znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 297/2014-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. F. vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   na prerokovanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Nt 70/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2014 doručená   sťažnosť   A.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Nt 70/2013 (ďalej len „namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 T 46/2005 z 12.   mája   2005,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   12.   mája   2005,   bol   uznaný   vinným zo spáchania   trestných   činov   vydierania,   nedovolenej   výroby   a   držby   omamnej   látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi, týrania blízkej a zverenej osoby a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov nepodmienečne.

Na základe záverov uvedených v náleze ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý sa podľa názoru sťažovateľa vzťahuje aj na jeho trestnú vec, podal 15. apríla 2013 návrh na obnovu konania. Okresný súd nariadil pojednávanie vo veci sťažovateľa na 10. december 2013, teda 8 mesiacov po podaní návrhu sťažovateľom, čo je podľa   jeho   názoru   v   takom   jednoduchom   prípade   neprimeraná   lehota.   Na   uvedenom pojednávaní sťažovateľ poukazoval na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn. Tpj   44/2013   vydané   v   záujme   zjednotenia   praxe   všeobecných   súdov   vo   veci posudzovania   splnenia   podmienok   obnovy   konania.   Okresný   súd   návrh   sťažovateľa na pojednávaní   10.   decembra   2013   uznesením   zamietol.   Proti   predmetnému   uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len   „krajský   súd“)   uznesením   zo   4.   februára   2014   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 5 Nt 70/2013 z 10. decembra 2013 zrušil v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu, aby o veci znovu konal a rozhodol. Po vrátení veci okresný súd nariadil pojednávanie na   13. máj   2014,   ktoré   bolo   bez   udania   dôvodu   zrušené.   Do   dňa   podania   sťažnosti ústavnému súdu nebolo vo veci meritórne rozhodnuté napriek tomu, že nejde o skutkovo náročnú vec.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že vzhľadom na uvedený postup okresného súdu, ktorý sa vyznačuje viacerými skutkovými a procesnými nedostatkami, sa naďalej nachádza v stave právnej neistoty a zotrváva vo výkone trestu odňatia slobody, čím súčasne dochádza k porušovaniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na aktuálnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),   ako   aj   ústavného   súdu   pri   posudzovaní   primeranosti   doby   konania   pred všeobecnými súdmi. Vo vzťahu k trom základným kritériám zohľadňovaným pri hodnotení zbytočných   prieťahov   vo   veci,   ktorými   sú   povaha   veci,   správanie   účastníka   konania a spôsob, akým súd vo veci postupuje, sťažovateľ uviedol, že jeho vec ani z právneho, ani z hľadiska skutkového nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti,   avšak okresný súd svoju prácu neorganizoval spôsobom, aby mohol vo veci sťažovateľa rozhodnúť v primeranej lehote, za ktorú nemožno považovať dobu 14 mesiacov.

Sťažovateľ súčasne požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1) Základné právo A. F... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Nt 70/2013 porušené bolo.

2)   Okresnému   súdu   Trnava   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5 Nt/70/2013 konal bez zbytočných prieťahov.

3) A. F. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- €..., ktoré mu je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp.   zn.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Nt 70/2013 o povolení obnovy konania v jeho trestnej veci.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov.   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.   Ústavný   súd   si   pri   výklade   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   účelom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom poňatí   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy v   relevantnej   časti   ustanovuje   imperatív,   ktorý   platí   pre   všetky   súdne   konania   a   ktorý vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže   v   konečnom   dôsledku   prejaviť   ako   odmietnutie   výkonu   spravodlivosti   (napr. PL. ÚS 25/01).

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že po odvolacom konaní, v rámci ktorého bolo rozhodnutie okresného súdu   o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania zrušené a vec   vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie,   boli   vo   veci   nariadené   pojednávania na 13. máj 2014 a 19. jún 2014 zrušené z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu. Ďalšie pojednávanie v trestnej veci sťažovateľa je nariadené na 18. september 2014.

Ústavný   súd   zároveň   zistil,   že   sťažovateľ   nepredložil   dôkaz,   resp.   neuviedol,   že využil   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorým   mohol   brojiť   proti   zdĺhavému,   teda „prieťahovému“ postupu súdov v jeho veci/konaní o povolenie obnovy konania. Takýmto prostriedkom bola sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) podaná predsedovi okresného súdu, ako aj krajského súdu. Zároveň sťažovateľ   v   čase   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   disponoval   aj   podobným účinným prostriedkom   nápravy podľa   §   55 zákona č.   301/2005 Z.   z. Trestný   poriadok v znení neskorších predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci. Nesplnenie, resp. nedodržanie princípu subsidiarity postupom sťažovateľa, by zakladalo za predpokladu, ak by bola sťažnosť podaná ústavnému súdu   v   čase   ešte   prebiehajúcich   súdnych   konaní,   dôvod   na   odmietnutie   ním   podanej sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

V závere svojej argumentácie sa ústavnému súdu žiada sťažovateľovi pripomenúť judikovaný   právny   názor   ústavného   súdu,   podľa   ktorého   pri   obnove   trestného   konania podľa Trestného poriadku môžu byť práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   porušené   v   zásade   len   v   štádiu   po   nadobudnutí   právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania. V konaní o návrhu na obnovu konania – v štádiu do rozhodnutia   o   povolení   obnovy   konania   alebo   rozhodnutia   o   zamietnutí   návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľný čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a   rovnako   ani   čl.   6   ods.   1   prvá   veta dohovoru v časti týkajúcej sa prejednania záležitosti v primeranej lehote, pretože nejde o rozhodovanie   v   merite   veci   (t. j.   o   vine   sťažovateľa,   resp.   o   oprávnenosti   trestného obvinenia proti nemu) a o odstránenie stavu jeho právnej neistoty právoplatným súdnym rozhodnutím vo veci samej (obdobne napr. I. ÚS 63/05). Inými slovami, právna neistota sťažovateľa bola teda odstránená právoplatným odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu sp.   zn.   7   T   46/2005   z   12.   mája   2005   právoplatným   12.   mája   2005.   Až   v   prípade právoplatnosti   rozhodnutia   o   povolení   obnovy   konania,   keď   by   teda   okresný   súd   bez ďalšieho   návrhu   vec   znovu   prerokoval,   by   už   išlo   o   rozhodovanie   o   hmotnom   práve a odstránenie   stavu   právnej   neistoty   v   primeranej   lehote   právoplatným   rozhodnutím, a prichádzala by teda do úvahy aj aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp.   čl. 6 ods.   1 prvej vety   dohovoru   v   časti   týkajúcej   sa   prejednania   záležitosti   v   primeranej   lehote (m. m. III. ÚS 191/02, I. ÚS 24/03, IV. ÚS 185/04, III. ÚS 18/05, I. ÚS 63/05).

V dôsledku uvedených skutočností je sťažnosť sťažovateľa týkajúca sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená, resp. neprípustná, v dôsledku čoho ju ústavný súd v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá   už   po   jej   predbežnom prerokovaní, bolo tiež bez právneho významu rozhodovať o ustanovení právneho zástupcu sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014