znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 296/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. T., V., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR/10/2010 a jeho uznesením z 19. apríla 2010, ako aj postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcKR/9/2008 a jeho uznesením z 12. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010 doručená   sťažnosť   R.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Krajského súdu   v Košiciach   (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR/10/2010 a jeho uznesením z 19. apríla 2010, ako aj postupom Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 NcKR/9/2008 a jeho uznesením z 12. februára 2010.

2.   Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   je v procesnom postavení dlžníka v jeho konkurznej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 NcKR/9/2008.   V predmetnej   veci   okresný   súd   12.   februára   uznesením   č.   k. 2 NcKR/9/2008-82 zamietol návrh sťažovateľa z 2. októbra 2008 na „povolenie oddlženia... podľa § 166 a násl. zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii“ (zákon č. 7/2005 Z. z.   o konkurze   a reštrukturalizácii   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov – ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“, pozn.). O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 CoKR/10/2010 z 19. apríla 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil („Krajský súd... dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.   Odvolací   súd   sa   v celom   rozsahu   stotožnil   s odôvodnením   napadnutého uznesenia.“). Krajský súd sa stotožnil najmä s konštatáciou okresného súdu, že „súčasný príjem navrhovateľa... nie je dostatočný pre povolenie oddlženia“. Táto skutočnosť je podľa názoru oboch konkurzných súdov jedným zo zásadných predpokladov (ako obsahová súčasť „poctivého   zámeru   dlžníka   o primerané   úsilie   na   uspokojenie   svojich   záväzkov   voči veriteľom“) pre konanie o návrhu na oddlženie.

3. Podľa názoru sťažovateľa:«Samotný zákon o konkurze a reštrukturalizácii pritom neustanovuje a nepomenúva termín „poctivý zámer vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov“, zo samotného správania sa sťažovateľa a jeho doterajšieho snaženia je zrejmé podľa nášho názoru,   že   tento   zámer   preukázal.   Veritelia   budú   jednoznačne   uspokojení   skôr   cestou oddlženia   sťažovateľa   ako   cestou   exekučných   konaní   na   osobe,   ktorá   stratí   akúkoľvek motiváciu nadobudnúť majetok...

Okresný súd... v uznesení... zo dňa 12. 02. 2010 ako dôvod, pre ktorý zamietol jeho návrh na povolenie oddlženia... uvádza, že súčasný príjem sťažovateľa nie je dostatočný pre povolenie oddlženia. Právny poriadok Slovenskej republiky však výšku príjmu sťažovateľa v konaní o oddlženie nepovažuje za podmienku povolenia oddlženia. Podľa nášho názoru ide   o   nepredvídateľný,   svojvoľný   a   reštriktívny   výklad   zákona   zo   strany   súdov,   ktorý v konečnom   dôsledku   spôsobil   zamedzenie   práva   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces zamedzením jeho prístupu na konanie o oddlžení.»

4. Sťažovateľ tvrdil, že v predmetnej veci konajúce konkurzné súdy svojím postupom a rozhodnutiami porušili ním označené základné právo (bod 1).

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... bolo porušené uzneseniami Okresného súdu... sp. zn. 2 NcKR/ 9/2008-82 z 12. februára 2010 a uznesením Krajského súdu... sp. zn. 2 CoKR/10/2010-96 z 19. apríla 2010.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu...   sp.   zn.   2   NcKR/9/2008-82   z   12.   februára   2010 a uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 2 CoKR/10/2010-96 z 19. apríla 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu... n a ďalšie konanie.

3. Ústavný súd... R. T... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- Eur..., ktoré sú Okresný súd... a Krajský súd... povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť mu do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd... a Krajský súd... sú povinní... uhradiť trovy právneho zastúpenia... spolu vo výške 303,30 Eur...“

6. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil uznesenie č. k. 2 NcKR/9/2008-82 z 12. februára 2010, ktorým okresný súd jeho návrh z 2. októbra 2008 na oddlženie zamietol, a uznesenie sp. zn. 2 CoKR/10/2010 z 19. apríla 2010, ktorým krajský súd prvostupňové uznesenie potvrdil.   Vzhľadom   na   argumentačnú   nadväznosť   odôvodnenia   druhostupňového rozhodnutia   na   prvostupňové   uznesenie   (č.   k.   2   NcKR/9/2008-82   z 12.   februára   2010) považuje ústavný súd za relevantné citovať z neho tieto podstatné časti:

„Súd z predložených dokladov a z obsahu súdneho spisu zistil nasledovný skutkový stav: Dlžník je rozvedený, býva v B., je absolventom Stredného odborného učilišťa. Na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01. 07. 2009 je zamestnaný ako vodič na dobu neurčitú. Jeho mesačný príjem je 295,50 eur. Býva u rodičov v B. Plní si vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom vo výške 100 eur mesačne, inú vyživovaciu povinnosť nemá. Po skončení konkurzného   konania   nenadobudol   žiaden   majetok,   okrem   príjmu   zo   zamestnania,   iný príjem nemá, žije u rodičov v ich domácnosti, momentálne sa nemá z čoho podieľať na výdavkoch   domácnosti.   Po   zrušení   konkurzu   mu   nevznikli   žiadne   peňažné   a   nepeňažné záväzky.   Po   nariadenom   pojednávaní   navrhovateľ   zvýšil   svoju   snahu   o   navýšenie mesačných príjmov a podarilo sa mu uzatvoriť dohodu o pracovnej činnosti zo dňa 30. 11. 2009 ( na sumu 3,32 eur/hod.) a dohodu o vykonaní práce zo dňa 23. 12. 2009 (odmena 200 eur/mesiac).

Právny   zástupca   navrhovateľa   -   dlžníka   na   pojednávaní   uviedol,   že   dlžník   si privyrába aj popri víkendoch, snaží sa zabezpečiť si lepší príjem. V prípade, ak bude v jeho prospech rozhodnuté o podmienečnom odpustení od zákazu trestu podnikateľskej činnosti, pokúsi   sa   zvýšiť   príjem   aj   podnikateľskou   činnosťou.   Zároveň   bude   hľadať   možnosti zamestnania   zvýšeným   príjmom.   Je   odhodlaný   robiť   maximum   preto,   aby   došlo   k úspešnému oddlženiu. Doposiaľ vynaložil veľké úsilie, aby bol v procese oddlženia úspešný. K otázke možnosti úhrady dlhov v určitých výškach sa momentálne vyjadriť dlžník nevie, koľko by bol schopný splácať správcovi na jeho účet mesačne.

Správca...   uviedol,   že   úpadca   počas   konkurzného   konania   poskytoval   správcovi potrebnú súčinnosť, mal záujem uspokojiť svojich veriteľov v čo najvyššej výške. Vzhľadom na   zistený   majetok   úpadcu   boli   nároky   veriteľov   uspokojené   v   rozsahu   1.333,03 eur/40.158,95 Sk/, z celkovo prihlásených uznaných pohľadávok vo výške 75.119,83 eur / 2.263.060,-   Sk/.   Už   počas   konkurzného   konania   úpadca   prejavoval   snahu   po   ukončení konkurzného konania podniknúť potrebné úkony smerujúce k zabezpečeniu dostatočného príjmu, z ktorého by mohol uspokojiť svojich veriteľov aspoň v určitej časti. Správca z tohto dôvodu súhlasí, aby súd povolil oddlženie úpadcu.

Podľa § 166 ods. 1 zákona... o konkurze a reštrukturalizácii... dlžník-fyzická osoba má právo sa po zrušení konkurzu za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať na súde   zbavenia   svojich   dlhov.   O   možnosti   oddlženia   súd   dlžníka   v   konkurznom   konaní primerane poučí...

Inštitút oddlženia umožňuje zbaviť sa fyzickým osobám dlžníkom tých dlhov, ktoré nezaniknú počas konkurzného konania, pretože majetok dlžníka nestačil na uspokojenie všetkých pohľadávok veriteľov.

Právnymi predpokladmi pre konanie o oddlžení sú návrh na vyhlásenie konkurzu podaný   dlžníkom   fyzickou   osobou,   návrh   na   oddlženie,   súčinnosť   úpadcu,   skončenie konkurzu   po   splnení   konečného   rozvrhu   výťažku   a   poctivý   zámer   dlžníka   uspokojiť pohľadávky veriteľov. V prípade záujmu o oddlženie dlžník musí mať majetok v určitom rozsahu v ktorom vstúpi do konkurzného konania.

Konkurzný   súd   vzal   do   úvahy   aj   jednu   z   obligatórnych   náležitostí   návrhu   na oddlženie a to poctivý zámer dlžníka vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov.

Základnou povinnosťou dlžníka je získanie zamestnania alebo povinnosť podnikať tak, aby získal príjem adekvátny jeho možnostiam.

Napriek preukázaniu poctivého zámeru dlžníka o primerané úsilie na uspokojenie svojich záväzkov voči veriteľom, vychádzajúc z jeho zárobkových možností v súčasnosti aj s perspektívou do budúcna, ako aj z hodnoty jeho záväzkov, neboli v tomto prípade splnené podmienky na povolenie oddlženia.

