znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 295/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 predbežneprerokoval sťažnosť spoločnosti V A V invest, s. r. o., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,zastúpenej   Aequitas   s.   r.   o.,   Dolná   19,   Banská   Bystrica,   konajúcou   advokátomJUDr. Ing. Milošom   Novákom,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnéhosúdu   Banská   Bystrica   a   jeho   rozsudkom   sp.   zn.   15   C   148/2006   z   15.   augusta   2013a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 790/2013 z 26. júna 2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti V A V invest, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola7. októbra 2014   doručená   sťažnosť   spoločnosti   V   A   V   invest,   s.   r.   o.   (ďalej   len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) postupom Okresnéhosúdu Banská Bystrica a jeho rozsudkom sp. zn. 15 C 148/2006 z 15. augusta 2013 (ďalej len,,okresný   súd“   a  ,,rozsudok   okresného   súdu“)   a   postupom   Krajského   súdu   v   BanskejBystrici sp. zn. 16 Co 790/2013 z 26. júna 2014 (ďalej len,,krajský súd“ a,,rozsudokkrajského súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   sa   akožalobkyňa domáhala od   žalovaného mesta Banská Bystrica (ďalej,,žalovaný“) náhradyškody   v   sume   18   910   000   Sk/627   697,01   €   s   prísl.   Žalobu   v   tomto   konaní,   ktorébolo skončené   napadnutými   rozhodnutiami,   podal   ako   žalobca ešte23. augusta 2006, pričom sa od   žalovaného domáhal zaplatenia uvedenej sumy z titulubezdôvodného obohatenia. Podaniu žaloby predchádzal právoplatný rozsudok okresnéhosúdu v inej právnej veci (sp. zn. 18 C 74/92 z 23. septembra 2005), ktorým bolo určené, žežalovaný (rovnako mesto Banská Bystrica) je povinný vydať žalobcovi ()v rozsudku identifikované nehnuteľnosti do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Keďževšak žalovaný vložil predmetné nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad do základného imaniaspoločnosti, ešte v roku 2000 (teda v priebehu konania o vydanie nehnuteľnosti),súdom určený záväzok vydať nehnuteľnosti nesplnil. Právny predchodca sťažovateľky takpodal žalobu o zaplatenie sumy 18 910 000 Sk/627 697,01 € s prísl. z titulu bezdôvodnéhoobohatenia.   Následne   po   uzavretí   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   medzi   pôvodnýmžalobcom a sťažovateľkou zo 16. októbra 2006 a procesnom rozhodnutí okresného súduz 12.   februára   2008   sa   žalobkyňou   v   konaní   stala   sťažovateľka.   Dňa   16.   júna   2010sťažovateľka v konaní prekvalifikovala uplatnený nárok na nárok z titulu zodpovednostiza škodu, ktorá vznikla v dôsledku nakladania s nehnuteľnosťami zo strany žalovaného,ktorý tieto ako časť väčšieho pozemku vložil do základného imania spoločnosti,v   čase,   keď   mal   vedomosť   o   prebiehajúcom   súdnom   konaní   o   vydanie   nehnuteľností.Porušenie povinnosti sťažovateľka vyvodzovala z konania v rozpore s § 9 ods. 1 zákonač. 87/1991   Zb.   o   mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení   neskorších   predpisov   v   spojenís § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

3. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 C 148/2006 z 3. novembra 2011 bolokonanie   v   časti   zastavené   a   vo   zvyšnej   časti   bola   žaloba   zamietnutá   pre   nesplneniepredpokladov   vzniku   zodpovednosti   za   škodu.   Uznesením   krajského   súdusp. zn. 16 Co 44/2012   z 22. augusta   2012   bol   na   základe   odvolania   sťažovateľky   tentorozsudok okresného súdu v zamietajúcom výroku zrušený s tým, že úlohou súdu prvéhostupňa bude vysporiadať sa so vznesenou námietkou premlčania a až v prípade, že tútonevyhodnotí ako dôvodnú, má zamerať svoju pozornosť na skúmanie predpokladov vznikuzodpovednosti za škodu. Následne okresný súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťoužalobou zamietol vychádzajúc z účinne a dôvodne vznesenej námietky premlčania zo stranyžalovaného. Na odvolanie sťažovateľky o veci rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkomnapadnutým   touto   sťažnosťou   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil.Východiskom rozhodnutia odvolacieho súdu (v zhode s okresným súdom) bol záver o tom,že k udalosti, z ktorej   škoda vznikla, došlo 9. februára 2000, keď bol povolený vkladvlastníckeho   práva   okrem   iného   aj   k   predmetným   nehnuteľnostiam,   a   to   na   základevyhlásenia žalovaného mesta Banská Bystrica. Objektívna premlčacia doba tak uplynula9. februára   2003,   a   keďže   žaloba   bola   podaná   na   súde   až   23.   augusta   2006,   nároksťažovateľky bol z dôvodu premlčania zamietnutý.

