znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 297/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Matúšom Lemešom, Advokátska kancelária, Kuzmányho 29, Košice,vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Košiciach sp. zn. 1 Co 148/2014 z 19. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola4. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranuzaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   právana spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 148/2014 z 19. novembra 2014.

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   Okresným   súdomKošice II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   19   C   96/2012   sa   sťažovateľ   žaloboupodanou 23. októbra 2012   domáhal proti   žalovanému (

) vyslovenia   neplatnosti bodu   3   uznesenia   prijatého   na   schôdzi vlastníkov   bytov25. apríla 2012, ako aj uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa používania „... vlastných pravidiel pri rozúčtovaní spotreby tepla...“, pretože jeho povinnosťou je riadiť sa v tomtosmere   zákonom   č.   657/2004   Z.   z.   o   tepelnej   energetike   v znení   neskorších   predpisov(ďalej len „zákon o tepelnej energetike“) a jeho vykonávacou vyhláškou č. 358/2009 Z. z.,ktorou   sa   ustanovuje   teplota   teplej   úžitkovej   vody   na   odbernom   mieste,   pravidlározpočítavania množstva tepla dodaného na prípravu teplej úžitkovej vody a rozpočítavaniamnožstva dodaného tepla (ďalej len „vyhláška“).

3.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   19   C   96/2012   z 25.   novembra   2013   žalobusťažovateľa zamietol, a to z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného priurčovaní neplatnosti uznesenia prijatého vlastníkmi bytov, proti ktorým by mala žalobasmerovať, a v súvislosti so zvyškom žalobného petitu z dôvodu absencie autoritatívnehokonštatovania orgánom na to príslušným (súdom) o neplatnosti uznesenia vlastníkov bytov,ktoré bolo podkladom pre žalovaného (správcu) na sťažovateľom napádané rozúčtovanietepla.

4.   O odvolaní   sťažovateľa   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   rozhodolkrajský súd sťažnosťou napádaným rozsudkom sp. zn. 1 Co 148/2014 z 19. novembra 2014,ktorým rozsudok okresného súdu ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

5.   Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta   arbitrárnosť   rozsudkukrajského súdu, a to dôvodu, že podľa jeho názoru sa krajský súd nevysporiadal so všetkýmijeho odvolacími námietkami, najmä že nezaujal stanovisko k podľa neho nezákonnémupostupu žalovaného (správcu) pri rozúčtovaní spotreby tepla medzi vlastníkov bytov, medziktorými sa sťažovateľ cíti byť diskriminovaný z dôvodu, že žalovaný pri tomto rozúčtovanímal aplikovať vlastné pravidlá a nepostupoval v súlade so zákonom o tepelnej energetikea s jeho vykonávacou vyhláškou. Sťažovateľ „... mal za to, že žalovaný nemohol vykonávať rozpočítavanie podľa odlišných pravidiel, ako ich ustanovuje Vyhláška, a to ani v prípade, ak by tieto odlišné pravidla boli schválené dohodou vlastníkov“.

6.   Sťažovateľ   tiež   namietal,   že   keďže   zákon   o   tepelnej   energetike   neumožňujekoncovému odberateľovi tepla (spotrebiteľovi), aby si sám určil pravidlá vyúčtovania jehospotreby, ale v tomto smere iba striktne odkazuje na vykonávaciu vyhlášku, ktorá však tútomožnosť   spotrebiteľovi   dáva,   keď   v   §   7   ods.   10   uvádza,   že „Ak   sa   vlastníci   bytov a nebytových priestorov dohodnú podľa osobitného predpisu inak, rozpočítavanie množstva dodaného tepla na vykurovanie podľa odsekov 1 až 9 sa neuplatňuje.“, tak z uvedenéhodôvodu považuje a aj v čase konania tak pred okresným súdom, ako aj pred krajskýmsúdom   považoval   citované   ustanovenie   vyhlášky   za   nesúladné   so   zákonom   o tepelnejenergetike, avšak na túto jeho námietku súdy nereagovali a konanie neprerušili pre účelypredloženia   veci   ústavnému   súdu   na   konanie   o súlade   uvedených   právnych   predpisov,pričom   tento   svoj   postup   krajský   súd   v sťažnosťou   napadnutom   rozsudku   žiadnymspôsobom nevysvetlil.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd sťažovateľa - ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bolo   porušené   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   1   Co/148/2014-78   zo   dňa 19.11.2014 a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach č. 1 Co/148/2014-78 zo dňa 19.11.2014 a vracia vec na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛, primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 Eur, ktoré je mu Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   JUDr.   Matúša Lemeša, advokáta, so sídlom Kuzmányho 29,040 01 Košice, č. účtu:.....

