SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 295/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 predbežneprerokoval sťažnosť spoločnosti V A V invest, s. r. o., Námestie SNP 3, Banská Bystrica,zastúpenej Aequitas s. r. o., Dolná 19, Banská Bystrica, konajúcou advokátomJUDr. Ing. Milošom Novákom, vo veci namietaného porušenia jej základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnéhosúdu Banská Bystrica a jeho rozsudkom sp. zn. 15 C 148/2006 z 15. augusta 2013a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 790/2013 z 26. júna 2014a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti V A V invest, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola7. októbra 2014 doručená sťažnosť spoločnosti V A V invest, s. r. o. (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) postupom Okresnéhosúdu Banská Bystrica a jeho rozsudkom sp. zn. 15 C 148/2006 z 15. augusta 2013 (ďalej len,,okresný súd“ a ,,rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v BanskejBystrici sp. zn. 16 Co 790/2013 z 26. júna 2014 (ďalej len,,krajský súd“ a,,rozsudokkrajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa akožalobkyňa domáhala od žalovaného mesta Banská Bystrica (ďalej,,žalovaný“) náhradyškody v sume 18 910 000 Sk/627 697,01 € s prísl. Žalobu v tomto konaní, ktorébolo skončené napadnutými rozhodnutiami, podal ako žalobca ešte23. augusta 2006, pričom sa od žalovaného domáhal zaplatenia uvedenej sumy z titulubezdôvodného obohatenia. Podaniu žaloby predchádzal právoplatný rozsudok okresnéhosúdu v inej právnej veci (sp. zn. 18 C 74/92 z 23. septembra 2005), ktorým bolo určené, žežalovaný (rovnako mesto Banská Bystrica) je povinný vydať žalobcovi ()v rozsudku identifikované nehnuteľnosti do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Keďževšak žalovaný vložil predmetné nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad do základného imaniaspoločnosti, ešte v roku 2000 (teda v priebehu konania o vydanie nehnuteľnosti),súdom určený záväzok vydať nehnuteľnosti nesplnil. Právny predchodca sťažovateľky takpodal žalobu o zaplatenie sumy 18 910 000 Sk/627 697,01 € s prísl. z titulu bezdôvodnéhoobohatenia. Následne po uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky medzi pôvodnýmžalobcom a sťažovateľkou zo 16. októbra 2006 a procesnom rozhodnutí okresného súduz 12. februára 2008 sa žalobkyňou v konaní stala sťažovateľka. Dňa 16. júna 2010sťažovateľka v konaní prekvalifikovala uplatnený nárok na nárok z titulu zodpovednostiza škodu, ktorá vznikla v dôsledku nakladania s nehnuteľnosťami zo strany žalovaného,ktorý tieto ako časť väčšieho pozemku vložil do základného imania spoločnosti,v čase, keď mal vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní o vydanie nehnuteľností.Porušenie povinnosti sťažovateľka vyvodzovala z konania v rozpore s § 9 ods. 1 zákonač. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov v spojenís § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
3. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 15 C 148/2006 z 3. novembra 2011 bolokonanie v časti zastavené a vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá pre nesplneniepredpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Uznesením krajského súdusp. zn. 16 Co 44/2012 z 22. augusta 2012 bol na základe odvolania sťažovateľky tentorozsudok okresného súdu v zamietajúcom výroku zrušený s tým, že úlohou súdu prvéhostupňa bude vysporiadať sa so vznesenou námietkou premlčania a až v prípade, že tútonevyhodnotí ako dôvodnú, má zamerať svoju pozornosť na skúmanie predpokladov vznikuzodpovednosti za škodu. Následne okresný súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťoužalobou zamietol vychádzajúc z účinne a dôvodne vznesenej námietky premlčania zo stranyžalovaného. Na odvolanie sťažovateľky o veci rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkomnapadnutým touto sťažnosťou rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.Východiskom rozhodnutia odvolacieho súdu (v zhode s okresným súdom) bol záver o tom,že k udalosti, z ktorej škoda vznikla, došlo 9. februára 2000, keď bol povolený vkladvlastníckeho práva okrem iného aj k predmetným nehnuteľnostiam, a to na základevyhlásenia žalovaného mesta Banská Bystrica. Objektívna premlčacia doba tak uplynula9. februára 2003, a keďže žaloba bola podaná na súde až 23. augusta 2006, nároksťažovateľky bol z dôvodu premlčania zamietnutý.