4. Sťažovateľka v sťažnosti predkladá ústavnému súdu rozsiahlu polemiku s právnymizávermi všeobecných súdov, odvoláva sa na všeobecné závery   ústavného súdu v inýchveciach,   poukazuje   na   predpoklady   vzniku   zodpovednosti   za   škodu   aj   na   konkrétnerozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky.   V   týchto   súvislostiach   sťažovateľkav podstatnom uviedla:

,,Súdy   podľa   názoru   sťažovateľa   nesprávne   konštatovali,   že   pokiaľ   bol   návrh na príslušný súd podaný dňa 23.08.2006 bol podaný po uplynutí premlčacej doby. Súdy neprihliadli na tvrdenie sťažovateľa, že škoda vznikla až v roku 2005, právoplatnosťou rozsudku   sp.   zn.   18C   74/92,   ktorým   súd   zaviazal   žalovaného,   aby   žalobcovi   vydal nehnuteľnosti, t.j. až 14.10.2005, a vtedy začala plynúť aj subjektívna dvojročná premlčacia doba, pretože týmto okamihom sa sťažovateľ dozvedel o škode a o tom kto za ňu zodpovedá. Týmto istým dňom, t.j. 14.10.2005 začala rovnako plynúť i objektívna trojročná premlčacia doba,   pretože   okamih   začatia   plynutia   premlčacej   doby   nemožno   stotožňovať   výlučne s udalosťou, v dôsledku ktorej škoda vznikla, ale i so vznikom škody samotnej. Až okamihom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia 18C/74/1992-243 mal sťažovateľ istotu, že škoda vznikla, a až na základe tohto rozhodnutia bol sťažovateľ schopný vyčísliť výšku škody tak, aby ju mohol objektívne vyjadriť v peniazoch a uplatniť ju na súde. Je nepochybné, že škoda vznikla   v   príčinnej   súvislosti   s   porušením   povinnosti   odporcu   konať   tak,   aby   mohol nehnuteľnosti vydať, pričom túto svoju povinnosť odporca porušil už 09.02.2000, ale škoda ako   taká   vznikla   sťažovateľovi   v   dôsledku   predchádzajúceho   protiprávneho   konania odporcu až 14.10.2005, nakoľko do tohto času nebolo právo sťažovateľa judikované. Súdne konanie   č.   k.   18C/74/1992   sa   mohlo   skončiť   aj   tak,   že   odporcovi   by   súd   povinnosť nehnuteľnosti vydať neuložil, alebo by mu uložil povinnosť vydať sťažovateľovi len časť z nehnuteľností. Je preto vylúčené, aby sťažovateľovi pred rozhodnutím vo veci 18C/74/1992 škoda   vznikla   alebo   aby   poznal   rozsah   odporcom   spôsobenej   škody   a   bol   objektívne schopný vyčísliť výšku spôsobenej škody...

V čase, kedy si právny predchodca sťažovateľa mal podľa názoru súdu najneskôr uplatniť nárok na náhradu škody, t.j. dňa 09.02.2002 nebolo ešte vlastnícke právo právneho predchodcu sťažovateľa judikované, a teda ešte nemohol mať vedomosť o tom, či mu škoda vôbec vznikla, ani o výške škody, nakoľko až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci vedenej pod sp. zn. 18C/74/1992 prichádzala do úvahy aj možnosť, že by mu škoda nevznikla   alebo   by   mu   vznikla   v   nižšej   výške,   pokiaľ   by   mu   vlastnícke   právo k nehnuteľnostiam   nebolo   priznané,   respektíve   by   mu   nebolo   vlastnícke   právo k nehnuteľnostiam   priznané   v   celom   rozsahu.   Pokiaľ   by   sme   sa   stotožnili   s   takýmto odôvodnením súdov vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej doby, znamenalo by to, že právo, ktoré bolo ešte len judikované v roku 2005, sa premlčalo už v roku 2002, teda ešte skôr, ako žalobcovi vzniklo, čo je neprípustné...

