znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 295/08-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval   prijatú   sťažnosť   J.   G.,   N.,   toho   času   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom JUDr. O. Z., L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na slobodu   a bezpečnosť podľa   čl. 5 ods. 1 prvej vety Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 3/2008 a jeho uznesením zo 7. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo J. G. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky   a právo   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   prvej   vety   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Vyššieho   vojenského   súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 3/2008 a jeho uznesením zo 7. apríla 2008 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2008 doručená   sťažnosť   J.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Vyššieho vojenského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „vyšší   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Tos 3/2008 a jeho uznesením zo 7. apríla 2008.

1. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Dňa 05. 03. 2007 bolo uznesením podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku začaté trestné stíhanie. Vyšetrovateľ OR PZ v Ž., zároveň týmto uznesením zo dňa 05. 03. 2007 podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku mi vzniesol obvinenie pre trestný čin podľa § 241 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., účinného do 31. 12. 2005 a trestný čin podľa § 199 ods. 1 ods. 2 písm. b) Tr. zák.

Na základe uznesenia Vojenského obvodového súdu Banská Bystrici zo dňa 06. 03. 2007, č. k.: 3 Tp/2/2007 som bol vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Tr. poriadku. Väzba začala plynúť dňa 05. 03. 2007 o 08.50 hod. a vykonáva sa v Ústave na výkon väzby v B.

Prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry podal v trestnej veci dňa 13. 08. 2007 obžalobu,   ktorá   bola   15.   08.   2007   doručená   Vojenskému   obvodovému   súdu   Banská Bystrica.

Dňa 05. 09. 2007 uplynula šesťmesačná lehota trvania väzby v zmysle ust. § 76 ods. 2 Tr.   por.   Pred vypršaním   tejto   lehoty,   a   to   15.   08.   2007   bola   podaná obžaloba. Podaním uvedenej obžaloby bolo zabezpečené vyšetrenie a zhromaždenie dôkazov v rámci prípravného konania, a preto bol účel väzby naplnený. Prípravné konanie skončilo. Dňa 03. 09. 2007 som podal žiadosť o prepustenie z väzby.

Na verejnom zasadnutí zo dňa 24. 09. 2007 bolo uznesením rozhodnuté podľa § 244 ods.   5   Tr.   por.,   že   dôvody   väzby   naďalej   trvajú.   Zároveň   bola   zamietnutá   žiadosť o prepustenie z väzby. Uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. 2 Tos/6/2007 zo dňa   09.   10.   2007   bola   zamietnutá   sťažnosť   a   týmto   dňom   nadobudlo   uznesenie prvostupňového súdu právoplatnosť.

O   väzbe   bolo   rozhodované 19 dní po uplynutí 6 mesačnej   lehoty väzby,   pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 34 dní po uplynutí 6 mesačnej lehoty väzby. Túto 6 mesačnú   lehotu   je   potrebné   považovať   za   poslednú   zákonnú   lehotu   na   ponechanie obžalovaného vo väzbe a prípadné, každé ďalšie zotrvanie vo väzbe sa môže realizovať jedine   na   základe   rozhodnutia   súdu!!   (aj   keby   nenastali   „objektívne   skutočnosti“ (ako odkazuje VVS Trenčín) - odôvodnená žiadosť obhajcov - a o väzbe by sa rozhodovalo v pôvodne stanovenom termíne, ani v tomto prípade by nebola lehota dodržaná nakoľko už 14. 09. 2007 uplynulo 9 dní od poslednej zákonnej lehoty väzby). Teda väzba od 06. 09. 2007 je protiústavná.

O väzbe rozhoduje súd s účinkami pro futuro. Nie je možné rozhodovať o väzbe so spätnou   účinnosťou   (I.   ÚS   88/04,   I.   ÚS   100/04)   Vzhľadom   na   uvedené   nie   je   možné rozhodnutím Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica zo dňa 24. 09. 2007 spätne konvalidovať protiústavný stav vzniknutý absenciou súdneho rozhodnutie o väzbe.»

2. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo des. v zál. J. G., trvalé bytom: N, t. č.: Ústav na výkon väzby B., na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/3/2008, uznesením zo dňa 07. 04. 2008 porušené   bolo   z   dôvodu   neexistencie   uznesenia   súdu   o   oprávnenosti   trvania   väzby po 05. 09. 2007.

2. Uznesenie   Vyššieho   vojenského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.:   2   Tos/3/2008-597   dňa 07. 04. 2008 zrušuje a prikazuje Vojenskému obvodovému súdu v Banskej Bystrici, aby prepustil des. v zal. J. G., trvalé bytom: N., t. č.: Ústav na výkon väzby B. neodkladne z väzby na slobodu.“

3. Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   a predložených   písomností   ústavný   súd uznesením   č.   k.   I.   ÚS   295/08-15   z 18.   septembra   2008   po   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   sťažovateľovu   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

4. Na výzvu ústavného súdu z 23. septembra 2008 (§ 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde) sa k prijatej sťažnosti vyjadril vyšší súd listom sp. zn. VVS-79/2008 zo 14. októbra 2008 podpísaným jeho predsedom, ktorého prílohu tvorilo „Stanovisko senátu 2 To...“, z ktorého považuje ústavný súd za relevantné citovať túto jeho podstatnú časť:„Podľa názoru senátu uznesenie napadnuté sťažnosťou nie je v rozpore s právom sťažovateľa priznaným článkom 17 ods. 2, 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vyhodnotením okolností daného prípadu   nemožno   dospieť   k záveru,   že   súdna   väzba   sťažovateľa   nemala   právny   základ a bola   z   tohto   titulu   v   rozpore   s   požiadavkou   „zákonnosti"   požadovanou   relevantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (Baranowsky v. Poľsko, Ječius v. Litva, Stašaitis v. Litva).

Senát poukazuje na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR síce smeruje proti uzneseniu VVS v Trenčíne č. k. 2 Tos/3/2008-597 zo 7. 4. 2008, ale skutkovo je vymedzená nečinnosťou súdu prvého stupňa v období od 15. 8. 2007 do 24. 9. 2007. Rozhodnutiu napadnutého   sťažnosťou   predchádzali   rozhodnutia   VVS   v   Trenčíne   o   sťažnostiach sťažovateľa   proti   uzneseniam   súdu   prvého   stupňa   o   dôvodoch   väzby   z   9.   10.   2007 (č. k. 2 Tos/6/2007-333)   a   z   3.   1.   2008   (č.   k.   2   Tos/10/2007-480).   Sťažovateľ   namieta porušenie ústavou priznaných práv v období od 6. 9. 2007 do 24. 9. 2007. O dôvodnosti väzby v tejto lehote rozhodli súdy v dvojinštančnom konaní a prvýkrát nadriadený súd rozhodol   dňa   9.   10.   2007.   S   poukazom   na   dôvody   sťažnosti   možno   vysloviť   záver, že ak došlo k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa [§ 50 ods. 1 písm. b) zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov] v období od podania obžaloby dňa 15.8.2007 do rozhodnutia súdu prvého stupňa dňa 24. 9. 20007, konečným rozhodnutím o okolnostiach   tohto   prípadu   bolo   uznesenie   Vyššieho   vojenského   súdu   v   Trenčíne č. k. 2 Tos/6/2007-333 z 9. 10. 2007.

Senát na záver poznamenáva, že v čase po podaní sťažnosti bol sťažovateľ J. G. na základe jeho žiadosti v konaní pred odvolacím súdom prepustený z väzby na slobodu. Senát navrhuje, aby Ústavný súd SR nálezom sťažnosť J. G. vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa § 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zamietol.“

5. Na výzvu ústavného súdu z 29. októbra 2008 o možnosti vyjadriť sa k stanovisku vyššieho   súdu   zo   14.   októbra   2008   právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   listom z 2. decembra 2008, ktorým oznámil, že „netrváme na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na verejnom ústnom pojednávaní a súhlasíme, aby od neho upustil“.

