znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 293/2015-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   FKH   elektro,   s.   r.   o.,   Námestiesv. Anny   28,   Trenčín,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jozefom   Polákom,   Advokátskakancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   5   Co   413/2014z 11. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti FKH elektro, s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti FKH elektro, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 413/2014z 11. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len„okresný   súd“)   svojím   uznesením   sp.   zn.   6   C/242/2013   z 18.   februára   2014   nariadilv právnej veci žalobcu,,, ako navrhovateľa(ďalej   len „navrhovateľ“) proti   žalovaným   v prvom rade sťažovateľovi a v druhom rade

,   v konanío určenie neplatnosti záložnej zmluvy predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalovanémuv prvom rade «realizovať a vykonať svoje oprávnenie vyplývajúce zo záložnej zmluvy zo dňa 12. 04. 2010, ktorej vklad bol povolený na LV č. Správa katastra Považská Bystrica pod V 745/10 z 29. 04. 2010-833 a to v rámci zákonných a zmluvne dojednaných ustanovení zmluvy, a to realizovať a vykonať záložné právo prostredníctvom predaja nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu v jeho mene, v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a to: prevádzkovej budovy súpisné číslo, postavenej na parcele registra „C“ č. „zastavané   plochy   a nádvoria“   o   výmere   1.942   m2 a   pozemku   parcely   registra   „C“ č. „zastavané plochy a nádvoria“ o výmere 1.942 m2, všetko nachádzajúce sa v k. ú., zapísané na LV č. Okresného úradu Považská Bystrica, katastrálny odbor, resp. poskytnutia týchto oprávnení tretej osobe, napr. prostredníctvom predaja dobrovoľnou dražbou a to až do právoplatného a vykonateľného skončenia konania Okresného   súdu   v   Považskej   Bystrici,   pod spis. zn. 6 C 242/2013.“ Krajský   súdna odvolanie sťažovateľa a žalovaného v druhom rade uznesením sp. zn. 5 Co 413/2014z 11. júna 2014 potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 C 242/2013 z 18. februára 2014ako vecne správne. Sťažovateľ v podanej sťažnosti akcentuje skutočnosť, že krajský súdrozhodol o podanom odvolaní napriek tej skutočnosti, že „... uznesením Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 38K/46/2013 zo dňa 17. 03. 2014, ktorý bol publikovaný v Obchodnom vestníku č. 57/2014 zo dňa 24. 03. 2014 pod položkou K005583 bol na majetok žalovaného v rade 2) s miestom podnikania:

, vyhlásený   konkurz   a   konanie   vedené na Okresnom   súde   Považská   Bystrica   pod sp. zn. 6C/242/2013   malo   byť   s   poukazom na účinky vyhlásenia konkurzu uvedené v ust. § 47 ods. 1, ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze   a reštrukturalizácii   zo   zákona   prerušené!». V ostatnom   podal   sťažovateľna ústavnom súde sťažnosť.

3. K meritu právneho posúdenia veci sťažovateľ konštatoval, že «... má s poukazom na   záver,   ktorý   ústavný   súd   predostrel   vo   svojom   náleze   sp.   zn.   I.   ÚS   393/2012 z 12. decembra 2012 za to, že pokiaľ zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v § 47 ods. 1 ustanovuje, že súdne konanie sa prerušuje, táto procesná norma je prekážkou ďalšieho konania odvolacieho súdu, ktorý v dôsledku zákonného prerušenia konania nemôže vo veci ďalej konať a už vôbec nemôže vo veci rozhodnúť, a to ani vtedy, ak zistí, že odvolanie je dôvodné   a   je   na   mieste   zrušiť   rozhodnutie   odvolacieho   súdu.   Subjektívna   ne/vedomosť dovolacieho súdu o prerušení konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu je pritom rovnako právne irelevantná, keď účinok prerušenia konania nastáva objektívne nezávisle na poznaní tejto   skutočnosti   konajúcim   dovolacím   súdom.   De   lege   lata   pritom   platí,   že   súd   môže v prerušenom konaní pokračovať iba na návrh správcu, ktorý sa takto stáva dominus litis a jedine od jeho iniciatívy závisí prípadné pokračovanie v prerušenom konaní.“. Sťažovateľteda   nachádza   „... porušenie   ním   označených   práv   v   nesprávnom   procesnom   postupe porušovateľa a v nezákonnom napadnutom uznesení nakoľko porušovateľ, hoci bol viazaný ústavným imperatívom obsiahnutým v čl. 2 ods. 2 ústavy, v rozpore so zákonným príkazom uvedeným v § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKR“) neskúmal účinky   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   žalovaného   v   rade   1/   ku   17.   marcu   2013 a neprerušil konanie, ale vo veci ďalej konal a 11. 06. 2014 vydal napadnuté uznesenie.».Podľa sťažovateľa mal krajský súd „prerušiť konanie a vo veci ďalej nevykonávať procesné úkony“. Zároveň podotkol, že „... účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu, teda aj účinok prerušenia konania, nastali dňa 17. marca 2014 a odvolací súd vydal napadnuté uznesenie   dňa   11.   júna   2014,   teda   v   čase,   kedy   bolo   odvolacie   konanie   zo   zákona prerušené“.