Konanie okresného súdu a konanie krajského súdu vykazuje znaky svojvoľnosti, keď príslušné nižšie súdy v rozpore s právnou vedou a judikatúrou prijali neudržateľný záver, že právo, ktoré bolo ešte len judikované v roku 2005, sa premlčalo už v roku 2002, v dôsledku čoho   sa   sťažovateľ   bez   vlastného   zavinenia   dostal   do   situácie,   kedy   mu   napriek právoplatnému súdnemu rozhodnutiu neboli vydané pozemky v jeho vlastníctve, a súčasne nemá   nárok   ani   na   náhradu   škody,   ktorá   mu   vznikla   v   dôsledku   porušenia   právnej povinnosti odporcom. Uvedeným konaním sa súdy natoľko odchýlili od ustanovení zákona týkajúcich sa premlčania, že bol zásadne popretý ich účel a význam...

Súčasne   sťažovateľ   opakovane   alternoval   svoju   právnu   argumentáciu   vo   vzťahu k uplatnenému nároku v tom smere, že v prípade, ak by súd považoval nárok na náhradu škody za premlčaný, potom ho žalobca uplatňuje voči žalovanému ako nárok z nesplneného právoplatného súdneho rozhodnutia sp. zn. 18C/74/1992, keďže v prípade tohto nároku k premlčaniu   dôjsť   nemohlo.   Súd   uvedenú   argumentáciu   odmietol   s   poukazom na skutočnosť, že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia sp. zn. 18C/74/1992 nedošlo ku   konaniu   respektíve   nekonaniu   odporcu,   v   dôsledku   ktorého   by   nebolo   možné nehnuteľnosť   vydať.   Uvedené   tvrdenie   krajského   súdu   považujeme   za   nesprávne,   keďže z rozhodnutia   sp.   zn.   18C/74/1992   nevyplýva   povinnosť   nekonať   takým   spôsobom, v dôsledku ktorého by nebolo možné nehnuteľnosti vydať, ale vyplýva z neho povinnosť aktívneho   konania   takým   spôsobom,   aby   nehnuteľnosti   boli   sťažovateľovi   vydané. Skutočnosť,   že   odporca   po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozhodnutia   nekonal   takým spôsobom, aby nebolo možné nehnuteľnosti vydať, nezbavuje odporcu povinnosti konať tak, aby   nehnuteľnosti   boli   vydané   sťažovateľovi,   ani   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú porušením tejto povinnosti...“

5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jej základnéprávo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo porušené postupom okresného súdua krajského súdu v predmetných konaniach. Zároveň žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudokokresného súdu aj rozsudok krajského súdu a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.Požaduje taktiež priznanie náhrady trov konania v sume 2 011,50 €.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežnéhoprerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práva slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a tedavylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.Pri predbežnom   prerokovaní   návrhu   takto   ústavný   súd   skúmal,   či   dôvody   uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtozákonného ustanovenia návrhy   vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranuzákladných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcichz príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systémtejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomociústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomocivšeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárnezodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práva slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôdvtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľky a vecne sa zaoberať jej sťažnosťou ibavtedy,   ak   sa   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   všeobecným   súdom.   Pokiaľústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobyzistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sasťažovateľ   môže   (mohol)   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnychprostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonne   upraveným   spôsobom   pred   iným   súdomalebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatkusvojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05,IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu postupom a rozsudkom okresného súdu

10.   V   zmysle   uvedeného   princípu   subsidiarity   nemal   ústavný   súd   právomocpreskúmať konanie a rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane právsťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupukrajský súd na základe ňou podaného odvolania. Preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutápre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanénu porušeniu základného práva na súdnu ochranu postupom a rozsudkom krajského súdu

11. V tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie jezjavne   neopodstatnená.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúryústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu)nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označilasťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietanýmrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, aleboz iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú,pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

12.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   doktrína   možnýchzásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacichdo ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebonebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecnýsúd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojejjudikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú toteda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnejúrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétnenámietky   účastníka   konania,   keď   jasne   a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd užopakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou   prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená lenústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

13. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úlohapri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutímsúdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikáciezákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právacha základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočneodôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práva slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

14.   Podstatná   námietka   sťažovateľky   spočíva   v   tvrdenom   zásahu   krajského   súdudo jej základného práva na súdnu ochranu, ktorého sa mal dopustiť tým, že ustanoveniaObčianskeho   zákonníka   o   premlčaní   interpretoval   ústavne   nekonformným   spôsobom,ktorým zároveň poprel ich účel a význam.

15. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacejčinnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudkukrajského   súdu,   ktorá   bola   pre   posúdenie   dôvodnosti   sťažnosti   podstatná.   Krajský   súdnajskôr   poukázal   na   dôvody   rozsudku   okresného   súdu,   odôvodnenie   odvolaniasťažovateľky, aby následne v rozhodujúcej časti odôvodnenia uviedol:

«Okresný   súd   za   počiatok   plynutia   objektívnej   premlčacej   doby   považoval deň 09. 02.   2000,   kedy   bol   povolený   vklad   vlastníckeho   práva   v   katastri   nehnuteľností na základe „Vyhlásenia vkladateľa - Mesta Banská Bystrica - okrem iných aj k parcele č., do ktorej boli včlenené aj parcely č. a č. pod č. a teda deň 09. 02. 2000 považoval za udalosť, v ktorej škoda vznikla a objektívna premlčacia doba tak podľa neho uplynula dňom 09. 02. 2003.

S vyššie uvedeným právnym záverom okresného súdu sa odvolací súd stotožňuje. Je zrejmé,   že   práve   týmto   dňom   došlo   k   udalosti,   na   základe   ktorej   vznikla   právnemu predchodcovi, resp. navrhovateľovi škoda (ujma) spočívajúca v strate vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,   hodnoty   ktorých   sa   od   odporcu   domáha   ako   náhrady   škody.   Práve na základe straty vlastníckeho práva k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam sa navrhovateľ, resp.   jeho   právny   predchodca   domáhal   svojim   návrhom   najprv   nároku   na   vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré by malo spočívať práve v protihodnote za vyššie uvedené nehnuteľnosti,   resp.   zodpovedať   ich   hodnote,   o   ktorú   navrhovateľ   (právny   predchodca navrhovateľa)   prišiel, a naopak odporca sa o ne obohatil, resp. sa následne domáhal náhrady škody, ktorá mala spočívať na rovnakých skutkových základoch, teda, že na strane navrhovateľa,   resp.   jeho   právneho   predchodcu   došlo   k   strate   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam, ktoré mal odporca práv. predchodcovi navrhovateľa vydať ako povinná osoba v zmysle zák. č. 87/1991 Zb.. Keďže navrhovateľ, resp. právny predchodca sa nemôže domôcť faktického vydania týchto nehnuteľností, ktorých vlastníkom odporca nie je, domáha sa náhrady škody spočívajúcej práve v hodnote týchto nehnuteľností, ktoré mu mali byť vydané na základe reštitučného zákona...

