znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 291/2015-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   IAD   Investments,   správcovská   spoločnosť,   a.   s.,Malý trh 2/A,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   Mgr. Martinom   Hrbáňom,   Advokátskakancelária, Malý trh 2/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv obchodnejspoločnosti na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2prvej vety Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 7 Cdo 65/2012 z 30. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti IAD Investmensts, správcovská spoločnosť, a. s.,o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola12. augusta 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti IAD Investments, správcovskáspoločnosť,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   základných   právobchodnej spoločnosti na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 7 Cdo 65/2012   z 30.   apríla   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie“).   Sťažovateľkasvoju sťažnosť doplnila podaním doručeným ústavnému súdu 15. augusta 2013.

2.   Z   predmetnej   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   je   správcovská   spoločnosť,na ktorú   bola   rozhodnutím   Úradu   pre   finančný   trh   č.   GRUFT-015/2003/KIPFz 3. decembra 2003   prevedená   správa   otvoreného   podielového   fondu   s   označenímVKLADOVÝ FOND, otvorený podielový fond PROFICONT, správcovská spoločnosť, a. s.

Sťažovateľka   je   tak   osobou   zaviazanou   podľa   listiny   a   účastníčkou   konaniao umorenie listín, ktoré začalo na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“)na základe návrhu na umorenie listín podľa § 185i a nasl. Občianskeho súdneho poriadku(ďalej len „OSP“) podaného 5. marca 2003 JUDr. Františkom Hadušovským, správcomkonkurznej podstaty úpadcu B. M. G. INVEST, s. r. o., Južná trieda 93, Košice (ďalej aj„navrhovateľ“),   a   to   troch   podielových   listov   VKLADOVÉHO   FONDU,   otvorenéhopodielového fondu spoločnosti PROFICONT, správcovská spoločnosť, a. s., s nasledovnouidentifikáciou – por. č. podielového listu 000173 s počtom podielov 23 120, s počiatočnouhodnotou   podielu   1   213   Sk   a   dátumom   vydania   podielového   listu   24.   októbra   2001,por. č. podielového listu 000193 s počtom podielov 2 300, s počiatočnou hodnotou podielu1 385 Sk (v sťažnosti nesprávne uvedené 2 300 Sk, pozn.) a dátumom vydania podielovéholistu   30.   novembra   2001   a   por.   č.   podielového   listu   000237   s   počtom   podielov   685,s počiatočnou   hodnotou   podielu   1   240   Sk   a   dátumom   vydania   podielového   listu27. marca 2002. V návrhu na umorenie je ako zaviazaná listinou uvedená PROFICONTsprávcovská spoločnosť, a. s., v zastúpení núteným správcom Československou obchodnoubankou, a. s. Uvedené konanie je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 40 Ncd 190/2003.

2.1 Okresný súd vydal uznesenie sp. zn. 40 Ncd 190/03 z 12. marca 2003, ktorýmvyzval na predloženie v rozhodnutí špecifikovaných listín, resp. podanie námietok protinávrhu na umorenie listín; zakázal výplatu z podielových listov a uviedol, že ak ďalší návrhna umorenie listín nebude podaný do jedného mesiaca od uplynutia lehoty jedného roka,konanie   zastaví.   Proti   uzneseniu   podal   odvolanie   likvidátor   spoločnosti   PROFICONT,správcovská spoločnosť, a. s., s odôvodnením, že prebieha proces výmeny podielovýchlistov na nových podielnikov, a z tohto dôvodu navrhovateľ nie je majiteľom podielovýchlistov a nie je aktívne procesne legitimovaný na podanie návrhu.

