SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 292/2015-51
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛,
, vo veci namietaného porušenia jehozákladných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ÚstavySlovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovanéhotrestného súdu v konaní sp. zn. PK 2 T 16/2008 a jeho rozsudkom z 23. júna 2010,postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 1 To 23/2010 a jehorozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola17. septembra 2013 doručená a následne 11. marca 2014 a 11. júna 2015 doplnená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomŠpecializovaného trestného súdu v konaní sp. zn. PK 2 T 16/2008 a jeho rozsudkomz 23. júna 2010, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 1 To 23/2010 a jeho rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010z 11. februára 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestnéhosúdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 23. júna 2010 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinuzaloženia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 300/2005 Z. z.“),z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákonv znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „zákon č. 140/1961Zb.“), z trestného činu hrubého nátlaku podľa § 235b ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb.,z obzvlášť závažného zločinu hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a 3 písm. d) a ods. 5písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z., z obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods.1 a ods. 4 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. a z obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa§ 221 ods. 1, 2 a 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. v skutkoch uvedených v tomtorozsudku pod číslom 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9 a 11. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ1. júla 2010 prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie (ktoré doplnil o dôvody odvolaniapodaniami zo 4. a 10. februára 2011).
Najvyšší súd napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu rozsudkomsp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 vo vzťahu k osobe sťažovateľa zrušil vo výrokuo uloženom treste a spôsobe jeho výkonu a odsúdil ho na úhrnný trest odňatia slobodyvo výmere 24 rokov so zaradením do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.Proti rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ 21. novembra 2011 dovolaniea 23. novembra 2011 sťažnosť ústavnému súdu. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uznesenímsp. zn. II. ÚS 12/2012 z 8. marca 2012 odmietol pre nedostatok právomocina jej prerokovanie. Najvyšší súd dovolanie podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z.Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) uznesenímsp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013 odmietol, pretože neboli zistené dôvody dovolaniapodľa ustanovení § 371 Trestného poriadku účinného do 31. augusta 2011.
3. Sťažovateľ v prvej časti sťažnosti namieta, že napadnutými rozhodnutiamiŠpecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho právana rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, na verejnéprejednanie veci v jeho prítomnosti, mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby,porušeniu práva na obhajobu, vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuťpredvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkovproti sebe, byť bez meškania podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia protinemu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1a 3 písm. a), b), c) a d) dohovoru.
3.1 Porušenie práva na obhajobu vidí sťažovateľ predovšetkým v tom, žesúd na hlavných pojednávaniach (uskutočnených v období od 11. novembra 2008do 26. júna 2010) neakceptoval dôsledne jeho námietku použitia inštitútu náhradnéhoobhajcu (vyslovenie zásadnej nedôvery náhradnému obhajcovi ⬛⬛⬛⬛ a následneaj ⬛⬛⬛⬛ ), žiadosti, aby sa hlavné pojednávania uskutočňovaliza prítomnosti ním zvolených obhajcov ( ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ )a následne aj vyslovenie nedôvery zvolenému zástupcovi ⬛⬛⬛⬛. Konaniahlavných pojednávaní v uvedenom období označuje sťažovateľ za nezákonné a odporujúceoznačeným článkom ústavy a dohovoru. U náhradných obhajcov namieta sťažovateľpredovšetkým neefektívny spôsob výkonu obhajoby a neplnenie si zákonom ustanovenýchpovinností (nedostatočná komunikácia so sťažovateľom, nerešpektovanie pokynovsťažovateľa, nedostatočná pripravenosť a aktivita počas hlavných pojednávaní, neexistenciaotázok na svedkov, kvalitatívne a kvantitatívne nedostatočné otázky na svedkovpri krížovom výsluchu, rozsah a kvalita prednesenej záverečnej reči a iné) a u zvolenéhozástupcu bola dôvodom vypovedania plnej moci strata dôvery sťažovateľa k nemu. Uvedenénámietky uplatňoval sťažovateľ počas konania a podaniami (odvolaním i dovolaním)na najvyššom súde. Keďže namietané pochybenia najvyšší súd napadnutými rozhodnutiaminenapravil, došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d)dohovoru.
3.2 Sťažovateľ ďalej namieta, že došlo k porušeniu jeho práva byť prítomnýna hlavnom pojednávaní a klásť svedkom otázky, a to tým, že v sťažnosti označených dňoch(11. novembra 2008, 30. júna 2009, 9., 10. a 21. septembra 2009 a 25. a 26. mája 2010) sapre svoj nepriaznivý zdravotný stav nezúčastnil hlavných pojednávaní (pričom nežiadal, abysa konalo v jeho neprítomnosti), v dôsledku čoho sa nemohol efektívne a účinne obhajovaťa klásť vyslúchaným osobám otázky a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom. Uskutočnenépojednávania preto považuje za nezákonné a porušujúce jeho základné práva zaručenév čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)a d) dohovoru, pretože napadnutými rozhodnutiami nedošlo k náprave tohto nezákonnéhostavu.
