znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 295/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., K., zastúpenej konateľom Ing. V. K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/7/2010 a jeho uznesením z 29. marca 2010, ako aj postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 31 K/13/2009 a jeho rozhodnutím z 8. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti F., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/7/2010 a jeho uznesením z 29. marca 2010,   ako   aj   postupom   Okresného   súdu   Košice   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 K/13/2009 a jeho uznesením z 8. januára 2010.

2.   Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka   je v procesnom   postavení   úpadcu   v konkurznej   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 31 K/13/2009. V predmetnej veci okresný súd pôvodne uznesením č. k. 31 K/13/2009-155 z 10. júla 2009 vyhlásil na základe návrhu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky – Daňového   úradu   Košice   II   konkurz   na   majetok   sťažovateľky   vo   výroku   uznesenia označenej   ako „F.,   s.   r.   o.   so   sídlom   K.,   K.“.   Ďalším   (následným)   uznesením   č.   k. 31 K/13/2009-307 z 8. februára 2010 opravil „v záhlaví uznesenia... zo dňa 10. 7. 2009 označenie   dlžníka,   ktoré   má   správne   znieť:   F,,   s.   r.   o.   L.   K...   Opravuje   prvý   výrok uznesenia... zo dňa 10. 07. 2009, ktorý má znieť: Vyhlasuje konkurz na majetok dlžníka: F., s. r. o., L. K.“. Dôvodom opravného uznesenia vydaného „v zmysle ustanovenia § 164 O. s. p.“ bola   podľa   názoru   okresného   súdu   skutočnosť,   že   jeho   pôvodné   uznesenie „obsahuje   zrejmú   nesprávnosť   v označení   sídla   dlžníka...“.   O odvolaní   sťažovateľky z 22. februára 2010, ktorého podstatou je jej tvrdenie, že «... vadu uvedenia takého sídla, kde úpadkyňa v čase vydania rozhodnutia nesídlila, súd vyhodnotil v kontexte konkurzného konania   ako   „inú   zrejmú   nesprávnosť“,   vadne»,   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k. 3 CoKR/7/2010-321 z 29. marca 2010, ktorým potvrdil „uznesenie súdu prvého stupňa“.

3. Sťažovateľka tvrdila, že v predmetnej konkurznej veci konajúce všeobecné súdy svojím postupom a rozhodnutiami porušili ňou označené základné práva zaručené ústavou a práva zaručené dohovorom (bod 1).

4.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom „vyslovil   porušenie...   ňou namietaných...   práv“, zrušil „rozhodnutie   Krajského   súdu...   zo   dňa   29.   3.   2010... a rozhodnutie Okresného súdu... zo dňa 8. 2. 2010“, priznal jej „náhradu nemajetkovej ujmy 500,- €“ a náhradu trov. Súčasne požiadala „o ustanovenie právneho zástupcu“.

5. Sťažovateľka k sťažnosti pripojila prvú stranu uznesenia okresného súdu z 10. júla 2009, opravné uznesenie okresného súdu z 8. februára 2010, odvolanie proti opravnému uzneseniu z 22. februára 2010 a uznesenie krajského súdu z 29. marca 2010.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.   Podľa   čl.   13   dohovoru   každý,   koho   práva   a slobody...   boli   porušené,   musí   mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom...

8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 K/13/2009 a jeho uznesením z 8. februára 2010,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 CoKR/7/2010 a jeho uznesením z 29. marca 2010 boli porušené jej v sťažnosti označené práva (bod 1).

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 K/13/2009 a aj jeho uznesenie z 8. februára 2009. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací uznesením   sp.   zn.   3   CoKR/7/2010   z 29.   marca   2010.   Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Pokiaľ   ide   o   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   3   CoKR/7/2010 z 29. marca 2010, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho uznesením, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho následného nesprávneho posúdenia (krajskému súdu najmä vytýkala, že sa odvolací súd s jej námietkami uvedenými „v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu... vysporiadal vadne... Hlavná námietka spočíva v tom, že by nemali byť pochybnosti o vade uznesenia   o vyhlásení   konkurzu.   Konkurzný   súd   vadu   nesprávneho   sídla   spoločnosti napravil – opravou zrejmej nesprávnosti, pričom sa o zrejmú nesprávnosť nejedná...“.). K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky uznesením sp. zn. 3 CoKR/7/2010 z 29. marca 2010 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

14.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd inter alia uviedol:

„Napadnutým uznesením súd prvého stupňa opravil v záhlaví uznesenia Okresného súdu... č. k. 31 K/13/2009-155 zo dňa 10. 7. 2009 označenie dlžníka, ktoré má správne znieť: F.,   s.   r.   o.,   L.,   K.   a prvý   výrok   uznesenia   Okresného   súdu   Košice   I,   č.   k. 31K/13/2009-155 zo dňa 10. 7. 2009, ktorý má správne znieť: Vyhlasuje konkurz na majetok dlžníka: F., s. r. o., L., K.

Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že pôvodné rozhodnutie zo dňa 10. 7. 2009 č. k. 31 K/13/2009-155 obsahuje zrejmú nesprávnosť v označení sídla dlžníka ako tak v záhlaví tohto rozhodnutia ako aj v jeho prvom výroku a preto bolo potrebné túto chybu odstrániť podľa § 164 O. s. p.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   odvolanie   úpadca   a   namietal,   že súdom   označená chyba rozhodne nemôže byť považovaná za chybu pisárskeho charakteru, nakoľko sa jedná o   chybu   obsahovej   náležitosti   rozhodnutia   takého   charakteru,   ktorý   nemohol   vzniknúť preklepom,   vynechaním,   či   duplicitou   v   písaní.   V   danom   prípade   nejde   ani   o   zrejmú nesprávnosť...

Odvolací súd... dospel k záveru, že odvolanie úpadcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa po zistení, že úpadca mal v čase vyhlásenia konkurzu sídlo na ulici L. a nie K. opravil túto zrejmú nesprávnosť opravným uznesením podľa § 164 O. s. p. Skutočnosti namietané úpadcom nemôžu mať v tomto konaní ním namietané dôsledky. Totiž podľa   §   9   ods.   2   Obchodného   zákonníka,   obchodné   meno   obchodných   spoločností a družstva je názov, pod ktorým sú zapísané v obchodnom registri. To platí aj pre právnické osoby, ktoré sa zapisujú do obchodného registra na základe osobitného zákona. Súčasťou obchodného mena právnických osôb je aj dodatok označujúci ich právnu formu.

Podľa výpisu z obchodného registra spoločnosť F., s. r. o. mala do 19. 6. 2009 zapísané sídlo na ulici – K. a až od 20. 6. 2009 bolo zapísané sídlo na ulici – L.. Konkurz na jej majetok bol vyhlásený dňa 10. 7. 2009.

To, že v opravovanom (zrejme pôvodnom, pozn.) uznesení bola uvedená pôvodná ulica je zrejmou nesprávnosťou, ktorú možno napraviť postupom podľa § 164 O. s. p. Námietky ohľadom možnosti veriteľov uplatniť v konkurze svoje pohľadávky nie sú významné,   pretože   k   zmene   ulice   došlo   tesne   pred   vyhlásením   konkurzu   a   pohľadávky veriteľov vznikli v čase, keď úpadca mal sídlo na ulici, uvedenej v uznesení o vyhlásení konkurzu.

Ostatné námietky úpadcu sú právne bezvýznamné. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne.“

15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Cob 7/2010 z 29.   marca 2010 sú   zrozumiteľné a dostatočne logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práva na účinný právny prostriedok nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru

19.   Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   (prípadne   aj   odvolania   sťažovateľky z 22. februára 2010) ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorou by odôvodnila, akým postupom, konaním (resp. nečinnosťou) krajský súd spôsobil porušenie označeného práva zaručeného dohovorom. Sťažovateľka sa domáhala nápravy podaním   riadneho   opravného   prostriedku   –   odvolania   proti   prvostupňovému   uzneseniu, o ktorom rozhodol v odvolacom konaní krajský súd (bod 2 a 14).

20. Nadväzujúc na už uvedené úvahy a právne závery aktuálne použiteľné aj pri odôvodnení odmietnutia namietaného porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru (pozri body 12, 13, 15 až 19) ústavný súd konštatuje absenciu vzájomnej príčinnej súvislosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením práva sťažovateľky podľa čl. 13 dohovoru.

21.   Ústavný   súd   opätovne   pripomína,   že   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové a právne závery (pozri tiež bod 12). Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03). Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem. Skutkové a právne závery vyplývajúce z uznesenia krajského súdu nemožno označiť za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

22.   Z   obsahu   aj   tejto   časti   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského súdu (resp. aj okresného súdu) prezentovaným v odôvodnení ich rozhodnutí. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil,   že   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie označených práv, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie v súlade s objektívnym právom. Ústavný súd z týchto dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z uvedených dôvodov odmietol sťažnosť aj v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú.

23.   Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   nebol   právny   dôvod   zaoberať   sa   ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej sťažnosti (bod 4).

24.   Ako obiter   dictum k argumentácii   sťažovateľky   ústiacej   do   právneho   názoru inkompatibilného s právnym závermi vo veci konajúcich konkurzných súdov ústavný súd dodáva, že aj v prípade eventuálnych výhrad ústavného súdu k dielčim procesným úkonom všeobecných súdov v prípade, že konanie pred týmito súdmi ako celok možno aj po vydaní rozhodnutia   s procesnými   chybami   (ktoré   by   im   bolo   dôvodné   vytknúť)   hodnotiť   ako spravodlivé a súladné so základnými právami uvedenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, by takýto procesný postup všeobecných súdov nehodnotil (ústavný súd) ako postup zasahujúci do ústavne chránených práv a slobôd. S prihliadnutím na princíp minimalizácie zásahov   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   ústavný   súd   považuje   za kontraproduktívny taký postup, ktorý by síce napravil vzniknuté procesné pochybenia, ale podstatne   náročnejším   (procesne,   ekonomicky   a aj   časovo)   spôsobom,   a v konečnom dôsledku   by   aj   tak   dospel   k zamýšľanému   rovnakému   záveru   (t.   j.   odstráneniu   omylu spôsobenému hoc aj neúmyselnou nedôslednosťou vo veci konajúcich všeobecných súdov).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010