4. Sťažovateľ na základe uvedeného ústavnému súdu navrhol, aby po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/413/2014-163 zo dňa 11. 06. 2014 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   spočívajúce   v   práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. sp. zn. 5Co/413/2014-163 zo dňa 11. 06. 2014, ktorým Krajský súd v Trenčíne rozhodol, že uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 6C/242/2013-58 zo dňa 18. 02. 2014 potvrdzuje a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie. 3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti

o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

7.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravnýchprostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   ani   zásadneoprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   hopri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu savymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súduv prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlok porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené záveryboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právona   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskychprávach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej   platnej a   účinnej normy   na   zistený   stav   veci.   V zmysle   svojejjudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľomna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatneniesvojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomocsúdov   rozhodnúť   o oprávnenosti   trestného   obvinenia   voči   konkrétnej   osobe.Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciua zloženie   súdu   a   vedenie   konania.   To   všetko   v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivéprerokovanie   veci   [rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   (ďalej   len  ,,ESĽP“)z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňav sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp   kontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomnýna pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivéhoprocesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   niet   zásadných   odlišností,   a   prípadné   porušenieuvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnejjudikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

12. Krajský súd v uznesení sp. zn. 5 Co 413/2014 z 11. júna 2014 v podstatnomuviedol:

«Krajský   súd   ako   súd   odvolací   vec   preskúmal   podľa   §   212   ods.   1   O.   s.   p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spočíva na správnych dôvodoch, odvolací súd sa v plnom rozsahu s jeho odôvodnením stotožňuje a preto je toto uznesenie potrebné v celom rozsahu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdiť.“

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súddopĺňa:

,,Podľa § 15 ods. 1 O. s. p. ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej právnej veci podal žalovaný 1/ námietku zaujatosti   zákonného   sudcu   súdu   prvého   stupňa   písomným   podaním   doručeným dňa 14. januára 2014. O tejto námietke rozhodol nadriadený súd, Krajský súd v Trenčíne, uznesením č. k. 17NcC/3/2014-47 zo dňa 29. januára 2014 tak, že sudca Okresného súdu Považská Bystrica JUDr. Ladislav Vašut nie je z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený. Dňa 7. februára 2014 podal žalobca na prvostupňový súd návrh na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorom prvostupňový súd rozhodol napadnutým uznesením dňa 18. februára 2014. Dňa 17. februára 2014, teda deň pred vydaním napadnutého uznesenia o nariadení predbežného opatrenia, podal žalovaný 1/ na súde prvého stupňa opätovne námietku   zaujatosti   zákonného   sudcu.   O   tejto   námietke   nadriadený   súd,   Krajský   súd v Trenčíne, rozhodol uznesením č. k. 5NcC/9/2014-148 zo dňa 3. apríla 2014 tak, že sudca Okresného   súdu   Považská   Bystrica   JUDr.   Ladislav   Vašut   nie   je   z   prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený.

Posúdením   uvedených   skutočností   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že   odvolacia námietka žalovaných, že o nariadení predbežného opatrenia rozhodol vylúčený sudca nie je dôvodná. Je pravdou, že napadnuté uznesenie o nariadení predbežného opatrenia bolo vydané deň po tom, čo žalovaný 1/ opätovne vzniesol námietku zaujatosti zákonného sudcu, avšak   v   tej   dobe   už   bol   vo   veci   podaný   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia. Na rozhodnutie   o   tomto   návrhu   mal   prvostupňový   súd   v   zmysle   §   75   ods.   4   O.   s.   p. stanovenú   lehotu   najneskôr   do   30   dní   po   doručení   návrhu.   V   čase   podania   námietky zaujatosti zákonného sudcu žalovaným 1/ tak z uvedenej zákonnej lehoty zostávalo súdu prvého stupňa už len 20 dní. V tomto zmysle je podľa odvolacieho súdu potrebné vydanie rozhodnutia o návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia považovať za úkon, ktorý nepripúšťa odklad, a ktorý je oprávnený v zmysle § 15 ods. 1 O. s. p. vykonať aj sudca, proti ktorému bola účastníkom vznesená námietka zaujatosti. Tento záver je podporený aj skutočnosťou,   že   nariadené   predbežné   opatrenie   je   len   dočasného   charakteru   a   proti rozhodnutiu   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   je   prípustný   opravný prostriedok.

