znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 294/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť K. D., R., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., R., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Ružomberok č. k. 9 C 143/2011-32 z 18. januára 2012 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 78/2012-59 z 29. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012 doručená sťažnosť K. D., R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K.,   R.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 143/2011-32 z 18. januára 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 78/2012-59 z 29. februára 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Rozsudkom   Okresného   súdu...   2C/107/2010-162   zo   dňa   16.   2.   2011   som bola zaviazaná   vydať   navrhovateľovi   predmet   bezdôvodného   obohatenia   sumu   vo   výške 220.000-. EUR spolu s úrokom z omeškania... a nahradiť navrhovateľovi trovy konania... Proti...   rozsudku   podal   som   odvolanie.   Krajský   súd   v   Žiline   rozsudkom   číslo   konania 5Co 177/2011-293 zo dňa 21. 6. 2011... rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Dňa 19. 11. 2011 podala som podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom SR. Dňa 14. 12. 2011 bolo mi faxom doručené oznámenie Generálnej prokuratúry SR, že generálny prokurátor SR podal dňa 14. 12. 2011 mimoriadne dovolanie proti uvedeným rozsudkom spolu so žiadosťou o odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov.

Dňa 21. 7. 2011 začalo voči mne exekučné konanie... 10. 11. 2011 vykonal exekútor ocenenie   môjho   rodinného   domu   tým   spôsobom,   že   bez   toho,   aby   mi   čas   oceňovania oznámil, vlámal sa spolu s navrhovateľom do môjho rodinného domu bez mojej prítomnosti a privolaný znalec ocenil môj rodinný dom a pozemky na sumu 276.000 EUR. Pretože posudok bol zjavne podhodnotený, už tým že znalec neocenil všetky súčasti rodinného domu (napr.   podlahové   kúrenie   a   iné),   nechala   som   predmet   exekúcie   –   môj   rodinný   dom a pozemky oceniť iným znalcom, ktorý ocenil dom so všetkými jeho súčasťami a pozemky na sumu 450.000 EUR...

O   mimoriadnom   dovolaní...   Najvyšší   súd   SR   doposiaľ   nerozhodol,   exekúcia spočíva...

Na Okresnom súde Ružomberok pod spis. značkou 9C/143/2011 prebieha konanie o odporovateľnosť právneho úkonu, navrhovateľa H. R., bytom... proti odporkyni J. D., bytom..., ktorá je mojou sestrou, v ktorom sa navrhovateľ domáha vyslovenia neúčinnosti zmluvy o pôžičke. Ja som do tohoto konania vstúpila ako vedľajší účastník, ktorú skutočnosť som súdu oznámila podaním zo dňa 5. 1. 2012. Dňa 20. 1. 2012 bolo mi doručené uznesenie Okresného   súdu   Ružomberok   číslo   9C/143/2011-32   zo   dňa   18.   1.   2012,   ktorým   súd „nepripúšťa, aby do konania ako vedľajší účastník na strane odporkyne vstúpila K. D...“ Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   som...   odvolanie.   Krajský   súd   uznesením   číslo 5Co/78/2012-59   zo   dňa   29.   2.   2012...   napadnuté   rozhodnutie   potvrdil,   pričom   využil možnosť ust. § 219 ods. 2 O. s. p. a svoje rozhodnutie neodôvodnil.»

Sťažovateľka   poukazuje   na   nasledovné: „V   exekučnom   konaní   EX   1069/11   ja rozporujem všeobecnú cena môjho rodinného domu a pozemkov a výsledok exekúcie závisí od   všeobecnej   ceny   môjho   domu   a   pozemkov.   Výrok   rozhodnutia   Okresného   súdu Ružomberok v konaní číslo 9C/143/2011 vo veci samej závisí taktiež od všeobecnej ceny môjho rodinného domu a pozemkov. Ak je všeobecná cena mojich nehnuteľností vyššia ako moje   záväzky,   navrhovateľ   ukrátený   nebol   a   pri   speňažení   môjho   domu   a   pozemkov uspokojím všetky moje záväzky, prípadne mi ešte aj peňažné prostriedky ostanú.

