znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 294/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť A. G. a H. G., obaja bytom K., zastúpených advokátom JUDr. M. S., Č., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vednom pod sp. zn. 10 C 280/2001 a jeho uznesením č. k. 10 C 280/2001-151 z 21. februára 2006 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 197/2006-168 z 30. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. G. a H. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2006 doručená sťažnosť A. G. a H. G. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vednom pod sp. zn. 10 C 280/2001 a jeho uznesením č. k. 10 C 280/2001-151 z 21. februára 2006 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 197/2006-168 z 30. júna 2006.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   žalobným   návrhom podaným okresnému   súdu   22.   marca   2001   domáhali   obnovy   konania   vedeného pod sp. zn. 5 C   578/98.   Okresný   súd   bez   nariadenia   pojednávania   uznesením č. k. 10 C 280/2001-151 z 21. februára 2006 návrh na obnovu konania a návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku okresného súdu č. k. 5 C 578/98-53 z 25. februára 2000 zamietol. Okresný súd v konaní vo fáze judicium rescidens, v ktorej posudzoval dôvodnosť obnovy konania rozhodol bez nariadenia verejného pojednávania o zamietnutí návrhu na obnovu konania.

Krajský súd uznesením č. k. 5 Co 197/2006-168 z 30. júna 2006 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil bez nariadenia verejného pojednávania (uznesenie okresného súdu č. k. 10 C 280/2001-151 z 21. februára 2006 v spojení s predmetným uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 25. augusta 2006).

Podľa sťažovateľov okresný súd a krajský súd im svojím postupom odňali možnosť konať pred súdom a porušili ich právo na spravodlivý proces tým, že ich vec mala byť verejne   prerokovaná   pred   nezávislým   a nestranným   súdom.   Okresný   súd   a   krajský   súd svojím postupom znemožnili sťažovateľom aktívne zasahovať do svojej veci, prednášať návrhy   na   vykonanie   dôkazov,   klásť   svedkom   otázky,   vyjadrovať   sa   k podaniam a prednesom protistrany. Týmto postupom mala byť porušená zásada ústnosti, verejnosti a bezprostrednosti konania, sťažovateľom bolo znemožnené uplatnenie práva na verejný a spravodlivý proces a práva na prejednanie veci, pretože podľa sťažovateľov, vec bola rozhodnutá a nie prerokovaná.

Okresný   súd   a   krajský   súd   mali   formálnu   možnosť   voľby   vec   rozhodnúť   bez nariadenia   pojednávania,   ale   podľa   sťažovateľov   svojím   postupom   porušili   princíp verejnosti a ústnosti a bezprostrednosti konania. Podľa sťažovateľov čl. 48 ods. 2 ústavy, ako   aj   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zabezpečujú   väčší   rozsah   základného   práva   v porovnaní s ust. § 234 ods. 2 a § 214 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a preto   čl.   6   ods. 1   dohovoru   mal   byť „s poukazom   na   čl.   11   ústavy“ aplikovaný   pred ustanoveniami § 234 ods. 2 a § 214 ods. 2 písm. c) OSP.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol nálezom:„Okresný   súd   v Čadci   svojím   postupom   a uznesením   10   C   280/2001-151   zo   dňa 21. 2. 2006 a Krajský súd v Žiline uznesením 5 Co 197/2006-168 zo dňa 30. 6. 2006 porušili základné práva A. G. (...) a H. G. (...) zaručené v čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie   Krajského   súdu   v Žiline   5   Co   197/2006-168   zo   dňa   30.   6.   2006 a uznesenie Okresného súdu v Čadci 10 C 280/2001-151 zo dňa 21. 2. 2006 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Čadci na ďalšie konanie.

A.   G.   a H.   G.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   6.825,50   Sk (2 úkony po 2.730,- Sk - prevzatie a príprava, sťažnosť; 2 x režijný paušál po 164,- Sk, DPH 19 % t. j. 1.037,50 Sk), ktorú sú povinní Krajský súd v Žiline a Okresný súd v Čadci uhradiť ich   advokátovi   JUDr.   M.   S.,   (...)   a to   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľov   je   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   a v   ich   prítomnosti,   a aby   sa   mohli   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 280/2001 a jeho uznesením č. k. 10 C 280/2001-151 z 21. februára 2006, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľov na obnovu konania, a uznesením krajského súdu č.   k.   5   Co   197/2006-168   z   30.   júna   2006, ktorým   bolo   rozhodnutie   okresného   súdu potvrdené.

1. Na konanie o časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia namietali porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 280/2001 a jeho uznesením č. k. 10 C 280/2001-151 z 21. februára 2006 nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľov, ktorých   porušenie   namietajú,   vo   vzťahu   ku konaniu   okresného   súdu   (uznesenie č. k. 10 C 280/2001-151 z 21. februára 2006) rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd (uznesenie   č.   k.   5   Co   197/2006-168   z   30.   júna   2006).   Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 280/2001.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietajúcej porušenie   označených   práv   postupom   okresného   súdu   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu č. k. 5 Co   197/2006-168   z   30.   júna   2006   ústavný   súd   poznamenáva,   že   týmto uznesením rozhodol   krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľov   proti   uzneseniu   okresného č. k. 10 C 280/2001-151 z 21. februára 2006. Krajský súd toto rozhodnutie okresného súdu svojím uznesením potvrdil ako vecne správne a nepriznal žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

V danom   prípade   je   relevantnou   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   v zmysle   ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   navrhovateľa   takýto   návrh   podať,   právomoci o ňom   konať   a rozhodnúť   či   splnenia   iných   zákonom   ustanovených   náležitostí   zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej   sa   návrh   týka,   v sebe   obsahuje   právomoc   skúmať   to,   či   návrh   zodpovedá   tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou (I. ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02,   I. ÚS 46/03).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje, že uvedené obdobne platí aj pokiaľ ide o skúmanie splnenia podmienok konania o návrhu na obnovu konania.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co 197/2006-168 z 30. júna 2006 vyplýva, že:„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania [§ 214 ods. 2 písm. c) O. s. p.].