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 296,44 Eur do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Matúša Lemeša, advokáta, so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, č. účtu:...“

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. V súvislosti so sťažovateľom napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súdvzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, ženie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu vprípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   kporušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodenézávery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

11. Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto: «Súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie   v   rozsahu   dostatočnom   pre   úplné a náležité zistenie skutkového stavu, svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O. s. p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil.

Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 0.s.p.).   Navrhovateľ   v odvolaní   iba   opakuje   skutočnosti,   ktoré   uvádzal   už   v   konaní pred súdom prvého stupňa a ktoré súd prvého stupňa zohľadnil pri rozhodovaní vo veci samej.   Námietky   navrhovateľa   nie   sú   preto   spôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť napadnutého rozsudku.

K odvolacím námietkam odvolací súd uvádza nasledovné.

Správne súd prvého stupňa uzavrel, že pokiaľ sa navrhovateľ v konaní domáhal vyslovenia neplatnosti uznesenia schôdze vlastníkov bytov konanej dňa 25.4.2012, návrh z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane odporcu, neobstojí.

Aj keď z textu zákona č. 182/1993 Z. z., a to z ustanovenia § 14 priamo nevyplýva, kto má byť pasívne legitimovaným pri rozhodovaní o neplatnosti uznesenia zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov, z povahy tohto nároku vyplýva, že ide o spor medzi   jednotlivými   vlastníkmi   bytov   a   nebytových   priestorov   a   nie   medzi   vlastníkom a správcom.   Pasívne   legitimovaní   v   konaní   o   neplatnosť   uznesení   vlastníkov   bytov a nebytových priestorov sú preto všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov, ktorí sú oprávnení hlasovať na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov, nakoľko sa jedná o nerozdielne spoločenstvo účastníkov sporu.

Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že pasívne legitimovaným v prípade takejto žaloby   o   neplatnosť   uznesenia   prijatého   zhromaždením   vlastníkov   bytov   a   nebytových priestorov   sú   ostatní   vlastníci   bytov   a   spoluvlastníci   nebytových   priestorov,   avšak   nie správca.

Vecne správne rozhodol súd prvého stupňa aj o nároku navrhovateľa v zostávajúcej časti,   ktorým   sa   domáhal   uloženia   zákazu   odporcovi   používať   vlastné   pravidlá pri rozúčtovaní spotreby tepla, pokiaľ žalobu zamietol.

K dôvodom uvedeným súdom prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje navyše je potrebné uviesť, že navrhovateľom naformulovaný petit žalobného návrhu v tejto časti je nevykonateľný, čo zakladá taktiež dôvod pre zamietnutie žaloby.

Petit   návrhu   v   tejto   časti   je   totiž   koncipovaný   všeobecne,   bez   uvedenia,   čoho konkrétne sa má zákaz uložený súdom vo vzťahu k odporcovi týkať, teda „používanie akých vlastných pravidiel pri rozúčtovaní spotreby tepla" má byť zo strany súdu zakázané. Zo   všetkých   vyššie   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   vrátane výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny.»

12. Z rozhodnutia krajského súdu v spojení s jemu predchádzajúcim rozhodnutímokresného   súdu,   s   odôvodnením   ktorého   sa   krajský   súd   v celom   rozsahu   identifikoval,vyplýva, že jeho východiskovou premisou pre zamietnutie žaloby sťažovateľa bol v prvomrade   nedostatok   pasívnej   legitimácie   žalovaného   pre   konanie   o neplatnosť   uzneseniavlastníkov   bytov   v bytovom   dome   a následne   na   uvedené   nadväzujúca   absenciaautoritatívneho rozhodnutia orgánu verejnej moci (súdu) o neplatnosti uznesenia vlastníkovbytov, na podklade ktorého žalovaný uskutočnil rozúčtovanie nákladov za spotrebovanéteplo, ktoré sťažovateľ spochybnil. Krajský súd navyše k uvedeným dôvodom doplnil, žežalobný petit naformulovaný sťažovateľom bol nevykonateľný.

13.   Z príloh   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľ sa žalobným petitom v prvom   radedomáhal vyslovenia neplatnosti uznesenia, ktorým si vlastníci bytov využijúc im vyhláškoudané zmocnenie upravili, resp. sa dohodli na vlastných pravidlách rozúčtovania nákladovza spotrebované teplo, a následne v prepojení s týmto nárokom sa sťažovateľ domáhal, abyokresný súd „zakázal“ žalovanému (správcovi) aplikovať na rozúčtovanie nákladov za teplo„vlastné   pravidlá“ odlišné   od   tých,   ktoré   stanovil   zákonodarca   v zákone   o tepelnejenergetike a v jeho vykonávacej vyhláške.

