SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 291/2015-29
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť IAD Investments, správcovská spoločnosť, a. s.,Malý trh 2/A, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Hrbáňom, Advokátskakancelária, Malý trh 2/A, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv obchodnejspoločnosti na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2prvej vety Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 7 Cdo 65/2012 z 30. apríla 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti IAD Investmensts, správcovská spoločnosť, a. s.,o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola12. augusta 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti IAD Investments, správcovskáspoločnosť, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných právobchodnej spoločnosti na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 7 Cdo 65/2012 z 30. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľkasvoju sťažnosť doplnila podaním doručeným ústavnému súdu 15. augusta 2013.
2. Z predmetnej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka je správcovská spoločnosť,na ktorú bola rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. GRUFT-015/2003/KIPFz 3. decembra 2003 prevedená správa otvoreného podielového fondu s označenímVKLADOVÝ FOND, otvorený podielový fond PROFICONT, správcovská spoločnosť, a. s.
Sťažovateľka je tak osobou zaviazanou podľa listiny a účastníčkou konaniao umorenie listín, ktoré začalo na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“)na základe návrhu na umorenie listín podľa § 185i a nasl. Občianskeho súdneho poriadku(ďalej len „OSP“) podaného 5. marca 2003 JUDr. Františkom Hadušovským, správcomkonkurznej podstaty úpadcu B. M. G. INVEST, s. r. o., Južná trieda 93, Košice (ďalej aj„navrhovateľ“), a to troch podielových listov VKLADOVÉHO FONDU, otvorenéhopodielového fondu spoločnosti PROFICONT, správcovská spoločnosť, a. s., s nasledovnouidentifikáciou – por. č. podielového listu 000173 s počtom podielov 23 120, s počiatočnouhodnotou podielu 1 213 Sk a dátumom vydania podielového listu 24. októbra 2001,por. č. podielového listu 000193 s počtom podielov 2 300, s počiatočnou hodnotou podielu1 385 Sk (v sťažnosti nesprávne uvedené 2 300 Sk, pozn.) a dátumom vydania podielovéholistu 30. novembra 2001 a por. č. podielového listu 000237 s počtom podielov 685,s počiatočnou hodnotou podielu 1 240 Sk a dátumom vydania podielového listu27. marca 2002. V návrhu na umorenie je ako zaviazaná listinou uvedená PROFICONTsprávcovská spoločnosť, a. s., v zastúpení núteným správcom Československou obchodnoubankou, a. s. Uvedené konanie je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 40 Ncd 190/2003.
2.1 Okresný súd vydal uznesenie sp. zn. 40 Ncd 190/03 z 12. marca 2003, ktorýmvyzval na predloženie v rozhodnutí špecifikovaných listín, resp. podanie námietok protinávrhu na umorenie listín; zakázal výplatu z podielových listov a uviedol, že ak ďalší návrhna umorenie listín nebude podaný do jedného mesiaca od uplynutia lehoty jedného roka,konanie zastaví. Proti uzneseniu podal odvolanie likvidátor spoločnosti PROFICONT,správcovská spoločnosť, a. s., s odôvodnením, že prebieha proces výmeny podielovýchlistov na nových podielnikov, a z tohto dôvodu navrhovateľ nie je majiteľom podielovýchlistov a nie je aktívne procesne legitimovaný na podanie návrhu.
2.2 O odvolaní, ktoré posúdil ako námietky proti uzneseniu okresného súdu, rozhodolKrajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 12 CoD 48/03-39z 26. septembra 2003, ktorým vec vrátil súdu prvého stupňa. Sťažovateľka vo svojejsťažnosti tvrdí, že o uvedenom odvolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté zákonompredpokladaným spôsobom (§ 218 § 221 OSP). ̶
3. Sťažovateľka viac ako sedemročné obdobie konania od 29. septembra 2003do 20. októbra 2010 vo svojej sťažnosti podrobnejšie nerozvádza, k vykonaným úkonoma vydaným rozhodnutiam sa žiadnym spôsobom nevyjadruje. V sťažnosti len uviedla:„Po ďalších procesných úkonoch súdov konajúcich vo veci Okresný súd Košice svojim Uznesením spis. zn.: 40 Bcd 190/2003 (správne má byť sp. zn. 40 Ncd 190/2003, pozn.)zo dňa 20. 10. 2010 rozhodol, že prehlasuje za umorené umorované listiny určené vo výrokovej časti tohto Uznesenia.“ Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že uvedené obdobietrvajúce viac ako 7 rokov je poznamenané radom procesných pochybení okresného súdu,ktorý nesprávne posúdil odvolanie podané odporcom, nariadil a následne zrušil jedinépojednávanie nariadené vo veci, zamietol návrh na umorenie listín ako predčasnepredložený, do spisu nežurnalizoval podanie v poradí druhého návrhu na umorenie listín,vo veci vydal opravné uznesenie, čo viedlo k podaniu opravných prostriedkovnavrhovateľom i odporcom a následnému rozhodovaniu krajského súdu, ako aj najvyššiehosúdu.
