znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 296/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008   predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   U.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 62/2006 (4 Sž 62/2006) z 13. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti U., s. r. o., B.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2008 doručená sťažnosť spoločnosti U., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv „na súdnu ochranu“ podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 62/2006 (4 Sž 62/2006) z 13. decembra 2007 (v petite sťažnosti je zrejmým omylom uvedený dátum 13. december 2008, pozn.). A. Sťažovateľka uviedla, že «napadnutým rozhodnutím porušovateľ (t. j. najvyšší súd,   pozn.) zamietol   žaloby   sťažovateľa   a J.   P.   S.,   ktorými   sa   domáhali   preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   Telekomunikačného   úradu   Slovenskej   republiky   č.   46/01/2006 z 18. 9. 2006 (ďalej aj „štvrté rozhodnutie TÚ SR“ a „TÚ SR“). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v relevantnej časti nepreskúmateľné. Porušovateľ v rozpore s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v odôvodnení napadnutého rozhodnutia najmä neuviedol, akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil   a   ako   vec   právne   posúdil,   resp.   tieto skutočnosti   bližšie   neozrejmil.   Vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   bolo   riadne   odvodnenie napadnutého   rozhodnutia   obzvlášť   potrebné   a   bez   neho   sa   toto   rozhodnutie   javí   ako arbitrárne a nepresvedčivé.».

B. „Skutkové a právne okolnosti prípadu“ opísala sťažovateľka takto:

«1. Predmetom preskúmania v konaní pred porušovateľom bola zákonnosť štvrtého rozhodnutia TÚ SR a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.

2. Štvrté rozhodnutie TÚ SR bolo vydané po tom, ako tri predchádzajúce rozhodnutia Telekomunikačného úradu vo veci boli zrušené pre ich nezákonnosť,   príp.   pre závažné nedostatky v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu. Rozhodnutia TÚ SR boli postupne zrušené na základe dvoch protestov prokurátorov a jedného rozsudku porušovateľa. Vo veci bolo podané aj upozornenie prokurátora na nezákonný postup TÚ SR.

3.   Rozhodnutie   TÚ   SR,   ktoré   bezprostredne   predchádzalo   vydaniu   štvrtého rozhodnutia TÚ SR (rozhodnutie č. 180/01/2004 z 15. 11.2004) bolo právoplatne zrušené na základe žaloby sťažovateľa rozsudkom porušovateľa č. k. 4Sž 186/04 (3Sž 184/04) z 2. 3. 2006.   Porušovateľ   v   odôvodnení   uvedeného   rozsudku   dospel   k   inter   alia   k   právnemu záveru, že v konaní pred TÚ SR došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania. Predmetom konania na TÚ SR bolo udelenie licencie na výkon telekomunikačných činností podľa t. č. účinného zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách (ďalej len „TelekZ“). Keďže žiadateľov o licenciu bolo viac, TÚ SR uskutočnil podľa § 16 ods. 6 TelekZ výberové konanie. Z výberového konania TÚ SR následne vylúčil všetkých účastníkov výberového konania   (vrátane   sťažovateľa)   okrem   spoločnosti   S.   s.   r.   o.   pre   nesplnenie   podmienky preukázania finančnej spôsobilosti a následne tejto spoločnosti udelil licenciu. Spoločnosť S.   s.   r.   o.   podmienky   preukázania   finančnej   spôsobilosti   nesplnila,   rovnako   ako   ďalší účastníci výberového konania. Tento fakt konštatovala výberová komisia TÚ SR, odbor ekonomickej regulácie TÚ SR a napokon i porušovateľ v rozsudku č. k. 4Sž 186/04 (3Sž 184/04). Predseda TÚ SR podľa názoru porušovateľa z tejto skutočnosti nevyvodil správne závery   (t.   j.   že   žiaden   z účastníkov   výberového   konania   nesplnil   podmienky).   Udelenie licencie spoločnosti S. s. r. o. (a preukázanie jej finančnej spôsobilosti) predseda TÚSR odôvodnil tým, že spoločnosť S. s. r. o. dodatočne, faktickým výkonom činnosti, na ktorú jej bola udelená licencia preukázala svoju finančnú spôsobilosť.   Porušovateľ   v zrušujúcom rozsudku   jednoznačne   konštatoval,   že   „v   ďalšom   konaní   bude   potrebné,   aby   sa   orgán rozhodujúci o rozklade [pozn. predseda TÚ SR] vysporiadal správnymi dôsledkami svojho zistenia, že výberová komisia rozhodla na základe neúplných podkladov. Kritériom pre posudzovanie splnenia podmienok pre udelenie licencie nemôže byť faktický stav využívania licencie   jedným   z   uchádzačov,   vyvolaný   procesnými   pochybeniami   v doterajšom   konaní žalovaného   [pozn.   TÚ   SR],   ale   len   výlučne   splnenia   rovnakých   kritérií   vyžadovaných zákonom vo vzťahu ku každému účastníkovi konania.“ Porušovateľ   uvedené   rozhodnutie   TÚ   SR   zrušil,   vec   vrátil   TÚ   SR   na   ďalšie   konanie a vyslovil vyššie uvedený právny názor, ktorým bol TÚ SR viazaný.