2.2 O odvolaní, ktoré posúdil ako námietky proti uzneseniu okresného súdu, rozhodolKrajský   súd   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č. k. 12 CoD 48/03-39z 26. septembra   2003,   ktorým   vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa.   Sťažovateľka   vo   svojejsťažnosti   tvrdí,   že   o   uvedenom   odvolaní   nebolo   dosiaľ   rozhodnuté   zákonompredpokladaným spôsobom (§ 218   § 221 OSP). ̶

3.   Sťažovateľka   viac   ako   sedemročné   obdobie   konania   od   29.   septembra   2003do 20. októbra 2010 vo svojej sťažnosti podrobnejšie nerozvádza, k vykonaným úkonoma vydaným   rozhodnutiam   sa   žiadnym   spôsobom   nevyjadruje.   V   sťažnosti   len   uviedla:„Po ďalších procesných úkonoch súdov konajúcich vo veci Okresný súd Košice svojim Uznesením spis. zn.: 40 Bcd 190/2003 (správne má byť sp. zn. 40 Ncd 190/2003, pozn.)zo dňa   20.   10.   2010   rozhodol,   že   prehlasuje   za   umorené   umorované   listiny   určené vo výrokovej časti tohto Uznesenia.“ Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že uvedené obdobietrvajúce viac ako 7 rokov je poznamenané radom procesných pochybení okresného súdu,ktorý   nesprávne   posúdil   odvolanie   podané   odporcom,   nariadil   a   následne   zrušil   jedinépojednávanie   nariadené   vo   veci,   zamietol   návrh   na   umorenie   listín   ako   predčasnepredložený, do spisu nežurnalizoval podanie v poradí druhého návrhu na umorenie listín,vo veci   vydal   opravné   uznesenie,   čo   viedlo   k   podaniu   opravných   prostriedkovnavrhovateľom i odporcom a následnému rozhodovaniu krajského súdu, ako aj najvyššiehosúdu.

4.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   40   Ncd   190/2003-225   z   20.   októbra   2010(sťažovateľka vo svojej sťažnosti opakovane uvádza nesprávnu sp. zn. 40 Bcd 190/2003,pozn.) rozhodol   o   umorení   listín   určených   vo   výrokovej   časti   uznesenia.   Proti   tomutouzneseniu   podala   19.   novembra   2010   odvolanie   sťažovateľka,   v   ktorom   namietala,   žekonanie má vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože listinyoznačené v uznesení okresného súdu č. k. 40 Ncd 190/03-12 z 12. marca 2003 – výzve naumorenie   nie   sú   rovnaké   (sú   označené   inak,   nesprávne   a   nedostatočne)   ako   listiny̶vyhlásené za umorené v uznesení okresného súdu č. k. 40 Ncd 190/2003-225 z 20. októbra2010. Sťažovateľka tiež namietala, že pri vydaní napadnutého uznesenia nebol dodržanýformálny   postup   predpísaný   v   §   185i   a   nasl.   OSP,   v   dôsledku   čoho   je   rozhodnutienezákonné. Poukázala aj na nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu, že v podielovom fonde bolivydané podielové listy s rôznou počiatočnou hodnotou podielu (1 213 Sk, resp. 1 385 Sk,resp. 1240 Sk), pričom § 29 ods. 1 zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovanív znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   385/1999   Z.   z.“)   umožňuje   vydaťpodielové   listy   len   s   rovnakou   počiatočnou   hodnotou   podielu.   Namietala   tiež,   že   bolozistené,   že   spoločnosť   B.   M.   G.   INVEST,   s.   r.   o.,   neuhradila   predajnú   cenu   dvochpodielových listov, v dôsledku čoho neboli splnené podmienky na vydanie podielovýchlistov,   a   preto   v   takomto   prípade   nebolo   možné   ani   podať   návrh   na   ich   umorenie.Podľa tvrdení   sťažovateľky   okresný   súd   vo   veci   nevykonal   potrebné   dokazovanie,nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil.

