znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 298/09-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., spol. s r. o., N., zastúpenej Q., s. r. o., B., konajúcou advokátom JUDr. L. V., ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   porušenie   svojho   základného   práva   podnikať   a uskutočňovať   inú zárobkovú   činnosť   podľa   čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Colného úradu Č., pobočka Colného úradu T. č. 008/2004-5364 z 8. januára 2004, rozhodnutím Colného úradu Č., pobočka Colného úradu T. č. 022/2004-5364 z 12. januára 2004, rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 58/2006-1410 z 30. marca 2006, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13 S 71/2006 z 27. marca 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 48/2007 zo 16. septembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2009 doručená sťažnosť spoločnosti R.,   spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), porušenie svojho základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím   Colného   úradu   Č., pobočka   Colného   úradu   T.   (ďalej   len   „colný   úrad“) č. 008/2004-5364 z 8. januára 2004 (ďalej len „rozhodnutie colného úradu“), rozhodnutím colného   úradu   č. 022/2004-5364   z   12. januára 2004,   rozhodnutím   Colného   riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) č. 58/2006-1410 z 30. marca 2006 (ďalej len „rozhodnutie colného riaditeľstva“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 S 71/2006 z 27. marca 2007 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 5 Sžf 48/2007 zo 16. septembra 2008 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   je   podnikateľkou a predmetom jej podnikania je okrem iného aj poskytovanie záruk za colné dlhy. V rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti sťažovateľka uzavrela so spoločnosťou D., a. s., T. (ďalej len „deklarant“), zmluvu o poskytnutí ručenia z 27. októbra 2003, ktorou poskytla záruku   za   zaplatenie   colného   dlhu   deklaranta   v celkovej   výške   1   050   657   Sk, za čo sa deklarant   zaviazal   sťažovateľke   zaplatiť   odmenu   150 000 Sk   a   daň   z   pridanej hodnoty.   Na   zabezpečenie   pohľadávky   sťažovateľky   voči   deklarantovi   bolo   zmluvou z 27. októbra   2003   zriadené   záložné   právo   na   hnuteľnú   vec   –   technologické   zariadenie balička   na   mlieko   (tovar,   pri   dovoze   ktorého   vznikol   colný   dlh   deklaranta).   Colný   dlh vznikol   deklarantovi,   ktorý   bol   ako   účastník   colného   konania, ktorého   výsledkom   bolo rozhodnutie o prepustení tovaru (baličky na mlieko, ako aj sáčkov z polymérov etylénu) do režimu voľný obeh, zastúpený sťažovateľkou. Následne sťažovateľka požiadala colný úrad   o   zmenu   rozhodnutia   po   prepustení   tovaru,   kde   žiadala   ten   istý   tovar   prepustiť do režimu   uskladnenie   v   colnom   sklade.   Colný   úrad   túto   žiadosť   posúdil   ako   žiadosť o zrušenie   rozhodnutia   o prepustení   tovaru   do   režimu   voľný   obeh   a rozhodnutím z 8. januára 2004 rozhodol tak, že sťažovateľka nie je účastníčkou správneho konania v tejto veci a rozhodnutím z 12. januára 2004 colný úrad jej žiadosť zamietol v podstate z dôvodu, že deklarantom, a teda účastníkom colného konania nebola sťažovateľka, ale spoločnosť D., a. s. Ďalej colný úrad v odôvodnení rozhodnutia z 12. januára 2004 uviedol, že nie sú splnené   zákonné   podmienky   na   takýto   postup,   pretože   šetrením   colného   úradu   bolo v prevádzke deklaranta zistené, že balička na mlieko sa riadne využíva.

3. Rozhodnutím colného úradu zo 6. februára 2004 bola sťažovateľke ako ručiteľke uložená povinnosť   uhradiť colný   dlh   deklaranta, pretože tento svoju   povinnosť   uhradiť colný   dlh   nesplnil.   Žiadosťou   z   3.   mája   2004   (doručenou   6.   mája   2004)   požiadala sťažovateľka   colný   úrad   o   odpustenie   sumy   dovoznej   platby,   ktorú   má   zaplatiť   ako ručiteľka. O jej žiadosti rozhodoval colný úrad, ktorý ju zamietol, pričom na podklade odvolania   sťažovateľky   colné   riaditeľstvo   jeho   rozhodnutie   zrušilo   a   vrátilo   mu   vec na ďalšie   konanie   z   dôvodu,   že   colný   úrad   postupoval   podľa   nesprávnych   zákonných ustanovení.

4. Naposledy   rozhodoval   colný   úrad   o   žiadosti   sťažovateľky   o   odpustenie   sumy dovozných   platieb   rozhodnutím   zo   7.   novembra   2005,   ktorým   rozhodol   tak,   že   sumu dovoznej   platby pozostávajúcej   len   z dane z pridanej   hodnoty   sťažovateľke   neodpustil. Na odvolanie sťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu o veci konalo colné riaditeľstvo, ktoré rozhodnutím z 30. marca 2006 napadnuté rozhodnutie colného úradu potvrdilo a odvolanie sťažovateľky zamietlo.