4.   Napriek   uvedeným   skutočnostiam   sa   TÚ   SR   pri   vydaní   štvrtého   rozhodnutia dopustil rovnakých pochybení ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí. TÚ SR opätovne a v rozpore s právnym názorom porušovateľa posúdil finančnú spôsobilosť spoločnosti S. s. r.   o.   na   základe   následného   faktického   výkonu   telekomunikačných   činností   touto spoločnosťou a nie na základe zákonných požiadaviek. Štvrté rozhodnutie je v relevantných častiach   takmer   totožné   s   predchádzajúcim   rozhodnutím   TÚ   SR   a celkom   zjavne nerešpektuje právne závery vyslovené porušovateľom.

5. Sťažovateľ štvrté rozhodnutie opätovne napadol (z takmer rovnakých dôvodov ako bezprostredne   predchádzajúce   „tretie“   rozhodnutie   TÚ   SR)   správnou   žalobou.   Napriek takmer   totožnej   skutkovej   a   právnej   stránke   veci   porušovateľ   napadnutým   rozhodnutím štvrté   rozhodnutie   potvrdil.   V   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   sa   porušovateľ obmedzil iba na konštatovanie, že považoval zdôvodnenie štvrtého rozhodnutia TÚ SR „za dostatočné, vzhľadom k tomu, že žalovaný neprekročil svoju kompetenciu posúdiť /medze správnej úvahy/, ktoré podmienky spĺňajú kritériá dostatočného finančného zabezpečenia“. Podmienky posúdenia finančnej spôsobilosti pritom vyplývajú priamo zo zákona a nie sú v tomto prípade vecou správnej úvahy. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je zároveň v rozpore správnym názorom porušovateľa vysloveným v jeho predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci.»

C.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľky „Porušovateľ   sa   v   napadnutom   rozhodnutí relevantne nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa.   Porušovateľ tak pri odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   postupoval   v   rozpore   s   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku.   Každé   konanie   súdu,   ktoré   je   v   rozpore   so   zákonom   je   porušením   ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/1994). V súlade s judikatúrou ústavného súdu všeobecný súd v odôvodnení rozhodnutia musí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam.   Argument   sťažovateľa o porušení zásady rovnosti účastníkov konania boli v danej veci jeden z kľúčových pre posúdenie zákonnosti štvrtého rozhodnutia TÚ SR. Napadnuté rozhodnutie sa preto javí sa ako arbitrárne a nepresvedčivé.“.

D.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy sťažovateľka uviedla:

«K   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   mohlo   dôjsť   aj v dôsledku odňatia veci zákonnému sudcovi (senátu). V súlade s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky je zákonným sudcom sudca určený rozvrhom práce súdu. Podľa čl. II ods. 3 aktuálne účinného rozvrhu práce porušovateľa, v prípade vecí, ktoré „opätovne napadli na Najvyšší súd Slovenskej republiky po tom, ako tento súd už konal a rozhodol o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku... koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí   sudca,   ktorý   bol   sudcom   spravodajcom   v   senáte,   ktorý   vec   vybavil,   prípadne rozhodol naposledy“. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní, v ktorom porušovateľ opätovne   rozhodoval   o   zákonnosti   postupu   a   rozhodnutia   správneho   orgánu   - Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky v totožnej právnej veci (porovnaj vyššie). Sťažovateľ   v   súčasnosti   nedisponuje   informáciou,   kto   bol   referujúcim   sudcom v predchádzajúcom konaní u porušovateľa (spis. zn. 4Sž 186/04 - 3Sž 184/04) a teda či došlo k prideleniu veci zákonnému sudcovi.»

E. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že«Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, príp. i čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ku ktorému došlo konaním porušovateľa a vydaním rozhodnutia č. k. 5Sž 62/2006 (4SŽ 62/2006) zo dňa 13.12. 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)....

Sťažovateľ   sťažnosť   odôvodňuje   tým,   že   napadnuté   rozhodnutie   nie   je   riadne odôvodnené a je zjavne arbitrárne (čl. II sťažnosti). Zároveň nie je vylúčené, že v konaní, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané, nerozhodoval zákonný sudca (senát) (čl. III sťažnosti).».

F. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5SŽ 62/2006 (4SŽ 62/2006) zo dňa 13.12.2008 boli porušené základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5SŽ 62/2006 (4Sž 62/2006) zo dňa 13. 12. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

A. Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal z najvyššieho súdu súdne spisy sp. zn. 4 Sž 62/06 a sp. zn. 5 Sž 62/06, z ktorých zistil tento skutkový stav (priebeh konania):

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Sž 62/06 bola najvyššiemu súdu 16. novembra 2006 doručená   žaloba   sťažovateľky   proti   žalovanému   Telekomunikačnému   úradu   Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný) o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia predsedu žalovaného č. 46/01/2006 z 18. septembra 2006.

Najvyšší   súd   24.   novembra   2006   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku   a oboch   účastníkov   konania   na   vyjadrenie   k prerokovaniu   žaloby   bez   ústneho pojednávania. Dňa 7. decembra 2006 zaslal žalobu žalovanému na vyjadrenie.