4.1 O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením č. k. 9 CoD 97/2010-248 z 30. decembra 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorýmvyhlásil   za   umorený   podielový   list   VKLADOVÝ   FOND,   otvorený   podielový   fondPROFICONT,   správcovská   spoločnosť,   akciová   spoločnosť,   poradové   číslo   podielovéholistu: 000193, forma podielového listu ako cenného papiera: na meno, podoba podielovéholistu ako cenného papiera: listinná podoba, počet podielov: 2 300, počiatočná hodnotapodielu v slovenskej korune 1 385 Sk, dátum vydania podielového listu 30. 11. 2001,obchodné meno a sídlo správcovskej spoločnosti, ktorá vydala podielový list: PROFICONTsprávcovská spoločnosť, a. s.,,Štefánikova 60, Košice IČO: 35 732 865, obchodné menoa sídlo podielnika: B. M. G. INVEST, s. r. o., Južná trieda 93, Košice IČO: 31 701 493,a zrušil uznesenie okresného súdu vo zvyšnej časti a v rozsahu zrušenia mu vec vrátilna ďalšie   konanie.   Rozhodnutie   okresného   súdu   v potvrdzujúcej   časti   nadobudloprávoplatnosť 30. januára 2012.

4.2 Proti uzneseniu krajského súdu podala 1. marca 2012 sťažovateľka dovolanie,v ktorom navrhla, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu v časti, ktorou tento súdpotvrdil uznesenie okresného súdu, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že jejako   účastníkovi   konania   bola   postupom   súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom[§ 237 písm. f) OSP] a že v konaní došlo k vadám podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP, konaniebolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a bolpreto daný dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, a z dôvodu, že dovolaním napadnutéuznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, je daný aj dovolací dôvod podľa§ 241 ods. 2 písm. c) OSP. Ako dôvod dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (odňatiemožnosti konať pred súdom) sťažovateľka uviedla, že vydaniu uznesenia okresného súdu,ako aj krajského súdu predchádzalo konanie, ktoré bolo v rozpore so zákonom, keďže neboldodržaný   postup   predpísaný   pre   konanie   o   umorení   listín   podľa   §   185i   a   nasl.   OSP,ako aj v rozpore   s   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   krajský   súd   svojerozhodnutie   riadne   neodôvodnil   v   súlade   s   §   157   ods.   2   OSP,   v   dôsledku   čohoje nepreskúmateľné. Sťažovateľka obsiahlo krajskému súdu vytýkala, že listina, ktorú malsúd umoriť, nebola dostatočne označená spôsobom, ktorý by ju odlišoval od iných listín,nebola označená v súlade s ustanovením § 185l OSP, a predovšetkým že medzi listinouoznačenou vo výzve na umorenie a medzi umoreným podielovým listom chýba totožnosťoznačenia umorovanej listiny. Podľa tvrdení sťažovateľky tým, že odvolací súd neodstrániltúto závažnú procesnú vadu, dopustil sa aj porušenia ustanovenia § 219 ods. 1 OSP, keďčiastočne   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu,   ktoré   nebolo   vecne   správne.   Uznesenieodvolacieho súdu označila sťažovateľka aj za porušujúce ustanovenie § 157 ods. 2 OSP,keďže   je   nedostatočne   odôvodnené,   nezrozumiteľné   a   nemajúce   oporu   vo   vykonanomdokazovaní.

4.3 O dovolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 65/2012z   30.   apríla   2013,   ktorým   dovolanie   odmietol   a   účastníkom   nepriznal   náhradu   trovdovolacieho konania.

5.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   v   zásade   uvádzaskutočnosti   zhodné   s   tými,   ktoré   už   uviedla   v   dovolaní,   nad   rámec   týchto   dôvodovv sťažnosti doplnila, že krajský súd uznesením č. k. 2 CoD 48/03-39 z 29. septembra 2003o ňou   podanom   odvolaní   nerozhodol   zákonným   spôsobom.   Sťažovateľka   namieta,   ženapadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorý   dovolanie   odmietol,   došlo   k   porušeniujej základných práv na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, žiada, aby ústavný súdnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zaviazalnajvyšší súd uhradiť sťažovateľke trovy konania pred ústavným súdom.

