znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 292/2015-51

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietaného porušenia jehozákladných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ÚstavySlovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Špecializovanéhotrestného   súdu   v konaní   sp.   zn.   PK   2   T   16/2008   a jeho   rozsudkom   z 23.   júna   2010,postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 1 To 23/2010 a jehorozsudkom   sp. zn.   1   To   23/2010   z 11.   februára   2011   a uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola17. septembra 2013 doručená a následne 11. marca 2014 a 11. júna 2015 doplnená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupomŠpecializovaného   trestného   súdu   v konaní   sp.   zn.   PK   2   T   16/2008   a jeho   rozsudkomz 23. júna   2010,   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 1 To 23/2010 a jeho rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010z 11. februára 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestnéhosúdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 23. júna 2010 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinuzaloženia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 300/2005 Z. z.“),z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákonv znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „zákon č. 140/1961Zb.“),   z trestného   činu   hrubého   nátlaku   podľa   §   235b   ods.   1   zákona   č.   140/1961   Zb.,z obzvlášť závažného zločinu hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a 3 písm. d) a ods. 5písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z., z obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods.1 a ods. 4 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. a z obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa§ 221 ods. 1, 2 a 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. v skutkoch uvedených v tomtorozsudku   pod   číslom   3,   4,   5,   6,   7,   8,   9   a 11.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ1. júla 2010 prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie (ktoré doplnil o dôvody odvolaniapodaniami zo 4. a 10. februára 2011).

Najvyšší   súd   napadnutý   rozsudok   Špecializovaného   trestného   súdu   rozsudkomsp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 vo vzťahu k osobe sťažovateľa zrušil vo výrokuo uloženom   treste   a spôsobe   jeho   výkonu   a odsúdil   ho   na úhrnný   trest   odňatia   slobodyvo výmere   24   rokov   so   zaradením   do   ústavu   s maximálnym   stupňom   stráženia.Proti rozsudku   najvyššieho   súdu   podal   sťažovateľ   21.   novembra   2011   dovolaniea 23. novembra 2011 sťažnosť ústavnému súdu. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uznesenímsp.   zn.   II.   ÚS   12/2012   z 8.   marca   2012   odmietol   pre   nedostatok   právomocina jej prerokovanie. Najvyšší súd dovolanie podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z.Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) uznesenímsp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013 odmietol, pretože neboli zistené dôvody dovolaniapodľa ustanovení § 371 Trestného poriadku účinného do 31. augusta 2011.

3.   Sťažovateľ   v prvej   časti   sťažnosti   namieta,   že   napadnutými   rozhodnutiamiŠpecializovaného   trestného   súdu   a najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu   jeho   právana rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, na verejnéprejednanie veci v jeho prítomnosti, mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby,porušeniu práva na obhajobu, vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuťpredvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkovproti sebe, byť bez meškania podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia protinemu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1a 3 písm. a), b), c) a d) dohovoru.

3.1   Porušenie   práva   na   obhajobu   vidí   sťažovateľ   predovšetkým   v tom,   žesúd na hlavných   pojednávaniach   (uskutočnených   v období   od   11.   novembra   2008do 26. júna 2010)   neakceptoval   dôsledne   jeho   námietku   použitia   inštitútu   náhradnéhoobhajcu (vyslovenie zásadnej nedôvery náhradnému obhajcovi ⬛⬛⬛⬛ a následneaj ⬛⬛⬛⬛ ), žiadosti,   aby   sa   hlavné   pojednávania   uskutočňovaliza prítomnosti   ním   zvolených   obhajcov   ( ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ )a následne aj vyslovenie nedôvery zvolenému zástupcovi ⬛⬛⬛⬛. Konaniahlavných pojednávaní v uvedenom období označuje sťažovateľ za nezákonné a odporujúceoznačeným   článkom   ústavy   a dohovoru.   U náhradných   obhajcov   namieta   sťažovateľpredovšetkým neefektívny spôsob výkonu obhajoby a neplnenie si zákonom ustanovenýchpovinností   (nedostatočná   komunikácia   so   sťažovateľom,   nerešpektovanie   pokynovsťažovateľa, nedostatočná pripravenosť a aktivita počas hlavných pojednávaní, neexistenciaotázok   na svedkov,   kvalitatívne   a   kvantitatívne   nedostatočné   otázky   na   svedkovpri krížovom výsluchu, rozsah a kvalita prednesenej záverečnej reči a iné) a u zvolenéhozástupcu bola dôvodom vypovedania plnej moci strata dôvery sťažovateľa k nemu. Uvedenénámietky   uplatňoval   sťažovateľ   počas   konania   a podaniami   (odvolaním   i dovolaním)na najvyššom súde. Keďže namietané pochybenia najvyšší súd napadnutými rozhodnutiaminenapravil, došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d)dohovoru.

3.2   Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   došlo   k porušeniu   jeho práva   byť   prítomnýna hlavnom pojednávaní a klásť svedkom otázky, a to tým, že v sťažnosti označených dňoch(11. novembra 2008, 30. júna 2009, 9., 10. a 21. septembra 2009 a 25. a 26. mája 2010) sapre svoj nepriaznivý zdravotný stav nezúčastnil hlavných pojednávaní (pričom nežiadal, abysa konalo v jeho neprítomnosti), v dôsledku čoho sa nemohol efektívne a účinne obhajovaťa klásť vyslúchaným osobám otázky a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom. Uskutočnenépojednávania   preto   považuje   za   nezákonné   a porušujúce   jeho   základné   práva   zaručenév čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)a d) dohovoru, pretože napadnutými rozhodnutiami nedošlo k náprave tohto nezákonnéhostavu.

