znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 292/08-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   a. s.,   so sídlom   B., zastúpenej advokátom JUDr.   J. H., B., vo veci namietaného porušenia slobody prejavu a práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co375/05 zo 17. januára 2007 v časti jeho potvrdzujúceho výroku a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Obchodná spoločnosť R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 10. mája 2007 namietala, že rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 375/05 zo

17. januára 2007 v časti jeho potvrdzujúceho výroku bola porušená sloboda prejavu a právo na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka je žalovanou v spore o ochranu osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy, v ktorom Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 9 C 245/03   z 2. februára   2005   tak,   že   jej   uložil   povinnosť   písomne   sa   navrhovateľovi ospravedlniť a zaplatiť mu peňažnú sumu 100 000 Sk. Okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľka   tým,   že   uverejnila   meno   a   priezvisko   navrhovateľa   a   jeho   syna   v článku uverejnenom 24. októbra 2001 v denníku N. pod názvom: „Vyšetrovací spis putuje po kraji ako   horúci   zemiak“,   porušila   právo   navrhovateľa   na   ochranu   osobnosti.   Krajský   súd napadnutým   rozsudkom   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   sčasti   zmenil   tak,   že   výrok o ospravedlnení potvrdil a vo zvyšku návrh zamietol.

Napadnutým   rozsudkom   krajský   súd   podľa   sťažovateľky   porušil   jej   právo   na zákonného sudcu, slobodu prejavu, právo na informácie, právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces.

Právo na zákonného sudcu bolo porušené tým, že o návrhu na ochranu osobnosti rozhodoval   okresný   súd,   ktorý   posúdil   svoju   miestnu   príslušnosť   podľa   §   87   písm.   c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Krajský súd sa s jeho právnym názorom stotožnil. Sťažovateľka od počiatku namietala voči miestnej príslušnosti okresného súdu a tým aj voči príslušnosti krajského súdu. Po uvedení príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku sťažovateľka poukázala na to, že navrhovateľ v podanej žalobe na súde opieral miestnu príslušnosť súdu o § 87 písm. c) OSP, hoci v danom prípade neboli splnené podmienky miestnej príslušnosti podľa citovaného zákonného ustanovenia. Na uvedenom základe preto došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu garantovaného čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože o veci rozhodol sudca okresného súdu a sudcovia krajského súdu, hoci tieto súdy však neboli miestne príslušné rozhodnúť.

Porušenia slobody prejavu a práva na informácie sa dopustil krajský súd tým, že (stotožniac   sa   s   právnym   názorom   okresného   súdu)   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľka zasiahla   do   práva   navrhovateľa   na   ochranu   osobného   súkromia,   keď   uverejnila   meno a priezvisko   navrhovateľa   a   jeho   syna   v   článku   denníka   N.   so   zdôraznením   a opisom tragédie, ktorá sa stala v rodine navrhovateľa.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   súčasťou   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na spravodlivý proces je aj riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu. Účastník konania má právo na to, aby sa súd vysporiadal s jeho argumentmi (námietkami), ktoré sú relevantné. Krajský súd porušil uvedené práva sťažovateľky tým, že sa nevysporiadal s jej argumentmi.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález : „1. Krajský súd v PREŠOVE rozsudkom sp. zn. 1 Co 375/05 zo dňa 17. 01. 2007 porušil

1.1. právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie zaručené čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd,

1.2. právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na   spravodlivý   proces   zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochranu   ľudských   práv a základných slobôd,

1.3. právo sťažovateľa na zákonného sudcu zaručené čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v PREŠOVE sp. zn. 1 Co 375/05 zo dňa 17. 01. 2007 v časti výroku, ktorým Krajský súd v PREŠOVE potvrdil výrok rozsudku Okresného súdu PREŠOV   sp.   zn.   9   C   245/03   zo   dňa   02.   02.   2005   o   uložení   povinnosti   písomne   sa ospravedlniť žalobcovi, sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

2. V rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci si ústavný súd vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 9 C 245/2003, z ktorého inter cetera zistil, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu v časti, v ktorej krajský súd žalobu zamietol, podal navrhovateľ dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 185/2007 z 26. septembra 2007 rozsudok krajského súdu v napadnutej časti zrušil a vec   v rozsahu   zrušenia   vrátil   tomuto   súdu   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie.   Následne krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Co   180/2007   z 19.   mája   2008   potvrdil   prvostupňový rozsudok   a sťažovateľku   zaviazal   k náhrade   trov   odvolacieho   konania.   Proti   tomuto rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 25. júla 2007 dovolanie, ktoré odôvodnila ustanovením § 237 písm. f) OSP.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný   preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní vedenom všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je v právomoci všeobecných súdov v rámci konaní o opravných prostriedkoch.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením   alebo   iným   zásahom,   prípadne   postupmi,   ktoré   im   predchádzali   v   konaní vedenom orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní vedenom všeobecnými súdmi.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv   a   slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného zdravia a mravnosti.

