znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 296/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., P., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia základných práv podľa čl. 1, čl. 15 ods. 3, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 Tos 16/2010-44 z 9. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2010   doručená   sťažnosť   J.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základných práv podľa čl. 48 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základných práv podľa čl. 1, čl. 15 ods. 3, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 Tos 16/2010-44 z 9. septembra 2010 (ďalej len „krajský súd“ a,,uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn. 3 T 81/87 z 11. júna 1987 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách   podľa   §   269   ods.   1   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v   znení   neskorších predpisov   účinného do   31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom odsúdenia bola   skutočnosť,   že   sťažovateľ   kvôli   svojmu   náboženskému   presvedčeniu   Svedka Jehovovho   odmietol   vykonať   vojenskú   základnú   službu. Uznesením   vojenského obvodového súdu z 9. januára 1991 sp. zn. 2 Rtv 134/90 v spojení s uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín z 29. januára 1991 sp. zn. 1 RTo 4/91 bol uvedený rozsudok zrušený   vo   výroku   o treste   a rovnako   boli   zrušené   všetky   obsahovo   nadväzujúce rozhodnutia, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo, stratili svoj podklad. Následným rozsudkom vojenského obvodového súdu z 21. februára 1991 sp. zn. 2 Rtv 134/90 bol sťažovateľ odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní jedného roku nepodmienečne.

3. Na návrh sťažovateľa Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn.   5   Nt   13/09   z 20.   novembra   2009   povolil   obnovu   konania   a všetky   uvedené rozhodnutia,   ako   aj   ďalšie   obsahovo   nadväzujúce   rozhodnutia   zrušil.   Proti   uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov (ďalej len „vojenská obvodná prokuratúra“), o ktorej krajský súd napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 16/2010-44 z 9. septembra 2010 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Nt 12/09 z 20. novembra 2009 v celom rozsahu zrušil a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol, pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.

4. Podľa sťažovateľa v senáte krajského súdu zasadali sudcovia, ktorí boli sudcami, resp. vojenskými sudcami za minulého režimu a zaviazali sa jednak vojenskou prísahou k vernosti „pracujúcemu ľudu vedenému Komunistickou stranou Československa“, ale aj sudcovským   sľubom   k vernosti „veci   socializmu“ a k tomu,   že   ústavu   a zákony   budú „vykladať...   v súlade   so   socialistickým   právnym   vedomím“.   Podľa   názoru   sťažovateľa, pokiaľ je sudca takto zaviazaný, je fakticky zaviazaný rozhodovať v jeho neprospech, lebo nemôže   nestranne   posudzovať   prípad   osoby,   ktorá   z dôvodu   svojho   svedomia   či náboženského vyznania odoprela vykonávať vojenskú službu v období odsúdeniahodného komunistického režimu. Ak sudca napriek tomu rozhodoval vo veci sťažovateľa, došlo tým k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zároveň práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 48 ods. 1 ústavy.

5.   Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   uznesením   porušil   jeho označené práva a namieta, že krajský súd vysvetlil právo na obnovu konania podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 k dohovoru tak, že ide o právo na dovolanie, ku ktorému však uplynuli neprekročiteľné   lehoty,   a   teda   odkazuje   sťažovateľa   na   postup,   ktorý   je   podľa   práva nemožný. Ďalej krajskému súdu sťažovateľ vytýka, že nezohľadnil, že aj v rehabilitačnom konaní rozhodovali sudcovia viazaní prísahou, resp. sľubom vernosti, ktorí ešte pred 1. januárom 1990 posielali osoby, ktoré odopreli vojenskú službu do výkonu testu odňatia slobody, čo mu negarantovalo spravodlivý proces. Sťažovateľ svoju argumentáciu podporil odkazom na množstvo rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky,   pričom   poukázal   aj   na   uznesenia   okresného   súdu,   ktorými   bola povolená obnova podobne ,,vadných rehabilitačných konaní a prokurátor proti tomu nič nenamietal“. Vadu rehabilitačného konania vidí sťažovateľ v tom, že keď mu bol uložený trest 1 roka nepodmienečne (21. februára 1991), už bol účinný čl. 15 ods. 3 listiny, ktorý garantuje   právo   na   odopretie   vojenskej   služby,   ak   je   to   v   rozpore   so   svedomím   alebo náboženským vyznaním, a preto mal súd rozhodnúť v zmysle čl. 40 ods. 6 listiny podľa stavu, ktorý je pre sťažovateľa priaznivejší.

6. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 9. 9. 2010 sp. zn. 23Tos 16/2010-44 bylo porušeno právo stěžovatele na

-zákonného soudce podle čl. 38 odst. 1 Listiny a čl. 48 odst. 1 Ústavy

-soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny,

-spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy,

-rovnost podle čl. 1 Listiny,

-odepření vojenské služby podle čl. 15 odst. 3 Listiny a

-posouzení věci podle příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny.

II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 9. 9. 2010 sp. zn. 23Tos 16/2010-44 se zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000, - Euro, které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatit k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení tohoto nálezu.

IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupovaní, které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatil na účet právního zástupce stěžovatele (…) do dvou měsíců od doručení tohoto nálezu. “

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí   to   predovšetkým   v   situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení iných práv (v tomto prípade čl. 4 ods.   2   protokolu   č.   7   k   dohovoru)   ústavný   súd   považoval   iba   za   súčasť   argumentácie sťažovateľa.

9. Tú časť sťažnosti, ktorá sa týka namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 ústavy a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 48 ods. 1 ústavy rozhodovaním sudcov, ktorí neboli nestranní, pretože prísahou, resp. sľubom boli fakticky zaviazaní rozhodovať v neprospech sťažovateľa, je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Z ustanovenia § 69 ods. 2 prvej vety zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sudcoch“)   vyplýva,   že   sudcovia ustanovení   do   funkcie   podľa   doterajších   predpisov   pred   1.   januárom   1990   musia   byť v lehote dvanástich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona ustanovení do funkcie podľa tohto zákona, lebo inak ich funkcia zaniká.

Podľa   §   37   ods.   1   prvej   vety   zákona   o sudcoch   po   svojom   ustanovení   skladajú sudcovia   a prísediaci   tento   sľub:   „Sľubujem   na   svoju   česť   a svedomie,   že   sa   budem spravovať zákonmi, budem ich   vykladať podľa   svojho najlepšieho vedomia a svedomia a v súlade s nimi budem rozhodovať nezávisle, nestranne a spravodlivo.“

Podľa   §   215e   ods.   1   zákona   č.   346/2005   Z.   z.   o štátnej   službe   profesionálnych vojakov   ozbrojených   síl   Slovenskej   republiky a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov služobný pomer profesionálneho vojaka, ktorý k 31. marcu 2009 vykonával funkciu sudcu vojenského sudcu, skončí 31. marca 2009.

Z citovaných   zákonných   ustanovení   možno   nepochybne   konštatovať,   že   v čase rozhodovania   krajského súdu   nemohol   byť žiaden   z členov senátu   viazaný sudcovským sľubom   v znení platnom   pred rokom   1990,   pretože bez zloženia nového   sľubu   by boli sudcovia ustanovení do funkcie pred 1. januárom 1990 stratili svoje sudcovské postavenie. Rovnako v súvislosti so zrušením vojenských súdov v roku 2009 došlo k tomu, že služobný pomer vojaka vykonávajúceho funkciu sudcu vojenského súdu sa 31. marca 2009 skončil.

Berúc   do   úvahy   všetky   uvedené   skutočnosti   nemožno   námietku   porušenia označených   práv   v   tejto   súvislosti   akceptovať,   pretože   je   nedôvodná   (m.   m. II. ÚS 178/2011).

