znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 295/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátkou JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho

-   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   a   jeho   rozsudkom   č.   k. 15 C 127/2005-264 z 31. januára 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn. 1 Cdo 145/2010 z 25. marca 2011,

-   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I a jeho rozsudkom č. k. 15 C 127/2005-264   z   31.   januára   2008,   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   a   jeho rozsudkom   č.   k.   14 Co   497/2008-322   z   11.   mája   2010   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn. 1 Cdo 145/2010 z 25. marca 2011 a

- základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   a   jeho   rozsudkom   č.   k.   15   C   127/2005-264 z 31. januára   2008   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   a   jeho   rozsudkom   č.   k. 14 Co 497/2008-322 z 11. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2011 doručená sťažnosť Ing. T. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia

-   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom č. k. 15 C 127/2005-264 z 31. januára 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. 1 Cdo 145/2010 z 25. marca 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“),

-   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu a jeho rozsudkom, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom č. k. 14 Co 497/2008-322 z 11. mája 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením a

- základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a jeho rozsudkom a postupom krajského súdu a jeho rozsudkom.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Sťažovateľ podal dňa 04. 05. 2005 Okresnému súdu Bratislava I návrh na začatie konania v právnej veci navrhovateľa: Ing. T. L., B. proti odporcovi: Ú., B., o porušení zákazu diskriminácie z dôvodu nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 3 ods. 4 zákona o štátnej službe, ktorá bola vedená na tomto súde pod č. k. 15 C 127/2005… Okresný   súd   Bratislava   I   rozsudkom   č.   15   C   127/05-264   zo   dňa   31.   01.   2008 predmetný návrh sťažovateľa zamietol v celom rozsahu…

Sťažovateľ sa v zákonnej lehote odvolal… Následne   prvostupňový   súd   písomne   vyzval   sťažovateľa   dňa   27.   03.   2008,   aby oznámil súdu či súhlasí, aby odvolací súd vo veci rozhodol bez pojednávania …

Na to sťažovateľ písomne oznámil súdu v stanovenej lehote, dňa 04. 04. 2008, že nesúhlasí, aby odvolací súd vo veci rozhodol bez pojednávania…

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 14 Co 497/2008-322 zo dňa 11. mája 2010 potvrdil   citovaný   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I...,   pričom   však   nerešpektoval nesúhlas sťažovateľa, aby vec bola prejednaná a rozhodnutá bez pojednávania…

Sťažovateľ… 14. 07. 2010 podal dovolanie v predmetnej právnej veci… Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   dovolací   súd,   svojim   uznesením č. 1 Cdo 145/2010 zo dňa 25. 03. 2011 (doručené 30. 05. 2011) rozhodol, že dovolanie odmieta a to z dôvodu, že dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, nie je procesné prípustný… Sťažovateľ… predložil generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet na predloženie mimoriadneho dovolania…

Krajská prokuratúra Bratislava preskúmala z poverenia generálneho prokurátora SR   spis   Okresného   súdu   Bratislava   I a...   zistila,   že   zákonné   dôvody   na   podanie mimoriadneho dovolania nie sú dané…

Samotný postup, konanie a rozhodnutie Krajskej prokuratúry Bratislava, považuje sťažovateľ za nepresvedčivé, neodborné, majúce všetky atribúty svojvoľného poučovania o vhodnosti   predkladania   mimoriadneho   dovolania,   ale   najmä   na   nezáujem   aplikovať skutočný stav veci so súdnou praxou o uplatnení väčšej právnej sily, ktorú predstavuje Ústava Slovenskej   republiky oproti inkriminovanému   ustanoveniu Občianskeho súdneho poriadku o možnosti vyhlásenia rozsudku bez uskutočnenia odvolacieho konania…“

Sťažovateľ k porušeniu základných a iných práv krajským súdom uviedol:«V predmetnej právnej veci sa uskutočnilo dňa 31. 01. 2008 súdne konanie, v ktorom bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred týmto súdom vtom smere, že nebolo mu umožnené predniesť návrhy a prednesy o merite veci, ktoré sťažovateľ predložil a doplnil súdu na jeho výzvu formou Doplnku č. 1/07. Tým došlo k porušeniu zásady ústnosti. Tieto prednesy a návrhy vrátane priložených rozhodujúcich listinných dôkazov boli bezdôvodne neakceptované súdom, neboli ich časti prečítané resp. neboli s nimi oboznámení prítomní účastníci konania. Táto skutočnosť nebola zaznamenaná v zápisnici o pojednávaní i napriek tomu, že sťažovateľ o to žiadal.

Súd   nemal   záujem   preskúmať   a   podrobiť   dokazovaniu   uvádzané   skutočnosti a okolnosti   potvrdzujúce   diskriminujúce   postavenie   sťažovateľa   u   odporcu   ako   osoba nežiaduca s porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania, ktoré sú uvedené v Doplnku č. 1/07 v návrhu predmetnej žaloby vrátane príslušných listinných dôkazov.

