znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 297/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   H.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou K. spol. s r. o., konajúcou advokátom JUDr. R. K., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 302/2010 z 10. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti H., s. r. o.,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 3. marca 2011 doručená   sťažnosť   spoločnosti   H.,   s.   r.   o. (ďalej   len  ,,sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 302/2010 z 10. novembra 2010 (ďalej len,,krajský súd“ a,,rozsudok krajského súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   ako   žalovaná   bola účastníkom občianskeho súdneho konania o zaplatenie 384,50 € s prísl. pôvodne vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 60 Cb 126/06 (ďalej len,,okresný súd“). Žalobkyňa   sa   proti   žalovanej   domáhala   zaplatenia   uvedenej   peňažnej   sumy   z dôvodu nezaplatenia odmeny za poskytnutie účtovníckych služieb v decembri 2005. Okresný súd žalobe rozsudkom z 1. júla 2010 (ďalej len,,rozsudok okresného súdu“) vyhovel a zaviazal sťažovateľku   zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu s 13 % úrokom z omeškania ročne od   29.   januára   2006   do   zaplatenia   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   s tým,   že o trovách   konania   rozhodne   po   právoplatnosti   rozsudku   vo   veci   samej.   Na   základe odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu o veci rozhodoval krajský súd, ktorý sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

3.   Sťažovateľka   v sťažnosti   prejavila   nesúhlas   s rozsudkami   okresného   súdu a krajského súdu a uviedla: „ Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu, v ktorom ako svoj hlavný argument pri odôvodňovaní nesprávnosti rozsudku súdu prvého stupňa uviedol,   že súd   prvého   stupňa   stanovil   výšku   bezdôvodného   obohatenia, na zaplatenie ktorého v rozsudku zaviazal sťažovateľa ako odporcu, bez vykonania znaleckého dokazovania za účelom stanovenia obvyklej ceny výkonov,   ktorých vykonanie zo strany navrhovateľky pre odporcu považoval za preukázané a za nezaplatené zo strany odporcu s tým, že toto sťažovateľ považuje za takú zásadnú vadu konania, ktorá mohla mať za následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci. Sťažovateľ   súčasne ohľadom   odôvodnenia nesprávnosti výroku rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa úroku z omeškania uviedol aj to, že za nesprávne považuje   jednak   stanovenie   povinnosti   zaplatiť   úrok z omeškania, a jednak aj termín, od ktorého má byť tento úrok z omeškania počítaný.

V odôvodnení svojho rozsudku sa krajský súd vôbec nezaoberá vyššie uvedeným hlavným argumentom sťažovateľa pri odôvodňovaní nesprávnosti rozsudku súdu prvého stupňa, t.j. že súd prvého stupňa stanovil výšku bezdôvodného obohatenia, na zaplatenie ktorého   v   rozsudku   zaviazal   sťažovateľa   ako   odporcu, bez   vykonania   znaleckého dokazovania za účelom stanovenia obvyklej ceny výkonov. Odvolací súd uviedol len to, že sa stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, avšak okresný súd vo svojom rozhodnutí tiež vôbec   nijako   nevyargumentoval   to,   že   výšku   plnenia   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia spočívajúceho v úkonoch vykonaných navrhovateľom pre odporcu nestanovil na základe odborných znalostí znalca, ale len svojou vlastnou úvahou.

V odôvodnení svojho rozsudku sa krajský súd vôbec vecne nezaoberá odvolacou námietkou sťažovateľa proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa úroku z omeškania, ktorá sa týka najmä termínu, od ktorého má byť tento úrok z omeškania počítaný.   Sťažovateľ   od   počiatku   súdneho   konania   už   vo   svojom   odpore   uviedol,   že navrhovateľka mu žiadnu faktúru nedoručila a jej doručenie ani nebolo v súdnom konaní preukázané. Touto námietkou sťažovateľa a ani tým, či bola v konaní preukázaná alebo vyvrátená, sa nezaoberal vo svojom rozsudku ani súd prvého stupňa a ani odvolací súd, pričom odvolací súd úplne nesprávne uviedol, že sťažovateľ nič nenamietal voči úroku z omeškania a ak ho namietal vo svojom odvolaní, ide o novú skutočnosť, na ktorú preto neprihliada, a teda sa ňou nijako vecne nezaoberal.“

