znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 293/06-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja Horvátha   a   Sergeja Kohuta   o sťažnosti   Ing.   Š.   M.,   Ž.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   M.   P.,   Advokátska kancelária, Ž., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 545/1991 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ing.   Š.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 545/1991 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 545/1991 konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Š. M. pr i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk (slovom   dvestotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Ing.   Š.   M. p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   10 634   Sk (slovom   desaťtisícšesťstotridsaťštyri   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. M. P., Advokátska kancelária, Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 4. októbra 2006 č. k. I. ÚS 293/06-14 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť Ing.   Š. M.,   Ž.   (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 545/1991.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Dňa 14. 06. 1991 som podal na Okresný súd v Žiline návrh na začatie konania o vydanie   veci   v zmysle   zákona   o mimosúdnych   rehabilitáciách   č.   87/1991   Zb.   Týmto návrhom som sa domáhal vydania 1/2 nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. Ž.(...). Dňa 27. 02. 2006 som podal na Okresný súd v Žiline do rúk predsedu sťažnosť na prieťahy   v súdnom   konaní,   na   ktorú   mu   predseda   súdu   v zákonnej   30-dňovej   lehote neodpovedal.

Do dnešného dňa nebolo v tejto veci právoplatne rozhodnuté (nebol vynesený ani prvostupňový rozsudok) napriek tomu, že žaloba bola podaná dňa 14. 06. 1991 (...).“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:„Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 545/1991 porušil základné právo Ing. Š. M., (...) bytom Ž., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv a slobôd.

Okresnému   súdu   v Žiline   sa   ukladá   povinnosť,   aby   v konaní,   vedenom   pod č. 7 C 545/1991 konal bez prieťahov.

Okresnému   súdu   v Žiline   sa   ukladá   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 000,- Sk, ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému súdu v Žiline sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet JUDr. M. P., advokátka, Ž., č. účtu:....“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   podpredseda   okresného   súdu   JUDr.   J.   M.   listom   sp.   zn.   1   SprS   491/06 z 12. januára   2007   súhlasil   s upustením   od   ústneho   pojednávania   a   zaslal   stanovisko zákonnej sudkyne JUDr. J. S., ktoré ako uviedol, predstavuje stanovisko okresného súdu, a právna   zástupkyňa   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu listom z 26. januára 2007.

2.1 Zákonná sudkyňa okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem popisu procesných úkonov vykonaných okresným súdom v predmetnom konaní uviedla:

«(...)   Dôvodom   objektívnych   prieťahov   v   súdnom   konaní   je   aj   tá   skutočnosť,   že pôvodne boli žalovaní odporcovia 1) Z. Ž., 2) Z. M. a 3) M. Ž. a v konaní bolo viacero procesných návrhov navrhovateľa ohľadne okruhu účastníkov konania na strane odporcov a zároveň tu došlo aj k viacerým zmenám na strane odporcov a tak v súčasnej dobe sú ako odporcovia 1) Z. s. r. o. M., 2) O. a. s. „v konkurze“ P., 3) S. v Ž. a neprávoplatne bolo rozhodnuté o pristúpení odporcu 4) S. v B..

Zároveň dĺžka konania je ovplyvnená aj kumulovanými nárokmi navrhovateľa, kde pôvodne predmetom konania bol len nárok uplatnený v zmysle zák. č. 87/1991 Zbierky a až počas konania v roku 2002 navrhovateľ žiadal určiť absolútnu neplatnosť dvoch kúpnych zmlúv z roku 1968 a 1969.

Ďalšou skutočnosťou je aj náročnosť samotného dokazovania, kde v konaní bolo podaných   viacero   znaleckých   posudkov   s   rozdielnymi   závermi   a   je   potrebné,   aby   bol podaný kontrolný znalecký posudok Ústavom súdneho inžinierstva pre rozhodnutie vo veci. V žiadnom prípade nie je možné súhlasiť s tvrdením navrhovateľa v sťažnosti, že od roku 2002 Okresný súd v Žiline vo veci nekonal. Vo veci práve naopak boli vykonávané úkony   jednak   za   účelom   zistenia   skutkového   stavu   podľa   návrhov   účastníkov   konania a súčasne procesné úkony, taktiež aj podľa návrhu samotného navrhovateľa, ako aj ďalšie za účelom ozrejmenia presného okruhu účastníkov konania.

