znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 298/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. 5 C 73/98 (správne má byť pod sp. zn. 5 C 2/05) a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6 Co 282/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 8. septembra 2006 odovzdaným na poštovú prepravu 9. septembra 2006 a doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) 12. septembra   2006   označeným   ako „Ústavná   sťažnosť...“ Ing.   A.   K.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpený   advokátom   JUDr.   P.   H.,   B.,   ktorým   namieta   porušenie   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom   Bratislava V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp. zn. 5   C   73/98   (správne   má   byť pod sp. zn. 5 C   2/05)   a   Krajským   súdom   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) pod sp. zn. 6 Co 282/05.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie uvedených článkov   ústavy   a   dohovoru   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn.   5   C   73/98 (správne má byť pod sp. zn. 5 C 2/05) a krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 282/05 s tým, aby uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 C 73/98 (správne pod sp. zn. 5 C 2/05) z 24. mája 2005 a krajského   súdu   č.   k.   6   Co   282/05-191   z 28.   apríla   2006   boli   zrušené   a   vec   vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia advokátom.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pôvodne pod sp. zn. 5 C   73/98,   v ktorom   bol   sťažovateľ   žalovaným,   bol   tento   právoplatným rozsudkom   zaviazaný vydať žalobkyni bezdôvodné   obohatenie.   Návrhom   z 13.   februára 2005 požiadal o obnovu konania. V rámci navrhnutej obnovy konania sa domáhal toho, aby si okresný súd vyžiadal od príslušného daňového úradu určité údaje týkajúce sa povinnosti žalobkyne zaplatiť pokuty, resp. penále, keďže tieto skutočnosti tvorili predmet daňového tajomstva   a priamo   sťažovateľovi   ich   nemohol   daňový   úrad   poskytnúť.   Rovnakú požiadavku   uplatnil   sťažovateľ   aj   v odvolacom   konaní   o obnove.   Ďalej   sťažovateľ požadoval   aj   predvolanie   svedkyne   Ing.   H.,   ktorá   vlastní   účtovné   doklady   dokazujúce pravdivosť sťažovateľových tvrdení zakladajúcich dôvody obnovy konania. Okresný súd a ani   krajský   súd   však   uvedené   návrhy   sťažovateľa   nerešpektoval,   písomné   dôkazy od daňového   úradu   si nevyžiadal   a svedkyňu   nepredvolal.   Okrem   toho   krajský   súd v odvolacom   konaní   o obnove   napriek   uvedeným   skutočnostiam   nenariadil   verejné pojednávanie,   čím   sťažovateľovi   znemožnil   vyjadriť   sa   k predmetným   dôkazom. Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 5   C 73/98 (správne   má byť pod   sp.   zn.   5 C 2/05) z 24. mája   2005   bol   návrh   sťažovateľa   na   obnovu   konania   zamietnutý.   Následným uznesením   krajského   súdu   č. k. 6 Co   282/05-191   z 28.   apríla   2006   bolo   uznesenie okresného súdu potvrdené. Toto uznesenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 10. júla 2006, kedy nadobudlo aj právoplatnosť.

