znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 298/08-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   februára   2009 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť M. L., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 199/2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 199/2004   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Michalovce   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 199/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. L.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1330 € (slovom tisíctristotridsať eur), ktoré j e p o v i n n ý   Okresný súd Michalovce vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. L. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,52 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a päťdesiatdva centov), ktorú je p o v i n n ý Okresný súd Michalovce vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 298/08-16 z 18. septembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 199/2004.

2. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v tomto opísanom skutkovom stave:

„Predseda   senátu   svojim   nezákonným   postupom   spôsobil   neúnosné   prieťahy v konaní a to napr. tým, že uznesením zo dňa 04. 11. 2005, sp. zn. 1T 199/04-417 postúpil vec na prejednanie Krajskému súdu v Košiciach s odôvodnením, že na Krajskom súde v Košiciach prebieha trestné konanie obž. M. L. a A. L. za trestný čin podvodu podľa § 250 Tr. zákona, a preto prichádza do úvahy spojenie veci na spoločné konanie.

... Proti tomuto uzneseniu OS Michalovce som v lehote podal sťažnosť na Krajský súd v Košiciach   a   žiadal   som   zrušiť   napadnuté   uznesenie   a   prikázať   Okresnému   súdu v Michalovciach vo veci rozhodnúť. Na Krajskom súde v Košiciach som bol úspešný a KS Košice uznesením, zo dňa 14. decembra 2005, sp. zn. 4 Tos 96/05-423 napadnuté uznesenie zrušil a Okresnému súdu uložil, aby vo veci konal a rozhodol.... Predseda senátu JUDr. A. Ch. vytýčil a vykonal vo veci hlavné pojednávanie až dňa 05. marca 2007.... Sťažnosť na neúnosné prieťahy v tejto veci som do rúk predsedu súdu podal listom zo dňa 03.   04.   2007.   Ďalšiu opätovnú sťažnosť na prieťahy v konaní som doručil do rúk predsedu súdu dňa 16. 04. 2008. Dodnes som na uvedené sťažnosti z Okresného súdu Michalovce nedostal žiadnu odpoveď.“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1 . Základné právo M. L.... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 199/2004, porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Michalovce   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1T/199/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. L.... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 300.000,- Sk (slovom tristotisíc slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Michalovce   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Michalovce je povinný uhradiť M. L.... trovy právneho zastúpenia v sume   5.144,-   Sk,   na   účet   ich   právneho   zástupcu   JUDr.   J.   K.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu...“

Sťažovateľ   svoju   žiadosť   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia odôvodnil tým, že „ trvalé a účelové prieťahy v konaní sledujú jediný cieľ, aby sa oddialilo meritórne rozhodnutie, na základe ktorého by sa sťažovateľ mohol pred súdom domáhať náhrady škody za nespravodlivé trestné stíhanie. Sťažovateľ bol totiž v uvedenej trestnej veci aj väzobne stíhaný a to po dobu vyše siedmych mesiacov.“.

5.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   podaním   z 22.   júla   2008   (sp.   zn. 1 SprV/310/2008) a zo 4. novembra 2008 (sp. zn. 1 SprV/411/2008) k veci písomne vyjadril predseda   okresného   súdu.   Právny   zástupca   sťažovateľa   nezaujal   stanovisko   k tomuto vyjadreniu,   hoci   bol   na   túto   možnosť   ústavným   súdom   listom   č.   k.   I. ÚS 298/08-29 z 19. novembra 2008 upozornený.

5.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprV/310/2008 z 22. júla 2008 okrem prehľadu procesných úkonov vo veci uviedol:

„Obžaloba... bola Okresnému súdu... doručená dňa 15. 12. 2004. Dňa 4. 11. 2005 sudca vydal uznesenie..., ktorým trestnú vec proti obžalovanému M. L. a spol. postúpil na prejednanie Krajskému súdu Košice. Sudca tak učinil po 11-mesačnom prieťahu.

Na základe sťažnosti obvineného M. L.... Krajský súd Košice uznesením zo dňa 14. 12. 2005... uvedené uznesenie Okresného súdu... zrušil a okresnému súdu uložil, aby vo veci konal a rozhodol. V dôvodoch tohto zrušujúceho uznesenia mimo iného krajský súd uvádza, že postup Okresného súdu... je nezákonný.

