znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 291/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE 12/2011 z 31. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej A., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoE 12/2011 z 31. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere   uzavretej   25.   septembra   2007   (ďalej   len   „zmluva“)   s M.   O.,   P.   (ďalej   len „dlžníčka“), jej sťažovateľka poskytla úver v sume 232,36 €, ktorý jej bola povinná vrátiť v dvanástich   mesačných   splátkach.   Zmluva   okrem   iného   obsahovala   povinnosť   dlžníčky vrátiť sťažovateľke sumu poskytnutého úveru spolu s ďalšími poplatkami. Keďže dlžníčka neuhradila   niekoľko   po   sebe   idúcich   splátok,   úver   poskytnutý   sťažovateľkou   sa   stal okamžite splatným a v nadväznosti na dohodu uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníčkou sťažovateľka začala konanie pred rozhodcovským súdom. Nález rozhodcovského súdu sa stal vykonateľným 3. apríla 2008. Návrh na výkon exekúcie bol sťažovateľkou podaný 11. augusta   2008   a   následne   na   základe   poverenia   udeleného   Okresným   súdom   Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) súdny exekútor začal 6. novembra 2008 nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Okresný súd uznesením č. k. 5 Er 540/2008-12 z 23. februára 2010 exekúciu vedenú proti dlžníčke zastavil. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   postupom okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.

Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému súdu, ktorý napadnutým rozhodnutím odobril postup a rozhodnutie okresného súdu, vytkla porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z   dôvodu   porušenia   princípu   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti   konania,   keď   uviedla: „okresný   súd   vydal   poverenie,   tj.   riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie.   Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie   sťažovateľa   užívať   svoj   majetok   –   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorá zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať si svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že ďalším porušením jej práva je „vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu   tohto   konania   súd   nedal   priestor   na   vyjadrenie   účastníkom   konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili   jeho   rozhodnutie   zastaviť   exekúciu.   Táto   skutočnosť   je   významným   porušením povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných   dôkazoch   a   možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd týmto   konaním   na   zastavenie   exekúcie   a   dokazovania   toto   právo   bez   znalosti   vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd... V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok...“.

V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské   práva   a   argumentovala   tým,   že „...   došlo   k   zásahu   do...   práva   pokojne   užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej   vety   a   predstavuje   zásah   do   pokojného   užívania   majetku   sťažovateľa   resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo spoločnosti P.,   s.   r.   o.   na spravodlivý   proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   bolo   porušené   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline,   sp.   zn. 9CoE 12/2011 zo dňa 31. 01. 2011.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9CoE 12/2011 zo dňa 31. 01. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 2224,94 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…

4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 210,22 EUR s DPH… na účet právneho zástupcu J. H., advokáta… do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   všeobecného   súdu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

II.A K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu   (rozhodcovského rozsudku).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný   titul.   Bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Krajský   súd   ako   súd odvolací sa v napadnutom uznesení stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi okresného súdu, najmä pokiaľ tento dospel k názoru, že predmetná exekúcia sa vykonáva na základe rozhodnutia, ktoré priznáva zákonom nedovolené plnenie.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Krajský súd sa plne stotožnil so záverom okresného súdu o tom, že zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi 19. 10. 2006 (správne 25. 9. 2007, pozn.) je typickou spotrebiteľskou zmluvou i napriek tomu, že bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Jednalo sa o typickú formulárovú zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, a teda nebol vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou zmluvy sú všeobecné podmienky poskytnutia   úveru,   ktoré   boli   pripravené   vopred,   pre   neznámy   počet   potencionálnych spotrebiteľov a ani skutočnosť, že sa jednalo o zmluvu uzatvorenú v zmysle Obchodného zákonníka,   nemohol   spotrebiteľ   podstatným   spôsobom   ovplyvniť,   nakoľko   aplikácia Obchodného zákonníka na vzťah medzi účastníkmi bola daná vo všeobecných obchodných podmienkach,   tvoriacich   súčasť   predmetnej   zmluvy,   a   teda   bola   vopred   veriteľom vyhradená.