3.3 V ďalšej časti sťažovateľ namieta porušenie práva na verejné prejednanie veci,ku ktorému   malo   dôjsť   16.   októbra   2010   vylúčením   verejnosti   na   časť   hlavnéhopojednávania na návrh obhajcu ďalšieho obžalovaného vo veci a prokurátora špeciálnejprokuratúry. On sám k vylúčeniu verejnosti vypočutý nebol a podľa jeho názoru nebolisplnené podmienky na vylúčenie verejnosti ani podľa Trestného poriadku, ani podľa čl. 6ods. 1 dohovoru. V rámci uvedenej časti sťažnosti sťažovateľ namietol aj porušenie práva naprítomnosť dôverníkov na pojednávaní podľa § 250 ods. 2 Trestného poriadku, o ktorom hoŠpecializovaný trestný súd a ani ustanovený obhajca nepoučili a neposkytli mu možnosť najeho   uplatnenie.   Označeným   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   podľa   tvrdenísťažovateľa   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a keďže sa najvyšší súd k argumentácii sťažovateľauvedenej v odvolaní   nevyjadril,   došlo   k porušeniu   označených   práv   a práva   zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy aj rozhodnutím najvyššieho súdu.

3.4   K   namietanému porušeniu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie došlo   podľatvrdení sťažovateľa   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu, ktorý svedkov v konanínevypočul   v súlade   s ustanoveniami   Trestného   poriadku,   v dôsledku   čoho   boli   získanédôkazy   nezákonné,   stali   sa   procesne   nepoužiteľnými,   a nemohli   preto   tvoriť   podkladpre skutkové závery, tak ako ich vyslovil Špecializovaný trestný súd. V dôsledku toho,že najvyšší súd k nim vo svojom rozsudku z 11. februára 2011 nezaujal stanovisko, namietasťažovateľ porušenie svojho práva na zákonné a spravodlivé súdne konanie, ako aj právana zákonné a preskúmateľné rozhodnutie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3.5   V závere   prvej   časti   sťažnosti   namieta   sťažovateľ   porušenie   práva   byťoboznámený s povahou a dôvodom obvinenia, a to tým, že rozsudkom Špecializovanéhotrestného súdu došlo oproti obžalobe k zmene právnej kvalifikácie vo vybraných skutkochbez toho, aby bol na túto skutočnosť upozornený, v dôsledku čoho mu nebolo umožnenépripraviť si náležitú obhajobu a návrhy na vykonanie dôkazov. Najvyšší súd v rozsudkuz 11. februára 2011 uviedol, že nedošlo k prísnejšej kvalifikácii skutkov ako v obžalobe,a v uznesení z 25. apríla 2013 uviedol, že svoje námietky mohol sťažovateľ uplatniť priamopred odvolacím súdom. Sťažovateľ tvrdí, že mu neboli priznané reálne a efektívne práva tak,ako ich zaručuje dohovor, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a b) dohovoru.

4. V druhej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie práva na rozhodnutie o vinea treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ku ktorému došlo postupomŠpecializovaného trestného súdu a jeho rozsudkom z 23. júna 2010, rozsudkom najvyššiehosúdu   z 11.   februára   2011   a uznesením   z 25.   apríla   2013.   K namietanému   porušeniuzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   tým,   že   časť   hlavného   pojednávania   bolavykonaná   bývalým   Špeciálnym   súdom,   ktorý   nespĺňal   požiadavky   nezávislého   súdu(nález ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   17/08)   a vo   veci   rozhodol   senát   v zloženíMgr. Ivan Matel – predseda a členovia senátu JUDr. Jozef Šutka a JUDr. Ružena Sabová,ktorí neboli dočasne pridelení alebo preložení na výkon funkcie na Špecializovaný trestnýsúd   v súlade   s ústavou   a zákonom,   v dôsledku   čoho   bol   sťažovateľ   odňatý   zákonnémusudcovi a o vine a treste nerozhodol „nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom“.

Sťažovateľ   v uvedenej   časti   sťažnosti   namieta   aj   porušenie   tzv.   pravidlanezameniteľnosti zloženia senátu, keď pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby rozhodovalnamiesto jedného z členov senátu (čerpanie dovolenky) náhradný sudca, avšak následne saďalšieho konania a rozhodovania v trestnej veci zúčastňoval pôvodný člen senátu. O vinea treste   tak   podľa   tvrdení   sťažovateľa   nerozhodol   nezávislý   a nestranný   súd   zriadenýzákonom.

Sťažovateľ   napokon   poukazuje   aj   na   porušenie   označených   článkov   ústavya dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu,   ktorý   v rozpore   s rozvrhom   práce   neprideliljeho odvolanie   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   konkrétnemusenátu, ale toto odvolanie postúpil Špecializovanému trestnému súdu a senátu najvyššiehosúdu bolo pridelené až 28. septembra 2010. Senát konajúci o odvolaní sťažovateľa tak nebolzákonným   senátom   v súlade   s ústavou   a zákonom,   v dôsledku   čoho   došlo   k porušeniuzákladných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods.   1   dohovoru   a o vine   a treste   sťažovateľa   nerozhodol „nezávislý   a nestranný   súd zriadený zákonom“.

