znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 297/06-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   decembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a   Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť R., š. p., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. Z. – Š., Z., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 106/2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 106/2003 p o r u š i l základné   právo   R.,   š.   p.,   B.,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Lučenec v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   106/2003 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. R., š. p., B., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk (slovom stodvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je mu Okresný súd Lučenec p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 4. júla 2006 č. k. I. ÚS 221/06-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R., š. p., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   Z.   –   Š.,   Z.,   vo   veci   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6   C   106/2003   (pôvodne   pod sp. zn. 10 C 114/92).

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 10 C 114/92   z 23.   novembra   2001,   ako   žalovaný   v II.   rade,   zaviazaný   zaplatiť žalobcom náhradu škody v sume 2 895 000 Sk, trovy konania a súdny poplatok. Odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) 29. novembra 2002 odmietol ako oneskorene podané. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom z 29. mája 2003 zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa tvrdenia sťažovateľa „Od termínu vydania rozsudku NS SR do dňa podania tohto návrhu Okresný súd... nevytýčil ani jedno pojednávanie... a nie je nám   známe,   že   by   urobil   iné   úkony   v tomto   konaní“.   Sťažovateľ   podal   viac   sťažností na prieťahy   v konaní   adresovaných   okresnému   súdu,   krajskému   súdu   a Ministerstvu spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Postup   okresného   súdu   považuje   sťažovateľ za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

3. Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods.   2   ústavy   okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   106/2003,   nariadil okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   mu   finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k predmetu prijatej sťažnosti 6. novembra 2006   (Spr   879/2006)   vyjadril   predseda   okresného   súdu   a sťažovateľ   prostredníctvom stanoviska svojho právneho zástupcu doručeným ústavnému súdu 29. novembra 2006.

5.   Vzhľadom   na obojstranný súhlas účastníkov konania ústavný   súd   podľa   § 30 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo vzhľadom   na   charakter   veci   nemožno   od   ústneho   pojednávania   očakávať   jej   ďalšie objasnenie.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 6 C 106/2003.

A

Sťažovateľ je odporcom v 2. rade v spore o vyplatenie náhrady za zabraté pozemky. Navrhovateľmi (1 až 4) sú J. P. z K. a spol. Návrh bol podaný 4. júna 1992.

Okresný súd vo veci pojednával 3. júla 1992, 5. januára 1993, 26. októbra 1993 - nariadil   znalecké   dokazovanie   zamerané   na   zistenie   skutočného   záberu   nehnuteľností žalovanými,   17.   mája   1996,   8.   novembra   1996   -   zisťoval   dedičov   po   navrhovateľovi vo 4. rade,   9.   novembra   1999,   3. decembra   1999,   30.   mája   2000   -   nariadil   znalecké dokazovanie zamerané na stanovenie devastácie nehnuteľností v dôsledku ťažobných prác (posudok bol doručený okresnému súdu 28. augusta 2000), 24. apríla 2001, 29. júna 2001, 23. novembra   2001   vyhlásil   rozsudok   č.   k.   10   C   114/92-119,   ktorým   bolo   uložené sťažovateľovi   zaplatiť   žalobcom   2   895   000   Sk.   Rozsudok   bol   sťažovateľovi   doručený 12. marca 2002. Odvolanie sťažovateľa bolo 19. marca 2002 doručené Okresnému súdu Rimavská   Sobota   (a   aj   mu   adresované)   a   4.   apríla   2002   okresnému   súdu.   Sťažovateľ 5. apríla   2002   žiadal   o odpustenie   zameškania   lehoty   z dôvodu   omylu   zapisovateľky) Okresný   súd   zmeškanie   lehoty   uznesením   z 28.   mája   2002   neodpustil.   Krajský   súd uznesením č. k. 17 Co 1345/02-176 z 31. augusta 2002 uznesenie okresného súdu potvrdil. Krajský súd uznesením z 29. novembra 2002 odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 23. novembra 2001 odmietol. (Odvolanie bolo podané po lehote a súdy zmeškanie lehoty neodpustili.)

Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (na   podnet   sťažovateľa)   podal mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu z 23. novembra 2001.

Najvyšší súd rozsudkom č. k. Mcdo 9/03 z 29. mája 2003 rozsudok okresného súdu z 23. novembra 2001 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. (Prvostupňové rozhodnutie malo nedostatky, ktorých dôsledkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci.)

