znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 290/2015-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2015 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej,   zo   sudcu   Milana   Ľalíka   a   sudcu spravodajcu   Petra   Brňáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mandzákom, Advokátska   kancelária   Mandzák   a   spol.,   s.   r.   o.,   Zámocká   5,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na odôvodnenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na súkromie podľa   čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   10 Sžz 3/2014 z 18. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na ochranu osobných údajov pred neoprávneným zhromažďovaním a iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných v spojení s právom na súkromie garantovaným čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 10 Sžz 3/2014 z 18. marca 2015 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   10   Sžz   3/2014 z 18. marca   2015 z r u š u j e   v   celom   rozsahu   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť

do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu trovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Michala Mandzáka, Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na odôvodnenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 8 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžz 3/2014 z 18. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Sťažovateľ podal na Najvyššom súde Slovenskej republiky žalobu voči Finančnému riaditeľstvu   SR   a   Kriminálnemu   úradu   finančnej   správy   žalobu   podľa   §   250v   O.s.p. o ochrane pred nezákonným zásahom v súvislosti s tým, že označené orgány štátnej správy vedú sťažovateľa v zozname „BIELE KONE“, v ktorom sa nachádza i sťažovateľ.

V uvedenom návrhu sťažovateľ uviedol: „Zoznam „bielych koní“ obsahuje zoznam fyzických osôb, ktoré podľa žalovaných orgánov verejnej správy majú predstavovať „biele kone“ s tým, že k jednotlivej fyzickej osobe je spravidla priradená právnická osoba, resp. právnické osoby, v ktorých mal byť „biely kôň“ „činný“ s uvedením rodného čísla „bieleho koňa“, daňového identifikačného čísla daňového subjektu, v ktorej   je biely kôň činný a uvedenia „funkčného“ obdobia „bieleho koňa“.

Uvedený   zoznam   „bielych   koní“   žalovaný   orgán   verejnej   správy   1/,   jemu podriadené daňové úrady, ako i žalovaný orgán verejnej správy 2/ používajú pri svojej činnosti a disponujú ním najmä daňoví kontrolóri. Tento zoznam sa bežne „aktualizuje“, pričom   ako   vyplýva   z   počítačového   súboru   posledný   „aktualizačný   záznam“   vykonal daňový kontrolór Daňového úradu Žilina.

V tomto zozname je evidovaných 1.227 osôb, ku ktorým prislúcha 3.369 právnických osôb, v ktorých majú byť tieto „biele kone“ „činné“.

Existenciu zoznamu bielych koní potvrdil žalovaný orgán verejnej správy 2/, ktorý však uvádza, že tento zoznam vytvoril žalovaný orgán verejnej správy 1/.

Na tomto zozname sa nachádza i navrhovateľ. V prílohe tohto návrhu prikladáme i výpis zo „zoznamu bielych koní“, z ktorého je zrejmé, že navrhovateľ je evidovaný v tomto zozname...

Máme za to, že žalované orgány verejnej správy ako štátne orgány sú v zmysle Ústavy Slovenskej republiky oprávnené postupovať len na základe zákona, v jeho medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom žiaden právny predpis žalované orgány verejnej správy neoprávňuje k tomu, aby vyhotovili takýto zoznam, užívali taký zoznam a zaraďoval do   neho   i   navrhovateľa.   Nezákonný   zásah   narušuje   právo   navrhovateľa   na   ochranu osobnosti, a to najmä jeho právo na ochranu cti, dôstojnosti, vrátane jeho práva na dobrú povesť. Navrhovateľ a právnická osoba, v ktorej je podľa zaradenia žalovaného orgánu verejnej správy činný ako „biely kôň“ sú totiž v daňových konaniach správcom dane aj takto   vyhodnocovaní.   V neposlednom   rade   je   potrebné   poukázať   i   na   porušenie   práva navrhovateľa na ochranu súkromia (vrátane práva na ochranu osobných údajov), keďže žalovaný orgán verejnej správy eviduje navrhovateľa v takomto zozname aj s jeho rodným číslom.

V   uvedených   súvislostiach   poukazujeme   na   ustanovenie   §   5   písm.   b/   Zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Zákon č. 333/2011 Z. z.“) v zmysle ktorého Kriminálny úrad   finančnej   správy   (t.j.   žalovaný   orgán   verejnej   správy   2/):   „používa   informačné systémy finančnej správy, v ktorých zhromažďuje, spracúva, uchováva, odovzdáva, využíva, ochraňuje a vyraďuje informácie a osobné údaje o osobách, ktoré porušili daňové predpisy alebo colné predpisy alebo je dôvodné podozrenie, že porušujú daňové predpisy alebo colné predpisy, alebo ktoré v oblasti pôsobnosti finančnej správy narušili alebo je dôvodné podozrenie,   že   narúšajú   verejný   poriadok   a   ďalšie   informácie   o   takýchto   porušeniach daňových predpisov alebo colných predpisov alebo narušeniach verejného poriadku; takéto informácie a osobné údaje poskytne alebo sprístupní finančnému riaditeľstvu, daňovému úradu alebo colnému úradu v rozsahu potrebnom na plnenie ich úloh“.

V tomto smere sa žiada poznamenať, že ani toto zákonné ustanovenie nedovoľuje žalovanému   orgánu   verejnej   správy   2/   evidovať   navrhovateľa   v   zozname   bielych   koní, pričom navrhovateľ neporušil daňové alebo colné predpisy a v jeho prípade neexistuje ani dôvodné   podozrenie,   na   základe   ktorého   by   mohol   byť   navrhovateľ   evidovaný   v   tomto zozname. Navyše sa žiada poznamenať, že ani ustanovenie § 5 písm. b/ Zákona č. 333/2011 Z. z. neumožňuje žalovanému orgánu verejnej správy 2/ vytvoriť a viesť zoznam bielych koní. Inými slovami povedané, v materiálnom právnom štáte, kedy základné práva a ľudské slobody majú byť reálne zabezpečované, a nie len iluzórne zachytené v Ústave SR, je nemysliteľné už to, aby štátny orgán, ktorý je viazaný ústavným imperatívom konať len na základe zákona, v jeho medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, nazval akúkoľvek osobu bielym koňom. Takéto dehonestujúce označenie totiž narušuje dôstojnosť jednotlivca.“ O   tejto   žalobe   rozhodol   všeobecný   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   žalobu zamietol ako nedôvodnú.»

3. Sťažovateľ namietol porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy argumentáciou, v ktorej o merite sporu uviedol:

«Máme za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie je náležite odôvodnené, a preto došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako i čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Poukazujeme aj na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky: „Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zrejmé, jasné a zrozumiteľné nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd rozhoduje o jeho právnej veci (I. ÚS 241/07).“ „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. (IV. ÚS 115/03)“

Z práva na spravodlivý proces a nadväzujúcej judikatúry jasne vyplýva povinnosť všeobecného   súdu   zaoberať   sa   relevantnými   námietkami   a   návrhmi   účastníka   konania a s týmito sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať.

Najvyšší súd SR v podstate zaujal právny názor, že orgány finančnej správy majú právo spracovať zoznam bielych koní; a keďže tento zoznam nie je verejne prístupný, tak podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR za zásah   do práv sťažovateľa   sú zodpovední   predstavitelia   tlače,   ktorí   daný   zoznam   zverejnili.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky však absolútne ignoroval právnu argumentáciu sťažovateľa predloženú jednak v žalobnom návrhu a jednak v ďalších podaniach, v ktorých sťažovateľ poukazoval na to, že vedenie a využívanie takéhoto zoznamu predstavuje prostriedok tajného sledovania, na ktorý orgány finančnej správy nemajú zákonnú právomoc.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej konštantnej judikatúre vychádza z toho, že zásah do práva na súkromie (čl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd) je   už   samotné   uschovávanie   osobných   údajov   o   súkromnej   osobe,   pričom   prípadné neumožnenie dotknutej osoby rozporovať tieto údaje je potrebné považovať za samostatný zásah   (napr.   Rozhodnutie   Amann   proti   Švajčiarsku,   rozsudok   veľkého   senátu   zo   dňa 16.02.2000). Európsky súd pre ľudské práva pritom akcentuje zásadu legality a zásadu proporcionality,   pričom   nemenej   významné   sú   aj   procedurálne   záväzky,   ktorý   je   štát povinný zabezpečiť na ochranu práv dotknutej osoby pred svojvôľou zo strany štátnych orgánov. Inými slovami povedané, zásada legality predpokladá, že k obmedzeniu práva na súkromie dôjde na základe kvalitného zákona.

Napríklad   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   považoval   za   porušenie   práva na súkromie   zaradenie   sťažovateľa   do   databázy   potenciálnych   extrémistov   (rozhodnutie ESĽP vo veci Shimovolos proti Rusku z 21.06.2011), kedy k zaradeniu do takéhoto zoznamu došlo na základe neverejného nariadenia ministra.

Máme za to, že v danom prípade nie je zachovaný princíp legality pretože žiaden zákon   neumožňoval   Finančnému   riaditeľstvu   SR   zostaviť   takýto   zoznam.   Finančné riaditeľstvo SR si atrahovalo   túto právomoc   v Organizačnom poriadku a   to   konkrétne v čl. 23   ods.   2   písm.   n/,   ktorá   Sekcii   daňovej   a   colnej,   odboru   boja   proti   daňovým podvodom, oddelenia boja proti daňovým podvodom „priznáva nasledovné oprávnenie“: „vytvára, udržiava, prevádzkuje osobitné databázy, v ktorých najmä zhromažďuje, spracúva, vyhodnocuje informácie od daňových orgánov a ostatných zložiek štátnej správy o   skutočnostiach   a   osobách,   ktoré   porušili   alebo   je   dôvodné   podozrenie,   že   porušujú daňové zákony; tieto informácie uschováva, ochraňuje, využíva, vyraďuje.“

Organizačným poriadok si však Finančné riaditeľstvo nemohlo prisvojiť právomoc, ktorá mu zo zákona vôbec neprislúcha. Takúto zákonnú právomoc má len Kriminálny úrad finančnej správy v zmysle ustanovenia § 5 písm. b/ Zákona č. 333/2011 Z. z., avšak toto zákonné ustanovenie nespĺňa štandardy kvalitného zákona v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Tento zákon totiž neposkytuje ani procesné záruky na ochranu práv dotknutej   osoby   (zákon   neustanovuje   ako   sa   daný   zoznam   tvorí,   kto   má   konkrétne k takémuto zoznamu prístup, neustanovuje nezávislý orgán, ktorý by kontroloval vedenie takéhoto zoznamu, nie je zrejmé, na základe akých kritérií sa osoby zaraďujú a vyraďujú z tohto zoznamu, neustanovuje dodatočné informovanie dotknutej osoby o vedení takéhoto zoznamu).   Máme   preto,   že   v   danom   prípade   nebol   zachovaný   princíp   legality,   lebo ustanovenie § 5 písm. b/ Zákona č. 333/2011 Z. z. nie je kvalitným zákonom v zmysle štandardov judikatúry ESĽP.

Pri vedení inkriminovaného zoznamu nie je zachovaný ani princíp proporcionality požadujúci, aby medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom bol zachovaný vzťah primeranosti.   ESĽP   napr.   považoval   za   proporcionálne   zaradenie   do   novozriadeného automatizovaného registra páchateľov sexuálnych trestných činov v prípade Bouchacourt proti Francúzsku (rozsudok zo dňa 17.02.2009, číslo: 5335/06), a to z dôvodu, že dotknutá osoba bola oboznámená so zaradením do takéhoto zoznamu ako i s povinnosťami z neho vyplývajúcimi,   dotknutá   osoba   mala   možnosť   požiadať   o   výmaz   z   takéhoto   zoznamu, zákonom bol stanovený okruh osôb, ktoré mali prístup k takémuto zoznamu a ktorí mali zákonnú povinnosť mlčanlivosti.

V   danom   prípade   nie   je   dodržaný   princíp   proporcionality,   keďže   sťažovateľ   sa dozvedel až z médií, že takýto zoznam existuje a že je v takomto zozname evidovaný, nebol oboznámený s dôvodom zaradenia do tohto zoznamu, nie je zrejmé, akú dobu má byť v tomto zozname zaradený a pod.

K týmto podstatným námietkam (uplatňovaným v konaní pred Najvyšším súdom SR) však Najvyšší súd SR nič neuviedol, len lakonicky konštatoval, že vedenie takéhoto zoznamu je možné len na základe toho, že orgány finančnej správy majú právomoc spracovávať osobné údaje. Takéto odôvodnenie je však nedostačujúce, a preto ním došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd. Protirečivosť odôvodnenia Najvyššieho súdu SR spočíva v tom, že na strane jednej sa sťažovateľovi vyčíta,   že   neuniesol   dôkazné   bremeno   ohľadom   toho,   že   zásah   bol   zameraný   voči sťažovateľovi, a na strane druhej bez akéhokoľvek odôvodnenia odmietol vypočuť svedkov navrhovaných sťažovateľom za účelom preukázania tejto okolnosti.

Máme   preto   za   to,   že   Najvyšší   súd   SR   ako   primárny   ochranca   práva   zlyhal a sťažovateľovi neposkytol ochranu jeho subjektívnych práv v súvislosti s jeho vedením v zozname   „BIELE   KONE“   a   využívaním   takéhoto   zoznamu   orgánmi   finančnej   správy a dôsledkom   toho   nastáva   stav,   že   sťažovateľ   je   naďalej   evidovaný   v   tomto   zozname a orgány finančnej správy ho i takto vyhodnocujú. Takýmto postupom došlo o k porušeniu práva sťažovateľa na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

4. Na základe tejto právnej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po zistení skutkového a právneho stavu veci vydal nález, v ktorom uvedie:

„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   8   ods.   1   a   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   spis.   zn. 10 Sžz 3/2014 zo dňa 18.03.2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo. 2. Zrušuje sa v celom rozsahu Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis.   zn.   10   Sžz/3/2014   zo   dňa   18.03.2015   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o.“

5. Prvý senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 1. júla 2015 a uznesením rozhodol, že sťažnosť sťažovateľa prijíma na ďalšie konanie.

6. Po prijatí sťažnosti na konanie ústavný súd požiadal o vyjadrenie k sťažnosti najvyšší súd ako   účastníka konania pred   ústavným   súdom.   Ústavný súd   dal   príležitosť vyjadriť sa k sťažnosti aj orgánom verejnej správy, proti ktorým smerovala žaloba v konaní pred najvyšším súdom. Hoci tieto orgány verejnej správy nie sú účastníkom ani vedľajším účastníkom konania o sťažnosti, ústavný súd ich pokladá za subjekty práva s právnym záujmom na výsledku konania pred ústavným súdom.