4. Okresný súd uznesením č. k. 40 Ncd 190/2003-225 z 20. októbra 2010(sťažovateľka vo svojej sťažnosti opakovane uvádza nesprávnu sp. zn. 40 Bcd 190/2003,pozn.) rozhodol o umorení listín určených vo výrokovej časti uznesenia. Proti tomutouzneseniu podala 19. novembra 2010 odvolanie sťažovateľka, v ktorom namietala, žekonanie má vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože listinyoznačené v uznesení okresného súdu č. k. 40 Ncd 190/03-12 z 12. marca 2003 – výzve naumorenie nie sú rovnaké (sú označené inak, nesprávne a nedostatočne) ako listiny̶vyhlásené za umorené v uznesení okresného súdu č. k. 40 Ncd 190/2003-225 z 20. októbra2010. Sťažovateľka tiež namietala, že pri vydaní napadnutého uznesenia nebol dodržanýformálny postup predpísaný v § 185i a nasl. OSP, v dôsledku čoho je rozhodnutienezákonné. Poukázala aj na nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu, že v podielovom fonde bolivydané podielové listy s rôznou počiatočnou hodnotou podielu (1 213 Sk, resp. 1 385 Sk,resp. 1240 Sk), pričom § 29 ods. 1 zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovanív znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/1999 Z. z.“) umožňuje vydaťpodielové listy len s rovnakou počiatočnou hodnotou podielu. Namietala tiež, že bolozistené, že spoločnosť B. M. G. INVEST, s. r. o., neuhradila predajnú cenu dvochpodielových listov, v dôsledku čoho neboli splnené podmienky na vydanie podielovýchlistov, a preto v takomto prípade nebolo možné ani podať návrh na ich umorenie.Podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd vo veci nevykonal potrebné dokazovanie,nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil.
4.1 O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením č. k. 9 CoD 97/2010-248 z 30. decembra 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorýmvyhlásil za umorený podielový list VKLADOVÝ FOND, otvorený podielový fondPROFICONT, správcovská spoločnosť, akciová spoločnosť, poradové číslo podielovéholistu: 000193, forma podielového listu ako cenného papiera: na meno, podoba podielovéholistu ako cenného papiera: listinná podoba, počet podielov: 2 300, počiatočná hodnotapodielu v slovenskej korune 1 385 Sk, dátum vydania podielového listu 30. 11. 2001,obchodné meno a sídlo správcovskej spoločnosti, ktorá vydala podielový list: PROFICONTsprávcovská spoločnosť, a. s.,,Štefánikova 60, Košice IČO: 35 732 865, obchodné menoa sídlo podielnika: B. M. G. INVEST, s. r. o., Južná trieda 93, Košice IČO: 31 701 493,a zrušil uznesenie okresného súdu vo zvyšnej časti a v rozsahu zrušenia mu vec vrátilna ďalšie konanie. Rozhodnutie okresného súdu v potvrdzujúcej časti nadobudloprávoplatnosť 30. januára 2012.
