znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 298/2011-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   októbra   2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. arch. P. Ch., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou H., K., s. r. o., B., konajúcou advokátom Mgr. P. K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 1518/2006, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. arch. P. Ch. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 1518/2006   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 1518/2006 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. arch. P. Ch.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. arch. P. Ch.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 121,20 € (slovom stodvadsaťjeden eur a dvadsať centov), ktorú   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie H., K., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 298/2011-17 z 24. augusta 2011 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť Ing. arch. P.   Ch.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   zo 4.   marca   2011,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 1518/2006.

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   ako   povinný   je   účastníkom exekučného konania vedeného na okresnom súde, pričom 17. mája 2010 podal návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorý zdôvodnil tým, že:

,,Najvyšší súd Slovenskej republiky   v právnej veci, ktorá bola exekučným   titulom pre   vykonanie   exekúcie   –   rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 30 Cb 120/94 z 20. mája 2002 (ďalej len,,krajský súd“ a,,rozsudok krajského súdu“) – vydal 26. februára 2010   uznesenie,   ktorým   rozhodol   tak,   že   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   voči povinnému zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) skonštatoval, že neboli splnené   podmienky   pre   ustanovenie   opatrovníka   sťažovateľovi,   a preto   rozsudok nenadobudol právoplatnosť. Po uplynutí troch mesiacov nečinnosti súdu podal sťažovateľ 20. augusta 2010 urgenciu a žiadal okresný súd o urýchlené konanie a rozhodnutie o jeho návrhu na zastavenie exekúcie, pretože exekúcia naďalej prebieha, i keď je z právoplatného rozhodnutia súdu zrejmé, že je neoprávnená. Napriek urgencii zostal okresný súd nečinný.

3.   Sťažovateľ   poukázal   taktiež   na   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   pred   okresným súdom,   ktorú   adresoval   predsedníčke   okresného   súdu   19.   októbra   2010.   Predsedníčka okresného súdu v prípise z 20. decembra 2010 konštatovala, že sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní je dôvodná a za spôsobené prieťahy v konaní sa ospravedlnila. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy porušené bolo, a aby prikázal okresnému súdu, aby v jeho veci konal bez ďalších prieťahov. Žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 € a náhradu trov konania v sume 121,20 €.   Výšku   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   (i) neoprávnený výkon exekúcie je zásadným zásahom do jeho súkromného života, (ii) že ide o flagrantné odmietanie spravodlivosti   okresným súdom,   keďže s ohľadom   na zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu je rozhodnutie o zastavení exekúcie formálnym úkonom, (iii) že ide o zásah do jeho cti, pretože v dôsledku výkonu exekúcie zrážkami zo mzdy je svojím zamestnávateľom vnímaný ako človek, ktorý si neplní svoje záväzky, a napokon tým, (iv) že takmer rok od zrušenia exekučného titulu musí strpieť, že z jeho mzdy sú neustále vykonávané   zrážky   a prípadné   vrátenie   či   už   bezdôvodného   obohatenia,   alebo   náhrady škody bude sťažené tým, že súčasným oprávneným je spoločnosť so sídlom na S.

II.

4. Ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril, oznámil, či trvá   na   ústnom   pojednávaní,   a zaslal   ústavnému   súdu   kompletný   spisový   materiál. Podpredsedníčka okresného súdu v písomnom vyjadrení z 20. júna 2011 popísala priebeh konania s chronológiou procesných úkonov a uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Ďalej uviedla: „Dňa 9.3.2010 bol súdu doručený návrh na zmenu účastníka konania. Dňa 18.5.2010 bol súdu doručený návrh na zastavenie exekúcie. Dňa 20.8.2010 bola súdu doručená urgencia. Dňa 10.11.2010 súd vydal uznesenie, ktorým pripustil zmenu osoby oprávnenej. Dňa 5.5.2011 vyzval súdneho exekútora, aby sa vyjadril, či si uplatňuje trovy konania v danom exekučnom konaní... Z vyjadrenia zákonnej sudkyne som zistila, že ihneď   ako   sa   súdny   exekútor   vyjadrí   bude   vo   veci   rozhodnuté.   Predmetné   konanie   je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení 2Er vyššieho súdneho úradníka a zákonnej sudkyne... Zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. Konečné rozhodnutie ponechávam na zváženie ústavného súdu.“