6. Z obsahu súdneho spisu Vojenského obvodového súdu Banská Bystrica (ďalej len „obvodový súd“) sp. zn. 3 T 42/2007 predloženého mu 27. novembra 2008 obvodovým súdom ústavný súd zistil tieto právne relevantné skutočnosti uvedené na označených číslach listov predmetného súdneho spisu:

▪ č. l. 27 - 29 - uznesenie obvodového súdu zo 6. marca 2007 o vzatí sťažovateľa do väzby podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, začiatok väzby 5. marca 2007 o 8.50 h;

▪ č.   l. 248 - 251 - žiadosť   sťažovateľa   z 13.   júna   2007   o   prepustenie   z väzby adresovaná   Vojenskej   obvodnej   prokuratúre   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „obvodná prokuratúra“),

▪ č.   l. 270 - negatívne   stanovisko   obvodnej   prokuratúry   k sťažovateľovej   žiadosti z 13.   júna   2007   a návrh   z 3.   júla   2007   č.   k.   OPv   87/07-56, „aby   súd   jeho   žiadosť o prepustenie z väzby zamietol“;

▪ č.   l. 271,   272 - uznesenie   vyššieho   súdu   č.   k.   2 Tpo 7/2007-44   z 25. júla   2007, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu obvodového súdu sp. zn. 3 Tp 2/2007 z 11. júla 2007, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu;▪ č. l. 284 - 292 - obžaloba obvodnej prokuratúry na sťažovateľa podaná obvodovému súdu 15. augusta 2007;

▪ č.   l. 307 - 308 - žiadosť   sťažovateľa   z 3.   septembra   2007   o prepustenie   z väzby na slobodu;

▪ č.   l. 311 - 313 - zápisnica   o verejnom zasadnutí   obvodového   súdu   konaného 24. septembra 2007. Po oboznámení sa so žiadosťou sťažovateľa o prepustenie na slobodu z 3.   septembra   2007   sťažovateľ   a aj   jeho   obhajca   neuviedli   ďalšie,   resp.   nové   dôvody a trvali   na   obsahu   podaného   písomného   návrhu.   Po   vyhlásení   uznesenia   o zamietnutí žiadosti a o ďalšom trvaní dôvodov väzby sťažovateľ a aj jeho obhajca zahlásili sťažnosť proti tomuto uzneseniu („túto sťažnosť odôvodňujem tým, že naďalej trváme na našich vyjadreniach s tým, že dôvody väzby... pominuli, iba samotná hrozba vysokým trestom nie je dôvodom   na   väzbu...   Brat   obvineného   je   ochotný   zložiť   finančnú   sumu   ako   peňažnú záruku.“);

▪ č. l. 315 - 318 - uznesenie obvodového súdu sp. zn. 3 T 42/2007 z 24. septembra 2007 o zamietnutí sťažovateľovej žiadosti, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku naďalej trvajú, taktiež nebola prijatá peňažná záruka sťažovateľa. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 9. októbra 2007 a bolo doručené sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi 26. septembra 2007;

▪ č. l. 333 - 335 - uznesenie vyššieho súdu sp. zn. 2 Tos 6/2007 z 9. októbra 2007 o zamietnutí sťažovateľovej sťažnosti proti uzneseniu obvodového súdu z 24. septembra 2007, druhostupňové rozhodnutie bolo doručené sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi 22. októbra 2007;

▪ č. l. 414 - 418 - sťažovateľova žiadosť z 27. novembra 2007 o prepustenie z väzby na slobodu,   sťažovateľ držanie vo väzbe po 5.   septembri 2007 do   24.   septembra 2007 bez rozhodnutia súdu ako dôvod prepustenia neuviedol;

