znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 293/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   prejednanie   záležitosti   podľa   čl.   6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Bratislava   I   č.   k.   3   Er   651/2007-59   z   28. augusta   2008   a   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 17 CoE 328/2008-69 z 31. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2009   doručená   sťažnosť   V.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uzneseniami Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   3   Er   651/2007-59 z 28. augusta 2008   a   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 17 CoE 328/2008-69 z 31. júla 2009.

1. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «doručil dňa 4. 7. 2007 Exekútorskému úradu H... návrh na začatie exekučného konania proti povinnému Sociálna poisťovňa, ústredie... (ďalej len „povinný“, pozn.), pre zaplatenie 394.435,- Sk... s prísl...

Proti Upovedomeniu o začatí exekúcie, podala Sociálna poisťovňa, pobočka H.., námietky zo dňa 16. 10. 2007. K týmto námietkam sa vyjadril sťažovateľ listom zo dňa 23. 10. 2007.

Okresný súd... Uznesením... zo dňa 28. 8. 2008 námietkam vyhovel. Krajský súd... označené uznesenie OS... potvrdil uznesením zo dňa 31. 7. 2009... ktoré bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa... doručené 2. 9. 2009.».

2.   Podľa   názoru   sťažovateľa „Súdy   pri   svojom   rozhodovaní nesprávne   právne posúdili exekučnú vec, a to nesprávnym výkladom a aplikáciou ustanovení § 272 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v platnom znení.

Svoje rozhodnutia opreli o stanovisko MPSV a R č. 731/2003-1/41 z 8. 12. 2003, ktoré môže byť tendenčné.

Sťažovateľ   utrpel   pracovný   úraz   v   roku   1984,   teda   pred   26.   novembrom   1993. Právny nástupca jeho zamestnávateľa – A. B... zanikol 28. 12. 2005. Nároky na výplatu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti u sťažovateľa trvali aj po 31. 12. 2003. Sťažovateľ podal dňa 13. 6. 2003 žalobu o tieto nároky. Vec ešte nie je ukončená a je vedená na OS Humenné pod sp. zn. 11 C/103/2003. Dňa 18. 10. 2007 sťažovateľ podal ďalšiu žalobu na OS Humenné proti sociálnej poisťovni, pobočka H. OS Humenné, ktorý vec vedie pod sp. zn. 10 C/193/2007, Uznesením zo dňa 3. 2. 2009 konanie prerušil... Uvedené   listinné   dôkazy   potvrdzujú,   že   nároky   sťažovateľa   na   náhradu   škody z pracovného úrazu trvajú u sťažovateľa aj po 31. 12. 2003 a svoje nároky si aj uplatnil súdnou cestou...“.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Okresný   súd...   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Er   651/2007   a   Krajský   súd... v konaní pod sp. zn. 17 CoE/328/2008, porušili právo sťažovateľa V. K... zaručené v čl. 46, ods. 1 Ústavy... a čl. 6, ods. 1 Dohovoru... domáhať sa svojho práva zákonom stanoveným spôsobom na nezávislom a nestrannom súde a práva na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd SR ruší Uznesenie Krajského súdu... č. k. 17 CoE/328/2008-69 z 31. 7. 2009 a Uznesenie Okresného súdu...   č.   k.   3 Er651/2007-59 z 28.   8.   2008 a vec vracia tomuto súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.