Podľa   čl. 10   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   prejavu.   Toto   právo   zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (ods. 1). Výkon týchto slobôd, pretože   zahŕňa   aj   povinnosti,   aj   zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo   práv   iných,   zabráneniu   úniku   dôverných   informácií   alebo   zachovania   autority a nestrannosti súdnej moci (ods. 2).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou   v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

III.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   a čl. 10   ods. 1   a   2   dohovoru   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 375/05 zo 17. januára 2007 v časti jeho potvrdzujúceho výroku

Z obsahu sťažnosti a z vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľka je žalovanou v spore o ochranu osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy. V tejto veci okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 9 C 245/03 z 2. februára 2005 tak, že jej uložil povinnosť písomne sa navrhovateľovi ospravedlniť a zaplatiť mu peňažnú sumu 100   000   Sk.   Okresný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľka   tým,   že   uverejnila   meno a priezvisko navrhovateľa a jeho syna v článku uverejnenom 24. októbra 2001 v denníku N. pod   názvom: „Vyšetrovací   spis   putuje   po   kraji   ako   horúci   zemiak“,   porušila   právo navrhovateľa na ochranu osobnosti.

Proti   tomuto rozsudku podali odvolanie obaja účastníci. Žalobca svoje odvolanie proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa zobral   v   celom   rozsahu   späť,   a preto   odvolací   súd odvolacie konanie o odvolaní žalobcu zastavil. Žalovaná (sťažovateľka) v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa proti výrokom, ktorým bolo žalobe vyhovené, navrhla, aby odvolací súd v tejto časti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu príslušnému na konanie alebo aby v   tejto   časti   rozsudok   zmenil   a   žalobu   ako   nedôvodnú   zamietol.   Tak   ako   v   priebehu prvostupňového konania, aj v odvolaní žalovaná namietala miestnu nepríslušnosť okresného súdu s odôvodnením, že v danej veci nebolo možné založiť miestnu príslušnosť podľa § 87 písm. c) OSP. Žalovaná ďalej tvrdila, že rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný, a nie je riadne odôvodnený. Ďalej argumentovala tým, že za osobu verejného záujmu treba považovať nielen žalobcu, ale aj jeho syna ako obeť činu, ktorý sa stíha ako trestný čin. Z toho   dôvodu   nemožno   vo   vzťahu   k   synovi   žalobcu,   ale   ani   k   žalobcovi   dôvodiť neoprávneným zásahom do   ich   súkromia, pretože uverejnené namietané údaje sa   týkali otázok legitímneho verejného záujmu a osôb verejného záujmu a zo strany žalovanej išlo o legitímny výkon slobody prejavu.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa sčasti zmenil tak, že výrok o ospravedlnení potvrdil a vo zvyšku návrh zamietol.

Výhrady   sťažovateľky   smerujú   v prvom   rade   proti   nedostatočnému   odôvodneniu napadnutého rozsudku   vo vzťahu k výroku   ukladajúcemu jej povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Tým malo dôjsť podľa sťažovateľky   k porušeniu   jej   základných   práv   predovšetkým   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   § 157   ods. 2   OSP   v odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov (čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný), stručne, jasne a výstižne vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré   nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať so zreteľom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že   dôvody   uvedené   súdom   sa   musia   zaoberať   zvlášť   každým   bodom,   ktorý   niektorý z účastníkov   konania   môže   považovať   za   základný   pre   svoju   argumentáciu   (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Z odôvodnenia podstatnej časti napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že:«... právo na ochranu osobnosti prináleží každej fyzickej osobe a popri práve na ochranu života, zdravia, občianskej cti, mena a prejavov osobnej povahy tu patrí aj právo na ochranu osobného súkromia. Intímna sféra osobnosti občana je vo svojej podstate vždy chránená a preto aj pravdivé tvrdenia zasahujú do tejto sféry neoprávnene. Z hľadiska poskytnutia ochrany nie je pritom právne významné, či neoprávnený zásad bol spôsobený napr. nezavinené alebo nevedome, nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, ale postačuje, že neoprávnený   zásad   bol   spôsobilý   vyvolať   narušenie   chránených   práv   osobností   každej fyzickej osoby.

