znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 290/2012-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   B.,   likvidátora   spoločnosti   O.,   spol.   s r.   o. v dodatočnej likvidácii, B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. Ch., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6 K 1/2012 z 28. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. J. B., likvidátora spoločnosti O., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii,   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6 K 1/2012 z 28. februára 2012   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 4. apríla 2012   doručená   sťažnosť   JUDr.   J.   B.,   likvidátora   spoločnosti   O.,   spol.   s r.   o. v dodatočnej likvidácii (ďalej len sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 K 1/2012 z 28. februára 2012.

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 33 Exre 1559/05 z 22. februára 2006 bola nariadená dodatočná likvidácia spoločnosti O., spol. s r. o. (ďalej len „dlžník“) a súčasne týmto uznesením bol sťažovateľ vymenovaný do funkcie likvidátora dlžníka. Sťažovateľ zistil, že dlžník má viacero veriteľov a nie je schopný po dlhší čas plniť svoje splatné záväzky; teda že je platobne neschopný, ako aj predĺžený. Sťažovateľ podal preto 4. januára 2012 návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok likvidovaného   dlžníka.   Okresný   súd   uznesením   sp. zn. 6 K 1/2012   z 20.   januára   2012 vyzval   sťažovateľa,   aby   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   doplnil   o poslednú   riadnu individuálnu účtovnú závierku. Sťažovateľ na základe tejto výzvy okresného súdu predložil „...   poslednú   riadnu   individuálnu   účtovnú   závierku   dlžníka   ku   dňu   31.12.2002, pozostávajúcu z:

- súvahy v plnom rozsahu ku dňu 31.12.2002,

- výkaz ziskov a strát v plnom rozsahu ku dňu 31.12.2002, v   rozsahu,   v   akom   boli   založené   v   súdnom   spise   Okresného   súdu   Bratislava   I. spis. zn. Zsro 4000/03“.  

Okresný   súd   následne   po   doplnení   návrhu   sťažovateľom   napadnutým   uznesením sp. zn. 6 K 1/2012 z 28. februára 2012 návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka odmietol   s odôvodnením,   že   sťažovateľom   predloženú   riadnu   individuálnu   účtovnú závierku dlžníka „... nemožno považovať za riadnu...“.

3.   Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta   nepreskúmateľnosť, neodôvodnenosť,   a tým   aj   arbitrárnosť   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu sp. zn. 6 K 1/2012   z 28. februára   2012   z dôvodu   ním   tvrdenej   absencie   odôvodnenia myšlienkových pochodov okresného súdu vo vzťahu k požadovaným náležitostiam riadnej individuálnej   účtovnej   závierky   dlžníka.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   v sťažnosti   tiež uviedol:  

„Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, a to hlavne do budúcna, ako má vyzerať účtovná závierka, aby mohol likvidátor znovu podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ktorý by spĺňal požiadavky súdu (zvlášť z dôvodu, že likvidátor inými písomnosťami nedisponuje).“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu z 28. februára 2012, zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu, vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou.

II.

5. Ústavný súd uznesením z 13. júna 2012 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona   Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril 5. septembra 2012 k sťažnosti prostredníctvom podpredsedníčky,   ktorá   uviedla,   že   povinnosť   sťažovateľa   predložiť   spolu   s návrhom na vyhlásenie   konkurzu   aj   poslednú   riadnu   individuálnu   účtovnú   závierku   spolu s mimoriadnou individuálnou účtovnou závierkou, ak bola vyhotovená neskôr ako posledná riadna individuálna účtovná závierka, vyplýva priamo z § 12 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“). Spôsob vyhotovenia účtovnej závierky   je   upravený   v §   17   ods.   3   zákona   č.   431/2002   Z.   z.   o účtovníctve   v znení neskorších predpisov. Preto zo strany okresného súdu išlo o požiadavku, ktorá by nemala oporu   v zákone,   a likvidátor „...   je   v zmysle   zákona   povinný   obstarať   účtovné   doklady spoločnosti   a súd   nemôže   prihliadať   na tú   skutočnosť,   že   likvidátor   danými   dokladmi nedisponuje“.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   a   právna   zástupkyňa sťažovateľa   v   písomnom   vyjadrení   z 5.   septembra   2012   ústavnému   súdu   oznámili,   že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.  