7.   Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   písomne   vyjadrila   predsedníčka najvyššieho   súdu   JUDr.   Daniela   Švecová.   Vyjadrenie   bolo   ústavnému   súdu   doručené 10. augusta 2015. Predsedníčka najvyššieho súdu uviedla:

„Na základe Vašej žiadosti predkladám vyjadrenie k ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžz/3/2014 zo dňa 18. marca 2015...

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval v predmetnej veci ako súd prvého stupňa podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku o návrhu pred nezákonným zásahom, ktorý mal spočívať v tom, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky a Kriminálny úrad finančnej správy (v konaní v postavení odporcov 1/ a 2) vyhotovili a vedú tzv. zoznam „BIELE KONE“, v ktorom malo byť uvedené aj meno navrhovateľa s jeho rodným číslom, ktorý používajú aj daňové orgány, čím sa všetky tieto orgány dopúšťajú zásahu do jeho práv a právom chránených záujmov. Tvrdil, že nezákonný zásah narušuje jeho právo na ochranu osobnosti, najmä právo na ochranu cti, dôstojnosti a práva na dobrú povesť, ako aj právo na ochranu súkromia, vrátane práva na ochranu osobných údajov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po tom, ako dospel k záveru o prípustnosti návrhu v   zmysle   §   250v   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   skúmal   jeho   dôvodnosť, predovšetkým naplnenie zákonných znakov nezákonného zásahu. Zistil pri tom, že samotné evidovanie navrhovateľa v akomkoľvek zozname vedenom správnymi orgánmi v rámci ich právomocí   nemožno   považovať   za   konanie   voči   navrhovateľovi   priamo   zamerané a vykonané, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že o evidencií v zozname sa nedozvedel z činnosti odporcov, ale bol na túto skutočnosť upozornený redaktorkou portálu GINN. Najvyšší súd preto vychádzal zo záveru, že v konaní nebola preukázaná nezákonnosť tvrdeného zásahu vo vzťahu   k   odporcom.   V   podrobnostiach   odkazuje   na   odôvodnenie   napadnutého rozhodnutia.

Vychádzajúc   z   uvedeného   považuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť odmietol ako neopodstatnenú.“

8. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril aj prezident finančnej správy Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „finančné   riaditeľstvo“) Ing. František Imrecze. V liste z 27. júla 2015 uviedol:

«...   Finančné   riaditeľstvo   SR   si   dovoľuje   poukázať   na   skutočnosť,   že   sa   plne pridržiava   svojho   vyjadrenia   uvedeného   v   Oznámení   výsledku   prešetrenia   sťažnosti č. 1300210/1/60635/2015   zo   dňa   9.2.2015,   ktoré   bolo   doručené   sťažovateľovi a prostredníctvom neho bolo aj predložené do súdneho spisu v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy sp. zn. 10 Sžz/3/2014 vedeného Najvyšším súdom SR, v ktorom bolo uvedené, že takýmto zoznamom nedisponuje. Zároveň Finančné riaditeľstvo SR predložilo do súdneho spisu na pojednávaní 18.3.2015 aj dokument - list Finančného   riaditeľstva   SR   zo   4.4.2014   adresovaný   tretej   osobe   v   súlade   so   zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, ktorým po zverejnení informácií vedenia zoznamu označeného   ako   „Daňové   subjekty“,   v   ktorých   sú   evidované   „biele   kone“   na   portáli www.ginn.pro   (následne   www.ginn.press)   reagovalo   na   prvú   žiadosť   o   poskytnutie informácie   treťou   osobou   poskytnutím   informácie,   že   takýmto   zoznamom   nedisponuje. Sťažovateľ, napriek tomu, že pred podaním samotnej žaloby nevyužil nijaký prostriedok nielen nápravy, ale ani zistenia skutkového stavu veci, umožneného osobitným predpisom v súlade so základnou zákonnou požiadavkou prípustnosti žaloby upravenou v piatej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, získal v priebehu súdneho konania dostatok informácií brániacich jeho tvrdeniu uvedenému v sťažnosti o tom, „že sťažovateľ je naďalej evidovaný v tomto zozname a orgány finančnej správy ho i takto vyhodnocujú“, ktorým odôvodňuje   podanie   sťažnosti   Ústavnému   súdu   SR,   pretože   Finančné   riaditeľstvo   SR takýmto zoznamom nedisponuje. Sťažovateľ nebol a ani nemohol byť v nijakom daňovom konaní vyhodnocovaný ako biely kôň, pričom z tohto dôvodu nebol ani schopný svoje tvrdenie   o   takomto   vyhodnocovaní   v   daňovom   konaní   v   samotnom   súdnom   konaní preukázať,   pretože   takéto   vyhodnotenie   nie   je   ani   možné   s   ohľadom   na   neexistenciu zákonnej   definície,   či   kritérií   pojmu   bielych   koni   a   s   ohľadom   na   skutočnosť,   že   ide o slangový   výraz   nejednoznačného   významu,   ktorého   použitie   na   účely   zodpovedajúce výkonu verejnej správy voči konkrétnym osobám nie je možné...

Finančné   riaditeľstvo   SR   má   k   dispozícii   zákonné   oprávnenie   na   spracúvanie osobných údajov najmä v súlade s ustanoveniami § 164 daňového poriadku a § 8 zákona č. 479/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov v spojení so zákonnými kompetenciami podľa § 4 zákona č. 333/2011 Z. z. v znení neskorších predpisov, na aplikáciu ktorých sa vzťahuje zákon č. 122/2013 Z. z. v znení zákona č. 84/2012. Pokiaľ sťažovateľ je alebo bol daňovým subjektom alebo osobou oprávnenou konať za daňový subjekt, bolo Finančné riaditeľstvo SR podľa uvedených zákonných ustanovení oprávnené spracúvať aj jeho osobné údaje, vrátane   rodného   čísla.   Z   uvedeného   dôvodu   sťažovateľom   v   žalobe   tvrdený   nedostatok zákonného oprávnenia v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR pri spracúvam osobných údajov Finančným riaditeľstvom SR nemôže byť daný. Finančné riaditeľstvo SR nevyužíva na spracúvanie osobných údajov zákonné oprávnenia Kriminálneho úradu finančnej správy tak   ako   to   zo   žalobného   petitu   vyplývalo   a   ten   považovalo   Finančné   riaditeľstvo   SR z uvedeného dôvodu za nevykonateľný a nezrozumiteľný.

Sťažovateľ   nedostatočnú   kvalitu   vyššie   uvedených   ustanovení   zákona   v   žalobe neuvádzal, pretože uvádzal len nedostatok právomoci Finančného riaditeľstva SR ako taký a nedostatočnú kvalitu kompetenčného ustanovenia Kriminálneho úradu finančnej správy. Keďže v správnom súdnictve sa riešia prednostne otázky právne, bolo na zodpovednosti sťažovateľa, aby v žalobe vymedzil právne otázky v nadväznosti na tvrdený skutkový stav, ktorých riešenie požadoval. Týmito otázkami boli vo vzťahu k Finančnému riaditeľstvu SR len otázky nedostatku právomoci a otázky oprávnenosti použitia pojmu biele kone vo vzťahu k   právu   na   ochranu   osobnosti.   Otázka   ochrany   súkromia   sa   však   v   intenciách   žaloby vzťahovala výlučne na používanie rodného čísla, ktoré je na základe vyššie uvedených ustanovení zákona Finančné riaditeľstvo SR oprávnené spracúvať, pričom k tejto otázke navrhovateľ   ani   dodatočne   nevyčerpal   nijaké   prostriedky,   ktorých   použitie   umožňuje osobitný predpis. K otázke použitia pojmu biele kone sa Finančné riaditeľstvo SR vyjadrilo tak vo svojom vyjadrení k žalobe ako aj pri vybavení sťažnosti sťažovateľa.

Podľa názoru Finančného riaditeľstva SR Najvyšší súd SR v súdnom konaní konal spôsobom umožňujúcim poskytnutie ochrany práv sťažovateľa v maximálnej možnej miere, pretože   abstrahoval   do   skutočnosti   nepreukázania   splnenia   zákonom   predpokladaných požiadaviek zákona na prípustnosť žaloby a riešil právne otázky v súlade so sťažovateľom uvádzanými tvrdeniami bez ohľadu na vlastné konštatovanie, že „Ochrana spomenutých práv súdmi má však vo vzťahu k ochrane poskytovanej orgánmi verejnej správy subsidiárny charakter a teda sa uplatní až potom, čo zo strany orgánov verejnej správy k náprave tvrdených   porušených   práv   nedošlo“,   pretože   z   vybavenej   sťažnosti   Finančným riaditeľstvom SR jednoznačne vyplynulo, že dôvod na poskytovanie ochrany súdom daný nie je. Sťažovateľ   ani   v   žalobe   a   ani   v   nijakých   doplneniach   netvrdil,   že   by   konaním Finančného riaditeľstva SR malo byť realizované tajné sledovanie, toto netvrdil ani pri podaní sťažnosti doručenej Finančnému riaditeľstvu SR s cieľom dodatočného odstránenia základného predpokladu prípustnosti žaloby, ktorej znenie predpokladáme, že Ústavný súd SR   má   k   dispozícii   zo   strany   sťažovateľa.   V   žalobe   iba   žiadal,   aby   súd   vydal   zákaz Finančnému riaditeľstvu SR viesť sťažovateľa v zozname vyhotovenom podľa kompetenčného ustanovenia Kriminálneho úradu finančnej správy týkajúceho sa spracúvania   údajov o osobách porušujúcich právne predpisy, čo nie je možné stotožniť s tajným sledovaním. Na ústnom pojednávaní až dňa 18.3.2015 uvádzané všeobecné tvrdenia zo strany právneho zástupcu sťažovateľa o Finančným riaditeľstvom SR používaných operatívno-pátracích a informačno-technických prostriedkoch bez zákonného oprávnenia v súvislosti so systémom na spracúvanie účtovnej evidencie Idea sa netýkali predmetu žaloby a ani sa jej týkať nemohli.   Pre   prípustnosť   žaloby   a   jej   obsah,   vrátane   označenia   tvrdeného   rozporu správnymi predpismi, ktoré je imanentnou súčasťou označenia nezákonného zásahu ako nevyhnutnej náležitosti určitosti žaloby, je zákonom stanovená prekluzívna lehota a nové tvrdenia ako nové označené nezákonné zásahy by museli byť riešené v samostatnom konaní. Ide   o   základný   predpoklad   predvídateľnosti   súdneho   rozhodnutia   upravený   priamo   v Občianskom   súdnom   poriadku,   ktorého   znalosť   v   prípadoch   povinného   zastúpenia advokátom sa v správnom súdnictve zo strany sťažovateľa predpokladá. Pokiaľ sa chcel domáhať sťažovateľ ochrany pred porušovaním svojich práv, ktoré videl v takomto konaní, mohol to zrozumiteľne uviesť už v samotnej žalobe, preto pokiaľ sa súdne rozhodnutie malo stať   pre   sťažovateľa   z   tohto   dôvodu   nezrozumiteľným,   spôsobil   si   to   sťažovateľ   sám. Finančné riaditeľstvo SR však s názorom sťažovateľa, že by spracúvaním osobných údajov realizovalo   bez   zákonného   oprávnenia   tajné   sledovanie   nesúhlasí,   pretože   každé spracúvanie osobných údajov realizuje v súlade s ustanoveniami článku 2 ods. 2 Ústavy SR i v prípade, ak sa dotknutej osobe takáto skutočnosť neoznamuje (napríklad, ak sa výsledok spracúvania osobných údajov stáva súčasťou podkladov pre určité riadiace rozhodnutia alebo pre zámery legislatívnych úprav, ktoré nemajú nijaký vplyv na právne postavenie osoby, ktorej osobné údaje sa spracúvajú). Súčasná právna úprava zabezpečuje dostatočnú predvídateľnosť postupov orgánov finančnej správy a poskytuje orgánom finančnej správy dostatočné   zákonné   oprávnenia   na   spracúvanie   osobných   údajov   vylučujúce   možnosť nezákonného tajného sledovania.

Finančné   riaditeľstvo   SR   práve   z   dôvodu   dostatočných   vlastných   oprávnení   na spracúvanie osobných údajov nerealizuje takéto oprávnenia využívaním oprávnení iného štátneho   orgánu   -   Kriminálneho   úradu   finančnej   správy   tak   ako   to   v   žalobnom   petite z neznámych dôvodov uvádzal sťažovateľ. Naopak, Kriminálny úrad finančnej správy má zákonné oprávnenie poskytovať Finančnému riaditeľstvu SR ním spracúvané osobné údaje.»

9. Sťažovateľ sa písomne vyjadril k stanovisku najvyššieho súdu listom doručeným ústavnému súdu 27. augusta 2015. Sťažovateľ proti stanovisku namietol, že zo samotného práva   štátneho   orgánu   spracovávať   osobné   údaje   nemožno   odvodiť   právo   na   vedenie zoznamov, ktoré sa považujú za prostriedok tajného sledovania. Sťažovateľ tiež poukázal na rozpor tejto argumentácie najvyššieho súdu s case-law Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj   „ESĽP“),   ku   ktorej   sa   najvyšší   súd   vôbec   nevyjadril,   a   to   ani   vo   vyjadrení k ústavnej   sťažnosti,   hoci „judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   je   potrebné považovať za zákon v materiálnom zmysle“.

Sťažovateľ vo vyjadrení z 21. augusta 2015 oznámil ústavnému súdu, že „súhlasí s upustením od ústneho pojednávania“.

10.   Ústavný   súd   si   vyžiadal   od   najvyššieho   súdu   spis   vedený   k   veci   sp.   zn. 10 Sžz/3/2014.

Ústavný súd na internetovej stránke finančného riaditeľstvo vyhľadal organizačný poriadok finančného riaditeľstva 2014. Organizačný poriadok finančného riaditeľstva nie je publikovaný   ani   registrovaný   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky,   je   to   interný normatívny pokyn. V druhej časti piatej hlave (Sekcia daňová a colná) tohto predpisu sa na s.   49   uvádza:   „Oddelenie   boja   proti   podvodom   plní   najmä   tieto   úlohy:   (...)   vytvára, udržiava,   prevádzkuje   osobitné   databázy,   v   ktorých   najmä   zhromažďuje,   spracováva, vyhodnocuje informácie získané od daňových orgánov a ostatných zložiek štátnej správy o skutočnostiach a osobách, ktoré porušili alebo je dôvodné podozrenie, že porušujú daňové zákony; tieto informácie uschováva, ochraňuje, využíva, vyraďuje.“ [čl. 36 ods. 2 písm. n)].

