.
Z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť nepredložením údajov o sťažovateľovina posúdenie Poradnému výboru ani k porušeniu rezolúcie Výboru ministrov Rady EurópyCM/Res (2010)26 z 10. novembra 2010. Sťažovateľ totiž nenadobudol právny statuskandidáta, ktorého Slovenská republika ako zmluvná strana dohovoru zamýšľa predložiťparlamentnému zhromaždeniu na voľbu sudcu ESĽP.
Status sťažovateľa je dôležitý aj v súvislosti s jeho odvolávaním sa na rozhodnutieústavného súdu z 21. júna 2012 vo veci sp. zn. IV. ÚS 478/2011. V označenom prípade išloo uznesenie vlády, ktorým odvolala fyzickú osobu z verejnej funkcie, ktorú už pred tým tátoosoba riadne nadobudla a vykonávala. Rozhodnutie vlády tak zasiahlo do právnehopostavenia dotknutej osoby, pričom odvolanie z verejnej funkcie malo aj pracovnoprávnedôsledky v podobe skončenia pracovného pomeru.
V aktuálne posudzovanom prípade však sťažovateľ verejnú funkciu nenadobudola nesplnil ani všetky právom stanovené podmienky na nadobudnutie postavenia kandidátanavrhovaného Slovenskou republikou na post sudcu ESĽP. Tento kontext je dôležitý priposudzovaní postupu a rozhodovania vlády z hľadiska požiadaviek vyplývajúcichzo základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejnýmfunkciám (čl. 30 ods. 4 ústavy) a základného práva na inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1ústavy).
Ako už bolo uvedené, obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy jeprístup k volenej a inej verejnej funkcii a možnosť nediskriminačného uchádzania sa o takúfunkciu. Článok 30 ods. 4 ústavy však nezaručuje právo verejnú funkciu dostať, ale ibaprávo na prístup k nej, t. j. právo uchádzať sa o verejnú funkciu za rovnakých podmienok,aké majú vytvorené iní uchádzači.
Obsahom tohto práva nie je právny nárok na získanie uvedenej funkcie, lebo tentovzniká až vtedy, keď uchádzač splnil v procese prístupu všetky predpísané podmienky(mutatis mutandis III. ÚS 79/04).
Medzi sťažovateľom a vládou nebola sporná skutočnosť, že vláda aj v minulostirozhodovala o schválení návrhu zoznamu kandidátov na sudcov ESĽP predkladanýchsúdnou radou. Sťažovateľ však namieta, že vláda tieto návrhy v minulosti schvaľovala „bez akejkoľvek intervencie“. Vláda na túto námietku reaguje tým, že vzhľadomna neakceptovanie predchádzajúcich dvoch kandidátok týkajúcich sa aktuálnej voľby sudcu,ktorý má byť zvolený zo zoznamu kandidátov predloženého Slovenskou republikou,sa rozhodla „aktívnejšie pristupovať pri využívaní svojho oprávnenia schváliť prípadne neschváliť návrh kandidátov na sudcu ESĽP za Slovenskú republiku než tomu bolo v minulosti tak, aby predišla ďalšiemu možnému odmietnutiu ňou schváleného zoznamu kandidátov Parlamentným zhromaždením Rady Európy“.
Je objektívnou skutočnosťou, že vláda bola konfrontovaná so situáciou, keď ňouschválený zoznam kandidátov na voľbu sudcu ESĽP za Slovenskú republiku nebolopakovane (dvakrát) parlamentným zhromaždením, resp. jeho príslušnými orgánmiakceptovaný. Vzhľadom na právomoc a s ňou spojenú zodpovednosť vlády za schváleniea predloženie zoznamu spôsobilých kandidátov pre voľby sudcu ESĽP [čl. 119 písm. i)ústavy v spojení s čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy] nemožno aktívnejší spôsob využívania jejprávomoci kvalifikovať ako prejav arbitrárnosti, diskriminácie alebo ako porušeniezákladných práv uchádzačov o pozíciu kandidáta. Rozdielny prístup či zmena spočívajúcav aktívnejšom a dôslednejšom využívaní tejto právomoci zo strany vlády bola odôvodnenáskutočnosťami, ktoré majú charakter objektívneho, relevantného a dostatočne závažnéhodôvodu. Samotný fakt, že vláda reagovala na dané skutočnosti dôslednejším využitímprávomoci, ktorá jej v zmysle ústavy prislúcha (a prislúchala aj v minulosti bez ohľaduna prípadné hoci aj medializované vyjadrenia jej jednotlivých členov), možno hodnotiť akoprimeranú reakciu, ktorá nemôže byť posudzovaná ako porušenie ústavnosti.
Pokiaľ ide o samotný obsah rozhodnutia vlády a postup, ktorý mu predchádzal,považuje ústavný súd za užitočné pripomenúť, že v zmysle jeho doterajšej judikatúrytýkajúcej sa kreovania verejných funkcií uznesenie súdnej rady, vlády alebo národnej radyako výsledok hlasovania orgánu verejnej moci je právnou skutočnosťou verejného právavo forme rozhodnutia. Nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobnápovahe správneho aktu alebo súdneho aktu, ale o osobitný druh právneho konania.Výsledok hlasovania týkajúci sa kreovania verejných, resp. ústavných činiteľov saneodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná azákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť odvolania protirozhodnutiu (mutatis mutandis III. ÚS 79/04, III. ÚS 238/05). Uvedené ústavný súdkonštatoval aj vo vzťahu k procesu kreovania návrhu kandidátov na post sudcu ESĽP(III. ÚS 561/2014).