Súdny spis bol vrátený okresnému súdu 29. júla 2003. Rozsudok najvyššieho súdu bol doručený účastníkom od 7. do 17. júla 2003. Veci bola pridelená sp. zn. 6 C 106/2003.Navrhovatelia   v 1.   až   3.   rade   4.   septembra   2003   predložili   okresnému   súdu „Vyjadrenie k rozhodnutiu Najvyššieho súdu...“, ako aj „Návrh a špecifikáciu návrhu“. Navrhovatelia   v 1.   až   2.   rade   taktiež   predložili   splnomocnenia   na   ich   zastupovanie navrhovateľkou v 3. rade E. P.

Okresný súd 11. septembra 2003 vyzval navrhovateľov (Mgr. V. Z. a MUDr. P. P.), aby vlastnoručne podpísali návrh na začatie konania z 25. mája 1992.

Ďalšími podaniami (zo 16. septembra 2003, 22. septembra 2003 a 25. septembra 2003) sa navrhovatelia vyjadrili k predmetu veci.

Okresný súd 26. septembra 2003 oznámil navrhovateľom, kedy môžu na okresnom súde   osobne   podpísať   návrh   z 25.   mája   1992.   (Navrhovatelia   osobne   podpísali   návrh 3. októbra 2003.)

Navrhovatelia 7. októbra 2003 predložili okresnému súdu ďalšie písomné doklady týkajúce sa predmetu veci.

Okresný   súd   21.   októbra   2003   požiadal   Obvodný   banský   úrad   B.   o zapožičanie písomných materiálov týkajúcich sa dobývacieho priestoru Katastrálneho úradu K.Okresný   súd   22.   októbra   2003   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   o podanie informácie, či bola uhradená záloha na vykonanie znaleckého dokazovania. (Sťažovateľ sa 19. novembra 2003 písomne vyjadril k predmetu veci.)

Navrhovatelia   7.   novembra   2003   osobne   predložili   okresnému   súdu   ďalšie písomnosti týkajúce sa ich návrhu.

Okresný   súd   27.   októbra   2004   vyzval   zmocnenkyňu   navrhovateľov,   aby   mu predložila doklad preukazujúci vlastníctvo navrhovateľov k predmetným nehnuteľnostiam. Predseda okresného súdu 2. novembra 2004 (Spr. 1511/04) odpovedal sťažovateľovi na jeho sťažnosť na prieťahy v konaní z 5. októbra 2004. V odpovedi uviedol, že „súd v predmetnej veci priebežne koná...“.

Okresný súd 21. marca 2005 žiadal Katastrálny úrad v B. a Obvodný pozemkový úrad   v L.   o podanie   informácie.   Súčasne   vyzval   zmocnenkyňu   navrhovateľov na predloženie dokladu požadovaného výzvou z 27. októbra 2004.

Obvodný pozemkový úrad v L. predložil 1. apríla 2005 okresnému súdu požadovanú listinu preukazujúcu nadobudnutie vlastníctva predmetných nehnuteľností navrhovateľmi. Správa katastra P. oznámila, že zápis vlastníctva „bude vykonaný“, o čom sa môže okresný súd informovať aj telefonicky.

Zmocnenkyňa navrhovateľov 3. apríla 2005 oznámila okresnému súdu, že konanie o vklade vlastníctva ešte nie je ukončené.

Okresný   súd   21.   septembra   2005   a 12.   decembra   2005   zistil,   že „úplný   list vlastníctva nie je založený“.

Na   č.   l.   299   je   vyjadrenie   zákonného   sudcu   z 5.   septembra   2005   k sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní.

Okresný súd 15. februára 2006 žiadal Katastrálny úrad P. o podanie informácie, či už došlo ku vkladu vlastníctva navrhovateľov. Dňa 27. februára 2006 bol okresnému súdu predložený výpis z katastra nehnuteľností, listu vlastníctva č. 919 – čiastočný.

Okresný   súd   25.   mája   2006   žiadal   Katastrálny   úrad   P.   o oznámenie „v akej predpokladanej   lehote   dôjde   k schváleniu   registra   ROEP   v príslušnom   katastri“. (V odpovedi 9. júna 2006 Katastrálny úrad P. uviedol, že ukončenie predpokladá „do konca roka 2006“.)

Sťažovateľ   6.   septembra   2006   vyzval   okresný   súd   na   vrátenie   súdneho   poplatku za odvolanie.

Zákonný sudca listom z 18. septembra 2006 oznámil predsedovi okresného súdu stav konania v predmetnej veci.

Okresný   súd   18.   septembra   2006   zaslal   krajskému   súdu   originál   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. Mcdo 9/03 a kópie jeho doručeniek.

