znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 291/2012-30Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   D.   K.,   K.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   S.   G., Advokátska   kancelária,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, základného práva   na súdnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžp 11/2011 z 25. januára 2012 a tiež prerokoval návrh na vydanie dočasného opatrenia a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2012 mailom a 2. mája 2012 poštou doručená sťažnosť Ing. D. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   zaručeného   v   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2   ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní   zaručeného   v   čl.   47   ods.   3   ústavy rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Sžp 11/2011 z 25. januára 2012 spolu s návrhom na vydanie dočasného opatrenia.Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžp 11/2011 najvyšší súd v odvolacom konaní preskúmaval rozsudok Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 S 2/2010 z 13. januára 2011, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa a spol. o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Žiline (ďalej len „krajský stavebný úrad“) č. 2009/018-49/KRA z 30. októbra 2009. Predmetným   rozhodnutím   krajský   stavebný   úrad   zamietol   odvolanie   sťažovateľa   proti rozhodnutiu stavebného úradu – mesto K. N. M. (ďalej len „stavebný úrad“) č. j. Výst. 2630/2009-An   z 28.   júla   2009   o stavebnom   povolení   vydanom   v spojenom   stavebnom a územnom   konaní   pre   stavbu   rodinného   domu   v bezprostrednom   susedstve   rodinného domu sťažovateľa.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných   práv   a práv   zaručených   ústavou,   dohovorom   a dodatkovým   protokolom z dôvodu jeho obecnej nespokojnosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil s argumentáciou   krajského   súdu   k   námietkam   sťažovateľa   týkajúcim   sa   jednako   jeho tvrdenia, že umiestnenie stavby stavebníka nie je v súlade s územným plánom mesta, ako aj jeho tvrdenia, že pri schválení umiestnenia stavby stavebníka neboli dodržané minimálne rozostupy   medzi   stavbou   stavebníka   a rodinným   domom   sťažovateľa   ustanovené   v   §   6 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z. z., ktorou sa   ustanovujú   podrobnosti   o   všeobecných   technických   požiadavkách   na   výstavbu a o všeobecných   technických   požiadavkách   na stavby   užívané   osobami   s   obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len „vyhláška“), a napokon aj jeho tvrdenia, že pred povolením   spornej   stavby   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   (napr.   stavebník nevykonal geologický prieskum a pod.).  

Sťažovateľ ním   namietané porušenie   základných   práv   na súdnu   ochranu   a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnil takto:

«Pokiaľ ide o postup stavebného úradu, ktorý pri povolení stavby spojil územné konanie o umiestnení stavby so stavebným konaním, je toto konanie v rozpore s § 39a ods. 4 stavebného   zákona.   V   súlade   s   citovaným   ustanovením,   spojiť   územné   konanie o umiestnenie stavby so stavebným konaním je možné iba za predpokladu:

-   pri   jednoduchej   stavbe   alebo   jej   prístavbe   a   nadstavbe,   ak   sú   podmienky umiestnenia jednoznačné vzhľadom na pomery v území;

-   pri ostatných stavbách iba za predpokladu,   že podmienky   na   ich   umiestnenie vyplývajú z územného plánu zóny....

... Vzhľadom na uvedené, splnenie zákonnej podmienky „jednoznačnosti vzhľadom na pomery v území" nie je naplnené a to z dôvodu, že tieto podmienky neboli jednak:

- určované v územnom konaní,

-   stavebný   úrad   skonštatoval,   že   všetky   podmienky   umiestnenia   stavby   vyplývajú z projektovej dokumentácie a to ešte pred samotným územným konaním,

-   odvolací   orgán   k   „jednoznačnosti   podmienok“   sa   ani   nevyjadril   a   vo   vzťahu k odstupovým vzdialenostiam už uvádza, že ide o „stiesnené podmienky“, bez akéhokoľvek zisťovania a preverovania ich existencie....