4. Sťažovateľka v sťažnosti predkladá ústavnému súdu rozsiahlu polemiku s právnymizávermi všeobecných súdov, odvoláva sa na všeobecné závery ústavného súdu v inýchveciach, poukazuje na predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu aj na konkrétnerozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky. V týchto súvislostiach sťažovateľkav podstatnom uviedla:
,,Súdy podľa názoru sťažovateľa nesprávne konštatovali, že pokiaľ bol návrh na príslušný súd podaný dňa 23.08.2006 bol podaný po uplynutí premlčacej doby. Súdy neprihliadli na tvrdenie sťažovateľa, že škoda vznikla až v roku 2005, právoplatnosťou rozsudku sp. zn. 18C 74/92, ktorým súd zaviazal žalovaného, aby žalobcovi vydal nehnuteľnosti, t.j. až 14.10.2005, a vtedy začala plynúť aj subjektívna dvojročná premlčacia doba, pretože týmto okamihom sa sťažovateľ dozvedel o škode a o tom kto za ňu zodpovedá. Týmto istým dňom, t.j. 14.10.2005 začala rovnako plynúť i objektívna trojročná premlčacia doba, pretože okamih začatia plynutia premlčacej doby nemožno stotožňovať výlučne s udalosťou, v dôsledku ktorej škoda vznikla, ale i so vznikom škody samotnej. Až okamihom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia 18C/74/1992-243 mal sťažovateľ istotu, že škoda vznikla, a až na základe tohto rozhodnutia bol sťažovateľ schopný vyčísliť výšku škody tak, aby ju mohol objektívne vyjadriť v peniazoch a uplatniť ju na súde. Je nepochybné, že škoda vznikla v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti odporcu konať tak, aby mohol nehnuteľnosti vydať, pričom túto svoju povinnosť odporca porušil už 09.02.2000, ale škoda ako taká vznikla sťažovateľovi v dôsledku predchádzajúceho protiprávneho konania odporcu až 14.10.2005, nakoľko do tohto času nebolo právo sťažovateľa judikované. Súdne konanie č. k. 18C/74/1992 sa mohlo skončiť aj tak, že odporcovi by súd povinnosť nehnuteľnosti vydať neuložil, alebo by mu uložil povinnosť vydať sťažovateľovi len časť z nehnuteľností. Je preto vylúčené, aby sťažovateľovi pred rozhodnutím vo veci 18C/74/1992 škoda vznikla alebo aby poznal rozsah odporcom spôsobenej škody a bol objektívne schopný vyčísliť výšku spôsobenej škody...
V čase, kedy si právny predchodca sťažovateľa mal podľa názoru súdu najneskôr uplatniť nárok na náhradu škody, t.j. dňa 09.02.2002 nebolo ešte vlastnícke právo právneho predchodcu sťažovateľa judikované, a teda ešte nemohol mať vedomosť o tom, či mu škoda vôbec vznikla, ani o výške škody, nakoľko až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci vedenej pod sp. zn. 18C/74/1992 prichádzala do úvahy aj možnosť, že by mu škoda nevznikla alebo by mu vznikla v nižšej výške, pokiaľ by mu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nebolo priznané, respektíve by mu nebolo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam priznané v celom rozsahu. Pokiaľ by sme sa stotožnili s takýmto odôvodnením súdov vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej doby, znamenalo by to, že právo, ktoré bolo ešte len judikované v roku 2005, sa premlčalo už v roku 2002, teda ešte skôr, ako žalobcovi vzniklo, čo je neprípustné...
Konanie okresného súdu a konanie krajského súdu vykazuje znaky svojvoľnosti, keď príslušné nižšie súdy v rozpore s právnou vedou a judikatúrou prijali neudržateľný záver, že právo, ktoré bolo ešte len judikované v roku 2005, sa premlčalo už v roku 2002, v dôsledku čoho sa sťažovateľ bez vlastného zavinenia dostal do situácie, kedy mu napriek právoplatnému súdnemu rozhodnutiu neboli vydané pozemky v jeho vlastníctve, a súčasne nemá nárok ani na náhradu škody, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia právnej povinnosti odporcom. Uvedeným konaním sa súdy natoľko odchýlili od ustanovení zákona týkajúcich sa premlčania, že bol zásadne popretý ich účel a význam...