Súd   prvého   stupňa   pochybil   vo   vzťahu   k   predmetnému   výberovému   konaniu (č. VK 4/24/01/2004), čím došlo k nasledujúcim porušeniam zákonnosti:

Obsah   odborného   testu   neobsahoval   otázky   určené   podľa   §   1   ods.   1   vyhl. ÚŠS č. 93/2003   Z.   z.   a   to   otázky   o   ústavnom   zriadení,   o   organizácii   štátnej   správy, z príslušného odboru štátnej správy – zákon o sťažnostiach. Naopak, v rozpore s § 1 ods. 2, § 5 ods. 4 citovanej vyhlášky, odborný test obsahoval otázky, ktoré neboli vhodné vzhľadom na   povahu   povinností,   ktoré   má sťažovateľ   ako štátny zamestnanec   vykonávať   v štátnej službe v odbore štátnej služby 1.07 Kontrola, sťažnosti a petície, vnútorný audit.

Preto tvrdenie súdu a právny názor samosudkyne uvedený na strane 6, druhý odsek v odôvodnení rozsudku, citát: „Námietky diskriminácie ohľadom obsahu odborných testov, že na výberovom konaní pre úsek kontroly boli pre riaditeľov zostavené otázky z 10-tich zákonov a vo výberovom konaní ktorého sa zúčastnil navrhovateľ boli zostavené otázky z 15-tich zákonov, že test obsahoval otázky, ktoré do odboru štátna služba 1.07 kontrola, sťažnosti a petície, vnútorný audit, nepatria, chýbali otázky z Ústavy SR, organizácie štátnej správy, zo zákona o sťažnostiach, pričom odborný test bol cielene zostavený tak, aby ho nemohol úspešne absolvovať, súd vyhodnotil ako nedôvodné, nemajúce oporu v žiadnom zákone ani predpise.“, koniec citátu., považuje sťažovateľ za zavádzajúce, jednostranné v prospech odporcu, ale aj v rozpore s ustanoveniami § 1 ods. 1, § 5 ods. 4 vyhl. ÚŠS č. 93/2003   i   §   15   zákona   o   štátnej   službe.   Tieto   ustanovenia   jednoznačne   potvrdzujú a svedčia o tom, že samosudkyňa uviedla nepravdivé skutočnosti v odôvodnení rozsudku, lebo odborný test pre predmetné výberové konanie musel obsahovať tieto otázky, keďže majú oporu v citovaných zákonoch.   Navyše vyhotovené poverenie vtedajšieho predsedu Úradu pre štátnu službu č. 2261/D/2004 zo dňa 22. 03. 2004 pre vtedajšieho vedúceho služobného úradu odporcu, stanovuje, že pri realizácii predmetného výberového konania bola povinnosť postupovať podľa ustanovení zákona o štátnej službe a vyhlášky Úradu pre štátnu službu č. 93/2003 Z. z. A to sa zo strany odporcu nestalo, pričom samosudkyňa bezdôvodne,   nesprávnym   spôsobom   vyhodnotila   túto   skutočnosť,   odvolávajúc   sa   na neexistenciu zákona, či predpisu o povinnosti zaradiť do odborného testu označené zákony. Ako dôkaz tohto tvrdenia sťažovateľa, ( súčasťou tejto sťažnosti), sú tieto listinné dôkazy: Poverenie č. 2261/D/2004 na vykonanie výberového konania č. 4/24/01/2004 zo dňa 22. 03. 2004, vyhláška Úradu pre štátnu službu č. 93/2003, list predsedu ÚŠS č. ÚŠS- 26029/2004 zo dňa 25. 05. 2004 o počte a zložení otázok pre výberové konanie na pozíciu - generálneho riaditeľa sekcie kontroly, list Úradu vlády SR č. KVSÚ-75/2004 zo dňa 31. 05. 2004 o celkovom počte otázok a zložení otázok pre výberové konanie na pozíciu: riaditeľ odboru hospodárskej kontroly sekcie kontroly, riaditeľa odboru metodickoprávneho sekcie kontroly   (účastník   bol   sťažovateľ),   riaditeľa   odboru   petícií   a   sťažností   sekcie   kontroly. Z týchto   listinných   dôkazov   jednoznačne   vyplýva,   že   odborné   testy   pre   generálneho riaditeľa   sekcie   kontroly,   riaditeľov   odborov   hospodárskej   kontroly,   petícií   a   sťažností sekcie   kontroly   obsahovali   otázky   z   desiatich   zákonov,   ale   odborný   test   pre   riaditeľa metodickoprávneho sekcie kontroly obsahoval otázky z 15 zákonov a navyše z niektorých zákonov,   ktoré   neboli   vhodné   vzhľadom   na   povinnosti,   ktoré   má   sťažovateľ   vykonávať v štátnej službe príslušného odboru.