K vysporiadaniu sa s námietkou vypracovania geologického prieskumu a výskytu radónu v rozsahu tvrdení rozsudku KS Žilina na strane 6: „Rovnako je potrebné zo strany súdu podotknúť, že pre vydanie rozhodnutia je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia a teda nie stav minulý či budúci" uvádzame, že toto konštatovanie je v hrubom rozpore so zákonom. Povinnosťou správneho orgánu je povinnosť skúmania podmienok bezpečnosti stavby a to nielen z pohľadu stavby vo vzťahu k stavebníkovi, ale aj k danému okoliu.   V   prípade,   ak   je   všeobecne   známe,   že   K.   patria   do   najviac   rizikového   územia z hľadiska   zosuvov   a   súčasne   do   územia   s   prognózou   radónového   rizika   -viď   príloha k ústavnej sťažnosti.

V   prípade   splnenia   podmienok   pre   spojenie   týchto   dvoch   samostatných   konaní, je na úvahe správneho orgánu či pristúpi k ich spojeniu. Predpokladom ich spojenia je podnet zo strany stavebníka - žiadosť o takýto postup a to z dôvodu, že ide o konania začaté na návrh účastníka konania a nie konanie, ktoré začína správny orgán z vlastného podnetu. Nakoľko toto oprávnenie vyplýva pre správny orgán z hmotnoprávneho predpisu máme za to,   že   správny   orgán   za   účelom   zabezpečenia   samotného   účelu   a   priebehu   tohto spojeného konania musí o tejto procesnej otázke vydať rozhodnutie....

...   Preto   ak   stavebný   úrad   pristúpi   k   spojeniu   dvoch   samostatných   konaní, za predpokladu   existencie   všetkých   zastavovacích   podmienok   územným   plánom   zóny,   je jeho zákonnou povinnosťou rozhodnúť o ich výsledkoch rozhodnutím s dvoma samotnými výrokmi a to:

- výrokom o umiestnení stavby s určením podmienok pre jej umiestnenie,

-   a   výrokom   týkajúcim   sa   samotného   povolenia   stavby   s   určením   podmienok   jej realizácie.

Iba takýto postup môže byť postupom súladného konania štátnych orgánov podľa platnej právnej normy a nie podľa vlastnej ľubovôle.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať   aj   na   nesprávnu   aplikáciu   §   6   Vyhlášky č. 532/2002   Z.   z.,   ktoré   ustanovenie   sa   týka   odstupových   vzdialeností   medzi   rodinnými domami   vo   vzťahu   k   „stiesneným   podmienkam."   Tento   pojem   po   prvý   krát   vyslovil   až Krajský stavebný úrad v Žiline a to v nasledovnom: „Ak sa jedná o stiesnené podmienky, možno   stavbu   umiestniť   aj   na   hranici   pozemku,   ak   jej   umiestnením   nebude   trvalo obmedzené užívanie susedného pozemku na určený účel." V danom prípade ide iba o citáciu ods. 2 citovanej vyhlášky, ktorého nemá žiadny právny význam pre posúdenie danej veci vo vzťahu k odstupovým vzdialenostiam. Pokiaľ ide o existenciu „stiesnených územných podmienok“ ich existencia musí byť daná objektívne vo vzťahu k existujúcim územným podmienkam a nemôže byť vytvorená samotným stavebníkom vo vzťahu k jeho projektu stavby. V tomto prípade neobstojí tvrdenie KSÚ, že existencia stiesnených podmienok je daná svahovitosťou terénu na konci lokality....