Nárok   žalobkyne   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   sa   zakladal   na   tom, že sťažovateľ,   ako jej daňovým   úradom   ustanovený opatrovník podával za ňu v rokoch 1994   a 1995   daňové   priznania,   a hoci   z týchto   vyplýval   čistý   zisk   pre   žalobkyňu   z jej podnikateľskej činnosti v sume viac ako 300 000 Sk, sťažovateľ tieto prostriedky žalobkyni nevyplatil. V pôvodnom súdnom konaní sa bránil sťažovateľ tým, že v období rokov 1994 až 1996 za žalobkyňu - daňový subjekt platil všetky jej uložené pokuty a penále z čistého zisku,   ktorý   podnikanie   žalobkyne   vyprodukovalo.   Z tohto   dôvodu   podľa   obrany sťažovateľa už nezvýšili peniaze, ktoré by mohol žalobkyni vyplatiť. Okresný súd však v pôvodnom   konaní   dospel   k záveru,   že   sťažovateľ   svoju   uvedenú   obranu   dôkazmi nepreukázal, a preto tvrdeniam sťažovateľa neuveril. Dôkazmi navrhnutými v rámci obnovy konania   snažil   sa   sťažovateľ   dodatočne   preukázať   pravdivosť   svojej   obrany.   Napokon sťažovateľ   uviedol,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a kriminálnej polície Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   B.   (ďalej   len   „vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS:ORP-84/OEK-B5-2006 z 30. januára 2006 bolo začaté trestné stíhanie vo veci podozrenia   z trestného   činu   pokusu   podvodu,   v ktorom   sa   vychádza   z faktov   tvrdených sťažovateľom. V rámci tohto trestného stíhania si vyšetrovateľ vyžiadal od daňového úradu potrebné   doklady.   Sťažovateľ   11.   júla   2006   nahliadol   do   vyšetrovacieho   spisu a po preštudovaní podkladov z daňového úradu zistil, že tieto preukazujú pravdivosť jeho tvrdení.   Žalobkyňa   svojou   žalobou   a   predložením   potvrdenia   z daňového   úradu   o tom, že ku dňu 6. januáru 1994 nemala žiadne nedoplatky, jednoznačne zavádzala všeobecné súdy.   Dôkazy   označené   sťažovateľom,   ktoré   všeobecné   súdy   odmietli   vykonať,   mohli privodiť pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pokiaľ všeobecné súdy obnovu konania aj napriek tomu   nepovolili, porušili tým   označené základné   práva   sťažovateľa, a to aj   s   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   odvolací   súd   mal   o veci   rozhodovať na pojednávaní.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 5 C 2/05-133 z 24. mája 2005 vyplýva, že návrh sťažovateľa   na   obnovu   konania   bol   zamietnutý.   Návrh   na   obnovu   konania   zdôvodnil sťažovateľ   tým,   že   sa   v novembri   2004   v rámci   iného   súdneho   konania   dozvedel   z úst žalobkyne, že účtovné doklady z jej podnikania za roky 1994 a 1995 neboli ešte spracované a daňové   priznania   za   tieto   obdobia   sú   falošné.   Toto   vyhlásenie   žalobkyne   bolo pre sťažovateľa   úplne   novým   dôkazom,   ktorý   mohol   privodiť   pre   neho   priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Ak by totiž boli daňové priznania falošné, resp. nesprávne, zmenil by sa   tým   celý   skutkový   stav,   na   ktorom   bol   pôvodný   rozsudok   založený.   Na   základe vyhlásenia žalobkyne boli daňové priznania preverené a zistilo sa protiprávne odpočítanie niektorých položiek z daňového základu, čo malo za následok vykázanie vyššieho zisku. Ďalším   dôvodom   návrhu   sťažovateľa   na   obnovu   konania   bolo,   že   v januári   2005   dal sťažovateľ otvoriť trezor žalobkyne, kde našiel niektoré svoje faktúry, ktorými žalobkyni účtoval svoju odmenu za práce vykonané pre ňu v rokoch 1994 –1995, ako aj originály zmlúv o pracovnoprávnom vzťahu. Týmito dôkazmi dovtedy nedisponoval. Okrem toho našiel   v trezore   aj   tri   zápisnice   o pojednávaniach   na   daňovom   úrade,   ktoré   preukazujú, že žalobkyňa   mala   voči   daňovému   úradu   podlžnosti.   