5. Rozhodnutie colného riaditeľstva z 30. marca 2006 napadla sťažovateľka žalobou na Krajskom súde v Bratislave, ktorý z dôvodu nedostatku miestnej príslušnosti postúpil vec príslušnému   krajskému   súdu.   Príslušný   krajský   súd   preskúmal   zákonnosť   napadnutého rozhodnutia   a   rozsudkom   z   27.   marca   2007   žalobu   zamietol.   Konajúc   o   odvolaní sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom zo 16. septembra 2008 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

6. V súvislosti s tvrdeným zásahom do jej práv sťažovateľka žiada ústavný súd, aby„a) preskúmal rozhodnutia všeobecných súdov a vykonal kontrolu skutkového stavu a právnych záverov všeobecných súdov a správnych orgánov tohto konkrétneho prípadu, pretože prijaté závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené a arbitrárne a tiež   preto,   že   všeobecné   súdy   a   správne   orgány   sa   v   uvedených   konaniach a rozhodnutiami z týchto konaní dopustili svojvôľe a zároveň to všetko malo za následok porušenie uvedených základných práv sťažovateľa,

b) vykonal kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu všeobecných súdov a správnych orgánov tohto konkrétneho prípadu s ústavou“.

7. Sťažovateľka na odôvodnenie zásahu do jej ústavou a dohovorom garantovaných práv v závere uviedla:

«... boli prijaté závery všeobecných súdov a colných orgánov, ktoré sú so zreteľom na skutkový   stav   zjavne   neodôvodnené   a   arbitrárne,   všeobecné   súdy   a   colné   orgány konaniami a rozhodnutiami z týchto konaní sa dopustili svojvôle a účinky ich aplikácie a interpretácie právnych predpisov nie sú v súlade s čl. 152 ods. 4, čl. 144 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 2 ods. 2, 3, čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a zároveň to   všetko   malo   za   následok   porušenie   jeho   základných   práv   a   slobôd,   najmä   na   tom skutkovom základe, že

a) Colný úrad Č. svojvoľne zmenil žiadosť sťažovateľa a jeho návrh na prepustenie tovaru   (ktorý   bol   predtým   prepustený   do   režimu   voľný   obeh)   do   colného   režimu uskladňovanie tovaru v colnom sklade na žiadosť o zrušenie colného vyhlásenia,

b) v   konaní   o   zrušenie   colného   vyhlásenia   colný   úrad   svojvoľne   nepriznal sťažovateľovi postavenie účastníka konania,

c) colný   úrad   uviedol   trikrát   sťažovateľa   do   omylu,   čo   malo   za   následok, že sťažovateľ podal žiadosť o odpustenie dovoznej platby a v zmysle oznámenia colného úradu   skutkové   podstaty   odpustenia   dovoznej   platby   paragrafovo   označil   podľa   stavu právnej úpravy platnej ku dňu vzniku colného dlhu, teda k 30. 11. 2003,

d) odvolací orgán tento omyl využil a svojvoľne za rozhodujúce kritérium pre právne posúdenie veci zobral len paragrafové označenia skutkových podstát právnej úpravy platnej od   01. 12. 2003,   ktorou   došlo   v   dôsledku   zmeny   v   systematike   zákona   k   preznačeniu jednotlivých   skutkových   podstát,   neposudzoval   vec   podľa   obsahu   podania   a   zamietol odvolanie   z   dôvodu   nesplnenia   podmienky   odpustenia   dovoznej   platby,   titulom   ktorej sťažovateľ odpustenie dovoznej platby nežiadal, vec právne neposúdil z hľadiska splnenia podmienok, titulom ktorých sťažovateľ odpustenie dovoznej platby žiadal,

e) po   dvojročnom   správnom   konaní,   keď   sťažovateľ   preukázal   dôkazmi   splnenie podmienok na odpustenie dovoznej platby podľa Colného zákona, colný úrad napriek jeho oznámeniu, že žiadosť posúdi podľa ustanovení Colného zákona platného ku dňu vzniku colného dlhu, svojvoľne posúdil žiadosť len podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, ktorý však, pre tento konkrétny prípad nemožno použiť pretože sťažovateľ nie je platiteľom dane, lebo   zdaniteľné   plnenie   pri   dovoze   bolo   prijaté   na   uskutočnenie   zdaniteľných   plnení dovozcu, nie ručiteľa a zákon o dani z pridanej hodnoty neustanovuje, že obmedzenia, práva a povinnosti podľa zákona o dani z pridanej hodnoty z hľadiska osôb, ktorým je adresovaný sa vzťahuje aj na ručiteľa, ak je platiteľom dane pri uskutočňovaní svojich zdaniteľných plnení. V tomto zmysle colný úrad rozhodol o odpustení dane, keďže zákon o dani   z   pridanej   hodnoty   hovorí   o   dani   a   nie   o   dovoznej   platbe,   o   odpustenie   ktorej sťažovateľ   nežiadal   s tým,   že   odpustenie   dane   nemožno   odpustiť,   nie   však   z   tvrdeného dôvodu a nerozhodol o odpustení dovoznej platby, ktorú možno odpustiť vrátane dane pri dovoze, pretože podľa Colného zákona súčasťou dovozných platieb sú aj dane pri dovoze,