4.2 Proti uzneseniu krajského súdu podala 1. marca 2012 sťažovateľka dovolanie,v ktorom navrhla, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu v časti, ktorou tento súdpotvrdil uznesenie okresného súdu, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že jejako účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom[§ 237 písm. f) OSP] a že v konaní došlo k vadám podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP, konaniebolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a bolpreto daný dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, a z dôvodu, že dovolaním napadnutéuznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, je daný aj dovolací dôvod podľa§ 241 ods. 2 písm. c) OSP. Ako dôvod dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (odňatiemožnosti konať pred súdom) sťažovateľka uviedla, že vydaniu uznesenia okresného súdu,ako aj krajského súdu predchádzalo konanie, ktoré bolo v rozpore so zákonom, keďže neboldodržaný postup predpísaný pre konanie o umorení listín podľa § 185i a nasl. OSP,ako aj v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a krajský súd svojerozhodnutie riadne neodôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 OSP, v dôsledku čohoje nepreskúmateľné. Sťažovateľka obsiahlo krajskému súdu vytýkala, že listina, ktorú malsúd umoriť, nebola dostatočne označená spôsobom, ktorý by ju odlišoval od iných listín,nebola označená v súlade s ustanovením § 185l OSP, a predovšetkým že medzi listinouoznačenou vo výzve na umorenie a medzi umoreným podielovým listom chýba totožnosťoznačenia umorovanej listiny. Podľa tvrdení sťažovateľky tým, že odvolací súd neodstrániltúto závažnú procesnú vadu, dopustil sa aj porušenia ustanovenia § 219 ods. 1 OSP, keďčiastočne potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktoré nebolo vecne správne. Uznesenieodvolacieho súdu označila sťažovateľka aj za porušujúce ustanovenie § 157 ods. 2 OSP,keďže je nedostatočne odôvodnené, nezrozumiteľné a nemajúce oporu vo vykonanomdokazovaní.
4.3 O dovolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 65/2012z 30. apríla 2013, ktorým dovolanie odmietol a účastníkom nepriznal náhradu trovdovolacieho konania.
5. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu v zásade uvádzaskutočnosti zhodné s tými, ktoré už uviedla v dovolaní, nad rámec týchto dôvodovv sťažnosti doplnila, že krajský súd uznesením č. k. 2 CoD 48/03-39 z 29. septembra 2003o ňou podanom odvolaní nerozhodol zákonným spôsobom. Sťažovateľka namieta, ženapadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý dovolanie odmietol, došlo k porušeniujej základných práv na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, žiada, aby ústavný súdnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zaviazalnajvyšší súd uhradiť sťažovateľke trovy konania pred ústavným súdom.
6. Sťažnosť sťažovateľky bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi JánoviLubymu, ktorý bol členom IV. senátu ústavného súdu. V súvislosti s prípravou predbežnéhoprerokovania sťažnosti oznámili všetci jeho členovia predsedníčke ústavného súdu, žeexistujú dôvody (trestné oznámenie a urážlivé vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu) na ichvylúčenie z výkonu sudcovskej funkcie vo veciach, kde na strane odporcu figuruje najvyššísúd. O námietke vznesenej členom senátu Jánom Lubym rozhodol I. senát ústavného súduuznesením sp. zn. I. ÚS 698/2013 z 20. novembra 2013 tak, že nie je vylúčený z výkonusudcovskej funkcie v uvedenej veci.
7. V zmysle Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republikyna obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) veci pôvodnepridelené bývalým sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a JánoviLubymu (ktorým skončilo funkčné obdobie) ako sudcom spravodajcom, ktoré nebolido 4. júla 2014 skončené prijatím konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebopríslušného senátu ústavného súdu, prípadne odložením podania podľa § 23a zákonao ústavnom súde, boli s účinnosťou od 14. júla 2014 pridelené ostatným sudcom ústavnéhosúdu. Predmetná sťažnosť bola pridelená sudcovi ústavného súdu Milanovi Ľalíkovi, ktorý jev súlade s dodatkom k rozvrhu práce členom I. senátu, a z tohto dôvodu túto vec prerokovala rozhodol I. senát ústavného súdu.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07 a ďalšie).
9. Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup najvyššieho súdu v konaní vedenompod sp. zn. 7 Cdo 65/2012 a jeho uznesenie z 30. apríla 2013, ktorým tento ako dovolací súdodmietol dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 CoD 97/2010 z 30. decembra2011.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavnýsúd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
V súlade s čl. 48 ods. 2 prvou vetou ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriťku všetkým vykonávaným dôkazom.
11. Podstatou námietok sťažovateľky smerujúcich voči napadnutému uzneseniunajvyššieho súdu je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu, ktorý dovolanie odmietol akoprocesne neprípustné bez toho, aby skúmal opodstatnenosť v dovolaní uplatnenýchdovolacích dôvodov, čím porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože pri svojom rozhodovaní a vydaní napadnutéhouznesenia nepostupoval v medziach zákonov. Podľa tvrdení sťažovateľky došlo v postupesúdu prvého stupňa i odvolacieho súdu v konaní o umorenie listín k závažným procesnýmvadám (nedostatok totožnosti označenia umorovanej listiny, podielové listy s rozdielnoupočiatočnou hodnotou), napadnuté rozhodnutia sú zmätočné a nevykonateľné, v dôsledkučoho bol najvyšší súd povinný dovolanie procesne pripustiť.
12. Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu tiež namietala, že najvyšší súdporušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovorutým, že neprihliadol na vadu, že krajský súd rozhodnutím č. k. 12 CoD 48/03-39z 26. septembra 2003 nerozhodol zákonným spôsobom o odvolaní spoločnostiPROFICONT, správcovská spoločnosť, a. s., voči rozhodnutiu okresného súdusp. zn. 40 Ncd 190/03 z 12. marca 2003 – výzve na umorenie listín (pričom v doplnenísťažnosti z 15. augusta 2013 poukázala aj na suspenzívny a devolutívny účinokpodaného odvolania), v dôsledku čoho uvedené uznesenie okresného súdu nenadobudloprávoplatnosť a nezačala plynúť lehota stanovená vo výzve tohto uznesenia.
Sťažovateľka postup všeobecného súdu označený v ústavnej sťažnosti a jej doplnkupodanému ústavnému súdu považuje za taký, ktorým jej bola ako účastníkovi konaniaodňatá možnosť konať pred súdom. Zo sťažnostných tvrdení sťažovateľky vyplýva, že ichvníma ako také, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Samasťažovateľka uvádza, že uvedenú námietku v dovolaní neuplatnila, v dôsledku čoho sanestala predmetom prieskumu najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní.
V daných súvislostiach možno urobiť záver, že najvyšší súd nijakým spôsobomnepochybil, pretože v rámci dovolacieho konania nemal dôvod reagovať na také námietky,ktoré v dovolaní neboli sťažovateľkou uplatnené. Vzhľadom na uvedené ústavný súdkonštatuje, že nie je daná ani jeho právomoc na preskúmanie uvedenej námietky, v dôsledkučoho sa nestala predmetom prieskumu ústavným súdom.
13. Ústavný súd po preskúmaní dôvodov uplatnených sťažovateľkoua po oboznámení sa s konaním najvyššieho súdu a ním vydaného rozhodnutia konštatuje, žev jeho odôvodnení sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dôvodmidovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania v danej veci.V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že dovolanie posudzovalpodľa ustanovenia § 239 OSP, keďže smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,a konštatoval, že nie je prípustné, pretože ho nemožno podriadiť pod žiaden dôvodprípustnosti podľa uvedeného ustanovenia.
13.1 Dovolací súd sa tiež zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorouz vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) OSP. So zreteľom na obsah dovolania a v ňomvytýkaný nesprávny postup okresného súdu a krajského súdu sa dovolací súd osobitnezaoberal otázkou, či bola sťažovateľke v konaní odňatá možnosť konať pred súdom podľa§ 237 písm. f), t. j. či došlo k nesprávnemu postupu súdu, ktorý bol v rozpore so zákonomalebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý mal za následok znemožnenierealizácie procesných práv účastníka súdneho konania, ktoré mu platná právna úpravapriznáva pre účely ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Najvyšší súd dospelk záveru, že s námietkami sťažovateľky, ktoré spočívajú v nedostatočnom označeníumorovanej listiny, resp. s jej nedostatočnou individualizáciou sa vysporiadal odvolací súdv odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom tieto námietky a ani bližšia identifikáciapodielového listu (forma a podoba) uvedené vo výrokovej časti dovolaním napadnutej častirozhodnutia odvolacieho súdu nemajú povahu vadného postupu súdu, následkom ktoréhoby sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP,ani žiadnej inej vady vyplývajúcej z tohto procesného ustanovenia. Najvyšší súd poukázalna to, že náležitosti samotného podielového listu (§ 28 ods. 4 zákona č. 385/1999 Z. z.)nemožno celkom stotožňovať s náležitosťami návrhu na umorenie listiny (§ 185l OSP),z ktorého má vyplývať označenie skutočností spôsobilých odlíšiť ju od iných listín,a uzavrel, že v predmetnej veci návrh na začatie konania požadované náležitosti spĺňal.
