znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 293/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Z. Č., P., zastúpeného advokátom JUDr. B. Š., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 133/2007 zo 17. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. Č.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2008 doručená sťažnosť Z. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 133/2007 zo 17. decembra 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Do 1. 12. 2006 som bol zamestnancom spoločnosti S. P., a. s.... Naposledy som pracoval ako kontrolór. Dňa 25. 8. 2006 som obdržal výpoveď zo zamestnania z dôvodu zrušenia pracovného miesta.

... Dňa 22. 9. 2006 som doporučeným listom oznámil žalovanému, že považujem dôvod výpovede   podľa   §   63   ods.   1   písm.   b)   za   nepravdivý   a   nezákonný   a   trvám   na   ďalšom zamestnávaní podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve.

... Dňa 5. 10. 2006 v reakcii na môj list mi žalovaný oznámil, že trvá na výpovedi s tým, že nemá pre mňa inú vhodnú prácu.“

Sťažovateľ   tvrdil,   že „v prvostupňovom   konaní   bol   preukázaný   svedeckými výpoveďami svedkov pánov... fakt, že mi nebola ponúknutá pred výpoveďou žiadna iná práca. Ako prvostupňový súd tak aj odvolací súd tento dôkaz ignoroval. Súčasne je tým vyvrátené tvrdenie odvolacieho súdu, že mi zamestnávateľ nemohol ponúknuť prácu vodiča autobusu   pre   nedostatok kvalifikácie.“.   Ďalej   uviedol,   že „súd   vôbec   neprihliadol   na zistené   dôkazy   v   prospech   mojej   osoby,   nezaujal   jednoznačné   stanovisko   k   absencii právneho úkonu zamestnávateľa vyžadovaného zákonom (§ 63 ods. 2 písm. b Zák. práce) a vôbec sa nezaoberal otázkou dodržiavania dobrých mravov, keď aj po doručení výpovede sťažovateľovi   bolo   v   organizácii   dosť   voľných   pracovných   miest   zodpovedajúcich schopnostiam a kvalifikácii sťažovateľa“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyniesol tento nález: „Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod č. 1Co 133/2007 porušil právo Z. Č.... domáhať sa zákonom ustanoveným postupom a spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 bod 1. Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 1 Co 133/2007 zo dňa 17. 12. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Z. Č. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 19.118,- Sk, ktorú je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov po nadobudnutí právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal súdny spis Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 290/06, z obsahu ktorého považuje   za   relevantné   oboznámiť   skutočnosti   tvoriace   skutkový   a právny   základ rozhodnutia predmetnej pracovnoprávnej veci všeobecnými súdmi.

1. Podľa výpisu zo zápisnice č. 70 z rokovania predstavenstva S., a. s., P. (ďalej len „odporca“), konaného 31. júla 2006 k bodu 5 – rôzne, 5. 1 – organizačný poriadok, bolo prijaté:„Uznesenie 3/70 Predstavenstvo   spoločnosti odsúhlasuje   zmenu   organizačného   poriadku s účinnosťou   od 01. 09.   2006   takto:   ruší   3   funkčné   miesta   kontrolóra   (016.1,   016.2,   016.3)   na   útvare manažéra kvality. Agendu predmetných činnosti preberie manažér kvality. Predstavenstvo ukladá GR vykonať predmetné zmeny.“

2. Podľa výpisu z mimoriadneho zasadnutia výboru odborového orgánu (ZO NOZ VCD pri   S.,   a. s.,   P.)   konaného 22.   augusta   2006 „dňa   22.   8.   2006 na   mimoriadnom zasadnutí   výboru   ZO   boli   prerokované   výpovede   z pracovného   pomeru   z dôvodu nadbytočnosti. Od 1. 9. 2006 sa rušia 3 funkčné miesta kontrolóra na útvare manažéra kvality a jedná sa o týchto zamestnancov: Z. Č., L. L., F. V.. Stanovisko výboru ZO: Výbor ZO po prejednaní predloženého dokumentu berie na vedomie zmenu organizačného poriadku a zároveň žiada vedenie o prehodnotenie zaradenia týchto zamestnancov na iné pracovné miesta v org. štruktúre, nakoľko sú to zamestnanci, ktorí odpracovali už niekoľko rokov v našej spoločnosti a taktiež prihliadnuť na ich vekovú štruktúru“.