Čo sa týka ostatných odvolacích námietok žalovaných, ani tu odvolací súd nezistil ich dôvodnosť. Ako už bolo uvedené predbežné opatrenie, ktoré dočasne upravuje pomery účastníkov   má   len   dočasný,   provizórny   charakter.   Jeho   účelom   je   poskytnúť   ochranu v meritórnom konaní uplatnenému právu účastníka pred nebezpečenstvom bezprostredne hroziacej ujmy tak, aby judikovanie vo veci samej nebolo ničím rušené a aby budúce rozhodnutie vo veci samej nestratilo na význame.

Z uvedeného vyplýva aj základná podmienka pre nariadenie predbežného opatrenia a to minimálne osvedčenie danosti práva, ktorému sa má žiadaným predbežným opatrením poskytnúť   ochrana.   V   predmetnej   právnej   veci   táto   podmienka   splnená   bola,   keď prvostupňový súd zistil, že v konaní Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 3C/105/2012 bolo   rozsudkom   určené,   že   kúpna   zmluva,   ktorou   žalobca   previedol   predmetné nehnuteľnosti na žalovaného 2/ je absolútne neplatným právnym úkonom. Dôsledkom toho bolo aj rozhodnutie v konaní Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 8C116/2011, kde bolo rozsudkom určené, že zmluva o zriadený záložného práva na predmetné nehnuteľnosti, ktorú uzatvoril žalovaný 2/ s ČSOB, a. s. v čase po uzatvorení vyššie uvedenej neplatnej kúpnej zmluvy je absolútne   neplatný   právny   úkon. Bolo teda   minimálne osvedčené,   že žalobca je vlastníkom predmetných nehnuteľností a že dispozícia žalovaného 2/ s týmito nehnuteľnosťami   v   čase   po   uzatvorení   absolútne   neplatnej   kúpnej   zmluvy   bola   súdom posúdená ako neplatná. Keďže žalobca sa v tomto konaní domáha určenia neplatnosti inej záložnej zmluvy, ktorú žalovaný 2/ uzatvoril so žalovaným 1/ na predmetné nehnuteľnosti rovnako v čase po uzatvorení absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, musí mať súd minimálne za   osvedčenú   danosť   práva   žalobcu,   ktoré   je   v konaní   uplatňované.   Uvedené   platí   aj so zreteľom na rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 10C/213/2010-59 zo dňa 06.   04.   2011,   ktorým   bolo   určené,   že   žalobca   je   výlučným   vlastníkom   predmetných nehnuteľností z dôvodu, že odstúpil od kúpnej zmluvy, ktorou tieto, nehnuteľnosti previedol na žalovaného 2/ z dôvodu nezaplatenie kúpnej ceny v lehote splatnosti. Toto rozhodnutie je z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia vzťahov medzi účastníkmi v rozpore s rozsudkom súdu   vydanom   v   konaní   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   sp.   zn.   3C/105/2012 a pri preukázaní dobromyseľnosti žalovaného 1/ pri uzatváraní záložnej zmluvy môže viesť k inému   právnemu   posúdeniu   platnosti   žalobcom   namietaného   právneho   úkonu.   Takéto právne   posúdenie   ale   nie   je   vecou   súdu   pri   rozhodovaní   o   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia. Môže a má byť urobené v konaní o merite veci. Preto ak v tejto situácii   začal   žalovaný   1/   s realizáciou svojho   záložného   práva   k   predmetným nehnuteľnostiam, musí odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa konštatovať, že je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov predbežným opatrením. Osvedčenému právu žalobcu hrozí realizáciou záložného práva žalovaného 1/ bezprostredné nebezpečenstvo ujmy. Vykonaním záložného práva žalovaného 1/ stratí pre žalobcu význam rozhodnutie v tejto   právnej   veci   a   definitívnym   spôsobom   sa   zasiahne   do   jeho   vlastníckeho   práva. Na druhej strane nariadením predbežného opatrenia žalovanému 1/ žiadna vážna ujma nehrozí, pretože ak bude žaloba žalobcu posúdená ako nedôvodná a teda záložná zmluva uzatvorená medzi žalovanými ako platná, môže žalovaný realizovať svoje záložné právo k predmetným nehnuteľnostiam a jeho uspokojenie sa bude riadiť poradím registrácie jeho záložného práva v katastri nehnuteľností, tak ako aj doposiaľ.

13. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdua argumentácie v   ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho   ustáleného právnehonázoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdunemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretožeprvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Taktiežv zmysle   judikatúry   ESĽP   pri   zamietnutí   odvolania   sa   odvolací   súd   môže   obmedziťi na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12.1997,   sťažnosť   č.   20772/92,   body   59   –   60).   Uvedené   závery   zahŕňajú   aj   požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania(IV. ÚS 350/09). Dané východiská nachádzajú svoje uplatnenie aj v konaní všeobecnýchsúdov o návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia. V dôsledku uvedeného považovalústavný súd za potrebné odcitovať aj z uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 C 242/2013z 18. februára 2014, ktorý v podstatnom uviedol:

,,Súd sa oboznámil s obsahom žaloby, návrhom na vydanie predbežného opatrenia, oznámenia ktoré žalovaný v 1. rade zaslal žalobcovi a spisov Okresného súdu v Považskej Bystrici 3C 105/2012 a 10C 213/2010.