4.   Ústavnoprávna   argumentácia,   ktorou   sťažovateľka   preukazuje   zásah   do   jej označených práv, bola zredukovaná na nasledujúce tvrdenia: „Na základe všetkého vyššie uvedeného   považujeme   rozsudok   krajského   súdu   za nedostatočne   odôvodnený,   vecne nepreskúmateľný a nepresvedčivý, a teda za arbitrárny. Vzhľadom na vyššie uvedené sme toho   názoru,   že   krajský   súd   svojim   nedostatočne   odôvodneným,   a   teda   arbitrárnym rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej označené práva boli porušené rozsudkom krajského súdu a žiada, aby ústavný súd tento rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej len,,zákon o ústavnom   súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd), je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto má predpísané náležitosti,   je   podaná   v zákonnej   lehote,   oprávnenou   osobou, nie   je   neprípustná   a na   jej prerokovanie má právomoc. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým   ústavný   súd   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti   pre porušenie základného práva na súdnu   ochranu   (a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie)   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a aplikácie   zákonných   predpisov   s ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom   na   niektoré   zo   základných   práv   a slobôd   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

11. Podstatné námietky sťažovateľky však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného súdu a sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu (nesúhlas so skutkovými a právnymi závermi   krajského   súdu)   vyhodnotiť   v podstate   ako   ďalší   opravný   prostriedok. Argumentačná pozícia sťažovateľky totiž spočíva takmer výlučne v rovine podústavného práva a tvrdenému zásahu do označených práv sa venuje len minimálne, a aj to v absolútne všeobecnej rovine. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má však iný účel a význam (sleduje ochranu   základných   práv   a slobôd,   resp.   ľudských   práv   a   slobôd),   a preto   ústavný   súd skúmal len to, či krajský súd nemohol svojím rozsudkom porušiť niektoré z označených práv sťažovateľky.

12. Sťažnostné   námietky   sa   v tomto   smere   sústreďujú   na   tvrdené nedostatky v odôvodnení rozsudku krajského súdu a absenciu primeranej reakcie krajského súdu na jej odvolacie dôvody. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol: ,,Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že okresný súd správne v konaní preukázal, že navrhovateľka účtovnícke práce a daňové priznanie DPH za mesiac december 2005 vykonala a odporcovi odovzdala, čím vzniklo na strane odporcu bezdôvodné obohatenie na úrok   navrhovateľky   tým,   že   jej   za   takto   vykonané   práce   nezaplatil   odmenu.   Medzi účastníkmi konania nedošlo k uzavretiu zmluvného vzťahu, ale výpovede svedkov potvrdili, že navrhovateľka pre odporcu účtovnícke práce vykonala. Účtovnícke práce vykonala pre odporcu aj v mesiaci september, október, november 2005, za ktoré jej odporca dohodnutú odmenu   vo   výške   348,50   Eur   zaplatil.   Keďže   účastníci   konania   zhodne   potvrdili,   že si dohodli za výkon účtovníckych prác odmenu vo výške 348,50 Eur mesačne, stotožnil sa odvolací súd s tvrdením okresného súdu, že pri výške odmeny prihliadal na tieto zhodné tvrdenia obidvoch účastníkov ohľadne výšky odmeny. V konaní nebolo preukázané, že by rozsah účtovníckych prác v mesiaci december 2005 mal byť iný ako v mesiacoch september až november 2005.

Odporca v odvolaní namietol aj stanovenie povinnosti zaplatiť úrok z omeškania a termín, od ktorého má byť tento úrok z omeškania počítaný. Podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Podľa § 205a ods. 1 písm. c/ O. s. p. skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   neboli   uplatnené   pred   súdom   prvého   stupňa,   sú   pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak odvolateľ   nebol riadne   poučený   podľa   §   120   ods.   4.   V   odvolaní   možno uvádzať   nové skutočnosti alebo nové dôkazy ak odvolateľ nebol riadne poučený o tom, že všetky dôkazné prostriedky a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým   sa   končí   dokazovanie,   resp.   ak   sa   pojednávanie   nenariaďuje   (§   115a),   tak najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, inak na ne súd nebude prihliadať. Odvolací súd zistil, že pôvodne sa navrhovateľka domáhala zaplatenia úroku z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 348,50 Eur od 29. 1. 2006 do zaplatenia. V priebehu konania požiadala o pripustenie zmeny žaloby ohľadne výšky úroku z omeškania keď žiadala o úrok z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 348,50 Eur od 29. 1. 2006 do zaplatenia. Okresný súd písomné vyhotovenie zmeny návrhu na začatie konania právnemu zástupcovi odporcu   krátkou   cestou   na   pojednávaní   konanom   dňa   26.   1.   2010   doručil   a   zároveň pripustil zmenu návrhu. V zápisnici z pojednávania zároveň vyzval účastníkov konania podľa   §   120   ods.   4   O.   s.   p.   na   predloženie   alebo   označenie   všetkých   dôkazov   alebo skutočností,   ktoré   navrhujú   v   tomto   súdnom   konaní   vykonať.   Odporca   ani   na   tomto pojednávaní,   ani   na   ďalších   pojednávaniach   neuviedol   voči   výške   úroku   ani   termíne platenia úroku žiadne námietky, aj na pojednávaní konanom dňa 11. 6. 2010 boli účastníci vyzvaní podľa § 120 ods. 4 O. s. p. na predloženie všetkých dôkazov a skutočností, ktoré ešte mienia vo veci vykonať. Keďže odporca bol v konaní pred okresným súdom viackrát poučený   podľa   §   120   ods.   4   O.   s.   p.,   a   k   úroku   z   omeškania   sa   nevyjadroval,   tento nenamietal,   mal   odvolací   súd   za   to,   že   jeho   námietka   ohľadne   stanovenia   povinnosti zaplatiť úrok z omeškania a termín, od ktorého má byť tento úrok z omeškania počítaný uvedená v odvolaní je novou skutočnosťou, ktorú v konaní pred okresným súdom odporca nenamietal,   preto   na   túto   námietku   odporcu   odvolací   súd   ako   na   novú   skutočnosť neprihliadal.“  