B

Predseda krajského súdu 2. marca 2006 (Spr. 10 102/05) na sťažovateľovu sťažnosť na postup okresného súdu pri vybavovaní jeho sťažnosti na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 106/2004 uviedol: „Po oboznámení so spisovným materiálom, vyjadrením zákonného sudcu, odpoveďou predsedu súdu ako aj obsahom Vašej sťažnosti a žiadosti som dospel k záveru,   že   predmetná   sťažnosť   nebola   vybavená dostatočne,   nakoľko predseda súdu   síce   objasnil   prečo   nie   je   možné   vytýčiť   vo   veci   pojednávanie,   avšak   nebola vyhodnotená dôvodnosť Vašej sťažnosti z hľadiska prieťahov v predmetnom konaní. Vaša   žiadosť   o prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   predsedom   okresného   súdu je opodstatnená, nakoľko sťažnosť na prieťahy v konaní Okresného súdu v Lučenci vo veci 6 C   106/2003   považujem   za   dôvodnú,   čo   vyplynulo   z rozboru   predmetného   spisového materiálu.

Na   základe   uvedeného   bol   predseda   okresného   súdu   na   uvedené   skutočnosti upozornený a požiadaný, aby ma pravidelne informoval o priebehu predmetného konania.“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   zo 6.   novembra   2006   uviedol: «Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 9/03 zo dňa 29. 05. 2003 došlo k zrušeniu rozsudku tunajšieho súdu č. k. 10 C 114/92-150 zo dňa 23. 11. 2001. Vada návrhu spočívajúca v absencii jeho podpisu žalobcami bola už prvostupňovým súdom odstránená.

Zo   spisového   materiálu   vyžiadaného   od   Obvodného   banského   úradu   v B.   je zistiteľné,   že   sa   jednalo   o   dokumentáciu   v   minulosti   označenú   ako   „Tajné“.   Teda   nie zavinením žalobcov nemohli byť tieto písomnosti v minulosti použité pri špecifikácii ich návrhu.

Žalobcovia priebežne doručili súdu dohodu o zrušení podielového spoluvlastníctva uzavretú medzi pozemnoknižnými spoluvlastníkmi v k. ú. K. uzavretú pred notárom JUDr. P. Z., ako i rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu číslo L/2004/00366 zo dňa 17. 06. 2004 podľa § 11 odsek 1 zák. č. 180/95 Z. z. v platnom znení o nadobudnutí vlastníctva k parcelám registra C-KN 2008, 2005/1, 2005/2, 2004, 2006, 2007/1, 2007/2, 2007/3. Podľa § 5 odsek 1 zák. č. 162/95 Z. z., katastrálneho zákona v platnom znení je vklad úkon   správ   katastra,   ktorým   vniká,   mení   sa   alebo   zaniká   právo   k nehnuteľnostiam. Navrhovatelia nadobudnú vlastnícke práva k týmto nehnuteľnostiam len vkladom v katastri (úplný LV).

Na výzvu súdu žalobcovia doposiaľ doklad o vlastníctve k nehnuteľnostiam ku ktorým si uplatňujú náhradu škody nepredložili z dôvodu, že príslušný úplný list vlastníctva k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam založený správou katastra ešte nie je.

Správa katastra P. bola viackrát dotazovaná na stav príslušného konania, naposledy prípisom súdu zo dňa 25. 05. 2006 (č. 1. 307 spisu).»

Právny zástupca sťažovateľa v písomnom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol: «Dôvody uvádzané vo vyjadrení predsedu súdu zo dňa 6. 11. 2006, ako aj jeho predchádzajúce   vyjadrenia   považujeme   len   za   účelové   a   bezpredmetné,   ktoré   majú   len účelovo zakrývať nečinnosť- prieťahy v súdnom konaní zo strany súdu.

Nevieme kto a za akým účelom žiadal vykonať dokazovanie vyžiadaním si nejakej dokumentácie   od   Obvodného   banského   úradu   v B.   Podľa   nášho   názoru,   je tvrdenie predsedu OS v Lučenci, že sa jedná o tajnú dokumentáciu a teda nie zavinením žalobcov nemohli   byť   tieto   písomnosti   použité   pri   špecifikácii   ich   návrhu   je   nepravdivé a zavádzajúce. Dokumentácia o dobývacích priestoroch bola utajovaná v období 50-tych a 60-tych rokov. Už niekoľko desaťročí však tieto údaje nie sú utajované a teda v roku 1992 v čase podania návrhu navrhovateľmi mohli byť tieto doklady pre potreby súdneho konania použité a navrhovatelia ich mohli predložiť ako dôkazný prostriedok.