f) odvolací   orgán   svojvoľne   použil   skutočnosť,   že   ručiteľ   je   platiteľom   dane pri uskutočňovaní   svojich   zdaniteľných   plnení.   Táto   skutočnosť   z   uvedených   dôvodov pre právne posúdenie veci tohto konkrétneho prípadu nemá právny význam. Odvolací orgán sa   v   odvolacom   konaní   zaoberal   odpustením   dovoznej   platby   podľa   colných   predpisov z hľadiska   rozhodnutí,   ktoré   boli   v   predchádzajúcom   colnom   konaní   zrušené,   teda rozhodnutí,   ktoré   stratili   platnosť   a   účinnosť   aj   to   spôsobom   uvedeným   v   písm.   d), nezaoberal sa ale platným rozhodnutím colného úradu z hľadiska námietok sťažovateľa o nemožnosti aplikovať zákon o dani z pridanej hodnoty na tento konkrétny prípad,

g) krajský súd preskúmal rozhodnutie žalovaného odvolacieho colného orgánu len z hľadiska   colných   predpisov,   teda   len   z   hľadiska   rozhodnutí   prvostupňového   colného orgánu, ktoré boli v predchádzajúcom konaní zrušené, a preto stratili platnosť a účinnosť a nezaoberal sa platným prvostupňovým rozhodnutím vydaným podľa daňových predpisov. Z hľadiska práva na podanie žiadosti sa opieral o tvrdenie, ktoré nemá oporu v zákone a z hľadiska colných predpisov o dôkazy, ktorých existencia je pochybná, resp. o nezákonné dôkazy, ktoré svedčia v neprospech účastníka konania a svojvoľne nevzal do úvahy zákonné dôkazy ako protidôkazy, ktoré svedčia v prospech účastníka konania. V odôvodnení sa súd opieral   o   nepravdivé   tvrdenia.   Rozhodnutie   súdu   je   preto   zjavne   arbitrárne,   svojvoľné a nezákonné, a teda nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky,

h) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd sa nezaoberal námietkami sťažovateľa, ale sa len s tézami krajského súdu a žalovaného stotožnil bez použitia pravidla o   vyplývaní.   V   tomto   zmysle   sa   odvolací   súd   stotožnil   s   využitím   omylu   sťažovateľa. Odvolací súd v rozhodnutí uvádza nepravdy, proti ktorým sú dôkazy doložené v súdnom spise,   nezákonný   postup   krajského   súdu   obhajuje   osobitnou   konštrukciou   absolútnej povahy,   keď   s   použitím   opravného,   alternatívneho   výrazu   „resp.“   stotožňuje   použitie dovezeného stroja na účely, pre ktoré bol dovezený s vykonaním skúšobnej prevádzky, teda stotožňuje výrobnú prevádzku so skúšobnou prevádzkou. Ako dôvod zamietnutia odvolania uvádza   tvrdenie   žalovaného   odvolacieho   orgánu,   nie   vlastné   poznanie.   Zamietnutie odvolania   ďalej   odôvodňuje   stotožnením   sa   krajského   súdu   s   rozsahom   preskúmavacej činnosti žalovaného.»

8. V   petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiada,   aby ústavný súd   nálezom   rozhodol   tak, že colný úrad a colné riaditeľstvo svojím postupom a napadnutými rozhodnutiami porušili jej   základné   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   právo   pokojne   užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základné právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Vo vzťahu ku krajskému súdu a najvyššiemu súdu sa sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol,   že   ich   rozsudkami   bolo porušené   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 € bez toho, aby konkretizovala, ktorý z tvrdených porušovateľov jej práv a v akom rozsahu jej má túto sumu zaplatiť.

