znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 295/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. M. Ž., B., Mgr. art. V. R., B., a MUDr. P. B., B., zastúpených advokátkou JUDr. A. K., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/2001 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 287/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. M. Ž., Mgr. art. V. R. a MUDr. P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012 doručená sťažnosť RNDr. M. Ž., B., Mgr. art. V. R., B., a MUDr. P. B., B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. A. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/2001 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 287/2010

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp.   zn.   5   C   360/2001   bol   nárok   žalobcu   –   spoločnosti   S.,   spol.   s   r.   o.,   na   vydanie bezdôvodného   obohatenia,   ktoré   malo   vzniknúť   vynaloženými   investíciami do rekonštrukcie nehnuteľnosti. Sťažovatelia sa stali účastníkmi tohto konania ako žalovaní v 6., 7. a 8. rade z titulu právneho nástupníctva po ich zomrelom právnom predchodcovi, ktorý bol pôvodne žalovaným.

Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 360/01-733 z 13. mája 2010 (ďalej len „rozsudok z 13. mája 2010“) vo veci prvýkrát rozhodol a okrem iného zamietol žalobu vo vzťahu k sťažovateľom.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   2   Co   287/2010-806   z 25.   januára   2011   (ďalej   len „rozsudok z 25. januára 2011“) zrušil rozsudok okresného súdu z 13. mája 2010 v časti jeho zamietavého výroku a vec mu vrátil na ďalšie konanie (v ostatnej časti rozsudok okresného súdu z 13. mája 2010 potvrdil).

Okresný súd spravujúc sa právnym názorom vysloveným v rozsudku krajského súdu z 25. januára 2011 opätovne rozhodol a rozsudkom č. k. 5 C 360/01-920 z 13. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok z 13. októbra 2011“) okrem iného uložil sťažovateľom povinnosť zaplatiť žalobcovi ním uplatňované vydanie bezdôvodného obohatenia, a to v pomernej časti pripadajúcej na sťažovateľov podľa veľkosti ich zákonných dedičských podielov po ich   právnom   predchodcovi,   ktorý   bol   spoluvlastníkom   nehnuteľnosti,   do   ktorej   žalobca investoval.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   5   Co   63/2012-1020   zo   16.   apríla   2012   (ďalej   len „rozsudok zo 16. apríla 2012“) potvrdil rozsudok okresného súdu z 13. októbra 2011.

Podľa sťažovateľov došlo k porušeniu nimi označených práv tým, že okresný súd aj krajský súd s nimi konal napriek tomu, že namietali nedostatok svojej pasívnej legitimácie z dôvodu, že oni v dedičskom konaní nenadobudli podiel na nehnuteľnosti po ich právnom predchodcovi   –   pôvodne   žalovanom spoluvlastníkovi   nehnuteľnosti,   do   ktorej   vynaložil žalobca investície.

Sťažovatelia uviedli: „máme za to, že práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní a na prerokovanie veci v primeranej lehote boli porušené, keď   Okresný   súd   v   Martine   ani   Krajský   súd   v   Žiline   od   podania   žiadosti   o vylúčenie z konania z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie nerozhodli v primeranej lehote. Navyše tvrdíme, že Okresný súd v Martine ako aj Krajský súd v Žiline porušili práva sťažovateľov tým, že o ich procesnom postavení nerozhodli v súlade a ani v medziach zákona.“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol takto:„Právo   sťažovateľov...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   postupom   Okresného   súdu   v   Martine v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5C/360/2001   a   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaní 2Co/287/2010 porušené bolo.

Každému zo sťažovateľov sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 € ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd Martin do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   Martin   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške 1.846,46 €...   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa...   do   jedného   mesiaca   odo   dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie a prerokovanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/2001 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 287/2010.

V súlade s princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu a v súlade s § 53 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal   opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa osobitných predpisov, pokiaľ sťažovateľ uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V   konaní   o   sťažnosti   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje ústavný súd za účinný prostriedok nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ k dispozícii pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podanú predsedovi súdu podľa § 62 ods. 1 zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov.

Zo sťažnosti nevyplýva, že predsedovi okresného súdu, resp. predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní sťažovateľmi bola podaná.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia nevyužili pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný právny prostriedok nápravy proti prieťahom v   konaní   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   a   nepreukázali   ani   to,   že   uvedenú podmienku nesplnili z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde),   pričom   existenciu   takýchto   dôvodov   nemožno   vyvodiť   ani   z   obsahu   sťažnosti. Uvedené   skutočnosti   zakladajú   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   v   tejto   časti pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 23. mája 2012 konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 C 360/2001 bolo   právoplatne   skončené   (rozsudkom   okresného   súdu   z   13.   mája   2010   v   spojení s rozsudkom krajského súdu z 25. januára 2011 v jeho potvrdzujúcej časti a rozsudkom okresného súdu z 13. októbra 2011 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu zo 16. apríla 2012), ako aj konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 287/2010 (ktoré bolo odvolacím konaním proti prvému rozsudku okresného súdu z 13. mája 2010).

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   už   objektívne   nemohlo   dochádzať   k   porušovaniu   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 360/2001 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 287/2010.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov v celom rozsahu odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012