Okresný súd sa ďalej odvoláva na skutočnosť, že žalobcovia priebežne doručili súdu nejakú   dohodu   o   zrušení   podielového   spoluvlastníctva   a   rozhodnutie   Obvodného pozemkového   úradu   v L.   zo   dňa   17.   6.   2004,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť dňa 23. 7. 2004,   ktorým   tento   potvrdil   vlastníctvo   navrhovateľov   k   predmetným nehnuteľnostiam. Toto rozhodnutie priamo založilo vlastníctvo navrhovateľov, preto súd nemal   dôvod   nekonať   s tým,   že   vlastníctvo   k   nehnuteľnostiam   nebolo   doposiaľ navrhovateľmi preukázané. Nevieme aký procesný vplyv majú postúpené doklady na to, že sa vo veci nekoná.

Súd uvádza, „na výzvu súdu žalobcovia doposiaľ nepredložili doklad o vlastníctve z dôvodu, že správa katastra ešte nezaložila predmetný list vlastníctva.“ Podľa oznámenia katastrálneho úradu ROEP v katastri K. bude ukončená asi do konca roka 2006 a potom sa začne so zápisom listín atď. Súd toto považuje za riešenie predbežnej otázky. Skutočnosť, že   v   danom   prípade   nemôže   ísť   o   riešenie   predbežnej   otázky,   sme   sa vyjadrili   v   liste adresovanom predsedovi   KS v Banskej Bystrici.   Zo   strany   súdu   neboli   urobené   žiadne procesné úkony.

Tvrdenie súdu že do vyriešenia rozsahu vlastníckeho práva nie sú žalobcovia schopní právne svoj návrh špecifikovať, nie je vadou súdu ani našej organizácie a súd by mal procesne   konať   a   to   najmä   z   dôvodu,   ak   sú   navrhovatelia   v   dôkaznej   núdzi.   Nemôže dlhodobo čakať na zápis vlastníckych práv (ku ktorému v konečnom dôsledku ani nemusí prísť) pretože určenia vlastníckych práv sa môže domáhať ktokoľvek, kto preukáže právny záujem a vydokladuje, že práve on je vlastníkom nehnuteľností.

Čo   sa   týka   návrhu   odporcu   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   rozsudok Okresného súdu v Lučenci č. k. 10 C 114/92 z 23. 11. 2001, ktorým OS v Lučenci zaviazal odporcu uhradiť navrhovateľom sumu 2 895 000,- Sk bol právoplatný a na základe neho bola vykonaná exekúcia, avšak Generálna prokuratúra SR na základe podnetu odporcu podala mimoriadne dovolanie na Najvyšší súd SR, ktorý napadnutý rozsudok zrušil a vrátil na   ďalšie   konanie   prvostupňovému   súdu.   Odporca   preto   z   opatrnosti,   aby   nedošlo k premlčaniu jeho nároku podal návrh na Okresný súd v Lučenci na vydanie bezdôvodného obohatenia.   Keďže   NS   SR   nerozhodol   vo   veci   samej   nezačala   odporcovi   plynúť   lehota z titulu bezdôvodného obohatenia a z tohto dôvodu - nie účelovo - sme svoj návrh vzali späť.   Až   po   rozhodnutí   Okresného   súdu   v   Lučenci   a   nadobudnutí   právoplatnosti rozhodnutia   bude   odporca   vedieť,   či   došlo   alebo   nedošlo   k   bezdôvodnému   obohateniu navrhovateľov a začne mu plynúť lehota na prípadné podanie návrhu.

Podľa   nášho   názoru   je   pre   ďalší   postup   Okresného   súdu   v   Lučenci   podstatné, či prvostupňový   súd   v intenciách   rozhodnutia   NS   SR   od   roku   2003   už   ustálil   podstatu žaloby žalobcov o ktorej súd má konať. Ustálenie podstaty žaloby je právne veľmi významné a podstatné   a   súd   to   môže   procesne   vyriešiť   bez   ohľadu   na   skutočnosti   odvolávajúce sa v liste   Ústavnému   súdu   SR   zo   dňa   6.   11.   2006   resp.   v   jeho   predchádzajúcich vyjadreniach.

Na   základe   nami   podaného   návrhu   na   vydanie   nálezu   a   nášho   stanoviska k vyjadreniu   predsedu   Okresného   súdu   v   Lučenci   žiadame   tomuto   v   celom   rozsahu vyhovieť.»