5.   Na   výzvu   ústavného   súdu   k vhodnosti   ústneho   pojednávania   právny   zástupca sťažovateľa v prípise datovanom 4. októbra 2011 uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

6. Po   posúdení   obsahu   súdneho   spisu   v   právnej veci sťažovateľa, sťažnosti a vyjadrenia k nej dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

8. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95). Je však prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé namietané porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, pričom tri základné kritériá sú: zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (napr. I. ÚS 3/00, alebo   I. ÚS   7/02).   Medzi   kritériá,   na   ktoré   ústavný   súd   tiež   prihliada   pri   svojom rozhodovaní,   patrí   aj   predmet   sporu   v posudzovanom   konaní   a   význam   konania   pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02 alebo II. ÚS 32/02).

9. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo základom skúmania ústavného súdu, či postupom okresného súdu v predmetnom exekučnom konaní, resp. v tej jeho časti, ktorá nasledovala   potom,   ako   sťažovateľ   18.   mája   2010   doručil   súdu   návrh   na   zastavenie exekúcie, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z obsahu súdneho spisu   vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

- 18. mája 2010 bol súdu doručený návrh sťažovateľa ako povinného na zastavenie exekúcie, ktorého prílohou bolo aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 105/09 z 26. februára 2010, ktorým bol zrušený rozsudok krajského súdu, ktorý bol exekučným titulom,

- 20. augusta 2010 bola súdu doručená urgencia sťažovateľa – žiadosť o urýchlené konanie vo veci,

-   10.   novembra   2010   okresný   súd   vydal   uznesenie,   ktorým   pripustil   zmenu oprávneného, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. decembra 2010,

- 5. mája 2011 súd vyzval súdneho exekútora, aby sa v lehote 10 dní vyjadril, či si uplatňuje trovy konania v tomto exekučnom konaní. Súdny exekútor výzvu prevzal 12. mája 2011,

-   15.   júla 2011   súd   opätovne   vyzval   súdneho   exekútora,   aby   sa   v lehote   10   dní vyjadril, či si uplatňuje trovy konania v tomto exekučnom konaní. Súdny exekútor výzvu prevzal 20. júla 2011.

10.   Po   posúdení   chronológie   konania   v právnej   veci   sťažovateľa   z hľadiska základných kritérií, na ktoré sa prihliada, ústavný súd konštatuje nasledovné.

Pokiaľ   ide   o   zložitosť   veci   (právnu   a   skutkovú),   ústavný   súd   konštatuje,   že predmetná exekučná vec sťažovateľa – v časti rozhodovania o jeho návrhu na zastavenie exekúcie   je   bežnou   občianskoprávnou   vecou   a z obsahu   vyžiadaného   súdneho   spisu a vyjadrenia okresného súdu nebolo zistené nič, čo by indikovalo zvýšenú zložitosť veci. Malo teda ísť o rutinné rozhodovanie príslušného exekučného súdu na podklade uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bol zrušený exekučný titul.

Pri hodnotení správania sťažovateľa ako účastníka exekučného konania ústavný súd nezistil   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   mohli   byť   zohľadnené   v jeho   neprospech,   a teda nemožno   mu   pričítať   žiadny   podiel   na   zodpovednosti   za   dĺžku   konania   o návrhu   na zastavenie   exekúcie.   Návrh   sťažovateľa   doručený   súdu   18.   mája   2010   spĺňal   všetky požadované náležitosti a v kópii k nemu bolo pripojené aj zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu.

V postupe okresného súdu v predmetnej exekučnej veci zistil ústavný súd viaceré obdobia nečinnosti, ktoré vedú k jednoznačnému záveru o porušení označeného základného práva sťažovateľa garantovaného mu ústavou. Na ťarchu okresného súdu boli ústavným súdom posúdené najmä tieto obdobia jeho nečinnosti:

(i) od 18. mája 2010, keď bol súdu doručený kvalifikovaný návrh na zastavenie exekúcie, a teda súdu nič nebránilo o jeho návrhu rozhodnúť, do 11. novembra 2010, keď bolo vydané uznesenie o zmene osoby oprávnenej,

(ii) od 13. decembra 2010, keď uznesenie súdu o zmene osoby oprávnenej nadobudlo právoplatnosť, do 4. marca 2011, keď sťažovateľ datoval sťažnosť adresovanú ústavnému súdu (podaná na poštovú prepravu 7. marca 2011),