Sťažovateľ, v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. v platnom znení, sa ako účastník konania   domáhal   svojho   procesného   práva   nahliadnutia   do   administratívneho   spisu, z dôvodu že v čase doručovania rozhodnutia bol mimo územia SR, ako aj vyhotovenia kópie PD a listín zo spisu za účelom účinnej ochrany svojich práv. Správny orgán (stavebný úrad) sťažovateľovi i napriek uplatneniu jeho zákonného práva odmietol umožnenie nahliadnutia do spisu a súčasne nevyhovel žiadosti o vyhotovenie požadovaných kópii. S dokumentáciou, ako aj administratívnym spisom, sa sťažovateľ oboznámil až v rámci súdneho prieskumu.... Súčasťou obsahu základného práva na ochranu v súdnom, resp. správnom konaní, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo významné otázky. Správnymi rozhodnutiami a ani súdnymi rozhodnutiami nedošlo k naplneniu uvedeného princípu z dôvodu:

- odôvodnenie rozhodnutia stavebného úradu spočívajúce v piatich riadkoch, a to odcitovaním   zákonného   ustanovenia,   pričom   tvrdí   že   „zistil“   avšak   bez   zdôvodnenia na podklade čoho „zistil", bez zdôvodnenia v čom spĺňa dokumentácia požiadavky,

- z rozhodnutia musí byť ďalej zrejmé na základe akých skutočností rozhodol, ako bol zistený skutočný stav veci pre vyvodenie právneho záveru ktorým povolil jednak umiestnenie stavby a jednak samotný povoľovací proces,

- nesplnenia zákonnej povinnosti KSÚ ako odvolacieho orgánu a to oboznámenie sťažovateľa s podkladmi rozhodnutia, nakoľko opätovne zdôrazňujeme že až v rámci tohto konania bolo po prvý krát konštatovaná existencia „stiesnených podmienok.“

Taktiež   nie   je   zrejmé,   na   základe   čoho   dospeli   správne   orgány,   ako   aj   súdy k vysloveniu záveru, že stavba je v súlade s územnoplánovacou dokumentáciou. V čase nahliadnutia   do   spisu   v   súdnom   konaní,   administratívny   spis   neobsahoval   žiadnu územnoplánovaciu dokumentáciu, alebo jej časť súvisiacu s danou stavbou RD v uvedenej lokalite....»

Porušenie   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní zaručeného   v čl.   47 ods. 3 ústavy sťažovateľ odôvodnil takto:

«V rámci správneho konania bolo zo strany sťažovateľa poukázané, že pri výstavbe iných rodinných domov v danej lokalite - jedná sa o IBV - pri identickej veľkosti pozemkov, kvality, svahovitosti boli v rámci povoľovacieho procesu dodržané požadované odstupové vzdialenosti, pričom ani v jednom prípade nedošlo ku konštatovaniu existencie „stiesnených podmienok.“   Týmto postupom stavebný úrad zvýhodnil stavebníka na úkor sťažovateľa, ako aj ostatných stavebníkov a teda svojím konaním porušil princíp právnej istoty ako súčasti právneho štátu, princíp predvídateľnosti práva ako súčasti práva na prístup k právu, ako   aj   princíp   rovností   pred   zákonom,   ktoré   princípy   platia   aj   pre   konania   vedené správnymi   orgánmi.   S   týmto   porušením   sa   nezaoberal   ani   KS   v   Žiline   a   ani   NS   SR. Rozhodnutiami správnych orgánov došlo nesporne k zvýhodneniu stavebníka a priznaniu neoprávnenej výhody vo forme neobmedzenej možnosti umiestnenia stavby, bez stanovenia obmedzujúcich regulatívov využitia stavebnej plochy.»

Napokon porušenie základného práva a práva vlastniť majetok zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ odôvodnil takto:

„K   porušeniu   článku   20   Ústavy   SR   uvádzame,   že   o   ochrane   vlastníctva   treba uvažovať nielen v kontexte existencie samotného vlastníctva, ale aj vo vzťahu k výkonu tohto vlastníckeho práva, ktoré znamená relevantným spôsobom s ním nakladať k účelu, na ktorý bol nadobudnutý. V danom prípade, rozhodnutím správnych orgánov na ujmu sťažovateľa mu   je   spôsobená   trvalá   ujma,   nakoľko   sťažovateľ   nebude   môcť   realizovať   prístavbu rodinného domu, resp. jeho právni nástupcovia. Vzdialenosť stavby stavebníkov 1,91 m od spoločnej hranice pozemkov   s oknami obytných miestnosti oproti   domu   sťažovateľa, trvalé obmedzia užívanie jeho pozemku, nakoľko podľa § 6 ods. 4 Vyhlášky č. 532/2002 Z. z. musí byť minimálna vzdialenosť medzi voľne stojacimi rodinnými   domami 7 metrov. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ na svojom pozemku musí od spoločnej hranice odstúpiť s prístavbou rodinného domu 5,09 m ( 7m - 1,91m = 5,09 m), čo znamená že túto prístavbu nebude   môcť   realizovať.   Avšak   za   predpokladu,   že   stavebník   by   dodržal   odstupové vzdialenosti   v súlade   so   zákonom,   nebol by výkon   jeho vlastníckeho práva   obmedzený, resp. odňatý.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, spravodlivé súdne konanie a rovnosť účastníkov zaručených v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj článku 47 ods. 3 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a to rozsudkom NS SR č. 2 Sžp/11/2011 zo dňa 25. januára 2012, porušené boli.

Základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   zaručeného   v   článku   20   Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom NS SR č. 2 Sžp/11/2011 zo dňa 25. januára 2012, porušené bolo....

Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania,   tak   ako   budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet právnej zástupkyne...   do 3 dní od právoplatnosti nálezu vo výške 322,96 € (za 2 úkony, pričom 1 úkon predstavuje sumu 127,16 € + 7,63 € režijný paušál + DPH).“

Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby „... Ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti rozsudku NS SR č. 2 Sžp/11/2011 zo dňa 25. januára 2012“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   ním   označených základných práv a práv zaručených v ústave, dohovore a dodatkovom protokole v príčinnej súvislosti s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžp 11/2011 z 25. januára 2012, pričom k porušeniu (1) základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že stavebné úrady podľa názoru sťažovateľa bez splnenia zákonných predpokladov spojili na spoločné konanie stavebné a územné   konanie,   a to   bez   osobitného   rozhodnutia,   ako   aj   tým,   že   stavebné   úrady neumožnili   sťažovateľovi   nahliadnuť   do „administratívneho   spisu“,   s obsahom   ktorého sa tak mal možnosť oboznámiť až v súdnom konaní, ako aj tým, že krajský stavebný úrad odobril   stav,   že   stavebné úrady   nežiadali, aby stavebník zabezpečil   v mieste staveniska vykonanie geologického   prieskumu,   a napokon   aj tým,   že   krajský   stavebný úrad podľa sťažovateľa nesprávne aplikoval ustanovenie § 6 vyhlášky. K namietanému porušeniu (2) základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy malo podľa   sťažovateľa   dôjsť   tým,   že   stavebné   úrady   v minulosti   pri   povoľovaní   okolitých stavieb nikdy nekonštatovali v danom teritóriu existenciu „stiesnených podmienok“, takže zakaždým   boli   dodržané   vyhláškou   požadované   minimálne   rozostupy   medzi   stavbami, okrem prípadu stavebníka, ktorého stavebné úrady zvýhodnili tým, že mu umožnili stavať vo vzdialenosti 1,91 m od spoločnej hranice so sťažovateľom, čím mal byť sťažovateľ podstatne obmedzený, a to aj do budúcnosti pri užívaní svojho majetku, takže v dôsledku tohto   postupu   stavebných   úradov   malo   byť   porušené   aj   (3) základné   právo   a právo sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať svoj majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.  

Ústavný   súd   v prvom   rade   konštatuje,   že   aj   napriek   sťažovateľovej   všeobecnej nespokojnosti s označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorú nespokojnosť sťažovateľ síce   navonok   deklaroval   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   proti   tomuto   rozhodnutiu, avšak túto svoju sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu ním označených základných práv   a práv,   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou,   v   skutočnosti neodôvodnil v príčinnej súvislosti s v petite sťažnosti označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ale odôvodnil ju iba v súvislosti s postupom a rozhodnutím tak stavebného úradu, ako aj krajského stavebného úradu a krajského súdu, na preskúmanie postupu a rozhodnutí ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   pretože   boli   už   predmetom   prieskumu   v iných konaniach. Inými slovami, v sťažnosti podanej ústavnému súdu absentuje argumentácia, resp.   odôvodnenie   porušenia   označených   práv,   ktoré   by   bolo   v príčinnej   súvislosti s napádaným rozsudkom najvyššieho súdu.  