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota. Pre naplnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.   Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 6 C 106/2003, v ktorom   sťažovateľ   vystupuje ako žalovaný, došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávne konanie   (rozhodovanie   o návrhu „o   vyplatenie   náhrady   za   zabraté   pozemky“),   ktoré sa začalo 4. júna 1992, teda pred viac ako 14 rokmi, a ku dnešnému dňu nie je právoplatne skončené,   avšak   vzhľadom   na   to,   že   zákon   o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť 15. februára 1993 a že neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom   možno   skúmať, či   došlo   alebo nedošlo k tzv.   zbytočným   prieťahom   v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začalo len 15. februára 1993 (napr. I. ÚS 108/02).

Obdobie, ktoré v dôsledku toho ústavný súd bral do úvahy, prekročilo 13 rokov. Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   upresniť,   že   ak   aj   nie   je   v zásade   oprávnený skúmať a rozhodnúť   o porušení   základných   práv   pred   15.   februárom   1993,   neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle č. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (napr. I. ÚS 39/00, I. ÚS 227/04).

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   ústavný   súd   nepovažoval   za   dôvodné, no najmä   účelné,   podrobne   skúmať   z hľadiska   namietaného   porušenia   označeného základného práva aj postup okresného súdu v období pred rozhodnutím najvyššieho súdu (t. j. pred 29. májom 2003). Ako skutočnosť hodnú osobitného zreteľa však vzal do úvahy to, že okresný súd rozhodol vo veci po viac ako deviatich rokoch od začiatku konania.

3.1   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   právna a ani faktická zložitosť predmetnej veci v danom prípade (vzhľadom k zistenému postupu okresného súdu v posudzovanom konaní) nemala rozhodujúci vplyv na dĺžku doterajšieho konania.

3.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľa v preskúmavanej veci) ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

3.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol

- od   22.   októbra   2003   (výzva   sťažovateľovi)   do   27.   októbra   2004   (výzva navrhovateľom), t. j. v trvaní viac ako 12 mesiacov,

- od 27. októbra 2004 do 21. marca 2005 (výzva katastrálnemu úradu), t. j. v trvaní skoro 5 mesiacov,

- od 21. marca 2005 dosiaľ, t. j. v trvaní viac ako 21 mesiacov (keď sa okresný súd len informoval na stav konania o vklade vlastníctva), teda spolu viac ako 38 mesiacov (vyše 3 rokov) bez akýchkoľvek zákonných dôvodov v zásade   nečinný a nevykonal vo   veci   úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu, ako aj na celkovú dĺžku posudzovaného konania (od roku 1992) s prihliadnutím na dôvody zrušovacieho rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že   v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu.

Vychádzajúc zo svojej judikatúry ústavný súd nad rámec uvedených konštatácií ešte poznamenáva, že občianske súdne konanie, ktoré bez právoplatného rozhodnutia súdu trvá tak dlho, ako je to v danej veci (s prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti pôsobiace na dĺžku konania), je konaním nezlučiteľným s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy.   Nadväzujúc   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   pokiaľ   ide   o   „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, ktorú si ústavný súd osvojil pri výklade „právna na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (ustanoveného   čl.   48   ods.   2   ústavy), ústavný   súd   zdôrazňuje v zásade   obsahovú   príbuznosť   (totožnosť,   nie   odlišnosť)   týchto práv.

Konanie   v neprimeranej   lehote   v kontexte   uvedeného   znamená   teda   súčasne aj konanie so zbytočnými prieťahmi (oboje spôsobujú pretrvávajúci stav právnej neistoty účastníkov konania).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti sťažovateľovi poskytnutej ochrany ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Z dôvodu neprimeranej dĺžky doterajšieho konania (spôsobenej postupom okresného súdu) a z toho vyplývajúceho   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľ   žiadal   o priznanie   finančného zadosťučinenia   v sume   500   000   Sk.   Keďže   iba   konštatovanie   porušenia   označeného základného   práva   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa,   ústavný   súd s prihliadnutím   ku   konkrétnym   okolnostiam   posudzovanej   veci,   najmä   zistené   prieťahy po rozhodnutí   najvyššieho   súdu   z   29.   mája   2003   a s prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku konania uznal za dôvodné priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže právny zástupca sťažovateľa nepožadoval náhradu trov konania, ústavný súd sa ich výpočtom nezaoberal.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 20. decembra 2006