Tieto   zápisnice   spochybňujú potvrdenie   daňového   úradu   o tom,   že   žalobkyňa   ku   dňu   6.   januáru   1994   nemala   voči daňovému úradu podlžnosti. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľom navrhnuté dôkazy dopytom   na   daňový   úrad   o všetkých   pokutách,   penáloch   a exekúciách   týkajúcich sa žalobkyne za obdobie od januára 1994 do júna 1996, ako aj vyžiadaním všetkých platieb, pokút a penálov zaplatených daňovému úradu, ale tiež výsluchom svedkyne Ing. H. nebolo možné   pripustiť,   keďže   s rozhodovaním   o povolení   obnovy   konania   nesúvisia.   Týkajú sa totiž už priamo veci samej a na mieste by ich bolo možné vykonať až vtedy, keď by okresný súd obnovu konania povolil. Pokiaľ ide o výpisy z platieb pokút a penálov, ktoré sťažovateľ   daňovému   úradu   zaplatil,   tieto   sťažovateľ   predložil   okresnému   súdu   ešte v pôvodnom konaní do spisu sp. zn. 5 C 73/98. Sťažovateľ na pojednávaní okresného súdu skutkové dôvody, o ktoré návrh na obnovu konania oprel, zúžil len na dva dôvody, a to na nesprávnosť daňového priznania z roku 1994 a na dodatočné nájdenie vlastných faktúr po otvorení trezoru, ktoré svedčia o uzavretí mandátnej zmluvy medzi ním a žalobkyňou. Po preukázaní toho, že s ostatnými dokladmi nájdenými v trezore v januári 2005 disponoval už v roku   2003,   kedy   ich   aj súdu   prvýkrát predložil, netrval v ďalšom   na obnove konania s poukazom na tieto ďalšie doklady. Podmienkou povolenia obnovy konania je preukázanie, že sťažovateľom uvádzané skutočnosti a dôkazy existovali už počas pôvodného konania, že sťažovateľ nemohol označiť, predložiť alebo navrhnúť ich vykonanie bez svojej viny a že môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Emotívne vyhlásenie žalobkyne, že daňové priznania z rokov 1994 a 1995 sú falošné, nie je dôkazom o ich nesprávnosti, veď tieto daňové priznania vypracoval sťažovateľ, resp. jeho manželka, ktorá viedla účtovníctvo. Preto ak boli falšované, musel o tom sťažovateľ vedieť už pri ich vyhotovení. Skutočnosť, že   až   vyhlásenie   žalobkyne   z novembra   2004   motivovalo   sťažovateľa   skúmať   vecnú správnosť daňových priznaní, nie je možné posúdiť ako dôvod na obnovu konania, keďže sťažovateľovi nič nebránilo overovať správnosť daňových priznaní už v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 73/98. To, že mu nenapadlo urobiť tak skôr, ešte neznamená, že tento   dôkaz   nemohol   sťažovateľ   použiť   v pôvodnom   konaní   bez   vlastnej   viny.   Navyše sťažovateľ žiaden skutočný dôkaz o nesprávnosti daňového priznania nepredložil. Listinné dôkazy, ktoré mal sťažovateľ nájsť v trezore v januári 2005 a o ktorých tvrdil, že dovtedy nimi nedisponoval, v skutočnosti súdu predkladal už v roku 2003. Pravdou je, že až teraz prvýkrát   predložil   svoje   vlastné   faktúry,   ktorými   fakturoval   žalobkyni   odmenu   za   ním vykonané práce. Sťažovateľ však ničím nepreukázal, že tieto dôkazy nemal k dispozícii už skôr. Išlo o jeho faktúry, ktoré sa dotýkali aj jeho účtovníctva ako živnostníka a ktoré musel archivovať.   Ostatné   dôkazy,   ktoré   sťažovateľ   v návrhu   na   obnovu   konania   uvádzal, predložil okresnému súdu už predtým v konaní sp. zn. 5 C 73/98 v marci 2003 a v konaní sp. zn. 7 C 90/03 v decembri 2003, preto tieto neboli uplatnené v lehote určenej podľa § 230 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Z uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   6   Co   282/05-191   z 28.   