Rozsudkom   Okresného   súdu   v   Považskej   Bystrici   zo   dňa   06.   04.   2011, č. k. 10C 213/2010-59,   kde   účastníkmi   konania   boli   ako   žalobca a   ako žalovaný bolo určené, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. k. ú. a to parcely KNC a prevádzkovej budovy súpisné číslo, postavenej na uvedenej parcele. Žalovaný   bol   zaviazaný   vydať   nehnuteľnosti   žalobcovi   a   žalobca   bol   zaviazaný   vrátiť žalovanému 132.000,- €, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení rozsudku je uvedené, že 12. 11. 2009 uzavreli účastníci konania kúpnu zmluvu,   predmetom   ktorej   bol   prevod   predmetných   nehnuteľností   a   bola   dohodnutá splatnosť kúpnej ceny do 30. 11. 2009. Dňa 12. 11. 2010 doručil žalobca žalovanému odstúpenie od zmluvy z dôvodu, že žalovaný nevyplatil dohodnutú kúpnu cenu v plnej výške v lehote splatnosti. Žalobca sa nemohol ani po odstúpení od zmluvy na Správe katastra v Považskej Bystrici, domôcť zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a preto podal žalobu na súd. Žaloba bola úspešná a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18. 04. 2011. Na   návrh   žalobcu,   proti   žalovaným a o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo   dňa   12.   11.   2009,   určil   Okresný   súd   v   Považskej   Bystrici   dňa   29.   11.   2012, pod č. k. 3C 105/2012-40,   že   kúpna   zmluva   uzatvorená   medzi a je neplatná. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 12. 12. 2012. V tomto konaní sa zistilo, že od povolenia vkladu kúpnej zmluvy zo dňa 12. 11. 2009 do odstúpenia od kúpnej zmluvy, resp. právoplatnosti rozsudku vo veci Okresného súdu v Považskej Bystrici 10C 213/2010, kedy bol ako vlastník na liste vlastníctva zapísaný bolo v časti C ťarchy zapísaných celkom 29 zmluvných a exekučných záložných práv na pohľadávky voči nemu.

Rozsudkom   Okresného   súdu   v   Považskej   Bystrici   zo   dňa   02.   07.   2013, č. k. 8C 116/2011-280,   vo   veci   žalobcu,   proti   žalovaným   v   1.   rade a v 2. rade Československej obchodnej banke Bratislava bolo určené, že zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 18. 12. 2009 je absolútne neplatný právny úkon. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 24. 09. 2013 a v súdenom konaní sa žalobca domáha určenia neplatnosti ďalšieho právneho úkonu, a to záložnej zmluvy zo dňa 12. 04. 2010, ktorá bola uzatvorená medzi žalovaným v 1. rade,, a žalovaným v 2. rade –.

Vo veci nebolo vykonané doposiaľ žiadne dokazovanie. Žalovaný v 2. rade však o existencii sporu vie preto, lebo bolo vytýčené pojednávanie na 13. 01. 2014, ktoré bolo odročené z dôvodu, že žalovaný v 2. rade namietal zaujatosť sudcu.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 01. 2014, č. k. 17NcC 3/2014-47 nebol sudca, ktorému bola vec pridelená vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Dňa 05. 02. 2014 zaslal žalovaný v 1. rade žalobcovi oznámenie o začatí výkonu záložného práva proti žalovanému v 2. rade.

Právny zástupca žalobcu požiadal súd o vydanie predbežného opatrenia, ktorým zakáže žalobcovi v 1.   rade vykonávať záložné právo, do právoplatného skončenia veci o určenie neplatnosti právneho úkonu – záložnej zmluvy zo dňa 12. 04. 2010.

Podľa § 102 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať   alebo   len   s   veľkými   ťažkosťami,   súd   na   návrh   neodkladne   nariadi   predbežné opatrenie, alebo zabezpečí dôkaz.