11.   Ústavný   súd   takto   overil   a   potvrdil   pravdivosť   sťažovateľovho   tvrdenia o atrahovaní   právomoci   zostaviť   zoznam   Bielych   koní   finančným   riaditeľstvom   v   jeho organizačnom poriadku. Sťažovateľ toto založenie „právomoci“ odkázal v sťažnosti na čl. 23 ods. 2 písm. n) v organizačnom poriadku finančného riaditeľstva platného v čase vzniku sporu, o ktorom konal najvyšší súd a rozhodol sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn. 10 Sžz 3/2014. V súčasnosti platný organizačný poriadok finančného riaditeľstva ustanovenie čl. 23 ods. 2 písm. n) prečísloval na ustanovenie čl. 36 ods. 2 písm. n) vo veľmi nepatrnej štylistickej úprave, ktorá nemá vplyv na zámer sledovaný finančným riaditeľstvom založiť si právomoc vlastným konaním v organizačnom poriadku.

II. PLATNÁ PRÁVNA ÚPRAVA

12. Ústava Slovenskej republikyČlánok 46

„(1)   Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

(2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu   však   nesmie byť vylúčené preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“

Článok 22

„(1)   Listové   tajomstvo,   tajomstvo   dopravovaných   správ   a   iných   písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

(2)   Nikto   nesmie   porušiť   listové   tajomstvo   ani   tajomstvo   iných   písomností a záznamov,   či   už   uchovávaných   v   súkromí   alebo   zasielaných   poštou,   alebo   iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.“

Článok 2 ods. 2

„Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

Článok 13

„(1) Povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.(2) Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

(3) Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

(4) Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“

Článok 152 ods. 4

„Výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“

13. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Článok 6 ods. 1

„1.   Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.“

Článok 8

„1.   Každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného   a   rodinného   života, obydlia a korešpondencie.

2. Štátny orgán nemôže byť tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, v záujme národnej bezpečnosti, verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania   nepokojom   a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“

14. Zákon č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva

§ 4

„(3) Finančné riaditeľstvo plní tieto úlohy

d)   vytvára,   rozvíja   a   prevádzkuje   informačné   systémy   finančnej   správy;   zámer vykonať činnosti týkajúce sa vytvárania a rozvoja informačných systémov finančnej správy predkladá ministerstvu,

e) vytvára a vedie centrálny register hospodárskych subjektov a iných osôb, ktoré sa zaoberajú činnosťami, na ktoré sa vzťahujú colné predpisy, a zabezpečuje jeho zosúladenie s príslušnými registrami Európskej komisie, vytvára a vedie centrálny register daňových subjektov, udržiava a aktualizuje bázu dát; uvedené registre vytvára a vedie prostredníctvom informačných systémov finančnej správy;

g) poskytuje informácie podľa osobitného predpisu...“

§ 5

„(3) Kriminálny úrad finančnej správy

b) používa informačné systémy finančnej správy, v ktorých zhromažďuje, spracúva, uchováva, odovzdáva, využíva, ochraňuje a vyraďuje informácie a osobné údaje o osobách, ktoré   porušili   daňové   predpisy   alebo   colné   predpisy   alebo   je   dôvodné   podozrenie,   že porušujú daňové predpisy alebo colné predpisy, alebo ktoré v oblasti pôsobnosti finančnej správy   narušili   alebo   je   dôvodné   podozrenie,   že   narúšajú   verejný   poriadok   a   ďalšie informácie   o   takýchto   porušeniach   daňových   predpisov   alebo   colných   predpisov   alebo narušeniach verejného poriadku; takéto informácie a osobné údaje poskytne alebo sprístupní finančnému riaditeľstvu, daňovému úradu alebo colnému úradu v rozsahu potrebnom na plnenie ich úloh,

c)   prevádzkuje   spoločný   automatizovaný   informačný   systém   na   colné   účely, zodpovedá zaň, určuje údaje, ktoré sa doň vložia, prijíma opatrenia na zabezpečenie jeho bezpečnosti a bezpečnosti údajov, ktoré sa poskytujú podľa osobitného predpisu, na žiadosť príslušného orgánu členského štátu udeľuje súhlas na poskytnutie údajov, ktoré sám do tohto systému vložil, a na účely predchádzania trestným činom, vyšetrovania a stíhania trestných   činov   umožňuje   priamy   prístup   do   tohto   informačného   systému   príslušnému útvaru Policajného zboru, Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu,

d) poskytuje informácie v súvislosti s prevádzkovaním spoločného automatizovaného informačného   systému   na   colné   účely   a   zoznam   závažných   porušení   vnútroštátnych predpisov podľa osobitného predpisu...“

III. Namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru

15. «Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je   v   rozpore   so   zákonom,   je   porušením   ústavou   zaručeného   práva   na   súdnu   ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle   čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojich práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v   rozpore   so   zákonom   (porovnaj   III.   ÚS   7/08).»   (uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 46/2012 z 26. februára 2013, s. 6.)

16. Ústavný súd rozhodol, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí k zárukám základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a že tomuto právu zodpovedá povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia. Požiadavka odôvodnenia súdneho rozhodnutia   nie   je   samoúčelná   ani   formálna.   Prostredníctvom   odôvodnenia   sa   súd podrobuje kontrole, či pri rozhodovaní vzal do úvahy všetky v konaní významné skutkové a právne prvky sporu a či ich hodnotenie súdom je v súlade s právnou úpravou, podľa ktorej súd o spore rozhodoval. Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie   je arbitrárny.   Je   predpokladom toho, aby   strany   mohli   účinne   uplatňovať právo   na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.   Kontrola   výkonu   spravodlivosti   verejnosťou   je   jedinou   dostupnou   formou kontroly súdnej moci tam, kde sa kvôli zachovaniu nezávislosti súdnej moci súdnictvo nepodrobuje   kontrole   rozhodnutí   inou,   od   súdnictva   oddelenou   verejnou   mocou. [Podrobnejšie Drgonec, J. Independence Under Control – The Road For the Judiciary of 21st   Century.   In:   Segado,   F.   F.   (ed.):   The   Spanish   Constitution   in   the   European Constitutional Context. Madrid: Dykinson 2003, s. 2097  2131.]

17. Ústavný súd vyslovil, že: „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.“ (IV. ÚS 115/03 ZNaU 2003 – II. polrok, s. 2683) Tento názor viackrát zopakoval.

18. K nesplneniu v ústave implikovanej povinnosti súdu dôjde vtedy, keď súd svoje rozhodnutie v časti právne významných okolností vôbec neodôvodní (II. ÚS 6/03 ZNaU 2003 – I. polrok, s. 157). K nesplneniu v ústave implikovanej povinnosti súdu dôjde aj vtedy, keď odôvodnenie rozhodnutia nie je dostatočné.

19. Ústavný súd v postoji k odôvodneniu súdneho rozhodnutia ako integrálneho prvku základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevytvoril vlastnú originálnu koncepciu, ale prevzal koncepciu z case-law ESĽP. Potvrdzuje to   výslovný   odkaz   na   rozsudok   Garcia   Ruiz   proti   Španielsku   z   21.   1.   1999,   bod   26 v rozhodnutí ústavného súdu vo veci I. ÚS 230/04, aj skôr vyslovené názory v case-law ESĽP v rade konaní (napr. H. v. Belgium. séria A, 1987, č. 127-B, s. 35, bod 53; Van de Hurk v. the Netherlands. séria A, č. 288, 1994, s. 20, bod 61, atď.). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija v. Spain. séria A, 1994, č. 303-A, s. 12, bod 29). Podstatnou požiadavkou na súdne rozhodnutie súladné s čl. 6 ods. 1 dohovoru je, aby súd riadne odôvodnil argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (Case of Hiro Balani. séria A, 1994, č. 303-B; zhodne Georgiadis v. Greece, rozsudok z 29. 5. 1997. Rep. 1997-III, fasc. 38). „Účelom odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté.“ (Case of Suominen v. Finland, bod 37) „Jednou z požiadaviek čl. 6 Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali najdôležitejšími argumentmi vznesenými účastníkmi konania a aby uviedli dôvody na prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Hoci rozsah, v ktorom sú súdy povinné uviesť dôvody, sa môže meniť v závislosti od okolností prípadu, opomenutie   zaoberať   sa   podstatnými   argumentmi   alebo   zjavne   svojvoľné   (arbitrárne) zaoberanie sa takými argumentmi je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu.“ (Vetrenko

v. Moldova  rozsudok z 18. 5. 2010 k sťažnosti č. 36552/02)

20. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia má aj odvrátenú stránku. Na nej sa nachádza možnosť špekulatívneho uplatnenia tohto práva na účely zmarenia právoplatného skončenia súdneho konania subjektom, ktorý v konaní neuspel a z dlhodobého hľadiska nemá   nádej   na   úspech   v   konaní.   Právoplatnosti   rozhodnutia   v takom   prípade   „stačí odporovať“   opakovane   uplatňovanou   námietkou   o   nedostatkoch   odôvodnenia,   ktoré odvolací súd vždy znovu povedú k vráteniu veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Takéto   predstierané   uplatňovanie   práva   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré v skutočnosti   slúži   na   zneužitie   základného   práva   na   odôvodnenie   rozhodnutia,   nie   je v súlade   s   účelom   základného   práva   podľa   kritérií   ustanovených   na   odlíšenie   prvkov konania, ktoré majú právny význam, od prvkov konania, ktoré sú v skutočnosti právne irelevantné.

21. Európsky súd pre ľudské práva a zhodne aj ústavný súd kladie nároky na kvalitu odôvodnenia,   ale   v rozsahu   skutkových   okolností   a   právnych   argumentov,   ktoré   sú podstatné pre meritum sporu. Rozsah odôvodnenia predurčuje povaha veci. V jednoduchom spore   stačí   jednoduché   odôvodnenie.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu: „Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces.“ (IV. ÚS 115/03; zhodne III. ÚS 25/06)

22. Európsky súd pre   ľudské práva zdôrazňuje, že argumenty týkajúce sa práv a slobôd vyplývajúcich z dohovoru sú veľmi významné argumenty, ktoré vnútroštátne súdy nesmú opomenúť a musia sa s nimi vyrovnať (Wagner and J.M.W.L. v. Luxembourg rozsudok z 28. 6. 2007 k sťažnosti č. 76240/01).

23.   Podľa   case-law   ESĽP   vnútroštátny   súd   sa   v   odôvodnení   rozhodnutia   musí vysporiadať s argumentom, ktorý má dve kumulatívne vlastnosti. Je

a) relevantný, podstatný, významný a týkajúci sa veci (relevant, important, pertinent),

b) konkrétny (specific) (Pronina v. Ukraine  rozsudok z 18. 7. 2006 k sťažnosti č. 63566/00, bod 25), formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom (formulated in a sufficiently clear and precise manner) (Krasulya v. Russia  rozsudok z 22. 2. 2007 k sťažnosti   č.   12365,   bod   52;   Hiro   Balani   v.   Spain,   séria   A,   1994,   č.   303-B,   bod 28). Európsky súd pre ľudské práva sa nezaoberá otázkou, či argument je opodstatnený (well-founded) (vecne správny). Táto otázka patrí do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Za relevantný argument sa pokladá argument, ktorý, ak by bol vnútroštátnym všeobecným súdom vyhodnotený ako „opodstatnený“ (vecne správny), by mal vplyv na rozhodnutie vnútroštátneho súdu (napr. súd by zamietol žalobu). Relevantný je argument, o ktorom nemusí byť v čase jeho predloženia zrejmé, že je naozaj opodstatneným argumentom, stačí, aby mohol byť vecne správnym argumentom. Relevantný argument je taký argument, ktorý musí súvisieť s prerokúvanou vecou, musí sa týkať otázky riešenej v danom prípade.

24. Ústavný súd uviedol, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   rozhodnutie   založil.   „Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).“ (IV. ÚS 57/2014) Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach bližšie konkretizoval, čo znamená vyrovnať sa s argumentmi: „V   prípade   argumentácie   navrhovateľa   obsiahnutej   v   žalobe   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia   správneho   orgánu   (§   247   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku) spochybňujúcej správnosť právnych záverov napadnutého rozhodnutia je nevyhnutné, aby s jeho   myšlienkovými   konštrukciami,   na   ktorých   je   táto   argumentácia   založená,   sa všeobecný súd v odôvodnení rozhodnutia v potrebnom rozsahu zaoberal a vysporiadal sa s nimi a nadväzne na to sa s nimi buď stotožnil, alebo ich vyvrátil, resp. spochybnil. Iba takýto prístup môže zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného zo základných atribútov spravodlivého procesu.“ (IV. ÚS 296/09) Ústavný súd o vlastnom postupe v konaní o sťažnosti, kde posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, uviedol, že „rozsudok   najvyššieho   súdu   podrobil   prísnej   konfrontácii   s   argumentmi   sťažovateľa obsiahnutými v dovolaní, majúc na pamäti, že účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.“ (III. ÚS 311/07). „Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).“ (II. ÚS 200/09) „Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument.“ (II. ÚS 410/06)

25. Všeobecné súdy majú niekedy ťažkosti určiť, ktoré argumenty majú význam pre rozhodnutie   sporu,   a   preto   sa   s   nimi   musia   vyrovnať.   Niekedy   sa   súdy   uspokoja so všeobecným   konštatovaním,   že   argumenty   predložené   účastníkom   konania   nemajú význam pre rozhodnutie vo veci, a bez toho, aby toto tvrdenie podrobnejšie vysvetlili, s označeným argumentom účastníka konania sa viac nezaoberajú. Ústavný súd túto prax odmietol: «Pokiaľ najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, z akých dôvodov považoval argumentáciu sťažovateľky „za skutkovo i právne bezvýznamnú“, postupoval nedôsledne a porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu.» (III.   ÚS 153/07) „Keď   sa   konajúci   súd   rozhodujúci   o   opravnom   prostriedku   sťažovateľa   nevysporiada s právne   relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne   a   preskúmateľne   alebo nekonštatuje   irelevantnosť   jeho   právnej   argumentácie,   poruší   základné   právo   na   súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (III. ÚS 402/08) Ústavný súd vymedzil predmet svojho prieskumu takto: „... nebolo úlohou ústavného súdu skúmať, či na zásadné argumenty sťažovateľov bola zo strany   krajského   súdu   poskytnutá   vecne   správna   odpoveď,   ale   či   nastolené   otázky relevantného charakteru krajský súd zodpovedal a ak áno, či odpoveď mala dostatočne vyčerpávajúci charakter.“ (III. ÚS 44/2011)

26. „Vyrovnať sa“ s argumentom účastníka konania teda znamená uviesť dôvody na prijatie   alebo   odmietnutie   týchto   argumentov.   Ak   súd   argument   odmietne,   musí   ho v odôvodnení   rozhodnutia   buď   vyvrátiť,   alebo   spochybniť,   prípadne   vysvetliť,   z   akého dôvodu uvedený argument nie je právne relevantný v okolnostiach prípadu. Nestačí, ak súd na argument účastníka konania zareaguje, ale vyrovná sa s ním nedostatočne, „stručným konštatovaním“.   Inak   povedané,   nestačí   formálne   zaoberanie   sa   námietkou   účastníka konania. Súd sa s argumentom musí vyrovnať dostatočne. Ak argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť, z akého dôvodu (prečo) argument pokladá za nesprávny. Argumenty súdu uvedené pre odmietnutie argumentov účastníka konania musia byť

- jasné,

- zrozumiteľné,

- dostatočne konkrétne, aby naozaj vyvracali alebo spochybňovali argumenty účastníka konania.

27. Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno označiť všeobecné konštatovanie súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, ak súd vôbec nevysvetlí alebo iba   nedostatočne   vysvetlí,   prečo   ich   považuje   za   nesprávne   alebo   irelevantné.   Čím dôkladnejšia a podrobnejšia je argumentácia účastníka konania, tým dôkladnejšia musí byť aj argumentácia súdu, ktorou predložené argumenty spochybňuje alebo vyvracia.

28.   V   okolnostiach   prípadu   účel,   podstatu   a   rozsah   odôvodnenia   spĺňajúceho požiadavku odôvodnenia v kvalite primeranej základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj odôvodnenia súdneho rozhodnutia v kvalite primeranej právu na spravodlivý proces predurčuje splnenie práva na súkromie zaručeného dohovorom v spojení s ochranou súkromia zaručenou ústavou, obe v rozsahu ochrany, akú priznávajú osobným údajom.

IV.

Namietané porušenie práva na súkromie

nelegitímnym zberom údajov o osobe

29. Sťažovateľ v okolnostiach prípadu namietol porušenie svojho práva na súkromie zaručeného čl. 8 dohovoru a zároveň aj porušenie základného práva na súkromie v rozsahu ochrany   podľa   čl.   22   ústavy.   Ústava   v   čl.   22   priznáva   ochranu   listovému   tajomstvu, tajomstvu dopravovaných správ a iných písomností a osobným údajom. Podľa čl. 22 ods. 3 ústavy   chránené   hodnoty   možno   obmedziť   „v   prípadoch,   ktoré   ustanoví   zákon“. V okolnostiach prípadu sťažovateľ namietol porušenie svojej ústavou zaručenej ochrany osobných údajov.

30. Dispozícia údajmi o osobe podlieha ochrane dohovorom aj ústavou. Dohovor ju zaručuje   v   rámci   práva   na   súkromný   a   rodinný   život   priznaného   čl.   8.   Ústava   chráni „osobné údaje“ v čl. 22 ods. 1 a „údaje o svojej osobe“ v čl. 19 ods. 3. Účelom takto zaručenej   ochrany   je   ochrana   osoby   pred   odhalením   jej   totožnosti,   ako   aj   pred zhromažďovaním údajov o známej (identifikovanej) osobe, ktoré môžu negatívne ovplyvniť právne postavenie osoby, ktorej sa údaje týkajú.

31. V case-law ESĽP sa zdôrazňuje ochrana údajov pred orgánmi verejnej moci. „Samozrejmou“ súčasťou činnosti masmédií sa stalo zhromažďovanie údajov o osobách verejného záujmu, ba aj mnohých iných informácií pre prípadné použitie. „Samozrejmou“ súčasťou   podnikania   je   zhromažďovanie   údajov   o   zákazníkoch   a   krížová   výmena nadobudnutých informácií s mnohými inými podnikateľmi. Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s ochranou práva na súkromie vyslovil, že dohovorom sa zaručuje ochrana tohto práva nielen vo verejnej sfére, ale aj v súkromnej sfére a že poskytnutie ochrany sa zaručuje pozitívnym záväzkom štátu. Aj keď na prvý pohľad účel ochrany osobných údajov smeruje voči   orgánom   verejnej   moci,   zdanie   klame.   Aj   zhromažďovanie   a   rozširovanie   údajov o osobe subjektmi súkromného práva podlieha ochrane čl. 8 dohovoru a môže byť jeho porušením.

Osobné údaje

32.   Podľa   case-law   ESĽP   k   čl.   8   dohovoru   osobnými   údajmi   sú   údaje o identifikovanej osobe a údaje, podľa ktorých osobu možno identifikovať (S. and Marper v.

the United Kingdom [GC]  rozsudok k sťažnosti č. 30562/04 a č. 30566/04, s. 25, bod 85). „Osobné údaje“ sú pojmom, ktorý v právnom poriadku Slovenskej republiky vymedzuje zákon. „Osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určitej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu“ (§ 3 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov). Ochrana údajov o osobe sa vzťahuje na ochranu konkrétnych osôb   v   konkrétnych   vzťahoch.   Ak   zo   zhromaždených   údajov   nemožno   identifikovať konkrétnu osobu, údaje nepodliehajú ústavnej ochrane.

«Pri zákonných požiadavkách vyplývajúcich z ústavou predvídaného obmedzenia základného práva na ochranu pred nezasahovaním do súkromného a rodinného života treba rozlišovať medzi osobnými údajmi, ktoré sa vyžadujú a spracúvajú v individualizovanej, neanonymnej forme, a medzi údajmi, ktoré sú určené na štatistické účely. Z judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyplýva,   že   nielen   zhromažďovanie   a uchovávanie údajov   týkajúcich   sa   „súkromného   života“   jednotlivca   patrí   do   sféry   pôsobnosti   čl.   8 dohovoru,   ale   aj   údaje   verejnej   povahy   sa   môžu   týkať   súkromného   života,   keď   sa systematicky zhromažďujú a zaznamenávajú do registrov vedených štátom (napr. rozsudky vo veciach Leander v. Švédsko z 26. marca 1987, § 48; Amman v. Švajčiarsko zo 16. februára 2000, § 69 a Rotaru v. Rumunsko zo 4. mája 2000, § 43).» (PL. ÚS 10/08.)

Ochrana podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ústavy

33. Systém ochrany údajov o osobe podľa ústavy, založenie tejto ochrany výslovnou úpravou v dvoch ústavných normách nastoľuje otázku vzťahu čl. 19 ods. 3 k čl. 22 ods. 1 a 2. Článkom 22 sa identifikuje predmet ochrany, ktorým v okolnostiach prípadu sú osobné údaje. Článok 22 ústavy neurčuje charakter ochrany, jej obsah ani rozsah.

34. „Ústava Slovenskej republiky predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločenský vzťah upravuje jedinou normou Ústavy Slovenskej republiky.“ (II. ÚS 128/95) „Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť.“ (II. ÚS 48/97) V súlade so základným interpretačným pravidlom aplikácie ústavy v okolnostiach prípadu treba spojiť ochranu osobných údajov s ustanovením čl. 19 ods. 3 ústavy: „Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.“ Sťažovateľ síce explicitne nenamietal aj porušenie čl. 19 ods. 3 ústavy, v texte sťažnosti však opakovane argumentoval (aj) porušením základného práva na ochranu osobných údajov. Na strane druhej explicitne napádal porušenie čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, tento článok dohovoru je možné interpretovať aj cez prizmu „ochrany“ podľa čl. 19 ods. 3 ústavy (body 30, 39, 40, 64). „Údaje o osobe“ sa podľa case-law ESĽP chránia v medziach ľudského práva na súkromie, ktoré priznáva Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 8.

35. Zosúladenie úpravy čl. 22 s čl. 19 ods. 3 ústavy s medzinárodným štandardom ochrany práva na súkromie, ale aj so zdravým rozumom predpokladá upustenie od separácie výkladu čl. 22 a čl. 19 ods. 3 a jeho nahradenie výkladom vychádzajúcim z tézy, že čl. 16 ods. 1, čl. 19, čl. 21 a čl. 22 sa chránia hodnoty súkromnej povahy v jedinom a jednotnom systéme   vytvorenom   podľa   požiadavky   kompatibility   s   ochranou   ľudského   práva   na súkromie.   Takýmto   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval   ústavný   súd   ústavné   normy o základnom   práve   na   súkromie   vo   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti,   keď uviedol:   „Právo   na   súkromie   sa   v   Ústave   Slovenskej   republiky   priznáva   vo   viacerých ustanoveniach. Systematika ústavy nie je taká, aby sa nevyhnutne interpretovala tak, že každým jej ustanovením sa osobe priznáva osobitné právo alebo sloboda.“ (PL. ÚS 43/95) „Zložitosť modernej spoločnosti robí čoraz ťažším oddeľovať od seba situácie, ktoré sú vnútorne   spojené.   Týka   sa   to   aj   mnohých   základných   práv,   ktoré   z   takýchto   situácií jednotlivcovi vyplývajú, bez ohľadu na to, či patria medzi občianske a politické práva, alebo hospodárske a sociálne práva.

Ústavou vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje, jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v   rôznych   životných   situáciách.   Do   sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý   zároveň   zasiahnuť   aj   do   súkromného   a   rodinného   života   jednotlivca.   Podľa okolnosti   konkrétnej   veci   sa   ten   istý   zásah   môže   teda   dotknúť   tak   práva   na   ochranu súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia.“ (I. ÚS 13/00)

36. V podobných súvislostiach už ústavný súd odôvodnil svoj procesný postoj:„Navrhovateľka v podnete, ktorý ústavný súd prijal na konanie, výslovne nenamietla aj porušenie čl. 21 ods. 3 ústavy (ochrana obydlia), jednako ale uvádzala skutkové tvrdenia, ktoré sa vo svojej podstate tohto článku týkali a ktoré navrhovateľka spojila o. i. s čl. 19 ods. 2   ústavy   (ochrana   súkromného   a   rodinného   života).   Ústavný   súd   v   uznesení   o   prijatí podnetu na konanie vymedzil jeho predmet vecným pomenovaním bez toho, aby súčasne vo výroku uznesenia špecifikoval tie články ústavy, vo vzťahu ku ktorým predmetný podnet s ohľadom na uvádzaný skutkový základ prijal na konanie...“ (I. ÚS 13/00)

37. Právny význam pre rozlíšenie pojmov „údaje o osobe“ od „údajov o osobe“ sotva existuje. Pojem „údaje o osobe“ použitý v čl. 19 ods. 3 ústavy možno interpretovať ako synonymum k pojmu „osobné údaje“ použitému v čl. 22 ods. 1 ústavy. Ustanovením čl. 19 ods. 3 sa určuje správanie, pred akým sa zaručuje ústavná ochrana predmetu ochrany uvedenému v čl. 22 ods. 1. Článok 22 ods. 1 ústavy sa musí interpretovať a aplikovať v spojení s čl. 19 ods. 3 ústavy, a to o to viac, ak v okolnostiach posudzovanej veci je namietané aj porušenie čl. 8 dohovoru (bod 34, k tomu pozri tiež bod 64). „Obsahom základného   práva   na   ochranu   osobných   údajov   je   ochrana   jednotlivca   spočívajúca v zásadnej neprípustnosti získavania, uchovávania, používania alebo ďalšieho spracovania údajov týkajúcich sa súkromnej sféry jeho života. Takto poňatá ochrana je nevyhnutným predpokladom na možnosť jednotlivca rozhodovať o tom, ktoré informácie týkajúce sa jeho súkromia zverejní, čím je v širších súvislostiach chránená jeho možnosť slobodne a na vlastnú   zodpovednosť   robiť   rozhodnutia   týkajúce   sa   jeho   súkromného   života.“ (II. ÚS 53/2010)

38. Hrozba zneužitia osobných údajov nevzniká až pohybom údajov od subjektu práva k inému subjektu práva. Získanie údajov o osobe do dispozičnej sféry orgánu verejnej moci alebo do dispozičnej sféry tretej osoby je nebezpečné samo osebe. Ochrana, ktorá sa priznáva dohovorom aj ústavou, sa nezaručuje až získaným údajom. Ochrana sa zaručuje od samého začiatku, týka sa už zberu (zhromažďovania) údajov.

39.   Ochrana   osobných   údajov   sa   neobmedzuje   na   zber   a   spracovanie   údajov pomocou počítačov či prípadných iných technologických pomôcok. Údaje sa chránia pred akýmkoľvek   spôsobom   zhromažďovania   údajov.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   konal o zbere   informácií   sústredených   na   početných   nosičoch.   Na   fotografiách,   v   odtlačkoch prstov, vo vzorkách buniek či v DNA. Zdrojom informácií priznal rozdielnu váhu pre ochranu   osobných   údajov.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   napríklad   uviedol: „S prihliadnutím na povahu a množstvo osobných informácií obsiahnutých vo vzorkách buniek, ich zadržanie per se sa musí pokladať za zásah do práva na rešpekt k súkromnému

životu   dotknutých   osôb.“   (S.   and   Marper   v.   the   United   Kingdom   [GC]  rozsudok k sťažnosti č. 30562/04 a č. 30566/04, s. 23, bod 78). „Kapacita DNA profilov poskytnúť prostriedok   na   identifikáciu   genetických   zväzkov   medzi   jednotlivcami   je   sama   osebe dostatočná pre záver, že ich zhromaždenie porušuje právo na súkromný život dotknutých jednotlivcov. (...) Tento záver nie je ovplyvnený faktom, že vzhľadom na to, že informácia existuje v zakódovanej forme, možno ju zužitkovať iba za pomoci počítačových technológií a schopnosť interpretovať ju má iba obmedzené množstvo osôb.“ (S. and Marper v. the United Kingdom [GC], bod 75) „Je všeobecne známe, že odtlačky prstov neobsahujú tak veľa informácií ako vzorky buniek alebo DNA.“ (S. and Marper v. the United Kingdom [GC], s. 23, bod 78) Samo uschovanie dát týkajúcich sa súkromného života jednotlivca má povahu zásahu do sféry chránenej čl. 8 dohovoru (Leander v. Sweden, séria A, č. 116, bod 48). Následné použitie uschovaných informácií má rovnakú povahu (Amann v. Switzerland [GC], sťažnosť č. 27798/95, bod 69, ECHR 2000-II).