apríla   2006   vyplýva, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu   č. k. 5 C 2/05-133 z 24. mája 2005. Podľa názoru krajského súdu okresný súd dôsledne vychádzal z ustanovenia § 228 ods. 1 písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku   a správne   dospel   k záveru,   že   v konaní nebolo preukázané, že by dôkazy, o ktoré sťažovateľ svoj návrh na obnovu konania oprel, nemohol bez vlastnej viny predložiť už počas pôvodného konania. Je to tak preto, že tieto dôkazy poznal, resp. mohol poznať a mohol ich obstarať, neboli teda pre neho nedostupné. Zároveň to znamená, že sťažovateľ nebol v dôkaznej núdzi.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   podal   sťažovateľ   proti   uzneseniu   krajského   súdu dovolanie datované 9. augusta 2006, ktoré bolo okresnému súdu doručené 11. augusta 2006. Z dovolania,   ktoré   si   ústavný   súd   zadovážil,   vyplýva,   že   sťažovateľ   trvá   na   tom,   že vykonaním ním navrhnutých dôkazov by sa pôvodný výsledok súdneho konania zmenil, a že preto okresný súd a krajský súd pochybili, keď obnovu konania nepovolili. Namieta, že s poukazom na ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku krajský súd vec nesprávne právne posúdil.

II.

Podľa čl. 127 ods.1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods.1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Na   prerokovanie   a rozhodnutie   tej   časti   podanej   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 C 2/05-133 z 24. mája 2005, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to totiž vyplýva z citovaného článku 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak ochranu týmto právam a slobodám neposkytuje všeobecný súd. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa mal krajský súd ako súd odvolací, čím je vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia   vo   vzťahu k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči   uzneseniu krajského súdu č. k. 6 Co 282/05-191 z 28. apríla 2006.   Sťažovateľ v podanej sťažnosti uplatnil dve zásadné námietky. Predovšetkým vyčítal všeobecným súdom, že nevykonali ním navrhnuté dôkazy, ktoré smerovali k preukázaniu platieb realizovaných sťažovateľom v prospech   žalobkyne.   Okrem   toho   namietal,   že   krajský   súd   konal   a rozhodol   o jeho odvolaní   bez   nariadenia   pojednávania,   čím   ho   pripravil   o možnosť   predniesť   svoje argumenty a pripomienky k dôkazom súdu priamo.

V súvislosti   s prvou   námietkou   sťažovateľa   treba   predovšetkým   vyriešiť   otázku, či z dôvodu   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   krajským   súdom   bolo   alebo   nebolo prípustné dovolanie, lebo od odpovede na túto otázku závisí otázka právomoci ústavného súdu.   Dovolanie   je v zmysle   § 239   Občianskeho   súdneho   poriadku   prípustné iba v prípadoch,   ak   uznesením   odvolacieho   súdu   bolo   zmenené   uznesenie   súdu 1. stupňa, ak odvolací súd v potvrdzujúcom uznesení vyslovil prípustnosť dovolania, ak ide o uznesenie   o návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade   cudzozemského rozhodnutia a ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Keďže v danom prípade   ide   o potvrdzujúce   uznesenie   odvolacieho   súdu,   nie   je   splnená   ani   jedna zo skutkových podstát prípustnosti dovolania podľa § 239 Občianskeho súdneho poriadku. Preto možno dospieť k predbežnému záveru, že vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa je daná právomoc ústavného súdu. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie.

