znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 294/2015-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoWeis & Partners s. r. o., konajúcou JUDr. Petrom Weisom, advokátom, Ivanská cesta 30/B,Bratislava, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   obhajobu   podľačl. 6 ods.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesenímKrajského súdu   v   Žiline   sp.   zn.   1   To   22/2013   z   19.   marca   2013   a   uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 44/2013 z 24. júna 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola19. septembra   2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len  ,,sťažovateľ“),   ktorounamietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3dohovoru uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 22/2013 z 19. marca 2013 auznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 44/2013 z 24. júna 2014(ďalej len,,najvyšší súd“ a,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   príloh   k   nej   pripojených   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bolrozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len  ,,okresný   súd“)   z   19.   novembra   2012sp. zn. 1 T 125/2011 uznaný za vinného z trestného činu vydierania podľa § 189 ods. 1Trestného zákona na tam uvedenom skutkovom základe. Za to mu bol uložený trest odňatiaslobody v trvaní 2 rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu2 rokov.

3.   Krajský   súd   ako   odvolací   súd   na   podklade   odvolania   sťažovateľa   preskúmalzákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku a toto ako nedôvodnéuznesením napadnutým touto sťažnosťou zamietol.

4.   Proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   sťažovateľ   podal dovolanie   na   najvyššomsúde,   ktorý   uznesením   tiež   napadnutým   touto   sťažnosťou   dovolanie   odmietol,   keďže   jezrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

5. Sťažovateľ síce namieta porušenie označených práv uznesením krajského súdua uznesením najvyššieho súdu, podstatná časť jeho sťažnostnej argumentácie však smerujeproti   postupu   a   najmä   proti   odsudzujúcemu   rozsudku   okresného   súdu.   V   tomto   smeresťažovateľ uviedol:

«Nedostatok   riadneho   a   vyčerpávajúceho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   je porušením   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé   konanie   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   skutkovo   a   právne relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Máme   za   to,   že   v   prípade sťažovateľa došlo k porušeniu požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného zo základných atribútov spravodlivého procesu...

Týmto postupom už okresný súd v rozsudku, ako aj v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu   tohto   rozhodnutia,   negatívne   zasiahol   do   ústavou   garantovaných   práv sťažovateľa...

Najvážnejším nedostatkom, ktorý významným spôsobom narúša právo na obhajobu, je skutočnosť, že v zápisniciach z hlavného pojednávania nie je možné identifikovať otázky, ktoré boli svedkom kladené. Drvivá väčšina otázok je zaznamenaná nasledovne: „Na ďalšie otázky   uvádza...“.   Odpovede   sa   musia   vždy   hodnotiť   v   kontexte   položených   otázok. Ak otázka nie je zachytená, nie je možné odpoveď vyhodnotiť, a tiež nie je možné určiť vhodnosť otázky, t.j. či nebola položená sugestívna alebo kapciózna otázka.

V súlade s týmto ustanovením boli aj v danom prípade trestného konania vedeného proti   sťažovateľovi   kľúčové   výpovede   svedkov   resp.   ich   výsluch.   Avšak   vykonanie zmienených výsluchov v súdnom konaní bolo v absolútnom rozpore s požiadavkou ich zákonného   vykonania.   Protokolácia   výsluchu   svedkov   spôsobom,   že   v   priebehu   celého konania   pred   súdom pri   mnohých   zásadných   tvrdeniach svedkov je   namiesto   uvedenia znenia otázky súdu uvedená iba formulácia „na otázku súdu svedok odpovedá...“, porušuje právo na obhajobu.

Máme   za   to,   že   takto   formulovaný   záznam   do   zápisnice   rozhodne   odporuje požiadavke zákonného vykonania dôkazu. Nie je totiž jasné, aké otázky súd, resp. osoba vykonávajúca výsluch, svedkom kládli, nie je možné posúdiť samotnú povahu otázok, ich obsah, či dokonca ich prípadnú prípustnosť. Zmienené v každom ohľade odporuje princípu kontradiktórnosti konania, ako aj samotnej zákonnosti trestného, resp. súdneho konania, o to viac, že uvedeným spôsobom vykonaný dôkaz bol súdom použitý ako argument a jeden z dôvodov, ktoré ho viedli k záverom, na základe ktorých bol vydaný odsudzujúci rozsudok voči sťažovateľovi.»

6. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdubola sťažnostná argumentácia obmedzená takto:

,,K uvedenej námietke sa krajský súd vyjadril odvolaním sa na zákonné ustanovenie § 58 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého ak sa vyhotovuje o hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí zápisnica diktovaním predsedom senátu, zapisuje sa podstatný obsah   výpovede   obžalovaného,   svedkov,   znalcov   a   iných   osôb,   a   konštatovaním,   že samosudkyňa postupovala správne.

S   tými   závermi   krajského   súdu   nie   je   možné   v   žiadnom   prípade   súhlasiť.   Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie na najvyšší súd, v ktorom sa opätovne domáhal ochrany svojich práv z dôvodu uvedeného v§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, a § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, pretože rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom...

Najvyšší   súd   v   uznesení,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   uviedol,   že k zásadnému porušeniu práv obvineného na obhajobu v konaní pred rozhodujúcimi súdmi nedošlo.   Ďalej   v   odôvodnení   uviedol,   že   nezapísanie   otázok   do   zápisníc   o   hlavnom pojednávaní v danom prípade nemalo vplyv na zákonnosť výsluchu poškodenej, svedkov a znalcov...

Krajský súd ani najvyšší súd nepripustili, že došlo k porušeniu práva na obhajobu, tým, že okresný súd nezapísal do zápisnice znenie otázok kladených poškodenej, svedkom, znalcom a pod. Podľa nášho názoru ide o podstatný negatívny zásah do práva na obhajobu. V prípade, ak by konanie trvalo niekoľko rokov, nikto zo zúčastnených si nebude pamätať znenie otázok, príp. pri zmene obhajcu (čo nie je zákonom nijak obmedzené, obvinený alebo obžalovaný   môže   vystriedať   niekoľko   obhajcov   v   rámci   využitia   právnej   pomoci)   nový obhajca nebude mať presné informácie o tom, čo sa na predchádzajúcich pojednávaniach dialo. Okrem porušenia práva na obhajobu máme za to, že z vyššie uvedených dôvodov došlo postupom súdov aj k zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.“

7. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že uznesenímkrajského súdu, ako aj uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho označené práva,zrušil uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie najvyššieho súdu a vrátil vec obidvomuvedeným súdom na ďalšie konanie. Žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučineniev sume 10 000 € a náhradu trov konania 340,90 €.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, mátieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebopokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmyspravodlivosti vyžadujú.

9.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnomprerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonnéhoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

10.   Z   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnúochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcichz príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systémtejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomociústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomocivšeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárnezodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práva slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôdvtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Princíp subsidiarity tedaznamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberaťsťažnosťou   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   právpred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, žeochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkovnápravy,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jejprerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I. ÚS 6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

11.   Zo   sťažnostných   námietok   sťažovateľa,   tak   ako   boli   stručne   formulovanévo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajskému súdu (a obsiahlejšie vo vzťahu k postupua rozsudku   okresného   súdu),   vyplýva,   že   obsahová   stránka   jeho   námietok   jesubsumovateľná pod dovolacie dôvody tak, ako ich sám v sťažnosti vymedzil, teda:

- zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku,

- rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonnýmspôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

12. Keďže proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako súdu odvolacieho bolomožné zo sťažovateľom tvrdených pochybení v jeho postupe a rozsudku podať dovolanie(§ 371 Trestného poriadku), právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa,ktoré ním mohli byť porušené, mal najvyšší súd ako súd dovolací. Najvyšší súd napokon ajtúto právomoc na podklade dovolania sťažovateľa realizoval, v dôsledku čoho bola zároveňvylúčená   právomoc   ústavného   súdu   preskúmať   ústavnosť   uznesenia   krajského   súdu.Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdesťažnosť   sťažovateľa   v   časti   smerujúcej   proti   uzneseniu   krajského   súdu   odmietolpre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

