znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 297/2012-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Milana Ľalíka,   zo sudkyne   Marianny Mochnáčovej   a sudcu   Petra Brňáka v konaní o sťažnosti J. B., B., zastúpenej advokátkou JUDr. S. T., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 22 D 395/1998   a jeho   uznesením   z   13.   decembra   2011   a   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoD 3/2012 a jeho uznesením z 29. februára 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva J. B. na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej republiky a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoD 3/2012 a jeho uznesením z 29. februára 2012 p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2012 doručená sťažnosť J. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. S. T., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 D 395/1998 a jeho   uznesením   č.   k.   22   D   395/1998-199   z   13.   decembra   2011   (ďalej   len   „uznesenie okresného   súdu“)   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoD 3/2012 a jeho uznesením č. k. 14 CoD 3/2012-242 z 29. februára 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „Základné právo J. B... vlastniť majetok garantované v článku 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované v článku 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy   SR,   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   a právo   na rovnosť účastníkov v konaní garantované v článku 47 ods. 3 Ústavy SR bolo porušené postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III spis. zn. 22D 395/1998-199 zo dňa 13.   12.   2011   a   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave   spis. zn. 14CoD 3/2012-242 zo dňa 29. 02. 2012.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava III spis. zn. 22D 395/1998-199 zo dňa 13. 12. 2011 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 14CoD 3/2012-242 zo dňa 29. 02. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka   zároveň   navrhla,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   ňou napadnutého uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 297/2012-13 z 13. júna 2012 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie   konanie   a jej   návrhu   na   odloženie   vykonateľnosti   ňou   napadnutých   uznesení nevyhovel.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   veci   vyjadril   okresný   súd   listom sp. zn. Spr 3444/2012 zo 16. augusta 2012 a krajský súd listom sp. zn. Spr. 3457/2012 z 31. júla 2012.

Okresný súd vo vyjadrení zo 16. augusta 2012, krajský súd vo vyjadrení z 31. júla 2012, ako aj právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení zo 6. septembra 2012 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   v   dedičskom   konaní po poručiteľke MUDr. E. L., zomrelej 27. marca 1998, vedenom okresným súdom pod sp. zn. 22 D 395/1998 bolo zistené, že poručiteľka zanechala listinu o vydedení svojej dcéry MUDr. L. P. vo forme notárskej zápisnice z 9. júla 1996 vyhotovenú notárkou JUDr. T. Š. (ďalej len „listina o vydedení z 9. júla 1996“) a závet vo forme notárskej zápisnice sp. zn. N 62/98, Nz 60/98 z 5. marca 1998 vyhotovený notárkou JUDr. T. S. (ďalej len „závet“), ktorou ustanovila za dedičku celého svojho majetku sťažovateľku.

Dcéra poručiteľky sa žalobou podanou okresnému súdu 24. júla 1998 domáhala voči sťažovateľke ako žalovanej určenia neexistencie dôvodov jej vydedenia uvedených v listine o vydedení z 9. júla 1996 a neplatnosti závetu z 5. marca 1998 spísaného vo forme notárskej zápisnice   [domáhala   sa   určenia   neplatnosti   závetu   z   dôvodu   nespôsobilosti   poručiteľky na právny úkon závetu v zmysle § 38 Občianskeho zákonníka (pretože konala v duševnej poruche, ktorá ju činila na tento úkon neschopnou), ako aj z dôvodu nedostatku formálnych náležitostí notárskej zápisnice, v ktorej bol závet spísaný, pozn.].

Okresný súd viedol   konanie o žalobe dcéry   poručiteľky   doručenej   24. júla 1998 pod sp. zn. 15 C 76/1998 a vo veci rozhodol rozsudkom z 24. januára 2011 právoplatným 27. apríla 2011 tak, že žalobe v časti o určenie neexistencie dôvodov   vydedenia dcéry poručiteľky listinou o vydedení z 9. júla 1996 vyhovel a v časti o určenie neplatnosti závetu z 5. marca 1998 spísaného vo forme notárskej zápisnice žalobu zamietol.

Okresný   súd   v   odôvodnení   rozsudku   sp.   zn.   15   C   76/1998   z   24.   januára   2011 v relevantnej časti uviedol:

„Na   prejednanie   dedičstva   po   poručiteľovi   je   príslušný   súd   podľa   miesta   jeho posledného   bydliska...   Ide   o   výlučnú   príslušnosť   súdu   na   konania   podľa   §   88   ods.   1, písm. L, O. s. p.