II.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba a právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy má každý právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

11. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej   porušenie   základných   práv   a   slobôd   podľa   ústavy)   je   rozhodnúť   o   prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

12. Primárnou podmienkou na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a jej následné meritórne   prerokovanie   a   rozhodnutie   je   existencia   právomoci   ústavného   súdu o nej rozhodnúť.   Ako   totiž   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc ústavného   súdu poskytovať ochranu v prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) je iba subsidiárna, t. j. ústavný súd poskytuje ochranu len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Iným súdom je pritom všeobecný súd,   ktorý   v   rámci   svojej   ústavou   a   zákonom   zverenej   právomoci   môže   poskytnúť sťažovateľovi   ochranu pred   namietaným porušením   jeho práv   a   slobôd.   Ak   takýto   súd existuje,   jeho   právomoc   predchádza   právomoci   ústavného   súdu,   ktorý   z   tohto   dôvodu nemôže sťažnosť prijať na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť (mutatis mutandis II. ÚS 130/02, III. ÚS 152/03).

13. Právomoc   preskúmať   napadnuté   rozhodnutia   colných   úradov   a   rozhodnutie colného riaditeľstva mal krajský súd v konaní začatom na podklade žaloby sťažovateľky, ktorou   sa   domáhala ich   preskúmania podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej   aj   „OSP“).   Ústavný   súd   preto   v   zmysle   princípu   subsidiarity   nemá   právomoc preskúmavať   tieto   rozhodnutia   správnych   orgánov   v   konaní   o   sťažnosti   namietajúcej porušenie základných práv a slobôd ich postupom a rozhodnutím. Uvedené sa týka rovnako aj tvrdení sťažovateľky, podľa ktorých colné orgány nerozhodli o jej žiadosti o odpustenie dovozných platieb (ale o odpustení dane), keďže piata časť Občianskeho súdneho poriadku upravuje aj také typy konaní pred správnymi súdmi, ktorými sa rozhoduje o ochrane proti nečinnosti   orgánov   verejnej   správy   (§   250t   a   §   250u   OSP),   resp.   o   ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy (§ 250v OSP).

Právomoc   preskúmať   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   ktorým   bola   žaloba sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu   zamietnutá,   mal   v   rámci   riadneho inštančného   postupu   najvyšší   súd   v   odvolacom   konaní   iniciovanom   sťažovateľkou. Aj v tomto smere je teda vylúčená právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto z dôvodu nedostatku právomoci odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiam colného úradu, rozhodnutiu colného riaditeľstva a rozsudku krajského súdu.

14. V   právomoci   ústavného   súdu   tak   ostalo   výlučne   posúdenie,   či   napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   mohlo   dôjsť   k   zásahu   do   označených   práv   sťažovateľky, čo by odôvodňovalo   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   a   jej   následné   meritórne prerokovanie a rozhodnutie.

III.

15. Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu), ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,   že   mu   neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva   oddiely   –   prvý   upravuje   ústavné   súdnictvo   a   druhý   všeobecné   súdnictvo). K organizácii   súdnej   moci ústavný súd   okrem   iného   uviedol,   že   ide   o   dva   samostatné, navzájom   jeden   od   druhého   nezávislé,   procesne   uzavreté   systémy   výkonu   súdnictva, pre každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95). Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti,   nie   však   zákonnosti.   Naopak,   všeobecné   súdy   sú   povolané   chrániť   nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ako už opakovane uviedol ústavný súd (napr. II. ÚS 13/01), ochrana   ústavou,   prípadne   dohovorom   garantovaných   práv   a   slobôd   (resp.   ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

16. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

17. Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   po   poukaze   na   obsah odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu,   podstatné   odvolacie   námietky   a   vyjadrenie žalovaného (colného riaditeľstva) na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:

„Zo spisu žalovaného odvolací súd zistil, že v colnom konaní č. 0536410300558 zo dňa   18.   septembra   2003   bol   prepustený   do   voľného   režimu   tovar   právnickej   osoby D., a. s., T., a to stroj na uzatváranie fliaš v hodnote 4 833 450 Sk a v colnom konaní č. 0536410300557 obaly z polymérov v hodnote 388 021 Sk. K zaplateniu colnej platby (dlhu)   vo   výške   20   %   DPH   sa   zaviazal   žalobca   podľa   § 390 a nasl.   Colného   zákona na základe   záručnej   listiny   ručiteľa   (žalobcu)   č. 01 SK660100y000060   prijatej   Colným úradom T.

Dlžník D., a. s., T., v lehote splatnosti, ktorá uplynula dňom 28. septembra 2003, colný dlh neuhradil, preto príslušný colný úrad rozhodnutím zn. 1393/2004-530110 zo dňa 6.   februára   2004   uložil   ručiteľovi,   žalobcovi,   povinnosť   uhradiť   predmetný   colný   dlh v lehote 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia rozhodnutia.

Na   základe   uvedeného   podal   žalobca   dňa   6.   mája   2004   žiadosť   o   odpustenie dovoznej platby, ktorú odôvodnil ustanoveniami § 425 ods. 11, 13, 17, 18, § 426 ods. 1 písm. k), ods. 2, 4, 5 písm. b), ods. 7 zákona č. 238/2001 Z. z., dňa 20. júna 2004 žiadosť upravil odkazom na čl. 238 kódexu a dňa 22. júla 2005 upravil odkazom na ustanovenie § 425 ods. 18 a 19 a § 426 ods. 1 písm. d) a písm. k) uvedeného zákona.

