znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 297/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. P. T., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn. 11 Co/12/2010 z 22. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. P. T.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 6. júla 2010 doručená sťažnosť Mgr. P. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru   (ďalej   len „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 11 Co/12/2010 z 22. apríla 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Z obsahu   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   žalobcom   v spore o ochranu osobnosti proti žalovanej obchodnej spoločnosti F., a. s., ktorá je vydavateľom týždenníka P. Predmet sporu sa dotýkal zverejnených článkov v tomto týždenníku (zo 16. augusta 2004, zo 4. apríla 2005 a z 30. mája 2005) súvisiacich s osobou sťažovateľa, ktoré sa podľa jeho názoru nezakladali na pravde. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   3   C 232/2006   zo 4.   marca   2008   uložil   žalovanej povinnosť ospravedlniť sa sťažovateľovi, pričom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vylúčil na samostatné konanie. Na odvolanie žalovanej krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 88/2008 z 26. novembra 2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Následne okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 51/2009 rozsudkom z 25. septembra 2009 zamietol sťažovateľom   uplatnený   nárok   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   s odôvodnením,   že sťažovateľ „neuniesol dôkazné bremeno“. Krajský súd napadnutým rozhodnutím rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.

3.   Sťažovateľ   v podstatnom   uviedol,   že „Súdy   teda   ustálili,   že   žaloba   bola... opodstatnená   a došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa...   Nezistili   však   podmienky   pre aplikáciu § 13 ods. 2/OZ odôvodnením, že žalobca... neuniesol dôkazné bremeno... Uvedený záver bol... predčasný a odporca k nemu dospel po nespornom porušení procesných ustanovení... je zjavným porušením práva na riadny a spravodlivý proces... Je (tiež, pozn.) v zjavnom rozpore s... princípom kontradiktórnosti konanie (správne má byť konania, pozn.) a napokon aj s právom na riadne odôvodnenie rozsudku postup, v ktorom   súd   nevykoná   navrhnuté   dôkazy,   ktoré   tvoria   podstatný   podklad   jeho rozhodnutia...“.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazoval   na   nesprávnu   interpretáciu ustanovenia   §   120   ods.   4   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   zmien   (ďalej   aj   „OSP“)   súdmi,   keďže   dôkazy   predložil „pred   skončením dokazovania“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1/ Krajský súd... porušil v konaní vedenom pod sp. zn. 11Co/12/2010 a rozsudkom... vynesenom 22. 4. 2010 základné práva sťažovateľa, chránené článkami 46 ods. 1/ a 20 ods. 1/ Ústavy... a článkami 6 ods. 1/ Dohovoru... a 1 ods. 1/ Protokolu k Dohovoru.

2. Uvedený rozsudok sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súd... na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd...   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   vzniknuté   v súvislosti s týmto konaním. “.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

7. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co/12/2010 a jeho rozsudkom z 22. apríla 2010. Jeho podstatná argumentácia spočívala (bod 3) v nesprávnej interpretácii § 120 OSP súdmi (ktoré ustanovenie „vyložili nesprávne“). V nadväznosti na to sťažovateľ nesúhlasil s hodnotením vykonaného   dokazovania   a právnym   názorom   súdu,   teda   s interpretáciou   a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho právnej veci.

8.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

9.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

10. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 11 Co 12/2010 z 22. apríla 2010 v podstatnom uviedol:

„Odvolací   súd...   zistil,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   je   vecne   správne. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, správne vyvodil právne závery a vo veci aj správne   rozhodol.   Odvolací   súd   konštatuje   správnosť   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