3.3 V ďalšej časti sťažovateľ namieta porušenie práva na verejné prejednanie veci,ku ktorému malo dôjsť 16. októbra 2010 vylúčením verejnosti na časť hlavnéhopojednávania na návrh obhajcu ďalšieho obžalovaného vo veci a prokurátora špeciálnejprokuratúry. On sám k vylúčeniu verejnosti vypočutý nebol a podľa jeho názoru nebolisplnené podmienky na vylúčenie verejnosti ani podľa Trestného poriadku, ani podľa čl. 6ods. 1 dohovoru. V rámci uvedenej časti sťažnosti sťažovateľ namietol aj porušenie práva naprítomnosť dôverníkov na pojednávaní podľa § 250 ods. 2 Trestného poriadku, o ktorom hoŠpecializovaný trestný súd a ani ustanovený obhajca nepoučili a neposkytli mu možnosť najeho uplatnenie. Označeným postupom Špecializovaného trestného súdu podľa tvrdenísťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a keďže sa najvyšší súd k argumentácii sťažovateľauvedenej v odvolaní nevyjadril, došlo k porušeniu označených práv a práva zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy aj rozhodnutím najvyššieho súdu.
3.4 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie došlo podľatvrdení sťažovateľa postupom Špecializovaného trestného súdu, ktorý svedkov v konanínevypočul v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, v dôsledku čoho boli získanédôkazy nezákonné, stali sa procesne nepoužiteľnými, a nemohli preto tvoriť podkladpre skutkové závery, tak ako ich vyslovil Špecializovaný trestný súd. V dôsledku toho,že najvyšší súd k nim vo svojom rozsudku z 11. februára 2011 nezaujal stanovisko, namietasťažovateľ porušenie svojho práva na zákonné a spravodlivé súdne konanie, ako aj právana zákonné a preskúmateľné rozhodnutie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
3.5 V závere prvej časti sťažnosti namieta sťažovateľ porušenie práva byťoboznámený s povahou a dôvodom obvinenia, a to tým, že rozsudkom Špecializovanéhotrestného súdu došlo oproti obžalobe k zmene právnej kvalifikácie vo vybraných skutkochbez toho, aby bol na túto skutočnosť upozornený, v dôsledku čoho mu nebolo umožnenépripraviť si náležitú obhajobu a návrhy na vykonanie dôkazov. Najvyšší súd v rozsudkuz 11. februára 2011 uviedol, že nedošlo k prísnejšej kvalifikácii skutkov ako v obžalobe,a v uznesení z 25. apríla 2013 uviedol, že svoje námietky mohol sťažovateľ uplatniť priamopred odvolacím súdom. Sťažovateľ tvrdí, že mu neboli priznané reálne a efektívne práva tak,ako ich zaručuje dohovor, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a b) dohovoru.
4. V druhej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie práva na rozhodnutie o vinea treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ku ktorému došlo postupomŠpecializovaného trestného súdu a jeho rozsudkom z 23. júna 2010, rozsudkom najvyššiehosúdu z 11. februára 2011 a uznesením z 25. apríla 2013. K namietanému porušeniuzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru došlo podľa názoru sťažovateľa tým, že časť hlavného pojednávania bolavykonaná bývalým Špeciálnym súdom, ktorý nespĺňal požiadavky nezávislého súdu(nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08) a vo veci rozhodol senát v zloženíMgr. Ivan Matel – predseda a členovia senátu JUDr. Jozef Šutka a JUDr. Ružena Sabová,ktorí neboli dočasne pridelení alebo preložení na výkon funkcie na Špecializovaný trestnýsúd v súlade s ústavou a zákonom, v dôsledku čoho bol sťažovateľ odňatý zákonnémusudcovi a o vine a treste nerozhodol „nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom“.
Sťažovateľ v uvedenej časti sťažnosti namieta aj porušenie tzv. pravidlanezameniteľnosti zloženia senátu, keď pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby rozhodovalnamiesto jedného z členov senátu (čerpanie dovolenky) náhradný sudca, avšak následne saďalšieho konania a rozhodovania v trestnej veci zúčastňoval pôvodný člen senátu. O vinea treste tak podľa tvrdení sťažovateľa nerozhodol nezávislý a nestranný súd zriadenýzákonom.
Sťažovateľ napokon poukazuje aj na porušenie označených článkov ústavya dohovoru postupom najvyššieho súdu, ktorý v rozpore s rozvrhom práce neprideliljeho odvolanie náhodným výberom pomocou technických prostriedkov konkrétnemusenátu, ale toto odvolanie postúpil Špecializovanému trestnému súdu a senátu najvyššiehosúdu bolo pridelené až 28. septembra 2010. Senát konajúci o odvolaní sťažovateľa tak nebolzákonným senátom v súlade s ústavou a zákonom, v dôsledku čoho došlo k porušeniuzákladných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru a o vine a treste sťažovateľa nerozhodol „nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom“.
