SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 297/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Matúšom Lemešom, Advokátska kancelária, Kuzmányho 29, Košice,vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Košiciach sp. zn. 1 Co 148/2014 z 19. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola4. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 148/2014 z 19. novembra 2014.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdomKošice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 19 C 96/2012 sa sťažovateľ žaloboupodanou 23. októbra 2012 domáhal proti žalovanému (
) vyslovenia neplatnosti bodu 3 uznesenia prijatého na schôdzi vlastníkov bytov25. apríla 2012, ako aj uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa používania „... vlastných pravidiel pri rozúčtovaní spotreby tepla...“, pretože jeho povinnosťou je riadiť sa v tomtosmere zákonom č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o tepelnej energetike“) a jeho vykonávacou vyhláškou č. 358/2009 Z. z.,ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlározpočítavania množstva tepla dodaného na prípravu teplej úžitkovej vody a rozpočítavaniamnožstva dodaného tepla (ďalej len „vyhláška“).
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 C 96/2012 z 25. novembra 2013 žalobusťažovateľa zamietol, a to z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného priurčovaní neplatnosti uznesenia prijatého vlastníkmi bytov, proti ktorým by mala žalobasmerovať, a v súvislosti so zvyškom žalobného petitu z dôvodu absencie autoritatívnehokonštatovania orgánom na to príslušným (súdom) o neplatnosti uznesenia vlastníkov bytov,ktoré bolo podkladom pre žalovaného (správcu) na sťažovateľom napádané rozúčtovanietepla.
4. O odvolaní sťažovateľa proti označenému rozsudku okresného súdu rozhodolkrajský súd sťažnosťou napádaným rozsudkom sp. zn. 1 Co 148/2014 z 19. novembra 2014,ktorým rozsudok okresného súdu ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.
5. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozsudkukrajského súdu, a to dôvodu, že podľa jeho názoru sa krajský súd nevysporiadal so všetkýmijeho odvolacími námietkami, najmä že nezaujal stanovisko k podľa neho nezákonnémupostupu žalovaného (správcu) pri rozúčtovaní spotreby tepla medzi vlastníkov bytov, medziktorými sa sťažovateľ cíti byť diskriminovaný z dôvodu, že žalovaný pri tomto rozúčtovanímal aplikovať vlastné pravidlá a nepostupoval v súlade so zákonom o tepelnej energetikea s jeho vykonávacou vyhláškou. Sťažovateľ „... mal za to, že žalovaný nemohol vykonávať rozpočítavanie podľa odlišných pravidiel, ako ich ustanovuje Vyhláška, a to ani v prípade, ak by tieto odlišné pravidla boli schválené dohodou vlastníkov“.
6. Sťažovateľ tiež namietal, že keďže zákon o tepelnej energetike neumožňujekoncovému odberateľovi tepla (spotrebiteľovi), aby si sám určil pravidlá vyúčtovania jehospotreby, ale v tomto smere iba striktne odkazuje na vykonávaciu vyhlášku, ktorá však tútomožnosť spotrebiteľovi dáva, keď v § 7 ods. 10 uvádza, že „Ak sa vlastníci bytov a nebytových priestorov dohodnú podľa osobitného predpisu inak, rozpočítavanie množstva dodaného tepla na vykurovanie podľa odsekov 1 až 9 sa neuplatňuje.“, tak z uvedenéhodôvodu považuje a aj v čase konania tak pred okresným súdom, ako aj pred krajskýmsúdom považoval citované ustanovenie vyhlášky za nesúladné so zákonom o tepelnejenergetike, avšak na túto jeho námietku súdy nereagovali a konanie neprerušili pre účelypredloženia veci ústavnému súdu na konanie o súlade uvedených právnych predpisov,pričom tento svoj postup krajský súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku žiadnymspôsobom nevysvetlil.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovateľa - ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. 1 Co/148/2014-78 zo dňa 19.11.2014 a konaním, ktoré mu predchádzalo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. 1 Co/148/2014-78 zo dňa 19.11.2014 a vracia vec na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛, primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 Eur, ktoré je mu Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa, JUDr. Matúša Lemeša, advokáta, so sídlom Kuzmányho 29,040 01 Košice, č. účtu:.....
Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 296,44 Eur do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Matúša Lemeša, advokáta, so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, č. účtu:...“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súdvzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, ženie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu vprípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo kporušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
11. Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto: «Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné a náležité zistenie skutkového stavu, svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O. s. p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil.
Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 0.s.p.). Navrhovateľ v odvolaní iba opakuje skutočnosti, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvého stupňa a ktoré súd prvého stupňa zohľadnil pri rozhodovaní vo veci samej. Námietky navrhovateľa nie sú preto spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
K odvolacím námietkam odvolací súd uvádza nasledovné.
Správne súd prvého stupňa uzavrel, že pokiaľ sa navrhovateľ v konaní domáhal vyslovenia neplatnosti uznesenia schôdze vlastníkov bytov konanej dňa 25.4.2012, návrh z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane odporcu, neobstojí.
Aj keď z textu zákona č. 182/1993 Z. z., a to z ustanovenia § 14 priamo nevyplýva, kto má byť pasívne legitimovaným pri rozhodovaní o neplatnosti uznesenia zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov, z povahy tohto nároku vyplýva, že ide o spor medzi jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov a nie medzi vlastníkom a správcom. Pasívne legitimovaní v konaní o neplatnosť uznesení vlastníkov bytov a nebytových priestorov sú preto všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov, ktorí sú oprávnení hlasovať na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov, nakoľko sa jedná o nerozdielne spoločenstvo účastníkov sporu.
Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že pasívne legitimovaným v prípade takejto žaloby o neplatnosť uznesenia prijatého zhromaždením vlastníkov bytov a nebytových priestorov sú ostatní vlastníci bytov a spoluvlastníci nebytových priestorov, avšak nie správca.
Vecne správne rozhodol súd prvého stupňa aj o nároku navrhovateľa v zostávajúcej časti, ktorým sa domáhal uloženia zákazu odporcovi používať vlastné pravidlá pri rozúčtovaní spotreby tepla, pokiaľ žalobu zamietol.
K dôvodom uvedeným súdom prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje navyše je potrebné uviesť, že navrhovateľom naformulovaný petit žalobného návrhu v tejto časti je nevykonateľný, čo zakladá taktiež dôvod pre zamietnutie žaloby.
Petit návrhu v tejto časti je totiž koncipovaný všeobecne, bez uvedenia, čoho konkrétne sa má zákaz uložený súdom vo vzťahu k odporcovi týkať, teda „používanie akých vlastných pravidiel pri rozúčtovaní spotreby tepla" má byť zo strany súdu zakázané. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vrátane výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny.»
12. Z rozhodnutia krajského súdu v spojení s jemu predchádzajúcim rozhodnutímokresného súdu, s odôvodnením ktorého sa krajský súd v celom rozsahu identifikoval,vyplýva, že jeho východiskovou premisou pre zamietnutie žaloby sťažovateľa bol v prvomrade nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného pre konanie o neplatnosť uzneseniavlastníkov bytov v bytovom dome a následne na uvedené nadväzujúca absenciaautoritatívneho rozhodnutia orgánu verejnej moci (súdu) o neplatnosti uznesenia vlastníkovbytov, na podklade ktorého žalovaný uskutočnil rozúčtovanie nákladov za spotrebovanéteplo, ktoré sťažovateľ spochybnil. Krajský súd navyše k uvedeným dôvodom doplnil, žežalobný petit naformulovaný sťažovateľom bol nevykonateľný.
13. Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným petitom v prvom radedomáhal vyslovenia neplatnosti uznesenia, ktorým si vlastníci bytov využijúc im vyhláškoudané zmocnenie upravili, resp. sa dohodli na vlastných pravidlách rozúčtovania nákladovza spotrebované teplo, a následne v prepojení s týmto nárokom sa sťažovateľ domáhal, abyokresný súd „zakázal“ žalovanému (správcovi) aplikovať na rozúčtovanie nákladov za teplo„vlastné pravidlá“ odlišné od tých, ktoré stanovil zákonodarca v zákone o tepelnejenergetike a v jeho vykonávacej vyhláške.