13. Jadro právneho problému v právnej veci sťažovateľky takto spočívalo v právnom posúdení   existencie   a výšky   nároku   žalobkyne   na   zaplatenie   žalovanej   sumy   z   titulu bezdôvodného   obohatenia   sa   sťažovateľky   spočívajúceho   v prijatí   účtovníckych   prác vykonaných žalobkyňou bez existencie zmluvy. V intenciách mantinelov možných zásahov do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   posúdil   ústavný   súd   len   to,   či   rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok okresného   súdu.   V odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dal   krajský   súd   sťažovateľke podrobnú   a ústavne   akceptovateľnú   odpoveď   na   to,   (i)   ako   na   základe   výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru o existencii a výške nároku žalobkyne, a prečo (ii) v danej veci nemohol prihliadať na odvolaciu námietku týkajúcu sa úroku z omeškania. V okolnostiach   prípadu   preto   ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   záver   krajského   súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m.   II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).  

15.   V rozsudku   krajského   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na   súdnu   ochranu   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   uzatvára,   že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové   a právne)   rozsudku   [§   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len „OSP“)]   nie   je   arbitrárny   a zrozumiteľným   spôsobom   dáva   odpoveď   na   otázku,   prečo krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil.   Inak   povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer, čo je dané aj jej samotným odôvodnením, kde ústavnoprávna   argumentácia   je   zhrnutá   v   8   riadkoch. V   súvislosti   so   sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

16. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné dôvody, ústavný súd dodáva, že sťažovateľka síce vytýka krajskému súdu, že akceptoval rozsudok okresného súdu v časti určenia   výšky   priznanej   istiny   bez   nariadenia   znaleckého   dokazovania,   avšak   ani   zo sťažnosti   a ani z doplnenia   odvolania (príloha sťažnosti)   nevyplýva, že by sťažovateľka v súlade s povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 OSP) v lehote určenej v § 120 ods. 4 OSP (pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania okresným súdom) navrhla okresnému súdu vykonať znalecké dokazovanie na preukázanie obvyklej   ceny   výkonov   žalobkyne.   Z obsahu   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu vyplýva,   že   sťažovateľka   navrhovala   vykonať   znalecké   dokazovanie   iba   v odbore písmoznalectva,   čomu   okresný   súd   nevyhovel.   Na   preukázanie   obvyklej   ceny   výkonov žalobkyne však sťažovateľka pred okresným súdom znalecké dokazovanie nenavrhovala (opak   netvrdila   a ani   nepreukázala),   a preto   sú   jej   námietky   v tomto   smere   vo   vzťahu k rozsudku   krajského   súdu   právne   irelevantné.   V   sporovom   konaní   (o   čo   išlo v prejednávanej   veci)   je   totiž   ťažisko   dokazovania   pred   prvostupňovým   súdom a navrhovanie dôkazov a ich vykonávanie pred odvolacím súdom je zákonom obmedzené (§ 120 ods. 4, § 205a ods. 1 a § 213 ods. 4 až 7 OSP). Navyše možno zvýrazniť, že rozhodnutie o výške nároku žalobkyne za mesiac december 2005 v rovnakej výške ako za predchádzajúce mesiace (september až november 2005) pri preukázanom zhodnom rozsahu účtovníckych prác má vnútornú logiku a nemožno ho považovať za nerozumné.

17. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   totiž   možno   hovoriť   vtedy,   keď namietaným   postupom   štátu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07). Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti,   ústavný   súd   sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   (návrh   na   zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011