5. V tretej časti sťažnosti sťažovateľ namieta arbitrárnosť a nepreskúmateľnosťnapadnutých rozhodnutí, porušenie prezumpcie neviny a porušenie princípu zákonnostitrestných činov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 6 ústavy a čl. 6ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 1 dohovoru, keď podľa jeho názoru sú právne záveryŠpecializovaného trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu v rozsudku z 11. februára 2011v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami z nichvyplývajúcimi. Sťažovateľ namieta aj vady hmotnoprávneho posúdenia, s ktorými sanajvyšší súd v rozhodnutí o odvolaní ani dovolaní náležite nezaoberal a nezaujal anistanovisko k námietke o náhrade škody.
6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodolo jeho sťažnosti nálezom, ktorým vysloví, že Špecializovaný trestný súd postupom v konanísp. zn. PK 2 T 16/2008 a jeho rozsudkom z 23. júna 2010, najvyšší súd rozsudkomsp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 a najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 TdoV 9/2012z 25. apríla 2013 porušili jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1dohovoru, aby zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu a rozsudok najvyššiehosúdu v odsudzujúcej časti týkajúcej sa sťažovateľa vo výrokoch o vine, treste, spôsobe jehovýkonu a náhrade škody a uznesenie najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa sťažovateľa,vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, zrušil ďalšie výroky, ktoré majúv odsudzujúcom výroku o vine sťažovateľa svoj podklad, neodkladne prepustil sťažovateľaz výkonu trestu odňatia slobody, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučineniev sume 30 000 €, ktoré je povinný zaplatiť Špecializovaný trestný súd a najvyšší súd spolus trovami konania.
7. Dňa 11. marca 2014 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie sťažnostisťažovateľa, v ktorej rozšíril svoju argumentáciu o porušení práva na obhajobu a právana rozhodnutie o vine a treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonoms odkazom na novšie judikáty najvyššieho súdu.
8. Dňa 11. júna 2015 doplnil sťažovateľ opätovne svoju sťažnosť, v ktorejs odvolaním sa na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 336/2012 z 13. novembra 2014vydaný po uskutočnenom zjednotení právnych názorov senátov uznesením pléna ústavnéhosúdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. októbra 2014 namieta, že k porušeniu jeho základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 9/2012 a jeho uznesenímz 25. apríla 2013 došlo tým, že jeho dovolanie bolo podľa § 382 písm. c) Trestnéhoporiadku odmietnuté, hoci malo byť podľa § 384 ods. 1 Trestného poriadku meritórnepreskúmané na verejnom zasadnutí a následne malo byť rozhodnuté buď podľa § 386 ods. 1a 2 alebo podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Predtým, ako ústavný súd pristúpil k preskúmaniu sťažnosti v merite veci,považoval za prvoradé vysporiadať sa so skutočnosťou, že sťažovateľ prostredníctvomsvojho právneho zástupcu doplnil svoju sťažnosť 13. marca 2014 a 11. júna 2015, pričomv prvom doplnení rozšíril svoju argumentáciu o porušení práva na obhajobu a právana rozhodnutie o vine a treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonoma v druhom doplnení argumentáciu o porušení jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd v rámci konaniao jeho sťažnosti posúdil aj v doplneniach uvedené námietky. Ústavný súd i pri posudzovanítohto dodatku sťažnosti musí postupovať tak, ako mu to umožňuje zákon o ústavnom súde.Sťažnosť, ktorou sa napáda neústavnosť rozsudku Špecializovaného trestného súdusp. zn. PK 2 T 16/2008 z 23. júna 2010 a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 23/2010z 11. februára 2011 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013,bola ústavnému súdu doručená 17. septembra 2013 a doplnenia sťažnosti až 13. marca 2014a 11. júna 2015.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd pripomína, že sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzenýprávny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04a iné).
Pri určovaní, od kedy začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti protinapadnutému rozsudku Špecializovaného trestného súdu a rozsudku a uzneseniunajvyššieho súdu, zohľadnil ústavný súd doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej sapri posudzovaní otázky dodržiavania lehoty na podanie sťažnosti musí vychádzaťz doslovného znenia zákona o ústavnom súde (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), podľaktorého zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť (IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08 a iné).
V zmysle uvedeného ústavný súd rozhodol, že doplnenia sťažnosti boli podanépo zákonom ustanovenej lehote, a preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako podanúoneskorene.
A. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2T 16/2008 z 23. júna 2010
12. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práva základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založenýna princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaníochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodámvo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániťnielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
13. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcejproti označenému rozsudku prvostupňového súdu, v danom prípade Špecializovanéhotrestného súdu, konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto častisťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
14. Trestný poriadok zakotvujúci inštitút odvolania poskytuje priestor na uplatnenienámietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahydo základných práv a slobôd, resp. ľudských práv garantovaných medzinárodnýmzmluvami. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.
15. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnompochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania, ktorú aj využil.Ochranu jeho právam zaručeným ústavou a dohovorom bol oprávnený a zároveň povinnýposkytnúť druhostupňový súd – najvyšší súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavnéhosúdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené voči rozsudku Špecializovaného trestnéhosúdu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013
16. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdureflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)(pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súduo odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehotyna podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnémurozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).