III.

6. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. Podstata sťažnosti sa týka nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského   súdu   vo   vzťahu   k požiadavke   na   predloženie   riadnej   individuálnej   účtovnej závierky   dlžníka,   ako   súčasti   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu.   Okresný   súd   uznesením z 20. januára 2012 vyzval sťažovateľa, aby návrh doplnil o poslednú riadnu individuálnu účtovnú   závierku   dlžníka.   Sťažovateľ   v podaní   z 10.   februára   2012   na   základe   toho predložil individuálnu účtovnú závierku dlžníka vyhotovenú k 31. decembru 2002, pretože iné doklady nemal k dispozícii resp. o nich nemal vedomosť. Zároveň uviedol, že dlžník bol 3. augusta 2004 z obchodného registra vymazaný, preto on ako likvidátor nevie posúdiť, či ide o požadované listiny.

Podľa   §   11   ods.   1   zákona   o konkurze   a   reštrukturalizácii   návrh   na   vyhlásenie konkurzu sa podáva na príslušnom súde. Návrh na vyhlásenie konkurzu je oprávnený podať dlžník, veriteľ, v mene dlžníka likvidátor alebo iná osoba, ak to ustanovuje tento zákon.

Podľa § 11 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii dlžník v úpadku je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku. Túto povinnosť v mene dlžníka má rovnako   štatutárny   orgán   alebo člen   štatutárneho   orgánu   dlžníka,   likvidátor   dlžníka a zákonný zástupca dlžníka.

Podľa § 12 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ak návrh na vyhlásenie konkurzu podáva dlžník, k návrhu je povinný pripojiť... Ak dlžník účtuje podľa osobitného predpisu, k návrhu je povinný pripojiť aj poslednú riadnu individuálnu účtovnú závierku spolu s mimoriadnou individuálnou účtovnou závierkou, ak bola vyhotovená neskôr ako posledná   riadna   individuálna   účtovná   závierka;   ak bola   individuálna   účtovná   závierka predmetom overovania audítorom, k návrhu je povinný pripojiť aj správu audítora. Podľa § 75a Obchodného zákonníka ak bola spoločnosť vymazaná z obchodného registra a ak sa zistí ďalší majetok spoločnosti, rozhodne súd na návrh štátneho orgánu, bývalého   štatutárneho   orgánu,   jeho   člena   alebo   spoločníka,   veriteľa,   dlžníka   alebo z vlastného   podnetu   o dodatočnej   likvidácii   majetku   bývalej   spoločnosti   a vymenuje likvidátora. Na dodatočnú likvidáciu sa primerane použijú ustanovenia o likvidácii.

Podľa § 72 ods. 1 Obchodného zákonníka likvidátor robí v mene spoločnosti len úkony   smerujúce   k likvidácii   spoločnosti.   Pri   výkone   tejto   pôsobnosti   plní   záväzky spoločnosti,   uplatňuje   pohľadávky   a prijíma   plnenia,   zastupuje   spoločnosť   pred   súdmi a inými orgánmi, uzaviera zmiery a dohody o zmene a zániku práv a záväzkov.