Sťažovateľka 18. decembra 2006 oznámila, že nesúhlasí s prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania a 20. decembra 2006 zaplatila súdny poplatok.

Žalovaný 18. decembra 2006 požiadal o predĺženie lehoty na predloženie vyjadrenia k žalobe. Svoje vyjadrenie doručil najvyššiemu súdu 1. februára 2007. Súčasne požiadal (navrhol) spojenie tejto veci s vecou vedenou pod sp. zn. 5 Sž 62/06.

Spoločnosť   S.,   s.   r.   o.,   B.,   vstúpila   15.   februára   2007   do   konania   ako   vedľajší účastník konania.

Pod č. l. 38 súdneho spisu je list sudcu najvyššieho súdu JUDr. I. R. adresovaný predsedníčke správneho kolégia najvyššieho súdu JUDr. I. H., ktorým navrhol spojenie vecí vedených pod sp. zn. 4 Sž 62/06 a sp. zn. 5 Sž 62/06 na spoločné konanie, keďže skutkovo spolu súvisia („preskúmanie zákonnosti toho istého rozhodnutia“). Na tomto liste je rukou napísané rozhodnutie predsedníčky správneho kolégia z 5. marca 2007: „Podľa čl. II, bod 3) rozvrhu práce na rok 2007 vec sp. zn. 4 Sž 62/06 vybaví senát 5 S, ktorý má pridelenú súvisiacu vec 5 Sž 62/2006.“

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Sž 62/06 bola najvyššiemu súdu 16. novembra 2006 podaná žaloba J. P. – S., Š., proti tomu istému žalovanému a totožnému rozhodnutiu jeho predsedu. (Aj v tejto veci bola vedľajším účastníkom konania spoločnosť S., s. r. o., B.) Najvyšší súd 27.   decembra 2006   vyzval žalobcu   na zaplatenie súdneho poplatku (uhradený   19.   januára   2007)   a žalovaného na vyjadrenie   k žalobe (žalovaný sa   vyjadril k žalobe 1. februára 2007). Vedľajší účastník 15. februára 2007 požiadal o povolenie vstupu do konania a súčasne sa vyjadril k žalobe.

Advokát   žalobcu   (zastupujúci   aj   sťažovateľa   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 4 Sž 62/2006) 16. júla 2007 žiadal o nariadenie termínu pojednávania

Na tejto žiadosti advokáta (č. l. 28 súdneho spisu) je rukou písaná poznámka JUDr. T. A. (predsedníčky senátu) z 5. augusta 2007: „Vec 4 Sž 62/2006 je trvale pripojená na spoločné konanie k veci 5 Sž 62/2006.“

Najvyšší súd 17. augusta 2007 stanovil termín pojednávania na 25. október 2007. Advokát žalobcov zaujal 7. septembra 2007 stanovisko k vyjadreniu žalovaného.

Dňa   17.   októbra   2007   bol   daný   rukou   písaný   pokyn   pre   kanceláriu   (na   č.   l.   34 súdneho spisu) „zruš T na neurčito z dôvodu nemoce preds. sen.“ (nečitateľný podpis).

Advokát žalobcov 26. októbra 2007 žiadal nariadiť termín pojednávania. Najvyšší súd   9.   novembra   2007   stanovil   termín   pojednávania   na   22.   november   2007.   Na   tomto pojednávaní senátu, ktorému predsedala JUDr. I. H. (členovia: JUDr. A. E., JUDr. Ing. M. G.),   za   prítomnosti   právnych   zástupcov   žalobcov   a žalovaného   (vedľajší   účastník   svoju neúčasť   ospravedlnil   listom   13.   novembra   2007)   po   prednesoch   právnych   zástupcov účastníkov najvyšší súd uznesením odročil pojednávanie na 5. december 2007 „za účelom vyhlásenia rozhodnutia“. Toto pojednávanie bolo preložené (oznámenie na č. l. 40 súdneho spisu) na 13. december 2007.

Na   pojednávaní   konanom   13.   decembra   2008   (senát   v totožnom   zložení   ako 22. novembra 2007) za účasti právnych zástupcov účastníkov konania (a aj vedľajšieho účastníka) najvyšší súd uznesením spojil „právne veci sp. zn. 5 Sž 62/2006 a 4 Sž 62/2006 na spoločné konanie“. V merite veci rozsudkom rozhodol tak, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky žaloby zamieta“. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 19. marca 2008.

B. Ústavný súd konštatuje (predmetná skutočnosť vyplýva aj z ďalej označených rozhodnutí najvyššieho súdu), že:

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Sž 186/04 (3 Sž 184/04) konal a 2. marca 2006 rozhodol rozsudkom senát najvyššieho súdu v zložení z predsedníčky senátu JUDr. I. H. a členov   senátu   JUDr.   M.   R.   a JUDr.   I.   R.   (Najvyšší   súd   uznesením   na   pojednávaní konanom 7. júla 2005 „spojil žaloby oboch žalobcov na spoločné konanie a rozhodnutie, keďže   sa   týkajú   preskúmania   zákonnosti   toho   istého   administratívneho   rozhodnutia“.) Dopytom   na   najvyššom   súde   ústavný   súd   zistil,   že   sudkyňou   spravodajkyňou   bola JUDr. I. H.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Sž 62/2006 (4 Sž 62/2006) konal a rozhodol senát najvyššieho súdu v zložení z predsedníčky JUDr. I. H. a sudcov JUDr. A. E. a JUDr. Ing. M. G. (pozri aj body A. 1 a A. 2 tejto časti odôvodnenia).