14. V uvedených súvislostiach ústavný súd konštatuje ústavnú udržateľnosť záverovkrajského súdu, podľa ktorých žalovaný, ktorý mal v danom prípade postavenie správcubytového domu na základe zmocnenia udeleného mu vlastníkmi bytov v bytovom dome,nebol a ako správca ani nemohol byť účastný pri prijímaní žalobou napádaného uznesenia,na prijatie ktorého boli oprávnení iba a výhradne vlastníci bytov v bytovom dome, pretožalovaný (správca) ani nemohol byť pasívne legitimovaný v konaní o neplatnosť tohtouznesenia.
15. V nadväznosti na to, že okresný súd (a stotožniac sa s ním aj krajský súd)z dôvodu konštatovanej absencie pasívnej legitimácie na strane žalovaného nevyslovilneplatnosť dotknutého uznesenia vlastníkov bytov o ich individuálnej úprave pravidielrozúčtovania nákladov za spotrebu tepla v ich bytovom dome, okresný súd ani nemoholuložiť žalovanému povinnosť zdržať sa jeho aplikácie, resp. zakázať mu jeho aplikáciu,samozrejme, iba za predpokladu vytušenia práve takéhoto obsahu žalobného petitusťažovateľa. Inými slovami, iba za predpokladu, že by sa vzhľadom na celkový kontextžaloby bolo možné domnievať, že sťažovateľ sa žalobným petitom vlastne mienil domáhať,aby bolo žalovanému „zakázané“ aplikovať dotknuté uznesenie vlastníkov bytov, a teda žepod „vlastnými pravidlami“ žalovaného pri rozúčtovaní nákladov za teplo si sťažovateľv skutočnosti predstavoval práve toto uznesenie vlastníkov bytov, by bolo možnékonštatovať, že predpokladom pre takéto rozhodnutie by muselo byť v prvom raderozhodnutie o neplatnosti tohto uznesenia vlastníkov bytov, ktoré však v tomto prípadeabsentovalo, a preto okresný súd žalobu zamietol. Krajský súd však navyše ústavneakceptovateľným spôsobom podotkol, že v časti žalobného petitu, ktorou sa sťažovateľdomáhal uložiť zákaz žalovanému aplikovať pri rozúčtovaní tepla „vlastné pravidlá“, jetento petit nevykonateľný. S uvedeným záverom sa možno stotožniť, pretože sťažovateľv skutočnosti bližšie nešpecifikoval, čo má pod týmito „vlastnými pravidlami“ žalovanéhovlastne na mysli, t. j. tieto „vlastné pravidlá“ bližšie neidentifikoval (napr. neuviedol, či bymalo ísť napr. o pravidlá obsiahnuté v nejakom konkrétnom internom predpise žalovanéhosprávcu alebo v jeho smernici alebo, tak ako sa možno len domnievať, malo ísť o „vlastné pravidlá“ obsiahnuté v dotknutom uznesení vlastníkov bytov), takže z tohto hľadiska bolžalobný petit v skutku nevykonateľný a nevymožiteľný.
16. Okrem uvedeného ústavný súd podotýka, že ako neústavný nemožno kvalifikovaťani postup krajského súdu, ktorý nevyhovel návrhu sťažovateľa predložiť vec ústavnémusúdu na konanie o súlade zákona o tepelnej energetike s jeho vykonávacou vyhláškou,pretože, tak ako to vyplýva z § 109 ods. 1 písm. b) OSP, „Súd konanie preruší ak predrozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týkaveci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenskárepublika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska“,všeobecný súd tak neučiní na návrh účastníka, vyhovenie ktorému nie je nárokovateľné, alevšeobecný súd tak učiní až vtedy, keď sám dospeje k presvedčeniu o nutnosti takéhotopostupu.
17. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery krajského súduv napádanom rozsudku sp. zn. 1 Co 148/2014 z 19. novembra 2014 sú ústavne udržateľnéa podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť,ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, preto ústavnýsúd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenúodmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), tak ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia.
18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančnéhozadosťučinenia a úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva aleboslobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto nárokochsťažovateľa už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015