K jednotlivým námietkam odvolateľa dodáva, že podľa § 13 ods. 2 O. z., pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal, že jednak nebolo preukázané, žeby u žalobcu došlo k zníženiu ľudskej dôstojnosti a   jeho   vážnosti   v   značnej   miere   a   v   takom   rozsahu,   aby   mohol   priznať nemajetkovú   ujmu   v   peniazoch   a   že   zverejnenie   ospravedlnenia,   ktoré   bolo   uložené žalovanému   postačuje.   S   týmto   právnym   záverom   súdu   prvého   stupňa   sa   odvolací   súd stotožnil. Svoj záver prijal po riadnom a úplnom dokazovaní, súčasťou ktorého bolo aj dokazovanie vykonané oboznámením s celým obsahom spisu sp. zn. 3 C 232/06, tiež aj výsluchom svedkov. Preto nebolo možné súdu prvého stupňa vytknúť nekontinuitu medzi prvým rozhodnutím a napadnutým rozhodnutím. Vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nekonštatoval a neprijal záver o tom, že ust. § 13 ods. 2 O. z. je neaplikovateľné. Naopak, došiel k záveru, že je primerané iba zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 O. z. Pokiaľ žalobca namietal nesprávne hodnotenie dôkazov, v tomto smere odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd vyčerpávajúcim spôsobom vyhodnotil dôkazy. Správne uviedol presnú výpoveď   toho-ktorého   svedka,   čo   uviedol   a   k   výpovedi   svedkov   prijal   aj   svoje   vlastné právne závery.... o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch možno hovoriť iba vtedy, ak sa zásah do cti a dôstojnosti dotkne mravnej integrity fyzickej osoby natoľko, že sa zároveň zníži jej vážnosť   u   iných   a   tým   sa   ohrozí   jej   postavenie   a   uplatnenie   v   spoločnosti   a   súčasne nepostačuje iba zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia.

V   konaní   sa   musí   preto   preukázať,   že   sú   tu   okolnosti   dokazujúce,   že   v   danom konkrétnom prípade nepostačuje ospravedlnenie, a to predovšetkým z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov, vzhľadom na postavenie v rodine a spoločnosti. Za situácie, ak predmetom konania pred OS Vranov nad Topľou vo veci sp. zn. 3 C 51/2009 bol nárok na náhradu už iba nemajetkovej ujmy, bolo potrebné sa s týmto nárokom   náležitým   spôsobom   vyporiadať.   Možnosť   priznania   peňažitej   satisfakcie predpokladá, že sa primerané morálne zadosťučinenie ako primárna forma zadosťučinenia ukazuje   v   konkrétnom   prípade   preukázateľne   ako   nepostačujúca,   takže   stráca   svoju účinnosť   a   funkčnosť.   Táto   nedostatočnosť   morálnej   satisfakcie   musí   byť   z   hľadiska intenzity   trvania,   rozsahu,   ohlasu   nepriaznivých   dôsledkov   na   postavenie   dotknutého v rodine,   v   oblasti   podnikania,   v   oblasti   práce   vždy   bezpečne   zistená   a   preukázaná. Nestačia iba subjektívne pocity dotknutej fyzickej osoby. Keďže pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy musí mať súd nielen preukázané, že sú tu také okolnosti dokladujúce, že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie podľa ust. § 13 ods. 1 O. z., ale aj skutočnosť, že či ide o takto vymedzenú nemajetkovú ujmu, je vždy vecou voľnej úvahy súdu podľa zhodnotenia   celkovej   povahy   konkrétneho   prípadu   a   jednotlivých   okolností.   V   danom prípade   prvostupňový   súd   svoje   rozhodnutie   založil   na   konkrétnych   a   preskúmateľných hľadiskách vo vzťahu k zistenej miere zásahu do osobnostných práv žalobcu, v rozhodnutí jasne   konkretizoval,   že   zverejnenie   ospravedlnenia,   ktoré   bolo   uložené   žalovanému   je v danom   prípade   postačujúce.   Zdôvodnil   aj   ďalšie   hľadiská   a   zistenia.   Odvolací   súd nezistil, aby prvostupňový súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 132 O. s. p. v súvislosti s hodnotením dôkazov. Zásada vyjadrená v ust. § 18 O. s. p. (dbať na rovnaké postavenie účastníkov a zaistiť im rovnaké možnosti k uplatneniu ich práv) neznamená bez všetkého povinnosť súdu vyhovieť všetkým dôkazným návrhom účastníkov, resp. prevziať na seba dôkaznú   povinnosť.   Otázky   spojené,   s   prevádzaním   a   hodnotením   dôkazov   upravuje Občiansky súdny poriadok a len ten súdu ukladá, aby dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to tak jednotlivo, ako a j vo vzájomných súvislostiach (§ 132 O. s. p.) a aby rozhodol vo veci   na   základe   zisteného   skutkového   stavu   (§ 153 ods. 1 O.   s.   p),   pričom   len   jemu prislúcha rozhodnúť o tom, ktoré z dôkazov navrhovaných účastníkmi prevedie, ktoré nie (§ 120 ods. 1 a 2 O. s. p.). Nemožno preto vidieť porušenie zásad vyjadrených v ust. § 18 O. s. p. a tiež tých, ktoré sú dané ustanovením článku 36 Listiny základných práv a slobôd, ak súd nevyhovie všetkým dôkazným návrhom účastníkov, pretože z dôkazov do tej doby prevedených možno skutkový stav posudzovanej veci bezpečne usúdiť, je však vecou súdu, ako s rozporom medzi prevedenými dôkazmi naloží, ale aj jeho povinnosťou prevedený dôkaz odporujúci dôkazom ostatným v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. hodnotiť, zdôvodniť a v odôvodnení rozhodnutia svoje stanovisko k tomuto dôkazu primerane vyložiť (§ 132 ods. 1; § 157 ods. 2 O. s. p.). Prvostupňový súd sa vyporiadal so všetkými zisteniami, ktoré vyšli v priebehu konania najavo, zhodnotil celý skutkový stav veci a k svojim úvahám prijal aj jasné právne závery.