40. Pri prieskume, či nakladanie s informáciami zhromaždenými verejnou mocou spĺňa podmienky ochrany práva na súkromie, ESĽP prihliada na osobitné súvislosti, za akých dotknutá informácia bola zaznamenaná a uschovaná, povahu záznamu, spôsob, akým sa záznam použil (používa), a výsledky, ktoré použitím možno dosiahnuť (Friedl v. Austria, séria A, č. 305-B, body 49 – 51; Peck v. the United Kingdom, sťažnosť č. 44647/98, bod 59, ECHR   2003-I).   Vo   veci   Friedl   Európska   komisia   pre   ľudské   práva   rozhodla,   že zhromaždením anonymných fotografií z verejnej demonštrácie nedošlo k protiprávnemu zásahu   do   práva   na   súkromný   život.   K   tomuto   rozhodnutiu   prispelo,   že   zadovážené fotografie neuložili do systému na spracovanie dát a že príslušné orgány neurobili nijaké opatrenia na identifikáciu vyfotografovaných osôb pomocou prostriedkov na spracovanie

dát. Vo veci P. G. a J. H. proti Spojenému kráľovstvu (sťažnosť č. 44787/98, body 59  60, ECHR 2001-IX) ESĽP rozhodol, že zaznamenaním dát a ich systematickým uschovaním mohlo dôjsť k narušeniu chránených hodnôt napriek dostupnosti dát vo forme verejnej domény (public domain) či akokoľvek inak.

41.   Ústava   nechráni   iba   pred   neoprávneným   zhromažďovaním   údajov   o   osobe. S ústavou   nezlučiteľné   je   aj   neoprávnené   zverejňovanie   údajov   o   osobe.   Protiústavné nakladanie   s   údajmi   o   osobe   môže   mať   aj   tretiu,   široko   vymedzenú   podobu   „iného zneužívania údajov“. Túto podobu neústavnosti môže nadobudnúť každé správanie, ktorým sa   rozširujú   údaje   o   osobe,   dokonca   aj   ak   údaje   boli   zhromaždené   oprávnene,   ale neoprávnene   sa   rozšíria.   Typickým   príkladom   je   poskytovanie   údajov   legitímne zhromaždených   jedným   orgánom   verejnej   moci   iným   orgánom   verejnej   moci,   ak   ide o orgány verejnej moci bez právomoci vedenia vlastných systémov s údajmi o osobe alebo o orgány bez oprávnenia na prístup ku konkrétnym údajom o osobe. Legitímny prístup k údajom   o   osobe   nezíska   orgán   verejnej   moci   všeobecným   právom   na   „prístup k informáciám“, ale získa ho až vtedy, keď mu zákon prizná právo oboznámiť sa s údajmi zhromažďovanými na účel, ktorý je legitímny z hľadiska činnosti daného orgánu verejnej moci.

Oprávnene zhromaždené údaje

42.   Ústava   tým,   že   ochranu   údajov   o   osobe   obmedzuje   na   ochranu   pred neoprávneným   nakladaním   s   údajmi   o   osobe,   implicitne   umožňuje   oprávnené zadovažovanie údajov o osobe. Ústava nevylučuje akýkoľvek zber údajov o osobe. Ochrana sa   priznáva   iba   pred   neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným zneužívaním údajov. Oprávnene zhromažďované údaje musí orgán verejnej moci uschovať tak, aby boli chránené pred neoprávneným prístupom iných orgánov verejnej moci, aj pred fyzickými a právnickými osobami. Ak orgán verejnej moci zhromažďuje údaje o osobe, ktoré nie je oprávnený zistiť, uschovať alebo inak získať do svojej dispozičnej sféry, dopustí sa správania nesúladného s čl. 19 ods. 3 ústavy (čl. 8 ods. 2 dohovoru). Stav technológií sťažujúci   prístup   k   údajom   ani   iné   opatrenia   prijaté   na   ochranu   údajov   uložených v informačnom   systéme   nemožno   zamieňať   s   ochranou   pred   neoprávneným zhromažďovaním údajov o osobe. Ústavný súd k výkladu a uplatneniu čl. 19 ods. 3 ústavy uviedol:

„Zhromažďovanie údajov o fyzickej alebo právnickej osobe musí byť oprávnené. Oprávnené je zhromažďovanie takých údajov, s ktorými daná fyzická alebo právnická osoba súhlasila alebo ktoré vyplývajú zo zákona.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zhromažďovanie   údajov   o   navrhovateľke   tým,   že policajný   technik   zmeral   výšku   navrhovateľky,   zaznamenal   farbu   očí   a   vlasov,   urobil záznam   o   chrupe   navrhovateľky   a   výslovnosti   písmena   R,   informoval   sa   na   zvláštne znamenia a vyhotovil obrazové záznamy, bolo uskutočnené v rozpore so zákonom, pretože toto oprávnenie môže policajt realizovať iba voči osobám, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 20a zákona o Policajnom zbore. Navrhovateľku nemožno zaradiť do tohto výpočtu, pretože ona bola predvedená na policajné oddelenie za účelom podania vysvetlenia, podľa § 17 ods. 1 zákona o Policajnom zbore. Zo sťažnosti taktiež vyplýva, že navrhovateľka nesúhlasila so snímaním jej identifikačných znakov.

Ústavný súd dospel k záveru, že snímanie identifikačných znakov navrhovateľky v rozpore s § 20a zákona o Policajnom zbore a bez súhlasu navrhovateľky bolo zásahom do práva na ochranu osobných údajov navrhovateľky podľa čl. 19 ods. 3 ústavy...

Vzhľadom na to, že obvodné oddelenie zhromaždilo osobné údaje o navrhovateľke v rozpore so zákonom, ústavný súd prikázal, aby obvodné oddelenie obnovilo stav pred porušením základných práv a slobôd a nezákonne zhromaždené údaje o navrhovateľke zničilo.“ (III. ÚS 204/02).

43. Klasifikačné kritériá, podľa ktorých sa oprávnené získavanie údajov o osobe dá odlíšiť od neoprávneného získavania údajov o osobe, možno určiť pomocou štandardných postupov a metód výkladu ústavy. Každé základné právo sa zaručuje v režime

(i) formálnej ochrany, ktorou sa zabezpečuje dodržanie právnej sily prameňa práva akým možno legitímne vstúpiť do sféry daného základného práva alebo slobody,

(ii) materiálnej ochrany a (iii) procesnej ochrany.

Formálna ochrana údajov o osobe

44. Ústava zaručuje ochranu osobných údajov s výnimkou ustanovenou v čl. 22 ods. 2: „v prípadoch, ktoré ustanoví zákon“. Ústavný súd o podmienke zákona uviedol: „Formálna podmienka znamená, že obmedzenie prijme národná rada v právnom predpise so silou zákona.“ (PL.   ÚS 15/98). «Termínom „zákon“ sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily.» (II. ÚS 28/96; zhodne PL. ÚS 15/98)

45. Požiadavka obmedzenia ochrany osobných údajov zákonom, a nie akýmkoľvek iným   právnym   predpisom   okrem   iného   znamená,   že   zo   všetkých   orgánov   štátu   jedine Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) môže prijať právnu úpravu obmedzujúcu   jednotlivca   v   ochrane   jeho   osobných   údajov.   Vláda,   ministerstvo   vnútra, nijaké iné ministerstvo, krajské a okresné úrady, ani orgány územnej samosprávy nesmú vydať nariadenie vlády, vyhlášku alebo všeobecne záväzné nariadenie obmedzujúce právo na   ochranu   osobných   údajov.   Iné   ako   zákonné   obmedzenie   ochrany   osobných   údajov neprichádza do úvahy tak na základe podzákonnej úpravy vydanej z vlastného rozhodnutia orgánov   výkonnej   moci   alebo   územnej   samosprávy,   ako   aj   na   základe   zmocnenia uvedeného v zákone. Národná rada bez porušenia viacerých ustanovení ústavy nemôže zmocniť ktorýkoľvek orgán verejnej moci, aby obmezil ústavnú ochranu údajov o osobe svojím všeobecne záväzným právnym predpisom. Rovnako nie je možné, aby sa toto právo obmedzilo zákonom schváleným v referende. Ústava vylučuje rozhodovanie o základných právach a slobodách v referende (čl. 93 ods. 3).

46. Ústavná úprava právnej sily prameňa práva ustanovujúcej ochranu osobných údajov je jednoznačná. Musí ísť výlučne o zákon. Túto požiadavku zdanlivo relativizuje ochrana   osobných   údajov   podľa   práva   Rady   Európy.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva uplatňuje čl. 8 dohovoru podľa tézy, že pojem „právo“ a „zákon“ sa chápe v materiálnom, a nie formálnom význame (Huvig case, séria A, č. 176-B, s. 53; Kruslin case, séria A, č. 176-A, s. 21). To znamená, že „zákonom“ sa nerozumie iba všeobecne záväzný právny predpis schválený parlamentom, ale aj ďalšie pramene práva vrátane súdnych rozhodnutí a právnej doktríny (Kopp v. Switzerland, Rep. 1998-II, fasc. 67, bod 60). Európsky súd pre ľudské práva teda akceptuje opatrenia obmedzujúce súkromie bez ohľadu na stupeň právnej sily právnej úpravy. Na druhej strane vyžaduje istú mieru kvality právnej úpravy, ktorá má byť prístupná dotknutej osobe a zlučiteľná s princípmi právneho štátu (rule of law) (Kopp v. Switzerland, bod 55). Európsky súd pre ľudské práva v každom prípade posudzuje, či namietnutý zásah do práva na súkromie vykonala verejná moc v súlade s právnou úpravou, ktorá   musí   byť   dostupná   a   dostatočne   predvídateľná,   t.   j.   vyjadrená   s   veľkou   mierou presnosti tak, aby jednotlivcovi umožnila v prípade potreby prispôsobiť svoje správanie právnej úprave (Malone v. the United Kingdom, séria A, č. 82, body 66 – 68; Rotaru v. Romania [GC], sťažnosť č. 28341/95, bod 55, ECHR 2000-V; Amann proti Švajčiarsku, bod 56). Miera presnosti vyžadovanej od vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá v nijakom prípade nemôže počítať so všetkými eventualitami, závisí od obsahu skúmaného textu, od povahy spoločenského vzťahu, ktorý má upraviť, a od počtu a statusu osôb, ktorým je adresovaná (Hassan and Tchaouch v. Bulgaria, sťažnosť č. 30985/96 a č. 39023/97, bod 84, ECHR 2000-XI).   Preskúmavaný   zásah   do   ľudských   práv   a   slobôd   garantovaných   čl.   8   ods. 1 dohovoru musí zároveň spĺňať podmienky čl. 8 ods. 2. Okrem toho právna úprava, aby bola v súlade s dohovorom, musí podľa čl. 13 dohovoru poskytovať aj primeranú ochranu pred svojvôľou a v dôsledku toho s dostatočnou jasnosťou definovať rozsah a spôsob výkonu právomoci   zverenej   kompetentným   orgánom   (Kruslin   v.   France;   S.   a Marper   proti Spojenému kráľovstvu). Úkony predstavujúce očividný zásah do práva na súkromný život sa   nesmú   ocitnúť   mimo   dosahu   bezprostrednej   (preventívnej   alebo   následnej)   súdnej kontroly (Camenzind v. Switzerland, sťažnosť č. 21353/93).

47. Európsky súd pre ľudské práva pri uplatnení čl. 8 dohovoru dosiaľ nečelil otázke, či   pojem „právo“ a   „zákon“ možno vždy   stotožniť s akýmkoľvek   prameňom práva,   či dokonca aj s interným normatívnym pokynom. Pri výklade čl. 8 dohovoru ESĽP pojem „práva v materiálnom význame“ spojil so súdnymi rozhodnutiami. „Súdne rozhodnutia tradične zohrávajú dôležitú úlohu v kontinentálnych krajinách a do takej miery, že celé odvetvia pozitívneho práva sú v značnom rozsahu výsledkom rozhodovacej činnosti súdov“. (Kruslin   case,   s.   22;   Huvig   case,   s.   54).   „Ak   by   Európsky   súd   prehliadol   judikatúru, podmínoval by kontinentálny právny systém takmer rovnako, ako by rozhodnutím vo veci Sunday   Times   26.   apríla   1979   bol   otriasol   koreňmi   právneho   systému   Spojeného kráľovstva, keby Common Law nezahrnul pod pojem zákona. Vo sfére upravenej písaným právom slovo zákon zahŕňa aj uplatňovanie práva v interpretácii súdov.“ (Kruslin case, s. 22;   Huvig   case,   s.   54).   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   neprejavil   názor   na   zavedenie obmedzujúceho opatrenia v právnom predpise výkonnej moci.

48. V slovenskej právnej vede sa o tejto otázke uvádza: «Existujúci stav možno interpretovať alternatívne. V prvej alternatíve možno tvrdiť, že súdy vo svojej rozhodovacej činnosti aplikujú aj podzákonné právne predpisy, ktoré sa tak stávajú súčasťou súdnej praxe. Ak   „právo“   zahŕňa   aj   súdnu   judikatúru   (case-law),   potom   a   fortiori   musí   zahŕňať   aj všeobecne   záväzné   akty   (možno   dokonca   aj   individuálne   právne   akty)   výkonnej   moci aplikované v súdnej praxi. V druhej alternatíve možno uvažovať o odmietnutí právnych aktov výkonnej moci tam, kde právny poriadok predpisuje prameň práva, ktorým sa má vydať právna úprava. Táto otázka má veľký význam pre štáty nahrádzajúce totalitnú formu vlády   demokratickou   formou   vlády.   Týka   sa   budovania   právneho   štátu,   v   ktorom   je implikovaná zásada deľby moci. Jej rešpektovanie musí mať za následok takú tvorbu práva, pri ktorej normotvornú právomoc zákonodarnej moci nepreberá iná zložka verejnej moci. Ak   vnútroštátne   právo   vyžaduje,   aby   sa   obmedzenie   práva   na   súkromie   použitím informačno-technických prostriedkov uskutočnilo zákonom, v súlade s čl. 8 Dohovoru... by nemala byť právna úprava prijatá orgánom výkonnej moci. Taká by mala byť zásada tvorby práva na ochranu súkromia pred používaním sledovacích technológií mocenskými zložkami štátov   transformujúcich   sa   z   totalitných   na   demokratické   formy   vlády.»   (Drgonec,   J. Ústavnoprávne aspekty použitia sledovacích technológií mocenskými zložkami štátu. In: Dančák, B, Šimíček, V. Bezpečnost České republiky. Právní aspekty situace po 11. září 2001. Brno : Masarykova univerzita v Brně, 2002, s. 110 – 111).