10.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   však   sťažnosť   sťažovateľa   zjavne neopodstatnená aj v tej časti, ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na   „rovnost“   podľa čl. 1 listiny, práva na odopretie vojenskej služby podľa čl. 15 ods. 3 listiny a práva na posúdenie veci podľa priaznivejšej právnej úpravy podľa čl. 40 ods. 6 listiny. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02). Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil   vo viacerých   svojich   nálezoch, nie je opravnou inštanciou všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05),   a   preto   nemôže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl.   50   ústavy).   Z   takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k   posúdeniu   napadnutého uznesenia krajského súdu.

11. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva: «Senát krajského súdu predovšetkým poukazuje na čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základný   slobôd,   ktoré   ustanovenie vyjadruje možnosť   obnovy   konania,   ako   výnimky   z   ods.   1   vyššie   citovaného   ustanovenia   a neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Predmetné ustanovenie Dohovoru pod pojmom obnova konania , nemá na mysli obnovu konania   v   zmysle   nášho   Tr.   por.,   ale   obnovu   konania   všeobecne,   z   dôvodov   jednak skutkových   alebo   procesných.   Takto   formulovanej   možnosti   „otvorenia"   právoplatne skončenej veci bol potom daný výraz aj v Ústave Slovenskej republiky, kde v čl. 50 ods. 5 sa používa pojem „mimoriadne opravné prostriedky". Ďalej je potrebné poukázať na to, že príslušné   ustanovenie   Dohovoru   výslovne   odkazuje   na zákon   a   Trestný   poriadok príslušného štátu, pričom v Tr. por. je daný tomuto výraz v ustanoveniach o mimoriadnych opravných   prostriedkoch   –   8. hlava   III.   časti   Tr.   por.,   kde najmä procesné   vady   a hmotnoprávne vady . vrátane vád týkajúcich sa trestu, môžu byť dôvodom na dovolanie (predtým sťažnosť pre porušenie zákona) a skutkové vady v prípade nových skutočností, alebo dôkazov týkajúce sa ako výroku o vine tak, aj výroku o treste, môžu byť podmienky pre obnovu konania.

Súd prvého stupňa pritom síce vo svojom rozhodnutí výslovne cituje § 394 ods. 1 o   podmienkach   obnovy   konania,   avšak   pri   svojom   rozhodovaní   sa   týmto   ustanovením dôsledne neriadil. Nadriadenému súdu predovšetkým nie je známe, prečo súd prvého stupňa považoval   za novú   skutočnosť to,   že   odmietnutím   výkonu   vojenskej   služby   zo   strany odsúdeného   išlo   o   uplatnenie   základného   práva   občana.   K   tomu   jednak   krajský   súd odkazuje   na   správne dôvody   sťažnosti   prokurátora.   Predovšetkým   však   nadriadený   súd poukazuje na to, že v pôvodnej trestnej veci odsúdeného príslušné súdy už právoplatne rozhodli,,o súdnej rehabilitácii" v súlade so zákonom č. 119/1990 Zb. Účelom tejto súdnej rehabilitácie bolo práve odstránenie chýb v činnosti súdov vyplývajúcich z toho, že právne normy platné na území vtedy ČSFR v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 dôsledne nerešpektovali medzinárodné dokumenty, najmä v oblasti základných ľudských práv a slobôd.

V § 1 vyššie citovaného zákona je uvedený účel zákona o súdnej rehabilitácií, ktorým je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti   rešpektujúcej   občianske,   politické   práva   a   slobody   zaručené   ústavou   a vyjadrené   v   medzinárodných   dokumentoch   a   medzinárodných   právnych   normách   zákon označoval   za   trestné,   umožniť   rýchle   preskúmanie   prípadov   osôb   takto   protiprávne odsúdených   v   dôsledku   porušovania   zákonnosti na úseku   trestného   konania,   odstrániť neprimerané   tvrdosti   v   používaní   represie,   zabezpečiť   neprávom   odsúdeným   osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie...