17. V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietoksťažovateľa uplatnených tak vo vzťahu k rozhodnutiu o dovolaní sťažovateľa, akoaj vo vzťahu k druhostupňovému rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré bolo napadnutédovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.
Preskúmaním sťažnosti a obsahu namietaných rozhodnutí ústavný súd zistil, žesťažovateľ odvolanie proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu i dovolanie protirozhodnutiu najvyššieho súdu oprel o dôvody, v rámci ktorých formuloval argumentáciutakmer totožnú s argumentáciou sťažnosti podanej ústavnému súdu.
18.1 Sťažovateľ v prvej časti sťažnosti namieta, že napadnutými rozhodnutiaminajvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlades konaním ustanoveným zákonom, na verejné prejednanie veci v jeho prítomnosti, maťprimeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby, porušeniu práva na obhajobu, vyslúchaťalebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svojprospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe, byť bez meškania podrobneoboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c) a d) dohovoru.Následne k takto označeným právam podrobne (a zhodne, ako to bolo v odvolaníi dovolaní) uvádza, že nebola akceptovaná jeho námietka použitia inštitútu náhradnéhoobhajcu, žiadosti, aby sa hlavné pojednávania uskutočňovali za prítomnosti ním zvolenýchobhajcov, namieta neefektívnosť spôsobu výkonu obhajoby a neplnenie si základnýchzákonom ustanovených povinností náhradnými obhajcami. Ústavný súd po podrobnomoboznámení sa s obsahom odôvodnenia dovolacieho súdu konštatuje, že uplatnené námietkysťažovateľa sú zjavne neopodstatnené, keďže sa nezakladajú na pravde. Najvyšší súdvo svojom rozhodnutí konštatoval, že k využitiu náhradného obhajcu došlo v súlade s § 42ods. 1 a 2 Trestného poriadku s odôvodnením, že k jeho ustanoveniu došlo popri zvolenomobhajcovi z dôvodu, že vzhľadom na počet osôb a skutkov, pre ktoré bola podaná obžaloba,sa očakávalo dlhšie konanie, čo sa následne aj preukázalo, keď hlavné pojednávaniepredstavovalo 51 rokovacích dní v období od 6. októbra 2008 do 23. júna 2010.Odvolávajúc sa na rozhodnutia ESĽP ich sťažovateľ vykladal ako absolútne právoobvineného na obhajobu v podobe prítomnosti na procesnom úkone len jedného nímurčeného obhajcu z viacerých zvolených, čo nie je možné akceptovať. Najvyšší súdpoukázal aj na skutočnosť, že na viacerých hlavných pojednávaniach sa nezúčastnil ⬛⬛⬛⬛ a prítomný bol druhý zvolený obhajca ⬛⬛⬛⬛ i náhradný obhajca,napriek tomu sťažovateľ opakovane trval na odročení hlavného pojednávania s tým,že je porušené jeho právo na obhajobu, ak sa uskutoční bez účasti ⬛⬛⬛⬛.Ústavný súd zhodne s najvyšším súdom považuje takýto prístup sťažovateľa v spojenís faktom, že práve zvolený obhajca ⬛⬛⬛⬛ sa nedostavil na 18 hlavnýchpojednávaní (ktorého sťažovateľ následne odvolal pre stratu dôvery) za predlžovaniesúdneho konania v rozpore s Trestným poriadkom a ustanovenie náhradných obhajcovza plne opodstatnené. Najvyšší súd sa náležite vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa,že náhradný obhajca si neplnil svoje povinnosti a jeho výkon sa stal predmetomprieskumnej komisie Advokátskej komory Slovenskej republiky, ktorá nedospela k záveruo neplnení si povinností advokáta.
18.2 Sťažovateľ ďalej namieta, že k porušeniu označených práv došlo aj v dôsledkutoho, že pre svoj nepriaznivý zdravotný stav sa nemohol zúčastniť hlavného pojednávania30. júna 2009, 9., 10. a 21. septembra 2009, klásť svedkom otázky a vyjadrovať sak vykonaným dôkazom, a tak sa účinne obhajovať a dôsledne a efektívne využívať svojepráva. Ústavný súd považoval za dostatočne preukázané, že najvyšší súd sa aj toutonámietkou sťažovateľa dôsledne zaoberal, keď uviedol, že sťažovateľ napriek lekárskejspráve o spôsobilosti zúčastniť sa pojednávania na pojednávanie 30. júna 2009 predvedenýnebol (prítomný bol ním ustanovený obhajca ⬛⬛⬛⬛ ). Pojednávanie boloodročené po tom, keď súd vyzval na predloženie prípadných návrhov na doplneniedokazovania a po predložení žiadosti obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ o prepustenie z väzbyho k nej vypočul a rozhodol o nej. Obdobná situácia nastala aj pri ďalších dňoch hlavnéhopojednávania, na ktoré sťažovateľ síce bol predvedený, o ich odročenia žiadal pre zdravotnéproblémy napriek upozorneniu predsedu senátu, že na nich budú vypočutí pre sťažovateľadôležití svedkovia, čo najvyšší súd vyhodnotil ako odmietnutie sťažovateľa na pojednávanísa zúčastniť.
