znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 296/2015-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   právazaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proceszaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 109/09, ako aj postupomKrajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 236/2012 a jeho rozsudkomz 30. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola17. decembra   2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 109/09, ako aj postupom Krajského súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 236/2012 a jehorozsudkom z 30. septembra 2014.

2.   Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdompod sp. zn. 15 C 109/09 sa sťažovateľ spolu so svojimi súrodencami a matkou domáhaliod Slovenskej   republiky,   v zastúpení   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky(ďalej len „žalovaný“), finančného nároku z titulu ich odškodnenia za deportáciu ich otcaa manžela   do   nacistického   koncentračného   tábora.   Okresný   súd   svojím   rozsudkomzo 16. januára   2012   žalobu   sťažovateľa   a spol.   zamietol   s   odôvodnením,   že   neunieslidôkazné bremeno týkajúce sa preukázania, že by podľa zákona č. 305/1999 Zb. o zmierneníniektorých krívd   osobám   deportovaným   do   nacistických   koncentračných   táborova zajateckých táborov v znení neskorších predpisov bol ich predok v rozhodnom obdobízavlečený do koncentračného tábora. O odvolaní sťažovateľa a spol. rozhodol krajský súdnapádaným rozsudkom sp. zn. 9 Co 236/2012 z 30. septembra 2014, ktorým v časti konaniao návrhu   jedného   zo žalobcov,   ktorý   zobral   žalobu   späť,   konanie   zastavil   a vo   zvyškurozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil s odôvodnením,   že   v čase,   kedy   sťažovateľ   a spol.upravili   označenie   žalovaného,   boli   s uplatneným   nárokom   v oneskorení   (rozsudokokresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudli právoplatnosť 20. októbra2014, pozn.).

3.   Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta   málo   promptnýa neefektívny postup okresného súdu, ako aj krajského súdu v konaní o jeho žalobe a tiež ajarbitrárnosť   záverov   krajského   súdu,   ktorý   podľa   jeho   názoru   nesprávne   vyhodnotilvykonané   dôkazy   a neprijateľným   spôsobom   takmer   po   piatich   rokoch   konania   dospelna rozdiel   od   okresného   súdu   k záveru   o oneskorenom   uplatnení   žalobného   nárokusťažovateľom a spol., ktorého uplatnenie počítal krajský súd až od momentu, keď sťažovateľa spol.   upravili   označenie   žalovaného   v spore   z Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskejrepubliky   na   Slovenskú   republiku,   zastúpenú   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskejrepubliky,   pričom   o takomto   právnom   posúdení   sa   sťažovateľ   po prvýkrát   dozvedel   ažz rozhodnutia   krajského   súdu,   keďže   okresný   súd   považoval   žalobný   nárok   sťažovateľaa spol. za uplatnený včas.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné   právo   dediča ⬛⬛⬛⬛ v domáhaní   sa   zákonného odškodnenia na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48/1, 2 Ústavy a v čl. 6/1 Dohovoru bolo porušené.

2. Vec sa vracia všeobecným súdom na ďalšie konanie.

3. Podľa   čl.   127/3   Ústavy   priznáva ⬛⬛⬛⬛ od   účastných všeobecných súdov primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 EUR.“

5.   Sťažovateľ   súčasne   žiadal,   aby   mu   z dôvodu   jeho   nepriaznivých   majetkovýchpomerov bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený zástupca z radov advokátov.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. K základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

8.1   Zjavne   neopodstatneným   návrhom   je   návrh,   ktorým   sa   namieta   taký   postuporgánu verejnej moci, v konaní pred ktorým vznikne procesná situácia alebo procesný stav,ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedenásituácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS288/05, II. ÚS 298/06).

8.2   V   súlade   so   svojou   judikatúrou   (II.   ÚS   32/00,   I.   ÚS   29/02,   IV.   ÚS 61/03,II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konaniebez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnomsúde   uplatnená   v   čase,   keď   k   namietanému   porušeniu   označeného   práva   došlo   aleboporušenie v tom čase ešte trvalo.

8.3 Podľa zistenia ústavného súdu zo spisového materiálu konanie vedené okresnýmsúdom pod sp. zn. 15 C 109/09 bolo v spojení s odvolacím konaním vedeným krajskýmsúdom pod sp. zn. 9 Co 236/2012 právoplatne skončené 20. októbra 2014.

8.4 Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 109/09,ako aj na postup krajského súdu v konaní sp. zn. 9 Co 236/2012 bola ústavnému súdudoručená 17. decembra 2014 (na poštovú prepravu podaná 16. decembra 2014), t. j. bolaústavnému súdu doručená už v období po právoplatnom skončení označených konaní, takžev   čase   jej   podania   už   ani   okresný   súd   a ani   krajský   súd   nemohli   ovplyvniť   plynulosťpriebehu   konania,   a   teda   ani   porušovať   označené   základné   právo   sťažovateľa,   pretoževyhlásením rozsudku vo veci samej a nadobudnutím jeho právoplatnosti okresný súd, ako ajkrajský súd už vykonali všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenieprávnej   neistoty   sťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   v   tomto   štádiu   nemohlivykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec,v ktorej ústavná úloha okresného súdu a krajského súdu pri odstraňovaní právnej neistotyskončila právoplatným rozhodnutím vo veci samej, pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

8.5 Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

8.6 Tento skutkový stav bol so zreteľom na zmysel a účel ustanovenia základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov základom pre záver ústavného súdu,ktorý sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

9. K právu na spravodlivý proces

9.1 V súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 9 Co 236/2012z 30. septembra 2014 ústavný súd vzhľadom na citované ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavykonštatuje, že keďže sťažovateľ vidí porušenie ním označeného práva na spravodlivý súdnyproces v tom, že mu bola odňatá možnosť konať pred krajským (odvolacím) súdom tým, žeo záveroch,   na   ktorých   založil   svoje   rozhodnutie   a ktoré   závery   neboli   predmetomprerokúvania aj na okresnom súde, sa sťažovateľ dozvedel až z rozhodnutia krajského súdu,takže nemal možnosť sa k nim skôr vyjadriť, podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosťz tohto   dôvodu   domáhať   sa   preskúmania   rozhodnutia   krajského   súdu   využitímmimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f)Občianskeho súdneho poriadku (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosťkonať pred súdom).

9.2 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinnýprávny   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd   v   občianskoprávnom   konaní(napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutímústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

9.3 Na   základe   podaného   dovolania   mohlo   dôjsť   k   naplneniu   účelu   sledovanéhosťažovateľom aj v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom, a to predovšetkým k zrušeniurozhodnutia krajského súdu sp. zn. 9 Co 236/2012 z 30. septembra 2014 a k vráteniu muveci na ďalšie konanie. Tento záver potvrdzuje aj § 243b Občianskeho súdneho poriadku,ktorý umožňuje dovolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátiť mu vecna ďalšie konanie. V rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia by sa tak dovolací súdv podstate musel vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľuvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

9.4 Vychádzajúc   z   postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánuochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (II.   ÚS   1/95,II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní aj v tejtočasti odmietol, a to pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).

10. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozhodnutia   krajského   súdu   a vrátenie   mu   veci   na   ďalšie   konanie,   ako   aj   rozhodnutieo priznaní primeraného finančného zadosťučinenia sú viazané na vyslovenie porušenia právaalebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto nárokochsťažovateľa už nerozhodoval.

11. Kvôli danosti dôvodov na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právnehovýznamu očakávať rozhodnutie Centra právnej pomoci, na ktoré ústavný súd v skoršomštádiu sťažovateľa odkázal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015