Správny orgán 1. stupňa rozhodnutím zo dňa 7. novembra 2005 nepriznal žalobcovi odpustenie dovozných platieb, ktorých sa žalobca žiadosťou o odpustenie súm predmetných dovozných   platieb   domáhal,   pretože   neboli   splnené   podmienky   uvedené   v   §   48   ods.   9 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty...

Z   obsahu   žaloby   vyplynulo,   že   žalobca   žiadal   preskúmať   všetky   rozhodnutia, ktoré predchádzali   poslednému   rozhodnutiu   zo   dňa   7.   novembra   2005,   ako   aj   vo   veci zrušenia rozhodnutia zo dňa 18. septembra 2003, pretože bol žalobca ukrátený na práve byť účastníkom konania a na práve na odpustenie sumy dovoznej platby.

Keďže   pre   napadnuté   rozhodnutie   nie   sú   predchádzajúce   rozhodnutia   v   zmysle znenia § 245 ods. 1 O. s. p. záväzné, preto predmetom prieskumu bolo len rozhodnutie žalovaného.

Zo všetkých dôvodov žaloby preto odvolací súd v zmysle § 250ja ods. 4 O. s. p. pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu vychádzal len z tých námietok, ktoré sa týkali napadnutého rozhodnutia žalovaného, teda rozhodnutia o žiadosti o odpustenie dovoznej platby.

V   týchto   námietkach   žalobca   tvrdil,   že   colné   orgány   vychádzali   z   nedostatočne vykonaného dokazovania pre nezáujem na zistení skutočného stavu veci, keďže vykonali len tri úkony – úradný záznam z ohliadky, zápisnice z 10. decembra 2004 a zo 17. decembra 2003, pričom žalobca vykonal vlastným objasňovaním 7 úkonov – zisťovanie u E. s. r. o., u dopravcu Š. F., R., obstaranie dôkazu z trestného spisu, svedeckej výpovede. Skutočnosti vyplývajúce   z   týchto   dôkazov   však   podľa   žalobcu   colné   orgány   nevzali   do   úvahy, jednostranne vychádzali len z vlastných zadovážených podkladov, ktoré podľa žalobcu však ani nemali vypovedaciu hodnotu, ako ním predložené. Colné orgány v zmysle § 3 správneho poriadku mali chrániť práva a oprávnené záujmy žalobcu proti neoprávnenému záujmu spoločnosti D. a. s., T., a v zmysle § 32 ods. 1 správneho poriadku dôsledne zaobstarať podklady pre rozhodnutie.

Krajský   súd   uvedené   námietky   žalobcu   posúdil   ako   účelové,   pretože   zisteným skutkovým stavom bolo aj podľa neho preukázané, že dovezený stroj sa na území Slovenskej republiky používal najmenej do 17. decembra 2003 a časť dodávky, polyetylénové vrecká, nebola vôbec vyvezená. Krajský súd nesúhlasil s tým, že by dôsledky podnikateľského rizika žalobcu,   vyplývajúce   z   prevzatého   ručenia,   mal   colný   orgán   v tomto   konaní   povinnosť odstraňovať.

V predmetnom konaní je podstatnou skutočnosť, že konanie o odpustenie dovoznej platby sa zahajuje žiadosťou, ktorú podáva osoba domáhajúca sa určitého práva. Preto predmet   konania   a   rozsah   následnej   aktivity   správneho   orgánu   je   vymedzená   podanou žiadosťou. Žiadateľ môže podanú žiadosť v jej ďalšom priebehu zúžiť, vziať návrh späť alebo prípadne aj rozšíriť.

Vzhľadom k doteraz uvedenému úlohou colného orgánu bolo posúdiť, či žiadateľ spĺňa tie podmienky na odpustenie dovoznej platby, o ktoré v poslednej žiadosti nárok oprel. Išlo teda o podmienky uvedené v § 425 ods. 18 a 19 a § 426 ods. 1 písm. d) a písm. k) zákona č. 238/2001 Z. z. v poslednom znení.

Predmetom   súdneho   konania   bolo   posúdiť,   či   žalovaný   v   súlade   so   zákonom rozhodol, že žalobca nespĺňa podmienky pre odpustenie dovoznej prirážky.