▪ č.   l. 426 - 432 - zápisnica   o hlavnom   pojednávaní   konanom   11.   decembra   2007, na č. l. 431 - oboznámená   sťažovateľova   žiadosť   z   27. novembra 2007   a   vyjadrenie sťažovateľa a jeho obhajcu, že trvajú „na písomnom podaní sťažnosti“, bolo vyhlásené uznesenie   o zamietnutí   sťažovateľovej   žiadosti   o neprijatí   peňažnej   záruky,   sťažovateľ a jeho obhajca zahlásili podanie sťažnosti proti tomuto uzneseniu;

▪ č.   l. 469 - 472 - písomné   vyhotovenie   uznesenia   obvodového   súdu   sp. zn. 3 T 42/2007 z 11. decembra 2007 o zamietnutí sťažovateľovej žiadosti;

▪ č. l. 480 - 482 - uznesenie vyššieho súdu č. k. 2 Tos 10/2007-480 z 3. januára 2008, ktorým bola zamietnutá sťažovateľova sťažnosť proti prvostupňovému uzneseniu;▪ č. l. 512 - 519 - žiadosť sťažovateľa z 8. februára 2008 „o prepustenie z väzby“. Ako jeden z dôvodov už sťažovateľ uviedol porušenie čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru jeho držaním vo väzbe bez rozhodnutia súdu po uplynutí 6-mesačnej lehoty;▪ č. l. 554 - 557 - uznesenie obvodového súdu sp. zn. 3 T 42/2007 z 20. februára 2008 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa z 8. februára 2008 o prepustenie z väzby na slobodu;▪ č. l. 561 - 565 - sťažovateľova sťažnosť z 25. februára 2008 podaná jeho právnym zástupcom proti uzneseniu obvodového súdu z 20. februára 2008 o zamietnutí jeho žiadosti, sťažovateľ   opätovne argumentoval porušením   práv   vyplývajúcich   z čl. 17   ods.   5   ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru jeho väznením bez súdneho rozhodnutia po uplynutí 6-mesačnej lehoty väzby dňom 5. septembra 2007, namietal aj arbitrárnosť odôvodnenia predmetného uznesenia, pretože obvodový súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou o porušení jeho ústavných práv;

▪ č.   l. 566 - 567 - sťažnosť   z 22.   februára   2008   proti   uzneseniu   obvodového   súdu z 20. februára 2008 podaná sťažovateľom osobne a označená ako „žiadosť o prepustenie z väzby“;

▪ č. l. 570 - 573 - uznesenie vyššieho súdu č. k. 2 Tos 2/2008-570 z 3. marca 2008, ktorým   sťažnosťou   napadnuté   prvostupňové   uznesenie   nadriadený   súd   zrušil „v   celom rozsahu“ a súdu prvého stupňa uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Z odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia považuje ústavný súd za relevantné citovať toto:

„... Uznesením sudcu pre prípravné konanie Vojenského obvodového súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tp/2/2007 zo 6. 3. 2007 bol des. v zál. J. G. vzatý do väzby z dôvodov § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por., pričom väzba sa začala dňa 5. 3. 2007 o 08.50 h. Vyšší vojenský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2 Tpo/2/2007 z 21. 3. 2007 sťažnosť obvineného zamietol. Žiadosti   obvineného   o prepustenie   z   väzby   boli   postupne   zamietnuté   rozhodnutiami Vojenského obvodového súdu v Banskej Bystrici z 11. 7. 2007, 24. 9. 2007 a 11. 12. 2007. Sťažnosti   obvineného   proti   uzneseniam,   ktorými   boli   zamietnuté   žiadosti   obvineného o prepustenie   z   väzby   na   slobodu   zamietol   Vyšší   vojenský   súd   v   Trenčíne   svojimi rozhodnutiami zo dňa 25. 7. 2007, 9. 10. 2007 a 3. 1. 2008.