49.   Hoci   citovaný   názor   (bod   48)   sa   výslovne   vyjadruje   k   právnej   sile   úpravy určujúcej podmienky ochrany súkromia pred použitím sledovacích technológií mocenskými zložkami štátu, má všeobecný dosah. Vzťahuje sa na každý spôsob a prostriedok slúžiaci na obmedzovanie ktorejkoľvek hodnoty súkromnej povahy vrátane ochrany údajov o osobe pred neoprávnenou činnosťou ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci. V zhode s možnosťou ochrany   práva   na   súkromie   v   nadštandarde   priznanom   medzinárodnými   dohovormi o ľudských   právach   je   taká   ochrana   ľudských   práv   a   základných   slobôd   Slovenskou republikou, pri ktorej sa so zákonnou ochranou nestotožní obmedzovanie základných práv a slobôd všeobecne záväznými právnymi predpismi orgánov výkonnej moci ani internými normatívnymi pokynmi.

50. Ústavný súd interpretuje a aplikuje ustanovenia ústavy tak, aby boli v súlade s medzinárodnými dohovormi, ktoré spĺňajú podmienky čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, a preto je nimi Slovenská republika viazaná. Ústavný súd sa usiluje interpretovať a aplikovať ustanovenia   ústavy tak, aby boli v súlade s medzinárodnými dohovormi, ktoré spĺňajú podmienky čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, a preto je nimi Slovenská republika viazaná.

51. Pakt OSN o občianskych a politických právach priznáva členským štátom OSN právo   zaručiť   ľudské   práva   a   slobody   s   vyšším   štandardom,   aký   sa   garantuje   Paktom: „Žiadne základné ľudské práva uznávané v ktoromkoľvek štáte, ktorý je účastníkom tohto paktu, na základe zákona, dohovorov, predpisov alebo zvyklostí nebudú obmedzené alebo zrušené pod zámienkou, že pakt také práva neuznáva alebo ich uznáva v menšom rozsahu.“ (čl. 5 ods. 2). Zhodne sa uvádza aj v Pakte OSN o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach:   Podľa   čl.   5   ods.   2:   „Žiadne   obmedzenie   alebo   odchýlka   od   ktoréhokoľvek zo základných   ľudských   práv   uznávaných   alebo   existujúcich   v   ktorejkoľvek   krajine   na základe zákona, dohovorov, predpisov alebo zvyklostí sa nepripustí pod zámienkou, že pakt také práva neuznáva alebo že ich uznáva v menšom rozsahu.“

52. Dohovor pre členské štáty Rady Európy ustanovuje: „Nič v tomto Dohovore sa nebude vykladať tak, akoby obmedzovalo alebo rušilo ľudské práva a základné slobody, ktoré môžu uznať zákony každej vysokej zmluvnej strany alebo každý iný dohovor, ktorého je stranou.“ (čl. 60). Medzinárodný štandard, v ktorom „právo“ obmedzujúce právo na súkromie môže mať aj formu podzákonnej právnej úpravy vytvorenej výkonnou mocou, je právom   obmedzujúcim   právo   na   súkromie   vo   väčšom   rozsahu   ako   „právo“   prijímané jediným   orgánom   štátu   –   parlamentom   vo   forme   zákona.   Preto   v   tomto   prípade   vyšší štandard ochrany právu na súkromie ponúka vnútroštátny právny poriadok, v ktorom sa pojem „zákon“ interpretuje a aplikuje doslovne.

53. Technologický pokrok prináša stále novšie a nenápadnejšie prostriedky, ktorými možno získavať údaje o každej osobe pomocou sledovania v takmer dokonalom utajení, či už je pre verejný záujem ľahostajná, alebo či je osobou na čele štátu, a preto v strede verejného záujmu. Európsky súd pre ľudské práva pre všetky prostriedky tajného sledovania (telefonické   odpočúvanie,   priestorové   odpočúvanie   atď.)   aplikuje   rovnaké   princípy   bez rozlíšenia   medzi   jednotlivými   druhmi   operatívno-pátracích   prostriedkov.   (Khan   v.   the

United Kingdom  rozsudok z 12. 5. 2000 k sťažnosti č. 35394/97; Copland v. the United Kingdom  rozsudok z 3. 4. 2007 k sťažnosti č. 62617/00. ECHR 2007-IV)

Právomoc zhromažďovať údaje o osobe

54.   Formálnu   podmienku   zákona   nemožno   interpretovať   a   aplikovať   formálne. Skutočnosť,   že   obmedzenie   práva   na   súkromie   je   určené   zákonom,   nie   je   sama   osebe dôkazom   súladu   obmedzenia   s   ústavou.   Ústavná   ochrana   údajov   o   osobe   smeruje predovšetkým proti orgánom verejnej moci, slúži na ochranu osobných údajov pred orgánmi verejnej moci. V spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy možno vyvodiť, že orgán verejnej moci môže zhromažďovať údaje o osobe, jedine ak mu zákon prizná právomoc zhromažďovať osobné údaje. Bez výslovného priznania právomoci na dispozíciu osobnými údajmi orgán verejnej moci nesmie nijakým spôsobom ani v nijakom rozsahu nakladať s údajmi o osobe, ak dotknutá osoba neudelí výslovný súhlas s použitím svojich osobných údajov.

55.   „Kriminálny   úrad   finančnej   správy   používa   informačné   systémy   finančnej správy,   v   ktorých   zhromažďuje,   spracúva,   uchováva,   odovzdáva,   využíva,   ochraňuje a vyraďuje informácie a osobné údaje o osobách, ktoré porušili daňové predpisy alebo colné predpisy alebo je dôvodné podozrenie, že porušujú daňové predpisy alebo colné predpisy, alebo ktoré v oblasti pôsobnosti finančnej správy narušili alebo je dôvodné podozrenie, že narúšajú verejný poriadok a ďalšie informácie o takýchto porušeniach daňových predpisov alebo colných predpisov alebo narušeniach verejného poriadku; takéto informácie a osobné údaje poskytne alebo sprístupní finančnému riaditeľstvu, daňovému úradu alebo colnému úradu v rozsahu potrebnom na plnenie ich úloh“ [§ 5 ods. 3 písm. b) zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov].

56. Sťažovateľ namietol porušenie svojho základného práva okrem iného z dôvodu, že   údaje   o   jeho   osobe   finančné   riaditeľstvo   nepoužíva   na   základe   právomoci   zverenej zákonom, ale preto, lebo si samo právomoc priznalo vo svojom organizačnom poriadku. Organizačný poriadok finančného riaditeľstva 2014 nie je publikovaný ani registrovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Je to interný normatívny pokyn. V druhej časti piatej hlave (Sekcia daňová a colná) tohto predpisu sa na s. 49 uvádza: „Oddelenie boja proti   podvodom   plní   najmä   tieto   úlohy:   (...)   vytvára,   udržiava,   prevádzkuje   osobitné databázy, v ktorých najmä zhromažďuje, spracováva, vyhodnocuje informácie získané od daňových orgánov a ostatných zložiek štátnej správy o skutočnostiach a osobách, ktoré porušili   alebo   je   dôvodné   podozrenie,   že   porušujú   daňové   zákony;   tieto   informácie uschováva, ochraňuje, využíva, vyraďuje.“ [čl. 36 ods. 2 písm. n)]. Finančné riaditeľstvo sa takto   „samo   nezmocnilo“   na   zhromažďovanie   údajov   o osobe,   ako   to   tvrdí   sťažovateľ. Ustanovenie   čl.   36   ods.   2   písm.   n)   nie   je   prameňom   práva   zakladajúcim   právomoc finančného riaditeľstva. Tým sú ustanovenia zákonov.

57. Daňový poriadok ustanovuje: „Na účely správy daní sú správca dane, finančné riaditeľstvo   a   ministerstvo   oprávnené   spracúvať   osobné   údaje   daňových   subjektov, zástupcov   daňových   subjektov   a   iných   osôb   podľa   osobitného   predpisu,   osobné   údaje možno   sprístupniť   len   obci   ako   správcovi   dane,   finančnou   správou   a   ministerstvu a v súvislosti so správou daní a plnením úloh podľa osobitného predpisu aj inej osobe, súdu a orgánom činným v trestnom konaní. V informačných systémoch možno spracúvať meno a priezvisko fyzickej osoby, adresu jej trvalého pobytu a rodné číslo, ak jej nebolo pri registrácii pridelené identifikačné číslo.“ [§ 164 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov]. Daňový poriadok v ustanovení § 164 dvakrát odkazuje určenie ďalších osôb, ktorým možno sprístupniť   osobné   údaje   na   „osobitný   predpis“.   Taká   úprava   je   ťažko   prehľadná, v ustanovení § 164 nedostatočne konkrétna a presná. Okruh osobných údajov, ktorých zber umožňuje daňový poriadok, sa rozširuje ďalším zákonom. „Finančné riaditeľstvo a finančná správa   sú   oprávnené   spracúvať   osobné   údaje   podľa   osobitného   predpisu   o   fyzických osobách, ktoré boli dotknuté úkonmi súvisiacimi s plnením úloh finančnej správy podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu; zoznam osobných údajov je uvedený v prílohe.“ (§ 8   zákona   č. 479/2009   Z.   z.   o   orgánoch   štátnej   správy   v   oblasti   daní   a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

58.   Ústavný   súd   nemôže   prehliadnuť   značne   všeobecný   charakter   vymedzenia právomoci dotknutých orgánov daňovej správy pre nakladanie s osobnými údajmi. Medzi priznanou právomocou a ochranou osobných údajov per se existuje vzťah nepriamej úmery. Čím je právomoc orgánu verejnej moci disponovať údajmi o osobe všeobecnejšia, a preto dostupná na rozšírenie interpretáciou práva, tým väčšiu pozornosť treba venovať skúmaniu podmienok,   obsahu   a   rozsahu   zverenej   dispozície   a   splneniu   materiálnych   podmienok ochrany údajov o osobe.

59. Ak by sa orgány verejnej moci uchýlili k odkazu na ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy ako na normu, ktorá im umožňuje konať všetko, čo dovoľuje zákon, interpretovali by čl. 2 ods. 2 vytrhnutím   z ústavného kontextu. V záujme zachovania podstaty   ústavnej úpravy sa ustanovenie čl. 2 ods. 2 musí interpretovať a aplikovať v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy.   Účelom výkladu   čl. 2   ods. 2   v spojení   s čl.   152 ods.   4   ústavy je   zachovanie spravodlivej   rovnováhy   medzi   zásadou   ustanovenou   čl.   2   ods.   2   a   príkazom   určeným v čl. 152 ods. 4. Podľa čl. 152 ods. 4 sa všetky pramene právneho poriadku Slovenskej republiky musia interpretovať a aplikovať tak, aby boli v súlade s ústavou. Orgán verejnej moci pri aplikácii vykonávacieho zákona (ale aj všeobecného zákona) má povinnosť najskôr preskúmať, či všeobecne záväzný právny predpis, ktorý ide aplikovať, môže vysvetliť tak, aby výklad bol v súlade s ústavou. Iba v prípade kladnej odpovede môže uplatniť svoju viazanosť zákonom podľa čl. 2 ods. 2 ústavy. Orgán verejnej moci pri korektnom naložení s ustanovením   čl.   2   ods.   2   ústavy   nesmie   porušiť   ústavu   z   dôvodu,   že   zákon   mu   to umožňuje, či dokonca ukladá. Až vo vzájomnom prepojení oboch ústavných noriem sa môže v plnej miere dosiahnuť účel a obsah ústavnej úpravy určený týmito ustanoveniami. Pre ústavne konformnú ochranu údajov o osobe nestačí, ak sa nakladanie s nimi zverí zákon do právomoci určitého orgánu verejnej moci. „Zámerom Dohovoru je zaručiť práva, ktoré nie sú teoretické či iluzórne, ale praktické a účinné.“ (Airey v. Ireland, séria A, č. 32, bod 24;   zhodne   Artico   v.   Italy,   séria   A,   č.   37,   bod   33;   Bianchi   v.   Switzerland,   sťažnosť č. 7548/04, bod 84) „Ústava, podobne ako dohovor, nechráni práva, ktoré sú iluzórne, ale chráni práva vykonateľné, realizovateľné a efektívne.“ (PL. ÚS 19/09)

Materiálna ochrana údajov o osobe

60. Zákon určujúci obmedzenia ochrany osobných údajov musí mať kvalitu, obsah, ktorý je v súlade s požiadavkami ústavnosti. Podmienky obmedzovania základných práv a slobôd, teda podmienky, ktoré sa musia splniť, aby sa v súlade s ústavou dal vykonať zásah obmedzujúci základné právo alebo slobodu, sú upravené na dva spôsoby: ako všeobecné podmienky a osobitné podmienky.

Osobitné   podmienky   obmedzovania   základných   práv   a   slobôd   sú   zahrnuté   do ustanovení zaručujúcich konkrétne základné právo alebo slobodu. Názorným príkladom základného   práva,   ktoré   možno   obmedziť   jedine   pri   splnení   osobitných   podmienok,   je vyvlastnenie, ktorého ústavná úprava určuje aj dôvody, aké legitimizujú obmedzujúci zásah v čl. 20 ods. 4.

Všeobecné podmienky obmedzovania základných práv a slobôd sú jednotné pre všetky základné práva, ktorých úprava nezahŕňa osobitné podmienky obmedzenia. Ústava neurčuje výslovne všeobecné podmienky obmedzovania základných práv a slobôd. Z toho možno vyvodiť, že takéto základné práva a slobody možno obmedziť z akéhokoľvek ústavne relevantného dôvodu, ak sa rešpektujú ustanovenia čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy a výsledné obmedzenie nastolí spravodlivú rovnováhu (fair balance) medzi konfliktnými záujmami podliehajúcimi ochrane základnými právami a slobodami.

61.   Režim   ochrany   práva   na   súkromie   v   relevantných   normách   ústavy   nie   je jednotný. Normy čl. 19 ústavy sú formulované ako absolútna ochrana, ktorá nedovoľuje obmedziť   hodnoty   súkromnej   povahy   za   nijakých   okolností   a   za   nijakých   podmienok. Zásahy do nedotknuteľnosti obydlia podľa čl. 21 ods. 3 ústavy sú dovolené, ak ich ustanoví zákon a splnia sa dve materiálne podmienky určené v čl. 21 ods. 3. Naproti tomu hodnoty súkromnej povahy chránené podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 22 ods. 2 ústavy možno obmedziť zákonom. „Zákon“ sa ústavou výslovne predpokladá aj pri ochrane zaručenej čl. 21 ods. 2. A tak nejasnosti interpretácie a aplikácie ústavného práva na súkromie sa začínajú otázkou o ústavnom   režime,   v   ktorom   sa   právo   na   súkromie   chráni.   Z   okolnosti,   že   osobitné podmienky obmedzovania základného práva na súkromie zväčša nie sú zahrnuté do režimu jeho ochrany (okrem čl. 21 ods. 3 ústavy), možno vyvodiť konštatovanie, že ústavné právo na súkromie sa chráni (spravidla) podľa všeobecných podmienok obmedzovania základných práv a slobôd ustanovených čl. 13 ústavy. Skúškou správnosti pre také konštatovanie sú ustanovenia čl. 16 ods. 1, čl. 21 ods. 2 a čl. 22 ods. 2 ústavy, ktoré odkazujú dostupnosť chránených   hodnôt   súkromnej   povahy   na   zákon   ako   prostriedok   obmedzovania   danej hodnoty súkromnej povahy. Napriek tejto zdanlivej očividnosti ochrany podľa všeobecných podmienok obmedzovania základných práv a slobôd základné právo na súkromie patrí medzi tie základné práva, ktoré sa chránia podľa osobitných podmienok obmedzovania.