5.   V tretej   časti   sťažnosti sťažovateľ   namieta   arbitrárnosť   a nepreskúmateľnosťnapadnutých   rozhodnutí,   porušenie   prezumpcie   neviny   a porušenie   princípu   zákonnostitrestných činov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 6 ústavy a čl. 6ods. 1   a   2   a čl.   7   ods.   1   dohovoru,   keď   podľa   jeho   názoru   sú   právne   záveryŠpecializovaného trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu v rozsudku z 11. februára 2011v extrémnom   rozpore   s vykonanými   dôkazmi   a skutkovými   zisteniami   z nichvyplývajúcimi.   Sťažovateľ   namieta   aj   vady   hmotnoprávneho   posúdenia,   s   ktorými   sanajvyšší   súd   v rozhodnutí   o odvolaní   ani   dovolaní   náležite   nezaoberal   a nezaujal   anistanovisko k námietke o náhrade škody.

6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodolo jeho sťažnosti nálezom, ktorým vysloví, že Špecializovaný trestný súd postupom v konanísp.   zn.   PK   2   T   16/2008   a jeho   rozsudkom   z 23.   júna   2010,   najvyšší   súd   rozsudkomsp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 a najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 TdoV 9/2012z 25. apríla 2013 porušili jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1dohovoru, aby zrušil   rozsudok   Špecializovaného trestného súdu a rozsudok najvyššiehosúdu v odsudzujúcej časti týkajúcej sa sťažovateľa vo výrokoch o vine, treste, spôsobe jehovýkonu   a náhrade   škody   a uznesenie   najvyššieho   súdu   v časti   týkajúcej   sa   sťažovateľa,vec vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie,   zrušil   ďalšie   výroky,   ktoré   majúv odsudzujúcom výroku o vine sťažovateľa svoj podklad, neodkladne prepustil sťažovateľaz výkonu trestu odňatia slobody, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučineniev sume 30 000 €, ktoré je povinný zaplatiť Špecializovaný trestný súd a najvyšší súd spolus trovami konania.

7.   Dňa   11.   marca   2014   bolo   ústavnému   súdu   doručené   doplnenie   sťažnostisťažovateľa,   v ktorej   rozšíril   svoju   argumentáciu   o porušení   práva   na   obhajobu   a   právana rozhodnutie   o vine   a treste   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonoms odkazom na novšie judikáty najvyššieho súdu.

8.   Dňa   11.   júna   2015   doplnil   sťažovateľ   opätovne   svoju   sťažnosť,   v ktorejs odvolaním sa na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 336/2012 z 13. novembra 2014vydaný po uskutočnenom zjednotení právnych názorov senátov uznesením pléna ústavnéhosúdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. októbra 2014 namieta, že k porušeniu jeho základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomnajvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   TdoV   9/2012   a jeho   uznesenímz 25. apríla   2013   došlo   tým,   že   jeho   dovolanie   bolo   podľa   §   382   písm.   c)   Trestnéhoporiadku   odmietnuté,   hoci   malo   byť   podľa   § 384   ods.   1   Trestného   poriadku   meritórnepreskúmané na verejnom zasadnutí a následne malo byť rozhodnuté buď podľa § 386 ods. 1a 2 alebo podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.   Predtým,   ako   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   sťažnosti   v merite   veci,považoval   za   prvoradé   vysporiadať   sa   so   skutočnosťou,   že   sťažovateľ   prostredníctvomsvojho právneho zástupcu doplnil svoju sťažnosť 13. marca 2014 a 11. júna 2015, pričomv prvom   doplnení   rozšíril   svoju   argumentáciu   o porušení   práva   na   obhajobu   a   právana rozhodnutie   o vine   a treste   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonoma v druhom doplnení argumentáciu o porušení jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd v rámci konaniao jeho sťažnosti posúdil aj v doplneniach uvedené námietky. Ústavný súd i pri posudzovanítohto dodatku sťažnosti musí postupovať tak, ako mu to umožňuje zákon o ústavnom súde.Sťažnosť,   ktorou   sa   napáda   neústavnosť   rozsudku   Špecializovaného   trestného   súdusp. zn. PK 2 T 16/2008 z 23. júna 2010 a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 23/2010z 11. februára 2011 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013,bola ústavnému súdu doručená 17. septembra 2013 a doplnenia sťažnosti až 13. marca 2014a 11. júna 2015.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd pripomína, že sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzenýprávny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04a iné).

Pri určovaní, od kedy začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti protinapadnutému   rozsudku   Špecializovaného   trestného   súdu   a rozsudku   a uzneseniunajvyššieho   súdu,   zohľadnil   ústavný   súd   doterajšiu   judikatúru,   v zmysle   ktorej   sapri posudzovaní   otázky   dodržiavania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   musí   vychádzaťz doslovného znenia zákona o ústavnom súde (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), podľaktorého zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť (IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08 a iné).

V zmysle   uvedeného   ústavný   súd   rozhodol,   že   doplnenia   sťažnosti   boli   podanépo zákonom   ustanovenej   lehote,   a preto   v tejto   časti   sťažnosť   odmietol   ako   podanúoneskorene.

A.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c)   a d)   a čl.   7   ods.   1   dohovoru rozsudkom   Špecializovaného   trestného   súdu sp. zn. PK 2T 16/2008 z 23. júna 2010

12. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práva základných   slobôd   vyplývajúcich   zo   záväznej   medzinárodnej   zmluvy   je   založenýna princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaníochrany   základným   právam   a slobodám,   resp.   ľudským   právam   a základným   slobodámvo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániťnielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

13. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcejproti   označenému   rozsudku   prvostupňového   súdu,   v danom   prípade   Špecializovanéhotrestného súdu, konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto častisťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

14. Trestný poriadok zakotvujúci inštitút odvolania poskytuje priestor na uplatnenienámietok   týkajúcich   sa pochybení   konajúceho   súdu   potenciálne   predstavujúcich   zásahydo základných   práv   a slobôd,   resp.   ľudských   práv   garantovaných   medzinárodnýmzmluvami. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