Zo strany samosudkyne došlo k porušeniu § 156 ods. 1 O. s. p. v tom, že rozsudok síce vyhlásila verejne s tým, že návrh sťažovateľa zamieta, ale celé odôvodnenie rozsudku oprela o zákon č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon), a to o ust. § 6. Celé súdne konanie   bolo   pripravené   a   vedené   v   duchu   tohto   zákona,   samotné   odôvodnené   mala samosudkyňa vopred pripravené, avšak v písomnom doručení rozsudku svojvoľne sudkyňa zmenila odôvodnenie, neviazala sa týmto vyhlásením. Po vyhlásení rozsudku sťažovateľ oznámil   samosudkyne,   že   pochybila,   keď   konanie   i   vyhlásenie   rozsudku   oprela o antidiskriminačný zákon, ktorý však mal účinnosť dňom 1.   júla 2004,   ale prejednaný skutok sa stal v marci 2004. Preto toto celé súdne konanie považuje sťažovateľ za neetické, zmätočné, nezodpovedajúce dokazovaniu v žalovanej veci, pričom nebol zistený skutočný stav veci v nadväznosti na platný právny režim.

Ako dôkaz o pochybení postupu samosudkyne, sťažovateľ predkladá v prílohe čestné prehlásenie prítomnej osoby (verejnosť) na tomto pojednávaní a vyhlásení rozsudku o tom, že sudkyňa jednoznačne pochybila. Pre objektívnosť je potrebné uviesť, že odvolací súd s touto skutočnosťou – nezákonnosťou samosudkyne sa bezdôvodne nezaoberal a ani ju nevyhodnotil. Teda, ide o falošnú solidaritu zainteresovaných sudcov.

Zo strany samosudkyne došlo k ďalšiemu porušeniu zákona a to ust. § 117 ods. 1 O. s.   p.   tým,   že   súdne   pojednávanie   dňa   31.   01.   2008   neviedla   tak,   aby   prispelo k spravodlivému rozhodnutiu. Neurobila vhodné opatrenia na úspešné vykonanie dôkazov. Prejavilo   sa   to   najmä   pri   výsluchu   dvoch   svedkov,   keď   na   konkrétne   položené   otázky navrhovateľom k merite veci, obidvaja svedkovia odpovedali vo väčšine prípadoch ako napríklad, neviem, na to si nespomínam, na to si nepamätám, neviem odpovedať, nie som schopný   odpovedať,   k   tomu   nemám,   čo   povedať,   nie   som   si   vedomý   a   podobne. Samosudkyňa vedome s tichým súhlasom podporovala tento neprijateľný, pochybný štýl výsluchu svedkov, nemala záujem zistiť skutočný stav veci, navodila situáciu, že tieto ich niektoré klamlivé odpovede dokonca uviedla v odôvodnení rozsudku, avšak moju reakciu na tieto vyjadrenia svedkov negovala a neuviedla ju v odôvodnení rozsudku.

Samosudkyňa porušila ust. § 118 ods. 3 O. s. p. tým, že na záver tohto súdneho pojednávania nepripustila a sťažovateľ nemohol ako účastník konania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. S tým súvisí aj porušenie § 123 O. s. p. samosudkyňou v tom, že sťažovateľ ako účastník konania nemohol uplatniť právo vyjadriť sa k návrhu na dokazovanie a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Sťažovateľovi nie je známe napríklad, kedy a ako bolo vykonané dokazovanie, ktoré sa uvádza na strane 6, druhý odsek odôvodnenia rozsudku, že predmetné výberové konanie bolo v súlade s § 15 ods.   19   zák.   č.   312/2001   Z.   z.,   ďalej,   že   z   vykonaného   dokazovania   má   súd   zato,   že navrhovateľ   nepreukázal   také   skutočnosti,   z   ktorých   by   bolo   možné   odvodiť,   že   došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii tak, ako má na mysli § 13 ods. 3 zák. č. 311/2001 Z. z., pričom strana odporcu listinnými dôkazmi preukázala (akými?, kedy?), že nedošlo k porušeniu   zásady   rovnakého   zaobchádzania   pri   predmetnom   výberovom   konaní.   Je nepochybné,   že   zákonnou   povinnosťou   odporcu   je   preukázať,   že   nedošlo   k   takémuto porušeniu zásady. To sa však nestalo a samosudkyňa vedome napomáhala odporcovi pri presadzovaní tohto pochybenia a nesúladu so zákonom...»

Sťažovateľ k porušeniu základných a iných práv krajským súdom ďalej uviedol:„Odvolací súd, svojim postupom a konaním odňal sťažovateľovi… možnosť konať pred súdom. Prejavilo sa to v tom, že odvolací súd neumožnil sťažovateľovi v odvolacom konaní uplatniť svoje ústavné právo tým, že súd nerešpektoval obsah listu sťažovateľa zo dňa 09. 07. 2010, podľa ktorého vyjadril nesúhlas, aby súd v predmetnej právnej veci rozhodol bez verejného súdneho pojednávania. Odvolací súd i napriek tomu vo veci verejne vyhlásil rozsudok dňa 23. 09. 2010. Tak došlo k hrubému porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy … čl.   6   ods.   1   Dohovoru…   Zrejme   odvolací   súd   vedome   nemieni   rešpektovať   ústavu a medzinárodný dohovor tým, že sa len alibisticky odvoláva na ust. § 214 ods. O. s. p., pričom je všeobecne známe, že Občiansky súdny poriadok má nižšiu právnu silu ako ústava či medzinárodný dohovor.