Ďalej v súvislosti s prvou námietkou sťažovateľa treba uviesť, že z hľadiska jeho obrany bola celkom určite veľmi podstatnou okolnosťou ním tvrdená skutočnosť, podľa ktorej   z dosiahnutého   zisku   podnikania   žalobkyne   musel   sťažovateľ   zaplatiť   celkom 300 000 Sk pokút uložených žalobkyni daňovým úradom v priebehu roku 1994. Keďže sťažovateľ podľa vlastného tvrdenia tieto pokuty v prospech žalobkyne uhradil, nezostali už peniaze z dosiahnutého zisku, ktoré by mohol a mal žalobkyni vyplatiť. Práve z tohto dôvodu považoval sťažovateľ žalobu žalobkyne za nedôvodnú. Keďže sťažovateľ od prvej chvíle vedel, že uhradil za žalobkyňu pokuty vo výške 300 000 Sk daňovému úradu, nikdy nemohlo byť problémom pre žalovaného navrhnúť okresnému súdu v pôvodnom konaní, aby si o týchto skutočnostiach vyžiadal informácie z daňového úradu. Nevedno, prečo tak sťažovateľ neurobil. Isté je len to, že tak urobiť mohol. Dôkaznú núdzu a s tým spojený nepriaznivý   výsledok   súdneho   konania si   teda   privodil   sťažovateľ   sám   tým,   že   celkom samozrejmé dôkazy na preukázanie svojej obrany nenavrhol okresnému súdu vykonať. Za   uvedeného   stavu   veci   treba   sťažnosť   v danej   súvislosti   považovať   za   zjavne neopodstatnenú. Nemôžu byť totiž nijaké pochybnosti o tom, že nebola splnená podmienka povolenia obnovy konania vyplývajúca z ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, ako na to správne poukazuje krajský súd. Z tohto dôvodu argumentáciu krajského súdu nemožno považovať ani za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú.V súvislosti   s druhou   námietkou   sťažovateľa   treba   predovšetkým   poukázať na ustanovenie § 237 Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého vyplýva, že je prípustné dovolanie   voči   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   pokiaľ   je   postihnuté   niektorou z chýb   uvedených   v tomto   ustanovení.   Konkrétne   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho súdneho poriadku sa za takúto chybu považuje aj to, keď postupom súdu bola účastníkovi odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Podľa   ustálenej   judikatúry   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní výkon jeho procesných práv vyplývajúcich zo zákona.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   sťažovateľ   mohol   podať   voči uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie   opierajúce   sa   o ustanovenie   §   237   písm.   f) Občianskeho   súdneho   poriadku   s tvrdením,   že   krajský   súd   konal   a rozhodoval   o jeho odvolaní   bez   nariadenia   pojednávania.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   dovolanie,   ktoré sťažovateľ podal, sa napriek tomu neopiera o dovolací titul vyplývajúci z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, hoci sťažovateľ dovolaním napáda potvrdzujúce uznesenie   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu.   Hoci   nejde   ani   o jeden   z prípadov uvedených   v ustanovení   § 239   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podaným   dovolaním namieta sťažovateľ iba nesprávne právne posúdenie jeho veci. Z ustanovenia § 242 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   na   chyby   uvedené   v   §   237   Občianskeho súdneho poriadku prihliada dovolací súd z úradnej moci, teda aj vtedy, ak neboli v dovolaní uplatnené.

Treba   dospieť   k záveru,   že   hoci   sťažovateľ   v podanom   dovolaní   nenamietal skutočnosť,   že   postupom   krajského   súdu,   ktorý   v odvolacom   konaní   vec   prerokoval a rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania,   došlo   k odňatiu   možnosti   účastníka   konať pred súdom,   bude   napriek   tomu   povinnosťou   dovolacieho   súdu   skúmať,   či   došlo   alebo nedošlo   v konaní   k   chybám   vyplývajúcim   z ustanovenia   §   237   Občianskeho   súdneho poriadku, vrátane chyby podľa písm. f) tohto ustanovenia.

Keďže   poskytnutie   ochrany   sťažovateľovi   v súvislosti   s námietkou,   podľa   ktorej krajský súd konal a rozhodol bez nariadenia pojednávania, prislúcha najvyššiemu súdu ako súdu   dovolaciemu, je tým vylúčená právomoc   ústavného súdu.   Preto   vo   vzťahu k tejto námietke sťažovateľa nie je daná právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2006