62. Základnému právu na súkromie sa zaručuje ochrana podľa ústavy a zároveň podľa medzinárodných dohovorov o ľudských právach. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do ochrany priznanej čl. 8 ods. 1 dohovoru zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Touto ochranou sa právo na súkromný a rodinný život priznáva vo väčšom rozsahu ako podľa ústavy. Ústava chráni súkromie, iba dokiaľ ho neobmedzí zákon; dohovor umožňuje obmedziť   súkromie   iba   z   niektorého   výslovne   určeného   dôvodu   legitímneho   záujmu. Slovenská republika splní svoj záväzok v súlade s Viedenským dohovorom o zmluvnom práve, iba ak zaručí také základné právo na súkromie, ktoré sa nemôže obmedziť zákonom hocikedy, ale ktoré sa môže obmedziť, iba ak sa splnia podmienky ustanovené čl. 8 ods. 2 dohovoru.   Preto   sa   základné   právo   na   súkromie   priznáva   ústavou   podľa   podmienok určených dohovorom.

63. Článkom 8 dohovoru sa určuje formálna podmienka „súladu so zákonom“ a dve kumulatívne materiálne podmienky na obmedzenie práva na súkromný a rodinný život. Jednou   materiálnou   podmienkou   je   „nevyhnutnosť   obmedzenia   v   demokratickej spoločnosti“. Ďalšou materiálnou podmienkou je ochrana taxatívne určených hodnôt:

1. národnej bezpečnosti,

2. verejnej bezpečnosti,

3. hospodárskeho blahobytu krajiny,

4. predchádzania nepokojom a zločinnosti,

5. ochrany zdravia,

6. ochrany morálky,

7. ochrana práv a slobôd iných.

64. Ústava zaručuje ochranu osobných údajov v komplikovanom a ťažko prehľadom režime náročnom na výklad. Formu, v akej možno toto základné právo obmedziť – zákon – určuje   sama   ústava.   Materiálne   podmienky   ochrany   osobných   údajov   a   požiadavku procesnoprávnej ochrany treba vyvodiť v spojení čl. 19 ods. 3 s čl. 22, s čl. 152 ods. 4 ústavy a s čl. 154c ods. 1 ústavy. Materiálne podmienky ochrany a procesnoprávnu ochranu sa podľa týchto ustanovení zaručujú čl. 8 ods. 2 dohovoru, a preto aj case-law ESĽP.

65. Právo na ochranu údajov o osobe podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru možno obmedziť, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu taxatívne určených záujmov.   Z   tohto   usporiadania   materiálnych   podmienok   možno   vyvodiť,   že   materiálne podmienky ochrany údajov o osobe v rámci ochrany priznanej ústavou sú dve. Jednou z nich je podmienka nevyhnutnosti obmedzujúceho opatrenia, zásahu do práva na súkromie, ktorým   sa   chránia   aj   údaje   o   osobe.   Ďalšou   je   podmienka   legitímneho   účelu,   zásahu vykonaného z dôvodu, ktorý je v čl. 8 ods. 2 dohovoru taxatívne uvedený.

66.   Účelu   ochrany   údajov   o   osobe   nezodpovedá   akákoľvek   generálna   norma umožňujúca orgánu verejnej moci, aby získaval a využíval osobné údaje. Účel sa napĺňa až vtedy,   keď   orgán   verejnej   moci   dostane   v   zákone   dostatočne   presné   a   podrobné splnomocnenie   na   nakladanie   s   osobnými   údajmi,   ktoré   neumožní   zakladanie   databáz o čomkoľvek a kedykoľvek, stačí, ak sa vie, na ktorom štátnom orgáne. V tejto súvislosti nemožno opomenúť právny názor ESĽP: „Výpočet výnimiek z práva jednotlivca na rešpekt k jeho súkromnému životu tak, ako je uvedený v čl. 8 ods. 2, je taxatívny a ich vymedzenie

je reštriktívne.“ (Parrillo v. Italy [GC]  rozsudok z 27. 8. 2015 k sťažnosti č. 46470/11, bod 163).

67.   Sťažovateľ   namietol,   že   v   okolnostiach   prípadu   došlo   k   porušeniu   jeho základného práva na ochranu osobných údajov použitím sledovacích technológií. Použitie sledovacích technológií predstavuje zásah do súkromia (nielen v rozsahu ochrany osobných údajov), aký   je akceptovateľný   vo verejnom záujme v   rozsahu spravodlivej rovnováhy medzi ochranou, ktorá sa každému má zabezpečiť v rámci práva na súkromie, a medzi verejným   záujmom,   ktorý   je   natoľko   závažný,   že   opodstatňuje   obmedzenie   práva   na súkromie.   Nastolenie   spravodlivej   rovnováhy   medzi   zásahom   do   základného   práva pomocou sledovacích technológií a medzi obmedzením použitia sledovacích technológií je nevyhnutnou zásadou, od ktorej nemožno upustiť ani pri vymedzovaní podmienok použitia sledovacích technológií z hľadiska ochrany ostatných základných práv a slobôd.

68. Európsky súd pre ľudské práva o použití informačno-technických prostriedkov dohľadu   štátnymi   orgánmi   spôsobom   znamenajúcim   obmedzenie   práva   na   súkromie uviedol, že prostriedky tajného dohľadu nad občanmi, ktoré sú typické pre policajný štát, sú tolerovateľné   podľa   dohovoru   len   potiaľ,   pokiaľ   sú   striktne   nevyhnutné   pre   ochranu demokratických inštitúcií. (Klass and Others v. Germany. séria A, č. 28, bod 41) Túto výnimku podľa ESĽP opodstatňujú dve okolnosti: prvou je technický pokrok zaznamenaný vo   vývoji   špionážnych   prostriedkov   a následne   aj   v   prostriedkoch   kontrašpionážneho dohľadu; druhou okolnosťou je rozmach terorizmu v Európe. V dôsledku týchto okolností sa demokratické   zriadenia   ocitajú   v ohrození.   Aby   im   štát   mohol   vzdorovať   a   účinne predchádzať,   musí   mať   možnosť   podrobiť   tajnému   dohľadu   podozrivé   živly   pôsobiace vo sfére jeho jurisdikcie. Vzhľadom na to ESĽP uznal, že existencia právnej úpravy, ktorou sa   vytvára   možnosť   uplatnenia   tajného   dohľadu   nad   poštovými   zásielkami a telekomunikáciami   za   výnimočných   podmienok   je   nevyhnutná   v   demokratickej spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti   a/alebo   na   predchádzanie   nepokojom a zločinnosti (Klass and Others v. Germany, séria A, č. 28, bod 41).

69. Technologický pokrok prináša stále novšie a nenápadnejšie prostriedky, ktorými možno získavať údaje o každej osobe pomocou sledovania v takmer dokonalom utajení, či už je pre verejný záujem ľahostajná, alebo či je osobou na čele štátu, a preto v strede verejného záujmu. Európsky súd pre ľudské práva pre všetky prostriedky tajného sledovania (telefonické   odpočúvanie,   priestorové   odpočúvanie   atď.)   aplikuje   rovnaké   princípy   bez rozlíšenia   medzi   jednotlivými   druhmi   operatívno-pátracích   prostriedkov   (Khan   v.   the United Kingdom – rozsudok z 12. 5. 2000 k sťažnosti č. 35394/97; Copland v. the United Kingdom – rozsudok z 3. 4. 2007 k sťažnosti č. 62617/00. ECHR 2007-IV).

70.   Na   účely   ochrany   práva   na   súkromný   život   pred   používaním   sledovacích prostriedkov   (prostriedkov   tajného   dohľadu)   ESĽP   zdôraznil,   že   právna   úprava   musí vymedziť jasné a podrobné pravidlá upravujúce rozsah a použitie takých opatrení, určiť minimálne   požiadavky   na   dĺžku,   spôsob   uloženia   získaných   informácií   a   údajov,   ich použitie, prístup tretích osôb k nim, a ustanoviť procedúry vedúce k ochrane celistvosti a dôvernosti údajov, ako aj na ich zničenie, a to spôsobom, aby jednotlivci disponovali dostatočnými zárukami proti riziku ich zneužitia a svojvôle. Podľa ESĽP: „V kontexte tajných sledovacích opatrení alebo monitorovania komunikácie orgánmi verejnej moci musí vnútroštátne právo poskytovať jednotlivcovi určitú ochranu pred svojvoľnými zásahmi do jeho práv priznaných článkom 8, a to s prihliadnutím na nedostatok verejnej kontroly a na riziko zneužitia moci. Preto vnútroštátne právo musí byť dostatočne jednoznačné vo svojich ustanoveniach, aby osobám poskytlo primeraný návod ohľadne okolností a podmienok, za ktorých sa úrady môžu uchýliť k tajným opatreniam.“ (Kopp v. Switzerland. Rep. 1998-II, fasc. 67  rozsudok z 25. 3. 1998, bod 64). Nevyhnutnosť disponovať takými zárukami je o to väčšia, keď ide o ochranu osobných údajov podrobených automatickému spracovaniu, najmä   ak   sa   tieto   údaje   využívajú   na   policajné   ciele   a   v   situácii,   keď   sa   dostupné technológie stávajú čoraz komplikovanejšie. Vnútroštátne právo musí predovšetkým zaručiť, že zhromaždené údaje sú skutočne relevantné a nie sú prehnané vzhľadom na účel, pre ktorý boli zhromaždené, a že sú uschované vo forme umožňujúcej identifikáciu osôb v čase nepresahujúcom nevyhnutnú mieru na dosiahnutie účelu, na ktorý boli zhromaždené (Weber and Saravia v. Germany, sťažnosť č. 54934/00; Liberty and Others v. the United Kingdom, sťažnosť č. 58243/00, body 62 a 63).

71. Nekvalita právnej úpravy sa stala príčinou rozhodnutia o porušení dohovoru Francúzskom, lebo právna úprava tohto štátu „primerane jasne neurčila rozsah a spôsob uplatňovania takýchto oprávnení príslušnými orgánmi” (Kruslin case, séria A, 1990, č. 176-A). Rovnaké rozhodnutie urobila aj Európska komisia pre ľudské práva pri preskúmaní súladu španielskej úpravy s čl. 8 dohovoru, keď 11. 4. 1997 vo veci Cosme Valenzuela Contreras proti Španielsku (sťažnosť č. 27671/95) za hodnotiace kritérium označila otázku, či príslušné právne ustanovenia poskytujú dostatočnú záruku proti svojvoľným zásahom verejnej   moci,   a   na   jej   základe   zistila,   že   španielske   právo   nevymedzilo   s   náležitou jasnosťou a presnosťou rozsah a spôsob výkonu odpočúvania. Nedefinovalo napr. kategórie osôb, ktoré možno podrobiť odpočúvaniu, ani kategórie prípadov, v ktorých možno povoliť odpočúvanie, a neurčovalo ani časový limit trvania odpočúvania, povinnosť zničiť zvukové záznamy v prípade zastavenia konania alebo zbavenia obvinenia a pod.

V. Splnenie podmienok ochrany v okolnostiach prípadu

72. Rozhodnutie o tom, ktoré otázky sporu a ktoré argumenty účastníkov konania sú podstatné a relevantné, a preto súd musí na ne dať jasnú a zreteľnú odpoveď na účely riešenia   konkrétneho   právneho   problému,   je   predurčené   povinnosťou   súdu   odborne   – objektívne a nestranne – určiť otázky, ktoré sú pre rozhodnutie sporu relevantné, a preto súd v odôvodnení musí dať presvedčivú odpoveď na každú z nich. Súd je pri vymedzovaní relevantných otázok viazaný zásadou iura novit curia, svojimi skúsenosťami a znalosťami platnej právnej úpravy, ktorú musí uplatniť v celom jej rozsahu.

73. Sťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom tvrdenie o porušení svojich práv argumentoval   aj   pomocou   viacerých   rozhodnutí   ESĽP   o   ochrane   práva   na   súkromný a rodinný život v rozsahu, v akom sa prostredníctvom tohto ľudského práva chránia údaje o osobe.   Normatívny   obsah   dohovoru   je   formulovaný   prostredníctvom   case-law   ESĽP. Sťažovateľom uplatnené rozhodnutia boli v príčinnej súvislosti s predmetom žaloby, ktorú sťažovateľ   podal   v   konaní   sp.   zn.   10   Sžz   3/2014.   Právnu   argumentáciu   založenú   na právnych   názoroch   ESĽP bol najvyšší   súd   povinný   pokladať   za   takú časť sporu,   ktorá obsahovala   podstatné   a   relevantné   argumenty   účastníka   konania,   a   preto   bolo   jeho povinnosťou dať na ne jasné a zreteľné odpovede z hľadiska skutkového stavu a jeho právnej kvalifikácie. Najvyšší súd tak nekonal. V odôvodnení jeho rozsudku chýba vysvetlenie, ako a či vôbec, sa v okolnostiach prípadu splnili podmienky ochrany osobných údajov podľa case-law   ESĽP.   Toto   porušenie   práva   sťažovateľa   na   riadne   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia ako prvku ochrany zaručenej v základnom práve na súdnu ochranu nie je v okolnostiach prípadu jediným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy.