Ďalší vážny nedostatok zo strany odvolacieho súdu vidí sťažovateľ v tom, že odvolací súd   vo   svojom   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   sa   nevysporiadal   s   uvedenou skutočnosťou o tom, prečo nerešpektoval predmetný list navrhovateľa o uplatnení práva na verejné prerokovanie veci, a prečo rozhodol bez verejného prerokovania, pričom sťažovateľ sa ani nemohol vyjadriť ku všetkým údajne vykonaným, či stotožneným dôkazom odvolacím senátom.

Ak by odvolací súd rešpektoval uplatnené právo sťažovateľa na verejné prerokovanie a   preskúmanie   predmetnej   právnej   veci   aj   vo   vzťahu   k   všetkým   vzneseným   námietkam v odvolaní,   potom   by   odvolací   súd   mohol   objektívne   zistiť   a   vyhodnotiť   skutočný   stav právnej veci. A to sa opätovne nestalo odvolacím súdom.

Zrejme   by   k   porušeniu   zákonnosti   nedošlo,   ak   by   odvolací   súd   preskúmal a vyhodnotil všetky vznesené námietky, tak ako sú uvedené v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Aj táto skutočnosť jednoznačne svedčí o tom, že odvolací súd nepreskúmal v celom rozsahu odvolanie sťažovateľa a neviazal sa uvedenými dôvodmi odvolania, čím porušil ust. § 212 ods. 1 O. s. p.

Je   nepochybné,   že   odvolací   súd   sa   rutinným   postupom   stotožnil   s   nedostatočne zisteným   skutočným   stavom   veci   súdom   prvého   stupňa.   Odvolací   súd   v   rámci   svojej preskúmavacej činnosti sa nezaoberal s evidentnými porušeniami tohto súdu. Napríklad, že sťažovateľ   sa   nemohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom,   že   tento   súd   nekonal nestranne, súd postupoval závislé v prospech odporcu…

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   odvolací   súd   nemal   rozhodnúť   bez   nariadenia odvolacieho pojednávania, nakoľko tým došlo k porušeniu § 123 O. s. p., keď navrhovateľ – sťažovateľ nemohol sa vyjadriť k všetkým dôkazom, ktoré vykonal odvolací súd, resp. nie je známe, na základe akých konkrétnych skutočnostiach dospel a stotožnil sa odvolací súd so zisteniami súdom na prvom stupni, keď predložené listinné dôkazy jednoznačne preukazujú, že tento súd nezistil správne skutočný stav prejednávanej právnej veci a dopustil sa viacero pochybení.

Na základe uvedených skutočností, sťažovateľ konštatuje, že nie je zabezpečená jeho spravodlivá ochrana práv a právom ochránených záujmov, čím dochádza k porušovaniu § § 1, 2 O. s. p. označenými súdmi.“

Sťažovateľ k porušeniu základných a iných práv najvyšším súdom uviedol:„Je nepochybné, že ani dovolací súd pri svojom rozhodovaní nekonal v súlade so zákonom. Listinné dôkazy jednoznačne potvrdzujú, že sú vážne dôvody a preukázateľné skutočnosti,   ktoré   nasvedčujú,   že   podanie   dovolania   je   opodstatnené.   Boli   splnené podmienky dovolania a to podľa § 237 písm. f) O. s. p., lebo navrhovateľovi – sťažovateľovi ako   účastníkovi   konania   postupmi   súdov   sa   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   a   tak nemohlo dôjsť ani k zisteniu skutočného stavu prejednávanej veci v súlade so zákonom.“

K porušeniu základných a iných práv Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sťažovateľ uviedol:

„Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   odmietnutím   jeho   podnetu   na   predloženie mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   SR   došlo   k   hrubému   porušeniu zákonnosti, k porušeniu občianskych a ústavných práv sťažovateľa...

V   označených   súdnych   konaniach   v   predmetnej   právnej   veci   došlo   k   naplneniu podmienok podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p., t. j. sťažovateľovi ako účastníkovi konania bola postupom súdov odňatá možnosť konať napríklad pred odvolacím súdom.

Došlo aj k porušeniu zákonných povinností podľa zákona o prokuratúre, najmä § 5 citovaného zákona. Sťažovateľ konštatuje, že zo strany prokuratúry nedošlo k ochrane práv sťažovateľa   a   zákonom   chránených   záujmov,   pričom   nepreskúmali   avizované   porušenie zákonnosti a nevykonali účinné opatrenie na odstránenie avizovaných porušení ústavy.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   dovolací   súd   postupom   a   vydaním uznesenia č. 1 Cdo 145/2010 zo dňa 25. 03. 2011 porušil právo Ing. T. L. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   1   Cdo   145/2010   zo   dňa 25. 03. 2011 zrušuje

3. Krajský súd v Bratislave postupom a vydaním rozsudku č. k. 14 Co 497/2008-322 zo dňa 11. mája 2010 porušil právo Ing. T. L., aby sa jeho vec verejne prerokovala a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 497/2008-322 z 11. mája 2010 vo výroku o potvrdení rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 15 C 127/2005-264 z 31. 01. 2008. zrušuje.

5. Okresný súd Bratislava I. postupom a rozsudkom č. k. 15C 127/2005-264 z 31. 01. 2008 porušil právo Ing. T. L. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky.

6. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 15 C 127/2005-264 z 31. 01. 2008 zrušuje.

7.   Ing.   T.   L.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   6 666.-   €  ...,   ktoré   mu Okresný súd Bratislava I je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

8. Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť JUDr. O. K., advokátke do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 587,40 €...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa a na odvolanie sťažovateľa krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   ktorého   prípustnosť vyvodzoval   z § 237 písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len OSP“) a ktoré odôvodnil dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP.

Podľa § 237 OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   z   dôvodu neprípustnosti.

K   namietanému   porušeniu   základných   a   iných   práv   sťažovateľa   postupom a uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   základných   a   iných   práv   postupom a uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   odmietnuté   jeho   dovolanie   proti potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu,   a   porušenie   svojich   práv   vidí   v   podľa   neho nesprávnom závere najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP teda z dôvodu, že v konaní došlo k vade spočívajúcej v odňatí možnosti konať pred súdom.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (ako aj o neprípustnosti dovolania podľa ustanovení § 237 a § 239 OSP z dôvodu, že dovolaním napadnutý   rozsudok   nemá   znaky   rozsudkov   uvedených   v   týchto   ustanoveniach)   sa nevyznačuje arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľa uvedená v jeho sťažnosti nie je   spôsobilá   spochybniť   správnosť   záverov   najvyššieho   súdu,   ktoré   najvyšší   súd vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil, keď uviedol:

„Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli avdovolacom   konaní   ani   nevyšli   najavo.   Prípustnosť   dovolania   odporcu   preto   z   týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov nižších   stupňov   sa   dovolací   súd   osobitne   zaoberal   otázkou,   či   odvolací   súd   (ne)odňal dovolateľovi   možnosť   konať   pred   súdom.   Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   (§   237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesné nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému   všeobecne   záväznému   právnemu   predpisu,   ktorý   má   za   následok   znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Dovolací súd nezistil pochybenie zo strany prvostupňového a ani odvolacieho súdu. Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým v občianskom súdnom   konaní,   ktorým   sa   účastníkovi   odňala   možnosť   pred   ním   konať   a   uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O procesnú vadu v zmysle tohoto ustanovenia ide len vtedy, keď súd neumožnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané mu Občianskym súdnym   poriadkom,   a   to   najmä   právo   predniesť   (doplniť,   či   doplňovať)   svoje   návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované, dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa. k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O. s. p.). Zároveň podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. v znení zákona č. 384/2008 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, hl súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. ale v ostatných prípadoch (než sú uvedené v § 214 ods. 1   O. s. p.)   môže odvolací   súd rozhodnúť   aj   bez nariadenia   pojednávania.   Z   dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, že a/ odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa (v dôsledku čoho nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie),   b/   súd   prvého   stupňa   rozhodol   po   nariadení   pojednávania,   c/   povaha prejednávanej veci nenasvedčovala, že by nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem. Podľa názoru dovolacieho súdu teda nič nebránilo odvolaciemu súdu predmetnú vec rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku boli pritom účastníci riadne upovedomení (§ 156 ods. 3 O. s. p.). Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa v danom prípade nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom.

Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2   písm.   b/   O.   s.   p.   treba   uviesť,   že   dovolací   súd   môže   pristúpiť   k   posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde)...

Obdobne tieto závery platia í pre nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.   c/   O.   s.   p.).   Odporca   v   dovolaní   namietal,   že   napadnuté   uznesenie   spočíva   na nesprávnom právnom posúdení vecí (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.)... Nesprávne právne posúdenie   veci   je   síce   relevantný   dovolací   dôvod   vtom   zmysle,   že   ho   možno   uplatniť v procesné prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p.   ako   zakladajúci   prípustnosť   dovolania.   I   keby   teda   tvrdenia   dovolateľa   boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť   by   mohla   mať   za   následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozsudku odvolacieho súdu, nezakladala by ale prípustnosť dovolania. Opodstatnenosť uplatnenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 24l ods. 2 písm. c/ O. s. p. môže dovolací súd posudzovať len   ak   je   tento   dovolací   dôvod   uplatnený   v   procesne   prípustnom   dovolaní.   Keďže navrhovateľom   bol   tento   dovolací   dôvod   uplatnený   v   dovolaní,   ktoré   nie   je   procesne prípustné,   nemohol   dovolací   súd   podrobiť   napadnutý   rozsudok   posúdeniu   z   hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.“

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom a uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom označenými základnými a inými právami neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K   namietanému   porušeniu   základných   a   iných   práv   sťažovateľa   postupom a rozsudkom krajského súdu

Podľa   aktuálnej   judikatúry   ústavného   súdu   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného   prostriedku   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).

