znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 292/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť L. H., N., zastúpenej advokátom Mgr. Ľ. Š., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajskej   prokuratúry v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 14/10 a jej stanoviskom z 11. marca 2010 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 200/10 a jej stanoviskom z 15. apríla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2010   doručená   sťažnosť   L.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajskej   prokuratúry   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 14/10 a jej stanoviskom z 11. marca 2010 a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 200/10 a jej stanoviskom z 15. apríla 2010.

2. Zo sťažovateľkinej sťažnosti vyplýva, že podaním doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 28. novembra 2000 sa domáhala ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pôvodne v sume 1 000 000 Sk. Toto jej podanie najvyšší súd postúpil Okresnému súdu Nitra. Okresný súd Nitra v konaní ustanovil sťažovateľke právneho zástupcu, ktorého uznesením č. k. 11 Nc 22595/2000-103 z 9. mája 2006 vyzval na odstránenie nedostatkov sťažovateľkinho podania a v konečnom dôsledku rozhodol o postúpení veci na Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), kde bola vec vedená pod sp. zn. 7 C 123/2006. Podľa názoru sťažovateľky tento súd „ustálil, že som podala nejasný a nezrozumiteľný návrh na začatie konania, ktorý som nedoplnila... a keďže tento nedostatok bránil súdu v konaní pokračovať... uznesením zo dňa 22. 1. 2007, sp. zn. 7 C 123/2006-179 odmietol“. Na odvolanie sťažovateľky Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) svojím uznesením sp. zn. 8 Co 190/2007 z 31. októbra 2008 potvrdil prvostupňové uznesenie s odôvodnením, že „moje podanie ako návrh na začatie konania považoval   rovnako   za   nedoplnené   v zmysle   výzvy,   nezrozumiteľné   a nejasné   a tento nedostatok považoval za takú prekážku,   pre ktorú nebolo možné v konaní pokračovať“. Právoplatné rozhodnutie krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním, ktoré po výzve okresného súdu vzala späť z dôvodu jeho oneskoreného podania. Dňa 29. decembra 2009 podala sťažovateľka na generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý   bol   ňou   poverenou   prokurátorkou   krajskej   prokuratúry   v napadnutom   konaní odmietnutý.   Po   odmietnutí   jej   podania   z dôvodu   nezistenia „akejkoľvek   nezákonnosti“ adresovala   7.   apríla   2010   sťažovateľka   priamo   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“) sťažnosť na jej postup. Prokurátor generálnej prokuratúry „konštatoval   iba   márne   uplynutie   prekluzívnej   lehoty   jedného   roka   od právoplatnosti napádaných uznesení na podanie mimoriadneho dovolania dňom 24. marca 2010   s tým,   že...   v konaní   o podanie   mimoriadneho dovolania   nie   je možné   pokračovať a vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   opakovaný   podnet   z vecnej   stránky   nepreskúmaval. Teda,   prokurátor   GP   sa   nielenže   nezákonne   vyhol   čo   i len   náznaku   postupu   poverenej prokurátorky pri vybavovaní prvého podnetu, navyše iniciovanej podaním žiadosti zo dňa 7. 4.   2010,   ale   sa   vecne   nezaoberal   ani   namietanou   nezákonnosťou   postupu   súdov   pri odmietnutí návrhu na začatie konania v prvom podnete zo dňa 29. 12. 2009.“.

3. Zhodnotiac postup prokuratúry v napadnutých konaniach sťažovateľka uviedla: „... som toho názoru, že poverená prokurátorka aj pri minimálnej snahe a námahe na základe spisu OS Bratislava I č. k. 7 C/123/2006... mohla v krátkom čase ustáliť, že Okresný súd v Nitre takmer päťročnou nečinnosťou sa dopustil omisívneho konania plne kvalifikovaného ako nesprávny úradný   postup,   vydaním výzvy na doplnenie   podania   aj v časti už splnených náležitostí podania... zasa nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu..., keď mi prílišným formalizmom zabránil konať pred súdom. Nápravu mohol a mal zjednať generálny prokurátor včasným posúdením nezákonnosti pri vydaní napádaných   uznesení   a podaním   mimoriadneho   opravného   prostriedku   v lehote...   ním poverený prokurátor... žiadnu nezákonnosť nezistil... a teda nekonal efektívne a primerane skutkovému   a právnemu   stavu...   zlyhala   aj   generálna   prokuratúra...   Podľa   mňa,   aj v prípade,   že   už   medzitým   uplynula   lehota   na   podanie   mimoriadneho   opravného prostriedku... malo byť najprv posúdené, či poverená prokurátorka správne zistila skutkový a právny   stav,   či   bolo   jej   rozhodnutie   správne   a zákonné   a až   potom   sa   vysporiadať s vybavením   podnetu   ako   takého,   teda   deklarovať   nezákonnosť   napádaných   uznesení a vysporiadať   sa   konečným   rozhodnutím   vzhľadom   na   uplynutie   lehoty   na   podanie mimoriadneho dovolania.“

4. Sťažovateľka na základe uvedeného ústavnému súdu navrhla, aby takto rozhodol:„1. Rozhodnutím Krajskej prokuratúry... č. k. Kc 14/10/10 zo dňa 11. 3. 2010 bolo základné právo L. H. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... porušené.

2. Základné právo L. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... v konaní vedenom Krajskou prokuratúrou... pod č. k. Kc 14/10/10 bolo porušené.