Podľa ust. § 426 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona podmienkou odpustenia dovoznej platby   je,   že   sa   tovar   pôvodne   prepustený   do   režimu   voľný   obeh   vráti   zahraničnému dodávateľovi   v   režime   pasívny   zušľachťovací   styk   na   bezplatné   odstránenie   chýb existujúcich   pred   prepustením   tovaru   do   režimu   voľný   obeh,   aj   keď   sa   zistia až po prepustení tovaru a zahraničný dodávateľ tovar nevráti späť. Podľa písm. k) tohto ustanovenia colný úrad odpustí dovoznú platbu, ak použitie tovaru príjemcom na určený účel je znemožnené alebo čiastočne obmedzené v dôsledku prijatia opatrení všeobecného rozsahu,   ktoré   po   prepustení   tovaru   do   režimu   zahŕňajúceho   povinnosť   zaplatiť   sumu dovoznej platby prijal colný úrad alebo iný oprávnený orgán.

V zmysle § 425 ods. 18 tohto zákona mal colný orgán po preverení lehoty na podanie žiadosti v tomto rozsahu posúdiť žiadosť.

Podľa   žalovaného   v   konaní   nebolo   preukázané,   že   by   bolo   prijaté   opatrenie všeobecného   rozsahu,   ani   sám   žalobca   na   takéto   nepoukazoval,   a   takéto   účinky   nemá vyhlásenie konkurzu (na spoločnosť D., a. s., pozn.). Rozsah konkurzného opatrenia nie je totiž všeobecný, ale individuálny, týka sa len subjektu, na ktorý bol vyhlásený. Dôvod na odpustenie dovoznej platby podľa § 426 ods. 1 písm. k) colného zákona sa tak nepreukázal. V konaní sa tak isto nepreukázalo, že by predmetný tovar bol vrátený zahraničnému dodávateľovi na odstránenie chýb a ten ho nevrátil.

Zo   spisu   žalovaného   vyplynulo,   že   z   podkladov   zadovážených   colnými orgánmi ale aj žalobcom   a   to   z   výpovedí   bývalých   pracovníkov   dovozcu   spoločnosti D., a. s., – T., Š. Č., Ing. P. R. a M. M., že chyby na stroji neboli zistené, dovezený stroj od prepustenia   do   režimu   voľný   obeh   sa   používal   na   účely,   pre   ktoré   bol   dovezený, resp. na vykonanie skúšobných prevádzok. Keďže žiadne písomné podklady o zistení chýb počas celej doby, kedy sa mal stroj nachádzať u dovozcu, neboli predložené, nebolo dôvodu na spochybnenie, že malo dôjsť k vráteniu stroja na odstránenie chýb ako podmienky podľa písm. d) zákona...

Ak teda z uvedených dôkazov nevyplynulo, že tovar pôvodne prepustený do režimu voľný   obeh,   sa   vrátil   zahraničnému   dodávateľovi   v   režime   pasívny   zušľachťovací   styk na bezplatné odstránenie chýb existujúcich pred prepustením tovaru do režimu voľný obeh, dospel žalovaný k správnemu záveru, že nebolo preukázané splnenie podmienky odpustenia dovoznej platby a to dane z pridanej hodnoty.

Rovnako z vykonaných dôkazov neboli zistené uplatnené dôvody odpustenia dovoznej platby za plniace sáčky, ktoré podľa svedkov boli sčasti použité a zvyšok mal byť zničený. V súlade s názorom krajského súdu tak odvolací súd konštatoval správnosť záveru žalovaného, že pre odpustenie dovoznej platby podľa § 426 ods. 1 písm. d) a k) zákona č. 238/2001 Z. z. neboli u žalobcu splnené podmienky.

Pokiaľ žalobca namietal, že sa krajský súd v odôvodnení rozsudku nevysporiadal so záverom prvostupňového colného orgánu, ktorý zamietol žiadosť na základe ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty, odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že krajský súd posudzoval rozhodnutie žalovaného ako konečné v prebiehajúcom konaní a preto, pokiaľ dospel   k   záveru,   že   je   toto   rozhodnutie   v   súlade   so   zákonom,   stotožnil   sa   aj   s   tým, že žalovaný   preskúmal   v   rámci   odvolacieho   konania   nárok   žalobcu   v   zmysle   podanej žiadosti ako aj z pohľadu zákona o DPH, teda dôvodu podľa prvostupňového rozhodnutia. Pre správnosť záveru krajského súdu tak bolo podstatné, že rozhodnutím žalovaného nebolo priznané odpustenie dovoznej platby v zmysle jeho uplatnenia, správnosť ktorého záveru žalobca podaným odvolaním nespochybnil.“

18. K   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   jeho   odôvodneniu   ústavný   súd   uvádza, že je vnútorne   logické,   nie   je prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle   konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší súd na odvolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu rozhodol tak, že ho potvrdil. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania (napr. I. ÚS 241/07).   Rovnako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   pripomenul,   že   súdne rozhodnutia   musia   v   dostatočnej   miere   uvádzať   dôvody,   na   ktorých   sa   zakladajú. Článok 6 ods.   1   dohovoru   však   nemožno   chápať   tak,   že   vyžaduje   podrobnú   odpoveď na každý   argument,   pričom   odvolací   súd   sa   pri   zamietnutí   odvolania   (potvrdení rozhodnutia)   môže   obmedziť   na   prevzatie   odôvodnenia   nižšieho   súdu   (García   Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