Na druhej strane ústavný súd uviedol, že „v právnom štáte je nevyhnutné, aby každýorgán verejnej moci... postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitusvojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebozákladnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovanízákladného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebiehav právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu“(II. ÚS 5/03). Zákaz svojvôle, ktorý je s požiadavkou objektivity spojený ako jeho negácia,je jedným zo samozrejmých znakov materiálneho právneho štátu (porovnaj PL. ÚS 52/99,PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05). Absencia úpravy postupu, resp. spôsobuvýkonu právomoci orgánu verejnej moci neznamená, že neexistuje implicitná požiadavkaobjektívnosti (z nej vyplýva aj požiadavka primeranej transparentnosti) postupu orgánovverejnej moci (II. ÚS 29/2011).
Z požiadavky transparentnosti výkonu štátnej moci, resp. princípu verejnejkontrolovateľnosti výkonu štátnej moci občanmi, od ktorých táto moc pochádza (čl. 2 ods. 1ústavy), zase vyplýva požiadavka, aby boli orgány štátnej moci v prípadoch rozhodnutí,ktoré sa týkajú základných práv a slobôd, spôsobilé aspoň stručne zverejniť podstatnédôvody, ktoré k príslušnému rozhodnutiu viedli (porovnaj mutatis mutandisPL. ÚS 4/2012).
Podľa ústavného súdu možno súhlasiť so sťažovateľom, že v situácii, keď neexistujeiné oficiálne komuniké dôvodov rozhodnutia vlády týkajúceho sa základných práv a slobôd,možno aj ústne odôvodnenie rozhodnutia vlády, ktoré člen vlády (v danom prípade ministerspravodlivosti) adresoval médiám, považovať za odôvodnenie tohto rozhodnutia.
Na rozdiel od sťažovateľa sa však ústavný súd nedomnieva, že by dôvod rozhodnutiaspočívajúci v zásadnej nevyváženosti kandidátky bolo možné kvalifikovať ako prejavarbitrárnosti rozhodnutia vlády s odôvodnením, že takýto dôvod odmietnutia právna úpravavylučuje. Z čl. 22 dohovoru vyplýva exkluzívna právomoc parlamentného zhromaždeniavoliť (vyberať) sudcu ESĽP z národného zoznamu kandidátov predloženého Vysokouzmluvnou stranou. Predloženie zjavne nevyváženého zoznamu kandidátov zo strany štátuako zmluvnej strany dohovoru môže predstavovať obchádzanie uvedenej právomociparlamentného zhromaždenia vyberať sudcu ESĽP, resp. vyvolať podozrenie, že by mohloísť o takéto obchádzanie v snahe zaistiť zvolenie niektorému z kandidátov.
Samozrejme, v praxi nemožno zaistiť akúsi „ideálnu“ vyváženosť kandidátov a jepotrebné zohľadniť, že účelom celého postupu je vybrať, a nie prípadne odradiťčo najkvalitnejších kandidátov. Preto je uvedené kritérium potrebné uplatňovať lenso značnou mierou zdržanlivosti, pričom relatívna vyváženosť zoznamu kandidátov by malavyplynúť predovšetkým z dôsledného uplatňovania ostatných kritérií týkajúcich savhodnosti, resp. spôsobilosti navrhovaných osôb na post kandidáta v procese ich výberusúdnou radou. Uvedené však nevylučuje takéto posúdenie aj zo strany vlády, osobitnev situácii, keď predchádzajúce zoznamy kandidátov boli opakovane odmietnuté.
Návrh na schválenie zoznamu kandidátov na sudcu ESĽP bol prerokovanýna zasadnutí vlády za rovnakých podmienok ako predchádzajúce obdobné návrhy súdnejrady. V posudzovanom prípade sa o predloženom návrhu súdnej rady vo vláde hlasovalorovnako, ako aj o predchádzajúcich obdobných návrhoch. Zo žiadnych skutočnostínevyplýva, že by sa z hľadiska procesného postupu so sťažovateľom zaobchádzalo odlišnýmspôsobom v porovnaní s ostatnými uchádzačmi o post kandidáta na sudcu ESĽP.
Z odôvodnenia rozhodnutia vlády poskytnutého ministrom spravodlivosti vyplýva, ževláda neposudzovala personálnu akceptovateľnosť či neakceptovateľnosť jednotlivých osôbnavrhovaných súdnou radou na posty kandidátov na funkciu sudcu ESĽP, ale skôrvyváženosť kandidátky ako celku. Rozhodnutie vlády nevylúčilo žiadnu z navrhovanýchosôb z možnosti opätovne sa v ďalšom priebehu výberu uchádzať o post kandidátana funkciu sudcu ESĽP. Z uvedených dôvodov nedošlo k namietanému porušeniuoznačených základných práv sťažovateľa v dôsledku skutočnosti, že nebol osobne prítomný,resp. vypočutý na rokovaní vlády, ani v dôsledku skutočnosti, že sa mu inak riadnezverejnené rozhodnutie vlády nedoručovalo osobne.
Postup vlády pri schvaľovaní zoznamu kandidátov, ktorý vyústil do namietanéhouznesenia, zodpovedá podľa názoru ústavného súdu ústavne konformnej interpretáciia aplikácii čl. 119 písm. i) ústavy v spojení s čl. 141a ods. 5 písm. f) ústavy a nepredstavujeporušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojenís čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy.
Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú, v dôsledku čoho stratilo opodstatnenie rozhodovaťo ďalších procesných návrhoch sťažovateľa podaných v priebehu konania.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015