Súčasne sťažovateľ opakovane alternoval svoju právnu argumentáciu vo vzťahu k uplatnenému nároku v tom smere, že v prípade, ak by súd považoval nárok na náhradu škody za premlčaný, potom ho žalobca uplatňuje voči žalovanému ako nárok z nesplneného právoplatného súdneho rozhodnutia sp. zn. 18C/74/1992, keďže v prípade tohto nároku k premlčaniu dôjsť nemohlo. Súd uvedenú argumentáciu odmietol s poukazom na skutočnosť, že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia sp. zn. 18C/74/1992 nedošlo ku konaniu respektíve nekonaniu odporcu, v dôsledku ktorého by nebolo možné nehnuteľnosť vydať. Uvedené tvrdenie krajského súdu považujeme za nesprávne, keďže z rozhodnutia sp. zn. 18C/74/1992 nevyplýva povinnosť nekonať takým spôsobom, v dôsledku ktorého by nebolo možné nehnuteľnosti vydať, ale vyplýva z neho povinnosť aktívneho konania takým spôsobom, aby nehnuteľnosti boli sťažovateľovi vydané. Skutočnosť, že odporca po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia nekonal takým spôsobom, aby nebolo možné nehnuteľnosti vydať, nezbavuje odporcu povinnosti konať tak, aby nehnuteľnosti boli vydané sťažovateľovi, ani zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením tejto povinnosti...“
5. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jej základnéprávo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo porušené postupom okresného súdua krajského súdu v predmetných konaniach. Zároveň žiada, aby ústavný súd zrušil rozsudokokresného súdu aj rozsudok krajského súdu a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.Požaduje taktiež priznanie náhrady trov konania v sume 2 011,50 €.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežnéhoprerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práva slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a tedavylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtozákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranuzákladných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcichz príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systémtejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomociústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomocivšeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárnezodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práva slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôdvtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľky a vecne sa zaoberať jej sťažnosťou ibavtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobyzistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sasťažovateľ môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnychprostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdomalebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatkusvojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05,IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu postupom a rozsudkom okresného súdu
10. V zmysle uvedeného princípu subsidiarity nemal ústavný súd právomocpreskúmať konanie a rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane právsťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupukrajský súd na základe ňou podaného odvolania. Preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutápre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.
K namietanénu porušeniu základného práva na súdnu ochranu postupom a rozsudkom krajského súdu
11. V tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie jezjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúryústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu)nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označilasťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietanýmrozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, aleboz iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú,pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
12. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možnýchzásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacichdo ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebonebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecnýsúd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojejjudikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú toteda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnejúrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétnenámietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd užopakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená lenústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
13. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úlohapri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutímsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikáciezákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočneodôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práva slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
14. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdudo jej základného práva na súdnu ochranu, ktorého sa mal dopustiť tým, že ustanoveniaObčianskeho zákonníka o premlčaní interpretoval ústavne nekonformným spôsobom,ktorým zároveň poprel ich účel a význam.
15. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacejčinnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudkukrajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Krajský súdnajskôr poukázal na dôvody rozsudku okresného súdu, odôvodnenie odvolaniasťažovateľky, aby následne v rozhodujúcej časti odôvodnenia uviedol:
«Okresný súd za počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby považoval deň 09. 02. 2000, kedy bol povolený vklad vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností na základe „Vyhlásenia vkladateľa - Mesta Banská Bystrica - okrem iných aj k parcele č., do ktorej boli včlenené aj parcely č. a č. pod č. a teda deň 09. 02. 2000 považoval za udalosť, v ktorej škoda vznikla a objektívna premlčacia doba tak podľa neho uplynula dňom 09. 02. 2003.
S vyššie uvedeným právnym záverom okresného súdu sa odvolací súd stotožňuje. Je zrejmé, že práve týmto dňom došlo k udalosti, na základe ktorej vznikla právnemu predchodcovi, resp. navrhovateľovi škoda (ujma) spočívajúca v strate vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, hodnoty ktorých sa od odporcu domáha ako náhrady škody. Práve na základe straty vlastníckeho práva k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam sa navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca domáhal svojim návrhom najprv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré by malo spočívať práve v protihodnote za vyššie uvedené nehnuteľnosti, resp. zodpovedať ich hodnote, o ktorú navrhovateľ (právny predchodca navrhovateľa) prišiel, a naopak odporca sa o ne obohatil, resp. sa následne domáhal náhrady škody, ktorá mala spočívať na rovnakých skutkových základoch, teda, že na strane navrhovateľa, resp. jeho právneho predchodcu došlo k strate vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré mal odporca práv. predchodcovi navrhovateľa vydať ako povinná osoba v zmysle zák. č. 87/1991 Zb.. Keďže navrhovateľ, resp. právny predchodca sa nemôže domôcť faktického vydania týchto nehnuteľností, ktorých vlastníkom odporca nie je, domáha sa náhrady škody spočívajúcej práve v hodnote týchto nehnuteľností, ktoré mu mali byť vydané na základe reštitučného zákona...