Sudca... potom vykonal doteraz jediné pojednávanie dňa 5. 3. 2007. To znamená, že vyše dvoch rokov vo veci nekonal. Na pojednávaní dňa 5. 3. 2007 konajúci sudca hlavné pojednávanie odročil na neurčito a od tej doby opäť vo veci nekoná.

... Vzhľadom na zistené skutočnosti tak, ako boli vyššie popísané, považujem sťažnosť podanú Ústavnému súdu... za dôvodnú a opodstatnenú.“

Predseda   okresného   súdu   v liste   sp.   zn.   1   SprV/411/2008   zo 4.   novembra   2008 uviedol: „na našom písomnom stanovisku, obsiahnutom v našom vyjadrení... zo dňa 22. 7. 2008 trváme a odvtedy sa na tomto nič nezmenilo“.

6. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   Jej   prerokovanie   na   ústnom   pojednávaní   – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou označených práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností   potrebných   na   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t. j.   rozhodnutie   o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností a zo spisu okresného súdu sp. zn. 1   T   199/2004   ústavný   súd   zistil,   že   15.   decembra   2004   podal   okresný   prokurátor v Michalovciach   (ďalej   len   „okresný   prokurátor“)   obžalobu   č.   k.   Pv   737/2004-23   proti sťažovateľovi pre trestný čin v spolupáchateľstve nedovoleného prekročenia štátnej hranice, ktorú okresný súd zaregistroval pod sp. zn. 1 T/199/2004.

Následne okresný súd vo veci vykonal tieto úkony:Sudca   dal   6.   mája   2005   kancelárii   pokyn,   aby   vyžiadala   spis   z Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) týkajúci sa trestného stíhania sťažovateľa (pôvodná spisová značka konania na okresnom súde 19 T 82/02.)

Krajský   súd   na   výzvu   okresného   súdu   10.   júna   2005   oznámil,   že   vo   veci   bolo rozhodnuté   5.   mája   2005   uznesením   o vrátení   veci   prokurátorovi,   proti   uzneseniu   však prokurátor   podal   sťažnosť,   a preto   vec   bude   postúpená   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o sťažnosti.

Podaním   z 18.   júla 2005   okresný   prokurátor   požiadal   okresný   súd   o informáciu, prečo doteraz nebolo nariadené hlavné pojednávanie v predmetnej veci.

Okresný súd listom z 19. septembra 2005 požiadal krajský súd o podanie správy, ako bolo rozhodnuté vo veci týkajúcej sa sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 3 T 10/02, ktorá bola postúpená najvyššiemu súdu.

Okresný súd listom z 19. septembra 2005 odpovedal okresnej prokuratúre na jej žiadosť   z 18.   júla   2005   tak,   že   hlavné pojednávanie doteraz   nebolo   vo   veci   nariadené, pretože   predchádzajúcu   trestnú   vec   sťažovateľa   vedenú   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn. 3 T 10/02 prichádza do úvahy spojiť s terajšou vecou vedenou na okresnom súde.

Krajský   súd   30.   septembra   2005   oznámil   okresnému   súdu   na   jeho   žiadosť z 19. septembra 2005, že spis sa nachádza na najvyššom súde.

Okresný súd 4. novembra 2005 uskutočnil hlavné pojednávanie vo veci. Vyniesol uznesenie č. k. 1 T 199/204-415, ktorým spojil na spoločné prerokovanie a rozhodnutie vec obžalovaného E. I. vedenú pod sp. zn. 3 T 237/05 s trestnou vecou vedenou pod sp. zn. 1 T 199/04.   Ďalej   vyniesol   uznesenie   č.   k.   1   T   199/204-417,   ktorým   postúpil   vec sťažovateľa a spoluobžalovaného krajskému súdu na prerokovanie a rozhodnutie. Písomné vyhotovenie uznesení bolo vypravené poštou 7. novembra 2005.

Spoluobžalovaný E.   I.   14.   novembra   2005   podal   okresnému súdu   sťažnosť   proti uzneseniu č. k. 1 T 199/204-417 zo 4. novembra 2005 a 15. novembra 2005 podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť aj sťažovateľ.

Okresný   súd   21.   novembra   2005   spracoval   predkladaciu   správu   a   odoslal   spis krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o podaných   sťažnostiach.   Krajský   súd   prevzal   spis 23. novembra 2005 a zaevidoval ho pod sp. zn. 4 Tos 96/05.