Vzhľadom k tomu, že žalovaný v 1. rade začal s výkonom záložného práva, hoci predmetom   konania   je   vyriešenie   otázky   platnosti   záložnej   zmluvy,   na   základe   ktorej s výkonom záložného práva začal, súd mu zakázal realizovať záložné právo vyplývajúce zo záložnej zmluvy zo dňa 12. 04. 2010, do právoplatného skončenia veci.“

14. Ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že rozhodovanie a rozhodnutieo návrhu na nariadenie predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04). Vo vzťahuk čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na komentované znenie dohovoru, z ktoréhovyplýva, že „Dřívější judikatura zpravidla vylučovala aplikovatelnost čl. 6 EÚLP na různédruhy   řízení   o předběžných   opatřeních   s odůvodněním,   že   v těchto   řízeních   nenírozhodováno   o občanských   právech   a závazcích   [viz   např.   Jaffredou   proti   Francii,rozhodnutí,   15.   12.   1998,   č.   39843/98,   Kress   proti   Francii,   rozhodnutí,   29.   2.   2000,č. 39594/98, oddíl 1, APIS, a. s. proti Slovensku, rozhodnutí, 13. 1. 2000, č. 39754/98,Mašková proti České republice, částečné rozhodnutí, 13. 5. 2003, č. 46198/99, oddíl 1.3,srov. ale Markas Car Hire Ltd proti Kypru, rozhodnutí, 23. 10. 2001, č. 51591/99].Ve věci Micallef proti Maltě se však ESLP rozhodl svůj přístup revidovat [rozsudekvelkého senátu, 15. 10. 2009, č. 17056/06]:

79. Vyloučení předběžných opatření ze sféry článku 6 bylo dosud odůvodňovánoskutečností,   že   v jejich   případě   v zásadě   není   rozhodováno   o občanských   právecha závazcích.   Avšak   za   daných   okolností,   kdy   řada   smluvních   států   čelí   obrovskémumnožství   nedodělků   v jejich   přetížených   soudních   systémech   vedoucímu   k nepřiměřenědlouhým řízením, bude rozhodnutí soudce o předběžném opatření často na podstatnou dobu,a ve výjimečných přépadech natrvalo, rovné rozhodnutí o meritu žaloby.

83.... článek 6 je ve své „občanské části“ aplikovatelný pouze na řízení, v nichž jerozhodováno   o občanských   právech   a závazcích.   Ne   všechna   předběžná   opatření   jsourozhodujíci pro takováto práva a závazky, a aplikovatelnost článku 6 proto bude závisetna splnění jistých podmínek.

84. Zaprvé, právo, o které se v hlavním a předběžném řízení jedná, by mělo být„občanské“ v autonomním významu tohto pojmu uvedeného v článku 6 Úmluvy...

85. Zadruhé, povaha předběžného opatření, jeho předmět a účel, stejně jako jehoúčinky na předmětné právo by měly být zhodnoceny. Kdykoli bude možné mít za to, žepředběžné opatřění účinně rozhoduje o daném občanském právu nebo závazku, bez ohleduna délku doby jeho účinnosti, bude článek 6 aplikovatelný (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl,

J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha: C. H.Beck, 2012.)“.

S prihliadnutím   na   uvedené   a opierajúc   sa   o rozhodnutia   ESĽP   vo   veci   Micallefc. Malta, rozsudok veľkého senátu z 15. 10. 2009, sťažnosť č. 17056/06, Kübler c. Nemecko,rozsudok z 13. 1. 2011, sťažnosť č. 32715/06, § 48, Pekárny a cukrárny Klatovy, a. s., c.Česká republika, rozsudok z 12. 1. 2012, sťažnosť č. 12266/07, bod 64 – 71 pripúšťa ústavnýsúd aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v predmetnej právnej veci sťažovateľa.

15. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že (II. ÚS 459/2010, I. ÚS 458/2011,I. ÚS 526/2012, III. ÚS 261/2013 a I. ÚS 366/2013) zaujíma mimoriadne zdržanlivý postojvoči uzneseniam (rozhodnutiam), ktorými sa rozhoduje len o predbežných (dočasných)opatreniach.   Ústavný   súd   zdôrazňuje   na   jednej   strane   dostupnosť   iných   prostriedkovnápravy,   konkrétne   návrhu   na   zrušenie   predbežného   opatrenia   v   konaní   podľa§ 74 a nasl. a § 102 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“), na druhej strane všakprízvukuje dočasnosť, resp. predbežnosť posúdenia veci pri predbežnom opatrení s tým, žetakéto posúdenie nevylučuje riadne poskytnutie ochrany príslušnému základnému právuvo veci samej [porov. uznesenie sp. zn. II. ÚS 81/07 zo 17. mája 2007, č. 60/2007 Zbierkynálezov   a uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „zbierka“)   a tiežuznesenie sp. zn. II. ÚS 222/04 zo 4. novembra 2004, č. 138/2004 zbierky)]. Rovnako všakústavný súd akceptuje určité zníženie nárokov na dostatočnosť zistenia skutkového stavua obsiahlosť   právnej   argumentácie   pri rozhodovaní   o návrhu   na   nariadenie   predbežnéhoopatrenia,   čo   je   odôvodnené   potrebou   rýchleho   rozhodnutia   o   nich   na   účely   účinnejdočasnej úpravy pomerov a v zásade pripúšťa obsahový prieskum rozhodnutí o predbežnýchopatreniach   len   z   hľadiska   ich   zjavnej   protiústavnosti   a   arbitrárnosti   (II.   ÚS   222/04,č. 138/2004 zbierky).