Vychádzajúc   z obsahu   článku   uverejneného   dňa   24.   10.   2001   v   denníku   N.   pod názvom: „Prokuratúra a súdy porušujú ľudské práva šoféra, ktorý je stíhaný za zrazenie syna okresného prokurátora vo S.“, „Vyšetrovací spis putuje po kraji ako horúci zemiak“ je zrejmé, že informácie tam uvedené nesúviseli s výkonom funkcie žalobcu, ktorý je verejným činiteľom, ale poukazovali okrem iného aj na oblasť jeho súkromného života a to konkrétne na   okolnosti dopravnej nehody,   ktorej obeťou   sa   stal jeho syn...   Tento   článok zároveň informoval, že dochádza k porušovaniu ústavných práv obvineného vodiča vo veci, ktorá sa týka syna žalobcu, ktorý pôsobí ako okresný prokurátor vo S.

V závislosti od tohto stavu sa aj odvolací súd stotožnil so záverom prezentovaným súdom   prvého   stupňa   v   tom   zmysle,   že   označenie   mena   a   priezviska   žalobcu   a   jeho nebohého syna v takto publikovanom tlačovom médiu s celoslovenskou pôsobnosťou bez jeho súhlasu so zdôraznením a opisom tragédie, ktorá sa stala v jeho rodine, došlo k zásahu do súkromia žalobcu. Dôvodným spôsobom preto súd prvého stupňa rozhodol o povinnosti žalovaného   ospravedlniť   sa   žalobcovi   tak,   ako   to   upravuje   ustanovenie   §   13   ods.   1 Občianskeho zákonníka....

So   zreteľom   na   prezentované   okolnosti   odvolací   súd...   rozsudok   vo   výroku o povinnosti žalovaného ospravedlniť sa potvrdil ako vecne správny.»

Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že v napadnutej časti bol potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   tiež   na   základe   právnych   dôvodov   uvedených okresným súdom.

Z odôvodnenia podstatnej časti rozsudku okresného súdu vyplýva, že:„... Obrana žalovaného v priebehu celého konania stála na argumente, že žalobca ako Okresný prokurátor vo S. je verejný činiteľ, ako osoba verejného záujmu je povinný zniesť vyššiu mieru zásahu do svojej osobnosti. V tomto prípade je jednoznačne zrejmé, že informácie uvedené v článku o osobe žalobcu nemajú súvislosť s výkonom jeho funkcie verejného činiteľa. Išlo o dopravnú nehodu, ktorej obeťou sa stal syn žalobcu, teda oblasť súkromného života a rodiny žalobcu. Preto   nemôže   obstáť   uvádzaný   argument   výkonu   funkcie   verejného   činiteľa   u   žalobcu. Naviac článok bol uverejnený po dvoch mesiacoch od nehody a cieľom článku bola kritika súdov   a   prokuratúr   vo   veci   vybavenia   sťažnosti   väzobné   stíhaného   občana.   Dôkazy predložené žalovaným ako kópie článkov, v ktorých bolo uverejnené plné meno a priezvisko žalobcu, preukazujú, že išlo o články súvisiace s výkonom funkcie okresného prokurátora. Tým je len podčiarknutý rozdiel obsahu týchto informácií o osobe žalobcu, ktorý okrem výkonu   verejnej   funkcie,   má   svoje   súkromie   a   svoju   rodinu.   Nemení   na   tom   nič,   ani pripojené články o politikoch a ich deťoch so zverejnením ich plných mien a priezvísk, nemôže   to   automaticky   privodiť   záver   o   oprávnenom   postupe   žalovaného   bez   ďalších súvislostí.

Uvedenie plného mena a priezviska žalobcu bez jeho súhlasu, napriek osobnému kontaktu novinára, s dôrazom na osobnú tragédiu žalobcu, čo v krátkom rozhovore s V. D. žalobca   povedal   a   odmietol   ďalší   rozhovor,   je   podľa   názoru   súdu   zásahom   do   jeho súkromia   a   súkromia   jeho   rodiny.   Písomné   ospravedlnenie   žalovaného   považoval   za primeraný nárok. Vzhľadom nato, že syn žalobcu... je nebohý, podľa § 15 OZ žalobca, ako rodič   -   najbližší   príbuzný   je   oprávnenou   osobou   na   uplatnenie   obdobného   nároku   na ospravedlnenie....“.