Aj keď v danom prípade došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote, nie je možné hovoriť o nesprávnej organizácií práce prípadne iných nedostatkoch v senáte, do ktorého bol spis pridelený po 11 rokoch od podania návrhu a spis už v tom čase mal 320 strán. Je potrebné prihliadať aj na množstvo pridelených spisov, počet   reštančných   vecí,   počet   vecí   s   cudzím   prvkom,   najmä   vo   veciach   starostlivosti o maloleté deti, v ktorých bolo treba najrýchlejšie konať, počet rozhodnutých a právoplatne vybavených vecí a na základe všetkých týchto skutočností je zrejmé, že v senáte, do ktorého bol spis pridelený, nedošlo k subjektívnym prieťahom, ale vo veci sa priebežne vykonávali úkony za účelom vydania spravodlivého a zákonného rozhodnutia.»

2.2   Právna zástupkyňa sťažovateľky   sa   k   uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu vyjadrila vo svojom liste z 26. januára 2007, v ktorom uviedla:

„(...) Z vyjadrenia Okresného súdu v Žiline jednoznačne vyplýva, že v danom prípade došlo   k porušovaniu   práva   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   bez zbytočných prieťahov.

Žiadna zložitosť veci nemôže ospravedlniť 16-ročnú dĺžku prvostupňového konania. Zároveň oznamujem, že netrvám na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 140/06).

4. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť I. senát ústavného súdu, pretože v súlade s rozvrhom práce na rok 2006 a 2007 bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu   28. februára 2007 Rozvrhom práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 sp. zn. Spr 140/07 rozhodlo, že s účinnosťou od 28. februára 2007 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom II. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prerokujú v II. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 545/1991 ústavný súd zistil nasledovné:

Sťažovateľ   sa   žalobou   podanou   okresnému   súdu   14.   júna   1991 domáhal   od žalovaných   vydania   nehnuteľností   podľa   zákona   č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych rehabilitáciách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o mimosúdnych rehabilitáciách“).   V   roku   1991   okresný   súd   nariadil   celkovo   trikrát   pojednávanie (3. júla 1991,   11. júna 1991   a 17. septembra 1991)   a   5. novembra 1991 nariadil   znalecké dokazovanie.

V roku 1992 okresný súd nariadil pojednávanie len na 10. jún 1992, v roku 1993 na 30. marec 1993, v roku 1994 nariadil pojednávanie trikrát, a to na 1. jún 1994, 15. jún 1994 a 12. júl 1994, kedy nariadil aj znalecké dokazovanie.

Dňa 28. februára 1995 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie novým súdnym znalcom   a   v roku   1995   nariadil   pojednávanie   trikrát   (na   14.   jún 1995, 5.   október   1995 a 25. október 1995).

V roku 1996 okresný súd nariadil pojednávanie trikrát (na 9. január 1996, 12. marec 1996 a 28. marec 1996), v roku 1997 nenariadil pojednávanie a tieto nariadil až v roku 1998 na 20. máj 1998 a 24. jún 1998.

V období rokov 1999 až 2001 bol okresný súd nečinný a najbližšie pojednávanie nariadil až na 14. august 2002.

Dňa   20. marca 2003 okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   na ocenenie sporných nehnuteľností a súčasne uznesením pripustil, aby na strane žalovaných pristúpil ako ďalší účastník konania S. Ž..

V roku 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 25. február 2004, následne zmenil nariadený termín pojednávania z 25. februára 2004 na 17. marec 2004.

V roku 2005 bol okresný súd nečinný do 4. apríla 2006, keď pripustil vstup S. do konania   na   strane   žalovaných,   proti   ktorému   tento   podal   odvolanie. Dňa 2. mája 2006 okresný súd zaslal spis Krajskému súdu v Žiline na konanie o odvolaní, ktorý   11. januára 2007 uznesením   sp. zn.   5 Co 205/06   uznesenie   okresného   súdu   zo 4. apríla 2006 potvrdil (19. januára 2007 bol spis vrátený okresnému súdu).