8.   Likvidácia   vo   svojej   podstate   predstavuje   vyporiadanie   majetkových   vzťahov zanikajúceho   subjektu   –   právnickej   osoby.   S likvidáciou   je   spojený   celý   komplex ekonomických   a právnych   vzťahov   smerujúcich   k definitívnemu   urovnaniu   majetkových a právnych pomerov likvidovaného subjektu. Likvidáciu uskutočňuje likvidátor, ktorý však vykonáva   úkony   v mene   likvidovaného   subjektu.   Ustanovením   likvidátora   do   funkcie prechádza na neho pôsobnosť štatutárneho orgánu konať v mene spoločnosti;   likvidátor však robí v mene spoločnosti iba úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti (§ 72 ods. 1 Obchodného zákonníka). Za takejto situácie spoločnosť ani nemôže podať sama na seba ako dlžník   návrh   na vyhlásenie   konkurzu,   pretože   pôsobnosť   štatutárneho   orgánu   už   prešla na likvidátora spoločnosti. Likvidátor je preto nepochybne oprávnený, resp. povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu na likvidovanú spoločnosť. Likvidátor však podáva takýto návrh v mene dlžníka. Táto skutočnosť vyplýva jednak z ustanovenia § 11 ods. 1 druhej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii (návrh na vyhlásenie konkurzu je oprávnený podať... v mene dlžníka likvidátor, pozn.), ale aj z 11 ods. 2 druhej vety zákona o konkurze a   reštrukturalizácii   (...   túto   povinnosť   v mene   dlžníka   má   rovnako...   likvidátor   dlžníka, pozn.). Tento záver potvrdzujú aj ďalšie ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii, v ktorých je priebeh konania podmienený tým, či návrh na vyhlásenie konkurzu podáva veriteľ   alebo   dlžník,   no nie   likvidátor   dlžníka.   Konkrétne   §   12   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii rozlišuje náležitosti návrhu na vyhlásenie konkurzu v závislosti od toho, či návrh na vyhlásenie konkurzu podal veriteľ alebo dlžník. Tiež v § 18 a § 19 zákon o konkurze a reštrukturalizácii upravuje postup súdu pri vyhlásení konkurzu na základe návrhu   dlžníka   alebo   veriteľa.   Preto,   aj   keď   je   likvidátor   oprávnený   podať   návrh na vyhlásenie konkurzu, koná však v mene a na účet dlžníka, z čoho vyplýva, že takýto úkon je úkonom dlžníka.

9. Sťažovateľ v sťažnosti vyčíta, že z napadnutého uznesenia okresného súdu nie je zrejmé, aké má mať vlastne účtovná závierka náležitosti, aby sťažovateľ ako likvidátor mohol opäť podať návrh na vyhlásenie konkurzu na dlžníka. Tým mal okresný súd porušiť sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa na skutočnosť, že návrh na vyhlásenie konkurzu podával sťažovateľ ako   likvidátor   v mene   dlžníka   (§   11   ods.   1   zákona   o konkurze   a reštrukturalizácii). Vymenovaním do funkcie likvidátora nadobudol sťažovateľ oprávnenie vykonávať v mene dlžníka   úkony   smerujúce   k likvidácii   dlžníka.   Táto   skutočnosť   vyplýva   z už   citovanej zákonnej   úpravy,   ale   tiež   nepochybne   aj   z výpisu   z obchodného   registra   dlžníka. V súvislosti   s výkonom   funkcie   likvidátora   bol   sťažovateľ   aj   oprávnený   podať   návrh na vyhlásenie   konkurzu   na   dlžníka.   Tento   návrh   však   podával   v mene   dlžníka.   Preto prípadné nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia, ktorým okresný súd odmietol návrh sťažovateľa ako likvidátora, nemohlo porušiť sťažovateľovo základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou   nedomáhal ochrany svojho základného práva, resp.   práva, ale ochrany práv iného subjektu, v danom prípade práv dlžníka. Ako však vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, teda nie práv iného subjektu.

10.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   napadnutým   uznesením okresného súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru.

11. Ústavný súd však považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že aj keď bol sťažovateľ vymenovaný do funkcie likvidátora súčasne s nariadením dodatočnej likvidácie dlžníka ešte v roku 2006, návrh na vyhlásenie konkurzu na dlžníka podal až v roku 2012. V okolnostiach   daného   prípadu   bola   nariadená   dodatočná   likvidácia   dlžníka,   ktorý   bol vymazaný   z obchodného   registra   v roku   2004.   Likvidátor   je   povinný   podať   návrh vyhlásenie konkurzu bez zbytočného odkladu po zistení úpadku dlžníka. Táto povinnosť likvidátora vyplýva z ustanovenia § 72 ods. 2 Obchodného zákonníka, ako aj § 11 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.   V návrhu na vyhlásenie   konkurzu   sťažovateľ ako likvidátor uviedol zistenie, že dlžník má viacero veriteľov a dlhší čas nie je schopný plniť svoje   splatné   záväzky.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   starostlivom   plnení   funkcie likvidátora mohol sťažovateľ tieto skutočnosti zistiť a návrh podať podstatne skôr. Tým sa sťažovateľ   mohol   vyhnúť problémom   so zabezpečením   účtovných   dokladov   potrebných k návrhu na vyhlásenie konkurzu, na ktoré tiež v sťažnosti poukazoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013