Pri   spornosti   v   otázke   dedičského   práva   ide   o   situáciu,   keď   sa   spochybňuje existencia   alebo   platnosť   dedičského   titulu,   teda   skutkové   okolnosti...   alebo   okolnosti právne...   Od uvedeného   sa   odvíjajú   právne   následky   spojené   s   účasťou   súdu   výlučne príslušného   v konaní   o   dedičstve   a   tiež   ďalší   postup   v   jeho   konaní,   pretože   konanie   o dedičstve   ako nesporové   konanie   neumožňuje   riešiť   otázku   sporného   skutkového   stavu, preto   ako   dôjde   k   sporu   v   skutkových   otázkach,   zákon   ukladá   tomuto   súdu   povinnosť pokúsiť   sa   o   ich   odstránenie   a   len   ak   tento   postup   je   neúspešný,   súd   príslušný   na prejednanie   dedičstva   odkáže   účastníka   na   podanie   určovacej   žaloby.   Účelom   podania takejto žaloby je posúdenie skutkových aj právnych okolností avšak len v príčinnej súvislosti so spornými skutočnosťami.   (R   34/1976 s.   225,   R   19/1989 s.   114)   Výlučne príslušným súdom je v otázke meritórneho prejednania a rozhodnutia sporného skutkového stavu potom súd podľa § 88 ods. 1, písm. ch, O. s. p. Ani tento súd však v súvislosti s predmetom prejednávanej veci nie je príslušným súdom ako o veci s ňou súvisiacou posudzovať výlučne nesporové, t. j. formálne a zákonom predpísané náležitosti notárskej zápisnice..., pretože ide o nesporové právne náležitosti, ktoré sú vymedzené len súdu výlučne príslušnému na konanie o dedičstve aj s poukazom k § 89 O. s. p.

V   tomto   rozsahu   preto   súd konal len   o   sporných skutkových okolnostiach   medzi účastníkmi   konania,   vymedzených   navrhovateľkou   v   návrhu   na   začatie   konania   t.   j. spochybnenie dedičského práva odporkyne ako testamentárneho dediča z právneho úkonu – závetu   poručiteľky   zo   dňa   05.   03.   1998,   ktorý   právny   úkon   ho   pre   duševnú   poruchu poručiteľky robí absolútne neplatným, ako aj spochybnenie existencie zákonných dôvodov na odňatie dedičského práva navrhovateľky ako neopomenuteľného dediča poručiteľkou v listine o vydedení zo dňa 09. 07. 1996...“

Po   právoplatnom   skončení   samostatného   konania   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn.   15   C   76/1998   jeho   rozsudkom   z   24.   januára   2011   okresný   súd   pokračoval v dedičskom konaní po poručiteľke vedenom pod sp. zn. 22 D 395/1998.

Dcéra poručiteľky ako jej zákonná dedička podaním doručeným okresnému súdu 2. júna 2011 v   dedičskom   konaní po   poručiteľke   vedenom   pod   sp.   zn.   22 D   395/1998 s poukazom na § 175k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) poprela dedičské   právo   sťažovateľky   ako   závetnej   dedičky   z   dôvodu   nedostatku   formálnych náležitostí notárskej zápisnice, v ktorej bol spísaný závet poručiteľky z 5. marca 1998.

Okresný   súd   v   dedičskom   konaní   postupom   podľa   §   175k   ods.   1   OSP   vyšetril podmienky   dedičského   práva   zákonnej   a   závetnej   dedičky   posúdením   formálnych náležitostí notárskej zápisnice, v ktorej bol spísaný závet poručiteľky z 5. marca 1998, a o podaní   dcéry   poručiteľky   (doručenom   okresnému   súdu   2.   júna   2011)   rozhodol napadnutým uznesením tak, že vo výrokovej časti svojho uznesenia uviedol: „Súd bude ďalej konať s MUDr. L. P..., o ktorej sa domnieva, že je dedičkou zo zákona a nebude konať s J. B. (sťažovateľkou, pozn.)...“

Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v relevantnej časti uviedol: „V   tomto   prípade   sa   teda   jedná   o   nedodržanie   formálnych   náležitostí   závetu spísaného vo forme notárskej zápisnice v zmysle ustanovení § 52 ods. 1 a 3 Notárskeho poriadku.

Na   základe   uvedených   dôvodov   týkajúcich   sa   chýbajúcich   formálnych   náležitostí notárskej zápisnice v zmysle ustanovení § 47 písm. e), § 52 ods. 1 a 3 Notárskeho poriadku nie je možné považovať predloženú listinu za platnú notársku zápisnicu.