Preto   moje   právne   postavenie   povinného   v   exekučnom   konaní   a   vôbec   právne postavenie   dĺžnika   čo   do   zániku   dlhu   je   podmienené   výťažkom   zo   speňaženia   môjho majetku, teda najnižším podaním v prípade dražby, ktorým je všeobecná cena predmetu dražby. Mám preto právny záujem na objektívnom zistení všeobecnej ceny môjho majetku, ktorá   sa   bude   určovať   pre   potreby   konania   Okresného   súdu   Ružomberok   číslo 9C/143/2011, do ktorého konania ma súd ako vedľajšieho účastníka nepripustil.

Okresný súd... zdôvodnil svoje rozhodnutie číslo 9C/143/2011... tým, že moje právne postavenie   sa   nezmení   vzhľadom   na   úspech   navrhovateľa   či   odporcu   v   konaní,   teda vzhľadom na výrok rozhodnutia... Ja ale dôvodím, že mám záujem na víťazstve odporcu v tomto konaní, pretože odporca bude úspešný vtedy, ak v konaní ustálená všeobecná cena môjho majetku bude vyššia ako moje záväzky. Okrem toho výsledkom konania (ust. § 93 ods. 1 O. s. p.) nie je len víťazstvo jednej či druhej strany, teda výrok rozhodnutia, ale aj skutkové okolnosti a právne závery ktoré vzal súd za preukázané a o ktoré je rozhodnutie vo veci   samej   opreté.   Takouto   okolnosťou   je   nepochybne   aj   všeobecná   cena   môjho majetku.“

Podľa   názoru   sťažovateľky „...   Okresný   súd   Ružomberok   uznesením   číslo 9C/143/2011-32 zo dňa 18. 1. 2012 a Krajský súd v Žiline uznesením číslo 5Co/78/2012-59 zo dňa 29. 2. 2012... tým, že nepripustili... účasť v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok číslo 9C/143/2011, porušili moje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a moje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

návrh na vyslovenie neprípustnosti môjho vedľajšieho účastníctva podal navrhovateľ na pojednávaní dňa 9. 1. 2012. Na tomto pojednávaní som sa nezúčastnila z dôvodov PN (do spisu doložené) a nezúčastnila sa ho ani odporkyňa. Sudca rozhodol o tomto návrhu bez pojednávania dňa 18. 1. 2012, bez toho ma oboznámil že taký návrh bol podaný, aby mi umožnil sa k návrhu vyjadriť a navrhnúť dôkazy o mojom právnom záujme na výsledku konania.   Takýto   postup   súdu   nie   je   podľa   práva.   Takýmto   konaním   súd   zvýhodnil navrhovateľa, pretože len tomu dal možnosť vyjadriť sa k prípustnosti môjho vedľajšieho účastníctva. Mne a odporcovi takúto možnosť neposkytol...

Konanie o prípustnosť môjho účastníctva v konaní OS Ružomberok č. 9C/143/2011 začalo návrhom navrhovateľa ktorý predniesol do zápisnice na pojednávaní dňa 9. 1. 2012. Preto preto mal súd postupovať podľa ust. § 114 a 115 O. s. p., teda doručiť mi návrh (zápisnicu z pojednávania zo dňa 9. 1. 2012) a nariadiť pojednávanie o prípustnosti môjho vedľajšieho účastníctva, prípadne ma aj vyzvať na vyjadrenie k návrhu na nepripustenie mojej účasti v konaní. Súd mi návrh nedoručil a pojednávanie nenariadil. Rozhodol o mojej účasti v konaní sám bez mojej vedomosti o návrhu a bez pojednávania dňa 18. 1. 2012... Preto Okresný súd Ružomberok súd tým, že mi neumožnil v prvostupňovom konaní číslo 9C/143/2011   ako účastníkovi vykonávať práva účastníka konania,   ktoré mi zákon priznáva, a Krajský súd v Žiline svoje rozhodnutie číslo 5Co/78/2012-59 zo dňa 29. 2. 2012 neodôvodnil, odňali mi možnosť konať pred súdom ako aj právo na spravodlivý proces a porušili moje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj moje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť a po vykonaní dokazovania rozhodol týmto nálezom:

„1.   Krajský   súd   v   Žiline   uznesením   číslo   5Co/78/2012-59   zo   dňa   29.   2.   2012 a Okresný súd Ružomberok uznesením číslo 9C/143/2011-32 zo dňa 18. 1. 2012 porušili základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   číslo   5Co/78/2012-59   zo   dňa   29.   2.   2012 a uznesenie Okresného súdu Ružomberok číslo 9C/143/2011-32 zo dňa 18. 1. 2012 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Ružomberok na ďalšie konanie.

alebo

1. Krajský súd v Žiline uznesením číslo 5Co/78/2012-59 zo dňa 29. 2. 2012 a porušil základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   číslo   5Co/78/2012-59   zo   dňa   29.   2.   2012 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa,   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, o čom sťažovateľka vedela, odvolanie podala a krajský súd o ňom uznesením rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu   svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv uznesením okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o nepripustení sťažovateľky do konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 143/2011.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým   uznesením   porušil   ňou   označené základné   a   iné   právo,   pretože   svoje   uznesenie   neodôvodnil.   Okresný   súd   neumožnil sťažovateľke vyjadriť sa k návrhu na nepripustenie jej účastníctva a predniesť argumenty, čím jej zároveň odňal možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zaoberal jej opodstatnenosťou   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   skúmajúc   možnosť   preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46 ods.   1   ústavy   a   právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   porušenie   ktorých   sťažovateľka v sťažnosti   namietala.   V   nadväznosti   na   to   posudzoval   opodstatnenosť   námietok sťažovateľky, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jej označených práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku, odvolaním proti rozsudku okresného súdu, ako aj so súvisiacim súdnym spisom, ktorý si zadovážil, dospel k záveru, že rozsudkom   krajského súdu   nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného a iného práva.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   už   vo   viacerých   rozhodnutiach   týkajúcich   sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru vyslovil, že právo na spravodlivé prejednanie veci v sebe zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. „Článok 6 ods.   1 zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   nemožno   ho   ale   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   bola   daná   podrobná   odpoveď...   Preto   otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na konkrétne okolnosti daného prípadu“ (rozsudok Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994). Z uvedeného však vyplýva povinnosť súdu poskytnúť odpoveď na argument, ktorý sa v kontexte danej veci javí ako rozhodujúci.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).

Krajský súd v rozsudku uviedol: „Podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovaní   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací   súd   preskúmaním   napadnutého   uznesenia   prislúchajúceho   spisového materiálu   a   vyhodnotením   toho,   čo   uviedol   odvolateľ,   konštatuje,   že   prvostupňový   súd dôsledne   postupoval   v   súlade   s   ust.   §   93   ods.   1,   2,   3   a   4   O.   s.   p.   a   po   vyhodnotení skutkových a právnych okolností dospel k záveru, že K. D. nemá právny záujem na výsledku sporu,   ktorý   je   predmetom   tohto   konania,   a   preto   správne   jej   vstup   do konania   ako vedľajšieho účastníka na strane odporkyne nepripustil. Keďže odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v súlade s citovaným ust. § 219 ods.   2   O.   s.   p.   sa   obmedzuje   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia a ďalšie vyhotovenie odôvodnenia nevykonáva.“