Keďže ani žalobca na dotazy súdu (pojednávanie dňa 25. 9. 2009) neoznačil žiadne iné alebo novšie skutočnosti a okolnosti, ktoré by mali vplyv na posúdenie predmetu sporu vo vzťahu k jeho žiadanej náhrade nemajetkovej ujmy, preto mohol vychádzať len z tých zistení, ktoré boli dovtedy súdom v konaní zabezpečené a účastníkmi označené. Z nich vyvodil správne závery a odvolací súd sa s nimi stotožnil.“

11. K sťažovateľom   vznesenej   námietke   k   postupu   okresného   súdu   v rozpore s ustanovením § 120 OSP (bod 3 a 7) ústavný súd už iba poznamenáva, že zo súdneho spisu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 51/2009 vyplýva, že tento listom z 19. februára 2009 vyzval stranu sťažovateľa, aby oznámila dôkazy na preukázanie uplatneného nároku (vrátane označenia svedkov), na ktorú sťažovateľ reflektoval podaním zo 4. marca 2009, v ktorom označil dôkazy (výsluch 4 svedkov). Sťažovateľom navrhnuté dôkazy okresný súd na   pojednávaní   konanom   24.   apríla   2009   aj   vykonal,   s výnimkou   výsluchu   jedného nevrhnutého   svedka,   k potrebe   vypočutia   ktorého   sťažovateľ   uviedol: „pokiaľ   sa   týka výsluchu   svedka   JUDr.   J.   V.,   tak   žalujúca   strana   netrvá   na   výsluchu   tohto   svedka“. Následne okresný súd na pojednávaní konanom 25. septembra 2009 vyzval sťažovateľa a jeho právneho zástupcu na oznámenie ďalších návrhov na doplnenie dokazovania na súde, ku   ktorému   sťažovateľ   a jeho   právny   zástupca   zhodne   uviedli,   že „my   nemáme   ďalšie návrhy   na   dokazovanie“.   Okresný   súd   potom   ukončil   dokazovanie   a vyhlásil   vo   veci rozsudok. Uvedený procesný postup okresného súdu bol aj podľa názoru ústavného súdu súladný s Občianskym súdnym poriadkom, čo napokon konštatoval aj krajský súd (bod 10 in fine).

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

13.   Podstatná   argumentácia   sťažovateľa   spočívala   (bod   3   a   7)   v nesprávnej interpretácii § 120 OSP súdmi (ktoré ustanovenie „vyložili nesprávne“). V nadväznosti na to sťažovateľ nesúhlasil s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom súdu, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho právnej veci. V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 11 Co/12/2010 z 22. apríla 2010 boli svojvoľné a že by zasahovali do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu   základné právo na súdnu   ochranu v zmysle čl. 46   ods. 1 ústavy a právo podľa   čl. 6 ods. 1   dohovoru   nemôže byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   aj náležite odôvodnený.

15.   Ústavný   súd   v súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti s namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04,   III. ÚS 162/05).   Ústavný   súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

16. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu namietal tiež porušenie   základného   práva   zaručeného   v čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu.

17. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   len   z dôvodu   svojvoľnosti   a   arbitrárnosti   záverov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa neho taktiež   porušené.   Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ani podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

18. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   (IV. ÚS 116/05).   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu zjavne neopodstatnená.

III.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   rozsudku krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010