Neplatnosť notárskej zápisnice však nemá vždy za následok aj neplatnosť právneho úkonu, ktorý listina obsahu, v tomto prípade závetu. Ak pre právny úkon zákon nepredpisuje formu notárskej zápisnice a listina obsahuje náležitosti, ktoré pre konkrétny právny úkon listina požaduje, je právny úkon platný.

Závet poručiteľky MUDr. E. L. však nemožno považovať ani za platný závet napísaný v   inej   forme   v   zmysle   §   476   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   pretože   nespĺňa   zákonné náležitosti uvedené v § 476c ods. 1 Občianskeho zákonníka...

Z   uvedených   dôvodov   má   súd   za   to,   že   závet   je   neplatný,   a   preto   v   konaní o prejednaní   dedičstva   po   poručiteľke   bude   konať   s   dedičkou   zo   zákona,   s   dcérou poručiteľky MUDr. L. P...“

Sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu, v ktorom   okrem namietania nesprávnych záverov okresného súdu v otázke absencie formálnych náležitostí notárskej zápisnice, v ktorej bol spísaný závet poručiteľky z 5. marca 1998, namietala aj prekážku   rozhodnutej   veci   (res   iudicata).   Podľa   sťažovateľky   právoplatný   rozsudok okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 76/1998 o zamietnutí žaloby dcéry poručiteľky,   ktorou   sa   domáhala určenia neplatnosti   závetu   z 5.   marca   1998   spísaného vo forme notárskej zápisnice, je prekážkou veci rozhodnutej pre opätovné posudzovanie platnosti   tohto   závetu   z   hľadiska   splnenia   formálnych   náležitostí   notárskej   zápisnice, v ktorej bol závet vyhotovený v namietanom dedičskom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 22 D 395/1998.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   v   odvolacom   konaní   potvrdil   uznesenie okresného súdu, stotožnil s jeho dôvodmi o neplatnosti závetu pre nesplnenie formálnych náležitostí   a   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozsudku   vo   vzťahu   k   prekážke res iudicata uviedol:

„Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že MUDr. L. P., dedička o zákona, podaním doručeným súdu dňa 2. 6. 2011 poprela dedičské právo p. J. B. – dedičky zo závetu   a   to   z   dôvodu   formálnych   nedostatkov   závetu   spísaného   vo forme   notárskej zápisnice...   V   tejto   súvislosti   poukazuje   odvolací   súd   na   tú   skutočnosť,   že konanie   o dedičstve ako nesporové konanie neumožňuje súdu riešiť otázky skutkového stavu. Jednou z týchto otázok, ktorá vyvstala aj v tomto konaní, bola otázka spôsobilosti poručiteľky na spísanie závetu. O tejto skutkovej otázke právoplatne rozhodol Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 15C 76/1998-515 zo dňa 24. 1. 2011, v ktorom zamietol návrh na určenie neplatnosti   závetu   z   tohto   dôvodu.   Napriek   námietkam   MUDr.   L.   P.,   ktorá   v   tomto sporovom konaní vystupovala ako navrhovateľka, v rámci ktorých poukázala na formálne nedostatky notárskej zápisnice, súd konštatoval, že na rozhodnutie o tejto veci je príslušný súd v rámci konania o dedičstve s poukazom na § 89 O. s. p., nakoľko posúdenie dodržania formálnych   náležitostí   notárskej   zápisnice   je   otázkou   právnou,   nie   otázkou   posúdenia sporného skutkového stavu. S prihliadnutím na vyššie uvedené, nemožno dať za pravdu odvolateľke, že o otázke posúdenia formálnych náležitostí notárskej zápisnice sa už konalo a   bolo   rozhodnuté,   čo   zakladá   prekážku   res   iudicata,   teda   prekážku   právoplatne rozhodnutej veci. Naopak, s prihliadnutím na právnu úpravu, ako aj rozsudok Okresného súdu   Bratislava   III   č.   k.   15   C 76/1998-515   zo   dňa   24.   1.   2011   je   zrejmé,   že otázkou posúdenia platnosti závetu z hľadiska splnenia formálnych náležitostí notárskej zápisnice, prostredníctvom ktorej bol spísaný, sa súd nezaoberal a právoplatne o nej nerozhodol...“

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie ňou označených základných a iných práv uznesením   okresného   súdu   a   uznesením   krajského   súdu   z   dôvodu,   že   podľa   nej   nebol správny postup ani právne závery, na základe ktorých rozhodol okresný súd a s ktorými sa krajský súd stotožnil.