1. Vzhľadom   na   uvedené   sa   tak   argumentácia   sťažovateľa,   zastúpeného kvalifikovanou právnou zástupkyňou, týkajúca sa namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivý súdny proces spočívajúca v tvrdení, že správne (stavebné) orgány bez   špeciálneho   rozhodnutia   spojili   na   spoločné   konanie   stavebné   konanie   a územné konanie, ako aj to, že sťažovateľovi neumožnili nahliadnuť do „administratívneho spisu“, javia   vo   vzťahu   k napádanému   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   zjavne   neopodstatnené. Uvedené námietky proti postupu správnych orgánov mal totiž sťažovateľ uplatniť v konaní pred   krajským   súdom,   ktorý   ich   postup   preskúmaval   v prvom   stupni,   a keďže,   ako   to vyplýva z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, tieto námietky sťažovateľ neuplatnil ani v odvolacom konaní, najvyšší súd sa k nim ani nemusel vyjadrovať, takže z týchto dôvodov jeho rozsudkom ani nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv.

V súvislosti   s   ďalšími   dôvodmi,   ktorými   sťažovateľ   argumentačne   odôvodnil namietané porušenie základného práva a práva na spravodlivý súdny proces a podľa ktorých malo dôjsť k ich porušeniu tým, že stavebník, ktorého stavba bola umiestnená v susedstve sťažovateľovej stavby, neurobil geologický prieskum, ako aj tým, že v danom prípade bolo podľa sťažovateľa nesprávne aplikované ustanovenie § 6 vyhlášky, ústavný súd v prvom rade   konštatuje,   že   aj   tieto   námietky   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovanou   právnou zástupkyňou, v odôvodnení svojej sťažnosti neviaže, resp. ich priamo neupína na rozsudok najvyššieho súdu a na jeho argumentáciu, ale viaže ich buď na postup stavebného úradu alebo na rozhodnutie krajského súdu.  

Avšak   aj   napriek   uvedenému,   v záujme   vyhnúť   sa   prílišnému   formalizmu pri posudzovaní sťažností, ako aj v záujme zachovania materiálnej ochrany základných práv a slobôd,   a tiež   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uvedenými   argumentmi   sťažovateľa sa v napádanom   rozsudku   zaoberal   aj   najvyšší   súd,   ústavný   súd   v sťažovateľom naznačenom smere preskúmal aj rozsudok najvyššieho súdu.

Najvyšší súd svoj rozsudok v sťažovateľom namietanom smere odôvodnil takto:„V danom prípade je medzi účastníkmi konania nesporné a táto skutočnosť vyplýva aj z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise, že príslušné územie, kde sa nachádza stavebný pozemok stavebníkov, na ktorom má byť umiestnená povolená stavba, je územím určeným na individuálnu bytovú zástavbu. Navrhovaným umiestnením novostavby vznikne medzi stavbou žalobcov a stavbou stavebníkov, teda medzi rodinnými domami priestor, ktorý je široký viac ako sedem metrov a to vzhľadom k tomu, že rodinný dom stavebníkov bude v odstupovej vzdialenosti 1,91 m od hranice s pare, č. X., na ktorej je postavený dom žalobcov a ktorý je umiestnený a osadený vo vzdialenosti 5,5 m od spoločnej hranice pozemkov.