V   súlade   s   uvedenou   aktuálnou   judikatúrou   a   vzhľadom   na   to,   najvyšší   súd   sa nezaoberal   meritórnym   preskúmaním   postupu   a   rozsudku   krajského   súdu   na   základe sťažovateľom podaného dovolania, ktoré bolo odmietnuté ako procesne neprípustné, bola zachovaná v tomto prípade lehota na podanie sťažnosti proti tomuto rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   označených   základných   a   iných   práv   postupom a rozsudkom   krajského   súdu   v   obdobnom   tvrdení,   ktorým   dôvodil   aj   prípustnosť a dôvodnosť dovolania proti tomuto rozsudku, a to, že mu bola odňatá možnosť konať pred krajským   súdom   tým,   že   krajský   súd   vo   veci   rozhodol   a   vyhlásil   svoj   rozsudok   bez nariadenia pojednávania napriek tomu, že sťažovateľ na výzvu okresného súdu oznámil, že nesúhlasí s prejednaním a rozhodnutím veci odvolacím krajským súdom bez pojednávania.

Podľa   sťažovateľa   v   dôsledku   jemu   takto   odňatej   možnosti   konať   pred   súdom krajský súd dospel k neprávnym skutkovým a právnym záverom vo veci, keď potvrdil zamietavý   rozsudok   okresného   súdu,   a   nesprávnym   záverom   o   absencii   procesných pochybení okresného súdu v prvostupňovom konaní.

Sťažovateľ ďalej vytýkal krajskému súdu nedostatočné odôvodnenie jeho rozsudku jednak z dôvodu, že sa nevysporiadal s tým, že napriek oznámeniu sťažovateľa o tom, že trvá na pojednávaní pred odvolacím súdom, pojednávanie nariadené nebolo.

Nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu videl sťažovateľ aj v tom, že krajský   súd   sa   relevantne   nevysporiadal   so   všetkými   ním   uvedenými   dôvodmi   v   jeho odvolaní jednak vo vzťahu k namietaným skutkovým a právnym záverom okresného súdu, ako aj vo vzťahu k namietaným procesným pochybeniam okresného súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   preskúmavania vtedy,   ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:«Krajský   súd   v   Bratislave   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   1   O.   s.   p.)   preskúmal a prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia   prvostupňového   súdu.   Prvostupňový   súd   náležité   zistil   skutkový   stav   veci (§ 120 O. s. p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O. s. p.), na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