16. Inými slovami, posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia jevecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti(čl.   124   ústavy)   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený   zasahovať   do   rozhodnutío predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, žeide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečnýmspôsobom   (IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   predbežných   opatrenízásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadenípredbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkomvýnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdovo predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlok procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

17. Ústavný súde teda uzatvára, že aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežnéhoopatrenia   musia   byť   rešpektované   minimálne   požiadavky   zodpovedajúce   princípomspravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhuna nariadenie predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutiazákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle,teda musí byť najmä náležité odôvodnené. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasneupravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranutomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiežtomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžuspravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutiao   nich   nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu   (III.   ÚS   309/2012,II. ÚS 339/2012).   Predbežné   rozhodnutia   predstavujú   opatrenia,   trvanie   ktorých   jeobmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

18. Podľa § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomeryúčastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonaťalebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebozabezpečí dôkaz. Podľa § 74 ods. 1 OSP pred začatím konania môže súd nariadiť predbežnéopatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava,že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Podľa § 75 ods. 1 OSP predbežné opatrenienariadi súd na návrh. Návrh nie je potrebný, ak ide o predbežné opatrenie na konanie, ktorémôže súd začať i bez návrhu.

19. Podľa § 167 ods. 1 OSP ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením.Podľa § 168 ods. 2 OSP uznesenie súd doručí účastníkom, ak je proti nemu odvolanie aleboak to je pre vedenie konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkomukladá   nejaká   povinnosť.   Podľa   §   169   ods.   1   OSP   druhej   vety   ak   súd   rozhodolo vykonateľnosti   uznesenia   až   po   jeho   právoplatnosti   (§   171   ods.   3),   uvedie   dôvody,pre ktoré viazal vykonateľnosť až na právoplatnosť rozhodnutia. Podľa § 171 ods. 1 OSPlehota   na   plnenie   začína   plynúť   od   doručenia   uznesenia,   jej   uplynutím   je   uznesenievykonateľné. Podľa § 171 ods. 2 OSP ak nebola v uznesení uložená povinnosť na plnenie, jeuznesenie vykonateľné, len čo bolo doručené, a ak netreba doručovať, len čo bolo vyhlásenéalebo vyhotovené. Podľa § 209 ods. 2 OSP ak odvolanie smeruje proti uzneseniu, ktorýmsúd   prvého   stupňa   nerozhodol   vo   veci   samej,   vec   sa   predloží   odvolaciemu   súdupred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, len ak by bez rozhodnutia o odvolaní súdprvého stupňa nemohol pokračovať v konaní.

20. „Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích prostriedkov v občianskomsúdnom konaní. V zmysle Občianskeho súdneho poriadku existujú dva základné typy tohtoinštitútu, čo v praxi znamená, že predbežné opatrenie možno nariadiť v dvoch prípadoch.Po prvé   na   návrh   fyzickej   či   právnickej   osoby   mimo   riadneho   súdneho   konania,bez predchádzajúceho podania žaloby v merite veci (vo veci samej), a to v zmysle § 74ods. 1 OSP. Podľa tohto ustanovenia predbežné opatrenie pred začatím konania môže súdnariadiť, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava,že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Po druhé možno predbežné opatrenienariadiť   i na   základe   návrhu   niektorého   z účastníkov   už   prebiehajúceho   konania,   a tov zmysle § 102 ods. 1 OSP v prípade, že treba po začatí súdneho konania dočasne upraviťpomery účastníkov. Pre obidva prípady uvedené v § 74 ods. 1 OSP platí, že zásadou tu jerýchle a pružné riešenie situácie, ktoré neznesie odklad pre nebezpečenstvo, ktoré inak hrozízáujmom   účastníkov.   (Občiansky   súdny   poriadok,   úplné   znenie   s komentároma judikatúrou...   Vydala   Nová   práca,   spol.   s r.   o.,   Barónka   12,   P.   O.   BOX   80,   830   05Bratislava 35, v roku 2012 ako svoju 132. publikáciu, strana 121).“.

21.   „O   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   súd   rozhodne   uznesením.Pre uznesenie   je   charakteristické,   tak   ako   to   vyplýva   z ustanovenia   §   171   OSP,   že   jevykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť. Podľa § 171 ods. 1 OSP lehota na plnenie začínaplynúť od doručenia uznesenia, jej uplynutím je uznesenie vykonateľné. (Števček/Ficováa kol.   Občiansky   súdny   poriadok.   Komentár,   1.   vydanie.   Beckova   edícia   komentovanézákony. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 139).“.

