znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 296/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   F.   V.,   P.,   zastúpeného   A.,   s.   r.   o.,   P.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím rozhodnutím mesta P. č. B/2010/20128-Mk z 15. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012 doručená sťažnosť Ing. F. V., P.(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného A., s. r. o., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   Dohovoru   o   právach   osôb   so zdravotným postihnutím (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím mesta P. č. B/2010/20128-Mk z 15. marca 2012 (ďalej len „rozhodnutie mesta“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:Sťažovateľ na stavebnom úrade – meste P. podal návrh na vydanie rozhodnutia, že byt...   P.,   v   ktorom   býva,   má   charakter   bytu   osobitného   určenia.   Rozhodnutím   č. B/2010/20128-Mk   z   15.   marca   2012   mesto   P.   konanie   prerušilo   až   do   právoplatného skončenia súdneho konania vedeného Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 14 C 215/2010 vo veci samej, v ktorom je sťažovateľ účastníkom konania – navrhovateľom.

Podľa   sťažovateľa „...   toto   ďalšie   prerušenie   stavebného   konania   zo   strany stavebného úradu Mesta P. je protizákonné a v rozpore s čl. 46 Ústavy SR, dokonca je evidentne   šikanózne   voči   sťažovateľovi.   Podľa   sťažovateľa   ani   v   samotnej   žalobe   ani z právomoci súdu nevyplýva povinnosť, aby súd rozhodoval o tom, či byt sťažovateľa je bytom osobitného určenia, resp. či prístup do tohto bytu upraveným zadným schodiskom je bezbariérovým prístupom. Na to je kompetentný výlučne len stavebný úrad Mesta P. O tom, že sťažovateľ vo svojej žalobe z 2. 11. 2010 ani nežiada súd o takéto určenie, vyplýva priamo z tejto žaloby...

Vzhľadom   na...   postup   stavebného   úradu   Mesta   P.,   ktorý   evidentne   produkuje protizákonné prieťahy, keď o sťažovateľovej sťažnosti tento úrad nerozhodol v zákonnej lehote,   ale   na   jeho   nerozhodnutie   si   vykonštruoval   protizákonné   prekážky,   v konečnom dôsledku je porušené i sťažovateľove ústavné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Právoplatným rozhodnutím č. B/2010/20128-Mk zo dňa 15. 03. 2012 Mesta P. (doručeného   mi   dňa   23.   03.   2012),   ktorým   bolo   prerušené   konanie   vo   veci   vydania rozhodnutia   Stavebného   úradu,   že   byt...   má   charakter   bytu   osobitného   určenia,   boli porušené základné práva Ing. F. V., bytom P., a to hlavne, jeho právo na zákonnú ochranu a na konanie bez protiprávnych prieťahov ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   i   jeho   základné   ľudské   práva   podľa   Medzinárodného dohovoru uverejneného pod č. 317/2010 Z. z. o právach osôb so zdravotným postihnutím.

2. Rozhodnutie č. B/2010/20128-Mk Mesta P. zo dňa 15. 03. 2012 sa zrušuje a vracia sa na opätovné rozhodnutie Mestu P., stavebnému úradu, resp. Ústavný súd SR ukladá Mestu P. riadne pokračovať v konaní B/2010/20128-Mk o určenie, že byt č. 1 na prízemí v bytovom   dome   v P.   je   bytom   osobitného   určenia   a   to   bez   zbytočných   prieťahov   a protizákonných obštrukcií.

3. Priznáva sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 €, ktorú je povinný zaplatiť Mesto P. do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Priznáva   trovy   konania   právneho   zastúpenia   vo   výške   269,60 €   (§   11ods.   3 advokátskej tarify) vyčíslenej právnym zástupcom sťažovateľa, ktoré je Mesto P. povinné zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním   a o postavení jeho sudcov   ustanoví zákon. Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené   predovšetkým   v   §   49   až   §   56   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa dohovoru rozhodnutím mesta.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zmysel a účel princípu subsidiarity treba vidieť v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. napr. III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa dohovoru rozhodnutím mesta

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 263/03, III. ÚS 218/07).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru rozhodnutím mesta.

Ústavný súd posúdil sťažovateľom namietané rozhodnutie mesta a zistil, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Z okolností   veci   vyplýva,   že   mesto   P.   prerušilo „konanie   vo   veci   vydania rozhodnutia stavebného úradu, že byt... má charakter bytu osobitného určenia. Spomenuté konanie   je   vedené   na   tunajšom   stavebnom   úrade   pod   Číslom   spisu   B/2010/20128-Mk. Konanie vo veci sa prerušuje až do právoplatného skončenia súdneho konania vedeného na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 14C/215/2010 vo veci samej – v zmysle ŽALOBY Ing. F. V. zo dňa 02. 11. 2010 bod C./.“.

Vychádzajúc   z   odôvodnenia   rozhodnutia   mesta   sú   zrejmé   dôvody,   na   základe ktorých dospelo k záveru o splnení podmienky na prerušenie konania, pričom tieto dôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám logiky alebo ich označiť v inom smere za neodôvodnené.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   porušením ústavnoprocesných   princípov   v danej   veci   a sťažovateľom   označenými právami, ktorých porušenie   namietal.   Nedostatok   príčinnej   súvislosti   tkvie   aj   v tom,   že   až   právoplatné rozhodnutie   vo   veci   samej   v okolnostiach   prípadu   je   spôsobilé   ovplyvniť   sťažovateľom označené práva.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa dohovoru rozhodnutím mesta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy rozhodnutím mesta

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.

Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

V dôsledku prijatia zákona č. 424/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, bolo s účinnosťou od 1. januára 2003 zavedené do správneho súdnictva upraveného v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku aj ustanovenie § 250t, čím došlo k rozšíreniu princípu subsidiarity v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V   ustanoveniach   §   250t   a   §   250u   OSP   je   upravený   osobitný   druh   konania   v správnom súdnictve, a to konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, v rámci ktorého sa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom   tým,   že   je   v konaní nečinný, môže domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Podľa   §   250t   ods.   1   OSP   fyzická   alebo   právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Vzhľadom   na   uvedené   ak   podľa   sťažovateľa   mesto   P. „produkuje   protizákonné prieťahy“ pri rozhodovaní o jeho návrhu na vydanie rozhodnutia stavebného úradu, že byt uvedený   sťažovateľom   má   charakter   bytu   osobitného   určenia,   má   sťažovateľ   možnosť obrátiť   sa   s návrhom   na   všeobecný   súd.   Sťažovateľ   využitie   tohto   prostriedku   nápravy porušenia ním označených základných práv v konaní pred ústavným súdom nepreukázal.

Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   sťažovateľ   v   sťažnosti   neuvádza   žiadne argumenty, ktorými by preukázal, že podmienku nevyužitia tohto prostriedku ochrany jeho základného práva nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto mu ústavný súd nemôže nesplnenie tejto podmienky v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde odpustiť.

Keďže právomoc všeobecného súdu v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu, bolo treba sťažnosť   sťažovateľa   po jej   predbežnom   prerokovaní odmietnuť podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012