Nadriadený   súd   zistil,   že   napadnuté   rozhodnutie   bolo   vydané   na   neverejnom zasadnutí súdu prvého stupňa. V odôvodnení nie je bližšie vysvetlený procesný postup súdu prvého   stupňa.   Vyšší   vojenský   súd   sa   s   procesným   postupom   súdu   prvého   stupňa nestotožnil. V žiadosti obvineného o prepustenie z väzby z 8. 2. 2008 sa síce na jednej strane opakujú predchádzajúce dôvody uvádzané v žiadostiach o prepustenie z väzby, ale táto   žiadosť   obsahuje   pomerne   rozsiahlu   právnu   argumentáciu,   ktorá   uplatnená v predchádzajúcich   žiadostiach   nebola.   Bolo   povinnosťou   súdu   prvého   stupňa, aby pochybnosti   vo   vzťahu   k   existencii   nových   skutočností   súdu   skôr   neznámych,   ktoré sú významné   na   rozhodnutie   súdu,   odstránil.   Vyšší   vojenský   súd   je   toho   názoru,   že   v prípade pochybností o výbere procesného postupu súdu v zmysle § 72 ods. 2, piata veta Tr. por. treba vždy dať prednosť verejnému zasadnutiu. Verejné zasadnutie dáva širší priestor k uplatneniu   pravidiel   práva   na   spravodlivý   proces   ako   rozhodovanie   na   neverejnom zasadnutí. Pri logickom výklade ustanovenia § 72 ods. 2, veta piata Tr. por. (... možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí...) možno prijať záver, že zákonodarca favorizuje rozhodnutie   o   väzbe   na   verejnom   zasadnutí   a   len   po   splnení   zákonnej   podmienky (... ak zo žiadosti   nevyplývajú   také   skutočnosti,   na   ktoré   treba   obvineného   vypočuť na verejnom   zasadnutí,   alebo   ak   obvinený   v   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné   na   rozhodnutie)   sa   rozhodne   o   väzbe   na   neverejnom   zasadnutí.   Za   novú skutočnosť treba považovať v prejednávanej veci aj podrobnú právnu argumentáciu, ktorú obsahuje žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 8. 2. 2008.

Súd ako orgán rozhodujúci o väzbe je garantom ľudských práv a slobôd a z tohto postavenia mu vyplýva povinnosť umožniť obvinenému realizáciu jeho ústavne priznaných práv, vrátane práva na obhajobu v plnom rozsahu. Nemožno mať pochybnosti o tom, že pri rozhodovaní   súdu   o   zákonnosti   obmedzenia   osobnej   slobody   verejné   zasadnutie   je   tým procesným   postupom   súdu,   v   ktorom   sa   umožní   obvinenému   realizácia   práva   na spravodlivý proces.

Na základe týchto skutočností potom nadriadený súd dospel k záveru, že konanie, ktoré predchádzalo výroku napadnutého uznesenia, nebolo vykonané v súlade so zákonom, a preto podľa § 194 ods. 1 Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie a podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. uložil súdu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smerovala, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Nadriadený súd pripomína, že podľa § 194 ods. 5 Tr. por. orgán, ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je pri novom rozhodovaní viazaný právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil nadriadený orgán, a je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie tento orgán nariadil. Toto ustanovenie vyjadruje povinnosť rešpektovať závery   nadriadeného   orgánu   v   otázkach   výkladu   a   aplikácie   hmotného   i   procesného práva.“;