3.   Okresný   súd   v písomnom   vyhotovení   odôvodnenia   svojho   rozsudku   č.   k. 10 C 290/06-88 z 22. júna 2007, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa, okrem iného uviedol: „... Vo veci bolo vykonané dokazovanie výsluchom navrhovateľa, svedkov Ing. S. T., E.   M.,   F.   V.,   L.   L.,   oboznámením   dohody   č.   13 o zmene pracovnej zmluvy,   oznámenia o skončení   pracovného   pomeru,   oznámenia   o nesúhlase   s výpoveďou,   stanoviska   k listu z 3. 10. 2006, pracovnej zmluvy z 15. 2. 1999, výpisu zo zápisnice č. 70 odporcu zo dňa 23. 11.   2006,   podpisového   poriadku   S.   P.,   výpisu   z evidenčnej   karty   vodiča,   zmluvy o kontrolnej činnosti medzi odporcom a Č. I., výpisu z mimoriadneho zasadnutia výboru z 22. 8. 2006, pracovnej zmluvy p. J., dohody o zmene pracovnej zmluvy p. J., pracovnej náplne p. J., hromadného cestovného lístku, denného záznamu o výkone vozidla, lekárskej správy   S.   J.,   žiadosti   o preradenie   svedka   J.,   dohody   o skončení   pracovného   pomeru, organizačnej   štruktúry   odporcu   platná   od   1.   9.   2006,   pracovnej   náplne   navrhovateľa, pracovnej náplne S. J., P. v 3 kusoch, ako aj ostatného spisového materiálu, pričom bol zistený tento skutkový stav:...“

Po citovaní ustanovení § 59 ods. 1 písm. b), § 61 ods. 1, 2 a 3, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2 a § 9 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) okresný súd vykonal interpretáciu a aplikáciu týchto právnych noriem na posudzovanú pracovnoprávnu vec: «...   Pokiaľ   sa   týka   otázky   ponuky   inej   vhodnej   práce,   ktorá   je   hmotnoprávnou podmienkou výpovede a jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť výpovede, súd má za to, že ani v tomto smere nebol zistený nedostatok zo strany odporcu. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že v čase podania výpovede mal odporca voľné pracovné miesta vodičov, pričom v zmysle   predpisov   o   podmienkach   prevádzky   na   pozemných   komunikáciách,   môže   byť vodičom autobusu len osoba s vodičským oprávnením typu D. Z obsahu spisu vyplynulo nepochybne, že navrhovateľ nadobudol toto vodičské oprávnenie typu D dňa 31. 8. 2006, pričom   rokovanie   predstavenstva,   ktoré   rozhodlo   o   zrušení   jeho   pracovného   miesta   sa konalo dňa 31. 7. 2006, pričom už dňa 23. 8. 2006 bola daná výpoveď z pracovného pomeru. Ponuka vhodného zamestnania sa musí uskutočniť ešte predtým, než dôjde k daniu výpovede, čo v danom prípade došlo 25. 8. 2006, pričom v čase, kedy mala byť daná ponuka vhodného z amestnania je nepochybné, že navrhovateľ nemal vodičské oprávnenie typu D. Táto ponuka vhodnej práce teda musí zodpovedať stavu voľných pracovných miest u zamestnávateľa v čase medzi rozhodnutím zamestnávateľa alebo jeho príslušného orgánu o zmene jeho úloh technického vybavenia o znížení stavu zamestnancom s cieľom zvýšiť efektívnosť   práce,   nakoľko   až   po   tomto   rozhodnutí   zamestnávateľ   má   reálnu   vedomosť o celkovom počte pracovných miest, ktoré bude mať organizácia k dispozícii po vykonaní organizačnej zmeny ako aj to, ktoré pracovné miesta by mohol ponúknuť zamestnancom, pričom tento čas trvá až do podania výpovede.... V tomto čase odporca nemal okrem miest vodičov iné voľné pracovné miesta... V konaní bolo preukázané, že navrhovateľ neoznámil odporcovi   skutočnosť,   že   vykonáva   kurz   na   získanie   takéhoto   vodičského   oprávnenia, pričom bolo nepochybné preukázané, že pri konštatovaní skutočnosti, že spoločnosť má len voľné   pracovné   miesta   vodičov   oznámil,   že   on   takýto   vodičský   preukaz   nevlastní. Z uvedeného   dôvodu   súd   dospel   k záveru,   že   nebolo   povinnosťou   odporcu   ponúknuť navrhovateľovi prácu vodič s poukazom na skutočnosť, že v tom čase to nebola pre neho vhodná práca pre nedostatok jeho kvalifikácie....»