V danom prípade i podľa názoru Najvyššieho súdu SR postupovali správne orgány súladne so zákonom, pretože z ust. § 6 ods. 1, 3 a 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z. možno nesporne dospieť k záveru, že i vzhľadom na tú skutočnosť, že ide o svahovitý typ pozemku, bolo možné potom umiestniť stavbu stavebníkov takým spôsobom, akým o tom rozhodol stavebný úrad. Taktiež podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd v súlade so zákonom vyhodnotil i námietky   žalobcov,   pokiaľ   poukazovali   na   zníženie   pohody   ich   bývania   v   dôsledku umiestnenia   stavby   stavebníkov.   V   danom   prípade   námietky   žalobcov   sú   viac-menej všeobecného   charakteru,   pokiaľ tvrdia,   že   bude znížená pohoda ich   bývania.   V   danom prípade zo žiadneho z dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise nevyplýva, že by v dôsledku takto umiestnenej stavby na pozemku malo dôjsť u žalobcov napr. ku vlhnutiu ich   domu   resp.   takto   umiestnená   stavba   stavebníkov   by   im   mala   spôsobovať   prípadné tienenie a pod.. Odvolací súd je toho názoru, že takýmto umiestnením stavby stavebníkov nedochádza vo vzťahu k žalobcom k porušeniu ich základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života upraveného v čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 8 ods. 1 o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj základného práva na priaznivé životné prostredie upravené v čl. 44 Ústavy SR. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je potrebné teda konštatovať, že v rámci rozhodovacieho procesu stavebný úrad ako i odvolací správny orgán pri umiestnení navrhovanej stavby stavebníkov rešpektovali ust. § 6 vyhl. č. 532/2002 Z. z.

Taktiež   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   správne   žalovaný   ako   i   krajský   súd vyhodnotili listinný dôkazný prostriedok, a to situačný výkres GP-243-241-39/88 zo dňa 12.10.1988, na ktorom je zachytená situácia IBV P., keď dospeli k záveru, že žalobcovia sa nemôžu s úspechom domáhať umiestnenia a realizácie spornej stavby v zmysle tohto situačného   výkresu,   pretože   tento   výkres   neobsahuje   žiadne   údaje   o   odstupe   stavieb od miestnej   komunikácie   ani   údaje   o   vzájomnom   odstupe,   resp.   odstupových vzdialenostiach stavieb od spoločných hraníc a nie je z neho zrejmé ani tvarové, výškové resp. architektonické riešenie rodinných domov, ktoré už boli zrealizované resp. môžu byť postavené v tejto lokalite....

V súvislosti s príslušnými námietkami žalobcov resp. predovšetkým žalobcu v 1. rade D. K je potrebné zdôrazniť, že žalobcovia v príslušnom konaní pred stavebným úradom žiadne námietky   neuplatnili,   ktoré v zmysle stavebného   zákona uplatniť   mohli.   Napriek skutočnosti, že žalobcovia 1., 2. boli zo strany stavebného úradu riadne poučení o svojich právach,   v   príslušnej   lehote   žiadne   námietky   vo   vzťahu   k   navrhovanej   stavbe   resp.   jej umiestneniu neuplatnili. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že v predmetnom konaní, či už v rozhodovacom procese o umiestnení stavby resp. v konaní o povolenie   stavby,   sa   uplatňuje   v   štádiu   začatia   týchto   konaní   zásada   koncentrácie, konania,   ktorá   znamená,   že   pokiaľ   žalobcovia   svoje   pripomienky   a   námietky   napriek poučeniu   stavebným   úradom   v   príslušnej   lehote   neuplatnili,   tak   táto   skutočnosť   má za následok, že v ďalšom priebehu konania pred stavebným úradom nie je už možné takéto námietky vznesené po príslušnej lehote akceptovať a zaoberať sa nimi, a to pokiaľ by mali i oporu v zákone. Najvyšší súd SR napriek tomu zistil, že správne orgány sa i s neskôr uplatnenými námietkami žalobcov riadne vysporiadali a venovali im dostatočnú pozornosť pri   skúmaní,   či   predmetná   stavba   nie   je   v   rozpore   s   verejnými   záujmami   chránenými stavebným zákonom, najmä s cieľmi a zámermi územného plánovania v danej lokalite. Pokiaľ žalobcovia prezentovali v preskúmavacom konaní na krajskom súde podľa piatej časti hlavy druhej O.s.p. ďalšie námietky, správne krajský súd konštatuje (strana 6, odsek druhý napadnutého rozhodnutia), že na tieto námietky nebolo možné prihliadnuť, nakoľko boli uplatnené až po zákonom stanovenej lehote zakotvenej v ust. § 250b O.s.p.. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s dôvodením krajského súdu, že pokiaľ podľa žalobcov stavebníci nezabezpečili vypracovanie geologického posudku, že v základových pásoch nie je oceľová výstuž, že nebola skúmaná prítomnosť radónu na pozemku, kde je navrhovaná stavba, tak podľa názoru odvolacieho súdu, tieto skutočnosti v žiadnom prípade nemali a nemôžu   mať   vplyv   na   zákonnosť   rozhodnutí   správnych   orgánov.   Správne   konštatuje krajský súd, že stavba stavebníkov nemá možnosť nijakým spôsobom ovplyvniť prípadnú existenciu radónu v danej lokalite, tá eventuálne bola, je a bude bez ohľadu na to, či by stavebníci postavili svoj rodinný dom alebo nie.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   Najvyšší   súd   SR   k   záveru,   že   správne orgány oboch stupňov v danej veci postupovali zákonným spôsobom... “