Ak teda v súlade s vyššie uvedeným účelom zákona o súdnej rehabilitácii bolo po 1.1.1990   rozhodované   Vojenským   obvodovým   súdom   Prešov   v konaní   pod   sp.   zn. 2Rtv-134/90 a Vyšším vojenským súdom Trenčín v konaní pod sp.zn. 1Rto 4/1991 o súdnej rehabilitácii J. F., ktorý bol odsúdený do 1.1.1990 pre trestný čin, na ktorý sa vzťahoval zákon   o   súdnej   rehabilitácii,   nemožno   súčasne   dospieť   k   záveru,   že   po   týchto rehabilitačných   rozhodnutiach   došlo znovu k   splneniu   podmienok   pre   obnovu   konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. V tomto rehabilitačnom konaní sa totiž súdy nezaoberali len výrokom o treste, ale aj výrokom o vine, práve aj z pohľadu vyššie uvedeného účelu zákona, ktorý pôvodný výrok o vine si súdy vykonávajúce súdnu rehabilitáciu osvojili.»

12. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosti vojenského prokurátora vyhovel a zamietol návrh   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania.   Ústavný   súd   považuje   za   potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Prípadný   zásah ústavného súdu,   a to   nahrádzanie právneho názoru   krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

13.   Sťažovateľ   v   súvislosti   s   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   vo   svojej sťažnosti poukázal aj na iné rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach. Nad rámec   uvedených   skutočností   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   ku   sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov doplniť, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08).

14. Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na „rovnost“ podľa čl. 1 listiny, preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

15.   Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ   namietal   aj porušenie základného práva podľa čl. 40 ods. 6 listiny, v zmysle ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že čl. 40 ods. 6 listiny neupravuje základné práva a slobody, ale zásady aplikovania právnej úpravy za situácie zmeny právnej úpravy v čase posudzovania trestnosti činu a ukladaní trestu. Samotné deklarovanie porušenia čl. 40 ods. 6 listiny môže byť predmetom rozhodovania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len v spojení s namietaným porušením niektorého zo základných práv a slobôd. Keďže z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl. 40 ods. 6 listiny   v   podstate   v   spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva podľa čl. 1 listiny, ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenia týchto práv, napokon dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 40 ods.   6 listiny. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základných práv zaručených v čl. 15 ods. 3 listiny.

Podľa čl. 15 ods. 3 listiny nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   skoršie   rozhodnutie   č.   k. II. ÚS 342/06-28 z 11. decembra 2007 vydané v obdobnej veci, v ktorom ústavný súd, pokiaľ   ide   o   porušenie   základných   práv   a   slobôd   zaručených   v   čl.   15   ods.   3   listiny, jednoznačným   spôsobom   konštatoval,   že   v   danom   prípade   bola   sloboda   svedomia a presvedčenia sťažovateľa obmedzená na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno tvrdiť,   že   by   bolo   úplne   neospravedlniteľné   záujmom   štátu   na   zabezpečení   jeho obranyschopnosti a zachovaní verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ, a to ani s poukazom   na   to,   že   zákonné   obmedzenie   ustanovovalo   „staré   právo“,   ktoré   bolo predchádzajúcim   režimom   vykladané   spôsobom,   ktorý   nie   je   v   každom   prípade akceptovaný i v súčasnosti.   Povinnosť vykonávať vojenskú   službu podľa   starého práva nemožno   vnímať ako výlučne socialistickú   a   protidemokratickú,   hoci   v   danom   prípade „staré   (trestné)   právo“   nechránilo   jednotlivca   primeraným   spôsobom   v   porovnaní s ochranou záujmov spoločnosti.

Podobne tak ústavný súd vo svojom rozhodnutí č. k. III. ÚS 165/05-22 z 9. júna 2005 vo   vzťahu ku   slobode   svedomia   uviedol,   že   ani relevantná časť práva   platného v čase rozhodovania   o   vine   a   treste   (v   roku   1981)   nevykazuje   ani   podľa   vtedy   platných medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli a museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v roku 1981 ani všetky členské štáty Rady Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko) a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rovnaké   závery   sa   vzťahujú   aj   na   vec   sťažovateľa. Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenia týchto základných práv, dospel k   záveru,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 3 listiny. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch   sťažovateľa   (zrušenie   uznesenia   krajského   súdu,   primerané   finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011