13.   Vo   všeobecnosti   platí,   že   ústavný   súd   je   zdržanlivý,   pokiaľ   ide   o   zásahydo rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50ods. 1 v spojení s   čl. 142 ods. 1 ústavy tým, že stanovujú všeobecné súdy ako jedinéoprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy. Pokiaľ ide o medze zasahovaniaústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojejjudikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu   neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkovýchzáverov,   či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumnýmsúdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislostivo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávisléhosúdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorýmpredovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdupri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranua práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontroluzlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a aplikácie   zákonov   (vrátane   Trestného   zákonaa Trestného   poriadku)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právacha základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočneodôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základnýchľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

14. Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu,ktorým   bolo   odmietnuté   sťažovateľovo   dovolanie   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu.Sťažovateľ v dovolaní uplatnil dovolacie dôvody uvedené v ustanovení § 371 ods. l písm. c)a g) Trestného poriadku. Najvyšší súd na vlastné odôvodnenie uznesenia v podstatnomuviedol:

,,Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu zistil, že dovolanie obvineného nie je dôvodné.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. dovolanie možno podať ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Citované   ustanovenie   v   praxi   dovolacích   senátov   najvyššieho   súdu   sa   uplatňuje najmä za situácie ak došlo k porušeniu ustanovení o povinnej obhajobe alebo stav, keď obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, keď orgány   činné   v   trestnom   konaní   alebo   súd,   v   tomto   čase   skutočne   vykonávali   úkony trestného   konania,   ktoré   smerovali   k   vydaniu   meritórneho   rozhodnutia,   ktoré   bolo napadnuté dovolaním.

Podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Uvedený   dovolací   dôvod   možno   uplatniť   len   v   prípade,   ak   dôjde   k   porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Najvyšší súd v tejto súvislosti dodáva, že v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom   konaní   a   súd   hodnotia   dôkazy   získané   zákonným   spôsobom   podľa   svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní   alebo   niektorá   zo   strán.   Súd   je   pritom   povinný   zaoberať   sa   každým   dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím takémuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú.

Dovolací súd zdôrazňuje, že dovolacia námietka spočívajúca na tom, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli získané, resp. vykonané zákonným spôsobom, musí byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy.

Ak   súd   vyhodnotí   vykonaný   dôkaz   inak   než   podľa   predstáv   niektorej   zo   strán, nemožno z toho vyvodiť, že takéto dôkazy nie sú vykonané zákonným spôsobom, resp., že by bol daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.

K   výkladu   týchto   ustanovení   sa   žiada   poukázať   ešte   na   ustálenú   judikatúru najvyššieho   súdu,   z   ktorej   možno   zhrnúť,   že   obsah   konkrétne   uplatnených   dovolacích námietok   musí   skutočne   vecne   zodpovedať   zákonnému   vymedzeniu   dovolacích   dôvodov podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné   ustanovenie   upravujúce   dôvody   dovolania,   hoci   v   skutočnosti   obsahuje argumenty mimo takto uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuť.

Najvyšší súd po preskúmaní podaného dovolania na podklade predloženého spisu zistil, že k zásadnému porušeniu práv obvineného na obhajobu v konaní pred rozhodujúcimi súdmi nedošlo. Obvinený toto porušenie vyvodzuje iba z rozsahu vykonaného dokazovania, ktoré bolo podľa jeho názoru vykonané nezákonne, zo spôsobu jeho vyhodnotenia a kvality odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu, ktoré potvrdil odvolací súd.