Krajský súd uznesením č. k. 4 Tos 96/05-423 zo 14. decembra 2005 zrušil napadnuté uznesenie a uložil okresnému súdu, aby vo veci konal a rozhodol.

Dňa 28. februára 2006 sudca dal kancelárii pokyn nariadiť hlavné pojednávanie na 22. marec 2006 a predvolať svedkov.

Okresný súd 17. marca 2006 zrušil nariadené hlavné pojednávanie a stanovil nový termín hlavného pojednávania na 23. marec 2006.

Podaním   z   22.   marca   2006   sa   sťažovateľ   ospravedlnil   z hlavného   pojednávania zo zdravotných dôvodov.

Na hlavnom pojednávaní 23. marca 2006 bol neprítomný sťažovateľ. Okresný súd hlavné pojednávanie odročil na 12. apríl 2006.

Dňa 3. apríla 2006 sudca dal kancelárii pokyn na zrušenie hlavného pojednávania nariadeného na 12. apríl 2006 z dôvodu rekonštrukcie pojednávacej miestnosti.

Sudca dal kancelárii pokyn, aby predvolala sťažovateľa na informatívny výsluch na 19. jún 2006.

Sudca   dal   15.   januára   2007   kancelárii   pokyn   nariadiť   hlavné   pojednávanie   na 7. február 2007.

Okresný   súd   listom   z   5.   marca   2007   požiadal   Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš o oznámenie, v akom štádiu sa nachádza trestná vec obžalovaného E. I., a prípadné zaslanie právoplatného rozsudku.

Okresný súd listom z 5. marca 2007 požiadal krajský súd o oznámenie, v akom štádiu sa nachádza vec vedená pod sp. zn. 3 T/10/02, a prípadne zaslanie právoplatného rozsudku.Dňa 7. februára 2007 bolo hlavné pojednávanie za prítomnosti sťažovateľa, avšak nedostavil sa jeho právny zástupca, ktorý ospravedlnil svoju neúčasť. Hlavné pojednanie bolo odročené na návrh okresného prokurátora na 5. marec 2007.

Okresný   súd   na   hlavnom   pojednávaní   vypočul   sťažovateľa   a obžalovaného   E.   I. Vykonal   dokazovanie   listinami   založenými   v súdnom   spise   a pojednávanie   odročil   na neurčito z dôvodu vyčkania právoplatnosti rozsudkov v súvislosti s inou trestnou činnosťou obžalovaných. Nariadil vyžiadanie rozsudkov z krajského súdu a Okresného súdu Liptovský Mikuláš.

Krajský súd 16. apríla 2007 oznámil okresnému súdu, že vec sťažovateľa vedená pod sp. zn. 3 T/10/02 nie je doteraz právoplatne skončená a spis bol zaslaný najvyššiemu súdu 3. mája 2006 na rozhodnutie vo veci.

Dňa 19. apríla 2007 Okresný súd Liptovský Mikuláš oznámil okresnému súdu, že vec vedená pod sp. zn. 1 T/113/2005 proti obžalovanému E. I. sa nachádza na Krajskom súde v Žiline, ktorý rozhoduje o odvolaní obžalovaného.

Dňa 23. augusta 2007 sudca dal kancelárii pokyn, aby vyžiadala z krajského súdu spis   3   T/10/02   a od   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   spis   vedený   pod   sp.   zn. 1 T/113/2005.

Okresný   súd   17.   septembra   2007   dostal   kópie   rozsudkov   z Okresného   súdu Liptovský Mikuláš týkajúce obžalovaného E. I.

Dňa 17. septembra 2007 krajský súd oznámil okresnému súdu, že spis vedený pod sp. zn. 3 T/10/02 sa nachádza na najvyššom súde.

Sudca dal 12. júna 2008 kancelárii pokyn, aby vykonala dopyt na krajskom súde, či vec vedená pod sp. zn. 3 T/10/02 je právoplatne skončená. Pokyn bol opakovaný 16. júla 2008 a 31. októbra 2008. V úradných záznamoch zo 16. júla 2008, 8. septembra 2008 a 31. októbra 2008 vykonaných asistentkou sudcu je poznamenané, že spis sp. zn. 3 T/10/02 sa nachádza na najvyššom súde.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 199/2004, teda v trestnej veci proti sťažovateľovi, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   základné   právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď sa občan stáva účastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo poškodený (II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02). Účel základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorým je predovšetkým odstránenie stavu právnej neistoty obvineného, sa sleduje konaním a rozhodovaním príslušných orgánov v primeranej lehote (III. ÚS 99/02).

1. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníkov   a postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd bral v predmetnom prípade do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97) relevantnú na rozhodnutie.   Predmetom   posúdenia   je   trestnoprávne   konanie   (rozhodovanie   o vine a treste   za   spáchaný   skutok),   ktoré   sa   začalo   podaním   obžaloby okresnou   prokuratúrou 15. decembra 2004 na okresnom súde.

Vychádzajúc z obsahu predovšetkým spisu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 199/2004 v trestnej veci proti sťažovateľovi a jeho postupu v uvedenej veci ústavný súd nezistil žiadnu právnu okolnosť, na základe ktorej by sa malo preskúmavané konanie vyhodnotiť ako zložité.

V súvislosti   s posudzovaním   trestnej   veci   proti   sťažovateľovi   okresný   súd   síce zisťoval   stav   konania   v iných   trestných   veciach   súvisiacich   so   sťažovateľom,   ale   táto okolnosť nesmie ísť na úkor rozumného a efektívneho procesného správania spočívajúceho v zákonne dostatočnom vymedzení rozsahu dokazovania podľa obžaloby, ktoré malo (má) byť relevantnou okolnosťou, pri posúdení prípadnej trestnej zodpovednosti sťažovateľa.

1.2   Správanie   sťažovateľa   v priebehu   doterajšieho   konania   treba   posudzovať komplexne.   Jeho   návrhy   a sťažnosti,   ktoré   v doterajšom   priebehu   trestného   konania vedeného proti jeho osobe produkoval, sú súčasťou práva na obhajobu a sú motivované v konečnom dôsledku snahou dosiahnuť priaznivé rozhodnutie v konaní pred súdom.

1.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom treba uviesť, že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdením sťažovateľa, ale vychádzal z komplexného posúdenia priebehu doterajšieho konania s prihliadnutím na obsah obžaloby, relevantnú právnu úpravu, ako aj doterajšiu celkovú dĺžku konania. Úlohou ústavného súdu bolo   zistiť,   či   konkrétny   postup   okresného   súdu   v trestnom   konaní   nie   je   z hľadiska naplnenia základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený (obdobne pozri napr. I. ÚS 13/00).

Za zbytočný prieťah v konaní orgánu činného v trestnom konaní (v danom prípade okresného súdu) možno považovať dobu jeho nečinnosti alebo zjavne neefektívnej činnosti pri napĺňaní účelu Trestného poriadku, predovšetkým požiadavky, aby trestné činy boli náležite zistené (§ 1 ods. 1 Trestný poriadok).

Ústavný súd zistil, že okresný súd nevykonal žiaden úkon smerujúci k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej v období od 15. decembra 2004 do 6. mája 2005, keď bol daný pokyn   na   vyžiadanie   spisu   (sp.   zn.   19   T   82/02)   z krajského   súdu,   v trvaní   viac   ako 4 mesiace. Ďalej nekonal v období od 10. júna 2005, keď dostal odpoveď z krajského súdu, až do 19. septembra 2005, keď požiadal krajský súd o podanie správy, ako bolo rozhodnuté v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 10/02, v trvaní viac ako 3 mesiace. Aj keď 30. septembra 2005 dostal okresný súd odpoveď z krajského súdu na svoju žiadosť z 19. septembra 2005, ďalej nekonal do 4. novembra 2005, keď uskutočnil hlavné pojednávanie, v trvaní viac ako 1 mesiac.

Nečinnosť okresného súdu bola aj v období od 3. apríla 2006, keď bol kancelárii daný pokyn na zrušenie hlavného pojednávania nariadeného na 12. apríl 2006 z dôvodu rekonštrukcie pojednávacej miestnosti, až do 7. februára 2007, keď sa uskutočnilo hlavné pojednávanie,   v trvaní   viac   ako   10   mesiacov.   V nečinnosti   okresný   súd   pokračoval   aj v období od 19. apríla 2007, keď mu Okresný súd Liptovský Mikuláš podal informáciu o stave konania sp. zn. 1 T/113/2005, až do 23. augusta 2007, v trvaní viac ako 4 mesiace.