(iii) a taktiež nemožno opomenúť nečinnosť okresného súdu trvajúcu v podstate až do meritórneho rozhodnutia ústavného súdu, keďže, ako vyplýva z doručeného súdneho (exekučného) spisu, o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie stále nie je rozhodnuté. Okresný   súd   pritom   neefektívne   a nesústredene   uprednostňuje   viacnásobné   vyzývanie nereagujúceho   súdneho   exekútora   na   vyčíslenie   jeho   trov   pred   efektívnou   a účinnou ochranou práv sťažovateľa, ktorú mu mohol (môže) poskytnúť jedine rozhodnutím o jeho návrhu   na   zastavenie   exekúcie.   Ústavnému   súdu   sa   javí   neprijateľné,   aby   o tak jednoduchom procesnom návrhu sťažovateľa, okresný súd, ktorý od 30. mája 2011 mal vedomosť aj o podanej sťažnosti ústavnému súdu - nerozhodol ani za ďalšie viac ako štyri mesiace, počas ktorých mal súdny spis k dispozícii (do 3. októbra 2011).  

11. Reagujúc na vyjadrenie podpredsedníčky okresného súdu ústavný súd dodáva, že v zmysle jeho stabilnej judikatúry množstvo vecí, v ktorých súd vykonáva súdnictvo (m. m. III. ÚS 14/00, III. ÚS 17/02), spravidla nemôže byť exkulpačným dôvodom na zbavenie   sa   objektívnej   zodpovednosti   súdu   za   spôsobené   zbytočné   prieťahy   v konaní. Z pohľadu   sťažovateľa   a jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (o ktorom ústavný súd rozhodoval), je taktiež irelevantné, že konajúca sudkyňa (podľa názoru podpredsedníčky súdu) subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. Podstatné je to, že ústavný súd v predmetnej exekučnej veci zbytočné prieťahy zistil, tieto možno pričítať len na ťarchu konajúceho súdu a z ústavnoprávneho hľadiska ide o prieťahy, ktoré sú neospravedlniteľné.

12. Ústavný súd preto výrokom tohto nálezu vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a   okresnému   súdu   prikázal,   aby   vo   veci   ďalej   konal   bez zbytočných prieťahov.

IV.

13.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uplatnil   a odôvodnil   aj   svoj   návrh   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 25 000 €, ktoré nepriamo stotožňuje so škodou, ktorá mu vzniká tým, že v dôsledku nečinnosti okresného súdu takmer rok (ku dňu podania   sťažnosti)   od   podania   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   musí   trpieť   vykonávanie zrážok zo mzdy. Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie ústavný súd spravidla prizná vtedy, keď následky porušenia práv sťažovateľa (zbytočné prieťahy v konaní) už nemožno napraviť či odstrániť (napr. III. ÚS 17/02, I. ÚS 97/09). Primerané finančné zadosťučinenie však nemožno zamieňať s právom   sťažovateľa   na náhradu   škody   spôsobenej   nečinnosťou   okresného súdu   (pozri napr. III. ÚS 75/01, IV. ÚS 15/03, I. ÚS 116/2011), ktoré má iný ústavný základ (čl. 46 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 4 ústavy) a o ktorom rozhodujú príslušné všeobecné súdy v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone   verejnej   moci   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov.   Ústavný   súd   preto   výrokom   nálezu   priznal   sťažovateľovi   vychádzajúc z princípov   spravodlivosti, z   potreby   zavŕšenia   ochrany   jeho   práv   a zo   zodpovednosti okresného súdu za zistené zbytočné prieťahy v konaní primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €. Táto výška podľa ústavného súdu primerane vyjadruje ujmu sťažovateľa spôsobenú jeho právnou neistotou vzhľadom na predmet konania a dobu zistenej nečinnosti okresného súdu.

14.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o náhrade   trov   konania   sťažovateľa. S poukazom na viazanosť petitom sťažnosti ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v ním   požadovanej   výške   121,20   €,   aj keď   vychádzajúc z ustanovení   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb mal sťažovateľ nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 261,82 € (2 úkony právnej pomoci po 123,50 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť adresovaná ústavnému súdu, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov   po   7,41   €).   Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu ústavného   súdu   nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011