15.   Sťažovateľ   disponoval   možnosťou   uplatniť   svoje   námietky   o prípadnompochybení   prvostupňového   súdu   prostredníctvom   podaného   odvolania,   ktorú   aj   využil.Ochranu jeho právam zaručeným ústavou a dohovorom bol oprávnený a zároveň povinnýposkytnúť druhostupňový súd – najvyšší súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavnéhosúdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené voči rozsudku Špecializovaného trestnéhosúdu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   To   23/2010   z 11.   februára   2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013

16. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdureflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)(pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súduo odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   zároveň   garantuje   zachovanie   lehotyna podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnémurozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

17.   V zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietoksťažovateľa   uplatnených   tak   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   o dovolaní   sťažovateľa,   akoaj vo vzťahu   k druhostupňovému   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu,   ktoré   bolo   napadnutédovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Preskúmaním   sťažnosti   a obsahu   namietaných   rozhodnutí   ústavný   súd   zistil,   žesťažovateľ   odvolanie   proti   rozsudku   Špecializovaného   trestného   súdu   i dovolanie   protirozhodnutiu najvyššieho súdu oprel o dôvody, v rámci ktorých formuloval argumentáciutakmer totožnú s argumentáciou sťažnosti podanej ústavnému súdu.

18.1   Sťažovateľ   v prvej   časti   sťažnosti   namieta,   že   napadnutými   rozhodnutiaminajvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlades konaním   ustanoveným   zákonom,   na   verejné   prejednanie   veci   v jeho   prítomnosti,   maťprimeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby, porušeniu práva na obhajobu, vyslúchaťalebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svojprospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe, byť bez meškania podrobneoboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c) a d) dohovoru.Následne   k takto   označeným   právam   podrobne   (a   zhodne,   ako   to   bolo   v odvolaníi dovolaní) uvádza,   že   nebola   akceptovaná   jeho   námietka   použitia   inštitútu   náhradnéhoobhajcu, žiadosti, aby sa hlavné pojednávania uskutočňovali za prítomnosti ním zvolenýchobhajcov,   namieta   neefektívnosť   spôsobu   výkonu   obhajoby   a neplnenie   si   základnýchzákonom   ustanovených   povinností   náhradnými   obhajcami. Ústavný   súd   po   podrobnomoboznámení sa s obsahom odôvodnenia dovolacieho súdu konštatuje, že uplatnené námietkysťažovateľa   sú   zjavne   neopodstatnené,   keďže   sa   nezakladajú   na   pravde.   Najvyšší   súdvo svojom rozhodnutí konštatoval, že k využitiu náhradného obhajcu došlo v súlade s § 42ods. 1 a 2 Trestného poriadku s odôvodnením, že k jeho ustanoveniu došlo popri zvolenomobhajcovi z dôvodu, že vzhľadom na počet osôb a skutkov, pre ktoré bola podaná obžaloba,sa   očakávalo   dlhšie   konanie,   čo   sa   následne   aj   preukázalo,   keď   hlavné   pojednávaniepredstavovalo   51   rokovacích   dní   v období   od   6.   októbra   2008   do 23. júna 2010.Odvolávajúc   sa   na   rozhodnutia   ESĽP   ich   sťažovateľ   vykladal   ako   absolútne   právoobvineného   na   obhajobu   v podobe   prítomnosti   na   procesnom   úkone   len   jedného   nímurčeného   obhajcu   z viacerých   zvolených,   čo   nie   je   možné   akceptovať.   Najvyšší   súdpoukázal   aj   na   skutočnosť,   že   na   viacerých   hlavných   pojednávaniach   sa   nezúčastnil ⬛⬛⬛⬛ a prítomný bol druhý zvolený obhajca ⬛⬛⬛⬛ i náhradný obhajca,napriek   tomu   sťažovateľ   opakovane   trval   na   odročení   hlavného   pojednávania   s tým,že je porušené   jeho   právo   na   obhajobu,   ak   sa   uskutoční   bez   účasti ⬛⬛⬛⬛.Ústavný   súd   zhodne   s   najvyšším   súdom   považuje   takýto   prístup   sťažovateľa   v spojenís faktom,   že   práve   zvolený   obhajca ⬛⬛⬛⬛ sa   nedostavil   na   18   hlavnýchpojednávaní   (ktorého   sťažovateľ   následne   odvolal   pre   stratu   dôvery)   za   predlžovaniesúdneho   konania   v rozpore   s Trestným   poriadkom   a ustanovenie   náhradných   obhajcovza plne   opodstatnené.   Najvyšší   súd   sa   náležite   vysporiadal   aj   s námietkou   sťažovateľa,že náhradný   obhajca   si   neplnil   svoje   povinnosti   a   jeho   výkon   sa   stal   predmetomprieskumnej komisie Advokátskej komory Slovenskej republiky, ktorá nedospela k záveruo neplnení si povinností advokáta.