Ak aj navrhovateľ alternoval svoju právnu argumentáciu vo vzťahu k uplatnenému nároku   v   tom   smere,   že   v   prípade,   ak   by   súd   považoval   nárok   na   náhradu   škody za premlčaný, potom ho navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi ako nárok z nesplneného právoplatného súdneho rozhodnutia a odôvodňuje ho rovnakými okolnosťami ako nárok na náhradu škody, je zrejmé, že v tomto rozsahu nedošlo k návrhu navrhovateľa na zmenu samotného návrhu a okresný súd práve na základe toho, že posudzoval nárok navrhovateľa na   základe   rovnakých   okolností,   na   ktoré   navrhovateľ   počas   konania   v   písomných podaniach,   ako   aj   ústnych   podaniach   poukazoval,   rozhodol   vecne   správne,   ak   nárok posudzoval ako nárok na náhradu škody. Zmena právnej kvalifikácie nároku uplatneného navrhovateľom v návrhu nie je zmenou návrhu v zmysle § 95 ods. 1 O. s. p.. Námietka navrhovateľa, že v tomto rozsahu je rozhodnutie nepreskúmateľné preto neobstojí... K   plynutiu,   resp.   začiatku   plynutia   objektívnej   premlčacej   lehoty,   odvolací   súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v tomto rozsahu uvádza nasledovné: Pojem udalosti, z ktorej   škoda vznikla v zmysle ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka zahŕňa nielen protiprávny úkon, či právne kvalifikovanú udalosť, ktoré viedli ku vzniku škody (prevod vlastníckeho práva), ale i vznik škody samotnej, v danom prípade, teda škody spočívajúcej v hodnote, ktorá zodpovedá nehnuteľnostiam, k prevodu ktorých došlo   vkladom   vlastníckeho   práva   v   katastri   nehnuteľností   na   základe   „Vyhlásenia vkladateľa -Mesta Banská Bystrica“ - okrem iných aj sporných parciel pod č. V 117/2000 dňa 09. 02. 2000. Okresný súd preto v žiadnom prípade nestotožnil udalosť, z ktorej škoda vznikla len s protiprávnym úkonom, či udalosťou vyvolávajúcou škodu (protiprávny stav), ale   aj   so   vznikom   škody   samotnej,   ak   povolením   vkladu   došlo   k   ujme   na   strane navrhovateľa,   resp.   jeho   právneho   predchodcu   spočívajúcej   v   prevode   nehnuteľností na tretiu osobu. Škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného, spočívajúceho práve v strate nehnuteľností prevodom na iné osoby. Naviac, právny predchodca navrhovateľa bol účastníkom konania o vydanie týchto nehnuteľností na okresnom súde č. k. 18C/74/1992, ktoré bolo vedené na jeho návrh zo dňa 25.03.1992, a z obsahu tohto konania mal vedomosť, že sporné nehnuteľnosti už počas konania neboli vo vlastníctve odporcu, najneskôr aj na základe podania odporcu zo dňa 07.11.2001. Odvolací súd   sa   preto   nestotožňuje   s   výkladom   pojmu   udalosti   s   navrhovateľom   v odvolaní, ak poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 477/2001, resp. 25 Cdo 325/2002. V žiadnom prípade neobstojí námietka odvolateľa, že objektívna premlčacia doba začala plynúť až okamihom právoplatného uloženia povinnosti žalovanému vydať žalobcovi nehnuteľnosti, a to rozsudkom okresného súdu č. k. 18C/74/1992, pretože už v tom čase odporca nebol vlastníkom týchto nehnuteľností, ak k prevodu došlo ešte v roku 2000. Ku škodnej udalosti, resp. k udalosti, z ktorej škoda vznikla, došlo preto práve prevodom nehnuteľností z odporcu na tretiu osobu, a nie až uložením povinnosti odporcovi tieto nehnuteľnosti   vydať   právoplatným   rozsudkom,   ak   už   v čase   vedenia   konania   o   vydanie nehnuteľností (18C/74/1992) odporca ich vlastníkom nebol. Ako je uvedené vyššie začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty je teda daný nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda, či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve, na plynutie objektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 2 OZ nemá vplyv subjektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 1 OZ. Keďže objektívnu premlčaciu dobu nemožno prekročiť, hoci by boli ešte podmienky pre   plynutie   subjektívnej   premlčacej   doby,   a   odvolací   súd   sa   s   tým,   že   objektívna premlčacia doba uplynula dňom 09. 02. 2003 stotožnil, je nepochybné, že ak bola žaloba na okresný súd podaná dňom 23. 08. 2006, nárok navrhovateľa je potrebné považovať za premlčaný a prvostupňovému súdu neostávalo iné, ako nárok navrhovateľa zamietnuť... Ani   námietka   navrhovateľa,   že   k   porušeniu   povinnosti   zo   strany   odporcu   došlo tým, že   si   nesplnil   povinnosť   uloženú   mu   právoplatným   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 18 C/74/1992 nie je dôvodná, nakoľko k porušeniu jeho povinnosti došlo tým, že ako osoba   povinná   v   zmysle   zákona   č.   87/1991   Zb.   umožnil   prevod   týchto   nehnuteľností do vlastníctva   tretej   osoby   (ako   nepeňažný   vklad)   a   na   túto   okolnosť   sám   navrhovateľ v priebehu   konania   poukazoval.   Zo   strany   odporcu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   jeho povinnosti   až   tým,   že   nedošlo   k   vydaniu   nehnuteľnosti   na   základe   právoplatného rozhodnutia okresného súdu č. k. 18C/74/1992, nakoľko už v tom čase nebol vlastníkom týchto nehnuteľností a v čase, kedy mu bola táto povinnosť právoplatným rozhodnutím uložená, nedošlo ku konaniu odporcu,( resp. nekonaniu), v dôsledku ktorého by nebolo možné   nehnuteľnosti   vydať.   Nie   je   preto   správny   právny   záver   navrhovateľa   uvedený v odvolaní, že nárok navrhovateľa sa ustálil až okamihom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku okresného súdu č. k. 18C/74/1992, ak už v priebehu konania, ako aj pred ním bolo zrejmé, že nehnuteľnosti, hodnoty ktorých sa navrhovateľ týmto návrhom domáha, prestali byť vlastníctvom odporcu ešte v roku 2000...