3. Rozhodnutím Generálnej prokuratúry... č. k. VI/2 Pz 200/10-3 zo dňa 15. 4. 2010 bolo základné právo L. H. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... porušené.

4. Základné právo L. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... v konaní vedenom na Generálnej prokuratúre pod sp. zn. VI/2 Pz 200/10 bolo porušené.

5. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry... sp. zn. VI/2 Pz 200/10-3 zo dňa 15. 4. 2010 zrušuje a vracia vec... na ďalšie konanie.

6. Prikazuje generálnemu prokurátorovi... zrušiť rozhodnutie Krajskej prokuratúry... č. k. Kc 14/10/10 zo dňa 11. 3. 2010.

7.   Prikazuje   generálnemu   prokurátorovi...   preskúmať   zákonnosť   rozhodnutia Okresného súdu... z 22. 1. 2007 č. k. 7 C 123/2006 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa 30. 10. 2007 č. k. 8 Co 190/2007 a podnet L. H. zo dňa 29. 12. 2009 vecne prejednať.

8. L. H. priznáva... finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- eur.

9. L. H. priznáva náhradu trov konania.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

7. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní najprv zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to nevyužitím   práva   generálneho   prokurátora   podať   mimoriadne   dovolanie   proti namietaným rozhodnutiam   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   123/2006   z 22.   januára   2007 a krajského súdu sp. zn. 8 Co 190/2007 z 30. októbra 2007

8.   Zákonné   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené v ustanoveniach   §   243e   a nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku v platnom   znení.   Z uvedených   procesných   ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   ide o mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého   využitie   patrí   výlučne   generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy (prípadne právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

9. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).

10. Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti namietaným   rozhodnutiam   okresného   súdu   sp.   zn.   7 C   123/2006   z 22.   januára   2007 a krajského súdu sp. zn. 8 Co 190/2007 z 30. októbra 2007 mimoriadne dovolanie nemohlo dôjsť   k porušeniu   označeného   základného   práva   sťažovateľky,   ústavný   súd   túto   časť sťažnosti sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

11. Nad rámec uvedeného – v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými stanoviskami krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry – ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   nie   je   záruka,   že rozhodnutie   súdu,   alebo iného   orgánu   verejnej   moci,   v danom prípade   stanoviská   orgánov   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   bude   spĺňať   očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu, alebo iného orgánu, ktorý je nositeľom verejnej moci, v danom prípade orgánov prokuratúry Slovenskej republiky, bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov a orgánov verejnej moci konajúcich v rámci   a podľa   im   zákonom   zverených   kompetencií,   a tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). V neposlednom rade nemohol ústavný súd prehliadnuť, že sťažovateľka sa obrátila na generálnu prokuratúru až potom, ako zobrala späť pôvodne podané dovolanie z dôvodu, že ho podala oneskorene (pozri bod 2). Podľa klasického rímskoprávneho pravidla „vigilantibus iura scripta sunt“ sa ochrana poskytuje   len   tým   subjektívnym   právam,   ktorých   držitelia   o ne   dbajú   a aktívne   ich vykonávajú a v prípade porušenia ich vymáhajú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

12. Následne sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tou jej časťou,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   48 ods. 2   ústavy   postupom   generálnej   prokuratúry   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. VI/2 Pz 200/10 a jej stanoviskom z 15. apríla 2010.

13. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že „k zásadnému pochybeniu zo strany generálneho   prokurátora   došlo   tým,   že   v čase   od   vydania   odmietajúceho   rozhodnutia poverenou prokurátorkou dňa 11. 3. 2010 do 24. 3. 2010 nikto nekonal. To sa generálny prokurátor nezaujímal alebo vôbec nevedel o výsledku rozhodovacieho procesu, v ktorom bol   činný   ním   poverený   prokurátor,   navyše,   ak   potreboval   na   vybavenie   predĺženú lehotu?“.

14.   Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, resp. pred orgánom, ktorý je nositeľom verejnej moci, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom   konaní,   resp.   v konaní   pred   orgánom,   ktorý   je   nositeľom   verejnej   moci,   má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (I. ÚS 46/01,   I. ÚS 66/02,   I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04,   IV. ÚS 221/05).   V prípade,   keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného   súdu,   resp.   orgánu   verejnej   moci   v konaní   sa   nevyznačoval   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01,   IV. ÚS 110/04),   prípadne   návrhu   buď   nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

15. Vychádzajúc z právnej úpravy vzťahujúcej sa na postup generálneho prokurátora v   konaní   o podnete   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   podľa   §   31   až   §   34   zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, ako aj v nadväznosti na príkaz generálneho   prokurátora   č.   15/2006   o   postupe   prokurátorov   pri   vykonávaní   pôsobnosti prokuratúry v netrestnej oblasti z 27. júna 2006 ústavný súd nezistil, žeby postup či už krajskej prokuratúry, alebo generálnej prokuratúry v napadnutom konaní bol taký, ktorý by mohol byť východiskom pre vyvodenie záveru o príčinnej súvislosti s možným porušením základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, (resp. práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

16.   Vzhľadom   na   všetky   tieto   skutočnosti   neprichádza   podľa   ústavného   súdu do úvahy,   aby   namietaný   postup   krajskej   prokuratúry   a generálnej   prokuratúry v napadnutých konaniach signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí návrhu na ďalšie konanie ako porušenie označených práv sťažovateľky. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010