Podľa § 219 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vecne správne. Podľa § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Podľa § 230 ods. 1 O. s. p. návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť.

Podľa § 234 ods. 2 O. s. p. ak súd zamieta návrh na obnovu konania preto, že nie je prípustný,   alebo   preto,   že   ho   podal   niekto,   kto   naň   nebol   oprávnený,   alebo   preto, že je zrejme oneskorený, nemusí nariaďovať pojednávanie.

Prvostupňový   súd   rozhodol   vecne   správne,   keď   zamietol   návrh   navrhovateľov v 1. a 2. rade na obnovu konania. Navrhovatelia totiž už v samotnom návrhu na obnovu konania zo   dňa   14.   3.   2001   uviedli,   že   o   dôkaze   -   rozsudku   Okresného   súdu   Čadca č. k. 8 C 429/91-17   v   pôvodnom   konaní   nevedeli   a   preto   ho   nemohli   ani   použiť.   Lenže predmetný rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 5. 12. 1991, bol navrhovateľovi v 1. rade (vtedy v konaní sp. zn. 8 C 429/91 odporcovi v 9. rade) A. G. doručený a prevzal ho   14.   11.   1991,   ako   to   vyplýva   z   doručenky,   ktorá   sa   nachádza   v   spise   8 C   429/91 na č. l. 20. Teda navrhovateľ v 1. rade o tomto dôkaze (rozsudku) vedel odo dňa, ako ho prevzal, teda od 14. 11. 1991. Nie je teda pravdivé tvrdenie navrhovateľov, ktorí vo svojom návrhu   na   obnovu   konania   uviedli,   že   o   ňom   v   pôvodnom   konaní   sp. zn. 5 C 578/98 nevedeli,   a   preto   ho   nemohli   použiť.   Naviac,   rozsudok   ako   najdôležitejšia   forma rozhodnutia vo veci samej sa, ako je uvedené v ustanovení § 156 ods. 1 veta prvá, časť prvá O. s. p., vyhlasuje vždy verejne.

Nakoľko z uvedeného jednoznačne vyplýva, že návrh na obnovu konania bol podaný oneskorene, prvostupňový súd ho mohol podľa ustanovenia § 234 ods. 2 O. s. p. zamietnuť aj bez nariadenia pojednávania.

Pokiaľ   ide   o   tvrdenia   odporkyne   v   1.   rade,   že   vzhľadom   na   počet   nariadených pojednávaní v tejto veci nemala možnosť uplatniť a vyčísliť trovy právneho zastúpenia, odvolací súd je toho názoru, že práve vzhľadom na počet nariadených pojednávaní mali obe odporkyne dostatok času uplatniť si náhradu trov konania resp. trov právneho zastúpenia s tým, že na ich konkrétne vyčíslenie by súd odporkyne vyzval pred rozhodnutím vo veci samej, alebo aj po tomto rozhodnutí. Žiadne zákonné ustanovenie neukladá súdu povinnosť vyzývať   účastníkov,   či   si   uplatňujú   náhradu   trov   konania.   Preto   rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku, ktorým nepriznal odporkyniam v 1. a 2. rade náhradu trov konania, je správne.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. v spojitosti s § 224 ods. 1 O. s. p. Nakoľko navrhovatelia v 1. a 2. rade, ako aj odporkyňa v 1. rade a odporkyňa v 2. rade neboli v odvolacom konaní úspešní, a odporkyňa v 1. rade si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, krajský súd ich žiadnemu z účastníkov nepriznal.

Krajský súd sa stotožnil s uznesením okresného súdu ako s vecne správnym.

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, krajský súd k zásadným námietkam sťažovateľov zaujal   stanovisko,   a preto   aj   ústavný   súd   ho   považuje   za   dostačujúci,   ale   aj   ústavne relevantný.   V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať podmienky obnovy konania za nesplnené, a prečo ho okresný súd mohol zamietnuť aj bez nariadenia   verejného   pojednávania.   V každom   prípade   postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s právnym   názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, napadnutý právny názor krajského súdu by mohol nahradiť iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Navyše ústavný súd poukazuje na to, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   možno   vyvodiť,   že   pod   ochranu   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nespadá   konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (mutatis mutandis I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003   a v ňom   odkaz   na   ďalšiu   judikatúru).   Okrem   toho,   pokiaľ   sťažovateľ   svoje   právo „na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie“ opiera o čl. 46 ods. 1 ústavy, je evidentné,   že   medzi   týmto   článkom   ústavy   a medzi   napadnutými   postupmi a rozhodnutiami   všeobecných   súdov   neexistuje   ústavne   relevantná   (priama)   súvislosť, a už ani   táto   skutočnosť   neumožnila   ústavnému   súdu   dospieť   k záveru   o porušení označeného článku ústavy (I. ÚS 94/05).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2006