znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 291/08-111

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   27.   novembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť L., a. s. (pôvodne B., a. s.), B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen vo veci neprijatia podania z 24. júla 2006   urobeného   elektronickými   prostriedkami   a   podpísaného   zaručeným   elektronickým podpisom a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Zvolen p o r u š i l   základné právo obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd neprijatím jej podania z 24. júla 2006 urobeného elektronickou formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom.

2.   Okresnému   súdu   Zvolen p r i k a z u j e   konať   vo   veci   podania   obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.), z 24. júla 2006 urobeného elektronickou formou a podpísaného   zaručeným   elektronickým   podpisom   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

3. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s. (pôvodne B., a. s.),   vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS   291/08-66   z 18.   septembra   2008   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) vo veci neprijatia jej podania z 24. júla 2006 urobeného elektronickými prostriedkami a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom.

Zo   sťažnosti   a z jej   doplnení   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu 31. marca   2006   žaloby   o   vydanie   platobných   rozkazov   vrátane   príloh,   pričom   podľa ustanovenia § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým   podpisom   podľa   osobitného   zákona, uvedené   podanie   urobila elektronickými prostriedkami a bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   elektronickom   podpise“).   Spolu   so žalobami o vydanie platobných rozkazov vrátane príloh sťažovateľka doručila okresnému súdu aj „Sprievodný list k návrhu“, v ktorom informovala súd o svojom podaní na DVD nosiči.

Okresný súd listom z 3. apríla 2006 sťažovateľke oznámil, že jej vracia sprievodný list spolu s DVD nosičom z dôvodu, že nemá technické vybavenie na vytlačenie návrhov podaných   takouto   formou.   Zároveň   odporúčal   sťažovateľke   urobiť   podanie   v písomnej forme.

Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   26.   apríla   2006   ďalšie   vyjadrenie,   podľa ktorého jej podanie – návrhy na začatie konania (žaloby o vydanie platobných rozkazov) sú zaznamenané v elektronickej podobe na DVD nosiči, čo zodpovedá ustanoveniu § 42 ods. 1 OSP,   ako   aj   ustanoveniam   zákona   o   elektronickom   podpise,   pričom   podľa   ustanovenia § 132   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   543/2005   Z.   z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské   súdy   v znení   neskorších   predpisov   „Pri   prijímaní   podaní   urobených elektronickými   prostriedkami   podpísaných   zaručeným   elektronickým   podpisom   sa postupuje podľa osobitných predpisov. Takto prijaté podania sa odovzdávajú podateľni na ďalší postup podľa § 129“. Sťažovateľka poukázala tiež na zásadu hospodárnosti konania a na skutočnosť, že urobiť podanie elektronickými prostriedkami podľa osobitného zákona možno od 1. mája 2002, t. j. viac ako 4 roky, a nie je vinou sťažovateľky, že okresný súd nemá vytvorené podmienky na prijatie takýchto podaní. Navyše z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že písomné podanie by malo byť pred ostatnými spôsobmi uprednostňované.

Sťažovateľka   urobila   24.   júla   2006   pre   okresný   súd   nové   podanie   rovnakým spôsobom   ako   v prípade   prvého   podania,   t.   j.   sprievodný   list   s DVD   nosičom,   ktorý obsahoval   návrhy   na   vydanie   platobných   rozkazov   s prílohami,   ktoré   boli   podpísané zaručeným elektronickým podpisom, pričom tieto podania obsahovali iné návrhy na začatie konania ako v prípade prvého podania. Okresný súd listom z 18. augusta 2006 sťažovateľke oznámil, že jej podanie z 20.   októbra   2006   vracia, pretože   nemá k dispozícii   technické prostriedky, ktoré by ho umožnili prijať.