6.   Sťažnosť   sťažovateľky   bola   pôvodne   pridelená   sudcovi   spravodajcovi   JánoviLubymu, ktorý bol členom IV. senátu ústavného súdu. V súvislosti s prípravou predbežnéhoprerokovania   sťažnosti   oznámili   všetci   jeho   členovia   predsedníčke   ústavného   súdu,   žeexistujú dôvody (trestné oznámenie a urážlivé vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu) na ichvylúčenie z výkonu sudcovskej funkcie vo veciach, kde na strane odporcu figuruje najvyššísúd. O námietke vznesenej členom senátu Jánom Lubym rozhodol I. senát ústavného súduuznesením sp. zn. I. ÚS 698/2013 z 20. novembra 2013 tak, že nie je vylúčený z výkonusudcovskej funkcie v uvedenej veci.

7. V zmysle Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republikyna obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) veci pôvodnepridelené bývalým sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a JánoviLubymu   (ktorým   skončilo   funkčné   obdobie)   ako   sudcom   spravodajcom,   ktoré   nebolido 4. júla   2014   skončené   prijatím   konečného   rozhodnutia   pléna   ústavného   súdu   alebopríslušného   senátu   ústavného   súdu,   prípadne   odložením   podania   podľa   §   23a   zákonao ústavnom súde, boli s účinnosťou od 14. júla 2014 pridelené ostatným sudcom ústavnéhosúdu. Predmetná sťažnosť bola pridelená sudcovi ústavného súdu Milanovi Ľalíkovi, ktorý jev súlade s dodatkom k rozvrhu práce členom I. senátu, a z tohto dôvodu túto vec prerokovala rozhodol I. senát ústavného súdu.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07 a ďalšie).

9.   Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   postup   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenompod sp. zn. 7 Cdo 65/2012 a jeho uznesenie z 30. apríla 2013, ktorým tento ako dovolací súdodmietol dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 CoD 97/2010 z 30. decembra2011.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavnýsúd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

V súlade s čl. 48 ods. 2 prvou vetou ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.

11.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   smerujúcich   voči   napadnutému   uzneseniunajvyššieho súdu je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu, ktorý dovolanie odmietol akoprocesne   neprípustné   bez   toho,   aby   skúmal   opodstatnenosť   v   dovolaní   uplatnenýchdovolacích dôvodov, čím porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože pri svojom rozhodovaní a vydaní napadnutéhouznesenia nepostupoval v medziach zákonov. Podľa tvrdení sťažovateľky došlo v postupesúdu prvého stupňa i odvolacieho súdu v konaní o umorenie listín k závažným procesnýmvadám (nedostatok totožnosti označenia umorovanej listiny, podielové listy s rozdielnoupočiatočnou hodnotou), napadnuté rozhodnutia sú zmätočné a nevykonateľné, v dôsledkučoho bol najvyšší súd povinný dovolanie procesne pripustiť.

12. Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu tiež namietala, že najvyšší súdporušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovorutým,   že neprihliadol   na   vadu,   že   krajský   súd   rozhodnutím   č.   k.   12   CoD   48/03-39z 26. septembra 2003   nerozhodol   zákonným   spôsobom   o   odvolaní   spoločnostiPROFICONT,   správcovská   spoločnosť,   a.   s.,   voči   rozhodnutiu   okresného   súdusp. zn. 40 Ncd 190/03 z 12. marca 2003 – výzve na umorenie listín (pričom v doplnenísťažnosti   z   15.   augusta   2013   poukázala   aj   na   suspenzívny   a   devolutívny   účinokpodaného odvolania), v dôsledku čoho uvedené uznesenie okresného súdu nenadobudloprávoplatnosť a nezačala plynúť lehota stanovená vo výzve tohto uznesenia.

Sťažovateľka postup všeobecného súdu označený v ústavnej sťažnosti a jej doplnkupodanému ústavnému súdu považuje za taký, ktorým jej bola ako   účastníkovi konaniaodňatá možnosť konať pred súdom. Zo sťažnostných tvrdení sťažovateľky vyplýva, že ichvníma ako také, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Samasťažovateľka uvádza,   že uvedenú námietku v dovolaní neuplatnila, v dôsledku   čoho sanestala predmetom prieskumu najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní.