Krajský   súd...   je povinný   zaplatiť   V.   K.   trovy právneho zastúpenia   na účet jeho právneho zástupcu vo výške 245,70 € (2 úkony + 2 x režij. paušál).“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uzneseniami   okresného   súdu   č.   k.   3   Er   651/2007-59   z 28.   augusta   2008 a krajského súdu sp. zn. 17 CoE 328/2008 z 31. júla 2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

4. Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou   najprv   napadol uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 651/2007-59 z 28. augusta 2008. Vzhľadom na princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 17 CoE 328/2008 z 31. júla 2009. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

5. Pokiaľ   ide   o   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   17 CoE   328/2008 z 31. júla   2009,   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivý proces   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru   v spôsobe,   akým   sa   krajský   súd   vysporiadal s v exekučnom konaní produkovanými dôkazmi, najmä však s ich hodnotením a následným vyvodením zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v jeho konečnom rozhodnutí (pozri bližšie bod 2 I. časti odôvodnenia).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods.   1   dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať   konanie   na   súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z jeho   aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky ustanovené   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o organizáciu,   zloženie   súdu   a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   zabezpečená   zárukami   procesného   a   inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   krajského   súdu   v   súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľa uznesením č. k. 17 CoE 328/2008-69 z 31. júla 2009 sú zlúčiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

6.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   krajského   súdu   (ako   aj s obsahom prvostupňového rozhodnutia, z ktorého uznesenie odvolacieho súdu vychádza a naň nadväzuje) dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z týchto častí odôvodnenia napadnutého uznesenia:

„Napadnutým   uznesením   súd   prvého   stupňa   vyhovel   námietkam   povinného   proti upovedomeniu o začatí exekúcie...

Na základe exekučného titulu povinnosť zaplatiť vymáhanú istinu bola uložená A. B... a RD Z. v B. ako právnym nástupcom Poľnohospodárskeho družstva H. v B., a to spoločne a nerozdielne   z   titulu   náhrady   za   pracovný   úraz.   A.   B...   bolo   ex   offo   vymazané   z obchodného registra 28. 12. 2005 a RD Z. B. naďalej jestvuje a povinnosť plniť exekučný titul   neprešla   na   povinného (t.   j.   Sociálnu   poisťovňu,   pozn.), pretože   nie   je   právnym nástupcom zaniknutého PD H. v B..

A. B... zaniklo 28. 12. 2005, teda za účinnosti zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a podľa § 272 ods. 1 Sociálna poisťovňa od 1. 1. 2004 preberá od nadobúdateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo   zodpovednosti zamestnávateľa za   škodu pri   pracovnom úraze   a   chorobe   z   povolania,   ktoré vznikli pred   26. novembrom   1993,   ale   nepreberá zodpovednosť   za   plnenie,   na ktoré   vznikol nárok   pred   1.   1.   2004,   ktoré   mali   byť zamestnávateľom realizované pred uvedeným termínom (stanovisko MPSVaR SR z 8. 12. 2003). Nárok bol oprávnenému priznaný 14. 7. 2000, to znamená, že uvedené plnenie malo byť právnymi nástupcami zaniknutého zamestnávateľa oprávneného realizované najneskôr dňa 17. 7. 2000, teda pred 1. 1. 2004.

S týmto rozhodnutím sa neuspokojil oprávnený a v odvolaní, ktoré podal v zákonnej lehote, navrhol   napadnuté   uznesenie   zmeniť   tak, že   súd   námietky   povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie zamietne. Uviedol, že na povinného prešla podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku povinnosť z exekučného titulu, a to z dôvodov, ktoré podrobne uviedol vo vyjadrení k námietkam z 23. 10. 2007.

Namietal, že stanovisko   Ministerstva   práce,   sociálnych   veci a   rodiny č.   731/2003-1/41   z   8.   12.   2003,   o   ktoré   súd   oprel   svoje   rozhodnutie, nerieši   prípady zrušeného (zaniknutého) zamestnávateľa a naviac nemôže stáť nad zákonom.