13.2 Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal aj v dovolaní uplatnenýminámietkami, že rozhodnutia súdov nižších stupňov sú nepreskúmateľné, vychádzajúz nesprávnych a neúplných skutkových zistení, z nesprávneho hodnotenia dôkazova nesprávneho právneho posúdenia veci, čo znamená, že ich posúdil podľa § 241 ods. 2písm. b) a c) OSP, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu možnopovažovať za náležite odôvodnené, posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záveryo tom, ktoré z dôkazov budú vykonané bolo vecou súdu, v dôsledku čoho nevykonanieurčitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnúvadu v zmysle § 237 OSP, pričom takýto záver zaujal aj v prípade, ak súd nevykonalv priebehu konania všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenieskutočného stavu veci. Zhodne a s poukazom na prieskumný charakter dovolacieho konaniavyhodnotil najvyšší súd aj sťažovateľkou namietané nesprávne hodnotenie dôkazov, ktorépodľa jeho záverov nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f). Ani táto námietkasťažovateľky, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v §241 ods. 2 písm. b) OSP, nie je dôvodná a môže byť uplatnená len v procesne prípustnomdovolaní. Rovnako ani nesprávne právne posúdenie veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) samoosebe nezakladá prípustnosť dovolania. Keďže sťažovateľka uplatnila uvedený dovolacídôvod v dovolaní, ktoré nie je prípustné, najvyšší súd neskúmal správnosť právnych záverovuznesenia krajského súdu. Súhrnne tak najvyšší súd dovolanie odmietol, pretože dospel kzáveru, že nie je procesne prípustné a nezaoberal sa už opodstatnenosťou uplatnenýchdovolacích dôvodov.
14. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd jej neposkytol právnu ochranu, pretožev dovolacom konaní nezrušil, napriek procesným vadám potvrdzujúce uznesenie krajskéhosúdu, na základe ktorého súd k jej ťarche umoril podielové listy.
Sťažovateľka namieta okrem porušenia čl. 46 ods. 1 aj porušenie čl. 48 ods. 2 prvejvety ústavy, avšak toto bližšie nezdôvodňuje.
Sťažovateľka nenamieta porušenie svojich práv uznesením krajského súdu, hoci jej tojudikatúra ústavného súdu umožňuje (III. ÚS 206/2004, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010,III. ÚS 164/2011).
15. Pôdorys, na ktorom možno ústavnú sťažnosť prerokovať, je oproti predmetukonania na krajskom súde a okresnom súde zúžený dovolacím rozhodnutím, tým, akú mákompetenciu najvyšší súd v konaní o dovolaní, a referenčnou normou, ktorú sťažovateľkanamieta. Uvedené je aj výrazom ochrany druhej procesnej strany – navrhovateľav pôvodnom konaní o umorenie listín.
16. Ústavný súd po podrobnom oboznámení sa s celým spisovým materiálomsúvisiacim s vecou, konaním okresného súdu aj krajského súdu a predovšetkýmpo preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil, že právna situáciavychádzajúca zo zložitých vzťahov, množstva opravných prostriedkov a z toho, že jenapadnuté len uznesenie najvyššieho súdu, je v podstate taká, že ústavný súd by moholkasačne zasiahnuť len vtedy, ak by uznesenie krajského súdu malo také silné procesnézáťaže, že by ústavný súd musel donútiť najvyšší súd, aby takéto rozhodnutie zrušil.Tie námietky, ktoré uvádza sťažovateľka pred najvyšším súdom, však nespadajúpod zmätočný dôvod odňatia možnosti konať pred súdom. Ak ďalej zúžime otázkuna procesnú arbitrárnosť, resp. odôvodnenosť rozhodnutia najvyššieho súdu, teda či boloodôvodnenie najvyššieho súdu adekvátne a navyše či krajský súd dostatočne odôvodnilsvoje rozhodnutie, zisťujeme, že najvyšší súd sa síce odvoláva na rozhodnutiesp. zn. R 111/98, ktoré taký prieskum vylučuje, následne však rozhodnutie krajského súdupreskúmava. Jeho činnosť tak bola v prospech sťažovateľky, takže sa ňou nie je potrebnéviac zaoberať. Z hľadiska kritérií na odôvodnenosť rozhodnutia je podľa názoru ústavnéhosúdu uznesenie najvyššieho súdu a sprostredkovane aj krajského súdu z ústavného hľadiskaakceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi níma sťažovateľkou označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviťich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosťsťažovateľky odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
18. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších nárokochsťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015