Aby   bol   žiadateľ   o   priznanie   oddlženia   úspešný,   musí   okrem   poctivého   zámeru dostatočne   preukázať,   že   zo   svojho   súčasného   aj   budúceho   príjmu   bude   môcť   naplniť samotnú   podstatu   inštitútu   oddlženia,   a   to   po   dobu   najmenej   troch   rokov   poskytnúť správcovi peňažné prostriedky na uspokojenie záväzkov, ktoré neboli uspokojené v rámci konkurzného konania, v primeranom rozsahu.

Súčasný príjem navrhovateľa z jeho zamestnania, vrátane predpokladaného príjmu z dohôd o vykonaní práce a pracovnej činnosti po odpočítaní výživného na maloleté deti vo výške   100   eur,   ako   aj   ďalších   nevyhnutných   životných   výdavkov   súvisiacich   s   jeho zdravotným stavom a nákladov na živobytie a vedenie domácnosti, nie je dostatočný pre povolenie oddlženia.“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   NcKR/9/2008   a jeho   uznesením z 12. februára 2010, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR/10/2010 a jeho uznesením z 19. apríla 2010 bolo porušené jeho v sťažnosti označené právo (bod 1).

11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   NcKR/9/2008   (teda   aj   jeho uznesenie z 12. februára 2010). Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu   (a   postup   v   konaní   mu   predchádzajúci),   keďže   proti   nemu   bol   prípustný   riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací uznesením č. k. 2 CoKR/10/2010-96 z 19. apríla 2010. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12.   Pokiaľ   ide   o   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   2   CoKR/10/2010 z 19. apríla,   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho v sťažnosti   označeného   základného   práva   postupom   krajského   súdu   a   jeho   uznesením, ktorým   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie,   t.   j.   stotožnil   sa   s   faktickými   a   právnymi názormi   a   závermi   tohto   súdu,   ktoré   však   podľa   názoru   sťažovateľa   vyplývalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho následného nesprávneho právneho posúdenia.

13. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd predovšetkým považuje za potrebné uviesť,   že   sťažovateľ,   kvalifikovane   právne   zastúpený   advokátom,   namietané porušenie označeného základného práva odôvodnil v podstate jeho vlastnou interpretáciou ustanovení „§ 166 a násl. zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii“, najmä sa zaoberal predpokladmi ustanovenými zákonom na povolenie oddlženia a dokumentovaním plnenia týchto   predpokladov   sťažovateľom.   Na   podporu   svojich   tvrdení,   názoru   a záverov vyplývajúcich z tejto jeho interpretácie (pozri tiež body 3 a 4) sťažovateľ citoval z nálezov ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 143/02 a sp. zn. II. ÚS 14/01, avšak bez konkretizácie dôvodovej nadväznosti právnych názorov a záverov ústavného súdu (ich aplikovania) na jeho konkrétnu právnu vec. Iné relevantné skutočnosti (vecné alebo právne) sťažovateľ   na podporu   svojho tvrdenia   o namietanom   porušení základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   postupom   a rozhodnutiami   v jeho   konkurznej   veci   konajúcimi všeobecnými   súdmi   neuviedol.   Z   argumentácie   sťažovateľa   jednoznačne   vyplýva   jeho nesúhlas s faktickým a právnym posúdením jeho veci a z toho vychádzajúcimi právnymi závermi menovaných konkurzných súdov.

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 2 CoKR/10/2010 z 19. apríla 2010 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

16.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   dostatočne   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd v podstatnom uviedol:

„Napadnutým uznesením súd prvého stupňa návrh dlžníka zo dňa 2. 10. 2008 na oddlženie zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil tým... (pozri bod 6, pozn.) Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ - dlžník... Krajský súd... ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia. Preto len v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje, že súčasný príjem navrhovateľa   z jeho zamestnania   vrátane   predpokladaného   príjmu z dohôd   o   vykonaní práce a pracovnej činnosti po odpočítaní výživného na maloleté deti vo výške 100,- eur mesačne, ako aj ďalších nevyhnutných životných výdavkov súvisiacich s jeho zdravotným stavom a nákladov na živobytie a vedenie domácnosti, nie je dostatočný pre povolenie oddlženia.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

17. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov (vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové konanie,   pozri   bod   6),   pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a   závery   boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS   204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

19. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 CoKR/10/2010 z 19. apríla 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21.   Po   odmietnutí   sťažovateľovej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod zaoberať sa ostatnými jeho návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010