„Základnými znakmi predbežných opatrení sú ich dočasnosť a provizórnosť. Najmäatribút provizórnosti je potrebné mimoriadne vyzdvihnúť, lebo už zo samotného označeniapredbežné   opatrenie   vyplýva,   že   nejde   o konečnú   a definitívnu   úpravu   vzťahov   medzisubjektmi,   že   nariadením   predbežného   opatrenia   nezíska   jeden   z účastníkov   silnejšiepostavenie,   nezíska   práva,   o ktorých   sa   má   rozhodnúť   až   v budúcnosti,   ale   sa   ním   lendočasne   a hlavne   predbežne   upravuje   určitý   okruh   vzťahov.   (Števček/Ficováa kol. Občiansky   súdny   poriadok.   Komentár,   1.   vydanie.   Beckova   edícia   komentovanézákony. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 129).“.

22. „Ak   súd   prvého   stupňa   nerozhodne,   že   uznesenie   je   vykonateľné   ažpo právoplatnosti   (§   171   ods.   3   OSP),   uznesenie   nadobúda   vykonateľnosť   užpred právoplatnosťou   (§   171   ods.   1,   2   OSP).   (Občiansky   súdny   poriadok,   úplnéznenie s komentárom   a judikatúrou...   Vydala   Nová   práca,   spol.   s   r.   o.,   Barónka   12,P. O. BOX 80, 830 05 Bratislava 35 v roku 2012 ako svoju 132. publikáciu, strana 374).“. „Podľa § 171 OSP vykonateľnosť uznesenia nastáva uplynutím lehoty na plnenie,ktorá plynie odo dňa doručenia (na rozdiel od rozsudku, kde je vykonateľnosť viazanázásadne na právoplatnosť).

Vykonateľnosť ostatných uznesení, ktorými sa neukladá povinnosť plniť, sa viažena okamih doručenia, prípadne vyhlásenia alebo vyhotovenia uznesenia.

Súdu nič nebráni privodiť vykonateľnosť uznesenia bez ohľadu na právoplatnosť, čímsa dosiahne oveľa rýchlejšia ochrana porušeným subjektívnym právam. Súd prvého stupňav prípade odvolania proti uzneseniu, ktorým bola uložená povinnosť ani nemusí predkladaťv takomto   prípade   vec   odvolaciemu   súdu,   môže   pokračovať   v konaní,   pretože   ide   užo vykonateľné   rozhodnutie   bez   ohľadu   na   právoplatnosť,   a môže   pokračovať   v procesedocielenia čo najskoršieho rozhodnutia vo veci samej. Vydala Nová práca, spol. s r. o.,Barónka 12, P. O. BOX 80, 830 05 Bratislava 35, v roku 2012 ako svoju 132. publikáciu,strana 286, 287).“.

23. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu (v nadväznosti na právne závery prvostupňového súdu, pozn.) vrátane sťažovateľomprezentovaných nosných   úvah (pozri bod 3, pozn.) konštatuje, že krajský súd ako súdodvolací   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatnépre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Podľanázoru   ústavného   súdu   krajský   súd primerane   rozumným   a v okolnostiach   vecipostačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom prezentované tvrdenia, jeho úsudkya skutkový stav, ku ktorému v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnil svojeúvahy,   ku   ktorým   dospel   krajský   súd   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupova hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (I.   ÚS   21/98,IV. ÚS 110/03). Ústavný súd sa teda z obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdupresvedčil,   že   námietkami   sťažovateľa   sa   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačujena konštatovanie,   že   v tomto   ohľade   sťažovateľ   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatnéokolnosti jeho právnej veci a taktiež krajský súd (v nadväznosti na dôvody prvostupňovéhosúdu, pozn.) presvedčivo zdôvodnil potrebu nariadenia predbežného opatrenia, v ktoromtomto   jeho   postoji   ústavný   súd   neidentifikoval   známky   ústavnej   diskonformity.Iba okolnosť, že sa sťažovateľ s vyslovenými závermi krajského súdu nestotožňuje, nemôžemať za následok zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože obsahom týchto práv nie je právoúčastníka   na úspech   vo veci a ani právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názoromúčastníka súdneho konania (obdobne m. m. II. ÚS 218/02, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08).