18.3 V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ za namietané porušenie označených právoznačil skutočnosť, že na časti hlavného pojednávania (16. októbra 2010) došlo k vylúčeniuverejnosti bez toho, aby na to boli splnené podmienky ustanovené Trestným poriadkoma dohovorom. Podľa názoru sťažovateľa subjektívne pohnútky ďalších obžalovanýchbez uvedenia konkrétnych faktov opodstatňujúcich takýto postup nepredstavovali tiedovolené výnimky z princípu verejnosti, na ktoré odkazuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Transparentnosť výkonu spravodlivosti zabezpečená verejnosťou súdneho konaniaprispieva k dosiahnutiu cieľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda k spravodlivému procesu. Samotnýdohovor v čl. 6 ods. 1 však zakotvuje výnimky z princípu verejnosti súdneho konania,na ktoré odkázal aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa, kde zároveňzdôraznil nutnosť splnenia požiadaviek legality, legitimity a proporcionality pri aplikáciidôvodov vylúčenia verejnosti uvedených v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie polemizuje práve so splnením požiadavkylegitimity, keď vytýka konajúcemu súdu absenciu prezentácie konkrétnych skutočnostíopodstatňujúcich dôvody vylúčenia verejnosti. Ústavný súd považuje vymedzenie dôvodovv podobe možného ohrozenia bezpečnosti potenciálnych svedkov s prihliadnutímna okolnosť, že išlo o vylúčenie verejnosti iba na dobu obmedzenú, nie po dobu celéhohlavného pojednávania, z hľadiska splnenia požiadavky legitimity za akceptovateľné.Ústavný súd je však predovšetkým toho názoru, že už hľadisko jednoduchého aritmetickéhoponímania, keď k vylúčeniu verejnosti nedošlo pre celý úsek hlavného pojednávania, ale lenna dobu predstavujúcu z celkového časového rámca rozsiahleho hlavného pojednávania(celkovo 51 dní) úsek štyroch hodín, pri súčasnom rešpektovaní práv obhajobya kontradiktórnosti konania vylučuje takú intenzitu obmedzenia označeného práva, ktorá bybola spôsobilá ohroziť dosiahnutie cieľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda spravodlivého procesuv trestnej veci sťažovateľa.
V uvedenej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie označených právnapadnutými rozhodnutiami aj tým, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní nevysporiadals námietkou, že mu nebol umožnený prístup ním určených dôverníkov na hlavnépojednávanie konané 16. októbra 2009, na časť, počas ktorej došlo k vylúčeniu verejnosti.Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o odvolaní uviedol, žesťažovateľ mohol požiadať o účasť dôverníkov na pojednávaní, ak mal o to záujem, pričompovinnosťou konajúceho súdu ho nebolo o tejto možnosti poučovať. K uplatnenej námietkeústavný súd uvádza, že berúc do úvahy všetky okolnosti prípadu nemohlo mať nezaujatiestanoviska dovolacieho súdu dopad na sťažovateľom označené práva v takom rozsahu, abybolo možné vysloviť ich porušenie.
18.4 K porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami došlo podľa tvrdenísťažovateľa aj tým, že nezákonným spôsobom boli vykonané svedecké výpovede. Podľanázoru sťažovateľa neboli svedkovia, ktorí boli vypočutí na hlavnom pojednávaní poučenínáležitým spôsobom, keďže nebolo získané ich výslovné vyjadrenie, či právo nevypovedaťvyužívajú alebo nie. U svedkov, ktorých výpovede z prípravného konania boli na hlavnompojednávaní predložené na vysvetlenie rozporov, sťažovateľ namietal ich nedostatočnépoučenie v prípravnom konaní.
V rozhodnutí o dovolaní sa najvyšší súd s uvedenou argumentáciou sťažovateľanestotožnil a posúdil vykonané svedecké výpovede ako súladné s príslušnýmiustanoveniami Trestného poriadku. Ústavný súd je toho názoru, že argumentáciaa interpretácia dotknutej právnej úpravy, ktorou najvyšší súd svoje stanovisko odôvodnil,nijako nepopiera zmysel a účel tejto právnej úpravy.