▪ č. l. 577 - 579 - zápisnica   o verejnom   zasadnutí   obvodového   súdu   konanom 19. marca   2008   za   prítomnosti   sťažovateľa,   jeho   právneho   zástupcu   a prokurátora,   po oboznámení   sa   so   žiadosťou   o prepustenie   z väzby   sťažovateľ   a   jeho   právny   zástupca uviedli, že trvajú na podaných žiadostiach a ich odôvodnení, sťažovateľ súčasne predložil písomný sľub, že sa bude „riadne dostavovať na všetky úkony“ a nebude sa „dopúšťať žiadnej   trestnej   činnosti“.   Obvodový   súd   uznesením   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie z väzby zamietol a jeho sľub neprijal;

▪ č.   l. 582   -   586   -   písomné   vyhotovenie   uznesenia   obvodového   súdu   č.   k. 3 T 42/2007-582   o zamietnutí   žiadosti   sťažovateľa   o jeho   prepustenie   na   slobodu a o neprijatí jeho písomného sľubu. Na námietku sťažovateľa o neústavnosti jeho väzby reagoval obvodový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia takto:

„Súd sa zaoberal aj citovanými článkami Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na tieto ustanovenia poukazujú aj príslušné Nálezy Ústavného súdu SR, ktoré sa týkajú rozhodovania o väzbe v konaní pred súdom. Obžaloba na des. v zál. J. G. bola podaná dňa 15. 8. 2007. V dňoch 13. 8. - 27. 8. 2007 predseda senátu ako zákonný   sudca,   ktorému   bola   vec   pridelená,   čerpal   riadnu   dovolenku.   Po nastúpení   do práce neodkladne zaslal výzvy podľa § 240 ods. 3 Tr. por. oprávneným osobám a bol určený   termín   verejného   zasadnutia   za   účelom   predbežného   prejednania   obžaloby   a rozhodnutia o tom, či dôvody väzby naďalej trvajú na deň 14. 9. 2007. Termín bol určený aj s prihliadnutím na zákonnú lehotu na upovedomenie procesných strán v zmysle § 292 ods. 3 Tr. por. Na základe písomných žiadostí obhajcov obžalovaného, ktorí sa v tej dobe mali nachádzať mimo územia SR, bol určený nový termín verejného zasadnutia na deň 24. 9. 2007. Na verejnom zasadnutí zo dňa 24. 9. 2007 bolo uznesením rozhodnuté podľa § 244 ods. 5 Tr. por., že dôvody väzby des. v zál. J. G. naďalej trvajú. Zároveň bola zamietnutá žiadosť o jeho prepustenie z väzby. Uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. 2 Tos/6/2007 zo dňa 9. 10. 2007 bola zamietnutá sťažnosť obžalovaného a týmto dňom nadobudlo   uznesenie   prvostupňového   súdu   právoplatnosť   [nie   dňa   22.   10.   2007,   a   to s poukazom   na   §   184   ods.   1   písm.   b)   Tr.   por.].   Súd   v   zmysle   príslušných   ustanovení Trestného poriadku rozhodol o väzbe pri predbežnom prejednaní obžaloby a podľa názoru súdu z hľadiska časového vzhľadom na všetky okolnosti, obtiažnosť trestnej veci, lehoty na podanie návrhov na dokazovanie po doručení výziev na doplnenie dokazovania, zrušenie pôvodného termínu verejného zasadnutia a určenie nového termínu z objektívnych príčin zo strany obhajoby, bolo o väzbe rozhodnuté riadne a včas.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   súd   rozhodol   o   zamietnutí   žiadosti obžalovaného des. v zál. J. G. o prepustenie z väzby.“;

▪ č.   l. 588 - 594 - sťažnosť   sťažovateľa   prostredníctvom   jeho   právneho   zástupcu z 19. marca 2008 proti uzneseniu obvodového súdu z 19. marca 2008 o zamietnutí jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby   a neprijatí   jeho   písomného   sľubu.   Opätovne   uviedol porušenie práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru, žiadal zrušiť prvostupňové rozhodnutie a prepustiť sťažovateľa na slobodu;