Vzhľadom na to, že krajský súd využil možnosť danú mu ustanovením § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a s poukazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08), z ktorej vyplýva, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane,   pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd dáva do pozornosti nasledujúcu relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu: „V intenciách   vyššie   uvedeného   súd   poukazuje   na   to,   že   predpokladom   prípustnosti vedľajšieho   účastníctva   je   záujem   pristupujúceho   na   výsledku   sporu,   t.   j.   na   víťazstve účastníka, ku ktorému v konaní pristupuje. Pri rozhodovaní o prípustnosti vstupu určitej osoby   do   konania   ako   vedľajšieho   účastníka   na   strane   odporkyne   súd   vychádzal zo samotného   predmetu   konania,   ktorým   je   odporovanie   právnemu   úkonu   –   zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam na zabezpečenie pohľadávky uzavretej medzi odporkyňou a K. D., ktorá je dlžníkom navrhovateľa (pohľadávka navrhovateľa voči K. D. vo výške 220.000,- eur bola priznaná rozsudkom tunajšieho súdu v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2C/107/2010, pričom dňa 14. 12. 2011   bolo   v predmetnej veci   podané mimoriadne dovolanie).   V   súdenej veci v prípade úspechu   navrhovateľa   (t.   j.   vyslovenia,   že   zmluva   o zriadení   záložného   práva   k nehnuteľnosti   je   právne   neúčinná),   bude   sa   môcť   navrhovateľ   domáhať   od   odporkyne uspokojenia z toho, čo odporovateľným úkonom z majetku jeho dlžníka ušlo; v prípade jeho neúspechu takúto možnosť mať nebude, i keď pohľadávka voči K. D. mu zostane zachovaná v súdom   priznanej   výške   (v   závislosti   na   výsledku   dovolacieho   konania).   Rovnako   má záujem na víťazstve v spore aj odporkyňa ako záložný veriteľ K. D. Právne postavenie K. D. sa však výsledkom sporu nijako nezmení, keď menovaná má v súčasnosti jednak dlh voči navrhovateľovi vo výške 220.000,- eur priznaný súdom, jednak dlh voči odporkyni vo výške 100.000,- eur dohodnutý zmluvne, pričom výsledok sporu bude mať vplyv jedine na týchto veriteľov (účastníkov konania) v tom zmysle, že je spôsobilý ovplyvniť poradie a rozsah uspokojovania ich pohľadávok.“

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery,   ku   ktorým   krajský   súd a okresný   súd   dospeli,   nemožno   označiť   za   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené a nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu, resp. okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu, resp. okresného súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   uznesenia   krajského   súdu   v   spojení   s   uznesením   okresného   súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   sa   v   plnom   rozsahu   stotožňuje   s   právnym   názorom   vysloveným v uzneseniach okresného súdu, resp. krajského súdu, že sťažovateľka nemá právny záujem na výsledku konania. Sťažovateľka odôvodňuje svoj právny záujem na výsledku sporu tým, že   v   konaní   vedenom   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   9   C   143/2011   bude   vedené dokazovanie na účely zistenia všeobecnej ceny majetku sťažovateľky, pričom toto zistenie bude mať význam aj pre exekučné konanie, ktoré je proti sťažovateľke vedené.

Podľa § 138 ods. 1 Exekučného poriadku po vydaní exekučného príkazu exekútor zaobstará znalecký posudok na cenu nehnuteľnosti.

Z citovaného ustanovenia Exekučného poriadku je zrejmé, že v exekučnom konaní je exekútor   povinný   zabezpečiť   vypracovanie   znaleckého   posudku,   a teda   všeobecná   cena majetku sťažovateľky, ktorá má byť podľa sťažovateľky zisťovaná v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 9 C 143/2011, je v exekučnom konaní irelevantná. Na tomto nič nemení ani tvrdenie sťažovateľky, že v exekučnom konaní bola cena nehnuteľnosti určovaná nezákonným spôsobom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka   tiež   uvádza,   že   neodôvodnením   uznesenia   o   potvrdení   uznesenia okresného   súdu   za   situácie,   keď   jej   okresný   súd   neumožnil   vyjadriť   sa   k   návrhu na nepripustenie   jej   účastníctva   a   predniesť   argumenty,   odňal   jej   krajský   súd   možnosť konať pred súdom.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   týmto   tvrdením   sťažovateľky   opätovne   poukazuje   na subsidiaritu právomoci ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach.

Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   je   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolacím dôvodom. Sťažovateľka tak mala možnosť napadnúť uznesenie krajského súdu dovolaním. Keďže sťažovateľka svoju možnosť podať dovolanie nevyužila, nevyčerpala tak opravný prostriedok, ktorý zákon pripúšťa na ochranu jej základného a iného práva, a preto ústavný súd musel sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012