18.2 Sťažovateľ ďalej namieta, že k porušeniu označených práv došlo aj v dôsledkutoho, že pre svoj nepriaznivý zdravotný stav sa nemohol zúčastniť hlavného pojednávania30.   júna   2009,   9.,   10.   a 21.   septembra   2009,   klásť   svedkom   otázky   a vyjadrovať   sak vykonaným dôkazom, a tak sa účinne obhajovať a dôsledne a efektívne využívať svojepráva.   Ústavný   súd   považoval   za   dostatočne   preukázané,   že   najvyšší   súd   sa   aj   toutonámietkou   sťažovateľa   dôsledne   zaoberal,   keď   uviedol,   že   sťažovateľ   napriek   lekárskejspráve o spôsobilosti zúčastniť sa pojednávania na pojednávanie 30. júna 2009 predvedenýnebol   (prítomný   bol   ním   ustanovený   obhajca ⬛⬛⬛⬛ ).   Pojednávanie   boloodročené   po   tom,   keď   súd   vyzval   na   predloženie   prípadných   návrhov   na   doplneniedokazovania a po predložení žiadosti obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ o prepustenie z väzbyho k nej vypočul a rozhodol o nej. Obdobná situácia nastala aj pri ďalších dňoch hlavnéhopojednávania, na ktoré sťažovateľ síce bol predvedený, o ich odročenia žiadal pre zdravotnéproblémy napriek upozorneniu predsedu senátu, že na nich budú vypočutí pre sťažovateľadôležití svedkovia, čo najvyšší súd vyhodnotil ako odmietnutie sťažovateľa na pojednávanísa zúčastniť.

18.3 V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ za namietané porušenie označených právoznačil skutočnosť, že na časti hlavného pojednávania (16. októbra 2010) došlo k vylúčeniuverejnosti bez toho, aby na to boli splnené podmienky ustanovené Trestným poriadkoma dohovorom.   Podľa   názoru   sťažovateľa   subjektívne   pohnútky   ďalších   obžalovanýchbez uvedenia   konkrétnych   faktov   opodstatňujúcich   takýto   postup   nepredstavovali   tiedovolené výnimky z princípu verejnosti, na ktoré odkazuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Transparentnosť   výkonu   spravodlivosti   zabezpečená   verejnosťou   súdneho   konaniaprispieva k dosiahnutiu cieľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda k spravodlivému procesu. Samotnýdohovor v čl. 6 ods. 1 však zakotvuje výnimky z princípu verejnosti súdneho konania,na ktoré odkázal aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa, kde zároveňzdôraznil nutnosť splnenia požiadaviek legality, legitimity a proporcionality pri aplikáciidôvodov vylúčenia verejnosti uvedených v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie polemizuje práve so splnením požiadavkylegitimity,   keď   vytýka   konajúcemu   súdu   absenciu   prezentácie   konkrétnych   skutočnostíopodstatňujúcich dôvody vylúčenia verejnosti. Ústavný súd považuje vymedzenie dôvodovv podobe   možného   ohrozenia   bezpečnosti   potenciálnych   svedkov   s prihliadnutímna okolnosť, že išlo o vylúčenie verejnosti iba na dobu obmedzenú, nie po dobu celéhohlavného   pojednávania,   z hľadiska   splnenia   požiadavky   legitimity   za   akceptovateľné.Ústavný súd je však predovšetkým toho názoru, že už hľadisko jednoduchého aritmetickéhoponímania, keď k vylúčeniu verejnosti nedošlo pre celý úsek hlavného pojednávania, ale lenna dobu predstavujúcu z celkového časového rámca rozsiahleho hlavného pojednávania(celkovo   51   dní)   úsek   štyroch   hodín,   pri   súčasnom   rešpektovaní   práv   obhajobya kontradiktórnosti konania vylučuje takú intenzitu obmedzenia označeného práva, ktorá bybola spôsobilá ohroziť dosiahnutie cieľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda spravodlivého procesuv trestnej veci sťažovateľa.

V uvedenej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   právnapadnutými rozhodnutiami aj tým, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní nevysporiadals námietkou,   že   mu   nebol   umožnený   prístup   ním   určených   dôverníkov   na   hlavnépojednávanie konané 16. októbra 2009, na časť, počas ktorej došlo k vylúčeniu verejnosti.Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   o odvolaní   uviedol,   žesťažovateľ mohol požiadať o účasť dôverníkov na pojednávaní, ak mal o to záujem, pričompovinnosťou konajúceho súdu ho nebolo o tejto možnosti poučovať. K uplatnenej námietkeústavný súd uvádza, že berúc do úvahy všetky okolnosti prípadu nemohlo mať nezaujatiestanoviska dovolacieho súdu dopad na sťažovateľom označené práva v takom rozsahu, abybolo možné vysloviť ich porušenie.

18.4 K porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami došlo podľa tvrdenísťažovateľa aj tým, že nezákonným spôsobom boli vykonané svedecké výpovede. Podľanázoru sťažovateľa neboli svedkovia, ktorí boli vypočutí na hlavnom pojednávaní poučenínáležitým spôsobom, keďže nebolo získané ich výslovné vyjadrenie, či právo nevypovedaťvyužívajú alebo nie. U svedkov, ktorých výpovede z prípravného konania boli na hlavnompojednávaní   predložené   na vysvetlenie   rozporov,   sťažovateľ   namietal   ich   nedostatočnépoučenie v prípravnom konaní.

V rozhodnutí   o dovolaní   sa   najvyšší   súd   s uvedenou   argumentáciou   sťažovateľanestotožnil   a posúdil   vykonané   svedecké   výpovede   ako   súladné   s príslušnýmiustanoveniami   Trestného   poriadku.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   argumentáciaa interpretácia dotknutej právnej úpravy, ktorou najvyšší súd svoje stanovisko odôvodnil,nijako nepopiera zmysel a účel tejto právnej úpravy.