4. Prvostupňový rozsudok napadol sťažovateľ odvolaním z 23. júla 2007, ktorého podstatou bolo tvrdenie, že

„-   Súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k nesprávnym skutkovým zisteniam,

-   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia veci“.

5.   V písomnom   vyhotovení   krajský   súd svoj   rozsudok (sp.   zn.   1   Co 133/2007   zo 17. decembra 2007) odôvodnil v podstatnom takto:

„Krajský   súd...   preskúmal   napadnutý   rozsudok,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu predchádzalo... a po nariadení pojednávania zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.... Prvostupňový súd... vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne zistil skutkový stav a   správne   aplikoval   príslušné   právne   normy.   Odvolací   súd   keďže   sa   v   plnom   rozsahu stotožňuje   so zisteniami   prvostupňového   súdu,   čo   sa týka   veci   samej,   v celom rozsahu odkazuje na dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožňuje.“

K námietkam sťažovateľa predneseným v jeho odvolaní z 23. júla 2007 krajský súd uviedol:

„K odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd dodáva, že príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu je zrejmá z uznesenia č. 3/70 z rokovania predstavenstva žalovaného konaného dňa 31. 7. 2006 výslovným určením, že predstavenstvo spoločnosti ruší tri funkčné miesta kontrolóra ( 016.1, 0.16.2, 0.16.3 ) na útvare manažéra kvality. Nebolo teda iba vo všeobecnosti žalovaným rozhodnuté, že sa zrušia tri akékoľvek miesta, ale bolo konkrétne stanovené, aké tri funkčné miesta budú zrušené, t. j. tri miesta kontrolórov. Čo sa týka žalobcom tvrdenej neplatnosti výpovede z dôvodu, že jej písomné vyhotovenie nebolo podpísané štatutárnym orgánom žalovaného zapísaného v obchodnom registri   k   tomuto   podrobné   stanovisko   zaujal   prvostupňový   súd   v   odôvodnení   svojho rozsudku, na čo odvolací súd poukazuje a stotožňuje sa s tým. Aj odvolací súd je tiež toho názoru, že generálny riaditeľ žalovaného bol v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s podpisovým poriadkom žalovaného a to podľa bodu 2.2.3. oprávnený podpísať výpoveď z pracovného pomeru danú žalobcovi. V citovanom podpisovom poriadku sa vyslovene uvádza, že pracovné zmluvy a iné záväzné právne dokumenty v pracovno- právnych vzťahoch spoločnosti schvaľuje a podpisuje generálny riaditeľ spoločnosti alebo námestník   generálneho   riaditeľa.   Z   uvedeného   jednoznačne   vyplýva   oprávnenie generálneho riaditeľa žalovaného podpísať výpoveď z pracovného pomeru danú žalovaným. Čo sa týka ponukovej povinnosti zamestnávateľa ako hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede   je   povinnosťou   zamestnávateľa   urobiť   zamestnancovi   ponuku   smerujúcu k uzavretiu dohody o prevedení na inú vhodnú prácu. Inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii zamestnanca, teda práca, ktorú je zamestnanec spôsobilý vykonávať. Ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa nebolo   preukázané,   aby žalovaný   mal   pre   žalobcu   inú pre   neho vhodnú prácu. V čase dania výpovede žalobcovi tento nebol držiteľom vodičského oprávnenia skupiny D, preto nebol spôsobilý vykonávať prácu vodiča, a preto žalovaný mu ani túto prácu nemohol ponúknuť. Je treba dať za pravdu odvolateľovi, že nebolo jeho povinnosťou oznámiť svojmu zamestnávateľovi,   že   v   čase   plynutia   výpovednej   doby   za   vlastné   finančné   prostriedky a v čase svojho osobného voľna sa stal držiteľom vodičského oprávnenia skupiny D, avšak žalovaný, t. j. zamestnávateľ žalobcu o tejto skutočnosti nevedel. Nemôže byť preto právne relevantná   námietka   žalobcu,   že   mu   žalovaný   neponúkol   prácu   vodiča,   keď   už   spĺňal predpoklady jej výkonu, t. j. stal sa držiteľom vodičského oprávnenia skupiny D. V konaní nebolo preukázané porušenie § 61 ods. 3 Zákonníka práce žalovaným tak, ako to tvrdil žalobca.   S.   J.,   ktorý   mal   prevziať   minimálnu   časť   pracovnej   náplne   žalobcu   nebol žalovaným   novo   prijatým   zamestnancom   na   zrušené   pracovné   miesto   žalobcu,   lebo u žalovaného pracoval od roku 2003. Od septembra roku 2006 u menovaného došlo ku kumulácii viacerých činností a okrem iného vykonáva aj funkciu vodiča na riadnej linke. Pre   posúdenie   právnej   veci   je   taktiež   relevantné   tvrdenie   žalobcu,   že   v   čase   plynutia výpovednej   doby   žalovaný   mal   ďalšie   voľné   miesta,   ktoré   žalobcovi   neponúkol.   Tieto tvrdenia nie je možné vziať do úvahy, lebo ponúknutie voľného miesta je okolnosťou, ktorú je treba skúmať v čase dania výpovede. Samozrejme účastníkom konania nič nebránilo uzavrieť poprípade novú pracovnú zmluvu na miesto uvoľnené počas výpovednej doby. Nebolo možné zaoberať sa ani tvrdením žalobcu, že v zmysle ustanovenia § 71 ods. 2 Zákonníka práce tým, že žalobca dňa 1. 12. 2006 riadne nastúpil do práce o 7.00 hod. a pokračoval v práci až do 10.22 hod., čím malo dôjsť k negovaniu jeho výpovede a malo dôjsť k zmene pracovného pomeru na dobu neurčitú, lebo žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy na dobu neurčitú a nie na dobu určitú, kedy by v prípade, že žalobca by pokračoval po uplynutí dohodnutej doby s vedomím zamestnávateľa ďalej vo výkone práce, mohlo by dôjsť k zmene pracovného pomeru na pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas. V predmetnom konaní však o takýto prípad nejde.“