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

A.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   namietané   porušenie   základného   práva „na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 1 ústavy“ rozsudkom najvyššieho súdu   sp.   zn.   5   Sž   62/2006   (4   Sž   62/2006)   z 13.   decembra   2007,   ktoré   sťažovateľka „odôvodňuje   tým,   že   napadnuté   rozhodnutie   nie   je   riadne   odôvodnené   a je   zjavne arbitrárne (čl. II. sťažnosti). Zároveň nie je vylúčené, že v konaní... nerozhodoval zákonný sudca (senát čl. III. sťažnosti)“. (K uvedenému pozri bližšie bod E I. časti odôvodnenia.)

Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   vidí   porušenie   svojho   základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   v spôsobe,   akým   sa   najvyšší   súd vysporiadal   s vykonanými   dôkazmi   v rámci   ich   hodnotenia   a následného   vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v jeho meritórnom konečnom rozhodnutí.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   označeným   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o žalobe   sťažovateľky rozsudkom   sp.   zn.   5   Sž   62/2006   (4   Sž   62/2006)   z 13.   decembra   2007   sú   zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

Po oboznámení sa s obsahom sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.   5   Sž   62/2006   (4   Sž   62/2006)   z 13.   decembra   2007   [ako   aj   s obsahom   jemu predchádzajúcemu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 186/04 (3 Sž 184/04) z 2. marca 2006, z ktorého tento rozsudok vychádza a naň nadväzuje] ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.

1.   V úvode   odôvodnenia   predmetného   rozsudku   najvyšší   súd   oboznámil   predmet sporu a stanovisko žalovaného k žalobe:

«Žalobou podanou dňa 16. 11. 2006, vedenou pod sp. zn. 5 Sž 62/2006 sa žalobca 1/ domáhal   preskúmania,   postupu   a   rozhodnutia   predsedu   žalovaného   správneho   orgánu, ktorým zmenil rozhodnutie prvostupňového orgánu č. 1171/02/TR/III.vyb. zo dňa 7. 5. 2004 pre nesprávne právne posúdenie veci a pre vady konania, ktoré mali vplyv alebo mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

Uviedol,   že   predovšetkým   napadnuté   rozhodnutie   bolo   vydané   podľa   neúčinného právneho predpisu namiesto zastavenia konania, vychádzalo z nespôsobilého podkladu pre vydanie rozhodnutia a bola ním porušená zásada rovnosti účastníkov konania.

Tento záver odôvodnil tým, že predseda úradu v napadnutom rozhodnutí neodstránil vady,   na   základe   ktorých   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   č.   4   Sž   186/04 (3 Sž 184/04)   rozsudkom   dňa   2.   3.   2006   zrušil   jeho   predchádzajúce   rozhodnutie č. 180/01/2004, pretože napadnuté rozhodnutie je v podstatných častiach takmer totožné so zrušeným rozhodnutím.

Predovšetkým   aj   týmto   rozhodnutím   bola   udelená   licencia   na   vykonávanie telekomunikačných činností napriek tomu, že podľa predpisov platných a účinných v čase jeho vydania, t. j. zákona č. 610/2003 Z. z., takúto licenciu nebolo možné vydať a ani v zmysle prechodných ustanovení ju nebolo možné považovať za individuálne povolenie a ani   za   oprávnenie   na   vykonávanie   telekomunikačných   činností.   Pre   nemožnosť dosiahnutia   účelu   konania   (vydanie   relevantného   rozhodnutia   oprávňujúceho   na   výkon telekomunikačných činností) nebolo potrebné konanie dokončiť a úrad ho mal podľa § 76 ods. 2 druhá veta uvedeného zákona zastaviť.

Žalovaný však svoj záver o nemožnosti aplikácie uvedeného ustanovenia a naopak potrebe vydať napadnuté rozhodnutie, t. j. dokončiť konanie podľa predpisov platných do 31. 12. 2003, opäť žiadnym relevantným spôsobom nezdôvodnil.

Podľa žalobcu opätovne predseda úradu porušil zásadu rovnosti účastníkov konania, keďže ani jeden z účastníkov, teda ani spoločnosť S. s. r. o., ktorej licencia bola pridelená, nesplnili zákonné podmienky pre vydanie licencie. Nevysporiadal sa skutočnosťou zhodne konštatovanou aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky, že komisia rozhodla na základe nespôsobilých podkladov a znovu „posúdil" finančnú spôsobilosť spoločnosti S. s. r. o. pravdepodobne iba na základe preukázania finančnej spôsobilosti vlastným vykonávaním telekomunikačných činností, keďže zdôvodnenie finančnej spôsobilosti spoločnosti S. s. r. o. považoval   žalobca   taktiež   za   nepreskúmateľné.   Naviac,   z   napadnutého   rozhodnutia nevyplýva,   že   by   bola   správa   výberovej   komisie   vyhodnocovaná   a   vyvodené   príslušné závery.   Žalobca   nesúhlasil   s názorom   predsedu   úradu,   že   podmienky   preukazovania finančnej spôsobilosti v zákone pre absenciu vykonávacieho predpisu nie sú jednoznačne stanovené, ako aj, že existencia nesplnenia „údajných ďalších“ povinností založila možnosť vylúčiť žalobcu, ako aj ostatných účastníkov z konania.