Z obsahu   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku,   resp.   z ich   logickéhoa systematického výkladu (pozri ustanovenia § 263 Trestného poriadku), ako aj z ustálenejjudikatúry,   na   ktorú   sa   odvolávajú   dokonca   samotní   sťažovatelia   (pozri   odôvodnenierozhodnutia sp. zn. R 9/1985 „Svedok musí byť poučený aj o práve odoprieť výpoveď, musí sa k tomuto poučeniu výslovne vyjadriť a ak má právo odoprieť výpoveď, musí výslovne vyhlásiť, či toto právo využíva, alebo nie. Len pri splnení týchto podmienok možno výpovede svedkov, ktorí majú právo odoprieť výpoveď, považovať za dôkaz, ktorý je v prípade potreby použiteľný   na   hlavnom   pojednávaní.“),   je   zjavné,   že   povinnosť   výslovného   vyhláseniasvedka k právu odoprieť výpoveď, teda vyhlásenia, „či toto právo využíva, alebo nie“, savzťahuje   na poučenie   svedka   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   v   rámci prípravnéhokonania (pozri rozhodnutie sp. zn. R 9/1985: „Orgány prípravného konania sú povinné vykonávať   dokazovanie   tak,   aby   bolo   zabezpečené,   že   každý   vykonaný   dôkaz   bude použiteľný   v ďalšom   štádiu   trestného   stíhania,   predovšetkým   na   hlavnom   pojednávaní. To znamená, že sú povinné vykonávať dôkazy pri plnom rešpektovaní všetkých ustanovení trestného   poriadku.“).   Sprísnenie   podmienok   pre   poučenie   svedka   práve   v štádiuprípravného konania nie je samoúčelné a má svoj význam, keďže potenciálne prečítaniezápisnice o výpovedi svedka z prípravného konania namiesto osobného výsluchu svedkana hlavnom   pojednávaní   predstavuje   výnimku   zo   zásady   bezprostrednosti   garantujúcejkontradiktórnosť konania.

Z   obsahu   odôvodnenia   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   o   dovolaní   zároveň   jasnevyplýva,   že   výsluchy   svedkov   na   hlavnom   pojednávaní,   ako   aj   výsluchy   svedkovv prípravnom konaní (ktorých výpovede boli na hlavnom pojednávaní svedkom predloženéna vysvetlenie rozporov) boli vykonané v intenciách ustanovení § 130 a § 131 Trestnéhoporiadku (dostatočne náležité poučenie o práve odoprieť výpoveď a objasnenie predmetuvýsluchu), teda zákonným spôsobom.

Sťažovateľ v sťažnosti prezentoval aj výhrady k spôsobu vykonania výsluchu jednéhozo svedkov formou videokonferencie v rámci právnej pomoci justičných orgánov Českejrepubliky. Vo vzťahu k uvedenej námietke sťažovateľa najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaníargumentoval,   že   takto   vykonaná   forma   výsluchu   práva   obhajoby   a kontradiktórnosťkonania garantovala, keďže svedka bolo možné zo strany obhajoby riadne konfrontovaťkladením otázok prostredníctvom uskutočnenej videokonferencie.

Prezentované   stanovisko   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   považuje   za   konformnés príslušnou   judikatúrou   štrasburských   orgánov   ochrany   práva,   ktorá   pre   rešpektovaniepráva   na   výsluch   svedka   garantovaného   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   dohovoru   v prípadochvýsluchov realizovaných pre objektívne prekážky mimo súdnu sieň vyžaduje, aby príslušnéorgány   využili   tie   z dostupných   zdrojov   alternatívneho   vykonania   výsluchu,   ktorézachovávajú práva obhajoby v čo najširšej miere. Ako zo spomínanej judikatúry vyplýva,interaktívne spôsoby vykonania výsluchu v podobe videoprenosu poskytujúceho dostatočnýpriestor na realizáciu práv obhajoby tejto požiadavke zodpovedajú (rozhodnutie Zhukovskiyproti Ukrajine z 3. 3. 2011, č. 31240/03).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   kvalifikuje   námietkysťažovateľa o nezákonnom spôsobe vykonania dôkazov, a teda o porušení čl. 6 dohovoruako zjavne neopodstatnené.

18.5 Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti tvrdí, že došlo k zmene právnej kvalifikácie vskutkoch č. 6, č. 7 a č. 11, a keďže na túto skutočnosť nebol upozornený, neumožnila sa munáležitá príprava obhajoby a návrhov na vykonanie dôkazov, čo malo za následok porušeniejeho   v sťažnosti   uvedených   základných   práv   a slobôd.   Ústavný   súd   konštatuje,   že aknajvyšší   súd   postupoval   v súlade   s relevantným   ustanovením   Trestného   poriadku,s odkazom na judikatúru ESĽP dostal sťažovateľ možnosť vyjadriť sa k zmene v právnejkvalifikácii   priamo   v odvolacom   konaní,   v dôsledku   čoho   nemohlo   dôjsť   k porušeniusťažovateľom označených práv.

19. V druhej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie práva na rozhodnutie o vinea treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   časť   hlavnéhopojednávania bola vykonaná bývalým Špeciálnym súdom, ktorý podľa nálezu ústavnéhosúdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 nespĺňal požiadavky nezávislého súdu, členovia senátu, ktorívo veci rozhodovali, neboli zákonnými sudcami, a tak o vine a treste nerozhodol nezávislýa nestranný súd zriadený zákonom. Súčasťou porušenia v tejto časti označených práv bolaaj námietka, že došlo k porušeniu pravidla nezameniteľnosti zloženia senátu a neprideleniaodvolania náhodným výberom pomocou technických prostriedkov, v dôsledku čoho podľatvrdení sťažovateľa o vine a treste nerozhodol nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. Námietku sťažovateľa o neústavnosti a z toho vyplývajúceho nedostatku právomocíbývalého   Špeciálneho   súdu,   ktorý   vykonal   časť   hlavného   pojednávania   v trestnej   vecisťažovateľa,   kvalifikuje   ústavný   súd   ako   zjavne   neopodstatnenú,   poukazujúc   pritomna relevantnú časť nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08, na ktorý sa sťažovateľodvoláva.   V predmetnom   náleze   ústavný   súd   vylúčil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzipovahou nálezom konštatovaného nesúladu právnych predpisov v rámci abstraktnej ochranyústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch.Zmienené stanovisko nálezu ústavného súdu bolo sťažovateľovi v dovolacom rozhodnutínajvyššieho   súdu   jasne   prezentované   a podporené   aj   odkazom   na   príslušnú   judikatúruESĽP,   ktorý   rovnako   ako   ústavný   súd   vylúčil   spochybnenie   atribútu   nezávislostirozhodovania Špeciálneho súdu v jednotlivých konkrétnych prípadoch.