14. V uvedených súvislostiach ústavný súd konštatuje ústavnú udržateľnosť záverovkrajského súdu, podľa ktorých žalovaný, ktorý mal v danom prípade postavenie správcubytového domu na základe zmocnenia udeleného mu vlastníkmi bytov v bytovom dome,nebol a ako správca ani nemohol byť účastný pri prijímaní žalobou napádaného uznesenia,na prijatie ktorého boli oprávnení iba a výhradne vlastníci bytov v bytovom dome, pretožalovaný   (správca)   ani   nemohol   byť   pasívne   legitimovaný   v konaní   o neplatnosť   tohtouznesenia.

15. V nadväznosti na to,   že okresný súd (a stotožniac sa s ním   aj krajský súd)z dôvodu   konštatovanej   absencie   pasívnej   legitimácie   na   strane   žalovaného   nevyslovilneplatnosť   dotknutého   uznesenia   vlastníkov   bytov   o ich   individuálnej   úprave   pravidielrozúčtovania nákladov za spotrebu tepla v ich bytovom dome, okresný súd ani nemoholuložiť žalovanému povinnosť zdržať sa jeho aplikácie, resp. zakázať mu jeho aplikáciu,samozrejme,   iba   za   predpokladu   vytušenia   práve   takéhoto   obsahu   žalobného   petitusťažovateľa. Inými slovami, iba za predpokladu, že by sa vzhľadom na celkový kontextžaloby bolo možné domnievať, že sťažovateľ sa žalobným petitom vlastne mienil domáhať,aby bolo žalovanému „zakázané“ aplikovať dotknuté uznesenie vlastníkov bytov, a teda žepod „vlastnými pravidlami“ žalovaného pri rozúčtovaní nákladov za teplo si sťažovateľv skutočnosti   predstavoval   práve   toto   uznesenie   vlastníkov   bytov,   by   bolo   možnékonštatovať,   že   predpokladom   pre   takéto   rozhodnutie   by   muselo   byť   v prvom   raderozhodnutie   o neplatnosti tohto uznesenia   vlastníkov   bytov, ktoré   však   v tomto   prípadeabsentovalo,   a preto   okresný   súd   žalobu   zamietol.   Krajský   súd   však   navyše   ústavneakceptovateľným   spôsobom   podotkol,   že   v časti   žalobného   petitu,   ktorou   sa   sťažovateľdomáhal uložiť zákaz žalovanému aplikovať pri rozúčtovaní tepla „vlastné pravidlá“, jetento petit nevykonateľný. S uvedeným záverom sa možno stotožniť, pretože sťažovateľv skutočnosti bližšie nešpecifikoval, čo má pod týmito „vlastnými pravidlami“ žalovanéhovlastne na mysli, t. j. tieto „vlastné pravidlá“ bližšie neidentifikoval (napr. neuviedol, či bymalo ísť napr. o pravidlá obsiahnuté v nejakom konkrétnom internom predpise žalovanéhosprávcu alebo v jeho smernici alebo, tak ako sa možno len domnievať, malo ísť o „vlastné pravidlá“ obsiahnuté v dotknutom uznesení vlastníkov bytov), takže z tohto hľadiska bolžalobný petit v skutku nevykonateľný a nevymožiteľný.

16. Okrem uvedeného ústavný súd podotýka, že ako neústavný nemožno kvalifikovaťani postup krajského súdu, ktorý nevyhovel návrhu sťažovateľa predložiť vec ústavnémusúdu   na   konanie   o súlade   zákona   o tepelnej   energetike   s jeho   vykonávacou   vyhláškou,pretože, tak ako to vyplýva z § 109 ods. 1 písm. b) OSP, „Súd konanie preruší ak predrozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týkaveci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenskárepublika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska“,všeobecný súd tak neučiní na návrh účastníka, vyhovenie ktorému nie je nárokovateľné, alevšeobecný súd tak učiní až vtedy, keď sám dospeje k presvedčeniu o nutnosti takéhotopostupu.

17.   Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   závery   krajského   súduv napádanom rozsudku sp. zn. 1 Co 148/2014 z 19. novembra 2014 sú ústavne udržateľnéa podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť,ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, preto ústavnýsúd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenúodmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), tak ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia.

18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03).O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   finančnéhozadosťučinenia   a   úhrady   trov   konania   sú   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   aleboslobody   sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o týchto   nárokochsťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015