Ďalej   podľa   žalobcu   bol   postup   úradu   nezákonný   aj   preto,   že   úrad   neprerušil bezodkladne konanie, len čo zistil, že je potrebné uskutočniť výberové konanie a nad rámec zákona vyzýval účastníkov na doplnenie.

Z uvedených dôvodov žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie predsedu úradu ako aj rozhodnutie prvého stupňa a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný 2/ U. s. r. o. podal taktiež v uvedený deň rovnakú žalobu, vedenú pod č. k. 4 Sž   62/2006,   ktorou   sa   domáhal   preskúmania   uvedeného   rozhodnutia   predsedu Telekomunikačného úradu.   Žalobu   zdôvodnil   rovnakými   dôvodmi ako žalobca 1/,   ktoré naviac doplnil poukazom   na   výrok 1.   napadnutého rozhodnutia,   v ktorom je   nesprávne zamietnutá   žiadosť   U.,   s.   r.   o.,   ktorý   v   čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia   už neexistoval.   Správne   mal   predseda   úradu   zamietnuť   žiadosť   žalobcu   2/,   ktorý   je univerzálnym právnym nástupcom tejto spoločnosti. Taktiež vadou v konaní podľa žalobcu 2/ je, že do dnešného dňa neprišlo k rozhodnutiu o rozklade z 13. 12. 2002 podanom U. S. s. r. o. voči vylúčeniu z výberového konania listom z 28. 11. 2002.

Žalovaný   v   písomnom   vyjadrení   zo   dňa   31.   1.   007   žiadal   obe   žaloby   ako neopodstatnené   zamietnuť.   Uviedol,   že   nesúhlasí   s   výkladom   ustanovenia   §   76   ods.   4 zákona   č.   610/2003   Z.   z.   urobený   žalobcami,   pretože   podľa   jeho   druhej   vety   sa   čísla a frekvencie pridelené v týchto licenciách považujú za individuálne povolenie podľa § 31 a § 32 podľa tohto zákona až do uplynutia ich platnosti. Z týchto ustanovení sa však nedá vyvodiť záver, že konania začaté ohľadne udelenia licencie do 1. 1. 2004 nie je potrebné dokončiť podľa predpisov platných a účinných do 31. 12. 2003 a teda je ich potrebné zastaviť. Neobstojí totiž tvrdenie žalobcov, že účel konania spočívajúci v udelení licencie účinnosťou   zákona   o elektronických   komunikáciách   a   vydaním   všeobecného   povolenia č. 1/2004   na   poskytovanie   elektronických   komunikačných   sietí   a   elektronických komunikačných služieb podľa § 13 uvedeného zákona vyhlásením vo Vestníku TÚ SR č. 3 dňa 6. 4. 2004 odpadol, pretože z výzvy zo dňa 15. 7. 2002 vyplýva potreba prideliť aj frekvenciu, o ktorej je treba podľa § 32 ods. 1 zákona rozhodnúť.

Na základe zisteného skutkového stavu s poukazom na novú právnu úpravu uvedenú v § 32 ods. 2 veta druhá a tretia, § 13 zákona č. 610/2003 Z. z. sa odvolací správny orgán stotožnil s postupom prvostupňového správneho orgánu, ktorý, aj s ohľadom na doteraz vykonávanú telekomunikačnú činnosť vyplývajúcu z prvého rozhodnutia o udelení licencie od 28. 11. 2002, konanie dokončil podľa doterajších predpisov. Zákon o telekomunikáciách teda musel byť aplikovaný v celosti z hľadiska hmotnoprávnej úpravy.

Podľa žalovaného oba správne orgány nielen neporušili ustanovenie § 76 ods. 2 zákona, ale zohľadnili aj § 6 ods. 3 písm. d/ zákona č. 610/2003 Z. z., keď chrániac záujmy koncových užívateľov s ohľadom na kvalitu a ceny služieb, rozhodli v súlade s princípmi uvedenými v ods. 4 tohto zákonného ustanovenia.

Žalovaný, ďalej dospel k záveru, že žalobcovia ako žiadatelia o licenciu, ktorí boli vylúčení z výberového konania a ktorým bola podľa § 18 ods. 8 veta posledná zákona č. 195/2000 Z. z. zamietnutá žiadosť o udelenie licencie, nemôžu podať opravný prostriedok proti výroku II. napádaného rozhodnutia o udelení licencie. Túto možnosť by mali jedine vtedy, ak by sa v rámci výberového konania umiestnili na druhom a nižšom poradí a úrad by zamietol ich žiadosť podľa § 18 ods. 10 veta druhá uvedeného zákona.