K   ďalšej   námietke   navrhovateľa   spočívajúcej   v   tom,   že   uplatnenie   námietky premlčania navrhovateľom je v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje   s   právnou   argumentáciou   prvostupňového   súdu,   ktorý   poukázal   na   to,   že aplikácia   ust.   §   3   OZ   prichádza   do   úvahy   pri   vznesenej   námietke   premlčania   len vo výnimočných   prípadoch   a   to   najmä   v   priamom   úmysle   poškodiť   druhého   účastníka. Navrhovateľ,   ale   ani   jeho   právny   predchodca   žiadnym   spôsobom   nepreukázali,   že   by odporca   konal   priamo   v   úmysle   poškodiť   navrhovateľa,   či   jeho   právneho   predchodcu a uvedené nevyplýva ani z predchádzajúcich konaní, ktoré boli vedené na okresnom súde. Účelom   právnej   úpravy   inštitútu   premlčania   v   občianskoprávnych   vzťahoch   je,   aby oprávnený   subjekt   pod   hrozbou   sankcie   premlčania   uplatnil   (vykonal)   svoje   právo v stanovenej premlčacej dobe - teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená,   že   súd   oprávnenej   osobe   nemôže   premlčané   právo   priznať,   keďže   vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento inštitút   poskytuje   východisko,   ako   predísť,   resp.   riešiť   situácie,   kedy   až   po   dlhej   dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vnáša do záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú, alebo inak povedané, že právo patrí bdelým...»

16. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým, čirozsudok   krajského   súdu   je   ústavne   udržateľný,   t.   j.   či   nevykazuje   znaky   svojvôle,arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, žepopiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). Svojvôľavšeobecného súdu, by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do základnéhopráva na súdnu ochranu, v prípade sťažovateľky však takýto záver zistený nebol.

17. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoruústavného   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudokokresného súdu. Ako je z uvedeného zrejmé, v odôvodnení napadnutého rozsudku dalkrajský súd sťažovateľke podrobnú, jasnú, zrozumiteľnú a zároveň ústavne akceptovateľnúodpoveď na to, akým právnym titulom bol kvalifikovaný jej žalobou uplatnený nárok, kedyzačala a skončila premlčacia doba a prečo jej plynutie bolo posudzované práve spôsobomuvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku. Krajský súd sa pritom neobmedzil ibana skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku), ale primerane reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľky a svojrozsudok zákonným spôsobom (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) odôvodnil.

18.   V   okolnostiach   prípadu   preto   ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súduza ústavne akceptovateľný a primerane argumentačne zdôvodnený. Napadnutý   rozsudokpreto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sas právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveruo zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenieústavného   súdu   nahradiť   tento   právny   názor   svojím   vlastným   (m.   m.   II.   ÚS   134/09,I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo   ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcimkorekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného právana súdnu ochranu, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický,nie   je   prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle   konajúceho   všeobecného   súdu,rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku, nie je arbitrárny a zrozumiteľnýmspôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu vo vecisamej ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právnyrozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súduústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie jezáruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania.Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný aaby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakovarbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   arozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04,III.   ÚS   162/05).   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   protikonaniu a rozsudku krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totižmožnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, ktorej reálnosť bymohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

19. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmisťažovateľky   (návrh   na   zrušenie   rozsudku   okresného   súdu   a   rozsudku   krajského   súdu,vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania),pretože tieto sú viazané na to, žeústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015