Podľa § 6 ods. 2 vyhlášky stavbu možno umiestniť na hranici pozemku, len ak jej umiestnením nebude trvalo obmedzené užívanie susedného pozemku na určený účel. Podľa § 6 ods. 3 vyhlášky ak rodinné domy vytvárajú medzi sebou voľný priestor, vzdialenosť   medzi   nimi   nesmie   byť   menšia   ako   7   m.   Vzdialenosť   rodinných   domov od spoločných hraníc pozemkov nesmie byť menšia ako 2 m.

Podľa § 6 ods. 4 vyhlášky v stiesnených územných podmienkach možno vzdialenosť medzi rodinnými domami znížiť až na 4 m, ak v žiadnej z protiľahlých častí stien nie sú okná   obytných   miestností;   v   týchto   prípadoch   sa   nevyžaduje   dodržanie   vzdialeností od spoločných hraníc pozemkov podľa odseku 3.

Z citovaných   ustanovení   vyhlášky   vyplýva,   že   v prípade   danosti   „stiesnených územných podmienok“ môže byť rozostup medzi stavbami menej ako 7 metrov a tento sa v takomto prípade môže zmenšiť až na 4 metre, pričom v takomto prípade nemusí byť súčasne dodržaný ani minimálny odstup stavieb od spoločnej hranice pozemkov, ktorý je vo všeobecnosti minimálne 2 metre.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj z jemu predchádzajúcich rozhodnutí vyplýva, že   v danom   prípade   bola   zistená   stiesnenosť   územných   podmienok   odôvodnená   najmä svahovitosťou stavebného pozemku, a keďže existenciu stiesnených územných podmienok je nevyhnutné posudzovať resp. zisťovať (ad hoc) osobitne v každom jednotlivom prípade, nemožno v tomto smere súhlasiť s argumentáciou   sťažovateľa, podľa ktorej v minulosti pri povoľovaní   stavieb   v danej   lokalite   nebola   stavebnými   úradmi   nikdy   konštatovaná existencia   „stiesnených   územných   podmienok“,   iba   v prípade   stavebníka,   čím   sa   podľa sťažovateľa malo stavebníkovi bezdôvodne priznať oproti ostatným stavebníkom v danej lokalite priaznivejšie postavenie. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane konštatuje, že každé   sťažovateľom   uvádzané   stavebné   konanie   treba   posudzovať   osobitne,   pričom v danom   prípade   na   existenciu   stiesnených   územných   podmienok   mala   vplyv   nielen svahovitosť stavebného pozemku, ale nepochybne aj už realizovaná domová zástavba, ktorá v minulosti pri skorších stavebných konania ešte neexistovala. Inými slovami, špecifickosť terénu každého stavebného pozemku, ako aj existujúca sieť domovej zástavby daná v čase toho-ktorého stavebného konania je vždy iná, a z tohto hľadiska nie je možné bez ďalšieho bagatelizovať, resp. zovšeobecňovať výsledky jedného stavebného konania na iné takéto konanie.  