V závere vyjadrenia žalovaný nesúhlasil s námietkami žalobcov, že porušil zásadu rovnosti   účastníkov   správneho   konania,   pretože   v   celom   konaní   postupoval   v   súlade s príslušnou právnou úpravou a pokiaľ sa dopustil chýb prvostupňový správny orgán, napr., že rozhodol na základe správy výberovej komisie vychádzajúcej z neúplných podkladov, tieto pochybenia boli v konaní napravené.

Oznámením podaným dňa 15. 2. 2007 vstúpil do konania ako vedľajší účastník podľa § 93 ods. 2 O. s. p. spoločnosť S. s. r. o.»

2. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: «Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky...   vecne   príslušný   podľa   §   72   ods.   4   zákona č. 610/2003 Z. z. preskúmal na pojednávaní v zmysle § 250g ods. 1 O. s. p. napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a po spojení uvedených žalôb podľa § 112 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p. na spoločné konanie a rozhodnutie, v súlade s § 250ia O. s. p. vyhlásil vo veci rozhodnutie, ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol.

...   Úlohou   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   tomto   konaní   je   preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného nielen z pohľadu žaloby, ale aj z pohľadu splnenia záverov vyslovených najvyšším súdom v konaní 4 Sž 186/2004.

Podľa odôvodnenia uvedeného rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie   preto,   že   žalovaný   ako   odvolací   orgán   neodstránil   nedostatok   výroku rozhodnutia   prvostupňového   rozhodnutia   v   tom   smere,   na   akom   právnom   a   skutkovom základe považoval za dôvodné dokončiť konanie začaté do 31. 12. 2003, pričom ale sa nezaoberal tou skutočnosťou, že pôvodné rozhodnutie o udelenie licencie bolo právoplatne zrušené dňa 19. 4. 2004, t. j. až za účinnosti zákona č. 610/2003 Z. z.

Otázkou   z   právneho   hľadiska   podľa   odôvodnenia   rozsudku   bolo,   či   po   zrušení rozhodnutia o udelení licencie a zamietnutí žiadostí žalobcov už za účinnosti nového zákona o   elektronických   komunikáciách   mohol   žalovaný   vzhľadom   na   zmenu   právnej   úpravy v priebehu konania rozhodnúť výrokom zodpovedajúcim právnej úprave platnej pri začatí konania,   alebo   mal   konanie   zastaviť.   Z   vecného   hľadiska   bolo   podľa   názoru   súdu nevyhnutné   posúdenie,   či   bolo   konanie   o   udelenie   licencie   uskutočnené   spôsobom zodpovedajúcim zákonu.

K uvedeným nedostatkom dospel súd z podkladov spisu žalovaného, podľa ktorých kritérium   finančnej   spôsobilosti   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.   podľa   §   15   ods.   5   zákona   ako hodnotiaceho záveru pre udelenie licencie, vychádzal z preukázania schopnosti finančne zabezpečiť   vykonávanie   telekomunikačných   činností   v   celom   rozsahu   udelenej   licencie konkrétnou realizáciou obsahu udelenej licencie a bol uplatnený len následne a len voči jednému z uchádzačov a ani ako samostatné kritérium nebolo náležité odôvodnené. Preto súd   považoval   námietku   žalobcov   o   zjavne   nerovnakých   podmienkach   uchádzačov   pre preukázanie   finančnej   spôsobilosti   za   dôvodnú.   V   ďalšom   konaní   preto   bolo   úlohou žalovaného vysporiadať sa s právnymi dôsledkami svojho zistenia, že výberová komisia rozhodla na základe neúplných podkladov.

Podľa napadnutého rozhodnutia zo dňa 18. 9. 2006 predseda úradu zmenil 1.-st. rozhodnutie tak, že doplnil do oboch častí I. a II. prechodné ustanovenie § 76 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z., čím vytknutý nedostatok výroku prvostupňového rozhodnutia odstránil. Rozhodnutie v časti I. žalovaný potom odôvodnil poukazom na ustanovenie § 6 ods. 3 písm. d/, § 6 ods. 4, § 32 ods. 1, § 32 ods. 2 veta druhá a tretia, § 72 ods. 2 písm. f/, § 72 ods. 3 a § 76 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z., pričom poukázal na § 16 ods. 2, 4, 5, 6, 7 (veta druhá), 8, § 18 ods. 3, 4, 8, 9, 10, § 53 ods. 1, ods. 2 písm. c/, ods. 3 a ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.

Žalovaný uviedol, že správny orgán prvého stupňa rozhodol podľa § 76 ods. 2 druhá veta správne, pretože len vo výnimočných prípadoch, keď s ohľadom na ustanovenia nového zákona   nie   je   potrebné   dokončiť   konanie   začaté   podľa   doterajších   predpisov,   zastaví konanie.   Keďže z ustanovenia § 76 ods. 4 vyplýva len,   že čísla a frekvencie pridelené v licenciách sa považujú za individuálne povolenia, nevyplýva však z neho ani v spojení s § 29 až § 36 zákona č. 610/2003 Z. z., že konanie, začaté ohľadne udelenia licencie do 1. 1. 2004, nie je potrebné dokončiť podľa dovtedy platnej a účinnej právnej úpravy, ale ich treba v nadväznosti na ustanovenia nového zákona zastaviť, nebolo potrebné doteraz začaté konanie zastaviť. Vychádzal pri tom aj z dôvodu zrušenia rozhodnutia vydaného do 31. 12. 2003, ktorým boli vážne procesné pochybenia, ktoré však boli napadnutým prvostupňovým rozhodnutím odstránené.