Ak aj navrhovateľ alternoval svoju právnu argumentáciu vo vzťahu k uplatnenému nároku v tom smere, že v prípade, ak by súd považoval nárok na náhradu škody za premlčaný, potom ho navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi ako nárok z nesplneného právoplatného súdneho rozhodnutia a odôvodňuje ho rovnakými okolnosťami ako nárok na náhradu škody, je zrejmé, že v tomto rozsahu nedošlo k návrhu navrhovateľa na zmenu samotného návrhu a okresný súd práve na základe toho, že posudzoval nárok navrhovateľa na základe rovnakých okolností, na ktoré navrhovateľ počas konania v písomných podaniach, ako aj ústnych podaniach poukazoval, rozhodol vecne správne, ak nárok posudzoval ako nárok na náhradu škody. Zmena právnej kvalifikácie nároku uplatneného navrhovateľom v návrhu nie je zmenou návrhu v zmysle § 95 ods. 1 O. s. p.. Námietka navrhovateľa, že v tomto rozsahu je rozhodnutie nepreskúmateľné preto neobstojí... K plynutiu, resp. začiatku plynutia objektívnej premlčacej lehoty, odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v tomto rozsahu uvádza nasledovné: Pojem udalosti, z ktorej škoda vznikla v zmysle ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka zahŕňa nielen protiprávny úkon, či právne kvalifikovanú udalosť, ktoré viedli ku vzniku škody (prevod vlastníckeho práva), ale i vznik škody samotnej, v danom prípade, teda škody spočívajúcej v hodnote, ktorá zodpovedá nehnuteľnostiam, k prevodu ktorých došlo vkladom vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností na základe „Vyhlásenia vkladateľa -Mesta Banská Bystrica“ - okrem iných aj sporných parciel pod č. V 117/2000 dňa 09. 02. 2000. Okresný súd preto v žiadnom prípade nestotožnil udalosť, z ktorej škoda vznikla len s protiprávnym úkonom, či udalosťou vyvolávajúcou škodu (protiprávny stav), ale aj so vznikom škody samotnej, ak povolením vkladu došlo k ujme na strane navrhovateľa, resp. jeho právneho predchodcu spočívajúcej v prevode nehnuteľností na tretiu osobu. Škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného, spočívajúceho práve v strate nehnuteľností prevodom na iné osoby. Naviac, právny predchodca navrhovateľa bol účastníkom konania o vydanie týchto nehnuteľností na okresnom súde č. k. 18C/74/1992, ktoré bolo vedené na jeho návrh zo dňa 25.03.1992, a z obsahu tohto konania mal vedomosť, že sporné nehnuteľnosti už počas konania neboli vo vlastníctve odporcu, najneskôr aj na základe podania odporcu zo dňa 07.11.2001. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s výkladom pojmu udalosti s navrhovateľom v odvolaní, ak poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 477/2001, resp. 25 Cdo 325/2002. V žiadnom prípade neobstojí námietka odvolateľa, že objektívna premlčacia doba začala plynúť až okamihom právoplatného uloženia povinnosti žalovanému vydať žalobcovi nehnuteľnosti, a to rozsudkom okresného súdu č. k. 18C/74/1992, pretože už v tom čase odporca nebol vlastníkom týchto nehnuteľností, ak k prevodu došlo ešte v roku 2000. Ku škodnej udalosti, resp. k udalosti, z ktorej škoda vznikla, došlo preto práve prevodom nehnuteľností z odporcu na tretiu osobu, a nie až uložením povinnosti odporcovi tieto nehnuteľnosti vydať právoplatným rozsudkom, ak už v čase vedenia konania o vydanie nehnuteľností (18C/74/1992) odporca ich vlastníkom nebol. Ako je uvedené vyššie začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty je teda daný nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda, či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve, na plynutie objektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 2 OZ nemá vplyv subjektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 1 OZ. Keďže objektívnu premlčaciu dobu nemožno prekročiť, hoci by boli ešte podmienky pre plynutie subjektívnej premlčacej doby, a odvolací súd sa s tým, že objektívna premlčacia doba uplynula dňom 09. 02. 2003 stotožnil, je nepochybné, že ak bola žaloba na okresný súd podaná dňom 23. 08. 