Z obsahu príslušných ustanovení Trestného poriadku, resp. z ich logickéhoa systematického výkladu (pozri ustanovenia § 263 Trestného poriadku), ako aj z ustálenejjudikatúry, na ktorú sa odvolávajú dokonca samotní sťažovatelia (pozri odôvodnenierozhodnutia sp. zn. R 9/1985 „Svedok musí byť poučený aj o práve odoprieť výpoveď, musí sa k tomuto poučeniu výslovne vyjadriť a ak má právo odoprieť výpoveď, musí výslovne vyhlásiť, či toto právo využíva, alebo nie. Len pri splnení týchto podmienok možno výpovede svedkov, ktorí majú právo odoprieť výpoveď, považovať za dôkaz, ktorý je v prípade potreby použiteľný na hlavnom pojednávaní.“), je zjavné, že povinnosť výslovného vyhláseniasvedka k právu odoprieť výpoveď, teda vyhlásenia, „či toto právo využíva, alebo nie“, savzťahuje na poučenie svedka orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci prípravnéhokonania (pozri rozhodnutie sp. zn. R 9/1985: „Orgány prípravného konania sú povinné vykonávať dokazovanie tak, aby bolo zabezpečené, že každý vykonaný dôkaz bude použiteľný v ďalšom štádiu trestného stíhania, predovšetkým na hlavnom pojednávaní. To znamená, že sú povinné vykonávať dôkazy pri plnom rešpektovaní všetkých ustanovení trestného poriadku.“). Sprísnenie podmienok pre poučenie svedka práve v štádiuprípravného konania nie je samoúčelné a má svoj význam, keďže potenciálne prečítaniezápisnice o výpovedi svedka z prípravného konania namiesto osobného výsluchu svedkana hlavnom pojednávaní predstavuje výnimku zo zásady bezprostrednosti garantujúcejkontradiktórnosť konania.
Z obsahu odôvodnenia rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní zároveň jasnevyplýva, že výsluchy svedkov na hlavnom pojednávaní, ako aj výsluchy svedkovv prípravnom konaní (ktorých výpovede boli na hlavnom pojednávaní svedkom predloženéna vysvetlenie rozporov) boli vykonané v intenciách ustanovení § 130 a § 131 Trestnéhoporiadku (dostatočne náležité poučenie o práve odoprieť výpoveď a objasnenie predmetuvýsluchu), teda zákonným spôsobom.
Sťažovateľ v sťažnosti prezentoval aj výhrady k spôsobu vykonania výsluchu jednéhozo svedkov formou videokonferencie v rámci právnej pomoci justičných orgánov Českejrepubliky. Vo vzťahu k uvedenej námietke sťažovateľa najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaníargumentoval, že takto vykonaná forma výsluchu práva obhajoby a kontradiktórnosťkonania garantovala, keďže svedka bolo možné zo strany obhajoby riadne konfrontovaťkladením otázok prostredníctvom uskutočnenej videokonferencie.
Prezentované stanovisko najvyššieho súdu ústavný súd považuje za konformnés príslušnou judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva, ktorá pre rešpektovaniepráva na výsluch svedka garantovaného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru v prípadochvýsluchov realizovaných pre objektívne prekážky mimo súdnu sieň vyžaduje, aby príslušnéorgány využili tie z dostupných zdrojov alternatívneho vykonania výsluchu, ktorézachovávajú práva obhajoby v čo najširšej miere. Ako zo spomínanej judikatúry vyplýva,interaktívne spôsoby vykonania výsluchu v podobe videoprenosu poskytujúceho dostatočnýpriestor na realizáciu práv obhajoby tejto požiadavke zodpovedajú (rozhodnutie Zhukovskiyproti Ukrajine z 3. 3. 2011, č. 31240/03).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd kvalifikuje námietkysťažovateľa o nezákonnom spôsobe vykonania dôkazov, a teda o porušení čl. 6 dohovoruako zjavne neopodstatnené.
18.5 Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti tvrdí, že došlo k zmene právnej kvalifikácie vskutkoch č. 6, č. 7 a č. 11, a keďže na túto skutočnosť nebol upozornený, neumožnila sa munáležitá príprava obhajoby a návrhov na vykonanie dôkazov, čo malo za následok porušeniejeho v sťažnosti uvedených základných práv a slobôd. Ústavný súd konštatuje, že aknajvyšší súd postupoval v súlade s relevantným ustanovením Trestného poriadku,s odkazom na judikatúru ESĽP dostal sťažovateľ možnosť vyjadriť sa k zmene v právnejkvalifikácii priamo v odvolacom konaní, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k porušeniusťažovateľom označených práv.
19. V druhej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie práva na rozhodnutie o vinea treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že časť hlavnéhopojednávania bola vykonaná bývalým Špeciálnym súdom, ktorý podľa nálezu ústavnéhosúdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 nespĺňal požiadavky nezávislého súdu, členovia senátu, ktorívo veci rozhodovali, neboli zákonnými sudcami, a tak o vine a treste nerozhodol nezávislýa nestranný súd zriadený zákonom. Súčasťou porušenia v tejto časti označených práv bolaaj námietka, že došlo k porušeniu pravidla nezameniteľnosti zloženia senátu a neprideleniaodvolania náhodným výberom pomocou technických prostriedkov, v dôsledku čoho podľatvrdení sťažovateľa o vine a treste nerozhodol nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. Námietku sťažovateľa o neústavnosti a z toho vyplývajúceho nedostatku právomocíbývalého Špeciálneho súdu, ktorý vykonal časť hlavného pojednávania v trestnej vecisťažovateľa, kvalifikuje ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú, poukazujúc pritomna relevantnú časť nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08, na ktorý sa sťažovateľodvoláva. V predmetnom náleze ústavný súd vylúčil priamu príčinnú súvislosť medzipovahou nálezom konštatovaného nesúladu právnych predpisov v rámci abstraktnej ochranyústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch.Zmienené stanovisko nálezu ústavného súdu bolo sťažovateľovi v dovolacom rozhodnutínajvyššieho súdu jasne prezentované a podporené aj odkazom na príslušnú judikatúruESĽP, ktorý rovnako ako ústavný súd vylúčil spochybnenie atribútu nezávislostirozhodovania Špeciálneho súdu v jednotlivých konkrétnych prípadoch.
Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o porušení pravidiel ústavnosti a zákonnostipri pridelení členov rozhodujúceho senátu pôvodného Špeciálneho súdu na novýŠpecializovaný trestný súd poukazuje ústavný súd na svoju predchádzajúcu rozhodovaciučinnosť (pozri napr. III. ÚS 23/2010), v ktorej jednoznačne konštatoval dodržanie ústavnejpožiadavky prerokovania veci zákonným sudcom v súvislosti s prechodom sudcovŠpeciálneho súdu na Špecializovaný trestný súd. Ústavný súd tu zdôraznil, že k prechodusudcov došlo na základe zákona, ktorého prijatie má výslovnú oporu v texte ústavy,konkrétne v čl. 143 ods. 2 ústavy, ktorý umožňuje upraviť existujúcu súdnu sústavuaj zriadením nového súdneho orgánu. Prijatie takéhoto zákona majúceho výslovnú oporuv texte ústavy môže mať za následok aj prechod sudcu na iný súd (PL. ÚS 12/04). V danomprípade sa tak nevyžadovalo ani pridelenie trestnej veci senátu náhodným výberompomocou technických prostriedkov, ako to tvrdí sťažovateľ.
Ako zjavne neopodstatnenú posúdil ústavný súd aj ďalšiu námietku sťažovateľao porušení nezmeniteľnosti zloženia súdu, porušenie ktoré ho videl sťažovateľ v skutočnosti,že sa jeho vypočutia a rozhodovania 25. mája 2010 o ďalšom trvaní väzby namiesto jednéhoz členov senátu zúčastnil náhradný sudca, avšak následne sa ďalšieho prejednávaniaa rozhodovania v jeho trestnej veci zúčastňoval pôvodný člen senátu, čo bolo podľa názorusťažovateľa v rozpore s ustanovením § 246 ods. 2 Trestného poriadku.
Čiastkovým aspektom spravodlivého súdneho konania je aj zásada bezprostrednostizakotvená v § 2 ods. 19 Trestného poriadku, podľa ktorej je súd povinný prihliadaťpri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, verejnom či neverejnom zasadnutílen na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak.Z uvedenej zásady bezprostrednosti vyplýva (okrem iného) aj procesné pravidlonezmeniteľnosti zloženia súdu, pre dodržanie ktorého upravuje Trestný poriadok inštitútnáhradného sudcu (§ 246 Trestného poriadku).
Podľa § 246 ods. 2 Trestného poriadku náhradný sudca má postavenie člena senátu,hlasovania sa však zúčastní len v tom prípade, ak do konania nastúpil namiesto sudcu,ktorému v ďalšej účasti na hlavnom pojednávaní zabránila nejaká prekážka, pričom sudca,za ktorého nastúpil náhradný sudca, sa hlavného pojednávania už ďalej nezúčastňuje.
Z obsahu označeného ustanovenia Trestného poriadku je zrejmá aplikovateľnosťpredmetnej právnej úpravy v prípadoch vzniku prekážky majúcej za následok neúčasť členasenátu na hlavnom pojednávaní, ktorý však nie je prípadom sťažovateľa, kde náhradnýsudca zastupoval člena senátu na neverejnom zasadnutí konanom o dôvodoch trvania väzby.
Najvyšší súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa zaujal k námietke uplatnenejsťažovateľom o porušení označeného pravidla stanovisko (prezentované v rozhodnutí sp. zn.3 Tost 13/2009 z 19. augusta 2009), v ktorom obmedzil rešpektovanie tohto procesnéhopravidla pre tie súdne rozhodovania, ktoré zásadným spôsobom vedú k skončeniu trestnéhostíhania, teda pre rozhodovanie o merite veci, a za také z jednotlivých foriem súdnehozasadnutia považoval hlavné pojednávanie. Ústavný súd je toho názoru, že toto stanoviskonajvyššieho súdu je kompaktné aj s judikatúrou ESĽP.
Tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho práva na zákonného sudcu postúpenímodvolania podaného na najvyššom súde prvostupňovému – Špecializovanému trestnémusúdu vyvracajú elementárne zákonné ustanovenia Trestného poriadku.
Podľa ustanovenia § 309 ods. 1 Trestného poriadku sa odvolanie podáva na súde,proti ktorého rozsudku smeruje, keďže podľa ustanovení § 314 Trestného poriadku v rámcikonania na súde prvého stupňa je potrebné, aby predseda senátu doručil rovnopis odvolaniaostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o odvolaní priamo dotknuté,s upozornením, že sa môžu k odvolaniu vyjadriť, pričom len čo lehota na podanie odvolaniavšetkým oprávneným osobám uplynula, predloží predseda senátu spisy odvolaciemu súdu.