Podľa   žalovaného   vydaním   všeobecného   povolenia   č.   1/2004   na   poskytovanie komunikačných sietí a služieb dôvod na rozhodnutie o pridelení licencie neodpadol, pretože i   podľa   nového   zákonného   predpisu   okrem   všeobecného   povolenia   (§   13)   je   potrebné prideliť aj frekvenciu (§ 32 ods. 1), o ktorej treba rozhodnúť. V konaní pritom zohľadnil i ustanovenia § 6 ods. 3 písm. d/ zákona č. 610/2003 Z. z., t. j. ako národný regulátor a cenový orgán v oblasti elektronických komunikácií chránil záujmy koncových užívateľov s ohľadom na kvalitu a ceny služieb a postupoval v zmysle povinnosti uloženej v ods. 4 tohto ustanovenia   vykonávať   všetky   činnosti   a   vydávať   rozhodnutia   v   súlade   s   princípom efektívnosti,   objektívnosti,   transparentnosti,   nediskriminácie,   primeranosti a odôvodnenosti... teda tak, aby aplikáciou druhej vety § 76 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z. nebolo zasiahnuté do práv všetkých účastníkov konania. Aplikáciou vety druhej § 76 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z. by v priebehu konania došlo k zmene vopred určenej metodiky, čím by sa taktiež zasiahlo do práv všetkých účastníkov licenčného konania, ktorí konali v dobrej viere. Preto podľa odvolacieho orgánu sa v danom prípade aplikácia tohto ustanovenia nedá použiť a preto bolo potrebné aplikovať zákon č. 195/2000 Z. z. v znení zákona č. 308/2000 Z. z. v celosti. -

S týmto záverom sa najvyšší súd stotožnil.   Nebolo totiž sporné,   že konanie bolo začaté podľa zákona č. 195/2000 Z. z. a ani to, že zrušením sa obnovil pôvodný stav a preto postup   žalovaného,   ktorý   v   napadnutom   rozhodnutí   na   rozdiel   od   predchádzajúceho rozhodnutia riadne odôvodnil, bol v súlade s ustanovením § 76 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z. Ohľadne   ďalšieho   pochybenia   spočívajúcom   čo   do   finančnej   spôsobilosti v nepodloženom závere o splnení podmienky spoločnosťou S., s. r. o., žalovaný opätovne preskúmal podklady a dospel k inému záveru. Vzhľadom na nedostatok právnej úpravy neprijatím všeobecne záväzného predpisu v zmysle § 16 ods. 8 zákona č. 195/2000 Z. z., bolo možné z dokladov predložených ku dňu podania žiadostí dospieť k záveru, že jediná spoločnosť S. s. r. o. preukázala svoju finančnú spôsobilosť.

Z podkladov spisu vyplynulo, že komisia v závere na základe usmernenia právneho odboru   posudzovala   ku   dňu   podania   žiadostí   predložené   podklady   -   výpisy   stavov z bankových účtov, potvrdenia/ referencie bánk k možnostiam čerpania úverov, predbežnú súvahu   o   objeme   majetku   spoločnosti,   súvahu   o objeme   prevádzkových   prostriedkov a obchodný plán činnosti na 5 rokov, z ktorých zistila, že podmienky výzvy a § 16 ods. 3 zákona splnila iba spoločnosť S., s. r. o.

Žalovaný napriek tomu, že podľa § 18 ods. 8 zákona č. 195/2000 Z. z. nepreskúmava závery výberovej komisie, po kompletnom preskúmaní dokumentácie ustanovenej výberovej komisie a jej záveru (o tom, že jediný kto splnil podmienku finančnej spôsobilosti je práve spoločnosť S. s. r. o., vychádzajúci zo zadovážených stanovísk ohľadne sporných ustanovení zákona) a teda nielen zápisnice z 15. 11. 2002, dospel k názoru, že v celom licenčnom konaní boli všetci účastníci posudzovaní podľa splnenia rovnakých kritérií vo vzťahu ku každému z nich.

Podľa   žalovaného   tak   konanie   o   udelení   licencie   bolo   uskutočnené   v   súlade   so zákonom.

Preskúmaním   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného   v   nadväznosti   na   dôvody uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4 Sž 186/04 (3 Sž 184/04), pre ktoré rozhodnutie žalovaného zrušil, dospel najvyšší súd k záveru, že žalovaný vytýkané nedostatky v odôvodnení odstránil. Otázku, prečo žalovaný nezastavil podľa § 76 ods. 2 zákona   č.   610/2003   Z.   z.   konanie,   ako   aj   na   základe   čoho   bola   preukázaná   finančná spôsobilosť   len   jedného   účastníka,   žalovaný   odôvodnil,   zdôvodnenie   ktoré   považoval najvyšší súd za dostatočné vzhľadom k tomu, že žalovaný neprekročil svoju kompetenciu posúdiť (medze správnej úvahy), ktoré podmienky spĺňajú kritériá dostatočného finančného zabezpečenia. Jeho závery považuje za logické a vecne podložené. Najvyšší súd Slovenskej republiky   na   základe   tohto   odôvodnenia   potom   napadnuté   rozhodnutie   nepovažoval v rozsahu   námietok   žalobcov   za   rozporné   so   zákonom,   a   preto   žaloby   ako   nedôvodné zamietol.