V   daných   súvislostiach   možno   urobiť   záver,   že   najvyšší   súd   nijakým   spôsobomnepochybil, pretože v rámci dovolacieho konania nemal dôvod reagovať na také námietky,ktoré   v   dovolaní   neboli   sťažovateľkou   uplatnené.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súdkonštatuje, že nie je daná ani jeho právomoc na preskúmanie uvedenej námietky, v dôsledkučoho sa nestala predmetom prieskumu ústavným súdom.

13.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   dôvodov   uplatnených   sťažovateľkoua po oboznámení sa s konaním najvyššieho súdu a ním vydaného rozhodnutia konštatuje, žev jeho odôvodnení sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dôvodmidovolania   v   rozsahu   potrebnom   na   rozhodnutie   o   prípustnosti   dovolania   v   danej   veci.V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol,   že   dovolanie   posudzovalpodľa ustanovenia   §   239   OSP,   keďže   smeruje   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu,a konštatoval,   že   nie   je   prípustné,   pretože   ho   nemožno   podriadiť   pod   žiaden   dôvodprípustnosti podľa uvedeného ustanovenia.

13.1 Dovolací súd sa tiež zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorouz vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) OSP. So zreteľom na obsah dovolania a v ňomvytýkaný nesprávny postup okresného súdu a krajského súdu sa dovolací súd osobitnezaoberal otázkou, či bola sťažovateľke v konaní odňatá možnosť konať pred súdom podľa§ 237 písm. f), t. j. či došlo k nesprávnemu postupu súdu, ktorý bol v rozpore so zákonomalebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý mal za následok znemožnenierealizácie   procesných   práv   účastníka   súdneho   konania,   ktoré   mu   platná   právna   úpravapriznáva pre účely ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Najvyšší súd dospelk záveru,   že   s   námietkami   sťažovateľky,   ktoré   spočívajú   v   nedostatočnom   označeníumorovanej listiny, resp. s jej nedostatočnou individualizáciou sa vysporiadal odvolací súdv   odôvodnení   svojho   rozhodnutia,   pričom   tieto   námietky   a   ani   bližšia   identifikáciapodielového listu (forma a podoba) uvedené vo výrokovej časti dovolaním napadnutej častirozhodnutia odvolacieho súdu nemajú povahu vadného postupu súdu, následkom ktoréhoby sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP,ani žiadnej inej vady vyplývajúcej z tohto procesného ustanovenia. Najvyšší súd poukázalna to, že náležitosti samotného podielového listu (§ 28 ods. 4 zákona č. 385/1999 Z. z.)nemožno celkom stotožňovať s náležitosťami návrhu na umorenie listiny (§ 185l OSP),z ktorého   má   vyplývať   označenie   skutočností   spôsobilých   odlíšiť   ju   od   iných   listín,a uzavrel, že v predmetnej veci návrh na začatie konania požadované náležitosti spĺňal.

13.2   Najvyšší súd sa vo   svojom rozhodnutí zaoberal   aj v   dovolaní uplatnenýminámietkami,   že   rozhodnutia   súdov   nižších   stupňov   sú   nepreskúmateľné,   vychádzajúz nesprávnych   a   neúplných   skutkových   zistení,   z   nesprávneho   hodnotenia   dôkazova nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že ich posúdil podľa § 241 ods. 2písm.   b)   a   c)   OSP,   pričom   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   možnopovažovať za náležite odôvodnené, posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záveryo tom, ktoré z dôkazov budú vykonané bolo vecou súdu, v dôsledku čoho nevykonanieurčitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnúvadu v zmysle § 237 OSP, pričom takýto záver zaujal aj v prípade, ak súd nevykonalv priebehu   konania   všetky   navrhované   dôkazy   alebo   vykonal   iné   dôkazy   na   zistenieskutočného stavu veci. Zhodne a s poukazom na prieskumný charakter dovolacieho konaniavyhodnotil najvyšší súd aj sťažovateľkou namietané nesprávne hodnotenie dôkazov, ktorépodľa jeho záverov nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f). Ani táto námietkasťažovateľky, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v §241 ods. 2 písm. b) OSP, nie je dôvodná a môže byť uplatnená len v procesne prípustnomdovolaní. Rovnako ani nesprávne právne posúdenie veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) samoosebe   nezakladá   prípustnosť   dovolania.   Keďže   sťažovateľka   uplatnila   uvedený   dovolacídôvod v dovolaní, ktoré nie je prípustné, najvyšší súd neskúmal správnosť právnych záverovuznesenia krajského súdu. Súhrnne tak najvyšší súd dovolanie odmietol, pretože dospel kzáveru,   že   nie   je   procesne   prípustné   a   nezaoberal   sa   už   opodstatnenosťou   uplatnenýchdovolacích dôvodov.