Postup najvyššieho súdu bol teda v súlade s ustanovením § 3 ods. 3 zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov, podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcuna príslušnom súde.
20. V tretej časti sťažnosti sťažovateľ namietal arbitrárnosť a nepreskúmateľnosťnapadnutých rozhodnutí, porušenie prezumpcie neviny a princípu zákonnosti trestnýchčinov, a to z dôvodu, že právne závery v napadnutých rozhodnutiach sú v rozpores vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami. Sťažovateľ namietal aj vadyhmotnoprávneho posúdenia, s ktorými sa podľa jeho názoru najvyšší súd náležitenezaoberal. Uplatnené námietky sú obsahovo identické s argumentáciou, ktorú sťažovateľuviedol ako dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku vo svojomdovolaní. Dovolací súd považoval spochybnenie právneho posúdenia jednotlivých skutkovza zjavne neopodstatnené s odvolaním sa na podrobnú interpretáciu príslušných ustanoveníTrestných kódexov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľaprostredníctvom systematického výkladu relevantných ustanovení Trestných kódexov(ustanovenia upravujúce skutkovú podstatu trestného činu založenia, zosnovaniaa podporovania zločineckej skupiny; ustanovenia zakotvujúce výklad pojmov a ustanoveniavymedzujúce časovú pôsobnosť Trestných kódexov, resp. zásadu posudzovania trestnostičinu) sťažovateľovi jasne, náležite a logicky vysvetlil, že trestný čin založenia, zosnovaniaa podporovania zločineckej skupiny predstavuje trvací trestný čin, v rámci ktorého jevyvolaný protiprávny stav a tento sa ďalej aj po naplnení všetkých znakov zákonnejskutkovej podstaty trestného činu v rozpore so zákonom zámerne udržuje. Tento trestný činje dokonaný už založením, zosnovaním alebo podporovaním zločineckej skupiny, akoaj členstvom v takejto skupine alebo činnosťou pre zločineckú skupinu. V súlade so zásadouposudzovania trestnosti činu sa preto trestné činy trvacie posudzujú ako trestné činyspáchané za účinnosti nového zákona, ak sa časť konania uskutočnila za účinnosti novéhozákona a pokiaľ by toto konanie bolo trestným činom aj podľa skoršieho zákona, aj keď bybol starý zákon pre páchateľa priaznivejší. Sťažovateľovi bolo zároveň náležiteprostredníctvom jazykového výkladu vysvetlené, že trestné sú už členstvo alebo činnosťpre zločineckú skupinu samy osobe bez ohľadu na to, či sa páchateľ podieľal na páchanítrestnej činnosti touto skupinou alebo nie.
Ústavný súd takto prezentovanú interpretáciu relevantnej právnej úpravy a na ňunadväzujúce odôvodnenie, na základe ktorého najvyšší súd konštatoval správnosťsubsumpcie ustáleného skutku pod uvedenú právnu kvalifikáciu, považuje za dostatočnelogické, náležité a zodpovedajúce ustálenej rozhodovacej praxi súdov (pozri napr. R 5/2012rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 24/2010 z 18. novembra 2010) a nijakoneodporujúce zmyslu a účelu aplikovanej právnej úpravy. Vychádzajúc z uvedenéhopovažoval preto námietky sťažovateľa za zjavne neopodstatnené.
Námietku sťažovateľa o arbitrárnosti výroku rozsudku týkajúceho sa uplatnenéhonároku poškodeného na náhradu škody najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaní neakceptovala poukazujúc na obsah ustanovenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku skonštatoval, že nárokna náhradu škody v špecifikovanej výške bol poškodeným uplatnený počas výsluchuv prípravnom konaní, teda riadne a včas, pričom prejav vôle poškodeného bol jasneidentifikovateľný z jeho výslovného vyhlásenia v kontexte obsahu výpovede poškodenéhoo konkrétnom skutku.
Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona protiobvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiežoprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosťnahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskôr do skončenia vyšetrovaniaalebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výškesa nárok na náhradu škody uplatňuje.
Ústavný súd je toho názoru, že interpretácia dotknutého ustanovenia Trestnéhoporiadku, ktorú prezentoval najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, zodpovedá zmyslu a účelupredmetnej právnej úpravy a tiež ustálenej judikatúre všeobecných súdov, ktorá za perfektnéuplatnenie nároku na náhradu škody považuje prejav vôle, u ktorého nie sú pochybnostio uplatnenom nároku, a z návrhu sú zároveň zrejmé dôvody a výška uplatneného nároku.Námietku sťažovateľa preto ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnenú.
21. Ústavný súd na základe uvedených skutočností konštatuje, že napadnutérozhodnutia najvyššieho súdu sú ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnenéa nemožno ich považovať za prejav interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle. Napadnutérozhodnutia možno z ústavného hľadiska považovať za akceptovateľné a ústavne udržateľné.Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015