Dňa 16. marca 2007 okresný súd zaslal spis znalcovi (Ž., Ústav súdneho inžinierstva) za účelom vypracovania znaleckého posudku.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli   (I.   ÚS   24/03,   IV.   ÚS   232/03).   Priznanie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 95/06).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 545/1991 o návrhu sťažovateľa na vydanie veci v zmysle   zákona   o   mimosúdnych   rehabilitáciách   došlo   k namietanému   porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu   (I. ÚS   41/02). V súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   označeného občianskoprávneho   konania   je vydanie   veci   v   zmysle   zákona   o mimosúdnych rehabilitáciách, t. j. vec, ktorej povaha si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (mutatis mutandis I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o vydaní veci v zmysle zákona o mimosúdnych rehabilitáciách v danej veci nie je právne zložité,   vykazuje   však   určitý   stupeň   skutkovej   zložitosti   spojený   v danej   veci s nevyhnutnosťou   nariadenia   viacnásobného   znaleckého   dokazovania.   Doterajší   priebeh konania, ktoré začalo v roku 1991, podľa názoru ústavného súdu nemožno však pripísať len na vrub zložitosti prerokovávanej veci.

2. Pokiaľ ide o správanie sa sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd nezistil v jeho   správaní   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   významnou   mierou   prispela   k doterajšej celkovej   dĺžke   konania.   Sťažovateľ   síce   v priebehu   konania   viackrát   dopĺňal   pôvodnú žalobu   v   označení   žalovaných,   avšak   tým   iba   reagoval   na   aktuálnu   procesnú   situáciu a vykonané dokazovanie ohľadom zisťovania právnych nástupcov pôvodných žalovaných.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania a všetky okolnosti daného prípadu. Predovšetkým poukazuje na to, že nemohol prehliadnuť,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   na   začatie   konania   podaným   okresnému   súdu 14. júna   1991   domáhal   vydania   nehnuteľností   v zmysle   zákona   o mimosúdnych rehabilitáciách pred takmer 16-timi rokmi, ale aj to, že označené konanie sa začalo skôr, ako začal ústavný súd zabezpečovať individuálnu ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb (15. február 1993).

Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľom označené súdne konanie, ktoré v dôsledku postupu okresného súdu trvá tak dlho, ako je to v danom prípade, možno už len na základe jeho posúdenia ako celok považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej istoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (I. ÚS 66/03, I. ÚS 73/06).

Okresný súd bol pritom v danej veci opakovane dlhodobo nečinný, a jeho činnosť od podania žaloby vykazovala aj prvky neefektívneho konania. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas najmenej 85 mesiacov okresný súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a listiny (m. m. pozri napr. I. ÚS 41/02).

Obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu neospravedlniteľné   a netolerovateľné.   K týmto   zbytočným   prieťahom   pritom   nedošlo v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania   sťažovateľa,   ale   výlučne   v dôsledku   postupu okresného súdu.

Argumentáciu okresného súdu, že prieťahy boli spôsobené značnou preťaženosťou senátu, ústavný súd nemohol akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy,   ktoré   nedokázal   alebo   nemohol   riešiť,   nemôže   byť   pripočítaná   na   ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a podľa   čl.   38   ods.   2   listiny,   tak   ako   to   je   uvedené   v bode   1   výroku   tohto rozhodnutia.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal priznania primeraného finančného   zadosťučinenia   v sume 10 000 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   38   ods.   2   listiny   nie   je   pre   sťažovateľa   dostatočným zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, ako aj na predmet konania (povahu veci) i podiel sťažovateľa na dĺžke konania, považuje za primerané v sume 200 000 Sk.

Podľa   §   56 ods.   5   zákona o ústavnom   súde ak ústavný   súd rozhodne o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo   slobodu porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   si   uplatnila   úhradu   trov   právneho   zastúpenia a zároveň predložila ústavnému súdu osvedčenie o registrácií pre DPH.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.   Základná   sadzba   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v roku   2006   je 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu je 164 Sk. Základná sadzba za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

Sťažovateľovi vznikol nárok na úhradu trov za tri úkony právnej služby (prípravu a prevzatie   zastúpenia,   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   z 19.   júla   2006   a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu z 26.   januára 2007).   Za   dva úkony uskutočnené   v roku   2006   patrí   odmena   v sume   5 788   vrátane   paušálu   a za   jeden   úkon uskutočnený v roku 2007 patrí odmena v sume 3 148 vrátane paušálu. Ústavný súd tak sťažovateľovi priznal úhradu trov v celkovej sume 10 634 Sk vrátane 19 % DPH.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2007