Z predloženého spisu najvyšší súd zistil, že v konaní pred okresným súdom bol obvinený zastúpený ustanoveným obhajcom, ktorý sa spolu s obvineným zúčastnil všetkých hlavných pojednávaní. Ani na jednom pojednávaní nenamietali spôsob výsluchu svedkov a formuláciu   kladených   otázok,   okrem   jedného   prípadu,   kedy   prokurátor   namietol obhajcom položenú otázku poškodenej... Obvinený ani jeho obhajca nenamietali spôsob zapísania výpovedí svedkov, a to ani tú skutočnosť, že otázky zo strany procesných strán a súdu   vypočúvaným   svedkom   sa   do   zápisnice   o   hlavnom   pojednávaní   nezapisujú.   Túto skutočnosť prvýkrát namietali až v podanom odvolaní, ktorou sa zaoberal krajsky súd. Potrebné   je   pripomenúť   aj   tú   skutočnosť,   že   obvinený   spolu   s   obhajcom   na   hlavnom pojednávaní 17. septembra 2012 súhlasili s čítaním svedeckej výpovede J. Ď. ml., a preto dovolacia námietka obvineného o nevypočutí tejto svedkyne je bezpredmetná.

S ohľadom na priebeh hlavného pojednávania pred prvostupňovým súdom, rozsah vykonaného   dokazovania,   v   rámci   ktorého   vyhovel   návrhom   obhajoby   na   doplnenie dokazovania najvyšší súd konštatuje, že dovolacie námietky obvineného, čo do zákonnosti vykonania   dokazovania   pred   súdom   nie   sú   dôvodné.   Nezapísanie   otázok   do   zápisníc o hlavnom pojednávaní v danom prípade nemalo vplyv na zákonnosť výsluchu poškodenej, svedkov a znalcov, a preto ich nie je potrebné zopakovať, ako sa toho domáhal obžalovaný v podanom dovolaní. Odpovede svedkov na položené a nezapísané otázky boli totiž obsažné a tieto zapadali do obsahu predchádzajúcej spontánnej výpovede, toho ktorého svedka na hlavnom pojednávaní, resp. v prípravnom konaní. Procesné strany pritom u niektorých svedkov, ktorí sa odchýlili od svojej výpovede z prípravného konania, žiadali objasnenie týchto   rozporov.   Niet   preto   pochýb,   že   ak   by   niektorá   otázka   bola   kapciózna   alebo sugestívna, boli by to procesné strany, alebo súd namietali.

Prvostupňový   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukázal   na   dôkazy,   ktoré obvineného zo spáchania trestného činu usvedčujú, vysvetlil, prečo neuveril druhej skupine dôkazov svedčiacich v prospech obvineného, objasnil aj motív konania obvineného a veľmi podrobne vysvetlil svoje úvahy, na podklade ktorých dospel k záveru o vine obvineného ⬛⬛⬛⬛. Aj čas spáchania skutkov ustálil súd prvého stupňa na podklade zákonne vykonaných   a   vyhodnotených   dôkazov,   ktoré   mal   k   dispozícii.   Dovolacia   námietka obvineného v tomto smere je preto nedôvodná. Tieto skutočnosti zopakoval v rozhodnutí aj odvolací súd, čo je zrejmé z jeho uznesenia...

Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, že v konaní a rozhodnutiach súdov   obidvoch   stupňov   nezistil   žiadne   také   porušenie   zákona,   ktoré   by   obvineným uplatnené dovolacie dôvody podporovali.“

15.   Vychádzajúc   z   uvedených   mantinelov   posudzovania   rozhodnutí   všeobecnýchsúdov vrátane najvyššieho súdu ústavný súd uzatvára, že v uvedenej časti odôvodneniauznesenia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktorédovolanie   sťažovateľa   odmietol.   Podľa   ústavného   súdu   postup   najvyššieho   súdupri odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovaťza zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušilzákladné právo na súdnu ochranu sťažovateľa. Najvyšší súd dal sťažovateľovi v napadnutomuznesení podrobnú odpoveď na to, prečo neboli naplnené dôvody dovolania podľa § 371ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku, pričom súčasne vo všeobecnej rovine konkretizovalsituácie, kedy by tieto naplnené boli. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu nevykazujevšeobecný charakter, naopak, najvyšší súd primeraným spôsobom reaguje na konkrétnedovolacie námietky sťažovateľa. Konštatuje, že vzhľadom na absenciu dôvodov dovolaniapodľa   §   371   Trestného   poriadku   dovolanie   odmietol   podľa   §   382   písm. c)   Trestnéhoporiadku.

16. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdusvojím vlastným (m. m. I. ÚS 429/2014). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutýprávny   názor   najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavneneodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľanázoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatkynevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

17. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľa ústavnýsúd   uvádza,   že   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   má   v   trestnom   konaníosobitné postavenie a možno ho podať len z dôvodov vymedzených v § 371 Trestnéhoporiadku.   Dovolací   súd   teda   v   zásade   nepreskúmava   skutkové   zistenia,   na   ktorých   jezaložené napadnuté rozhodnutie, a v prípade sťažovateľa preskúmaval iba naplnenie nímvymedzených dovolacích dôvodov.

18.   Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   rozhodujúci o   dovolaní   sťažovateľa   sa   podľanázoru   ústavného   súdu   zákonne   a   preskúmateľne   vyrovnal   s   dovolacou   argumentáciousťažovateľa   a   stotožniac   sa   protiargumentáciou   prokurátora   a   nižších   súdov   dovolanieodmietol. Úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa vykonávania dokazovania (kladenie otázoka ich   protokolácia,   čítanie   svedeckých   výpovedí),   hodnotenia   už   vykonaných   dôkazova rešpektovania   práva   obvineného   na   obhajobu   (prítomnosť   sťažovateľa   a   jeho   obhajcuna hlavnom   pojednávaní,   ich   súhlas   s   čítaním   výpovedí,   absencia   ich   námietok   protispôsobu   vykonávania   dôkazov)   nevykazujú   všeobecný   charakter,   naopak,   sú   konkrétnea konzistentné. Na týchto záveroch najvyššieho súdu, ktoré zodpovedajú zmyslu a účeluustanovení Trestného poriadku ustanovujúcich dôvody dovolania, neprislúcha ústavnémusúdu pre nedostatok právomoci nič meniť, dopĺňať či inak rozvíjať.

19.   Pokiaľ   ide   o   namietaný   zásah   do   práva   na   obhajobu,   ústavný   súd   opäť   lenna doplnenie uvádza, že kontradiktórne trestné konanie vytvára pre jeho strany (teda ajobvineného, resp. obžalovaného) značný priestor pre participáciu na vykonávaní dôkazov.Vo vzťahu k sťažnostným námietkam sťažovateľa sú v tomto smere osobitne podstatnétie ustanovenia Trestného poriadku, ktoré umožňujú namietať spôsob vykonávania výsluchuobžalovaného, ale aj svedka, najmä prípustnosť kladenej otázky položenej vypočúvajúcim(§ 259   a   §   263   ods.   5   Trestného   poriadku).   Z   pohľadu   ústavného   súdu   a   obsahusťažnostných   námietok   potom   neprichádza   do   úvahy   iné,   len   sa   stotožniť   s   názoromnajvyššieho súdu, že za situácie, ak na hlavnom pojednávaní sťažovateľ ako obžalovaný anijeho   obhajca   (zrejme iný   ako   advokát   zastupujúci   ho   v   konaní   pred   ústavným   súdom)nevyužili tieto zákonné možnosti riadnej a účinnej obhajoby, a túto námietku uplatnili ažv podanom odvolaní, nemožno bez ďalšieho uvažovať ani o naplnení dôvodu dovolaniaspočívajúcom v porušení práva na obhajobu zásadným spôsobom, a už vôbec nie o zásahudo práv podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. čl. 6 ods. 3 dohovoru.

20.   Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   hodnotí   napadnuté   uznesenienajvyššieho súdu ako ústavne konformné, a teda nevyžadujúce korekciu zo strany orgánuochrany ústavnosti. Sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniunajvyššiemu   súdu   bola   preto   odmietnutá   pre   zjavnú   neopodstatnenosť,   keďže   pri   jejpredbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označených   právsťažovateľa, ktorej reálnosť by mohol preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavnýsúd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnostiby   bolo   vyhovené   (zrušenie   uznesenia   krajského   súdu   a   uznesenia   najvyššieho   súdu   avrátenie veci na ďalšie konanie, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015