K   tomuto   názoru   dospel   odvolací   súd   po   tom,   ako   sa   podrobne   oboznámil s výsledkami dokazovania na prvostupňovom súde, ako aj s jeho skutkovými a právnymi závermi. Predmetom sporu bolo určenie, že došlo k porušeniu zákazu diskriminácie a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200 000,- Sk. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že v spornom výberovom konaní došlo   k   jeho   priamej   alebo   nepriamej   diskriminácii   v   zmysle   ustanovenia   §   13   ods.   3 Zákonníka práce, v znení zákona č. 311/2001 Z. z.. Podstatou citovaného ustanovenia je vymedzenie   priamej   diskriminácie   zamestnanca   v   porovnaní   so   zaobchádzaním   s inými zamestnancami a aj nepriamej diskriminácie zamestnanca navonok neutrálnym pokynom, rozhodnutím   alebo   praxou,   ktoré   však   nie   sú   primerané   alebo   objektívne   nevyhnutné a znevýhodňujú   zamestnanca   v   porovnaní   s   ostatnými.   Porušenie   zásady   rovnakého zaobchádzania   nemožno   spájať   len   so   subjektívnym   pocitom   dotknutej   osoby   (jeho psychickou reakciou), ale aj objektívne v tom zmysle, že intenzitu nepriaznivého následku, napríklad v znížení dôstojnosti, by pociťovala v obdobnej situácii spravidla každá osoba. Sporného výberového konania sa zúčastnili dvaja uchádzači, navrhovateľ a JUDr. Štefan Linder.   Pri   odbornom   teste   navrhovateľ   nedosiahol   potrebný   počet   bodov,   čo   bolo podmienkou jeho účasti na osobnom pohovore s členmi výberovej komisie. JUDr. Linder v odbornom   teste   získal   potrebný   počet   bodov   a   podmienky   na   ústny   pohovor   splnil. Výsledok   výberového   konania   bol   navrhovateľovi   oznámený   v   súlade   s   čl.   4   ods.   1 služobného predpisu č. 2/2003. Odporca postupom vo výberovom konaní dodržal princíp rovnakého   zaobchádzania,   pretože   zloženie   výberovej   komisie   bolo   rovnaké   u   oboch uchádzačov,   v   písomnom   teste   na   overenie   odborných   znalostí   mali   obaja   uchádzači rovnaké   otázky   a   taktiež   bol   rovnaký   okruh   tém   osobného   pohovoru.   Navrhovateľ   sa žalobným   návrhom   domáhal   vyslovenia,   že   bolo   porušené   jeho   právo   rovnakého zaobchádzania v tomto konkrétnom výberovom konaní. V žalobnom návrhu však porovnáva podmienky   sporného   výberového   konania   s   iným   výberovým   konaní   na   úseku   kontroly a poukazuje na to, že vo výberovom konaní, ktorého sa zúčastnil boli zostavené otázky z 15- tich zákonov a v inom výberovom konaní len z 10-tich zákonov. Hodnotí aj obsah otázok v odbornom   teste,   ktoré   podľa   jeho   názoru   nesúviseli   s   predmetom   činnosti štátnozamestnaneckého   miesta,   ktorého   sa   sporné   výberové   konanie   týkalo.   Tvrdenia navrhovateľa,   že   odborný   test   bol   zostavený   tak,   aby   ho   nemohol   úspešne   absolvovať, zostali len v rovine jeho tvrdenia. Podstatné je, že úplne rovnaké otázky dostal v odbornom teste aj druhý uchádzač, ktorý odborný test urobil na dostatočný počet bodov. Obtiažnosť odborného   testu   nemôže   zakladať   nerovnaké   zaobchádzanie   účastníkov   výberového konania, pokiaľ ho musia absolvovať za rovnakých podmienok všetci uchádzači. Na tejto skutočnosti   nič   nemení   ani   sled   udalostí   na   pracovisku   u   odporcu   pred   účasťou navrhovateľa vo výberovom konaní, ktoré navrhovateľ popísal v priebehu súdneho konania a ktoré podľa jeho názoru spôsobili jeho postavenie na pracovisku „ako nežiadúcej osoby“. Tieto udalosti založili subjektívny pocit navrhovateľa a jeho indície, že bol vo výberovom konaní účelovo diskriminovaný, ale bez preukázania dôkazov, že k tomu aj skutočne došlo. Odvolacie   námietky   navrhovateľa,   týkajúce   sa   údajných   procesných   pochybení prvostupňového   súdu,   aj   tieto   odvolací   súd   vyhodnotil   ako   neopodstatnené.   Neobstojí námietka, že navrhovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom. Zo súdneho spisu vyplýva, že na pojednávaní konanom dňa 3. 10. 2006 (č. l. 88 až 92), bolo v zápisnici zachytené obsiahle vyjadrenie navrhovateľa k predmetnému sporu. Taktiež na pojednávaní konanom dňa 31. 1. 2008 (č. l. 254 až 262) súd umožnil navrhovateľovi uvádzať všetky skutočnosti,   ktoré   považoval   za   dôležité,   bolo   mu   umožnené   klásť   otázky   svedkom, vyjadrovať sa k svedeckým výpovediam. Zápisnice z pojednávania nepreukazujú tvrdenia navrhovateľa, že by nemal možnosť vyjadriť sa k sporu, predniesť svoje návrhy a názory na vykonané dokazovanie. Podľa § 40 ods. 3 O. s. p. predseda senátu alebo samosudca opraví v zápisnici chyby v písaní a iné zrejmé nesprávnosti. Predseda senátu alebo samosudca rozhoduje aj o návrhoch na doplnenie zápisnice a o námietkach proti jej zneniu. Každá námietka   účastníka   konania   proti   zneniu   zápisnice,   vedeniu   konania   alebo   správania účastníkov   konania,   ktorej   súd   nevyhovel,   musí   byť   v   zápisnici   uvedená.   Zo   zápisnice o priebehu   pojednávania   zo   dňa   31.   1.   2008,   odvolací   súd   mal   za   preukázané,   že navrhovateľ voči vedeniu pojednávania a priebehu dokazovania nepodal žiadnu námietku. Neobstojí ani tvrdenie navrhovateľa, že súd prvého stupňa neoboznámil účastníkov s jeho doplnením žalobného návrhu zo dňa 20. 8. 2007, označené ako Doplnok č. 1/07 k žalobe podanej dňa 4. 5. 2005.. V zápisnici z pojednávania na strane 2, posledný odsek (č. l. 255) je   uvedené,   že   „súd   oboznamuje   s   podaním   návrhu   z   20.   8.   2007   a   skutočnosťami uvedenými tam, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie súdu ako i so zmenou petitu, ktorá bola navrhovateľom doručená 20. 8. 2007 i s prílohami.“ Je teda zrejmé, že súd prvého stupňa na tomto pojednávaní oboznámil prítomných účastníkov s doplnením žaloby, ako aj s jej prílohami. Zároveň pripustil zmenu petitu v zmysle návrhu zo dňa (č. l. 256). Neobstojí ani námietka,   že   súd   nesprávne   právne   posúdil   vec,   pričom   nevykonal   žiadne   navrhované dôkazy. Ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa na strane 8 (č. l. 261) po poučení súdu podľa § 120 ods. 4 O. s. p., predstúpil navrhovateľ, ktorý sa vyjadril tak, že pokiaľ súd pre svoje rozhodnutie bude brať do úvahy všetky listiny, ktoré sú súčasťou spisu, ďalšie návrhy na dokazovanie nemá. Podľa § 120 ods. 4 O. s. p. súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ na otázku súdu, či má ďalší návrh na dokazovanie neuviedol, že má návrhy na doplnenie   dokazovania.   K   tvrdeniu   navrhovateľa,   že   zo   strany   súdu   došlo   k   porušeniu ustanovenia § 156 ods. 1 O. s. p. z dôvodu, že odôvodnenie, ktoré nasledovalo po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa malo vychádzať zo zákona č. 365/2004 Z. z., odvolací súd poukazuje   na   to,   že   ide   opätovne   o   tvrdenie   navrhovateľa,   ktoré   nebolo   podložené relevantným dôkazom. Odporca v podanom vyjadrení k odvolaniu tvrdí opak. Neobstojí ani odvolacia námietka, že odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje náležitosti podľa § 157 ods. 2 O. s. p., nie je v ňom uvedené, prečo súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, je jednostranné, neobjektívne! V odôvodnení napadnutého rozsudku súd výslovne uviedol čoho sa   navrhovateľ   domáha   a   z   akých   dôvodov,   vysvetlil,   ktoré   skutočnosti   považoval   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. K tvrdeniu navrhovateľa, že v odôvodnení rozsudku nie je uvedené, prečo súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, je potrebné uviesť, že žiadne ďalšie dôkazy, ako už bolo   uvedené,   neboli   navrhnuté   navrhovateľom   a   ani   odporcom.   K   ďalšej   námietke navrhovateľa,   že   napadnutý   rozsudok   mu   nebol   doručený   v   lehote   30   dní   odo   dňa vyhlásenia, odvolací súd konštatuje, že táto skutočnosť nemôže byť dôvodom na podanie odvolania. Navyše zo spisu vyplýva, napadnutý rozsudok bol písomne vyhotovený 28. 2. 2008, pričom bol vyhlásený dňa 31. 1. 2008, teda 30-dňová lehota uplynula 1. 3. 2008 (v sobotu).   V   nasledujúci   pracovný   deň,   v   pondelok   3.3.2008,   bol   napadnutý   rozsudok v zákonnej lehote expedovaný. K tvrdeniu navrhovateľa, že došlo k porušeniu ustanovenia § 117 ods. 1 O. s. p. v tom, že sudkyňa neurobila vhodné opatrenie na úspešné vykonanie dôkazov,   kedy   svedkovia   vo   väčšine   prípadov   odpovedali   neviem,   nepamätám   si, nespomínam   si,   nie   som   si   vedomý   a   pod.,   odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   význam svedeckej výpovede spočíva v osobnom vypočutí svedka a súd v žiadnom prípade nesmie ovplyvňovať obsah jeho výpovede. Navrhovateľ namietal, že sudkyňa porušila ustanovenie § 123 O. s. p. v tom, že ako účastník konania nemohol si uplatniť právo na vyjadrenie sa k návrhu   na   dokazovanie   a   k   všetkým   dôkazom,   ktoré   boli   vykonané.   Z   protokolácie zápisnice na pojednávaní dňa 31. 1. 2008 je zrejmé, že sa vykonávali dôkazy, ktoré navrhol sám   navrhovateľ.   Na   strane   4   a   6   predmetnej   zápisnice   (č.   l.   257   až   259)   je zaprotokolované   vyjadrenie   navrhovateľa   k   jednotlivým   vykonaným   dôkazom,   z   čoho vyplýva,   že   počas   celého   pojednávania   mal   možnosť   sa   k   prejednávanej   veci   vyjadriť. Navrhovateľ   k   priebehu   pojednávania   nevzniesol   žiadnu   námietku.   K   ďalšej   námietke navrhovateľa, že nie je zrejmé, či právny zástupca odporcu predložil súdu vyčíslené trovy v lehote troch dní od vyhlásenia rozsudku, poukazuje odvolací súd na skutočnosť, že právny zástupca odporcu vyčíslil trovy právneho zastúpenia podaním zo dňa 4. 2. 2008, ktoré bolo dané na poštovú prepravu 4. 2. 2008 (pondelok). Podľa § 151 ods. 1 veta druhá O. s. p. účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. Z uvedeného je zrejmé, že právny zástupca odporcu vyčíslil trovy konania do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku,   teda   tak,   ako   je   uvedené   v citovanom   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku.»