Pokiaľ   odvolateľ   namietal,   že   Smernicu   Rady   93/13/EHS   slovenský   súd   nemôže používať ako prameň práva, ale musí na nesenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá, je potrené poukázať na to, že zák. č. 150/2004 Z. z. premietol   do   Občianskeho   zákonníka   Smernicu   Európskej   únie   a   teda   Smernicu   Rady č. 93/13/EHS   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách.   To   znamená,   že Občiansky zákonník implementoval uvedenú smernicu a to práve v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je potrené uviesť, že EÚ nevytvára právne normy, ktorí priamo regulujú ochranu spotrebiteľa, vytvára však na to právny rámec a je vecou členských krajín ako prijaté smernice transformujú do svojej národnej legislatívy. Prevažnú väčšinu z týchto smerníc Slovenská republika premietla do svojej legislatívy, či už do zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, do Občianskeho zákonníka (ust. § 741 a nasl.) alebo do osobitných zákonov (napr. zák. č. 108/2000 Z. z., zák. č. 258/2001 Z. z. a podobne).

Nemožno súhlasiť oni s námietkou odvolateľa o tom, že v danom prípade pokiaľ bola úverová zmluva uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ako podstatná náležitosť v nej nemusela byť dohodnutá, aj ročná percentuálna miera nákladov, nakoľko oprávnený poskytoval svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient mal možnosť výberu z podmienok, za ktorých poskytuje úvery a to, či bude splácať v pravidelných mesačných, alebo pravidelných 14-dňových splátkach.   V   tomto intervale si určí   deň splatnosti splátky.   Ďalej tvrdil,   že vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby poskytoval úvery na základe Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona.

V tejto súvislosti krajský súd považoval za potrebné poukázať na ust. § 52 ods. 1 OZ, podľa   ktorého   spotrebiteľskými   zmluvami   sú   kúpna   zmluva,   zmluva   o   dielo   alebo   iné odplatné zmluvy, upravené v ôsmej časti tohto zákona, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane   dodávateľ   a   na   druhej   strane   spotrebiteľ,   ktorý   nemohol   individuálne   ovplyvniť obsah   dodávateľom   vopred   pripraveného   návrhu   na   uzavretie   zmluvy.   Dodávateľom   je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení   spotrebiteľskej   zmluvy   nekoná   v   rámci   predmetu   svojej   obchodnej   alebo   inej podnikateľskej činnosti.

Spotrebiteľská   zmluva   nepredstavuje   samostatný   ani   novy   zmluvný   typ.   Ide   skôr o rovnorodý okruh občianskoprávnych zmlúv prípadne aj obchodných zmlúv, ktoré majú charakter absolútneho obchodu, ktorých druhým účastníkom zmluvy je spotrebiteľ. Pod druhom zmluvy sa má na mysli určitá skupina zmlúv, ktorá má osobitný režim právnej úpravy.   Táto   osobitosť   vyplýva   zo   zvýšeného   záujmu   spoločnosti   ochraňovať   slabšieho účastníka   zmluvného   vzťahu   spotrebiteľa,   ktorý   vstupuje   do   zmluvných   vzťahov s predajcami a poskytovateľmi rôznych plnení a služieb.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   spotrebiteľskými   zmluvami   nie   sú   len   občianskoprávne zmluvy, ale sa týka i obchodných zmlúv, ktoré majú charakter absolútneho obchodu v tom prípade, ak druhým účastníkom zmluvy je spotrebiteľ. I v takom prípade je potrebné zmluvy, uzatvorené síce podľa Obchodného zákonníka posudzovať podľa noriem spotrebiteľského práva. Z   tohto   dôvodu   ani   krajský   súd   nepovažoval   úverovú   zmluvu   uzatvorenú   medzi účastníkmi za úverovú zmluvu v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka a nasl., ale za zmluvu   o   spotrebiteľskom   úvere.   To,   že   nesplnila   podstatné   náležitosti   zmluvy o spotrebiteľskom úvere neznamená, že takouto zmluvou nemohla byť. Uvedené sa skôr mohlo prejaviť v platnosti, neplatnosti uzatvorenej úverovej zmluvy, prípadne pri absencií RPMN tým, že sa považuje takáto zmluva za bezúročnú a bez poplatkov.