19. Najvyšší súd preskúmaval rozsudok krajského súdu z pohľadu, či tento rozhodol zákonným spôsobom, keď konštatoval, že colné orgány v súlade so zákonom nepriznali sťažovateľke   odpustenie   dovoznej   platby.   Krajský   súd   skonštatoval,   že   colné   orgány sťažovateľke   nemohli   vyhovieť,   pretože   neboli   splnené   zákonné   podmienky   na   takýto postup, na čo podrobne v rozsudku poukázal. Rovnako najvyšší súd v napadnutom rozsudku podrobne   poukázal   na   skutočnosti,   pre   ktoré   neboli   splnené   zákonné   podmienky na odpustenie dovoznej platby sťažovateľke, a zároveň konštatoval správnosť a zákonnosť rozhodnutia colného riaditeľstva. Sťažovateľka v sťažnosti v podstate žiada ústavný súd, aby z pozície 5. inštancie (v poradí colný úrad, colné riaditeľstvo, krajský súd, najvyšší súd –   ústavný   súd)   posúdil   splnenie   alebo   nesplnenie   zákonných   podmienok   na   odpustenie dovoznej platby. To však vzhľadom na ústavné vymedzenie postavenia ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) neprichádza do úvahy.

20. Vychádzajúc   z   medzí   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov   ústavný   súd   v   sťažnosťou   napadnutom   rozsudku   najvyššieho   súdu nezhliadol nič, čo by umožňovalo urobiť záver o jeho potenciálnej neústavnosti. Najvyšší súd   sa   podrobne vysporiadal   s   odvolacími (aj   so   žalobnými)   námietkami sťažovateľky, na ktoré   dal   takú   odpoveď,   ktorá   je   z   pohľadu   ústavného   súdu   zlučiteľná   s ústavou, ako aj s dohovorom,   a   nie   je   spôsobilá   zasiahnuť   do   označeného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že súčasťou práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie nie je rozhodnutie, ktorým súd vyhovie navrhovateľovi. Inak povedané, účastník nemá ani ústavou, ani dohovorom garantované právo na úspech v konaní (napr. II. ÚS 71/97).

21. Ústavnému   súdu   neprislúcha   ďalej   rozvíjať   alebo   podporovať   správnosť právnych záverov najvyššieho súdu. Pre potrebu náležitého odôvodnenia tohto uznesenia vo vzťahu   k   podstate   veci,   ktorú   sťažovateľka   či   už   úmyselne,   alebo   z   nedbanlivosti opomína, ústavný súd stručne dodáva:

Sťažovateľka konajúc v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti dobrovoľne (vychádzajúc z princípu zmluvnej slobody, ktorej súčasťou je aj slobodný výber zmluvného partnera)   vstúpila   do   zmluvného   vzťahu   s   deklarantom,   s   ktorým   uzavrela   zmluvu o poskytnutí   ručenia   za   dohodnutú   odmenu.   Uzavretím   tejto   zmluvy   teda   sťažovateľka sledovala   dosiahnutie   zisku,   ktorý   je   imanentným   znakom   podnikania   (§   2   ods.   1 Obchodného zákonníka). Imanentnou súčasťou podnikania je však aj podnikateľské riziko, že konkrétny obchod, prípadne celá podnikateľská činnosť podnikateľa skončí stratou, ktorú znáša sám podnikateľ. Tejto skutočnosti si v prostredí trhovej ekonomiky (čl. 55 ods. 1 ústavy) musí byť vedomý každý podnikateľ. Slobodný a dobrovoľný vstup sťažovateľky do právneho postavenia ručiteľa a s tým spojené podnikateľské riziko napokon konštatoval vo svojom rozsudku aj krajský súd. Rovnako si sťažovateľka po uzavretí zmluvy o ručení (a prijatí záručnej listiny colným úradom) musela byť vedomá (i) tak vzhľadom na predmet jej podnikania, ako aj vzhľadom na (ii) prezumpciu znalostí právnych predpisov (§ 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 1/1993   Z.   z.   o   Zbierke   zákonov   Slovenskej republiky), že podľa § 390 ods. 3 vtedy účinného Colného zákona zodpovedá za zaplatenie colného   dlhu   spoločne   a   nerozdielne   s   dlžníkom   (deklarantom).   Dôsledkom   tejto zodpovednosti sťažovateľky ako ručiteľky bolo, že colný úrad mohol od nej požadovať zaplatenie colného dlhu deklaranta rovnako ako od deklaranta samotného.