▪ č.   l. 597   -   602   -   uznesenie   vyššieho   vojenského   súdu   č.   k.   2   Tos   3/2008-597 zo 7. apríla 2008 o zamietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako nedôvodnej;

▪ č. l. 757 - 771 - rozsudok obvodového súdu č. k. 3 T 42/2007-757 z 13. júna 2008, ktorým bol sťažovateľ uznaným za vinného z trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa   §   231   ods.   1   Trestného   zákona   účinného   do   31.   decembra   2005   a zo zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní   5   rokov   a na   výkon   trestu   zaradený   do   ústavu   na   výkon   trestu   s minimálnym stupňom stráženia;

▪ č. l. 775 - odvolanie sťažovateľa proti rozsudku z 13. júna 2008;▪ č. l. 781 - 797 - doplnenie odvolania sťažovateľa;▪ č. l. 803 - 804 - zápisnica z 21. augusta 2008 o verejnom zasadnutí vyššieho súdu, ktoré   bolo   pre   neprítomnosť   poškodených   odročené   na 18.   september   2008.   Vyšší   súd uznesením rozhodol, že sťažovateľa prepúšťa z väzby na slobodu;

▪ č.   l. 806 - 809 - písomné   vyhotovenie   uznesenia   č.   k.   2   To   23/2008-806 z 21. augusta 2008, ktorým bol sťažovateľ prepustený na slobodu;

▪ č. l. 828 - 837 - uznesenie vyššieho súdu z 18. septembra 2008, ktorým odvolania sťažovateľa a prokurátora zamietol ako dôvodné;

▪ č.   l. 845   -   podľa „správy   o nastúpení   trestu“ z Ústavu   na   výkon   väzby   B. sťažovateľ „nastúpil trest sám dňa 14. 10. 2008 o 14,30 hod.“.

7. Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   práv   zaručených v čl. 17   ods.   5   ústavy   a čl.   5   ods.   1   dohovoru   až   v žiadosti   o prepustenie   z väzby z 8. februára 2008 nachádzajúcej sa na č. l. 512 až 519 súdneho spisu obvodového súdu sp. zn.   3   T   42/2007   a nadväzne   v sťažnosti   z 25.   februára   2008   proti   prvostupňovému uzneseniu z 20. februára 2008 uvedenej na č. l. 561 až 565 predmetného súdneho spisu.

II.

Podľa   čl.   127   ústavy ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach fyzických   osôb   alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   prvej   vety   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľovo tvrdenie, že postupom vyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 3/2008 a jeho uznesením zo 7. apríla 2008 bolo porušené jeho právo   na   osobnú   slobodu   zaručené   čl.   17   ods.   5   ústavy   a čl.   5   ods.   1   dohovoru,   a to z dôvodu trvania jeho väzby od 6. septembra 2007 do 24. septembra 2007 bez rozhodnutia súdu.

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, vrátane Trestného poriadku. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). S ohľadom na uvedené ostalo v právomoci ústavného súdu, aby viazaný rozsahom sťažnosti posúdil,   či   postupom   a napadnutým   uznesením   vyššieho   vojenského   súdu   ne/došlo k porušeniu označených práv a slobôd sťažovateľa.