V nadväznosti na uvedené preto ani krajský súd nepovažoval dojednanie o výške úrokov   za   platné,   nakoľko   podľa   noriem   občianskeho   práva   je   stanovená   výška   úroku z omeškania   kogentne.   Plne   sa   stotožnil   s   postupom   okresného   súdu   i   pokiaľ   zastavil exekúciu   v   časti   poplatku   za   poskytnutie   úveru   a   za   zasielanie   upomienok   a   v   závere považoval za potrebné zdôrazniť, že zmluvný vzťah nemožno posudzovať podľa označenia, ale   podľa   účastníkov   zmluvného   vzťahu,   predmetu   zmluvy,   jej   účelu,   pričom   v   danom prípade jednoznačne sa jednalo o zmluvu uzatvorenú medzi podnikateľom – dodávateľom, tzv. nebankovým subjektom, ktorý poskytoval pôžičky hromadne a za rovnakých podmienok a spotrebiteľom - osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, fyzickou osobou. Uvedené vyplýva z označenia povinnej, tak v úverovej zmluve, ako i rozsudku stáleho rozhodcovského súdu.

K námietke odvolateľa o tom, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, pričom v tejto fáze okresný súd uznal exekučný titul za súladný so zákonom, udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, je potrebné uviesť, že ust. § 57 ods. 2 EP, v súvislosti s ust. § 45ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní ukladajú súdu príslušnému na exekúciu   zastaviť   exekúciu,   resp.   exekučné   konanie   i   bez   návrhu   v   prípade   zistenia v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v odseku 1 písm. b/ alebo d/ rozhodcovského zákona a teda, že rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 43 písm. a/ a b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Pravé tým, že rozhodcovská doložka bola v zmluve o úvere vopred daná, nebola účastníkmi zmluvy o úvere osobitne dojednaná a rozhodcovský rozsudok nezohľadnil normy spotrebiteľského práva, správne okresný súd postupujúc v súlade s ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom   konaní   v súvislosti   s ust.   §   57   ods.   2   Exekučného   poriadku exekúciu zastavil a to i bez ohľadu na to, že pôvodne vyhovel požiadavke súdneho exekútora a udelil mu poverenie na vykonanie predmetnej exekúcie.“

Krajský súd,   ako vyplýva z napadnutého uznesenia, posúdil právny vzťah medzi sťažovateľkou   a   dlžníkom   ako   spotrebiteľský   právny   vzťah   a   následne   vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami   vyhodnotil   najmä   tzv.   všeobecné   podmienky   poskytnutia   úveru   ako   súčasť formulárovej zmluvy, ktoré reálne znamenali, že dlžník (povinný) nemal možnosť tieto ustanovenia zmluvy zmeniť ani ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred vzdal svojich práv,   preto   krajský   súd   považoval   uvedené   ustanovenie   za   neprijateľnú   zmluvnú podmienku, ktorá odporuje dobrým mravom. Súčasne krajský súd považoval za neplatné aj dojednanie   o   výške   úrokov,   ktoré   bolo   v   zmluve   upravené   v   rozpore   s   ustanoveniami občianskeho práva. Ako vyplýva z uvedeného, rozhodcovský rozsudok, ktorý je v danom prípade exekučným titulom, zaväzuje dlžníka na nedovolené plnenie, a preto je nepochybné, že nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom konaní.

Krajský   súd   v   rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu   teda preskúmal   v   rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   rozhodnutie okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek   v   priebehu exekučného konania.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a   presvedčivo.   V   odôvodnení   napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné uznesenie okresného súdu potvrdiť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   sp.   zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods.   1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia tohto uznesenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svojím postupom aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým   ustanovenia   Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011