Následne   nečinnosť   okresného   súdu   bola   od   17.   septembra   2007,   keď   dostal požadovanú informáciu z krajského súdu o stave konania vedeného pod sp. zn. 3 T/10/02, do 12. júna 2008, keď opätovne vykonal dopyt na krajský súd, v akom štádiu sa nachádza vec vedená pod sp. zn. 3 T/10/02, v trvaní viac ako 8 mesiacov.

Celková   doba   nečinnosti   okresného   súdu,   v ktorej   nevykonal   žiaden   úkon k prerokovaniu a rozhodnutiu veci, trvala viac ako 30 mesiacov, ktoré ústavný súd hodnotí ako zbytočné prieťahy v konaní, čím došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv.

Okrem nečinnosti okresného súdu vykázaná je aj zjavná neefektívnosť, ktorá bola tou okolnosťou,   v dôsledku   ktorej   ústavný   súd   v posudzovanej   veci   konštatuje aj   porušenie sťažovateľom označených práv.

Okresný súd uznesením č. k. 1 T 199/04-417 zo 4. novembra 2005 rozhodol tak, že postúpil trestnú vec sťažovateľa na prerokovanie krajskému súdu, avšak toto rozhodnutie nemalo oporu v zákone. Na túto skutočnosť výslovne poukázal krajský súd v zrušujúcom uznesení č. k. 4 Tos 96/05-423 zo 14. decembra 2005, v rámci ktorého prikázal okresnému súdu,   aby   vo   veci   konal   a rozhodol. Ďalšie   úkony   okresného   súdu   sú   poznačené pokračujúcou neefektívnosťou.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného nepovažoval za podstatné množstvo úkonov, ktoré okresný súd v doterajšom trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 199/204 vykonal, ale v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 33/99, II. ÚS 71/01) považoval za rozhodujúcu   predovšetkým   skutočnosť,   či   ich   vykonanie   bolo   efektívne,   rešpektovalo zásadu procesnej ekonomiky a zásadne vytváralo podmienky na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa ako obvineného v tomto trestnom konaní.

1.4 Okrem uvedeného hodnotenia veci podľa troch základných kritérií ústavný súd prihliadol aj na predmet sporu (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa. Z hľadiska hodnotenia povahy veci sa ústavný súd oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP,   podľa   ktorej   sa   primeraná   lehota   na   konanie   v trestných   veciach   v dôsledku mimoriadne   citlivého   zásahu   do   sféry   osobných   práv   a slobôd,   ktorý   je   s priebehom trestného konania spravidla spojený, musí posudzovať prísnejšie.

V okolnostiach prípadu, keď v predmetnom trestnom konaní od podania obžaloby okresnému súdu proti sťažovateľovi uplynuli viac ako 4 roky, ústavný súd konštatoval, že okresný súd nebral do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ bol a je v celom priebehu trestného konania na základe   pomalého postupu   tohto   štátneho   orgánu   v stave   dlhodobej   právnej neistote (podobne III. ÚS 183/05).

Napokon si ústavný súd nemohol nevšimnúť, že okresný súd priznal oprávnenosť sťažnosti a tým aj prieťahy v konaní.

2. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom okresného   súdu,   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku v bode 1 tohto nálezu.

3.   Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   okresným súdom, prikázal mu (čl. 127 ods. 2 ústavy), aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia v jeho trestnej veci.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku v bode 2 tohto nálezu.

IV.

1.   Podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku trestného konania (takmer 4 roky) a podiel okresného súdu na jej dĺžke, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä význam uplatňovaného nároku pre sťažovateľa, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, a správanie sťažovateľa ústavný súd považoval priznanie sumy 1330 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku v bode 3 tohto nálezu.

2. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   bol   vo   veci   úspešný,   a preto   bolo   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že právny zástupca sťažovateľa vo veci vykonal dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 9. júna 2008. Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov vykonaných v roku 2008 je 1/6 z výpočtového základu 19 056 Sk, t. j. 3 176 Sk, čo spolu s režijným paušálom 190 Sk predstavuje sumu 3 367 Sk. Odmena   advokátovi   za   poskytnuté   právne   služby   v konaní   pred   ústavným   súdom predstavuje celkovú sumu (2 úkony v roku 2008 ) 6734 Sk, teda 223,52 €.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto nálezu v bode 4.

3. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009