14.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   najvyšší   súd   jej   neposkytol   právnu   ochranu,   pretožev dovolacom konaní nezrušil, napriek procesným vadám potvrdzujúce uznesenie krajskéhosúdu, na základe ktorého súd k jej ťarche umoril podielové listy.

Sťažovateľka namieta okrem porušenia čl. 46 ods. 1 aj porušenie čl. 48 ods. 2 prvejvety ústavy, avšak toto bližšie nezdôvodňuje.

Sťažovateľka nenamieta porušenie svojich práv uznesením krajského súdu, hoci jej tojudikatúra ústavného súdu umožňuje (III. ÚS 206/2004, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010,III. ÚS 164/2011).

15.   Pôdorys,   na   ktorom   možno   ústavnú   sťažnosť   prerokovať,   je   oproti   predmetukonania na krajskom súde a okresnom súde zúžený dovolacím rozhodnutím, tým, akú mákompetenciu najvyšší súd v konaní o dovolaní, a referenčnou normou, ktorú sťažovateľkanamieta.   Uvedené   je   aj   výrazom   ochrany   druhej   procesnej   strany   –   navrhovateľav pôvodnom konaní o umorenie listín.

16.   Ústavný   súd   po   podrobnom   oboznámení   sa   s   celým   spisovým   materiálomsúvisiacim   s   vecou,   konaním   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   a   predovšetkýmpo preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil, že právna situáciavychádzajúca   zo   zložitých   vzťahov,   množstva   opravných   prostriedkov   a   z   toho,   že jenapadnuté len uznesenie najvyššieho súdu, je v podstate taká, že ústavný súd by moholkasačne zasiahnuť len vtedy, ak by uznesenie krajského súdu malo také silné procesnézáťaže,   že   by   ústavný   súd   musel   donútiť   najvyšší   súd,   aby   takéto   rozhodnutie   zrušil.Tie námietky,   ktoré   uvádza   sťažovateľka   pred   najvyšším   súdom,   však   nespadajúpod zmätočný   dôvod   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom.   Ak   ďalej   zúžime   otázkuna procesnú arbitrárnosť, resp. odôvodnenosť rozhodnutia najvyššieho súdu, teda či boloodôvodnenie najvyššieho súdu adekvátne a navyše či krajský súd dostatočne odôvodnilsvoje   rozhodnutie,   zisťujeme,   že   najvyšší   súd   sa   síce   odvoláva   na   rozhodnutiesp. zn. R 111/98, ktoré taký prieskum vylučuje, následne však rozhodnutie krajského súdupreskúmava. Jeho činnosť tak bola v prospech sťažovateľky, takže sa ňou nie je potrebnéviac zaoberať. Z hľadiska kritérií na odôvodnenosť rozhodnutia je podľa názoru ústavnéhosúdu uznesenie najvyššieho súdu a sprostredkovane aj krajského súdu z ústavného hľadiskaakceptovateľné   a   udržateľné   a   nesignalizuje   takú   príčinnú   súvislosť   medzi   níma sťažovateľkou   označenými   právami,   ktorá   by   zakladala   reálnu   možnosť   vysloviťich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

17.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosťsťažovateľky   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde.

18. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších nárokochsťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015