Sťažovateľka   argumentuje,   že   podľa   ustanovenia   §   42   ods.   1   OSP   a   vyhlášky Národného   bezpečnostného   úradu   č.   542/2002   Z.   z.   o   spôsobe   a   postupe   používania elektronického   podpisu   v obchodnom   a   administratívnom   styku   (ďalej   len   „vyhláška č. 542/2002 Z. z.“) ako vykonávacieho predpisu k zákonu o elektronickom podpise sú súdy povinné   prijímať   podania   urobené   elektronickými   prostriedkami   rovnako   ako   podania v iných   formách. Podľa   ustanovenia § 6 ods.   1 vyhlášky č.   542/2002   Z. z. „Ak   orgán verejnej moci alebo orgán verejnej správy využíva zaručený elektronický podpis, zriaďuje elektronickú podateľňu na prijímanie, odosielanie, overovanie, potvrdzovanie a spracovanie elektronických dokumentov (ďalej len „manipulácia s elektronickým dokumentom“) v styku s fyzickými   osobami   alebo   právnickými   osobami,   alebo   s inými   orgánmi   verejnej   moci a orgánmi   verejnej   správy“.   Je   mylný   výklad   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky a okresného súdu, že predmetné ustanovenie vyhlášky dáva orgánu verejnej moci alebo orgánu verejnej správy na výber, či bude, alebo nebude využívať elektronický podpis. Súdy musia byť primerane technicky a personálne vybavené na prijímanie podaní, pričom všetky   formy   podania   (t.   j.   písomné   podanie,   ústne   do   zápisnice   a   elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom) sú rovnocenné.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   dodržala   zákonom   ustanovený   postup   a   urobila podanie v súlade so zákonom, a to elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým podpisom, splnila všetky zákonné požiadavky, a napriek tomu nebolo jej podanie okresným súdom prijaté, čím došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V súlade s týmto článkom a s čl. 51 ústavy môže medze týmto ústavným právam klásť len zákon, a nie právny predpis nižšej právnej sily ako napr. vyhláška č. 542/2002 Z. z.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu pri neprijatí podania z 24. júla 2006 – žalobné návrhy sťažovateľky ako navrhovateľky proti v sťažnosti uvedeným odporcom (osobám menovite označeným na str. 5 až 19 sťažnosti z 13. decembra 2006), aby vyslovil, že toto podanie proti uvedeným odporcom urobené elektronickými   prostriedkami   a   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom   bolo urobené zákonom ustanoveným spôsobom, a aby prikázal okresnému súdu vo veci konať. Zároveň   sťažovateľka   požadovala   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia 10 000 Sk   za   každé   jednotlivé   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 1068/2008 z 1. októbra 2008 doručeného ústavnému súdu 6. októbra 2008 vyplýva, že „... v obdobnej veci už Ústavný súd   SR   rozhodol   a   vydal   Nález   II.   ÚS   151/08...   Dňa   31.   3.   2006   bol   súdu   doručený sprievodný list s DVD nosičmi. Vtom čase Okresný súd Zvolen nebol technicky vybavený (nemal   dodaný   a   nainštalovaný   príslušný   software)   k   tomu,   aby   mohol   prijať   podanie podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona. Preto podklady prípisom z 3. 4. 2006 vrátil... advokátovi.... Vo veciach sa už koná. Na ústnom pojednávaní ústavného súdu netrváme.“.

Sťažovateľka sa k vyjadreniu okresného súdu vyjadrila podaním zo 17. októbra 2008, v ktorom uviedla, že obrana okresného súdu spočívajúca v tom, že o žalobách sťažovateľky sa koná, nie je pravdivá, lebo sa nevzťahuje na 696 žalôb, ktoré boli doručené odporcovi 24. júla 2006 (tieto žaloby sú odlišné od tých, ktoré boli odporcovi doručené 31. marca 2006, pozn.). Odporca koná iba o žalobách, ktoré mu boli doručené 31. marca 2006, aj to na základe rozhodnutia ústavného súdu. V ďalšom v podstate zopakovala doterajšie vyjadrenia a   podrobnejšie   ich   v 10   bodoch   ďalej   rozvíja.   Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd uskutočnil vo veci ústne pojednávanie.