Súd sa dôsledne nezaoberal dikciou § 272 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení v spojitosti s Dohovormi Medzinárodnej organizácie práce, ktorými bolo SR uložené zaistiť odškodnenie   pracovných   úrazov   a   chorôb   z povolania aj v   prípadoch   zániku zamestnávateľov bez právneho nástupcu alebo v prípadoch nesolventnosti zamestnávateľa. K odvolaniu   sa   vyjadril   povinný,   ktorý   navrhol   napadnuté uznesenie   potvrdil ako vecne   správne. Uviedol,   že   súd   prvého   stupňa   správne   vyhodnotil stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR z 8. 12. 2003 ako listinný dôkaz v ktorom je podrobne   vysvetlený účel   §   272   ods.   1   zák. č. 461/2003 Z.   z.   o   sociálnom poistení, a to preberanie výplat plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania, na výplatu ktorých trvá nárok aj po 31. 12. 2003. Iný výklad tohto ustanovenia by pôsobil retroaktívne, čo je neprípustné. Povinný ďalej   tvrdí,   že naňho   neprešla povinnosť   z exekučného titulu   na   základe   Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce tak, ako   tvrdí   oprávnený.   Ďalej   namietal, že poľnohospodárske družstvá za škodu spôsobenú na zdraví alebo usmrtením boli zmluvne poistené v súlade s § 358 ods. 2 písm. c) zák. č. 109/64 Zb. Existencia poistnej zmluvy bola preukázaná v konaní vedenom na OS Humenné pod sp. zn. 10 C 82/96.

Krajský súd... ako súd odvolací... z obsahu predloženého spisu zistil zhodne so súdom prvého stupňa skutkový stav, z ktorého súd prvého stupňa vyvodil i správny právny záver, keď námietkam povinného vyhovel...

Odôvodnenie   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   má   náležitosti   stanovené   v   §   157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p., ale s prihliadnutím na obsah odvolania, odvolací súd považuje   za   potrebné   doplniť   dôvody   napadnutého   uznesenia   v   tom   smere,   že   Dohoda o odškodňovaní   pracovných   úrazov   uverejnená   v   Zbierke   zákonov   č.   74/1990   strana 1576 stanovuje povinnosť, aby vnútroštátne zákonodarstvo obsahovalo ustanovenie, ktoré so zreteľom   na   vnútroštátne   podmienky   budú   považovať   členské   štáty   Medzinárodnej organizácie práce za najvhodnejšie na to, aby sa za všetkých okolností v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa alebo poisťovateľa zabezpečilo platenie odškodnenia osobám, ktoré utrpeli pracovný úraz. Dohovor teda nestanovuje priamu povinnosť, aby odškodnenie v rámci SR zabezpečil v každom prípade povinný (SP).

Podľa ustanovenia § 272 ods. 1 zák. č. 461/2003 o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993. Nárok na výplatu plnení (ods. 2) sa posudzuje podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003.

Zo   znenia   citovaného   ustanovenia   vyplýva,   že   jeho   účelom   je,   aby   Sociálna poisťovňa   (povinný)   prebrala   výplatu   tých   plnení   vyplývajúcich   zo   zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze, na výplatu ktorých trvá nárok aj po 31. 12. 2003 a ktoré podľa platného právneho vzťahu je povinný vyplácať zamestnávateľ. Táto povinnosť sa však netýka plnení, na ktoré vznikol nárok pred 1. 1. 2004 a ktoré mali byť zamestnávateľom realizované pred týmto termínom.

Rozsudok   Okresného súdu v Humennom,   ktorý je   označený   ako   exekučný titul   v tomto   konaní,   nie   je   plnením,   ktoré   by   podľa   citovaného   zákonného   ustanovenia   mala prevziať Sociálna poisťovňa, pretože tento mal byť realizovaný pred 1. januárom 2004, ako správne vo svojom stanovisku uviedol Odbor dôchodkového zabezpečenia, nemocenského a úrazového poistenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky z 8. 12. 2003.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správne.“

Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným   úspechom, z čoho   vyplýva, že všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   krajský   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV. ÚS 112/05,   I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu vo vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

7. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   dospel   k záveru,   že   účinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

8.   Keďže   sťažnosť   bola   zamietnutá   ako   celok,   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   sa ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009