Po preskúmaní napadnutého postupu a rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by skutkové a právne závery krajského súdu mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o závery, ktoré sa nevyznačujú arbitrárnosťou a sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom a rozsudkom   krajského   súdu   a   sťažovateľom   označenými   základnými   a   inými   právami neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K   namietanému   porušeniu   základných   a   iných   práv   sťažovateľa   postupom a rozsudkom okresného súdu

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   a   jeho   rozsudok   boli preskúmateľné   na   základe   dostupného   riadneho   opravného   prostriedku   (prípustného odvolania),   ktorý   sťažovateľ   aj   využil,   a   preto   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie a rozhodnutie.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

V závere ústavný súd dodáva, že súc viazaný petitom sťažnosti nebol daný zákonný dôvod na to, aby posudzoval tú časť odôvodnenia sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie ním označených základných a iných práv aj postupom generálnej prokuratúry, resp. krajskej prokuratúry pri vybavení jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu, keďže tieto námietky sťažovateľa neboli priemietnuté do petitu jeho sťažnosti ani do označenia subjektov, proti ktorým sťažnosť smerovala.

Ústavný súd napriek tomu v tejto súvislosti uvádza, že na vyhovenie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. právnickej osobe alebo fyzickej osobe,   ktorá   takýto   podnet   podala,   nevzniká   právo   na   jeho   akceptovanie   a   generálny prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   nemá   povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.

Aj vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana   (I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03).   Z   toho   dôvodu   generálny   prokurátor   nemôže odložením   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   t.   j.   jeho   neakceptovaním, spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 14/04).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011