SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 296/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného právazaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proceszaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 109/09, ako aj postupomKrajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 236/2012 a jeho rozsudkomz 30. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola17. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 109/09, ako aj postupom Krajského súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 236/2012 a jehorozsudkom z 30. septembra 2014.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdompod sp. zn. 15 C 109/09 sa sťažovateľ spolu so svojimi súrodencami a matkou domáhaliod Slovenskej republiky, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky(ďalej len „žalovaný“), finančného nároku z titulu ich odškodnenia za deportáciu ich otcaa manžela do nacistického koncentračného tábora. Okresný súd svojím rozsudkomzo 16. januára 2012 žalobu sťažovateľa a spol. zamietol s odôvodnením, že neunieslidôkazné bremeno týkajúce sa preukázania, že by podľa zákona č. 305/1999 Zb. o zmierneníniektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborova zajateckých táborov v znení neskorších predpisov bol ich predok v rozhodnom obdobízavlečený do koncentračného tábora. O odvolaní sťažovateľa a spol. rozhodol krajský súdnapádaným rozsudkom sp. zn. 9 Co 236/2012 z 30. septembra 2014, ktorým v časti konaniao návrhu jedného zo žalobcov, ktorý zobral žalobu späť, konanie zastavil a vo zvyškurozhodnutie okresného súdu potvrdil s odôvodnením, že v čase, kedy sťažovateľ a spol.upravili označenie žalovaného, boli s uplatneným nárokom v oneskorení (rozsudokokresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudli právoplatnosť 20. októbra2014, pozn.).
3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta málo promptnýa neefektívny postup okresného súdu, ako aj krajského súdu v konaní o jeho žalobe a tiež ajarbitrárnosť záverov krajského súdu, ktorý podľa jeho názoru nesprávne vyhodnotilvykonané dôkazy a neprijateľným spôsobom takmer po piatich rokoch konania dospelna rozdiel od okresného súdu k záveru o oneskorenom uplatnení žalobného nárokusťažovateľom a spol., ktorého uplatnenie počítal krajský súd až od momentu, keď sťažovateľa spol. upravili označenie žalovaného v spore z Ministerstva spravodlivosti Slovenskejrepubliky na Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti Slovenskejrepubliky, pričom o takomto právnom posúdení sa sťažovateľ po prvýkrát dozvedel ažz rozhodnutia krajského súdu, keďže okresný súd považoval žalobný nárok sťažovateľaa spol. za uplatnený včas.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo dediča ⬛⬛⬛⬛ v domáhaní sa zákonného odškodnenia na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48/1, 2 Ústavy a v čl. 6/1 Dohovoru bolo porušené.
2. Vec sa vracia všeobecným súdom na ďalšie konanie.
3. Podľa čl. 127/3 Ústavy priznáva ⬛⬛⬛⬛ od účastných všeobecných súdov primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 EUR.“
5. Sťažovateľ súčasne žiadal, aby mu z dôvodu jeho nepriaznivých majetkovýchpomerov bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený zástupca z radov advokátov.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. K základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
8.1 Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postuporgánu verejnej moci, v konaní pred ktorým vznikne procesná situácia alebo procesný stav,ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedenásituácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS288/05, II. ÚS 298/06).
8.2 V súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03,II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konaniebez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnomsúde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo aleboporušenie v tom čase ešte trvalo.
8.3 Podľa zistenia ústavného súdu zo spisového materiálu konanie vedené okresnýmsúdom pod sp. zn. 15 C 109/09 bolo v spojení s odvolacím konaním vedeným krajskýmsúdom pod sp. zn. 9 Co 236/2012 právoplatne skončené 20. októbra 2014.
8.4 Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 109/09,ako aj na postup krajského súdu v konaní sp. zn. 9 Co 236/2012 bola ústavnému súdudoručená 17. decembra 2014 (na poštovú prepravu podaná 16. decembra 2014), t. j. bolaústavnému súdu doručená už v období po právoplatnom skončení označených konaní, takžev čase jej podania už ani okresný súd a ani krajský súd nemohli ovplyvniť plynulosťpriebehu konania, a teda ani porušovať označené základné právo sťažovateľa, pretoževyhlásením rozsudku vo veci samej a nadobudnutím jeho právoplatnosti okresný súd, ako ajkrajský súd už vykonali všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenieprávnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy už v tomto štádiu nemohlivykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec,v ktorej ústavná úloha okresného súdu a krajského súdu pri odstraňovaní právnej neistotyskončila právoplatným rozhodnutím vo veci samej, pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
8.5 Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
8.6 Tento skutkový stav bol so zreteľom na zmysel a účel ustanovenia základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov základom pre záver ústavného súdu,ktorý sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
9. K právu na spravodlivý proces
9.1 V súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 9 Co 236/2012z 30. septembra 2014 ústavný súd vzhľadom na citované ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavykonštatuje, že keďže sťažovateľ vidí porušenie ním označeného práva na spravodlivý súdnyproces v tom, že mu bola odňatá možnosť konať pred krajským (odvolacím) súdom tým, žeo záveroch, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré závery neboli predmetomprerokúvania aj na okresnom súde, sa sťažovateľ dozvedel až z rozhodnutia krajského súdu,takže nemal možnosť sa k nim skôr vyjadriť, podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosťz tohto dôvodu domáhať sa preskúmania rozhodnutia krajského súdu využitímmimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f)Občianskeho súdneho poriadku (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosťkonať pred súdom).
9.2 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinnýprávny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní(napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutímústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
9.3 Na základe podaného dovolania mohlo dôjsť k naplneniu účelu sledovanéhosťažovateľom aj v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom, a to predovšetkým k zrušeniurozhodnutia krajského súdu sp. zn. 9 Co 236/2012 z 30. septembra 2014 a k vráteniu muveci na ďalšie konanie. Tento záver potvrdzuje aj § 243b Občianskeho súdneho poriadku,ktorý umožňuje dovolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátiť mu vecna ďalšie konanie. V rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia by sa tak dovolací súdv podstate musel vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľuvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
9.4 Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánuochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní aj v tejtočasti odmietol, a to pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).
10. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozhodnutia krajského súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie, ako aj rozhodnutieo priznaní primeraného finančného zadosťučinenia sú viazané na vyslovenie porušenia právaalebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto nárokochsťažovateľa už nerozhodoval.
11. Kvôli danosti dôvodov na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právnehovýznamu očakávať rozhodnutie Centra právnej pomoci, na ktoré ústavný súd v skoršomštádiu sťažovateľa odkázal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015