2006, nárok navrhovateľa je potrebné považovať za premlčaný a prvostupňovému súdu neostávalo iné, ako nárok navrhovateľa zamietnuť... Ani námietka navrhovateľa, že k porušeniu povinnosti zo strany odporcu došlo tým, že si nesplnil povinnosť uloženú mu právoplatným rozsudkom okresného súdu č. k. 18 C/74/1992 nie je dôvodná, nakoľko k porušeniu jeho povinnosti došlo tým, že ako osoba povinná v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. umožnil prevod týchto nehnuteľností do vlastníctva tretej osoby (ako nepeňažný vklad) a na túto okolnosť sám navrhovateľ v priebehu konania poukazoval. Zo strany odporcu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho povinnosti až tým, že nedošlo k vydaniu nehnuteľnosti na základe právoplatného rozhodnutia okresného súdu č. k. 18C/74/1992, nakoľko už v tom čase nebol vlastníkom týchto nehnuteľností a v čase, kedy mu bola táto povinnosť právoplatným rozhodnutím uložená, nedošlo ku konaniu odporcu,( resp. nekonaniu), v dôsledku ktorého by nebolo možné nehnuteľnosti vydať. Nie je preto správny právny záver navrhovateľa uvedený v odvolaní, že nárok navrhovateľa sa ustálil až okamihom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku okresného súdu č. k. 18C/74/1992, ak už v priebehu konania, ako aj pred ním bolo zrejmé, že nehnuteľnosti, hodnoty ktorých sa navrhovateľ týmto návrhom domáha, prestali byť vlastníctvom odporcu ešte v roku 2000...
K ďalšej námietke navrhovateľa spočívajúcej v tom, že uplatnenie námietky premlčania navrhovateľom je v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s právnou argumentáciou prvostupňového súdu, ktorý poukázal na to, že aplikácia ust. § 3 OZ prichádza do úvahy pri vznesenej námietke premlčania len vo výnimočných prípadoch a to najmä v priamom úmysle poškodiť druhého účastníka. Navrhovateľ, ale ani jeho právny predchodca žiadnym spôsobom nepreukázali, že by odporca konal priamo v úmysle poškodiť navrhovateľa, či jeho právneho predchodcu a uvedené nevyplýva ani z predchádzajúcich konaní, ktoré boli vedené na okresnom súde. Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v stanovenej premlčacej dobe - teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, kedy až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vnáša do záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú, alebo inak povedané, že právo patrí bdelým...»
16. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým, čirozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, žepopiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). Svojvôľavšeobecného súdu, by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do základnéhopráva na súdnu ochranu, v prípade sťažovateľky však takýto záver zistený nebol.
17. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoruústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudokokresného súdu. Ako je z uvedeného zrejmé, v odôvodnení napadnutého rozsudku dalkrajský súd sťažovateľke podrobnú, jasnú, zrozumiteľnú a zároveň ústavne akceptovateľnúodpoveď na to, akým právnym titulom bol kvalifikovaný jej žalobou uplatnený nárok, kedyzačala a skončila premlčacia doba a prečo jej plynutie bolo posudzované práve spôsobomuvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku. Krajský súd sa pritom neobmedzil ibana skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku), ale primerane reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľky a svojrozsudok zákonným spôsobom (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) odôvodnil.
18. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd považuje postup krajského súduza ústavne akceptovateľný a primerane argumentačne zdôvodnený. Napadnutý rozsudokpreto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sas právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveruo zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenieústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09,I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcimkorekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného právana súdnu ochranu, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický,nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu,rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku, nie je arbitrárny a zrozumiteľnýmspôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu vo vecisamej ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právnyrozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súduústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie jezáruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný aaby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakovarbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu arozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04,III. ÚS 162/05). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej protikonaniu a rozsudku krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totižmožnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, ktorej reálnosť bymohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
19. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmisťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu,vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania),pretože tieto sú viazané na to, žeústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015