74.   V   konaní   pred   najvyšším   súdom   odporca   v   1.   rade   (finančné   riaditeľstvo) vo vyjadrení k sťažovateľovej žalobe okrem iného uviedol, že nie je spôsobilý vyjadriť sa k tvrdeniu   navrhovateľa,   či   sporný   zoznam   osobných   údajov   vedie,   ďalej   či   je „tento zoznam bielych koní autorsky pripísateľný odporcovi“. Ak vedúci orgánu verejnej moci zodpovedný za chod tohto orgánu vrátane zabezpečenia jeho činnosti výlučne v medziach zverenej právomoci nie je spôsobilý zistiť, či „jeho úrad“ vedie nejaký zoznam osobných údajov ani či taký zoznam vytvorili jeho pracovníci, alebo či používajú zoznam osobných údajov vytvorených iným subjektom práva následne prevzatý od tohto orgánu, očividne nejde o zabezpečenie ochrany osobných údajov na danom štátnom orgáne v kvalite, aká sa základnému   právu   na   ochranu   osobných   údajov   priznáva   ústavou.   Kriminálny   úrad finančnej správy v konaní pred najvyšším súdom v písomnom vyjadrení z 30. januára 2014 (č-9007014/1/57741/2014) okrem iného uviedol:

«Kriminálny   úrad nikdy nezostavoval, nezostavuje a nemá v úmysle zostavovať zoznam   s   názvom   „biele   kone“.   Kriminálny   úrad,   ako   štátny   orgán   so   zákonnou pôsobnosťou na odhaľovanie daňovej a colnej trestnej činnosti, má prístup do viacerých databáz,   ktoré   využíva   na   uvedený   účel.   Automatizovaný   informačný   systém   finančnej správy obsahuje susbsystém s názvom „biele kone“ spracovaný finančným riaditeľstvom.»

75.   Pri   zachovaní   príčinnej   súvislosti   oboch   vyjadrení   (bod   74)   je   zrejmé,   že finančné riaditeľstvo zhromaždilo údaje o osobách v subsystéme nazvanom „biele kone“, no deje sa tak bez vedomia prezidenta finančného riaditeľstva, ktorý nemá ani možnosť zistiť, že taký zoznam existuje (body 74, 8). Tým je vylúčený aj jeho vplyv na ďalšie nakladanie so sústredenými údajmi o osobách, a preto aj zabezpečenie a kontrola ústavne konformného naloženia so všetkými v subsystéme zhromaždenými údajmi.

76. Najvyšší súd sa v odôvodnení rozsudku sp. zn. 10 Sžz 3/2014 podrobne zaoberal procesnými otázkami konania, no v merite veci sa vyjadril iba k námietke sťažovateľa, podľa ktorej k porušeniu jeho osobnostných údajov dochádza už ich samým vedením.Najvyšší súd o tom uviedol:

„Najvyšší súd nemohol dať za pravdu navrhovateľovi v tom, že len vedením údajov o jeho   osobe   (či   o   podnikateľskom   subjekte,   v   ktorom   navrhovateľ   figuruje)   zo   strany orgánov verejnej správy na úseku správy daní a finančnej kontroly, by dochádzalo k zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, najmä práva na ochranu cti, dôstojnosti a práva na dobrú povesť.“ (rozsudok sp. zn. 10 Sžz 3/2014, s. 12).

Najvyšší súd túto okolnosť vyhodnotil právne nesprávne. Aj vedenie údajov o osobe orgánom štátu môže byť v nesúlade s čl. 19 ods. 3 v spojení s čl. 22 ods. 1 ústavy, resp. s čl. 8 ods. 2 dohovoru. V nesúlade s ústavou nie je až nakladanie s údajmi, ich postúpenie ďalšiemu orgánu verejnej moci, fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Každú pochybnosť v tomto smere rozptyľuje case-law ESĽP (Amann v. Switzerland [GC], sťažnosť č. 27798/95, bod 69, ECHR 2000-II).

77. Najvyšší súd v odôvodnením rozsudku sp. zn. 10 Sžz 3/2014 ďalej uviedol: „Treba   tiež   zdôrazniť,   že   zákonný   podklad   na   spracúvanie   osobných   údajov daňových subjektov a ďalších osôb v informačných systémoch finančnej správy pre orgány verejnej správy je daný, čo vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 3 písm. a/ zákona č. 122/2013 Z. z.   o   ochrane   osobných   údajov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (v   zmysle ktorého je spracúvaním osobných údajov vykonávanie operácií alebo súboru operácií s osobnými   údajmi,   najmä   ich   získavanie,   zhromažďovanie,   šírenie,   zaznamenávanie, usporadúvanie, prepracúvanie alebo zmena, vyhľadávanie, prehliadanie, preskupovanie, kombinovanie,   premiestňovanie,   využívanie,   uchovávanie,   blokovanie,   likvidácia,   ich cezhraničný   prenos,   poskytovanie,   sprístupňovanie   alebo   zverejňovanie),   ako   aj   z ustanovenia § 164 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sú správca dane, finančné riaditeľstvo a ministerstvo oprávnené spracúvať osobné   údaje   daňových   subjektov,   zástupcov   daňových   subjektov   a   iných   osôb   podľa osobitného   predpisu,   pričom   daňový   poriadok   odkazuje   na   zákon   o   ochrane   osobných údajov.   Zároveň   uvedené   ustanovenie   zákona   oprávňuje   v   informačných   systémoch spracúvať meno a priezvisko fyzickej osoby, adresu jej trvalého pobytu a rodné číslo, ak jej nebolo pri registrácii pridelené identifikačné číslo.“ (rozsudok sp. zn. 10 Sžz 3/2014, s. 12 13). Ústavná ochrana údajov o osobe ani ochrana, aká sa údajom o osobe priznáva podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru a podľa case-law ESĽP, sa nespája iba so silou právnej úpravy umožňujúcej zhromažďovať údaje o osobe. Nestačí teda sama okolnosť, že orgány správy daní   majú   zákonom   priznanú   právomoc   nakladať   s   údajmi   o   daňových   subjektoch, zástupcoch daňových subjektov a ďalších osobách. Zákon priznaním právomoci daňovým orgánom zabezpečuje verejný záujem na riadnom výbere daní a riadnej kontrole výberu daní. V súlade s ústavou a čl. 8 dohovoru je ochrana osobných údajov zabezpečená riadne až vtedy, keď orgány verejnej moci nakladajú s osobnými údajmi tak, aby verejný záujem na dispozícii údajmi o osobe bol v súlade s ochranou, aká sa priznáva fyzickým osobám a právnickým osobám pred neoprávnenou dispozíciou osobnými údajmi na strane orgánov verejnej moci. Najvyšší súd zanedbal túto stránku sporu vyvolaného sťažovateľom, a teda neposkytol   náležitú   právnu   ochranu   jeho   námietke   o   neoprávnenom   nakladaní   s   jeho osobnými údajmi.

78.   Sťažovateľ   namietol   porušenie   svojho   základného   práva   na   ochranu   pred neoprávneným nakladaním s údajmi o svojej osobe pomocou sledovacích technológií.„Sledovanie osôb a vecí je prostriedok operatívno-pátracej činnosti na získavanie poznatkov o pohybe a činnosti osôb alebo o pohybe vecí, ktoré sú dôležité pre trestné konanie a sú vykonávané utajovaným spôsobom technickými alebo inými prostriedkami (§ 113).“ (Ivor, J. a kol. Trestné právo procesné. Bratislava: Iura edition 2006, s. 395). Sledovanie sa uskutočňuje spravidla na príkaz orgánu štátu vydaný na základe písomnej žiadosti policajta alebo príslušného orgánu Policajného zboru a v konaní pred súdom na písomnú žiadosť prokurátora. Výkon sledovania je predmetom úpravy zákonom, záznam vyhotovený pri sledovaní sa musí zničiť, záznam sa pred zničením nesmie skopírovať, ani prepísať do písomnej alebo akejkoľvek inej podoby (§ 7 ods. 5 zákona č. 166/2003 Z. z.).

79. Použitie sledovacích technológií sa v právnom poriadku Slovenskej republiky vymedzuje vo všeobecne záväzných právnych predpisoch upravujúcich právne postavenie mocenských zložiek štátu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu pokladá za právne presnejšie uvažovať   o   použití   prostriedkov,   metód   a   postupov   tajného   dohľadu.   Tento   rozdiel nezbavuje sťažovateľa osobitnej ochrany podľa dohovoru, a preto ani podľa ústavy, lebo ESĽP priznal oprávneným osobám ochranu pred používaním prostriedkov tajného dohľadu.

80. Ústavný súd hodnotí zákonné vymedzenie právomoci finančného riaditeľstva ako dostatočne široké a nejednoznačné na to, aby sa do nej extenzívnym výkladom zákona dalo vtesnať použitie prostriedkov a postupov tajného dohľadu. Spôsob zhromažďovania údajov o osobách „Bielych koní“ a právne nejednoznačné využívanie takto zhromaždených údajov   možno   hodnotiť   ako   zásah   do   základného   práva   na   ochranu   osobných   údajov použitím   prostriedkov   tajného   dohľadu.   Preto   bolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu preskúmať, ako boli v okolnostiach prípadu splnené podmienky ochrany osobných údajov ustanovené pred použitím prostriedkov a postupov tajného dohľadu.

81. V spore, ktorý rozhodoval najvyšší súd v konaní sp. zn. 10 Sžz 3/2014, podstatné a relevantné pre uplatnenie účinnej a efektívnej ochrany základného práva na súdnu ochranu v spojení so základným právom na ochranu súkromia v rozsahu ochrany osobných údajov boli otázky, či

-   je   legitímne   viesť   zoznam   Bielych   koní   (teda   či   je   legitímne   zhromažďovať a usporiadavať údaje o osobách na účel, pre ktorý sa vedie zoznam Bielych koní),

- konajúce orgány štátu majú právomoc viesť predmetný zoznam,

- právna úprava, podľa ktorej sa zoznam Bielych koní vedie, má kvalitu predpísanú dohovorom a ústavou, teda či orgány štátu

(i) aplikovali právnu úpravu, ktorej kvalita zaručovala obmedzenie ústavnej ochrany osobných údajov iba z legitímnych dôvodov,

(ii) aplikovali právnu úpravu, ktorá zaručuje obmedzenie ústavnej ochrany osobných údajov iba po určený čas,

(iii) aplikovali právnu úpravu, ktorá umožňuje súdny prieskum obmedzenia ústavnej ochrany osobných údajov,

- zoznam Bielych koní sa vedie v súlade s platnou právnou úpravou,

- zaradenie konkrétnej osoby (žalobcu) do tohto zoznamu je legitímne.

82. Sťažovateľ podal žalobu, ktorou namietol porušenie ochrany údajov o svojej osobe   (o   svojej   podnikateľskej   činnosti)   z   dôvodu   porušenia   viacerých   prvkov implikovaných   v   práve   na   ochranu   osobných   údajov   a   požiadal   najvyšší   súd,   aby   mu zabezpečil ich ochranu vydaním zákazu obom odporcom viesť ho v zozname bielych koní alebo v inom obdobnom zozname, a zároveň požiadal súd, aby uložil odporcom odstránenie záznamu   o   sťažovateľovi   v   zozname   bielych   koní.   Sťažovateľove   požiadavky   boli v príčinnej súvislosti s právom, o ktorého ochranu sa uchádzal.

83. Povinnosťou najvyššieho súdu nebolo žalobe vyhovieť, no bolo jeho povinnosťou preskúmať   ju   v   celom   rozsahu   dôvodne   uplatnenej   právnej   argumentácie,   o   tejto argumentácii rozhodnúť a v odôvodnení rozhodnutia riadne vysvetliť, či orgány správy daní rešpektovali   ochranu   osobných   údajov,   ktorú   sťažovateľovi   zaručuje   ústava   a   dohovor. V okolnostiach   prípadu   sa   najvyšší   súd   nevyrovnal   so   splnením   prevažnej   väčšiny z podmienok významných pre dodržanie základného práva sťažovateľa na ochranu jeho osobných údajov. Ba čo viac, neexistuje ani indícia, že sa najvyšší súd zaoberal splnením týchto   podmienok   aspoň   sám   pre   seba.   Taký   postup   súdu   je   nezlučiteľný   s   účelom základného   práva   na   súdnu   ochranu,   je   jeho   popretím.   Ústavný   súd   preto   rozhodol o porušení sťažovateľom označených práv v podstatnej časti sťažnosti.

84. Sťažovateľ namietol aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu nesplnením požiadavky riadneho odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu. Z tohto dôvodu označil za ústave odporujúce nielen rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžz 3/2014 z 18.   marca   2015,   ale   aj   postup   najvyššieho   súdu   v   konaní   sp.   zn.   10   Sžz   3/2014 predchádzajúci   tomuto   rozhodnutiu.   Ústavný   súd   konštatuje   neexistenciu   príčinnej súvislosti   medzi   námietkou   o   porušení   práva   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia a postupom súdu predchádzajúcim vyhotoveniu jeho rozhodnutia, preto v tomto rozsahu sťažnosti nevyhovel.

85.   Sťažovateľ   namietol   aj   porušenie   svojho   práva   na   česť   a   dôstojnosť pomenovaním, označením zoznamu, v ktorom sa ocitol v dôsledku ústave odporujúceho zberu   údajov   orgánmi   výkonnej   moci   Slovenskej   republiky,   slovami   „Biele   kone“. Klasifikačným kritériom na zaradenie osôb do uvedeného zoznamu je zákon porušujúca a zákon obchádzajúca činnosť. Sťažovateľ nemôže dôvodne očakávať a legitímne vyžadovať od orgánov verejnej moci, aby túto činnosť označovali slovami, ktoré nie sú pejoratívne. Pojem   „biele   kone“   je   z   hľadiska   vývoja   slovenského   jazyka   spontánne   vytvorený   a dostatočne známy. Ústavný súd s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti nevyhovel sťažnosti ani v rozsahu, v akom sťažovateľ namietol ujmu na svojom základnom práve na česť a dôstojnosť spôsobenú použitím označenia „Biele kone“ pre identifikáciu zoznamu relevantného na vznik sporu v okolnostiach prípadu.

VI. Rozhodnutie o trovách konania

86. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde: „Ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.“

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o priznanie úhrady trov konania z dôvodu svojho právneho zastúpenia advokátom, ktoré je predpísané zákonom. Advokát vykonal dva úkony právnej služby roku 2015. Za jeden úkon vykonaný v roku 2015 prislúcha odmena v sume 139,83 €, t. j. za dva úkony ide o sumu 279,66 €. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 8,39 €) tvorí náhrada trov právnej služby advokátom sumu 296,44 € vypočítanú podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Sťažovateľ uplatnil požiadavku zvýšenia trov právnej služby o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %, no nepredložil dôkaz o tom, že je platcom dane z pridanej hodnoty. Ústavný súd preto tejto požiadavke nevyhovel.

87. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušila, aj primerané   finančné   zadosťučinenie   (čl.   127   ods.   3   ústavy).   Sťažovateľ   musí   uplatniť požiadavku na primerané finančné zadosťučinenie. Požiadavku musí nielen vzniesť, ale aj riadne odôvodniť (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde). V okolnostiach prípadu sťažovateľ neuplatnil   právo   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   za   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu ani za porušenie základného práva na súkromie či na ochranu osobných údajov.   Ústavný   súd   sa   preto   priznaním   primeraného   finančného   zadosťučinenia sťažovateľovi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015