Okresný súd aj krajský súd vo svojich vyjadreniach zotrvali na správnosti svojho postupu i záverov vyslovených v ich rozhodnutiach a sťažnosť sťažovateľky považujú za nedôvodnú.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   a   uznesením   okresného   súdu   a   postupom   a   uznesením   krajského   súdu v odvolacom konaní proti uzneseniu okresného súdu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

K   sťažovateľkou   namietanému   porušeniu   jej   základných   a   iných   práv   postupom a uznesením okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v súlade so zásadou subsidiarity nepatrí   do   jeho   právomoci   preskúmanie   postupu   a   uznesenia   okresného   súdu.   Postup a uznesenie okresného súdu boli preskúmateľné aj preskúmané na základe sťažovateľkou podaného odvolania krajským súdom, a preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto časti nevyhovuje.

Ústavný súd sa preto v rámci svojej právomoci obmedzil na preskúmanie uznesenia krajského súdu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tomuto základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch,   ak pri uplatnení štandardných   metód výkladu   prichádzajú do   úvahy rôzne výklady   súvisiacich právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických   osôb   alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu   tak,   aby   bolo   rozhodnutie   v   predmetnej   veci   akceptovateľné   z   hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa § 157 ods. 2 OSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne akceptovateľné.

V   súlade   s   uvedeným   ustanovením   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   teda povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť   v   rozhodnutí   dostatočné   a   relevantné   dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažnostné námietky sťažovateľky je možné ustáliť v troch okruhoch.

1. Sťažovateľka namietala nesprávny postup okresného súdu v dedičskom konaní (odobrený krajským súdom), ktorý podľa sťažovateľky nebol oprávnený sám posudzovať platnosť závetu spísaného formou notárskej zápisnice z hľadiska splnenia jej formálnych náležitostí postupom podľa § 175k, ale mal odkázať zákonnú či závetnú dedičku na podanie určovacej   žaloby,   resp.   sám   mal   rozhodnúť   určovacím   výrokom   o   platnosti   alebo neplatnosti závetu.

2.   Sťažovateľka   ďalej   namietala,   že   právoplatný   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 15 C 76/1998 z 24. januára 2011, ktorým bola zamietnutá žaloba zákonnej dedičky o určenie neplatnosti závetu z 5. marca 1998 spísaného vo forme notárskej zápisnice, bol v danom prípade prekážkou res iudicata pre opätovné posudzovanie platnosti tohto závetu v namietanom dedičskom konaní.

3. Napokon sťažovateľka namietala nesprávnu interpretáciu a aplikáciu Notárskeho poriadku pri posudzovaní náležitostí závetu z 5. marca 1998 spísaného formou notárskej zápisnice a záver okresného súdu odobrený krajským súdom o jej neplatnosti pre nesplnenie zákonných formálnych náležitostí.

Podľa § 175k ods. 1 OSP ak niekto pred potvrdením nadobudnutia dedičstva tvrdí, že je dedičom, a popiera dedičské právo iného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol, vyšetrí súd podmienky dedičského práva oboch a koná ďalej s tým, u koho sa domnieva, že je dedičom.

Podľa § 175k ods. 2 OSP ak však rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu. Ak žaloba nebude podaná v lehote, pokračuje súd v konaní bez zreteľa na tohto dediča.

Uznesením vydaným podľa § 175k ods. 1 OSP môže byť rozhodnuté iba o tom, s kým bude súd ďalej konať ako s dedičom, resp. s kým nebude ďalej konať ako s dedičom. Týmto postupom a uznesením súdu sa vyšetrujú podmienky dedičského práva pre účely dedičského konania a má význam pre vymedzenie účastníkov dedičského konania.

Z obsahu § 175k ods. 2 OSP vyplýva, že súd v dedičskom konaní je oprávnený postupovať podľa § 175 ods. 1 OSP, a teda oprávnený sám vyšetriť podmienky dedičského práva   a určiť,   s   kým   bude   ďalej   konať   ako   s   dedičom,   len   v prípade,   ak   vyšetrenie podmienok   dedičského   práva   si   nevyžaduje   posúdenie   skutočností   sporných   medzi účastníkmi. Keďže dedičské konanie je konaním nesporovým, a preto súdu v dedičskom konaní neprináleží objasňovať skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné. V prípade, ak vyšetrenie   podmienok   dedičského   práva   závisí   od   objasnenia   spornej   skutočnosti,   súd v súlade s § 175k ods. 2 OSP odkáže uznesením toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil žalobou.