Spoločná a nerozdielna zodpovednosť deklaranta (colného dlžníka) a sťažovateľky (ručiteľa)   za   zaplatenie   colného   dlhu   voči   colnému   úradu   však   mala   právne   dopady aj na ich vzájomné právne postavenie vyplývajúce zo zmluvy o ručení a z právnej podstaty solidárnej   zodpovednosti.   Na   zabezpečenie   pohľadávky   sťažovateľky   voči   deklarantovi bolo zriadené záložné právo, pričom však podľa ústavného súdu je sporné, či vôbec zmluva o   zriadení   záložného   práva   bola   platným   právnym   úkonom.   Dôvodom   je,   že   z   listín pripojených k sťažnosti vyplýva, že deklarant nebol vlastníkom predmetu záložného práva (zálohu), tento mal len v nájme a tejto skutočnosti si sťažovateľka bola vedomá najneskôr 3. mája 2004, keď je datovaná jej prvá žiadosť o odpustenie dovoznej platby adresovaná colnému úradu, z ktorej táto jej vedomosť priamo vyplýva.

Rovnako   z   pripojených   príloh   vyplýva,   že   skutočným   dôvodom   vývozu   zálohu z územia Slovenskej republiky   bolo ukončenie nájomného vzťahu medzi dodávateľskou spoločnosťou   zo   Švédska   (pravdepodobne   vlastníkom)   a   deklarantom   ako   nájomcom z dôvodu neplatenia nájomného. Nemožnosť výkonu záložného práva sťažovateľkou tak v žiadnom prípade nemožno pričítať colným orgánom (a už vôbec nie správnym súdom). Táto bola naopak zrejmým dôsledkom toho, že deklarant ako nájomca nebol oprávnený zriadiť   záložné   právo   k   zálohu,   ako   aj   toho,   že   vlastník   zálohu   z   dôvodu   neplatenia nájomného deklarantom nájomný vzťah ukončil a záloh bol vyvezený z územia Slovenskej republiky.

Platné právne predpisy (prípadne aj zmluva o ručení, ktorú sťažovateľka k sťažnosti nepripojila)   riešia   vnútorné   vysporiadanie   medzi   solidárnymi   dlžníkmi,   ako   aj   medzi ručiteľom   a   dlžníkom   potom,   ako   jedna   z   týchto   osôb   splnila   dlh   veriteľovi.   Právnym dôsledkom toho, že colný úrad požadoval zaplatenie colného dlhu od sťažovateľky (a táto ho   zrejme   aj   zaplatila),   malo   byť   vnútorné   vysporiadanie   medzi   sťažovateľkou a deklarantom.   K   tomu   však   pre   úpadok   deklaranta   a   následné   zamietnutie   návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku nemohlo dôjsť.

Z uvedených skutočností podľa ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka žiadala o odpustenie dovoznej platby z dôvodu, že z titulu ručenia túto sumu mala zaplatiť colnému úradu,   avšak   z   dôvodu   úpadku   deklaranta   sa   s   týmto   nemohla   následne   vnútorne vysporiadať podľa   platných   právnych   predpisov,   resp.   podľa   zmluvy   o   ručení.   Z   tohto pohľadu   potom   podľa   ústavného   súdu   išlo   o   zastretú   snahu   sťažovateľky   dosiahnuť od colného úradu odpustenie verejnoprávnej platby (dane z pridanej hodnoty, na ktorú mal štát právny nárok) ako náhrady za nemožnosť uspokojenia jej súkromnoprávnej pohľadávky voči deklarantovi.

Skutočnosti   uvedené   v   tomto   bode   odôvodnenia   uznesenia   ústavný   súd   uvádza len na dokreslenie skutočnej podstaty tejto právnej veci bez toho, aby mali podstatný vplyv na závery   ústavného   súdu   uvedené   v   predchádzajúcich   bodoch   odôvodnenia   tohto uznesenia.

22. O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05). Ústavný súd preto sťažnosť v časti   namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.   Vo   vzťahu   k   namietanému   neposkytnutiu   ochrany   vlastníckeho   práva (čl. 20 ods. 1 ústavy), práva pokojne užívať majetok (čl. 1 dodatkového protokolu) a práva podnikať   a   uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť   (čl.   35   ods.   1   ústavy)   rozsudkom najvyššieho   súdu   ústavný   súd   stručne   uvádza,   že   vo   svojej   judikatúre   už   zdôraznil, že všeobecný   súd   v   zásade   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj právo vlastniť majetok, resp. pokojne užívať majetok a právo podnikať), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil   aj   ústavno-procesné   princípy   postupu   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy (napr. II. ÚS 78/05). Keďže ústavný súd v rozsudku najvyššieho súdu nezistil porušenie týchto   ústavno-procesných   princípov,   nemohlo   dôjsť   ani   k   zásahu   do   hmotných   práv sťažovateľky.

23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na vyhovenie sťažnosti (žiadosť o primerané finančné zadosťučinenie).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009