Vo   vzťahu   k tvrdeniam   sťažovateľa   o porušení   pravidiel   ústavnosti   a zákonnostipri pridelení   členov   rozhodujúceho   senátu   pôvodného   Špeciálneho   súdu   na   novýŠpecializovaný trestný súd poukazuje ústavný súd na svoju predchádzajúcu rozhodovaciučinnosť (pozri napr. III. ÚS 23/2010), v ktorej jednoznačne konštatoval dodržanie ústavnejpožiadavky   prerokovania   veci   zákonným   sudcom   v súvislosti   s prechodom   sudcovŠpeciálneho súdu na Špecializovaný trestný súd. Ústavný súd tu zdôraznil, že k prechodusudcov   došlo   na   základe   zákona,   ktorého   prijatie   má   výslovnú   oporu   v texte   ústavy,konkrétne   v čl.   143   ods.   2   ústavy,   ktorý   umožňuje   upraviť   existujúcu   súdnu   sústavuaj zriadením nového súdneho orgánu. Prijatie takéhoto zákona majúceho výslovnú oporuv texte ústavy môže mať za následok aj prechod sudcu na iný súd (PL. ÚS 12/04). V danomprípade   sa   tak   nevyžadovalo   ani   pridelenie   trestnej   veci   senátu   náhodným   výberompomocou technických prostriedkov, ako to tvrdí sťažovateľ.

Ako   zjavne   neopodstatnenú   posúdil   ústavný   súd   aj   ďalšiu   námietku   sťažovateľao porušení nezmeniteľnosti zloženia súdu, porušenie ktoré ho videl sťažovateľ v skutočnosti,že sa jeho vypočutia a rozhodovania 25. mája 2010 o ďalšom trvaní väzby namiesto jednéhoz členov   senátu   zúčastnil   náhradný   sudca,   avšak   následne   sa   ďalšieho   prejednávaniaa rozhodovania v jeho trestnej veci zúčastňoval pôvodný člen senátu, čo bolo podľa názorusťažovateľa v rozpore s ustanovením § 246 ods. 2 Trestného poriadku.

Čiastkovým aspektom spravodlivého súdneho konania je aj zásada bezprostrednostizakotvená   v   §   2   ods.   19   Trestného   poriadku,   podľa   ktorej   je   súd   povinný   prihliadaťpri rozhodovaní   na   hlavnom   pojednávaní,   verejnom   či   neverejnom   zasadnutílen na tie dôkazy,   ktoré   boli   v tomto   konaní   vykonané,   ak   zákon   neustanovuje   inak.Z uvedenej   zásady   bezprostrednosti   vyplýva   (okrem   iného)   aj   procesné   pravidlonezmeniteľnosti zloženia súdu, pre dodržanie ktorého upravuje Trestný poriadok inštitútnáhradného sudcu (§ 246 Trestného poriadku).

Podľa § 246 ods. 2 Trestného poriadku náhradný sudca má postavenie člena senátu,hlasovania sa však zúčastní len v tom prípade, ak do konania nastúpil namiesto sudcu,ktorému v ďalšej účasti na hlavnom pojednávaní zabránila nejaká prekážka, pričom sudca,za ktorého nastúpil náhradný sudca, sa hlavného pojednávania už ďalej nezúčastňuje.

Z obsahu   označeného   ustanovenia   Trestného   poriadku   je   zrejmá   aplikovateľnosťpredmetnej právnej úpravy v prípadoch vzniku prekážky majúcej za následok neúčasť členasenátu na hlavnom pojednávaní, ktorý však nie je prípadom sťažovateľa, kde náhradnýsudca zastupoval člena senátu na neverejnom zasadnutí konanom o dôvodoch trvania väzby.

Najvyšší   súd   rozhodujúci   o dovolaní   sťažovateľa   zaujal   k námietke   uplatnenejsťažovateľom o porušení označeného pravidla stanovisko (prezentované v rozhodnutí sp. zn.3 Tost 13/2009 z 19. augusta 2009), v ktorom obmedzil rešpektovanie tohto procesnéhopravidla pre tie súdne rozhodovania, ktoré zásadným spôsobom vedú k skončeniu trestnéhostíhania, teda pre rozhodovanie o merite veci, a za také z jednotlivých foriem súdnehozasadnutia považoval hlavné pojednávanie. Ústavný súd je toho názoru, že toto stanoviskonajvyššieho súdu je kompaktné aj s judikatúrou ESĽP.

Tvrdenia   sťažovateľa   o porušení   jeho   práva   na   zákonného   sudcu   postúpenímodvolania podaného na najvyššom súde prvostupňovému – Špecializovanému trestnémusúdu vyvracajú elementárne zákonné ustanovenia Trestného poriadku.