V   posudzovanom   prípade   vyšetrenie   podmienok   dedičského   práva   záviselo od posúdenia   platnosti   závetu   z 5.   marca   1998   spísaného   formou   notárskej   zápisnice z hľadiska splnenia formálnych náležitostí tejto listiny.

Ústavný súd konštatuje, že posúdenie platnosti závetu z hľadiska jeho formálnych náležitostí nie je možné považovať za spornú skutkovú otázku v zmysle § 175k ods. 2 OSP v   namietanom   dedičskom   konaní,   ktorá   by   zakladala   povinnosť   okresného   súdu v nesporovom dedičskom konaní odkázať niektorého z účastníkov na uplatnenie si svojho dedičského práva žalobou.

Posúdenie   platnosti   závetu   z   hľadiska   jeho   formálnych   náležitostí   je   otázkou právneho posúdenia veci, ktoré v zmysle § 175k ods. 1 a 2 OSP prináleží súdu v dedičskom konaní.

Preto ak okresný súd v dedičskom konaní postupom podľa § 175k ods. 1 OSP sám vyšetril   podmienky   dedičského   práva   zákonnej   a   závetnej   dedičky   posúdením   platnosti závetu z hľadiska jejho formálnych náležitostí ako prejudiciálnej otázky a vo výrokovej časti napadnutého uznesenia určil, že ďalej bude konať s účastníčkou ako so zákonnou dedičkou, nepostupoval v rozpore s § 175k ods. 1 a 2 OSP.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že existencia právoplatného rozsudku, ktorým bola zamietnutá žaloba zákonnej dedičky o určenie neplatnosti závetu, v danom prípade netvorila prekážku   res   iudicata,   pretože   absentuje   totožnosť   predmetu   konania.   Kým v namietanom konaní   okresný   súd   rozhodoval   o   určení   dedičského   práva,   v   konaní vedenom   pod sp.   zn. 15 C 76/1998 okresný   súd rozhodoval   len o   jednej prejudiciálnej otázke rozhodnej pre určenie dedičského práva, nie o samotnom určení dedičského práva.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ani vo vzťahu k posúdeniu prejudiciálnej otázky platnosti závetu z hľadiska splnenia jeho formálnych náležitostí (ako otázky právnej) v namietanom dedičskom konaní rozsudok okresného súdu sp. zn. 15 C 76/1998 netvoril prekážku res iudicata, pretože platnosť závetu z hľadiska uvedených kritérií ním nebola posudzovaná. Napriek tomu, že zákonná dedička v konaní o určenie neplatnosti závetu namietala jej neplatnosť aj z dôvodu nedostatku jeho formálnych náležitostí, okresný súd vylúčil zo svojej prieskumnej právomoci posudzovanie platnosti závetu z dôvodu absencie jeho formálnych náležitostí (a obmedzil sa na posúdenie platnosti závetu len s ohľadom na spôsobilosť poručiteľky na jej spísanie) s poukazom na to, že uvedené je nesporovou právnou otázkou, na riešenie ktorej je príslušný súd prejednávajúci dedičstvo.

Ústavný súd po dôslednom oboznámení sa aj s dôvodmi, pre ktoré krajský súd dospel k   záveru   o   absencii   formálnych   náležitostí   závetu   z 5.   marca   1998   spísaného   formou notárskej zápisnice, konštatuje, že závery krajského súdu sú náležite odôvodnené a nie je v nich možné ustáliť prvky arbitrárnosti.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že postup a uznesenie krajského súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto nimi nebolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08, I.   ÚS   253/2012)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva   vyplývajúce   z   čl.   20   ods.   1   a   4   ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda o prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže namietaným postupom a rozhodnutím nebolo porušené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ani základné právo podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, nemohlo dôjsť následne ani k porušeniu v danom prípade namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky majetkového charakteru podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

Pokiaľ   ide   o   žiadosť   sťažovateľky   zrušiť   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu a priznať   jej   náhradu   trov   konania,   ústavný   súd   uvádza,   že   tieto   výroky   sú   viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže ústavný súd vyslovil, že v sťažnosti označené základné a iné   práva   sťažovateľky   porušené   neboli,   resp.   sťažnosti   v   časti   smerujúcej   proti okresnému súdu nevyhovel, ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej sťažnosti sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013