Na   ústnom   pojednávaní   právny   zástupca   sťažovateľky   zotrval   na   všetkých predchádzajúcich   argumentoch   a žiadal,   aby   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovel   v plnom rozsahu. Okresný súd sa na verejnom pojednávaní nezúčastnil, svoju neúčasť ospravedlnil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Podľa § 41 ods. 1 OSP účastníci môžu robiť svoje úkony akoukoľvek formou, pokiaľ zákon pre niektoré úkony nepredpisuje určitú formu.

Podľa § 42 ods. 1 OSP (v znení účinnom od 1. mája 2002) podanie možno urobiť písomne,   ústne   do   zápisnice,   elektronickými   prostriedkami   podpísané   zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, telegraficky alebo telefaxom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (I. ÚS 22/03, IV. ÚS 159/07).

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatoval,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť   každému   reálny   prístup   k súdu.   Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu o veci konať a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Z citovaných právnych noriem   podľa   názoru ústavného súdu   vyplýva, že fyzické osoby alebo právnické osoby sú oprávnené podať (doručiť) všeobecnému súdu podanie, a teda   aj   návrh   na   začatie   konania   aj   elektronickou   formou   podpísaný   zaručeným elektronickým   podpisom   v zmysle   príslušných   právnych   predpisov.   Aj   z ústavného imperatívu „... konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ uvedeného v čl. 2 ods. 2 ústavy možno vyvodiť príkaz adresovaný všetkým štátnym   orgánom,   a teda   aj   všeobecným   súdom,   prijať   každé   podanie   uskutočnené spôsobom, ktorý predpokladá a ustanovuje zákon. Ak tak dotknutý štátny orgán, v danom prípade   okresný   súd,   neurobí,   dopustí   sa   neprípustného   zásahu   do   základných   práv dotknutej   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktorému   treba   priznať   ústavnoprávnu ochranu. Konanie, resp. nečinnosť dotknutého štátneho orgánu, ktorým tento nerešpektuje ústavný príkaz konkretizovaný v dotknutých ustanoveniach zákona, predstavuje porušenie základného práva aj za okolností, keď tento štátny orgán sám priamo nespôsobil stav, ktorý mu reálne neumožňuje nakladať s podaním fyzickej alebo právnickej osoby v čase jeho doručenia spôsobom ustanoveným zákonom.

V danom prípade § 41 ods. 1 v spojení s § 42 ods. 1 OSP nepochybne priznáva navrhovateľovi (sťažovateľke) možnosť urobiť podanie viacerými rovnocennými spôsobmi, v ktorých je zahrnuté aj podanie návrhu elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým   podpisom.   Neobstojí   preto   interpretácia,   podľa   ktorej   povinnosť   zriadiť elektronickú podateľňu je daná iba alternatívne, t. j. len v prípade, ak orgán verejnej moci alebo   verejnej   správy   využíva   zaručený   elektronický   podpis,   keďže   je   ústavne neakceptovateľná.   Uvedené   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a ani   iné ustanovenia na úrovni zákona upravujúce postup všeobecných súdov pri prijímaní podaní (návrhov na začatie konania) totiž z oprávnenia fyzických osôb alebo právnických osôb podať   návrh   na   začatie   konania   aj   elektronickými   prostriedkami   podpísaný   zaručeným elektronickým   podpisom   neustanovujú   žiadnu   výnimku,   a preto   uvedenému   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   dotknutých   štátnych   orgánov   prijať   takéto   podania   a   vytvoriť technické podmienky na ich prijímanie, t. j. zriadiť elektronickú podateľňu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   v danom   prípade   došlo postupom   okresného   súdu   vo veci   neprijatia   podania   sťažovateľky   z   24.   júla   2006 urobeného   elektronickou   formou   a podpísaného   zaručeným   elektronickým   podpisom vzhľadom   na uvedené skutkové   zistenia   a právne závery   k takej   interpretácii   a aplikácii dotknutých   právnych   predpisov,   ktorá   nie   je   zlučiteľná   s ústavou,   t.   j.   je   z ústavného hľadiska neospravedlniteľná a neudržateľná. V dôsledku tohto postupu okresný súd podľa záveru ústavného súdu porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 3 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo v záujme účinnej ochrany jej práv, aby sa v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. d) zákona o ústavnom súde obnovil stav pred porušením označených práv sťažovateľky. Ústavný súd preto vydal okresnému súdu príkaz, aby vo veci jej podania z 24. júla 2006 opätovne konal podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (bod 2 výroku nálezu).