Sťažovateľ na obranu svojich tvrdení poukazoval na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 88/04 a I. ÚS 100/04. K uvedenému ústavný súd bez potreby podrobnejšej argumentácie   uvádza,   že   prvé   z uvádzaných   rozhodnutí   sa   týkalo   prieťahov v občianskoprávnej   veci   (I.   ÚS   88/04)   a druhé   (v   okolnostiach   danej   veci)   sa   týkalo ne/rozhodovania o sťažovateľovej alternatívnej žiadosti o prepustenie z väzby na základe sľubu (I. ÚS 100/04), a teda v okolnostiach danej veci nemajú právny význam. Sťažovateľ (jeho právny zástupca) mal zrejme na mysli početné rozhodnutia (napr. III. ÚS 271/06, II. ÚS 129/08 a pod.), ktorými ústavný súd reagoval na inú procesnú situáciu, než v akej sa ocitol sťažovateľ. Tieto rozhodnutia sa zjednodušene povedané vzťahovali na prípady, keď lehota väzby bola v prípravnom konaní predĺžená do konkrétneho dňa a po podaní obžaloby (krátko pred uplynutím súdom predĺženej lehoty väzby) súd rozhodoval o väzbe až po uplynutí pôvodnej, už predlžovanej lehoty väzby. Existovalo teda určité časové obdobie väzby, ktoré nemalo podklad v súdnom rozhodnutí. A práve v tom zhliadol ústavný súd, v týchto iných veciach, porušenie práv sťažovateľa.

Naopak, v prípade sťažovateľa lehota väzby nebola predlžovaná a prvotné uznesenie obvodového súdu zo 6. marca 2007 o vzatí sťažovateľa do väzby nebolo obmedzené iba na určité   časové   obdobie.   Prokurátor   obvodnej   prokuratúry   podal   obžalobu   v rámci šesťmesačnej lehoty, od kedy väzba sťažovateľa začala plynúť, a teda nebolo namieste, aby prokurátor obvodnej prokuratúry žiadal o predĺženie lehoty väzby. Ustanovenia Trestného poriadku nemožno vykladať spôsobom, akým to prezentuje sťažovateľ v sťažnosti, teda že pôvodné rozhodnutie o vzatí do väzby sa obmedzuje na maximálnu dobu šiestich mesiacov. Účinky   tohto   rozhodnutia,   ktoré   je ústavným základom   väzby, nezanikajú ani podaním obžaloby (15. augusta 2007) a ani uplynutím šesťmesačnej lehoty, od kedy lehota väzby začala plynúť (6. septembra 2007). Aj potom, ako sa trestná vec sťažovateľa dostala do štádia   konania   pred   súdom,   ústavným   základom   väzby   sťažovateľa   bolo   rozhodnutie obvodového   súdu   o vzatí   do   väzby,   keďže   toto   nebolo   časovo   obmedzené   tak,   ako   sú časovo   obmedzené   rozhodnutia   súdov   v prípade   predlžovanie   lehoty   väzby.   Po   podaní obžaloby následne obvodový súd v rámci jej predbežného prerokovania 24. septembra 2007 rozhodol, že sťažovateľa ponecháva vo väzbe, pretože dôvody väzby trvajú, pričom jeho sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu bola vyšším súdom zamietnutá (podobne I. ÚS 59/09).

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nezistil   absenciu   ústavného   základu   väzby sťažovateľa v namietanom časovom úseku (od 6. septembra 2007 do 24. septembra 2007), ktorá by viedla k záveru o porušení práv a slobôd sťažovateľa (čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru) a ktorá by bola dôvodom na zásah do rozhodovacej činnosti súdov v jeho prípade. Podľa názoru ústavného súdu namietaným postupom vyššieho súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie namietal. Sťažnosť podanú sťažovateľom možno preto   považovať   za   takú,   pri   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   preto   ústavný   súd   vo   výroku vyslovil, že sťažovateľom označené práva porušené neboli.

V neposlednom   rade   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom obvodového súdu č. k. 3 T 42/2007-757 z 13. júna 2008 v spojení s uznesením vyššieho súdu č. k. 2 To 23/2008-828 z 18. septembra 2008 odsúdený za žalované trestné činy a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, k výkonu ktorého sťažovateľ dobrovoľne nastúpil 14. októbra 2008. Predtým (ako aj pred rozhodnutím ústavného súdu, pozn.) však bol sťažovateľ uznesením vyššieho súdu z 21. augusta 2008 prepustený z väzby na slobodu.

Vzhľadom na to, že označené práva sťažovateľa namietaným postupom vyššieho súdu neboli porušené, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009