24.   Ďalej   sťažovateľ   poukazuje   na to   (pozri   body   20   –   22,   pozn.),   že   uznesenieokresného súdu sp. zn. 6 C 242/2013 z 18. februára 2014 je/bolo vykonateľné doručením,bez ohľadu na jeho právoplatnosť. Účastníci konania teda boli prvostupňovým rozhodnutímviazaní   bez ohľadu   na   skutočnosť,   že   bolo   voči   nemu   podané   odvolanie,   a bez   ohľaduna skutočnosť,   že   došlo   k vyhláseniu   konkurzu   na   majetok   žalovaného   v druhom   rade.Taktiež prerušením konania, tak ako si to predstavuje sťažovateľ, by sa právny stav veci,viazanosť predbežným opatrením a jeho vykonateľnosť nijako nezmenil. V tomto ohľade jeteda irelevantné, či bolo/nebolo konanie zo zákona prerušené, alebo nie. Navyše, ústavnýsúd vo svojej rozhodovacej praxi vo vzťahu k porušeniu základných práv a slobôd jasnepreferuje materiálne hľadisko ochrany základných práv, a teda interpretuje právne predpisyz hľadiska   ich   účelu   a zmyslu   (IV.   ÚS   1/07,   IV.   ÚS   75/08,   I.   ÚS   57/07,   I. ÚS 82/07,IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010). Inými slovami, kritériom rozhodovania ústavného súdumusí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   medzinárodnouzmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd,   a v spojitosti   s tým   zistenie,   žev okolnostiach   daného   prípadu   ide   o zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k obmedzeniu,resp. odopretiu   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa   (m.   m.   II.   ÚS   193/06,II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07), resp. nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnejmoci   má automaticky   za   následok   porušenie   ústavou   garantovaného   základného   práva(IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012)a teda ústavný súd nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdovv prípade, keď dochádza k porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktorésvojou podstatou spočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).

25.   Podľa   §   1   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   o konkurze   a reštrukturalizácii   a o zmeneniektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze“)   tentozákon   upravuje   riešenie   úpadku   dlžníka   speňažením   majetku   dlžníka   a kolektívnymuspokojením   veriteľov   alebo   postupným   uspokojením   veriteľov   dlžníka   spôsobomdohodnutým v reštrukturalizačnom pláne...

Podľa § 3 ods. 1 zákona o konkurze dlžník je v úpadku, ak je platobne neschopnýalebo predlžený. Ak dlžník podá návrh na vyhlásenie konkurzu, predpokladá sa, že jev úpadku.

Podľa   §   23   ods.   1   zákona   o konkurze   vyhlásením   konkurzu   sa   začína   konkurz.Vyhlásením konkurzu sa dlžník stáva úpadcom.

Podľa § 24 ods. 1 zákona o konkurze účastníkmi konkurzného konania sú dlžník(úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí... prihlásili svoje pohľadávky.

Podľa § 67 ods. 1 zákona o konkurze konkurzu podlieha a) majetok, ktorý patrilúpadcovi v čase vyhlásenia konkurzu, b) majetok, ktorý úpadca nadobudol počas konkurzu,c) majetok, ktorý zabezpečuje úpadcove záväzky, d) iný majetok, ak to ustanovuje tentozákon.

Z citovanej zákonnej úpravy je zrejmé, že v okolnostiach sťažovateľovej právnej vecibola   skutočnosť   vyhlásenia   konkurzu   irelevantnou   vo   vzťahu   k postupu   krajského   súduv odvolacom   konaní   rozhodujúc   o nariadenom   predbežnom   opatrení   z dôvodu,   žek vyhláseniu konkurzu došlo na odporcu/žalovaného v druhom rade, nie na navrhovateľa,ktorého   majetkové   práva   boli/zostali   vyhlásením   konkurzu   nedotknuté   (samozrejme,s výnimkou pohľadávok navrhovateľa ako veriteľa voči odporcovi/žalovanému v druhomrade ako dlžníkovi, ktoré je potrebné prihlásiť do konkurzu, resp. uplatniť v konkurznomkonaní, pozn.). Inými slovami, konkurzu podlieha majetok úpadcu, ktorý vlastní v časevyhlásenia konkurzu, a ďalší majetok (podľa § 67 zákona o konkurze), nie majetkové práva,resp.   vecné   práva   k cudzej   veci   vo   vzťahu   k majetku,   ktorého   vlastníkom   zostávainý/odlišný subjekt práva, než ten, na koho majetok bol konkurz vyhlásený. V dôsledkutoho účinky vyhlásenia konkurzu na majetok odporcu/žalovaného v druhom rade nedopadalina   konanie   o predbežnom   opatrení,   resp.   postup   krajského   súdu   v odvolacom   konaníz dôvodu,   že   konkurz   nebol   vyhlásený   na   majetok   navrhovateľa,   ktorý   je   predmetomkonania   o určenie   neplatnosti   záložnej   zmluvy   (pozri   bod   2,   pozn.),   pričomodporca/žalovaný v druhom rade má voči tomuto majetku iba zabezpečovacie právo, nievlastnícke právo. Navrhovateľ je naďalej vlastníkom majetku a jemu prislúchajú taktiežpráva   s tým   spojené   podľa   § 123 zákona   č.   40/1967   Z.   Občiansky   zákonník   v zneníneskorších predpisov.

26. Ústavný súd teda uzatvára, že s poukazom na dôvody vyplývajúce z bodu 24 a 25tohto rozhodnutia, ako aj s prihliadnutím na to, že napadnuté rozhodnutie krajského súdunie je arbitrárne, resp. protiústavné, pretože je primerane odôvodnené, zákonné a dôvodné,nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľomnamietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosťsťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti   podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalšíchprocesných   návrhoch   sťažovateľa   (zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratiloopodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015