Podľa ustanovenia § 309 ods. 1 Trestného poriadku sa odvolanie podáva na súde,proti ktorého rozsudku smeruje, keďže podľa ustanovení § 314 Trestného poriadku v rámcikonania na súde prvého stupňa je potrebné, aby predseda senátu doručil rovnopis odvolaniaostatným   stranám,   ktoré   by   mohli   byť   rozhodnutím   o odvolaní   priamo   dotknuté,s upozornením, že sa môžu k odvolaniu vyjadriť, pričom len čo lehota na podanie odvolaniavšetkým oprávneným osobám uplynula, predloží predseda senátu spisy odvolaciemu súdu.

Postup   najvyššieho   súdu   bol   teda   v súlade   s ustanovením   §   3   ods.   3   zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov,   podľa   ktorého   zákonný   sudca   je   sudca,   ktorý   vykonáva   funkciu   sudcuna príslušnom súde.

20.   V tretej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   arbitrárnosť   a nepreskúmateľnosťnapadnutých   rozhodnutí,   porušenie   prezumpcie   neviny   a princípu   zákonnosti   trestnýchčinov,   a to   z dôvodu,   že   právne   závery   v napadnutých   rozhodnutiach   sú   v rozpores vykonanými   dôkazmi   a skutkovými   zisteniami.   Sťažovateľ   namietal   aj   vadyhmotnoprávneho   posúdenia,   s ktorými   sa   podľa   jeho   názoru   najvyšší   súd   náležitenezaoberal. Uplatnené námietky sú obsahovo identické s argumentáciou, ktorú sťažovateľuviedol ako dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku vo svojomdovolaní. Dovolací súd považoval spochybnenie právneho posúdenia jednotlivých skutkovza zjavne neopodstatnené s odvolaním sa na podrobnú interpretáciu príslušných ustanoveníTrestných   kódexov.   Najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   o dovolaní   sťažovateľaprostredníctvom   systematického   výkladu   relevantných   ustanovení   Trestných   kódexov(ustanovenia   upravujúce   skutkovú   podstatu   trestného   činu   založenia,   zosnovaniaa podporovania zločineckej skupiny; ustanovenia zakotvujúce výklad pojmov a ustanoveniavymedzujúce časovú pôsobnosť Trestných kódexov, resp. zásadu posudzovania trestnostičinu) sťažovateľovi jasne, náležite a logicky vysvetlil, že trestný čin založenia, zosnovaniaa podporovania   zločineckej   skupiny   predstavuje   trvací   trestný   čin,   v rámci   ktorého   jevyvolaný   protiprávny   stav   a tento   sa   ďalej   aj   po   naplnení   všetkých   znakov   zákonnejskutkovej podstaty trestného činu v rozpore so zákonom zámerne udržuje. Tento trestný činje   dokonaný   už   založením,   zosnovaním   alebo   podporovaním   zločineckej   skupiny,   akoaj členstvom v takejto skupine alebo činnosťou pre zločineckú skupinu. V súlade so zásadouposudzovania   trestnosti   činu   sa   preto   trestné   činy   trvacie   posudzujú   ako   trestné   činyspáchané za účinnosti nového zákona, ak sa časť konania uskutočnila za účinnosti novéhozákona a pokiaľ by toto konanie bolo trestným činom aj podľa skoršieho zákona, aj keď bybol   starý   zákon   pre   páchateľa   priaznivejší.   Sťažovateľovi   bolo   zároveň   náležiteprostredníctvom jazykového výkladu vysvetlené, že trestné sú už členstvo alebo činnosťpre zločineckú skupinu samy osobe bez ohľadu na to, či sa páchateľ podieľal na páchanítrestnej činnosti touto skupinou alebo nie.

Ústavný súd takto prezentovanú interpretáciu relevantnej právnej úpravy a na ňunadväzujúce   odôvodnenie,   na   základe   ktorého   najvyšší   súd   konštatoval   správnosťsubsumpcie ustáleného skutku pod uvedenú právnu kvalifikáciu, považuje za dostatočnelogické, náležité a zodpovedajúce ustálenej rozhodovacej praxi súdov (pozri napr. R 5/2012rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tdo   24/2010   z 18.   novembra   2010)   a nijakoneodporujúce   zmyslu   a účelu   aplikovanej   právnej   úpravy.   Vychádzajúc   z uvedenéhopovažoval preto námietky sťažovateľa za zjavne neopodstatnené.

Námietku   sťažovateľa   o arbitrárnosti   výroku   rozsudku   týkajúceho   sa   uplatnenéhonároku poškodeného na náhradu škody najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaní neakceptovala poukazujúc na obsah ustanovenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku skonštatoval, že nárokna   náhradu   škody   v špecifikovanej   výške   bol   poškodeným   uplatnený   počas   výsluchuv prípravnom   konaní,   teda   riadne   a   včas,   pričom   prejav   vôle   poškodeného   bol   jasneidentifikovateľný z jeho výslovného vyhlásenia v kontexte obsahu výpovede poškodenéhoo konkrétnom skutku.

Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona protiobvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiežoprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosťnahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskôr do skončenia vyšetrovaniaalebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výškesa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   interpretácia   dotknutého   ustanovenia   Trestnéhoporiadku, ktorú prezentoval najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, zodpovedá zmyslu a účelupredmetnej právnej úpravy a tiež ustálenej judikatúre všeobecných súdov, ktorá za perfektnéuplatnenie nároku na náhradu škody považuje prejav vôle, u ktorého nie sú pochybnostio uplatnenom nároku, a z návrhu sú zároveň zrejmé dôvody a výška uplatneného nároku.Námietku sťažovateľa preto ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnenú.

21.   Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   konštatuje,   že   napadnutérozhodnutia   najvyššieho   súdu   sú   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnenéa nemožno ich považovať za prejav interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle. Napadnutérozhodnutia možno z ústavného hľadiska považovať za akceptovateľné a ústavne udržateľné.Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   celok   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015