Pokiaľ žalobca U., s. r. o. namietal nesprávnosť údaju vo výroku I. napadnutého rozhodnutia žalovaného ohľadne jeho osoby (uvádzané U., s. r. o., ktorej je univerzálnym právnym nástupcom), bola jeho námietka dôvodná. Podľa § 250i ods. 3 O. s. p. však súd pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu prihliada len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pre rozhodnutie v predmetnej veci nemala   táto   vada   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia,   preto   na   ňu   súd neprihliadol.»

Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu vo vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   tiež   poznamenáva,   že   nie   je   súčasťou   sústavy   súdov   Slovenskej republiky   [čl.   124,   čl.   143   ods.   1   a 2   ústavy,   §   5   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)] a ani neplní funkciu inštančne nadriadeného súdu vo vzťahu k tejto sústave súdov. Nie je preto v jeho právomoci, ako už bolo uvedené, „vykladať a aplikovať príslušné zákony“   a ani   zjednocovať   výklad   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ako aj rozhodovaciu činnosť v rámci sústavy súdov Slovenskej republiky, ktorú vykonávajú na to zákonom o súdoch (a na základe neho vydaných všeobecne záväzných predpisov)   určené   súdne   orgány   (v posudzovanom   prípade   podľa   čl.   14   ods.   1 „Rokovacieho   poriadku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky“ schváleného   plénom najvyššieho súdu 23. marca 2006, podľa § 20, § 24, § 45 ods. 3 a § 59 zákona o súdoch, kolégium najvyššieho súdu „prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ak   došlo   k výkladovým   rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia“).

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a namietaným porušením   základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 232/08).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

B.   Sťažovateľka   ďalej   namietala   porušenie   svojho   práva   na   zákonného   sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré mal spôsobiť najvyšší súd tým, že o jej druhej žalobe rozhodoval   iný   zákonný   sudca,   resp.   iný   senát   najvyššieho   súdu   (pozri   bod   D   I.   časti odôvodnenia).

Spôsob   prideľovania   vecí   podľa   predmetu   konania   jednotlivým   senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom je vykonávaný v zmysle § 50 a § 51 zákona o súdoch   v súlade   s „Rozvrhom   práce“ príslušného   súdu   vydaným   podľa   §   52   zákona o súdoch.

Problematikou (právnou úpravou) zákonného sudcu sa zaoberá na najvyššom súde aj už   uvádzaný   rokovací   poriadok,   podľa   ktorého   (čl.   38   ods.   1)   zákonným   sudcom na najvyššom súde je sudca „ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci“.

Podľa   ods.   2   citovaného   rokovacieho   poriadku   „v rámci   senátu,   ktorý   má   podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu“.

Podľa ods. 3 citovaného rokovacieho poriadku „namiesto sudcu, ktorý bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľa osobitného predpisu   alebo   rozvrhu   práce   vylučuje   možnosť   prejednania   a rozhodnutia   veci   týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti“.

Podľa ods.   4 citovaného rokovacieho poriadku „zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce“.

Podľa bodu 3 čl. II („Rozdelenie práce medzi senáty“) štvrtej časti („Kolégiá a senát NS   SR“)   rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu   na   rok   2007   (ďalej   len   „rozvrh   práce“) „V prípadoch, v ktorých je daná súvislosť viacerých vecí zapísaných v rovnakom registri rozhodne predseda kolégia, ktorý senát vybaví súvisiace veci“.

Vychádzajúc   zo   skutočností   už   uvedených   v II.   časti   odôvodnenia   (rozhodnutie predsedníčky Správneho kolégia najvyššieho súdu JUDr. I. H. v zmysle bodu 3 čl. II štvrtej časti rozvrhu práce o spojení predmetných vecí; v oboch prípadoch, t. j. v roku 2006 a aj v roku 2007 predsedala senátu sudkyňa JUDr. I. H.), ako aj z obsahu citovaných právnych noriem ústavný súd kvalifikuje sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú. Postupom najvyššieho súdu pri opätovnom prideľovaní žalôb proti predmetnému administratívnemu rozhodnutiu   (č.   k.   46/01/2006   z 18.   septembra   2006),   ktorý   bol   v súlade   s na   vec   sa vzťahujúcimi právnymi normami, nemohlo dôjsť a ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva.

Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľkou citované ustanovenie „čl. II. ods. 3 aktuálne účinného rozvrhu práce porušovateľa“, t. j. rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2008,   je   v posudzovanom   prípade   nepoužiteľné,   lebo   na   predmetnú   vec   sa   vzťahujú ustanovenia rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2007.

Z uvedených dôvodov ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   posudzovanú   sťažnosť   ako   celok,   nepovažoval   za potrebné (účelné a dôvodné) zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008