Odôvodnenie namietaného rozsudku (v spojitosti s rozsudkom okresného súdu) by bolo   možné   považovať   za   nepreskúmateľné,   iba   ak   by   v daných   súvislostiach   nebolo odôvodnené   vôbec,   resp.   keby   použité   odôvodnenie   vecne   nesmerovalo   k podstate posudzovanej otázky. Za arbitrárne by ho bolo možné pokladať za predpokladu, že by bolo v zrejmom rozpore s platným právom.

O žiaden z uvedených prípadov však v danej veci nejde a ústavný súd konštatuje, že v zásadných otázkach krajský súd zaujal zrozumiteľné a jasné stanovisko a vysporiadal sa s nimi ústavne dostatočne konformným spôsobom.

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   dodáva,   že   nejde   o   porušenie   základného   práva na súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv účastníka   konania   a   jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto   rozhodnutie   súdu   v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav   a   po   použití   relevantných   právnych   noriem   vo   veci   rozhodnú   za   predpokladu,   že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   krajského   súdu   takéto nedostatky nevykazuje. Vzhľadom na uvedené neexistuje taká súvislosť medzi obsahom napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   a základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako aj právom na spravodlivý proces podľa označených článkov ústavy a dohovoru, ktorá by umožnila vysloviť záver o ich porušení.

Na základe toho ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   opätovne   pripomenúť   svoju   stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplynie   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   aj   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až   48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom   toho,   aby sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho subsumpcia pod právne normy (II. ÚS 78/05).

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   označenými   základnými   právami   podľa   čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a právom podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.

Preto je sťažnosť aj v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy

Právo na zákonného sudcu bolo podľa sťažovateľky porušené tým, že o návrhu na ochranu osobnosti rozhodoval okresný súd, ktorý posúdil svoju miestnu príslušnosť podľa § 87 písm. c) OSP, pričom krajský súd sa s jeho právnym názorom stotožnil.

Okresný súd k uvedenému uviedol, že žalovaná má redakciu v sídle okresného súdu, čo   potvrdil   tiež   svedok   –   novinár   V. D.   Podľa   jeho   názoru „...   pri   práci   na   východe Slovenska má v nej k dispozícii celé materiálno-technické zázemie“.

Krajský súd v napadnutom rozsudku v tejto súvislosti uviedol, že „... K námietke miestnej   nepríslušnosti   Okresného   súdu   Prešov   žalobca   opätovne   poukazoval   na   to,   že z vykonaného dokazovania plynie, že organizačnou zložkou, ktorú má na mysli ustanovenie § 87 písm. c/ O. s. p. je aj filiálna redakcia žalovanej v P. Vzhľadom na organizačnú štruktúru žalovaného, čo sa týka činnosti filiálnej redakcie v P. a jej využívania aj autorom článku bolo zistené, že spor sa týka z hľadiska podmienok miestnej príslušnosti práve tejto filiálnej redakcie žalovanej. Filiálna redakcia žalovaného v P. je základňou pre činnosť v P. Okresný súd teda neignoroval § 11 O. s. p. a nedošlo k porušeniu práva na zákonného sudcu u žalovaného.“.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   nad   rámec   už   uvedeného   (v 1.   bode   tejto   časti odôvodnenia) konštatuje, že výklad dotknutého ustanovenia [§ 87 písm. c) OSP, pozn.] krajským   súdom   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento výklad natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam. V žiadnom   prípade   nejde   v napadnutom   uznesení   krajského   súdu   o taký   výklad   a takú aplikáciu uvedeného ustanovenia zákona, ktoré by mali odôvodniť oprávnenie ústavného súdu,   aby   jeho   výklad   nahradil   vlastným   alebo   aby   ho   považoval   za   inak   ústavne neudržateľný.

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje a predkladá   vlastnú   právnu   analýzu   daného   stavu,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Preto je sťažnosť aj v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného ústavný súd rešpektujúc princíp   subsidiarity   poukazuje na skutočnosť, že námietku nezákonného sudcu (súdu) mohla sťažovateľka účinným spôsobom namietať aj v ďalšom konaní pred všeobecným súdom (okresným, krajským a najvyšším), a to   v súvislosti   s ich   rozhodovaním   po   zrušení   časti   výroku   napadnutým   rozsudkom krajského súdu.

4. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008