V súlade s týmto príkazom bude povinnosťou okresného súdu opätovne sa zaoberať podaním sťažovateľky z 24. júla 2006 ako návrhom na začatie konania, ktorý bol urobený zákonom   ustanovenou   formou,   a postupovať   vo   vzťahu   k nemu   podľa   príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pričom právne účinky tohto podania zostanú zachované   s účinnosťou   ku   dňu   jeho   podania.   Na   tomto   zásadnom   závere   nemôže   nič zmeniť   prípadná   okolnosť,   že   z technických   príčin   okresný   súd   nebude   môcť   podanie sťažovateľky zaevidovať spätne ku dňu jeho doručenia. I tak bude povinnosťou okresného súdu vychádzať z toho, že podanie bolo doručené s účinkami pôvodného doručenia.

V súvislosti   s požiadavkou   sťažovateľky   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   treba   predovšetkým   uviesť,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri   zvažovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   ústavný   súd   považoval   samotné deklarovanie porušenia označených práv (bod 1 výroku nálezu), ako aj príkaz, aby okresný súd opätovne v danej veci konal (bod 2 výroku nálezu), ktorým sa garantuje, že práva uplatnené   podaním   z 24.   júla   2006   zostanú   sťažovateľke   zachované,   za   dostatočné   na zabezpečenie ochrany označených práv sťažovateľky (podobne napr. m. m. IV. ÚS 22/03, IV.   ÚS   142/03).   Opierajúc   sa   o skutočnosť,   že   týmto   spôsobom   sa   obnoví   stav   pred porušením označených práv sťažovateľky, čo jej umožní zákonom ustanoveným spôsobom domáhať sa práv uvedených v jej žalobnom návrhu - podaní z 24. júla 2006 urobenom elektronickými   prostriedkami   a podpísanom   zaručeným   elektronickým   podpisom,   čím sa zároveň tiež naplní účel, ktorý sťažovateľka sledovala podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je v záujme dovŕšenia ochrany porušených práv sťažovateľky potrebné priznať aj finančné zadosťučinenie, a preto tejto časti jej návrhu nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Podľa   § 36   zákona   o ústavnom   súde   trovy   konania pred ústavným súdom,   ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho (odsek 1). Ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy (odsek 2).

Ústavný súd vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia rovnako nevyhovel návrhu sťažovateľky, aby jej bola priznaná náhrada trov konania. V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že vecnoprávne bolo o namietanom porušení opakovane rozhodnuté ústavným súdom v rámci mnohých iných sťažností podaných sťažovateľkou. Už v náleze sp. zn. III. ÚS 7/07   z 20. decembra   2007 (a   mnohých   ďalších,   pozn.)   ústavný   súd   uviedol,   že podaniu návrhu   na   začatie   konania   elektronickými   prostriedkami   podpísaného   zaručeným elektronickým podpisom nemôžu brániť   žiadne výnimky,   a preto dotknuté štátne orgány (v danom   prípade   okresný   súd)   sú   povinné   prijať   takéto   podania   a   vytvoriť   technické podmienky   na   ich   prijímanie.   Ak   preto   sťažovateľka   bez   ďalšieho   žiadala   rovnako rozhodnúť aj voči okresnému súdu, nemohol ústavný súd uvedenú okolnosť nezohľadniť v rozhodovaní o trovách konania inak úspešného účastníka konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2008