V danom prípade teda závery najvyššieho súdu o vecne a zákonne správnom postupe tak   krajského   súdu,   ako   aj   správnych   (stavebných)   úradov,   ktoré   povolili   umiestnenie stavby stavebníka tak, aby bol jeho odstup od spoločnej hranice s pozemkom sťažovateľa iba 1,91 m a nie 2 m, pri súčasnom zachovaní minimálneho rozostupu oboch stavieb 7,41 m (5,5 m vzdialenosť domu sťažovateľa od spoločnej hranice pozemkov + 1,91 m vzdialenosť domu   stavebníka   od   spoločnej   hranice   pozemkov),   ktorý   by   dokonca   v danom   prípade odôvodnenej existencie stiesnených územných podmienok mohol byť iba 4 m, sa nejavia ako svojvoľné, resp. zjavne neodôvodnené alebo odporujúce zneniu § 6 ods. 3 a 4 vyhlášky, najmä ak sťažovateľ žiadnym relevantným spôsobom (okrem poukazu na výsledky iných stavebných konaní, pozn.) existenciu stiesnených územných podmienok v danom prípade nepoprel.

Pokiaľ   by   sťažovateľ   namietal   (v   skutočnosti   to   nenamietal   v súvislosti s rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   pozri   už   uvedené,   pozn.)   porušenie   základného   práva a práva   na spravodlivý   súdny   proces   tým,   že   najvyšší   súd   nevyhovel   jeho   námietke týkajúcej   sa   nevyhotovenia   geologického   prieskumu   stavebníkom   pred   vydaním mu stavebného   povolenia,   ústavný   súd   na   tomto   mieste   konštatuje,   že   zo   žiadneho ustanovenia zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov táto povinnosť stavebníkovi nevyplýva, takže z tohto hľadiska nemožno postup a závery tak stavebných úradov, ako aj krajského súdu a napokon aj najvyššieho súdu považovať za arbitrárne alebo z ústavného hľadiska neudržateľné. Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup alebo rozhodnutie orgánu verejnej moci,   ktorým   nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   postupom   alebo rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).  

Vzhľadom na uvedené sa námietky sťažovateľa javia ako nedôvodné, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti (bod 1) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

2. Obdobne ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa aj v časti   ním   namietaného   porušenia   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, pretože jeho porušenie sťažovateľ jednako namieta iba vo vzťahu   k postupu   správnych   (stavebných)   úradov,   a nie   v   príčinnej   súvislosti s napádaným   rozhodnutím,   resp.   postupom   najvyššieho   súdu,   a jednako   zo   sťažnosti sťažovateľa, resp. zo žiadnej jeho časti nevyplýva, že by najvyšší súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžp 11/2011 pristupoval k sťažovateľovi ako účastníkovi konania diskriminačne v porovnaní s jeho prístupom k iným účastníkom konania.  

3. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia základného práva a práva vlastniť   a pokojne   užívať   svoj   majetok   zaručených   v čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1 dodatkového protokolu, ústavný súd uvádza, že k porušeniu tohto práva hmotnoprávneho charakteru   nemohlo   dôjsť,   resp.   sa   ho   nemohol   primárne   dopustiť   najvyšší   súd,   ktorý preskúmaval zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).  

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola omietnutá ako celok, bolo bez právneho významu rozhodovať o návrhu sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia, ktorého potrebu vydania okrem   tohto   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou,   žiadnym spôsobom neodôvodnil.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. júna 2012