znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 291/06-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   G.,   B.;   P.   F.,   B.;   M.   B.;   A.   B.,   L.,   a M.   M.,   B., zastúpených advokátom JUDr. T. G., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 C 121/93 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. G., P. F., M. B., A. B. a M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2006 doručená sťažnosť V. G., P. F., M. B., A. B. a M. M. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou   namietali   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 121/93.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že 4. novembra 1991 podali ako žalobcovia Okresnému   súdu   Nové   Zámky   žalobu   na   plnenie   nárokov   vyplývajúcich   z členského pomeru proti Jednotnému roľníckemu družstvu, Š. (ďalej len „žalovaný“). Od 9. septembra 1994 žalovaný zmenil obchodné meno na Výrobno-obchodné družstvo v Š.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. Ndc 111/92 z 20. júna 1992 prikázal prerokovanie veci Obvodnému súdu Bratislava III (v súčasnosti okresný súd).

Dňa 21. februára 1994 okresný súd vyzval sťažovateľov na doplnenie žaloby, ktorí tak urobili 15. apríla 1994. Po jej doplnení okresný súd 5. júna 1995 sťažovateľom oznámil, že sa v ich veci nebude konať až do personálneho obsadenia oddelenia, v ktorom sa vec vybavuje; 21. decembra 1999 ich vyzval na uvedenie identifikácia žalovaného; 13. júna 2000 odpovedal   na ich   sťažnosť,   v ktorej   im   oznámil, že na žalovaného bol   vyhlásený konkurz; a 3. apríla 2002 ich vyzval na oznámenie, či nedošlo k vysporiadaniu nárokov v rámci konkurzného konania.

Podľa   sťažovateľov   z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   okresný   súd   bol a je v konaní   nečinný,   vo   veci   nekonal,   čím   porušil   základné   právo   sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovatelia   tiež   uviedli,   že   11.   apríla   1996   a 14.   apríla   2000   podali   predsedovi okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich, v znení neskorších predpisov, čím splnili podmienku ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zo 16. októbra 1995 sp. zn. 1 K 222/94 bol na majetok žalovaného vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. M. F., N.

Sťažovatelia   svoje   pohľadávky   v konkurznom   konaní   voči   žalovanému neprihlásili, pretože podľa nich neboli o jeho začatí nijakým spôsobom informovaní. Tvrdia, že   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo   konkurzné   konanie   proti   žalovanému ukončené, žalovaný ako subjekt stále existuje, nezanikol a nebol vymazaný z obchodného registra.

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v danej veci takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava III. v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 121/93 porušil základné   právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III.   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   121/93 prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľom   1.   až   5.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   každému vo výške 200.000,- Sk (slovom dvestotisíc slovenských korún), spolu teda celkovo vo výške 1.000.000,- Sk (slovom jedenmilion slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III. povinný vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (...)“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom konania je tvrdenie sťažovateľov, že postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   121/93   dochádza   k porušovaniu   ich   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva ne prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté súdne konanie bolo uznesením krajského súdu zo 16.   októbra   1995   prerušené   podľa   §   14   ods.   1   písm. d)   zákona   č.   328/1991   Zb. o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze a vyrovnaní“).   Z dôvodu   prerušenia   napadnutého   konania   pred   okresným   súdom,   ak nedôjde   k odpadnutiu   prekážky   prerušeného   konania   postupom   predvídaným   v zákone o konkurze   a vyrovnaní,   nemôžu   sa   v prerušovanom   konaní   vykonávať   žiadne   procesné úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov,   a tým   k naplneniu   účelu označeného základného práva, tak ako to bolo uvedené vyššie. Sťažovatelia netvrdili a ani neuviedli žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v danej veci neexistoval zákonný dôvod   na prerušenie   konania,   resp.   že   prekážka   prerušenia   konania   už   odpadla.   Podľa konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nečinnosť   okresného   súdu   v dôsledku   existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sa namietané zbytočné prieťahy týkajú obdobia pred uvedeným prerušením konania   (v   dôsledku   vyhláseného   konkurzu),   ústavný   súd   tieto   námietky   na   základe predmetnej sťažnosti preskúmavať nemohol, pretože sťažovatelia svoju sťažnosť nepodali v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť(§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť.

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS   161/02,   I.   ÚS   6/03).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   sa   o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu okresného súdu v čase pred prerušením napadnutého konania dozvedeli 13. júna 2000 z odpovede okresného súdu na ich sťažnosť na prieťahy v konaní, v ktorej im bolo oznámené, že na predmetné konanie je vyhlásený konkurz a toto je   podľa   §   14   ods.   1   písm.   d)   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   prerušené.   Sťažnosť sťažovateľov bola podaná ústavnému súdu až 20. apríla 2006, t. j. v čase, keď už uplynula lehota   ustanovená   pre   tento   typ   konania   pred   ústavným   súdom,   preto   bolo   potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2006