Vychádzajúc   z už   uvedeného   krajský   súd   podľa   §   219   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako odvolací súd prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a v ďalšom sa zaoberal vznesenou námietkou zaujatosti.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho označených základných práv a slobôd došlo rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   133/2007   zo   17.   decembra   2007,   ktorý   je „v rozpore   s ust.   §   63   ods.   2   Zákonníka   práce,   ako   aj   v rozpore   s ust.   §   2   ods.   3 Antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z. z., ust. § 13 ods. 3 Zákonníka práce a ust. § 2 a § 132 Občianskeho súdneho poriadku“.

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci jej predbežného prerokovania zaoberal   otázkou,   či   obsah   napádaného   postupu   krajského   súdu   a jeho   rozhodnutia   zo 17. decembra   2007   opodstatňuje   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vo   vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ním označených práv   podľa   ústavy   a   dohovoru,   teda,   či   účinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu   sú zlučiteľné   s ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi   zo   sťažovateľom   označeného   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva,   že   rozhodovanie   vo   veciach pracovnoprávnych patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové zistenia   a   právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol, alebo nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali, v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   1   Co   133/2007 zo 17. decembra 2007 ústavný súd konštatoval, že závery krajského súdu v ňom obsiahnuté nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľom označeným právam podľa   ústavy   a   dohovoru.   Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   (uvedené sťažovateľom   a vyplývajúce   z rozhodnutí   vo   veci   konajúcich   súdov,   ako   aj   z obsahu súdneho spisu sp. zn. 10 C 290/06) nemožno výklad a interpretáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorú krajský súd v danom prípade zvolil, považovať za arbitrárnu alebo popierajúcu základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (vykonaním   dôkazov   a   ich   vyhodnotením) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem za predpokladu, že skutkové a   právne závery   nie sú   svojvoľné,   neudržateľné alebo boli prijaté   v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

O napadnutom rozsudku   krajského súdu   a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné, prípadné boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich   spojitosť   s možným porušením   základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Odvolací   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   podľa   názoru   ústavného   súdu vysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v podanom odvolaní, pričom svoje závery oprel o dôkazy vykonané už pred súdom prvého stupňa a ktoré so zreteľom na zistený skutkový stav nie sú zjavne neodôvodnené a z ústavného hľadiska neudržateľné.

Ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv podľa ústavy a dohovoru, pretože výsledkom tohto konania nebolo také právoplatné rozhodnutie alebo zásah, alebo také opatrenie, ktorým by mohol výrazným spôsobom zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008